Milí priatelia,
máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.
Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.
Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.
Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.
Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.
Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?
Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!
Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 12. júla 2010
utorok 6. júla 2010
PC REVUE - OpenPark
Oranžová, zelená, ideš!
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Povedz mi, internet, kde je moje auto najkrajšie?
Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...
Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.
Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.
Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje
Ondrej Macko, 17. 6. 2010
PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...
Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.
Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.
Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje
Ondrej Macko, 17. 6. 2010
PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 7. júna 2010
QUARK
Milí priatelia,
dnes začnem trocha osobne. Chcem hovoriť o zrode vydavateľstva Perfekt, ktoré vydáva knihy, časopisy aj náš Quark a má v týchto dňoch narodeniny. Dvadsiate. Vzniklo po udalostiach, ktoré sú označované ako zamatová revolúcia. Okrem toho, že pri nej došlo k zmenám politického a spoločenského systému bez fyzického násilia, veľa zamatu v tom procese nebolo. Naopak. Aj keď sa to dnes často romantizuje, bolo to obdobie dosť nemilosrdného vybavovania si oprávnených aj nejestvujúcich účtov, vyrábania si zásluh, mnohokrát tiež fiktívnych, a hlavne – boj o moc. To všetko je v takýchto situáciách obvyklé a logický je aj postupný posun v myslení ľudí, ktorým nová situácia priniesla množstvo otázok. Nie iba tým, čo boli v centre diania, ale aj všetkým nám, ostatným. Začali platiť nové poriadky, museli sme na novú situáciu reagovať. Každý po svojom. Ja som sa rozhodol vyskúšať si sily v podnikaní. Oslovil som troch bývalých kolegov, ktorí vtedy vytvorili základ a dnes kostru firmy, presvedčil som sa, že okolo žije veľa dobrých a vzácnych ľudí, ktorí pomôžu, ak treba, a vznikol Perfekt. Vydavateľstvo, ktoré má dnes za sebou vyše 600 vydaných knižných titulov. Vydáva Fifík, pravdepodobne najväčší a rozhodne najzaujímavejší detský časopis na Slovensku a aj jediný časopis venovaný popularizácii vedy – Quark. Dvadsať rokov je dlhý čas. Všeličo sa podarilo a logicky dosť toho aj nedopadlo tak, ako by sme boli chceli, no je sa čím, aj pri potrebnej miere skromnosti, pochváliť.
Máme zrejme prioritu, o ktorú nás môže len málokto či máločo pripraviť: vydali sme Veľkú knihu o matke a dieťati v náklade, ktorý sa blíži k 800 000 výtlačkom (v slovenčine, češtine, dokonca aj v rómštine). Priviedli sme na svet 13-zväzkové súborné dielo Vojtecha Zamarovského. To sa za posledných 20 rokov nestalo ani jednému zo slovenských autorov. Teraz začíname vydávať dielo V. Zamarovského v audioverzii. A do tretice – po prvý raz sme vydali našu najvýznamnejšiu duchovnú pamiatku – Proglas, z pera svätého Cyrila-Konštantína Filozofa v pôvodnom jazyku, teda v hlaholike, v slovenskom a anglickom preklade. Ide o európsky a vlastne i svetový unikát, pretože takéto dielo v národnom jazyku dovtedy nevzniklo a len pripomínam, že je takmer 1 500 rokov staré. Mimochodom, tieto knihy si odniesli prezidenti Putin a Bush zo summitu v Bratislave pred piatimi rokmi.
