PC REVUE

Lesk a bieda technológií

Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.

Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.

Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).

Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.

Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.

Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.

Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje

20. mája 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko