Technológie a marketing
Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.
Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.
Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.
Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.
Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.
Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.
Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.
Michal Reiter
P.S.:
A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)
PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter
utorok 4. augusta 2009
PC REVUE - OpenPark
Na ceste
Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...
Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...
Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.
Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.
Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.
Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.
Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.
To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)
PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...
Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...
Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.
Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.
Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.
Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.
Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.
To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)
PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 14. júla 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Leto, voda, mobily...
Zdá sa mi to ako včera, čo som písal editorial letného dvojčísla 7-8/2008. Aj napriek neustále zúriacej ekonomickej kríze ten čas ubehol veľmi rýchlo. Keď som však nahliadol na prvé riadky editorialu zpred roka, musím skonštatovať, že sa niečo zmenilo - naša periodicita. Zatiaľ čo minulý rok sme vám ponúkli štandardné dvojčísla len v mesiacoch 1-2/2008 a 7-8/2009, a to najmä preto, aby sme si v redakcii „vydýchli“ a zregenerovali sa, v roku 2009 bude dvojčísel viac. Presne šesť, čím vám nepriamo naznačujem, že sme sa rozhodli spojiť aj plánované vydania v nasledujúcom období, t.j. po tomto horúcom letnom dvojčísle výjdu ešte vydania 9-10/2009 a 11-12/2009. Tým sa náš časopis oficiálne mení na dvojmesačník. Nie je to však spôsobené tým, že by sme chceli viac oddychovať a písať menej, to vôbec nie. Skôr naopak. A aby sme vás presvedčili, že naozaj nebudeme počas nasledujúcich mesiacov „zaháľať“, prezradím vám, že sa môžete tešiť okrem nových čísel BCMOBIL & TECHBOX aj na dennú dávku noviniek na pripravovanom internetovom portáli, ktorého spustenie je, ako sa hovorí, už „na spadnutie“.
Rozhodli sme sa tiež, že dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX vám ponúknu viac obsahu a zaujímavého čítania, ako ste boli doteraz zvyknutí. Už v aktuálnom dvojčísle 7-8/2009 nájdete väčší počet zaujímavých tém či testov ako zvyčajne. Rozhodne by ste nemali prehliadnuť našu reportáž z dohľadových centier, pričom sa nám ako jediným podarilo dostať do zákulisia všetkých slovenských mobilných operátorov. ROAMING je téma v tomto období nanajvýš aktuálna a i keď sa jej podrobne venujeme každý rok, verte, že stále môžete byť múdrejší a vďaka eurotarife aj „bohatší“. Teda ak sa pozeráme na výdavky za telekomunikačné služby v zahraničí ako na úspornejšie v porovnaní s rokom 2008, čo rozhodne budú. Veľkou témou posledných dní je i „nový“ iPhone 3G S a softvér iPhone OS 3.0, ktorý sme pre vás aj otestovali. Poradíme vám tiež, ako sa poistiť v zahraničí cez mobil v ďaľšej časti nášho seriálu Platíme mobilom a priaznivcov push e-mailu potešíme testom aplikácie Nokia Messaging. S dovolenkou sa neodmysliteľne spájajú zážitky, s ktorými sa radi delíme s ostatnými. Určite nezabudnite na MMS správy, ktoré sú najrýchlejšou cestou ako vašim známym ukázať, kde práve pijete chladený drink. Ak však radi režírujete, skúste si prečítať náš test videokamier do štyristo eur (12 050,40 Sk), určite si vyberiete. Ale ak najradšej fotografujete, čo tak vytvoriť si vlastnú fotoknihu? Ako na to sa dozviete v našom teste vydareného softvéru Môj CEWE Fotosvet. Samozrejme u nás nemôžu chýbať podrobné recenzie najnovších mobilných telefónov. V tomto čísle sa nám stretli viaceré high-end zariadenia, podrobnejšie sa tak môžete zoznámiť s Nokiou N97, HTC Touch Diamond2, Sony Ericssonom W995 či Samsungom Jét.
Užite si leto, ak vám to situácia dovolí, tak aj more a nezabudnite, že sme tu opäť v septembri :)
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 7-8/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Zdá sa mi to ako včera, čo som písal editorial letného dvojčísla 7-8/2008. Aj napriek neustále zúriacej ekonomickej kríze ten čas ubehol veľmi rýchlo. Keď som však nahliadol na prvé riadky editorialu zpred roka, musím skonštatovať, že sa niečo zmenilo - naša periodicita. Zatiaľ čo minulý rok sme vám ponúkli štandardné dvojčísla len v mesiacoch 1-2/2008 a 7-8/2009, a to najmä preto, aby sme si v redakcii „vydýchli“ a zregenerovali sa, v roku 2009 bude dvojčísel viac. Presne šesť, čím vám nepriamo naznačujem, že sme sa rozhodli spojiť aj plánované vydania v nasledujúcom období, t.j. po tomto horúcom letnom dvojčísle výjdu ešte vydania 9-10/2009 a 11-12/2009. Tým sa náš časopis oficiálne mení na dvojmesačník. Nie je to však spôsobené tým, že by sme chceli viac oddychovať a písať menej, to vôbec nie. Skôr naopak. A aby sme vás presvedčili, že naozaj nebudeme počas nasledujúcich mesiacov „zaháľať“, prezradím vám, že sa môžete tešiť okrem nových čísel BCMOBIL & TECHBOX aj na dennú dávku noviniek na pripravovanom internetovom portáli, ktorého spustenie je, ako sa hovorí, už „na spadnutie“.
