Faraónova pomsta
Ako zistíte v tomto vydaní, minulý mesiac som bol na výstave CES v Las Vegas. Cesta za „veľkú mláku“ je vždy príležitosť na šťavnatý úvodník. Organizátori posunuli CES celkom na začiatok roka a to bola doba čerstvo poznačená nigérijským teroristom. Nuž, takúto prehliadku som ešte nezažil – vo Viedni som musel veľa vecí prehodiť do zapísanej batožiny a príručná batožina prešla totálnou kontrolou. Keďže so sebou vláčim kopu elektroniky, bol som hneď podozrivý. Vo Viedni ma však tentoraz prehľadali poriadne. A na dosť intímnych miestach... :-) Otvorene povedané, volám po tom, aby aj tu nainštalovali ten kontroverzný osobný skener. Zobrazenie môjho tela na displeji mi akosi prekáža menej ako takéto obchytkávanie. Let prebiehal normálne, v ekonomickej triede tradične na úrovni stredovekého mučenia. Ale doleteli sme šťastne.
USA je o radoch, musíte si zvyknúť na to, že čakať budete úplne na všetko. Aj my sme tak čakali – na prechod cez imigračnú kontrolu a kontrolu na vstupe do lietadla nie menej ako tri hodiny. A to sme mali šťastie, niektorí kolegovia prešli cez LA po 6 hodinách.
Po 24 hodinách trmácania sa sme boli konečne v hoteli. Boli sme traja, dostali sme rovnaké izby, ale každý neskôr platil inú sumu. Ja najmenej, lebo som si objednal hotel cez internet a dostatočne skoro. Nuž, päť nocí v Excalibure na hlavnej ulici aj s internetom, dvoma predplatenými nápojmi a dvoma voľnými hrami v kasíne za 311 dolárov, to bola celkom dobrá kúpa. Ešteže som sa odvážil zveriť číslo mojej kreditky internetu, a to už v polovici októbra. Celú sumu mi však vtedy hneď stiahli z karty, chytráci jedni!
Las Vegas je zvláštne mesto, žijete v nereálnom svete. Na jednej ulici máte celý svet od pyramíd v Luxore cez New York, Monte Carlo, Paríž, staroveký Rím až po veľkolepé Benátky s grandióznym vodným kanálom a gondolami na prvom poschodí. Američania si ho asi vytvorili preto, aby sa nemuseli trmácať po svete, strácať batožiny, platiť čudnými peniazmi a hovoriť divným jazykom. Je to úžasné mesto, ale iba na prvý raz. A ja som tu už bol asi príliš veľakrát. Na návrat domov som sa totiž tešil od začiatku. Teraz som však stál v izbe unavený na smrť a túžil som sa vyspať. No nedalo mi to, veď si ešte pozriem maily. Internet bol zaplatený, nuž zapol som notebook a zrazu som vedel, že je zle. Notebook chatrne zablikal dvoma LED-kami a to bolo všetko – len smutná čierna obrazovka. V okamihu zo mňa všetka únava spadla, adrenalín bol na maxime. Vianoce som totiž využil na to, aby som pohodlne premigroval z Visty na Windows 7. Tradične to robím tak, že si kúpim nový, väčší disk a nainštalujem všetko nanovo. Preniesol som multi- i monomédiá, maily, kontakty, pravidlá a heslá a všetko šlo ako po masle. Pred odchodom do sveta notebook fungoval skvele, na nový systém som nemohol povedať krivé slovo. Teraz som ho však začal riadne podozrievať, že ma nechal napospas kdesi na druhej strane umelého sveta. Pokúšal som sa robiť s notebookom všetko možné, dával som mu núdzový režim, ale k ničomu poriadnemu som sa nedopracoval. Bez fungujúceho notebooku je to ťažké – jednak ma zavalí tona mailov po príchode domov, z čoho mám nočnú moru, jednak nebudem môcť poriadne komunikovať. Nebudem môcť nadránom pozerať odovzdané články a moji kolegovia v redakcii ich nebudú môcť spracúvať. Skrátka, situácia pre mňa porovnateľná so zánikom sveta :-). Bolo mi jasné, že z tohto sa musím nejako dostať. Údaje som mal založené doma, o dáta som teda strach nemal. Keby som mal svoje inštalačné náradie, poľahky sa z toho dostanem. Premýšľal som nad tým, že si kúpim nový disk a ďalšiu kópiu systému a hotovo. Excalibur je však hotel tematicky zameraný na rozprávkový zámok. Ak si chcete kúpiť meč či korunu, ste na správnej adrese. O nejakej PC predajni tu však nikto nechyroval. Zahnal som takéto myšlienky a začal logicky uvažovať, čo sa asi tomu počítaču mohlo stať. Batéria mi skončila niekde medzi Grónskom a Kanadou, neskôr som už len čakal v dlhočizných radoch a nemal čas si ju nabiť. Potom som prešiel ešte jednou precíznou kontrolou na letisku v New Yorku. Oblápanie na intímnych miestach obrovským černochom ma síce našťastie minulo, keďže som si dal dole preventívne aj okuliare, hodinky a s nohavicami na pol žrde bez opasku rýchlo prešiel cez detektor. Môj notebook však zobral na analýzu. Pár minút som ho nemal v dohľade, kým som ešte dával dokopy svoje ošatenie a obuv. Keď ho doniesol, niečo hovoril, ale riadne nezrozumiteľne, akoby s horúcim zemiakom v ústach. Ale zachytil som nejaké slová o disku a vybitej batérii. Pozrel som rýchlo na veko disku a už som vedel, že notebook bol pri kontrole otváraný. Jedna skrutka totiž chýbala a druhá bola iná, ako som pôvodne mal. Tma už začala rednúť a preniklo ku mne svetielko nádeje, že chyba je len kontaktová. Pri kontrole asi zisťovali, či je to naozaj notebook, a nedal sa zapnúť pre vybitú batériu. Tak si overili, či je tam skutočný disk. Teraz som bol pred novou výzvou, ako sa dostať k disku, keďže som nemal pri sebe žiadny nástroj. Bežne so sebou podľa vzoru McGyvera nosím nožík, ale do lietadla som ho nezobral. Nuž, bol som na recepcii hotela a od pracovníčky sa pokúsil niečo podobné vypýtať. Ako sa ukázalo, v meste hriechu je zvyknutá plniť inak šokujúce želania hostí, ale krížový skrutkovač v tunajšej ponuke chýbal. Tak som musel riešiť situáciu sám. V Excalibure som našiel zbrojnoša, ktorého hrot kópie bol dosť ostrý na to, aby sa ním dala povoliť skrutka. Lenže predstava, ako s dvojmetrovou, pyšne vztýčenou kópiou prechádzam okolo roztočených ruliet a ochranky, bola aj na Las Vegas netradičná. Vedľajší hotel je egyptský Luxor, skočil som teda tam. Prešiel som ho celý, nakoniec našiel sadrovú hlavu Tutanchamóna a za ním bola nástenka s prešpendlenými papierikmi oznamujúcimi akčné ponuky s ním spojené. Zazdalo sa mi, že tých špendlíkov je tam trochu priveľa. Predstierajúc záujem o informácie, mierne som komprimoval umiestnenie papierikov a v ruke mi zostali dva kusy špendlíkov. Neskôr som s nimi v mojej izbe povolil veko nad diskom, našiel ho ledabolo pripojený ku konektoru, poriadne ho zasunul, špendlíkmi zatiahol a odvtedy ide notebook ako nový. Teraz už len dúfam, že sa Tutanchamón nenahneval a nebudem čeliť jeho pomste. Veľa článkov z tohto vydania som však aj vďaka nemu spracoval načas. Verím, že sa vám bude toto číslo páčiť, vzniklo aj vďaka jeho dvom špendlíkom. Len tak mimochodom, ani neviem, kde všade sú moje dáta...:-)
Želám príjemné čítanie februárového vydania a Valentína prežite s láskou!
23. januára 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
sobota 6. februára 2010
PC REVUE - Open Park
O totálnej zodpovednosti
Nezvyknem sa na tomto mieste vyjadrovať k aktuálnym spoločensko-politickým kauzám. Tie dve, ktoré sa udiali začiatkom roka, ma však zvlášť zaujali. Sú síce navzájom v mnohom odlišné, ale majú viacero spoločných prvkov. Vo mne rezonuje jeden z nich, a to zodpovednosť.
Za obe kauzy nesú politickú zodpovednosť príslušní ministri a tú faktickú pracovníci na nižších pozíciách, ktorí mali do činenia s daným prípadom. Samozrejme, každý v rôznej miere. V prípade umiestnenia cvičnej trhaviny do batožiny civila cestujúceho do Írska nezlyhal len ten nešťastník, čo ju zabudol vybrať, ale celý výcvikový a kontrolný systém. V prípade nezvládnutého nábehu nového mýtneho systému nezlyhal len jeho dodávateľ, ale aj pracovníci ministerstva, ktorí jeho zavedenie mali na starosti.
Nemám viac informácií ako tie verejne známe a ani sa nechcem robiť múdrejší, ale nejde mi do hlavy, ako je možné, že sa v rámci celého reťazca ľudí zainteresovaných do príslušných činností neodhalila diera v systéme. V prípade manipulácie s trhavinou naozaj nikto nepomyslel na to, že takáto situácia môže nastať? Nikto nenastavil kontrolné mechanizmy tak, aby v prípade zlyhania jedného prvku existovali ďalšie záložné kontrolné riešenia? Naozaj sa všetci spoliehali na niekoho „hore“, kto všetky takéto veci ustráži? V prípade prípravy nového mýtneho systému nik nepomyslel na to, že sa asi dopravcom nebude páčiť platiť aj za úseky, ktoré neprejdú, že treba kapacitne a časovo otestovať systém registrácie, meracie jednotky atď. Zase sa všetci spoliehali na niekoho iného, kto odchytí všetky tie problémové záležitosti?
Toto sú len dva príklady „zádrhov“, ktoré sa mediálne prevalili a spôsobili riadnu verejnú blamáž. Existuje kopec zlyhaní osobnej či zdieľanej zodpovednosti, o ktorých nevieme, ktoré sa dennodenne dejú na úrovni správy vecí verejných, v komerčnej podnikovej oblasti, ale aj ľubovoľnej inej oblasti nášho každodenného bežného života.
V prípade osobnej zodpovednosti akosi nie je o čom diskutovať, ak niekto urobí chybu, musí znášať následky. Dobre je, keď sa z nej poučí a druhýkrát ju nezopakuje. Zdá sa to jednoduché, ale realita hovorí o tom, že ani pocit priamej osobnej zodpovednosti nie je v nás dostatočne silný na to, aby sme nerobili niektoré chyby systematicky a opakovane. Sprievodný problém je, keď naša osobná zodpovednosť prináša následky pre iných. Príkladov takejto nezvládnutej zodpovednosti je habadej: nedostatočná rodičovská výchova či pirátske správanie sa niektorých šoférov na cestách. Výsledkom sú nešťastné, zanedbané detí blúdiace životom či zbytočné havárie áut.
Pri zdieľanej zodpovednosti, keď je výsledok závislý od viacerých jednotlivcov, je tlak na naše „uvedomelé“ správanie sa ešte nižší. Čím väčší je počet „účastníkov“, tým nižšia je zainteresovanosť na spoločnom výsledku. Pokiaľ do hry nevstupujú iné motivačné faktory, nekontrolovaná zdieľaná zodpovednosť môže byť rýchlou cestou k riadnym problémom. Východiskom môže byť silné riadenie a kontrola zhora alebo dostatočné prirodzené sebauvedomenie, resp. silný pocit všeobecnej zodpovednosti jednotlivcov. No ak chýba jedno aj druhé, máme problém. Výsledkom môže byť náhle zlyhanie systému, ako napr. v zmienenom prípade z úvodu. Alebo postupné znižovanie efektivity či výkonnosti systému. Príkladom môže byť pracovné nasadenie jednotlivca za výsledky celého tímu či ekologické cítenie a správanie sa každého z nás.
Existuje ešte vyšší „level“ spoluzodpovednosti za následky, na ktoré zdanlivo nemáme priamy dosah, ktoré sa možno odohrávajú na opačnom konci zemegule, ale to je už iná kapitola.
Pokiaľ nás trápia neduhy našej spoločnosti ako devastácia tradičných hodnôt, zničené životné prostredie, oslabené zdravie, napätie vo vzťahoch, zlá atmosféra v podnikoch, nebezpečné cesty, kriminalita, korupcia, atď., zamyslime sa nad našou priamou či zdieľanou zodpovednosťou za tieto následky. V skutočnosti ide o absolútne všetky oblasti nášho života, rozdielna je len miera našej zodpovednosti. Ak sa však stotožníme s myšlienkou totálnej zodpovednosti za všetko, čo sa okolo nás deje, a budeme sa prakticky podľa toho aj správať, môžeme zásadnou mierou prispieť k ozdraveniu našej planéty, našej krajiny, nášho mesta, firmy, vzťahov a v konečnom dôsledku k ozdraveniu samého seba.
Ak v tejto veci zásadne neprehodnotíme náš postoj, nebuďme prekvapení z následkov. Začať však treba od seba.
PC REVUE 2/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Nezvyknem sa na tomto mieste vyjadrovať k aktuálnym spoločensko-politickým kauzám. Tie dve, ktoré sa udiali začiatkom roka, ma však zvlášť zaujali. Sú síce navzájom v mnohom odlišné, ale majú viacero spoločných prvkov. Vo mne rezonuje jeden z nich, a to zodpovednosť.
Za obe kauzy nesú politickú zodpovednosť príslušní ministri a tú faktickú pracovníci na nižších pozíciách, ktorí mali do činenia s daným prípadom. Samozrejme, každý v rôznej miere. V prípade umiestnenia cvičnej trhaviny do batožiny civila cestujúceho do Írska nezlyhal len ten nešťastník, čo ju zabudol vybrať, ale celý výcvikový a kontrolný systém. V prípade nezvládnutého nábehu nového mýtneho systému nezlyhal len jeho dodávateľ, ale aj pracovníci ministerstva, ktorí jeho zavedenie mali na starosti.
Nemám viac informácií ako tie verejne známe a ani sa nechcem robiť múdrejší, ale nejde mi do hlavy, ako je možné, že sa v rámci celého reťazca ľudí zainteresovaných do príslušných činností neodhalila diera v systéme. V prípade manipulácie s trhavinou naozaj nikto nepomyslel na to, že takáto situácia môže nastať? Nikto nenastavil kontrolné mechanizmy tak, aby v prípade zlyhania jedného prvku existovali ďalšie záložné kontrolné riešenia? Naozaj sa všetci spoliehali na niekoho „hore“, kto všetky takéto veci ustráži? V prípade prípravy nového mýtneho systému nik nepomyslel na to, že sa asi dopravcom nebude páčiť platiť aj za úseky, ktoré neprejdú, že treba kapacitne a časovo otestovať systém registrácie, meracie jednotky atď. Zase sa všetci spoliehali na niekoho iného, kto odchytí všetky tie problémové záležitosti?
Toto sú len dva príklady „zádrhov“, ktoré sa mediálne prevalili a spôsobili riadnu verejnú blamáž. Existuje kopec zlyhaní osobnej či zdieľanej zodpovednosti, o ktorých nevieme, ktoré sa dennodenne dejú na úrovni správy vecí verejných, v komerčnej podnikovej oblasti, ale aj ľubovoľnej inej oblasti nášho každodenného bežného života.
V prípade osobnej zodpovednosti akosi nie je o čom diskutovať, ak niekto urobí chybu, musí znášať následky. Dobre je, keď sa z nej poučí a druhýkrát ju nezopakuje. Zdá sa to jednoduché, ale realita hovorí o tom, že ani pocit priamej osobnej zodpovednosti nie je v nás dostatočne silný na to, aby sme nerobili niektoré chyby systematicky a opakovane. Sprievodný problém je, keď naša osobná zodpovednosť prináša následky pre iných. Príkladov takejto nezvládnutej zodpovednosti je habadej: nedostatočná rodičovská výchova či pirátske správanie sa niektorých šoférov na cestách. Výsledkom sú nešťastné, zanedbané detí blúdiace životom či zbytočné havárie áut.
Pri zdieľanej zodpovednosti, keď je výsledok závislý od viacerých jednotlivcov, je tlak na naše „uvedomelé“ správanie sa ešte nižší. Čím väčší je počet „účastníkov“, tým nižšia je zainteresovanosť na spoločnom výsledku. Pokiaľ do hry nevstupujú iné motivačné faktory, nekontrolovaná zdieľaná zodpovednosť môže byť rýchlou cestou k riadnym problémom. Východiskom môže byť silné riadenie a kontrola zhora alebo dostatočné prirodzené sebauvedomenie, resp. silný pocit všeobecnej zodpovednosti jednotlivcov. No ak chýba jedno aj druhé, máme problém. Výsledkom môže byť náhle zlyhanie systému, ako napr. v zmienenom prípade z úvodu. Alebo postupné znižovanie efektivity či výkonnosti systému. Príkladom môže byť pracovné nasadenie jednotlivca za výsledky celého tímu či ekologické cítenie a správanie sa každého z nás.
Existuje ešte vyšší „level“ spoluzodpovednosti za následky, na ktoré zdanlivo nemáme priamy dosah, ktoré sa možno odohrávajú na opačnom konci zemegule, ale to je už iná kapitola.
Pokiaľ nás trápia neduhy našej spoločnosti ako devastácia tradičných hodnôt, zničené životné prostredie, oslabené zdravie, napätie vo vzťahoch, zlá atmosféra v podnikoch, nebezpečné cesty, kriminalita, korupcia, atď., zamyslime sa nad našou priamou či zdieľanou zodpovednosťou za tieto následky. V skutočnosti ide o absolútne všetky oblasti nášho života, rozdielna je len miera našej zodpovednosti. Ak sa však stotožníme s myšlienkou totálnej zodpovednosti za všetko, čo sa okolo nás deje, a budeme sa prakticky podľa toho aj správať, môžeme zásadnou mierou prispieť k ozdraveniu našej planéty, našej krajiny, nášho mesta, firmy, vzťahov a v konečnom dôsledku k ozdraveniu samého seba.
Ak v tejto veci zásadne neprehodnotíme náš postoj, nebuďme prekvapení z následkov. Začať však treba od seba.
PC REVUE 2/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
štvrtok 4. februára 2010
BCMOBIL & TECHBOX
Ovi Mapy zadarmo
Mnohí sú možno iní, no u mňa je to tak, že aj pri plánovanom výlete či pracovnej ceste za hranice Slovenska, sa na cestu pripravujem len pár hodín pred odletom, t.j. na poslednú chvíľu. Pred januárovým krátkym výletom do Paríža som sa však rozhodol, že budem dôslednejší. Tentokrát som si ani na cestovné poistenie nespomenul až v zahraničí, čo sa dá, našťastie, vždy vyriešiť SMS správou. Keďže som mal byť vo Francúzsku aj počas pracovných dní, rozhodol som sa naplno využiť možnosti balíka Ovi od Nokie, ktorý sme pre vás testovali aj v aktuálnom vydaní BC-čka. Hoci som bol na Ovi registrovaný už dlhšie, nevyskúšal som si napríklad možnosti Ovi Files. Práve pri ceste do Paríža, kedy som so sebou nechcel nosiť notebook či net-book, som ocenil možnosť vzdialeného prístupu k môjmu počítaču cez telefón (samozrejme, ak by mi ho v prípade potreby kolega prebudil), či dokonca možnosť uložiť si vybrané súbory na server Nokie. K dispozícii je priestor s objemom až 10 GB, pričom všetky tieto súbory sú kedykoľvek prístupné cez telefón. Nikdy neviete, čo sa stane a čo budete potrebovať. Testovanie prebehlo bez problémov. Našťastie, nenastala situácia, kedy by som moje „Anytime Files“ potreboval. Avšak pocit, že mám všetko k dispozícii a vo vrecku, aj keď som tak vzdialený od svojho počítača, bol príjemný. Samozrejme, napadne vás, môžem si súbory uložiť na pamäťovú kartu, či zabudovanú pamäť v telefóne, ale tento priestor som radšej využil na hudbu a filmy, ktoré mi výborne poslúžili počas letu či transferu z letiska.