Zachytili sme aj v šialenom tempe sa rútiaci vlak revolúcie IT. Na začiatku sme niektoré tlačoviny robili olovenou sadzbou, neskôr fotosadzbou a dnes systémom DTP pripravíme ľubovoľnú knihu či časopis a posielame ho do tlačiarne internetom. Nové technológie otvorili nebývalé možnosti. Zrýchlili a skvalitnili prípravu tlačiarenských podkladov, no, žiaľ, celý proces aj odľudštili. Niekedy sme sa stretávali vo vydavateľstve s autormi, ilustrátormi, prekladateľmi a ostatnými, čo knihy a časopisy tvoria. Dnes si mejlujeme, skenujeme, korektúry idú cez internet a s tvorcami sa stretávame sporadicky, lebo tak, ako sa všetko zrýchlilo, preniesla sa časová zmena aj do nášho života a máme čoraz menej času. Na prácu, aj na oddych...
Za nami je 20 úspešných, hoci neľahkých rokov práce i života. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, keď sme sa predierali cez hromadu predpisov a problémov na svet, ktorí u nás pracovali a pracujú – ako kolegovia či externisti. Všetkým, čo nám držali palce a vari najviac vám, milí čitatelia. Bez vás naša práca nemá zmysel. Časopis či kniha, ktorá sa nedostane k čitateľovi, je mŕtva, bezcenná. A to je opak toho, o čo sa veľmi snažíme. O vašu priazeň sa preto aj v nasledujúcich rokoch uchádza spolu s pracovníkmi a priateľmi jubilujúceho vydavateľstva Perfekt, a. s.,
Eduard Drobný
QUARK 6/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dnes začnem trocha osobne. Chcem hovoriť o zrode vydavateľstva Perfekt, ktoré vydáva knihy, časopisy aj náš Quark a má v týchto dňoch narodeniny. Dvadsiate. Vzniklo po udalostiach, ktoré sú označované ako zamatová revolúcia. Okrem toho, že pri nej došlo k zmenám politického a spoločenského systému bez fyzického násilia, veľa zamatu v tom procese nebolo. Naopak. Aj keď sa to dnes často romantizuje, bolo to obdobie dosť nemilosrdného vybavovania si oprávnených aj nejestvujúcich účtov, vyrábania si zásluh, mnohokrát tiež fiktívnych, a hlavne – boj o moc. To všetko je v takýchto situáciách obvyklé a logický je aj postupný posun v myslení ľudí, ktorým nová situácia priniesla množstvo otázok. Nie iba tým, čo boli v centre diania, ale aj všetkým nám, ostatným. Začali platiť nové poriadky, museli sme na novú situáciu reagovať. Každý po svojom. Ja som sa rozhodol vyskúšať si sily v podnikaní. Oslovil som troch bývalých kolegov, ktorí vtedy vytvorili základ a dnes kostru firmy, presvedčil som sa, že okolo žije veľa dobrých a vzácnych ľudí, ktorí pomôžu, ak treba, a vznikol Perfekt. Vydavateľstvo, ktoré má dnes za sebou vyše 600 vydaných knižných titulov. Vydáva Fifík, pravdepodobne najväčší a rozhodne najzaujímavejší detský časopis na Slovensku a aj jediný časopis venovaný popularizácii vedy – Quark. Dvadsať rokov je dlhý čas. Všeličo sa podarilo a logicky dosť toho aj nedopadlo tak, ako by sme boli chceli, no je sa čím, aj pri potrebnej miere skromnosti, pochváliť.
Máme zrejme prioritu, o ktorú nás môže len málokto či máločo pripraviť: vydali sme Veľkú knihu o matke a dieťati v náklade, ktorý sa blíži k 800 000 výtlačkom (v slovenčine, češtine, dokonca aj v rómštine). Priviedli sme na svet 13-zväzkové súborné dielo Vojtecha Zamarovského. To sa za posledných 20 rokov nestalo ani jednému zo slovenských autorov. Teraz začíname vydávať dielo V. Zamarovského v audioverzii. A do tretice – po prvý raz sme vydali našu najvýznamnejšiu duchovnú pamiatku – Proglas, z pera svätého Cyrila-Konštantína Filozofa v pôvodnom jazyku, teda v hlaholike, v slovenskom a anglickom preklade. Ide o európsky a vlastne i svetový unikát, pretože takéto dielo v národnom jazyku dovtedy nevzniklo a len pripomínam, že je takmer 1 500 rokov staré. Mimochodom, tieto knihy si odniesli prezidenti Putin a Bush zo summitu v Bratislave pred piatimi rokmi.