Rozhodli sme sa tiež, že dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX vám ponúknu viac obsahu a zaujímavého čítania, ako ste boli doteraz zvyknutí. Už v aktuálnom dvojčísle 7-8/2009 nájdete väčší počet zaujímavých tém či testov ako zvyčajne. Rozhodne by ste nemali prehliadnuť našu reportáž z dohľadových centier, pričom sa nám ako jediným podarilo dostať do zákulisia všetkých slovenských mobilných operátorov. ROAMING je téma v tomto období nanajvýš aktuálna a i keď sa jej podrobne venujeme každý rok, verte, že stále môžete byť múdrejší a vďaka eurotarife aj „bohatší“. Teda ak sa pozeráme na výdavky za telekomunikačné služby v zahraničí ako na úspornejšie v porovnaní s rokom 2008, čo rozhodne budú. Veľkou témou posledných dní je i „nový“ iPhone 3G S a softvér iPhone OS 3.0, ktorý sme pre vás aj otestovali. Poradíme vám tiež, ako sa poistiť v zahraničí cez mobil v ďaľšej časti nášho seriálu Platíme mobilom a priaznivcov push e-mailu potešíme testom aplikácie Nokia Messaging. S dovolenkou sa neodmysliteľne spájajú zážitky, s ktorými sa radi delíme s ostatnými. Určite nezabudnite na MMS správy, ktoré sú najrýchlejšou cestou ako vašim známym ukázať, kde práve pijete chladený drink. Ak však radi režírujete, skúste si prečítať náš test videokamier do štyristo eur (12 050,40 Sk), určite si vyberiete. Ale ak najradšej fotografujete, čo tak vytvoriť si vlastnú fotoknihu? Ako na to sa dozviete v našom teste vydareného softvéru Môj CEWE Fotosvet. Samozrejme u nás nemôžu chýbať podrobné recenzie najnovších mobilných telefónov. V tomto čísle sa nám stretli viaceré high-end zariadenia, podrobnejšie sa tak môžete zoznámiť s Nokiou N97, HTC Touch Diamond2, Sony Ericssonom W995 či Samsungom Jét.
Užite si leto, ak vám to situácia dovolí, tak aj more a nezabudnite, že sme tu opäť v septembri :)
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 7-8/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 9. júla 2009
QUARK
Milí priatelia,
v týchto dňoch popri iných témach občas myslím aj na všeobecnú teóriu elít. Je to téma veľmi zaujímavá, pretože si z rozličných hľadísk všíma postavenie a význam ľudí s výnimočnými a, samozrejme, pozitívnymi vlastnosťami. Sú prínosom spoločnosti. Teóriu elít nepodporuje žiaden oficiálny mechanizmus, a preto sa tu možno stretnúť aj s rozporuplnými názormi. Zrejme sa však všetci zhodujú na dvoch momentoch: elity sú pre pokrok a dobro ľudstva dôležité a možno ich „vyrábať" vyhľadávaním a podporou talentovaných ľudí.
Ak sa z tohto uhla pozerám na čitateľov Quarku, uvedomujem si, že už tým, že takýto časopis čítajú, kupujú si ho za svoje peniaze, venujú mu pozornosť a majú radosť, ak môžu nové informácie posúvať ďalej, musím s potešením konštatovať, že naši čitatelia rozhodne patria medzi slovenskú intelektuálnu elitu.
Dnes, keď sa kdekto snaží likvidovať klasický hodnotový systém, keď sa objavujú polovzdelaní, ale, žiaľ, dokonca aj veľmi vzdelaní ľudia vytvárajúci vo svojej fantázii až šokujúce teórie, ktoré potom rozširujú, treba striktne rozlišovať, kto medzi elitu patrí a kto rozhodne nie. Pavedecké teórie o vlastnostiach ľudského vedomia, o mimozemských civilizáciách a ich pôsobení na nás, o astrológii či ezoterike ako takmer vedeckých disciplínach, o aktuálnom prevteľovaní sa a ďalšie výplody deformovaného myslenia
vedú k ohlupovaniu ľudí niekedy aj s nebezpečnými následkami. Jediné, čo je na týchto teóriách zaujímavé, je originalita a jasný nádych protestu. Dnes som našiel v poštovej schránke letáčik "STOP čipovej totalite" s dvoma webovými adresami. Bol v češtine a keď som jednu otvoril, ukázalo sa, že niektorým naozaj šuští, aby som využil niečo zo súčasnej lexiky, alebo si robia žarty, lebo toľko nezmyslov na hromade ťažko inak vznikne. Vesmírni lidé, andělé světla a podobné hlúposti, čuduj sa svete, vedia tak popliesť ľudí, že im veria, uznávajú ich, podriaďujú sa im. Nedokážu (alebo radšej nechcú) odhaliť pravdu, že je to celé nezmysel, veď pre súčasnosť je typické symptomatické nahrádzanie originálov pestrými, no lacnými falzifikátmi. Je ich veľa a veľká je aj škoda, ktorú narobia. Intelektuálna a mravná sila elity je, našťastie, dominujúca a dokonale napĺňajúca ľudovú múdrosť o tom, že psí hlas do neba nedôjde. A práve tu sa vynára obrovský otáznik, prečo sa žiadna vláda na svete okrem Číny, ktorá zakázala pornografiu na internete, nepostaví proti šíreniu rozličných ideových škodlivín?
V reálnom živote je situácia lepšia, ale internetová sieť predstavuje pole neorané.