Možno ešte viac, ako zo vzdialeného prístupu, som sa potešil z Ovi Maps. Na počítači som si totiž ešte doma naplánoval presné body - pamiatky, ktoré sme plánovali navštíviť, a taktiež jednotlivé trasy na každý deň. Síce som nemal zakúpenú licenciu pre pešiu navigáciu, ale na stránke Nokia som si stiahol bezplatnú týždennú licenciu. Výlet podľa GPS mohol začať. Z transferu do hotela sme to mali na skok, ale i tak sme sa spoľahli len na navigáciu. Fungovala excelentne. Na mape vidíte i zastávky metra, reštaurácie a iné body záujmu vrátane tých vašich, ktoré je potrebné si s vašim Nokia účtom zosynchronizovať najlepšie ešte na Slovensku. Na druhý deň sme sa vybrali k Eiffelovke, a keďže bola od nás približne 30 minút chôdze, rozhodli sme sa opäť spoľahnúť na pešiu navigáciu. Hlasové pokyny, presnosť, 3D budovy, všetko fungovalo stopercentne. Ale..., prečo mi telefón sťahuje dáta? E-maily si sťahujem cez Wi-Fi a všetko ostatné mám predsa vypnuté... Aha, asistované GPS. Zabudol som si ho vypnúť! Viete vôbec, že ak v zahraničí využívate navigáciu v telefóne s asistovaným GPS, prednostne je nastavené aj využívanie dát pre presnejšie určenie vašej polohy? Sú to síce zanedbateľné objemy, cca. 3 - 4 kB, ale keďže u operátorov máme účtovacie intervaly 10 alebo 100 kB a navigácia sa vždy odpojí a pripojí, môžete byť nemilo prekvapení po návrate domov. Preto ak nechcete zbytočne platiť za dáta v zahraničí, nezabudnite si vypnúť asistované GPS, a to aj v prípade, že používate napríklad navigačný softvér Sygic alebo iný.
Lenže nastal problém. Telefón bez pomoci mobilného operátora nedokázal nájsť GPS signál. Myslel som si, že je to len krátkodobá chyba, niekoľkokrát som však telefón reštartoval a nič. Viete si predstaviť tú bezradnosť, keď ste v cudzom a veľkom meste, spoľahnete sa na navigáciu a tá zrazu nevie, kde ste a kam chcete ísť? Samozrejme v mapách sa dá orientovať aj v prípade, že nemáte signál GPS, ale už to nie je ono, už to nie je plnohodnotná navigácia. A prečo som sa rozpísal o Ovi Mapách? Totiž, Nokia asi týždeň po mojom návrate oznámila, že už nebudeme musieť platiť za plnohodnotnú navigáciu. A to nielen pre peších, ale ani za navigáciu autom. Tento krok je vo svete GPS a mobilných telefónov veľmi významný, aj keď v súčasnosti Nokia bezplatnú navigáciu ponúka len pre vybrané telefóny. Ak je však ten váš jedným z nich, rozhodne si najnovšiu verziu Ovi Maps stiahnite. Nezabudnite ale, že v zahraničí vás navigácia za poznaním môže vyjsť draho.
Príjemné čítanie novoročného čísla BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Mnohí sú možno iní, no u mňa je to tak, že aj pri plánovanom výlete či pracovnej ceste za hranice Slovenska, sa na cestu pripravujem len pár hodín pred odletom, t.j. na poslednú chvíľu. Pred januárovým krátkym výletom do Paríža som sa však rozhodol, že budem dôslednejší. Tentokrát som si ani na cestovné poistenie nespomenul až v zahraničí, čo sa dá, našťastie, vždy vyriešiť SMS správou. Keďže som mal byť vo Francúzsku aj počas pracovných dní, rozhodol som sa naplno využiť možnosti balíka Ovi od Nokie, ktorý sme pre vás testovali aj v aktuálnom vydaní BC-čka. Hoci som bol na Ovi registrovaný už dlhšie, nevyskúšal som si napríklad možnosti Ovi Files. Práve pri ceste do Paríža, kedy som so sebou nechcel nosiť notebook či net-book, som ocenil možnosť vzdialeného prístupu k môjmu počítaču cez telefón (samozrejme, ak by mi ho v prípade potreby kolega prebudil), či dokonca možnosť uložiť si vybrané súbory na server Nokie. K dispozícii je priestor s objemom až 10 GB, pričom všetky tieto súbory sú kedykoľvek prístupné cez telefón. Nikdy neviete, čo sa stane a čo budete potrebovať. Testovanie prebehlo bez problémov. Našťastie, nenastala situácia, kedy by som moje „Anytime Files“ potreboval. Avšak pocit, že mám všetko k dispozícii a vo vrecku, aj keď som tak vzdialený od svojho počítača, bol príjemný. Samozrejme, napadne vás, môžem si súbory uložiť na pamäťovú kartu, či zabudovanú pamäť v telefóne, ale tento priestor som radšej využil na hudbu a filmy, ktoré mi výborne poslúžili počas letu či transferu z letiska.
Možno ešte viac, ako zo vzdialeného prístupu, som sa potešil z Ovi Maps. Na počítači som si totiž ešte doma naplánoval presné body - pamiatky, ktoré sme plánovali navštíviť, a taktiež jednotlivé trasy na každý deň. Síce som nemal zakúpenú licenciu pre pešiu navigáciu, ale na stránke Nokia som si stiahol bezplatnú týždennú licenciu. Výlet podľa GPS mohol začať. Z transferu do hotela sme to mali na skok, ale i tak sme sa spoľahli len na navigáciu. Fungovala excelentne. Na mape vidíte i zastávky metra, reštaurácie a iné body záujmu vrátane tých vašich, ktoré je potrebné si s vašim Nokia účtom zosynchronizovať najlepšie ešte na Slovensku. Na druhý deň sme sa vybrali k Eiffelovke, a keďže bola od nás približne 30 minút chôdze, rozhodli sme sa opäť spoľahnúť na pešiu navigáciu. Hlasové pokyny, presnosť, 3D budovy, všetko fungovalo stopercentne. Ale..., prečo mi telefón sťahuje dáta? E-maily si sťahujem cez Wi-Fi a všetko ostatné mám predsa vypnuté... Aha, asistované GPS. Zabudol som si ho vypnúť! Viete vôbec, že ak v zahraničí využívate navigáciu v telefóne s asistovaným GPS, prednostne je nastavené aj využívanie dát pre presnejšie určenie vašej polohy? Sú to síce zanedbateľné objemy, cca. 3 - 4 kB, ale keďže u operátorov máme účtovacie intervaly 10 alebo 100 kB a navigácia sa vždy odpojí a pripojí, môžete byť nemilo prekvapení po návrate domov. Preto ak nechcete zbytočne platiť za dáta v zahraničí, nezabudnite si vypnúť asistované GPS, a to aj v prípade, že používate napríklad navigačný softvér Sygic alebo iný.
Lenže nastal problém. Telefón bez pomoci mobilného operátora nedokázal nájsť GPS signál. Myslel som si, že je to len krátkodobá chyba, niekoľkokrát som však telefón reštartoval a nič. Viete si predstaviť tú bezradnosť, keď ste v cudzom a veľkom meste, spoľahnete sa na navigáciu a tá zrazu nevie, kde ste a kam chcete ísť? Samozrejme v mapách sa dá orientovať aj v prípade, že nemáte signál GPS, ale už to nie je ono, už to nie je plnohodnotná navigácia. A prečo som sa rozpísal o Ovi Mapách? Totiž, Nokia asi týždeň po mojom návrate oznámila, že už nebudeme musieť platiť za plnohodnotnú navigáciu. A to nielen pre peších, ale ani za navigáciu autom. Tento krok je vo svete GPS a mobilných telefónov veľmi významný, aj keď v súčasnosti Nokia bezplatnú navigáciu ponúka len pre vybrané telefóny. Ak je však ten váš jedným z nich, rozhodne si najnovšiu verziu Ovi Maps stiahnite. Nezabudnite ale, že v zahraničí vás navigácia za poznaním môže vyjsť draho.