Zachytili sme aj v šialenom tempe sa rútiaci vlak revolúcie IT. Na začiatku sme niektoré tlačoviny robili olovenou sadzbou, neskôr fotosadzbou a dnes systémom DTP pripravíme ľubovoľnú knihu či časopis a posielame ho do tlačiarne internetom. Nové technológie otvorili nebývalé možnosti. Zrýchlili a skvalitnili prípravu tlačiarenských podkladov, no, žiaľ, celý proces aj odľudštili. Niekedy sme sa stretávali vo vydavateľstve s autormi, ilustrátormi, prekladateľmi a ostatnými, čo knihy a časopisy tvoria. Dnes si mejlujeme, skenujeme, korektúry idú cez internet a s tvorcami sa stretávame sporadicky, lebo tak, ako sa všetko zrýchlilo, preniesla sa časová zmena aj do nášho života a máme čoraz menej času. Na prácu, aj na oddych...
Za nami je 20 úspešných, hoci neľahkých rokov práce i života. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, keď sme sa predierali cez hromadu predpisov a problémov na svet, ktorí u nás pracovali a pracujú – ako kolegovia či externisti. Všetkým, čo nám držali palce a vari najviac vám, milí čitatelia. Bez vás naša práca nemá zmysel. Časopis či kniha, ktorá sa nedostane k čitateľovi, je mŕtva, bezcenná. A to je opak toho, o čo sa veľmi snažíme. O vašu priazeň sa preto aj v nasledujúcich rokoch uchádza spolu s pracovníkmi a priateľmi jubilujúceho vydavateľstva Perfekt, a. s.,
Eduard Drobný
QUARK 6/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 2. júna 2010
PC REVUE - OpenPark
Papierové hlavy
Už sa neviem dočkať, kedy bude po voľbách, kedy už konečne zmiznú z ulíc tie otrasné predvolebné billboardy. Veľké vyretušované hlavy zamorili celú krajinu, takže sa ani nemáte kam schovať pred ich sladkými úsmevmi, budovateľskými heslami a nesplniteľnými sľubmi. Osobne ma ponižuje skutočnosť, že na presviedčanie o tom, komu máme zveriť vedenie štátu na ďalšie roky, sa používa práve takáto primitívna forma. Nie výsledky, fakty, čísla, argumenty, vízie. Iba veľké hlavy, z ktorých až kričí ego, pýcha a túžba po moci. Naozaj stačí iba toto? Zrejme áno, politici vedia, čo na pospolitý ľud platí, a pre dobré percento vo voľbách takto ponižujú nielen národ, ale aj sami seba.
Priznám sa, že politiku a politikov veľmi nemusím. Na našej scéne by som našiel naozaj iba pár jedincov, ktorých si vážim ako skutočné osobnosti. Zvyšok vnímam ako nevýrazných štatistov, teoretických „truhlíkov“, ktorí sa vedia „múdro“ vyjadrovať ku všetkému, arogantných populistických kritikov, zákulisných manipulátorov či vykonávateľov bez chrbtovej kosti. Skutočný výkvet je ten náš arogantný primitív, ktorý robí hanbu po celom svete. Toto je elita našej krajiny, z nich si máme voliť?