Zdá sa Vám, že navrhujem cenzúru a obmedzenie slobody myslenia? Čo urobí lekár, keď príde pacient s poranením? Ranu vyčistí a vydezinfikuje, aby zabránil ďalšej infekcii. Treba len určiť pravidlá, aby to proklamované slobodné myslenie jedného v skutočnosti neobmedzovalo iného a aby hlúposti išli rovno do koša. A aby sa mohli elity nerušene a slobodne vyvíjať i realizovať.
Všetkým nám to želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v týchto dňoch popri iných témach občas myslím aj na všeobecnú teóriu elít. Je to téma veľmi zaujímavá, pretože si z rozličných hľadísk všíma postavenie a význam ľudí s výnimočnými a, samozrejme, pozitívnymi vlastnosťami. Sú prínosom spoločnosti. Teóriu elít nepodporuje žiaden oficiálny mechanizmus, a preto sa tu možno stretnúť aj s rozporuplnými názormi. Zrejme sa však všetci zhodujú na dvoch momentoch: elity sú pre pokrok a dobro ľudstva dôležité a možno ich „vyrábať" vyhľadávaním a podporou talentovaných ľudí.
Ak sa z tohto uhla pozerám na čitateľov Quarku, uvedomujem si, že už tým, že takýto časopis čítajú, kupujú si ho za svoje peniaze, venujú mu pozornosť a majú radosť, ak môžu nové informácie posúvať ďalej, musím s potešením konštatovať, že naši čitatelia rozhodne patria medzi slovenskú intelektuálnu elitu.
Dnes, keď sa kdekto snaží likvidovať klasický hodnotový systém, keď sa objavujú polovzdelaní, ale, žiaľ, dokonca aj veľmi vzdelaní ľudia vytvárajúci vo svojej fantázii až šokujúce teórie, ktoré potom rozširujú, treba striktne rozlišovať, kto medzi elitu patrí a kto rozhodne nie. Pavedecké teórie o vlastnostiach ľudského vedomia, o mimozemských civilizáciách a ich pôsobení na nás, o astrológii či ezoterike ako takmer vedeckých disciplínach, o aktuálnom prevteľovaní sa a ďalšie výplody deformovaného myslenia
vedú k ohlupovaniu ľudí niekedy aj s nebezpečnými následkami. Jediné, čo je na týchto teóriách zaujímavé, je originalita a jasný nádych protestu. Dnes som našiel v poštovej schránke letáčik "STOP čipovej totalite" s dvoma webovými adresami. Bol v češtine a keď som jednu otvoril, ukázalo sa, že niektorým naozaj šuští, aby som využil niečo zo súčasnej lexiky, alebo si robia žarty, lebo toľko nezmyslov na hromade ťažko inak vznikne. Vesmírni lidé, andělé světla a podobné hlúposti, čuduj sa svete, vedia tak popliesť ľudí, že im veria, uznávajú ich, podriaďujú sa im. Nedokážu (alebo radšej nechcú) odhaliť pravdu, že je to celé nezmysel, veď pre súčasnosť je typické symptomatické nahrádzanie originálov pestrými, no lacnými falzifikátmi. Je ich veľa a veľká je aj škoda, ktorú narobia. Intelektuálna a mravná sila elity je, našťastie, dominujúca a dokonale napĺňajúca ľudovú múdrosť o tom, že psí hlas do neba nedôjde. A práve tu sa vynára obrovský otáznik, prečo sa žiadna vláda na svete okrem Číny, ktorá zakázala pornografiu na internete, nepostaví proti šíreniu rozličných ideových škodlivín?
V reálnom živote je situácia lepšia, ale internetová sieť predstavuje pole neorané.
Zdá sa Vám, že navrhujem cenzúru a obmedzenie slobody myslenia? Čo urobí lekár, keď príde pacient s poranením? Ranu vyčistí a vydezinfikuje, aby zabránil ďalšej infekcii. Treba len určiť pravidlá, aby to proklamované slobodné myslenie jedného v skutočnosti neobmedzovalo iného a aby hlúposti išli rovno do koša. A aby sa mohli elity nerušene a slobodne vyvíjať i realizovať.
Všetkým nám to želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 6. júla 2009
PC REVUE - OpenPark
Sila dobrého slova
Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).
Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...
Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.
Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...
Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)
Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))
PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).
Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...
Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.
Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...
Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)
Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))
PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Straty a nálezy
Ako určite zistíte v tomto vydaní, na začiatku júna som si „odskočil“ na Taiwan na výstavu Computex. Iste ste už zvyknutí, že na mňa sa nezvyčajné príbehy na ceste doslova lepia. Let s medzipristátím spoločnosťou China Airlines trval 18 hodín. Bol napočudovanie celkom v pohode, veď dopredu som sa radšej pripravil na to najhoršie. V porovnaní s európskymi spoločnosťami však bolo v lietadle evidentne viacej miesta na nohy, mohol som si normálne otvoriť notebook a pracovať. Dokonca som našiel zásuvku a po prvý raz v živote som sa pripojil na elektrinu priamo v lietadle. Aj komunikačné služby tu boli, mohol som poslať SMS i mail. V priestore predo mnou bolo nielen vrecko na časopisy, ale aj zvláštny priestor na drobnosti, na moje okuliare to bolo ako uliate. Už som, žiaľ, dospel do štádia, že musím mať dvoje okuliarov – do diaľky a na čítanie. Pri práci som mal okuliare na čítanie, ale potom som sledoval film cez „diaľkové“. Nezvyčajne často strácam veci, v lietadle či taxíku obzvlášť. Už som si zabudol košeľu v lietadle a raz vám porozprávam o zabudnutom pase v taxíku v Los Angeles. Práve preto mám vypestovaný zvyk, že vždy pri vystupovaní až prehnane starostlivo prehľadám všetky bežné úložné priestory. Už iste tušíte, čo sa stalo – prehľadal som všetko, len ten šikovný úložný priestor nie, a tak moje okuliare ostali v ňom. Keď som si na to spomenul, bol som už dávno za všetkými kontrolami, pri preberaní batožiny. Vybral som sa do kancelárie s názvom Straty a nálezy. Dáme v kancelárii som začal vysvetľovať svoj príbeh. Čoskoro sa ukázalo, že obaja hovoríme jazykom, ktorý síce označujeme za angličtinu, ale navzájom si vôbec nerozumieme. Prebehlo pár minút, každý sme upustili od pôvodnej angličtiny a prešli na najjednoduchšie slová, doplnené kreslením na papier. A pani už pochopila, ale aj zistila, že nikto nič nenašiel a lietadlo je už na ceste do Sydney. Pre istotu si zobrala odo mňa kontaktné údaje. Po príchode do hotela som vyskúšal autohypnózou i posunovanie okuliarov po nose s prižmurovaním očí a nakoniec som sa dostal do stavu, že som stratené okuliare takmer nepotreboval. Ale veľmi ťažko sa mi pracovalo na notebooku. Oči by boli aj dobré z istej vzdialenosti, lenže ruky sú prikrátke na to, aby som mohol naraz pozerať na displej a písať na klávesnici. Pritom sa snažím pracovať na cestách čo najviac. Triedim fotografie a videá, píšem si poznámky a reagujem na maily. Keď sa človek dostane do zvláštnej situácie, vždy niečo vymyslí. Aj ja som vymyslel. V hoteli som mal televízor a pod ním bol DVD prehrávač. Dôležitejší ako náhodne nájdené pikantné filmy bol teraz pre mňa kábel, ktorý viedol od prehrávača k TV. Riešenie bolo na svete. Displej notebooku som nahradil televízorom a pracoval som s notebookom na kolenách v posteli. Chcelo to ešte zopár nastavení, ale vo výsledku to bolo pohodlné riešenie, až som si ho chcel zaviesť aj doma.
Nedalo mi to však spať, predsa len tie okuliare neboli lacné a boli dobré len mne. Na výstave som mal naplánovaných veľa stretnutí, sú to často známi ľudia. Computex je hlavne o firmách so sídlom na Taiwane, požiadal som teda Cindy (vždy majú takéto mená) z firmy AVerMedia, aby skúsila ona s rodenou čínštinou zavolať na letisko, či niečo také nenašli. A veru našli, okuliare sa vrátili lietadlom zo Sydney a sú uložené v jednej z kancelárii pre zábudlivých na letisku. No, hneď sa mi lepšie dýchalo, hoci sa mi zrak medzitým záhadne zlepšil. Vyzdvihol som si ich preto až tesne pred odletom.
Prvý deň Computexu som mal úspešne za sebou a zrazu som si spomenul, že som celý deň nič nejedol. Mal som asi 12 stretnutí, takže som mal v sebe 12 káv a nejakú minerálku, hladný som bol riadne. Bola to cesta na vlastné náklady, takže žiadny sponzor s pozvánkou do reštaurácie s klavírom a čašníkom v smokingu. Skončil som na hlavnej železničnej stanici, lebo som mal pocit, že práve tu nájdem niečo také cezpultové, čo si kúpim a rýchlo a nezdravo zjem počas chôdze. Prešiel som tú stanicu krížom-krážom. Všetko reštaurácie na sedenie s tradičnou čínskou stravou. Zabudnite na to, čo poznáte z čínskych reštaurácií u nás, to je úplne o inom J. Hlad už bol veľký, tak som sa pre jednu rozhodol. Kuchárka, čašníčka a účtovníčka v jednej osobe podľa očakávania nevedela po anglicky ani slovo. Jedlá mala v ponuke však len tri, všetky nakreslené nad varičom. Zvolil som číslo 1, lenže prišlo na doplňujúce otázky. Pochopil som, že sa ma pýta na to, či chcem ďalšie prísady. Keďže už velil hlad, preventívne som na všetko súhlasne pokyvoval hlavou, aby toho bolo čo najviac. Po chvíli stáli predo mnou štyri mäsové guľôčky zabalené v ceste, to všetko asi v polievke s cestovinou. K tomu, samozrejme, paličky a malá porcelánová lyžička. Už dávnejšie som sa naučil jesť paličkami, ale stále neviem, ako sa dá paličkami krájať. Dal som si teda jednu celú guľôčku do úst – a to som veru nemal robiť. Medzi otázkami musela byť taká, či chcem extra silnú dávku korenia, a ja som súhlasil. No, nič štipľavejšie som ešte nejedol. Ale to nebol najväčší problém, to jedlo bolo neskutočne horúce. Ja mám rád aj horúce, aj štipľavé, toto však bolo ďaleko za hranicou znesiteľného, aspoň pre orgány európsky odchovaného jedinca určite. Navyše tá guľôčka v ústach po zmene teploty začala naberať na objeme a už som ju nevedel dostať ani von, ani dnu. Tak som sedel v staničnej čínskej krčme s horúcim jedlom v ústach, z očí mi tiekli slzy, z nosa polievková voda, z uší pravdepodobne vystupovala para. Ostatné otvory našťastie v poriadku. Keďže píšem tento úvodník, prežil som aj toto. Guľôčka nakoniec vychladla, privykol som si na pikantnosť a na záver som bol najedený až do druhého dňa. Stálo to v prepočte 1,72 eura, a tak na druhý deň som tu bol aj so skúsenosťami zase J.