Príjemné čítanie novoročného čísla BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
utorok 12. januára 2010
PC REVUE - OpenPark
Fraktál náš každodenný
V posledných rokoch sa začalo veľa hovoriť o záhadnom roku 2012. Z médií k nám prúdia katastrofické scenáre o konci sveta, apokalyptické vízie o prepólovaní magnetického poľa Zeme, tornádach, megazemetraseniach, prebudení množstva sopiek, horotvorných procesoch, prelievaní morí cez kontinenty atď. Všetci sa pritom opierajú o mayský kalendár, ktorý sa končí v piatok 21. decembra 2012. V tento deň má podľa jeho vykladačov nastať koniec veku, koniec sveta, tak ako ho poznáme teraz.
Nechcem sa pridať k šíriteľom strachu, toho je medzi ľuďmi až-až. K médiám sa pridal už aj Hollywood uvedením rovnomenného filmu. Hoci som svojho času mal veľmi rád trilery a sci-fi, na tento film sa veru nechystám ísť a zazlievam tvorcom filmu, že sa nechali strhnúť a priživili sa na atraktívnej téme. Strachu je medzi ľuďmi totiž naozaj viac ako dosť a jeho ďalším šírením sa podieľame na dôsledkoch, o ktorých väčšina ľudí nemá ani potuchy.
Vysvetlení záhady konca mayského kalendára je viacero. Či už je to vystriedanie všetkých dvanástich znamení zverokruhu, ktoré sa udeje raz za 25 920 rokov, čo je takzvaný platónsky rok, alebo uzavretie viacerých astronomických megacyklov pohybov planetárnych sústav v centre našej galaxie. Spomína sa aj koniec hmotného, materiálne orientované 3D sveta a jeho transformácia do transcendentálnej piatej dimenzie.
Jedno z vysvetlení sa opiera o iné dôvody, ponúka iný scenár a pozdáva sa mi asi najviac. Vychádza zo spoluúčasti každého človeka na tvorbe reality, ktorú žijeme. Opiera sa v skratke asi o to, že každý človek svojimi myšlienkami, emóciami, túžbami, snami, ale aj konkrétnymi činmi spoluvytvára nielen svoju individuálnu realitu, ale aj realitu okolitého prostredia, iných ľudí a vlastne celého sveta. Každý jedinec predstavuje individuálny „vesmír“, ktorý je časťou, ale aj kópiou toho „veľkého“ vesmíru. Dobrý príklad na ilustráciu tohto vnímania sveta sú fraktály, ktorých základná vlastnosť je práve sebepodobnosť. Asi najznámejší fraktál je Mandelbrotova množina, ktorej vizuálna interpretácia nám vyráža dych svojou krásou, dokonalosťou a nekonečnosťou. Prepojenosť matematiky s naším reálnym prostredím dokumentujú prírodné tvary, ktoré možno modelovať práve vďaka fraktálnej geometrii: hory, mraky, snehové vločky, rieky atď.
Vráťme sa však k téme. Náš svet je taký, akí sme my, aký je každý z nás. My ľudia sme plne zodpovední za stav nášho sveta. Za znečistené prírodné prostredie, za vojny, kriminalitu, hlad, za chudobu, utrpenie atď. To nie je vina a zodpovednosť iných štátov či národov niekde ďaleko na opačnom konci sveta, tam, kde sa deje niečo mimoriadne, kde sú vojny či prírodné katastrofy. To platí na úplne každého z nás. Každý z nás sa podieľa svojimi myšlienkami a skutkami na podobe sveta okolo nás. Ak nás ovláda ego, ak sú naše hlavy plné negatívnych myšlienok a emócií, strachu, hnevu, závisti, nechtiac nimi znečisťujeme nielen svoj osobný vesmír, ale aj ten „veľký“ spoločný. Ak naše skutky nie sú konané s dobrým úmyslom, s bezpodmienečnou láskou, ťažko môžeme čakať pozitívny ohlas od iných. Ak sa nenaučíme odpúšťať chyby iným, ťažko bude odpustené nám. Ak je náš vnútorný vesmír plný chaosu, úzkosti a tmy, ťažko bude náš spoločný svet plný pokoja, radosti, harmónie a lásky. Toto všetko sú myšlienky a hodnoty, ktoré nám sú veľmi dobre známe už tisíce rokov, ibaže sa ich v praktickom živote málo držíme. Musíme si preto uvedomiť našu plnú osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa okolo nás deje. Či už v tom našom individuálnom živote, alebo následne tom spoločnom, celosvetovom. Dobrá správa je, že na to, aby sme dali do poriadku chaos, utrpenie či negativitu na tej „vesmírnej“ makroúrovni, stačí, aby sme si dali do poriadku ten náš vlastný maličký mikrovesmír. O ostatné sa už postarajú zákonitosti fraktálnej matematiky. Stačí, aby sme v tom našom malom mikrovesmíre mali čistučko upratané a aby v ňom stále svietilo svetielko... :-) Popremýšľajte, ako na to. Ak budete hľadať, svoju cestu si už určite nájdete.
Rok 2012 preto môže byť určitý prelom v tom, aký bude náš svet, či v nás ľuďoch preváži poriadok, dobro, svetlo, láska alebo zlo, tma a chaos. A teda či nastane nová, lepšia éra v histórii ľudstva alebo postupná skaza a zánik. Máme našťastie ešte stále na výber, hoci čas sa kráti. Ja som za tú prvú možnosť.
PC REVUE 1/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V posledných rokoch sa začalo veľa hovoriť o záhadnom roku 2012. Z médií k nám prúdia katastrofické scenáre o konci sveta, apokalyptické vízie o prepólovaní magnetického poľa Zeme, tornádach, megazemetraseniach, prebudení množstva sopiek, horotvorných procesoch, prelievaní morí cez kontinenty atď. Všetci sa pritom opierajú o mayský kalendár, ktorý sa končí v piatok 21. decembra 2012. V tento deň má podľa jeho vykladačov nastať koniec veku, koniec sveta, tak ako ho poznáme teraz.
Nechcem sa pridať k šíriteľom strachu, toho je medzi ľuďmi až-až. K médiám sa pridal už aj Hollywood uvedením rovnomenného filmu. Hoci som svojho času mal veľmi rád trilery a sci-fi, na tento film sa veru nechystám ísť a zazlievam tvorcom filmu, že sa nechali strhnúť a priživili sa na atraktívnej téme. Strachu je medzi ľuďmi totiž naozaj viac ako dosť a jeho ďalším šírením sa podieľame na dôsledkoch, o ktorých väčšina ľudí nemá ani potuchy.