Neuznávam ani politické strany. Keby všetkým išlo o blaho národa, tak ako to deklarujú, nech sa spoja a vytvoria jedinú spoločnú univerzálnu stranu. Veď blaho národa môže byť len jedno, hoci k nemu vedie viacero ciest. Ak si myslia, že ich cesta, ako to dosiahnuť, je efektívnejšia, rýchlejšia atď., nech to dokážu na číslach a faktoch. Veď v skutočnosti, ako to bolo už x-krát povedané, je štát len jedna veľká akciová spoločnosť, každý občan je akcionár a politici nie sú nič iné ako nájomní manažéri. Ak si chce manažment získať dôveru akcionárov, správnej rady, dozornej rady, nech predloží svoj obchodný plán. Ak sa ukazuje, že manažment nie je schopný ho splniť, treba ho okamžite vymeniť, a nie čakať celé 4 roky na ďalšie voľby. Keby takéto praktiky fungovali v reálnom podniku, ten by už dávno skrachoval. V súčasnom volebnom systéme však politikom podpisujeme bianko šek, ktorým sa na dlhé obdobie vzdávame moci a kontroly, a naivne dúfame, že tej svorke vlkov ide o naše dobro. My občania sa musíme naučiť rozmýšľať a správať ako akcionári podniku s naším spoločným majetkom, pretože tak to naozaj je. Musíme sa naučiť nenaletieť pekným a lákavým sľubom a pri obmedzenej ponuke vyberať aspoň tie strany, ktoré sú čo najmenej „stranícke“ a čo najviac manažérske a odborné.
Keby to bolo možné, za plentou by som najradšej vyhodil všetky tie stranícke kandidátky do koša a do obálky by som vložil svoj vlastný hárok so zoznamom profesionálnych top manažérov a skutočných odborníkov v jednotlivých oblastiach. Takých, ktorí už niečo dokázali, nepodliehajú straníckym vplyvom, sú už finančne zabezpečení a nie sú odkázaní na príjem z politiky, sú morálne čistí, vedia sa vyjadrovať, diskutovať atď.
Celý súčasný politický systém bežiaci na „straníckom“ princípe je veľmi neefektívny, pomalý, ťažkopádny, netransparentný, pričom prioritu má strana, mocenské pozície jej predstaviteľov a záväzky voči sponzorom. Občan je napriek „úprimným“ úsmevom a „lákavým“ sľubom v skutočnosti až niekde veľmi ďaleko. A vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície politických strán v našej krajine by nám zušľachťovanie celkovej politickej kultúry trvalo ešte veľmi dlho. A na to nemáme čas, vývoj sa akceleruje a kladie pred nás stále nové a nové výzvy. Pokiaľ to chceme ustáť, musí sa zmeniť podstata, musí sa zmeniť celý systém. Problém je v tom, že väčšine politikov ten súčasný vyhovuje a dobrovoľne ho nebudú meniť, lebo by išli sami proti sebe. Základným predpokladom toho budúceho sú voľby cez internet, vláda odborníkov a on-line demokracia. Jedna z možností, ako to dosiahnuť, je využiť inštitút referenda, a hoci je jeho príprava a realizácia náročná a zdĺhavá, treba do toho ísť a podporiť ho v čo najväčšom počte. Veď predsa nechceme, aby nám tu vládli takéto papierové hlavy.
A takisto treba ísť voliť. Ak si mlčiaca umiernená väčšina, znechutená politikou, myslí, že neúčasťou vo voľbách nič nepokazí, že to aj tak nemá zmysel, hlboko sa mýli. Svojou neúčasťou dávajú priestor práve tým neumierneným stranám, ktorých verní voliči pôjdu určite voliť. Potom to v parlamente a vláde tak aj vyzerá...
Ospravedlňujem sa za trochu ostrejší tón, ale doba si to žiadala... :-)
PC REVUE 6/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Už sa neviem dočkať, kedy bude po voľbách, kedy už konečne zmiznú z ulíc tie otrasné predvolebné billboardy. Veľké vyretušované hlavy zamorili celú krajinu, takže sa ani nemáte kam schovať pred ich sladkými úsmevmi, budovateľskými heslami a nesplniteľnými sľubmi. Osobne ma ponižuje skutočnosť, že na presviedčanie o tom, komu máme zveriť vedenie štátu na ďalšie roky, sa používa práve takáto primitívna forma. Nie výsledky, fakty, čísla, argumenty, vízie. Iba veľké hlavy, z ktorých až kričí ego, pýcha a túžba po moci. Naozaj stačí iba toto? Zrejme áno, politici vedia, čo na pospolitý ľud platí, a pre dobré percento vo voľbách takto ponižujú nielen národ, ale aj sami seba.