Výstava prebehla tradične, netradičná bola návšteva výrobného závodu Gigabyte. Taiwan žije v znamení mexickej chrípky, bez rúška na ústa som sa teda dnu nedostal, takisto mi opakovane zmerali teplotu. Ale stálo to za to, Gigabyte fakt nemá čo skrývať, výnimočne som mohol filmovať, čo som chcel, a nikto nechcel moje zábery revidovať. Veď sa pozrite sa na to sami na videu v DVD REVUE.
Po návrate do hotela ma čakal mail, kde mi pani zo strát a nálezov oznamovala, že moje okuliare sa našli a mám si ich vyzdvihnúť na letisku v Taipei. Niečo takéto som s európskou spoločnosťou síce neskúšal, ale služby ázijských aerolínií chválim. Vám želám príjemné leto, veľa slnka a pohody, oddýchnite si aj s magazínom PC REVUE. A dávajte si pozor na svoje veci.
21. júna 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 7/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako určite zistíte v tomto vydaní, na začiatku júna som si „odskočil“ na Taiwan na výstavu Computex. Iste ste už zvyknutí, že na mňa sa nezvyčajné príbehy na ceste doslova lepia. Let s medzipristátím spoločnosťou China Airlines trval 18 hodín. Bol napočudovanie celkom v pohode, veď dopredu som sa radšej pripravil na to najhoršie. V porovnaní s európskymi spoločnosťami však bolo v lietadle evidentne viacej miesta na nohy, mohol som si normálne otvoriť notebook a pracovať. Dokonca som našiel zásuvku a po prvý raz v živote som sa pripojil na elektrinu priamo v lietadle. Aj komunikačné služby tu boli, mohol som poslať SMS i mail. V priestore predo mnou bolo nielen vrecko na časopisy, ale aj zvláštny priestor na drobnosti, na moje okuliare to bolo ako uliate. Už som, žiaľ, dospel do štádia, že musím mať dvoje okuliarov – do diaľky a na čítanie. Pri práci som mal okuliare na čítanie, ale potom som sledoval film cez „diaľkové“. Nezvyčajne často strácam veci, v lietadle či taxíku obzvlášť. Už som si zabudol košeľu v lietadle a raz vám porozprávam o zabudnutom pase v taxíku v Los Angeles. Práve preto mám vypestovaný zvyk, že vždy pri vystupovaní až prehnane starostlivo prehľadám všetky bežné úložné priestory. Už iste tušíte, čo sa stalo – prehľadal som všetko, len ten šikovný úložný priestor nie, a tak moje okuliare ostali v ňom. Keď som si na to spomenul, bol som už dávno za všetkými kontrolami, pri preberaní batožiny. Vybral som sa do kancelárie s názvom Straty a nálezy. Dáme v kancelárii som začal vysvetľovať svoj príbeh. Čoskoro sa ukázalo, že obaja hovoríme jazykom, ktorý síce označujeme za angličtinu, ale navzájom si vôbec nerozumieme. Prebehlo pár minút, každý sme upustili od pôvodnej angličtiny a prešli na najjednoduchšie slová, doplnené kreslením na papier. A pani už pochopila, ale aj zistila, že nikto nič nenašiel a lietadlo je už na ceste do Sydney. Pre istotu si zobrala odo mňa kontaktné údaje. Po príchode do hotela som vyskúšal autohypnózou i posunovanie okuliarov po nose s prižmurovaním očí a nakoniec som sa dostal do stavu, že som stratené okuliare takmer nepotreboval. Ale veľmi ťažko sa mi pracovalo na notebooku. Oči by boli aj dobré z istej vzdialenosti, lenže ruky sú prikrátke na to, aby som mohol naraz pozerať na displej a písať na klávesnici. Pritom sa snažím pracovať na cestách čo najviac. Triedim fotografie a videá, píšem si poznámky a reagujem na maily. Keď sa človek dostane do zvláštnej situácie, vždy niečo vymyslí. Aj ja som vymyslel. V hoteli som mal televízor a pod ním bol DVD prehrávač. Dôležitejší ako náhodne nájdené pikantné filmy bol teraz pre mňa kábel, ktorý viedol od prehrávača k TV. Riešenie bolo na svete. Displej notebooku som nahradil televízorom a pracoval som s notebookom na kolenách v posteli. Chcelo to ešte zopár nastavení, ale vo výsledku to bolo pohodlné riešenie, až som si ho chcel zaviesť aj doma.
Nedalo mi to však spať, predsa len tie okuliare neboli lacné a boli dobré len mne. Na výstave som mal naplánovaných veľa stretnutí, sú to často známi ľudia. Computex je hlavne o firmách so sídlom na Taiwane, požiadal som teda Cindy (vždy majú takéto mená) z firmy AVerMedia, aby skúsila ona s rodenou čínštinou zavolať na letisko, či niečo také nenašli. A veru našli, okuliare sa vrátili lietadlom zo Sydney a sú uložené v jednej z kancelárii pre zábudlivých na letisku. No, hneď sa mi lepšie dýchalo, hoci sa mi zrak medzitým záhadne zlepšil. Vyzdvihol som si ich preto až tesne pred odletom.