Vysvetlení záhady konca mayského kalendára je viacero. Či už je to vystriedanie všetkých dvanástich znamení zverokruhu, ktoré sa udeje raz za 25 920 rokov, čo je takzvaný platónsky rok, alebo uzavretie viacerých astronomických megacyklov pohybov planetárnych sústav v centre našej galaxie. Spomína sa aj koniec hmotného, materiálne orientované 3D sveta a jeho transformácia do transcendentálnej piatej dimenzie.
Jedno z vysvetlení sa opiera o iné dôvody, ponúka iný scenár a pozdáva sa mi asi najviac. Vychádza zo spoluúčasti každého človeka na tvorbe reality, ktorú žijeme. Opiera sa v skratke asi o to, že každý človek svojimi myšlienkami, emóciami, túžbami, snami, ale aj konkrétnymi činmi spoluvytvára nielen svoju individuálnu realitu, ale aj realitu okolitého prostredia, iných ľudí a vlastne celého sveta. Každý jedinec predstavuje individuálny „vesmír“, ktorý je časťou, ale aj kópiou toho „veľkého“ vesmíru. Dobrý príklad na ilustráciu tohto vnímania sveta sú fraktály, ktorých základná vlastnosť je práve sebepodobnosť. Asi najznámejší fraktál je Mandelbrotova množina, ktorej vizuálna interpretácia nám vyráža dych svojou krásou, dokonalosťou a nekonečnosťou. Prepojenosť matematiky s naším reálnym prostredím dokumentujú prírodné tvary, ktoré možno modelovať práve vďaka fraktálnej geometrii: hory, mraky, snehové vločky, rieky atď.
Vráťme sa však k téme. Náš svet je taký, akí sme my, aký je každý z nás. My ľudia sme plne zodpovední za stav nášho sveta. Za znečistené prírodné prostredie, za vojny, kriminalitu, hlad, za chudobu, utrpenie atď. To nie je vina a zodpovednosť iných štátov či národov niekde ďaleko na opačnom konci sveta, tam, kde sa deje niečo mimoriadne, kde sú vojny či prírodné katastrofy. To platí na úplne každého z nás. Každý z nás sa podieľa svojimi myšlienkami a skutkami na podobe sveta okolo nás. Ak nás ovláda ego, ak sú naše hlavy plné negatívnych myšlienok a emócií, strachu, hnevu, závisti, nechtiac nimi znečisťujeme nielen svoj osobný vesmír, ale aj ten „veľký“ spoločný. Ak naše skutky nie sú konané s dobrým úmyslom, s bezpodmienečnou láskou, ťažko môžeme čakať pozitívny ohlas od iných. Ak sa nenaučíme odpúšťať chyby iným, ťažko bude odpustené nám. Ak je náš vnútorný vesmír plný chaosu, úzkosti a tmy, ťažko bude náš spoločný svet plný pokoja, radosti, harmónie a lásky. Toto všetko sú myšlienky a hodnoty, ktoré nám sú veľmi dobre známe už tisíce rokov, ibaže sa ich v praktickom živote málo držíme. Musíme si preto uvedomiť našu plnú osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa okolo nás deje. Či už v tom našom individuálnom živote, alebo následne tom spoločnom, celosvetovom. Dobrá správa je, že na to, aby sme dali do poriadku chaos, utrpenie či negativitu na tej „vesmírnej“ makroúrovni, stačí, aby sme si dali do poriadku ten náš vlastný maličký mikrovesmír. O ostatné sa už postarajú zákonitosti fraktálnej matematiky. Stačí, aby sme v tom našom malom mikrovesmíre mali čistučko upratané a aby v ňom stále svietilo svetielko... :-) Popremýšľajte, ako na to. Ak budete hľadať, svoju cestu si už určite nájdete.
Rok 2012 preto môže byť určitý prelom v tom, aký bude náš svet, či v nás ľuďoch preváži poriadok, dobro, svetlo, láska alebo zlo, tma a chaos. A teda či nastane nová, lepšia éra v histórii ľudstva alebo postupná skaza a zánik. Máme našťastie ešte stále na výber, hoci čas sa kráti. Ja som za tú prvú možnosť.
PC REVUE 1/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Keby niečo...
Ani sme sa nenazdali a je tu prvé číslo v tomto roku. Nie je žiadne tajomstvo, že PC REVUE robíme tak, aby bolo pripravené na distribúciu hneď na začiatku mesiaca, a teda januárové číslo sme odovzdali do tlačiarne tesne pred Vianocami. Môj príbeh sa tak odohráva v hektickom období, poznačenom predvianočnou atmosférou. Stále mám rád túto atmosféru, lebo vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, vareného vínka a pečených gaštanov. A ľudia sú k sebe trošku milší. Neznášam však striehnutie na parkovacie miesto pred obchodnými centrami, zháňanie darčekov na poslednú chvíľu a celé to nákupné šialenstvo. Myslím, že sme už stratili pôvodný význam Vianoc, keď fyzickým darčekom bol vlastne len stromček a podstatné bolo to, aby bola celá rodina spolu. Vianoce sa dnes stali hlavne marketingovou príležitosťou na najlepšie preteky v nakupovaní. Pri pohľade na davy ľudí vychádzajúcich z nákupného strediska s preplnenými košíkmi je mi aj ťažko uveriť, že sme skutočne uprostred hospodárskej krízy. Ale je mi jasné, že veľká skupina ľudí sa tentoraz musela uskromniť pri nákupoch.