Priznám sa, že politiku a politikov veľmi nemusím. Na našej scéne by som našiel naozaj iba pár jedincov, ktorých si vážim ako skutočné osobnosti. Zvyšok vnímam ako nevýrazných štatistov, teoretických „truhlíkov“, ktorí sa vedia „múdro“ vyjadrovať ku všetkému, arogantných populistických kritikov, zákulisných manipulátorov či vykonávateľov bez chrbtovej kosti. Skutočný výkvet je ten náš arogantný primitív, ktorý robí hanbu po celom svete. Toto je elita našej krajiny, z nich si máme voliť?
Neuznávam ani politické strany. Keby všetkým išlo o blaho národa, tak ako to deklarujú, nech sa spoja a vytvoria jedinú spoločnú univerzálnu stranu. Veď blaho národa môže byť len jedno, hoci k nemu vedie viacero ciest. Ak si myslia, že ich cesta, ako to dosiahnuť, je efektívnejšia, rýchlejšia atď., nech to dokážu na číslach a faktoch. Veď v skutočnosti, ako to bolo už x-krát povedané, je štát len jedna veľká akciová spoločnosť, každý občan je akcionár a politici nie sú nič iné ako nájomní manažéri. Ak si chce manažment získať dôveru akcionárov, správnej rady, dozornej rady, nech predloží svoj obchodný plán. Ak sa ukazuje, že manažment nie je schopný ho splniť, treba ho okamžite vymeniť, a nie čakať celé 4 roky na ďalšie voľby. Keby takéto praktiky fungovali v reálnom podniku, ten by už dávno skrachoval. V súčasnom volebnom systéme však politikom podpisujeme bianko šek, ktorým sa na dlhé obdobie vzdávame moci a kontroly, a naivne dúfame, že tej svorke vlkov ide o naše dobro. My občania sa musíme naučiť rozmýšľať a správať ako akcionári podniku s naším spoločným majetkom, pretože tak to naozaj je. Musíme sa naučiť nenaletieť pekným a lákavým sľubom a pri obmedzenej ponuke vyberať aspoň tie strany, ktoré sú čo najmenej „stranícke“ a čo najviac manažérske a odborné.
Keby to bolo možné, za plentou by som najradšej vyhodil všetky tie stranícke kandidátky do koša a do obálky by som vložil svoj vlastný hárok so zoznamom profesionálnych top manažérov a skutočných odborníkov v jednotlivých oblastiach. Takých, ktorí už niečo dokázali, nepodliehajú straníckym vplyvom, sú už finančne zabezpečení a nie sú odkázaní na príjem z politiky, sú morálne čistí, vedia sa vyjadrovať, diskutovať atď.
Celý súčasný politický systém bežiaci na „straníckom“ princípe je veľmi neefektívny, pomalý, ťažkopádny, netransparentný, pričom prioritu má strana, mocenské pozície jej predstaviteľov a záväzky voči sponzorom. Občan je napriek „úprimným“ úsmevom a „lákavým“ sľubom v skutočnosti až niekde veľmi ďaleko. A vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície politických strán v našej krajine by nám zušľachťovanie celkovej politickej kultúry trvalo ešte veľmi dlho. A na to nemáme čas, vývoj sa akceleruje a kladie pred nás stále nové a nové výzvy. Pokiaľ to chceme ustáť, musí sa zmeniť podstata, musí sa zmeniť celý systém. Problém je v tom, že väčšine politikov ten súčasný vyhovuje a dobrovoľne ho nebudú meniť, lebo by išli sami proti sebe. Základným predpokladom toho budúceho sú voľby cez internet, vláda odborníkov a on-line demokracia. Jedna z možností, ako to dosiahnuť, je využiť inštitút referenda, a hoci je jeho príprava a realizácia náročná a zdĺhavá, treba do toho ísť a podporiť ho v čo najväčšom počte. Veď predsa nechceme, aby nám tu vládli takéto papierové hlavy.