Prvý deň Computexu som mal úspešne za sebou a zrazu som si spomenul, že som celý deň nič nejedol. Mal som asi 12 stretnutí, takže som mal v sebe 12 káv a nejakú minerálku, hladný som bol riadne. Bola to cesta na vlastné náklady, takže žiadny sponzor s pozvánkou do reštaurácie s klavírom a čašníkom v smokingu. Skončil som na hlavnej železničnej stanici, lebo som mal pocit, že práve tu nájdem niečo také cezpultové, čo si kúpim a rýchlo a nezdravo zjem počas chôdze. Prešiel som tú stanicu krížom-krážom. Všetko reštaurácie na sedenie s tradičnou čínskou stravou. Zabudnite na to, čo poznáte z čínskych reštaurácií u nás, to je úplne o inom J. Hlad už bol veľký, tak som sa pre jednu rozhodol. Kuchárka, čašníčka a účtovníčka v jednej osobe podľa očakávania nevedela po anglicky ani slovo. Jedlá mala v ponuke však len tri, všetky nakreslené nad varičom. Zvolil som číslo 1, lenže prišlo na doplňujúce otázky. Pochopil som, že sa ma pýta na to, či chcem ďalšie prísady. Keďže už velil hlad, preventívne som na všetko súhlasne pokyvoval hlavou, aby toho bolo čo najviac. Po chvíli stáli predo mnou štyri mäsové guľôčky zabalené v ceste, to všetko asi v polievke s cestovinou. K tomu, samozrejme, paličky a malá porcelánová lyžička. Už dávnejšie som sa naučil jesť paličkami, ale stále neviem, ako sa dá paličkami krájať. Dal som si teda jednu celú guľôčku do úst – a to som veru nemal robiť. Medzi otázkami musela byť taká, či chcem extra silnú dávku korenia, a ja som súhlasil. No, nič štipľavejšie som ešte nejedol. Ale to nebol najväčší problém, to jedlo bolo neskutočne horúce. Ja mám rád aj horúce, aj štipľavé, toto však bolo ďaleko za hranicou znesiteľného, aspoň pre orgány európsky odchovaného jedinca určite. Navyše tá guľôčka v ústach po zmene teploty začala naberať na objeme a už som ju nevedel dostať ani von, ani dnu. Tak som sedel v staničnej čínskej krčme s horúcim jedlom v ústach, z očí mi tiekli slzy, z nosa polievková voda, z uší pravdepodobne vystupovala para. Ostatné otvory našťastie v poriadku. Keďže píšem tento úvodník, prežil som aj toto. Guľôčka nakoniec vychladla, privykol som si na pikantnosť a na záver som bol najedený až do druhého dňa. Stálo to v prepočte 1,72 eura, a tak na druhý deň som tu bol aj so skúsenosťami zase J.
Výstava prebehla tradične, netradičná bola návšteva výrobného závodu Gigabyte. Taiwan žije v znamení mexickej chrípky, bez rúška na ústa som sa teda dnu nedostal, takisto mi opakovane zmerali teplotu. Ale stálo to za to, Gigabyte fakt nemá čo skrývať, výnimočne som mohol filmovať, čo som chcel, a nikto nechcel moje zábery revidovať. Veď sa pozrite sa na to sami na videu v DVD REVUE.
Po návrate do hotela ma čakal mail, kde mi pani zo strát a nálezov oznamovala, že moje okuliare sa našli a mám si ich vyzdvihnúť na letisku v Taipei. Niečo takéto som s európskou spoločnosťou síce neskúšal, ale služby ázijských aerolínií chválim. Vám želám príjemné leto, veľa slnka a pohody, oddýchnite si aj s magazínom PC REVUE. A dávajte si pozor na svoje veci.
21. júna 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 7/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 5. júna 2009
PC REVUE - OpenPark
Neodpájajte sa
Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...
Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)
A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)
PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...
Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)
A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)
PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Niekedy stačí naozaj iba chcieť
Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.
Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.
Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.
Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s
PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.
Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.
Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.
Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s
PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
štvrtok 4. júna 2009
QUARK
Milí priatelia,
oficiálne sa to tuším volá signalizačné zariadenie upozorňujúce na zmenu smeru jazdy, skrátka, ide o blinker. O ňom chcem hovoriť. Dokonca o štyroch. Štyri súčasne zapnuté blinkre voláme aj výstražný či varovný systém, no stali sa synonymom nebotyčnej drzosti a potierania elementárnej slušnosti v našom každodennom živote. V meste na frekventovanej tepne zastane auto, vodič zapne štyri blinkre a ide si pokojne kúpiť noviny alebo vypiť kávu. Obsadí vám vaše vyhradené miesto, zapne štyri blinkre, aby naznačil, že sa ešte dnes vráti. Politik v parlamente (a to nie iba v tom veľkom, v menších je to tiež možné) zapne štyri fiktívne blinkre a predá bratislavský PKO a potom ho akože ratuje, nehlasuje za zákaz fajčenia, naopak, zdvihne ruku za povinnú kúpu novej lekárničky všetkým motoristom atď. Nuž čo, štyri blinkre.