Práve pred Vianocami máme v redakcii plné ruky práce, lebo je to kratší mesiac ako iné. Znamená to urobiť všetko skôr, navyše pred Vianocami sa konajú koncoročné akcie firiem, na ktorých je dobré zúčastniť sa. Tento rok ich však bolo viditeľne menej. Do toho všetkého sa pri finalizácii januárového vydania pritrafil problém s autom. Ročne najazdím asi 40-tisíc kilometrov, v aute vlastne aj bývam, občas sa zmení na moju kanceláriu. Pôvodne jagavé čalúnenie v teplom bledom odtieni postupne zmenilo farbu na neutrálnu, ktorá sa už viac zašpiniť nedala. Pred koncom roka má byť auto čisté, dal som ho teda vyčistiť v špecializovanej firme. Čistenie zabralo celý deň a za 50 EUR to naozaj stálo za to. Zamestnanec a majiteľ firmy v jednej osobe bol na svoje dielo patrične hrdý, spomínal čosi o osobnom rekorde v čistení takéhoto zašpineného auta, ale to som už ja hrdo odchádzal domov. Pred domom som ešte drobné škrabance na nárazníkoch prestriekal krycím sprejom. Ako som končil, išiel okolo sused a spýtal sa ma: „Zase máte nové auto a znova tá istá značka?“ Tak už som bol s výsledkom spokojný a hrdo som brázdil cesty autom ligotajúcim sa viac ako náš umelý vianočný stromček. Spolucestujúcim som prízvukoval, aby si očistili nohy, sám som začal uvažovať nad papučkami za volantom. Jednoducho, to auto sa stalo opäť mojím dieťatkom, o ktoré som sa vzorne staral. Po troch dňoch od kompletnej očisty však do mňa nabúrala statná dodávka. Možno poznáte ten pocit, keď sa k vám blíži druhé auto, vidíte ho v spätnom zrkadle a cítite, že už je nevyhnutne vo vás. No nemôžete nič urobiť, len čakať, čo z toho bude. U mňa to bolo rozbité zadné svetlo a preborený nárazník. Ono sa to môže stať každému a vodič, ktorý nehodu zavinil, prebral celú vinu na seba. Keďže policajti v snahe znižovať nehodovosť zaujali stratégiu, že drobnejšie nehody radšej nebudú ani evidovať, vybavili sme to rýchlo spísaním záznamu o nehode. Keďže obidve vozidlá boli schopné jazdy, rozišli sme sa domov. A potom sa to všetko začalo... :-)
Poisťovne dnes už fungujú moderne, udalosť môžete nahlásiť aj cez webový formulár, nevyhnutné je však aj telefonické nahlásenie. Pri telefonovaní vás upozornia, že váš hovor bude nahrávaný (údajne na skvalitnenie služieb), a po chvíľke sa dopracujete k „živému“ operátorovi. Tu zistíte, že zákonná poistka neslúži celkom na to, o čom ste doteraz boli presvedčení. Presnejšie povedané, neslúži na preplatenie celej sumy, ak vám spôsobí škodu niekto iný. Auto som mal tri roky, malo najazdených 130-tisíc km a na poškodené diely treba uplatniť amortizáciu. Operátor vyhlásil, že to bude aj 60 % pôvodnej sumy. Rozumiem amortizácii, len mi akosi chýba vysvetlenie, prečo by som ju mal platiť práve ja? Veď som nežiadal, aby do mňa niekto narazil, navyše som mal nové svetlo a nárazník. Veď tie pôvodné sa po očiste leskli viac ako nové. Nerozumiem ani tomu, ako sa prejaví amortizácia na zadnom svetle. Podľa mňa, pokiaľ je celé, funguje rovnako dobre aj po troch rokoch. Navyše výber poisťovne nemáte ako ovplyvniť. Takýto prípad totiž riešite v poisťovni, ktorú si vybral druhý vodič na poistenie zo zákona, vy musíte nasledovať jej pravidlá.
Operátor ma teda poučil, že buď si zoženiem presne také staré náhradné diely, ako je vozidlo (:-)), alebo nechám vymeniť diely nové a zvyšnú časť vyriešim z havarijnej poistky. Inými slovami, jednu vec som už zrazu riešil s dvoma rôznymi poisťovňami. Nasledovala obhliadka, na ktorej mi odporúčali značkový servis, lebo tam majú zmluvný vzťah. To znelo optimisticky, ako keby som neskôr nemusel nič platiť a auto si hneď prevezmem. Technik však dlho špekuloval nad tým, či ten nárazník nie je vlastne nejaký starý a už opravovaný, keď vyzerá tak dobre a je nastriekaný sprejom. Nabudúce si dám pozor, že auto nemám príliš „glancovať“. Celé vybavenie papierov spolu s obhliadkou zabralo asi dva dni, ktoré mi riadne chýbali pri finalizácii tohto čísla.
Úplne iný oriešok je potom značkový servis. Prijímací technik je síce v obleku, natiahnu vám na sedačku a volant umelohmotný poťah, ale keď sa chcete nahlásiť na opravu, objednajú vás tak najskôr o desať dní. Bolo veľké šťastie, že auto bolo funkčné, dalo sa teda používať. Keď som prišiel do servisu, svietila na mňa tabuľa oznamujúca horibilné hodinové sadzby technikov. Zaujímavé je, že nikde neuvádzajú, koľko zaplatia oni mne, keď čakám aj hodinu na odovzdanie alebo vyzdvihnutie auta. No dodávka náhradných dielov, obhliadka i ukončenie opravy trvali zase ďalší čas. Keď som sa už tešil na prebranie auta, zistil som, že ten optimisticky znejúci zmluvný vzťah s poisťovňou v praxi znamená, že buď opravu zaplatím na mieste a peniaze neskôr dostanem, alebo počkám na tzv. krycí list, ktorý vystaví poisťovňa po ukončení prípadu. Na to majú lehotu 15 dní po dodaní všetkých potrebných dokladov. Ako som po 16 dňoch zistil, veľa závisí od toho, ako dôrazne im telefonujete a vyhrážate sa všetkým možným. Medzitým auto čakalo pekne odložené na dvore servisu a tíško sa tešilo na opätovné používanie.
Vyzerá to teda tak, že niektoré poisťovne sú veľmi rýchle vtedy, keď máte zaplatiť peniaze vy, ale keď to má byť opačne, ide to ako z chlpatej deky. Osobne by som si to predstavoval ako v reklame – nahlásim udalosť, nechcem mať ďalšie starosti, všetko zariadi niekto iný z poisťovne. A medzitým by ešte mohli zadarmo požičať iné auto. Ale to sa už asi musím prebudiť zo sna...
Prajem všetkým čitateľom šťastný nový rok, veľa pohody, zdravia a príjemné čítanie nielen januárového vydania PC REVUE.
PC REVUE 1/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ani sme sa nenazdali a je tu prvé číslo v tomto roku. Nie je žiadne tajomstvo, že PC REVUE robíme tak, aby bolo pripravené na distribúciu hneď na začiatku mesiaca, a teda januárové číslo sme odovzdali do tlačiarne tesne pred Vianocami. Môj príbeh sa tak odohráva v hektickom období, poznačenom predvianočnou atmosférou. Stále mám rád túto atmosféru, lebo vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, vareného vínka a pečených gaštanov. A ľudia sú k sebe trošku milší. Neznášam však striehnutie na parkovacie miesto pred obchodnými centrami, zháňanie darčekov na poslednú chvíľu a celé to nákupné šialenstvo. Myslím, že sme už stratili pôvodný význam Vianoc, keď fyzickým darčekom bol vlastne len stromček a podstatné bolo to, aby bola celá rodina spolu. Vianoce sa dnes stali hlavne marketingovou príležitosťou na najlepšie preteky v nakupovaní. Pri pohľade na davy ľudí vychádzajúcich z nákupného strediska s preplnenými košíkmi je mi aj ťažko uveriť, že sme skutočne uprostred hospodárskej krízy. Ale je mi jasné, že veľká skupina ľudí sa tentoraz musela uskromniť pri nákupoch.