A takisto treba ísť voliť. Ak si mlčiaca umiernená väčšina, znechutená politikou, myslí, že neúčasťou vo voľbách nič nepokazí, že to aj tak nemá zmysel, hlboko sa mýli. Svojou neúčasťou dávajú priestor práve tým neumierneným stranám, ktorých verní voliči pôjdu určite voliť. Potom to v parlamente a vláde tak aj vyzerá...
Ospravedlňujem sa za trochu ostrejší tón, ale doba si to žiadala... :-)
PC REVUE 6/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Lesk a bieda technológií
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 17. mája 2010
BC MOBIL & TECHBOX
Test pozornosti
Ak ste 29. marca 2010 popoludní prechádzali križovatkou Galvaniho/Ivánska cesta v Bratislave, možno ste zaregistrovali „bláznov“ s rôznymi technologickými produktami na prechode pre chodcov. Najväčšiu pozornosť pútali pravdepodobne naši zlodeji, ktorí prenášali veľký LCD televízor v kuklách. Našťastie (alebo nanešťastie) ich nikto nenaháňal, aj keď v takom prípade by to bol už úplne iný príbeh. Za všetkým bolo v skutočnosti natáčanie nášho prvého virálneho videa na nový portál TECHBOX.sk. Ak sa k vám ešte nedostalo, nemusíte čakať, kým si vás nájde, môžete si ho totiž pozrieť na YouTube. Stačí do vyhľadávania zadať „TEST KRIZOVATKA“. Tak čo, počítali ste správne? Neprehliadli ste nás? Veríme, že vás náš prvý pokus zaujal. TECHBOX.sk je skutočne o technologických novinkách, ktorých denne pribúda hneď niekoľko. A čo nás teší najviac, výrazne pribúda i počet čitateľov, ktorí sú pre nás hnacím motorom a zároveň odmenou za hodiny strávené vyberaním a hľadaním nových technologických hračiek.
Čo sme si však pre vás pripravili do nového BC-čka? Ani neviem, kde začať a nezaplniť túto stránku len textom. Budem teda stručný. Za najväčšiu udalosť posledných dní považujeme oficiálny vstup HTC na Slovensko, preto sme pre vás pripravili aj exkluzívny rozhovor s Claudiou Petöovou, ktorá má na starosti HTC produkty práve na Slovensku. Čo musím úprimne uznať, mal som možnosť na niekoľko dní testovať novinku HTC Desire a tá ma veľmi príjemne prekvapila. Po dlhom období som v rukách držal telefón, z ktorého som bol doslova nadšený a navyše v ňom všetko fungovalo. Poviete si, veď to tak má byť. Pravdou ale je, že približne za posledný rok i viac ma telefóny skôr sklamali... finálne predajné vzorky high-end modelov, ktoré som používal, akoby boli stále len v štádiu vývoja a ich bezproblémovú funkčnosť v lepšom prípade postupne vyriešil upgrade softvéru. Android, ktorý je aj v HTC Desire, si razí cestu vpred. V aktuálnom vydaní sme sa nevyhli testovaniu viacerých noviniek s OS Android, napríklad Sony Ericsson Xperia X10. Ak sa takto začína s Androidom, tak je to skvelé. Osobne si veľmi pochvaľujem nadstavby výrobcov, ktoré sú úzko prepojené so sociálnymi sieťami. Možno budete namietať, ale práve služby typu Facebook či Twitter považujem za killer aplikácie moderných mobilných sietí s rýchlymi dátami. Ako sme však žili v nedávnej minulosti, na to si zaspomínate s našim pohľadom do histórie s výstižným názvom Dinosauria doba mobilov. Dokonca máme pre vás pripravený aj pohľad do blízkej budúcnosti – roku 2020.