Herec, textár, spisovateľ, humorista, ale predovšetkým rebel - Ján Werich žije už len v spomienkach staršej generácie, no jeho unikátne diela Cisárov pekár a pekárov cisár či Bol raz jeden kráľ žijú stále a vysielajú ich televízie pravidelne každé Vianoce. V jednej scéne J. Werich ako Rudolf IV. na otázku, ako veľmi treba prichutiť jedlo, odpovedal - primerane. Lenže koľko to je? Slovo primerane sa stalo obrovskou hádankou do dneška. Dnes nás však až straší. Regulačné aparáty sieťových odvetví majú zohľadniť pri cene plynu, vody atď. primerané náklady a primerané zisky. Kto vie, koľko to vlastne je? Ako môže fungovať systém, ktorý narába s pojmami, čo majú nulovú informačnú hodnotu? Zrejme môžu, lebo fungujú a my podľa ich výnosov platíme. Koľko si živnostník môže pridať na dosiahnutie primeraného zisku tak, aby to obstálo aj pri kontrole? Kto vie? Kto si to trúfa vedieť?
Naučili sme sa nové slovo - šrotovné. Priniesla ho doba, no ešte predtým znížili automobilky, tušiace pokles ziskov, ceny nových modelov aj o vyše 150 000 Sk. Po zavedení šrotovného naraz ceny zleteli o desaťtisíce korún, len to zahvižďalo. Používam pre názornosť ešte starú menu, ale kde sú tie tézy o čarovnej ruke trhu? V prípade potreby sa výrobcovia a predajcovia rozhodli k takémuto kroku, ktorý pripomína rozprávku. Nepochybne ich pri tom neviedla láska k nám či potreba spáchania dobrého skutku a určite im ešte aj napriek šrotovnému dosť zostalo. Čuduj sa svete, šrotovné sa prenieslo i do ďalších segmentov trhu a veselo sa šrotuje, teda klesajú ceny. Dobrá správa, poviete si, ale prečo si doteraz nepriratúvali k hotovému výrobku primeraný zisk? Aj preto, že primeranosť je vágne slovo. Každý si ho vysvetľuje, ako chce, vari okrem kontrolných orgánov, ak im na tom záleží.
Žijeme vo zvláštnej dobe, ešteže svieti slnko a v lete býva teplo. A parlamentné prázdniny. Márne sa snažím zistiť prečo. Žeby to bolo preto, aby sa narobilo menej škôd?
Napriek tomu Vám pekné leto želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
oficiálne sa to tuším volá signalizačné zariadenie upozorňujúce na zmenu smeru jazdy, skrátka, ide o blinker. O ňom chcem hovoriť. Dokonca o štyroch. Štyri súčasne zapnuté blinkre voláme aj výstražný či varovný systém, no stali sa synonymom nebotyčnej drzosti a potierania elementárnej slušnosti v našom každodennom živote. V meste na frekventovanej tepne zastane auto, vodič zapne štyri blinkre a ide si pokojne kúpiť noviny alebo vypiť kávu. Obsadí vám vaše vyhradené miesto, zapne štyri blinkre, aby naznačil, že sa ešte dnes vráti. Politik v parlamente (a to nie iba v tom veľkom, v menších je to tiež možné) zapne štyri fiktívne blinkre a predá bratislavský PKO a potom ho akože ratuje, nehlasuje za zákaz fajčenia, naopak, zdvihne ruku za povinnú kúpu novej lekárničky všetkým motoristom atď. Nuž čo, štyri blinkre.
Herec, textár, spisovateľ, humorista, ale predovšetkým rebel - Ján Werich žije už len v spomienkach staršej generácie, no jeho unikátne diela Cisárov pekár a pekárov cisár či Bol raz jeden kráľ žijú stále a vysielajú ich televízie pravidelne každé Vianoce. V jednej scéne J. Werich ako Rudolf IV. na otázku, ako veľmi treba prichutiť jedlo, odpovedal - primerane. Lenže koľko to je? Slovo primerane sa stalo obrovskou hádankou do dneška. Dnes nás však až straší. Regulačné aparáty sieťových odvetví majú zohľadniť pri cene plynu, vody atď. primerané náklady a primerané zisky. Kto vie, koľko to vlastne je? Ako môže fungovať systém, ktorý narába s pojmami, čo majú nulovú informačnú hodnotu? Zrejme môžu, lebo fungujú a my podľa ich výnosov platíme. Koľko si živnostník môže pridať na dosiahnutie primeraného zisku tak, aby to obstálo aj pri kontrole? Kto vie? Kto si to trúfa vedieť?
Naučili sme sa nové slovo - šrotovné. Priniesla ho doba, no ešte predtým znížili automobilky, tušiace pokles ziskov, ceny nových modelov aj o vyše 150 000 Sk. Po zavedení šrotovného naraz ceny zleteli o desaťtisíce korún, len to zahvižďalo. Používam pre názornosť ešte starú menu, ale kde sú tie tézy o čarovnej ruke trhu? V prípade potreby sa výrobcovia a predajcovia rozhodli k takémuto kroku, ktorý pripomína rozprávku. Nepochybne ich pri tom neviedla láska k nám či potreba spáchania dobrého skutku a určite im ešte aj napriek šrotovnému dosť zostalo. Čuduj sa svete, šrotovné sa prenieslo i do ďalších segmentov trhu a veselo sa šrotuje, teda klesajú ceny. Dobrá správa, poviete si, ale prečo si doteraz nepriratúvali k hotovému výrobku primeraný zisk? Aj preto, že primeranosť je vágne slovo. Každý si ho vysvetľuje, ako chce, vari okrem kontrolných orgánov, ak im na tom záleží.
Žijeme vo zvláštnej dobe, ešteže svieti slnko a v lete býva teplo. A parlamentné prázdniny. Márne sa snažím zistiť prečo. Žeby to bolo preto, aby sa narobilo menej škôd?
Napriek tomu Vám pekné leto želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sobota 23. mája 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Ďalší „hráč“?