Práve pred Vianocami máme v redakcii plné ruky práce, lebo je to kratší mesiac ako iné. Znamená to urobiť všetko skôr, navyše pred Vianocami sa konajú koncoročné akcie firiem, na ktorých je dobré zúčastniť sa. Tento rok ich však bolo viditeľne menej. Do toho všetkého sa pri finalizácii januárového vydania pritrafil problém s autom. Ročne najazdím asi 40-tisíc kilometrov, v aute vlastne aj bývam, občas sa zmení na moju kanceláriu. Pôvodne jagavé čalúnenie v teplom bledom odtieni postupne zmenilo farbu na neutrálnu, ktorá sa už viac zašpiniť nedala. Pred koncom roka má byť auto čisté, dal som ho teda vyčistiť v špecializovanej firme. Čistenie zabralo celý deň a za 50 EUR to naozaj stálo za to. Zamestnanec a majiteľ firmy v jednej osobe bol na svoje dielo patrične hrdý, spomínal čosi o osobnom rekorde v čistení takéhoto zašpineného auta, ale to som už ja hrdo odchádzal domov. Pred domom som ešte drobné škrabance na nárazníkoch prestriekal krycím sprejom. Ako som končil, išiel okolo sused a spýtal sa ma: „Zase máte nové auto a znova tá istá značka?“ Tak už som bol s výsledkom spokojný a hrdo som brázdil cesty autom ligotajúcim sa viac ako náš umelý vianočný stromček. Spolucestujúcim som prízvukoval, aby si očistili nohy, sám som začal uvažovať nad papučkami za volantom. Jednoducho, to auto sa stalo opäť mojím dieťatkom, o ktoré som sa vzorne staral. Po troch dňoch od kompletnej očisty však do mňa nabúrala statná dodávka. Možno poznáte ten pocit, keď sa k vám blíži druhé auto, vidíte ho v spätnom zrkadle a cítite, že už je nevyhnutne vo vás. No nemôžete nič urobiť, len čakať, čo z toho bude. U mňa to bolo rozbité zadné svetlo a preborený nárazník. Ono sa to môže stať každému a vodič, ktorý nehodu zavinil, prebral celú vinu na seba. Keďže policajti v snahe znižovať nehodovosť zaujali stratégiu, že drobnejšie nehody radšej nebudú ani evidovať, vybavili sme to rýchlo spísaním záznamu o nehode. Keďže obidve vozidlá boli schopné jazdy, rozišli sme sa domov. A potom sa to všetko začalo... :-)
Poisťovne dnes už fungujú moderne, udalosť môžete nahlásiť aj cez webový formulár, nevyhnutné je však aj telefonické nahlásenie. Pri telefonovaní vás upozornia, že váš hovor bude nahrávaný (údajne na skvalitnenie služieb), a po chvíľke sa dopracujete k „živému“ operátorovi. Tu zistíte, že zákonná poistka neslúži celkom na to, o čom ste doteraz boli presvedčení. Presnejšie povedané, neslúži na preplatenie celej sumy, ak vám spôsobí škodu niekto iný. Auto som mal tri roky, malo najazdených 130-tisíc km a na poškodené diely treba uplatniť amortizáciu. Operátor vyhlásil, že to bude aj 60 % pôvodnej sumy. Rozumiem amortizácii, len mi akosi chýba vysvetlenie, prečo by som ju mal platiť práve ja? Veď som nežiadal, aby do mňa niekto narazil, navyše som mal nové svetlo a nárazník. Veď tie pôvodné sa po očiste leskli viac ako nové. Nerozumiem ani tomu, ako sa prejaví amortizácia na zadnom svetle. Podľa mňa, pokiaľ je celé, funguje rovnako dobre aj po troch rokoch. Navyše výber poisťovne nemáte ako ovplyvniť. Takýto prípad totiž riešite v poisťovni, ktorú si vybral druhý vodič na poistenie zo zákona, vy musíte nasledovať jej pravidlá.
Operátor ma teda poučil, že buď si zoženiem presne také staré náhradné diely, ako je vozidlo (:-)), alebo nechám vymeniť diely nové a zvyšnú časť vyriešim z havarijnej poistky. Inými slovami, jednu vec som už zrazu riešil s dvoma rôznymi poisťovňami. Nasledovala obhliadka, na ktorej mi odporúčali značkový servis, lebo tam majú zmluvný vzťah. To znelo optimisticky, ako keby som neskôr nemusel nič platiť a auto si hneď prevezmem. Technik však dlho špekuloval nad tým, či ten nárazník nie je vlastne nejaký starý a už opravovaný, keď vyzerá tak dobre a je nastriekaný sprejom. Nabudúce si dám pozor, že auto nemám príliš „glancovať“. Celé vybavenie papierov spolu s obhliadkou zabralo asi dva dni, ktoré mi riadne chýbali pri finalizácii tohto čísla.
Úplne iný oriešok je potom značkový servis. Prijímací technik je síce v obleku, natiahnu vám na sedačku a volant umelohmotný poťah, ale keď sa chcete nahlásiť na opravu, objednajú vás tak najskôr o desať dní. Bolo veľké šťastie, že auto bolo funkčné, dalo sa teda používať. Keď som prišiel do servisu, svietila na mňa tabuľa oznamujúca horibilné hodinové sadzby technikov. Zaujímavé je, že nikde neuvádzajú, koľko zaplatia oni mne, keď čakám aj hodinu na odovzdanie alebo vyzdvihnutie auta. No dodávka náhradných dielov, obhliadka i ukončenie opravy trvali zase ďalší čas. Keď som sa už tešil na prebranie auta, zistil som, že ten optimisticky znejúci zmluvný vzťah s poisťovňou v praxi znamená, že buď opravu zaplatím na mieste a peniaze neskôr dostanem, alebo počkám na tzv. krycí list, ktorý vystaví poisťovňa po ukončení prípadu. Na to majú lehotu 15 dní po dodaní všetkých potrebných dokladov. Ako som po 16 dňoch zistil, veľa závisí od toho, ako dôrazne im telefonujete a vyhrážate sa všetkým možným. Medzitým auto čakalo pekne odložené na dvore servisu a tíško sa tešilo na opätovné používanie.
Vyzerá to teda tak, že niektoré poisťovne sú veľmi rýchle vtedy, keď máte zaplatiť peniaze vy, ale keď to má byť opačne, ide to ako z chlpatej deky. Osobne by som si to predstavoval ako v reklame – nahlásim udalosť, nechcem mať ďalšie starosti, všetko zariadi niekto iný z poisťovne. A medzitým by ešte mohli zadarmo požičať iné auto. Ale to sa už asi musím prebudiť zo sna...
Prajem všetkým čitateľom šťastný nový rok, veľa pohody, zdravia a príjemné čítanie nielen januárového vydania PC REVUE.
PC REVUE 1/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 14. decembra 2009
BCMOBIL & TECHBOX
A je to tu, blíži sa koniec roka a s ním aj obdarovávanie najbližších. Rok 2009 bol iný, ako tie predchádzajúce... možno ho nazvať „krízový“, alebo ten ešte len príde? Nech bude ako bude, Vianoce sú takmer za dverami, no na darčeky je ešte stále času dosť. Že neviete, aký vybrať? Nalistujte si naše horúce tipy na vianočné darčeky v rôznych cenových kategóriách, kde sme pre vás vybrali to najzaujímavejšie, čo sa v našej redakcii počas roka objavilo. Pre tých, ktorí používajú mobilné telefóny, ale stále netušia, ako vlastne fungujú, sme pripravili zaujímavú tému nielen o GSM.
Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.
Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)
Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.
Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)
Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.
Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný
QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.
Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný
QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
Túžba po dokonalosti
Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.
Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“
Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.
Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.
V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)
December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)
PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.
Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“
Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.
Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.
V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)
December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)
PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Ostaňte v správnom rade!
A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.
Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.
No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.
Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje
23. novembra 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.
Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.
No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.
Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje
23. novembra 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)