Nebudem vás viac žhaviť, prelistujte si nové číslo BCMOBIL & TECHBOX a nájdite si články, ktoré vás zaujmú. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Ak ste 29. marca 2010 popoludní prechádzali križovatkou Galvaniho/Ivánska cesta v Bratislave, možno ste zaregistrovali „bláznov“ s rôznymi technologickými produktami na prechode pre chodcov. Najväčšiu pozornosť pútali pravdepodobne naši zlodeji, ktorí prenášali veľký LCD televízor v kuklách. Našťastie (alebo nanešťastie) ich nikto nenaháňal, aj keď v takom prípade by to bol už úplne iný príbeh. Za všetkým bolo v skutočnosti natáčanie nášho prvého virálneho videa na nový portál TECHBOX.sk. Ak sa k vám ešte nedostalo, nemusíte čakať, kým si vás nájde, môžete si ho totiž pozrieť na YouTube. Stačí do vyhľadávania zadať „TEST KRIZOVATKA“. Tak čo, počítali ste správne? Neprehliadli ste nás? Veríme, že vás náš prvý pokus zaujal. TECHBOX.sk je skutočne o technologických novinkách, ktorých denne pribúda hneď niekoľko. A čo nás teší najviac, výrazne pribúda i počet čitateľov, ktorí sú pre nás hnacím motorom a zároveň odmenou za hodiny strávené vyberaním a hľadaním nových technologických hračiek.
Čo sme si však pre vás pripravili do nového BC-čka? Ani neviem, kde začať a nezaplniť túto stránku len textom. Budem teda stručný. Za najväčšiu udalosť posledných dní považujeme oficiálny vstup HTC na Slovensko, preto sme pre vás pripravili aj exkluzívny rozhovor s Claudiou Petöovou, ktorá má na starosti HTC produkty práve na Slovensku. Čo musím úprimne uznať, mal som možnosť na niekoľko dní testovať novinku HTC Desire a tá ma veľmi príjemne prekvapila. Po dlhom období som v rukách držal telefón, z ktorého som bol doslova nadšený a navyše v ňom všetko fungovalo. Poviete si, veď to tak má byť. Pravdou ale je, že približne za posledný rok i viac ma telefóny skôr sklamali... finálne predajné vzorky high-end modelov, ktoré som používal, akoby boli stále len v štádiu vývoja a ich bezproblémovú funkčnosť v lepšom prípade postupne vyriešil upgrade softvéru. Android, ktorý je aj v HTC Desire, si razí cestu vpred. V aktuálnom vydaní sme sa nevyhli testovaniu viacerých noviniek s OS Android, napríklad Sony Ericsson Xperia X10. Ak sa takto začína s Androidom, tak je to skvelé. Osobne si veľmi pochvaľujem nadstavby výrobcov, ktoré sú úzko prepojené so sociálnymi sieťami. Možno budete namietať, ale práve služby typu Facebook či Twitter považujem za killer aplikácie moderných mobilných sietí s rýchlymi dátami. Ako sme však žili v nedávnej minulosti, na to si zaspomínate s našim pohľadom do histórie s výstižným názvom Dinosauria doba mobilov. Dokonca máme pre vás pripravený aj pohľad do blízkej budúcnosti – roku 2020.
Nebudem vás viac žhaviť, prelistujte si nové číslo BCMOBIL & TECHBOX a nájdite si články, ktoré vás zaujmú. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 7. mája 2010
QUARK
Milí priatelia,
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 6. mája 2010
PC REVUE
Vyššia moc
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Don´t worry, be happy :-)
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)