Tesne pred uzávierkou aktuálneho dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX sa k nám dostala správa o príprave spustenia novej mobilnej služby Naymobile. V čase, keď budete tieto riadky čítať, nový „virtuálny operátor“ by už mal svoje služby ponúkať. Prečo tie úvodzovky? Totiž, nebude to virtuálny operátor v pravom slova zmysle. Naymobile nie je nič iné, ako partnerský produkt operátora O2, ktorý si môžete kúpiť exkluzívne len v predajniach Nay Elektrodom. Veľkým lákadlom by mali byť volania do všetkých sietí za 11 eurocentov (3,31 Sk), čím sledujeme ďalšie centíkové sťahovanie najlacnejšej minúty do všetkých sietí. Tú začal operátor O2 so svojím O2 Fér a síce sme na reakcie zo strany ďalších operátorov čakali dosť dlho, predsa len prišli. Prvý reagoval T-Mobile, ktorý v polovici apríla ukázal, že tiež vie ponúknuť rovnakú cenu hovorov a SMS správ ako O2 Fér na svojich novinkách Easy Naj a Relax Naj. Dokonca dokáže kartu Easy Naj aj dobíjať prvých 6 mesiacov, kde ako zákazník získate celkom kredit 30 € (903,78 Sk). Na prvý pohľad zaujímavé, nemusíte meniť operátora a máte „O2 Fér na SIM T-Mobile“. Ale má to jeden veľký háčik, Easy Naj alebo Relax Naj získate len po predložení špeciálneho kupónu, ktorý dostávajú zákazníci pri novej viazanosti, alebo pri predĺžení tej existujúcej. Aj takto sa získavajú resp. udržiavajú zákazníci a že kupónový systém funguje, nemusím ani písať. Stačí si spomenúť na vianočný T-Mobile kupónový ošiaľ so 70% zľavami na mesačné paušály.
To sa však už nepáčilo ani Orangeu a tak vyložil 21. apríla 2009 aj svoje karty na stôl. Novinka Majster paušál ponúka hovory do všetkých sietí už za 12 eurocentov (3,62 Sk) a navyše si k nemu môžete zobrať aj dotovaný mobil. Avšak, ak chcete využívať Majster paušál, budete musieť operátorovi mesačne zaplatiť 5 € (150,63 Sk), za ktoré však dostanete 50 SMS/MMS správ do všetkých sietí a 25 MB dát. Rozhodne to nie je zlá ponuka, no i tak má svoje „ale“. Navyše výrazne konkuruje aj existujúcim, vlastným paušálom operátora, najmä tým vyšším. V tom čase však získal Orange i marketingovú výhodu, komunikácia 12 eurocentov je predsa len lákavejšia ako 13. A sme opäť pri novinke Naymobile, čísla nepustia a tak 11 eurocentov má šancu zaujať šetrných, najmä v čase krízy. Veľkým lákadlom Naymobile by mohla byť aj služba NABI MA, kde môžete získať za každé dve sekundy hovoru zo siete Orange či T-Mobile jednu sekundu na volanie. To bude dobíjania z neminutých voľných minút vašich známych u konkurencie, však? Národ je na niečo podobné už zvyknutí, veď nesmieme zabudnúť na konkurenčnú službu Easy Bonus. Ale čo je na tom všetkom najzaujímavejšie? Operátorovi O2 porastie traffic a zisk aj v prípade, že by sa niektorí užívatelia O2 Fér rozhodli pre Naymobile. Určite však vtedy, keď Naymobile zaujme užívateľov operátorov Orange či T-Mobile. My v redakcii sa z noviniek a „doťahovačiek“ operátorov tešíme, nakoľko najviac získavate vy, naši čitatelia.
A čo sme pre vás pripravili v aktuálnom dvojčísle BC-čka? Tentokrát budem s uvedením obsahu stručný a radšej vás rovno odkážem na stránky časopisu, plné zaujímavého obsahu, vrátane tém o možnostiach šetrenia u operátorov, recyklácii telefónov či atraktívnej fotoreportáži z Hannoveru a Viedne. Nezabudnite sa však otestovať v našej novej súťaži s operátorom T-Mobile, odmena síce nie je sladká, ale dá sa s ňou telefonovať či navigovať. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Tesne pred uzávierkou aktuálneho dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX sa k nám dostala správa o príprave spustenia novej mobilnej služby Naymobile. V čase, keď budete tieto riadky čítať, nový „virtuálny operátor“ by už mal svoje služby ponúkať. Prečo tie úvodzovky? Totiž, nebude to virtuálny operátor v pravom slova zmysle. Naymobile nie je nič iné, ako partnerský produkt operátora O2, ktorý si môžete kúpiť exkluzívne len v predajniach Nay Elektrodom. Veľkým lákadlom by mali byť volania do všetkých sietí za 11 eurocentov (3,31 Sk), čím sledujeme ďalšie centíkové sťahovanie najlacnejšej minúty do všetkých sietí. Tú začal operátor O2 so svojím O2 Fér a síce sme na reakcie zo strany ďalších operátorov čakali dosť dlho, predsa len prišli. Prvý reagoval T-Mobile, ktorý v polovici apríla ukázal, že tiež vie ponúknuť rovnakú cenu hovorov a SMS správ ako O2 Fér na svojich novinkách Easy Naj a Relax Naj. Dokonca dokáže kartu Easy Naj aj dobíjať prvých 6 mesiacov, kde ako zákazník získate celkom kredit 30 € (903,78 Sk). Na prvý pohľad zaujímavé, nemusíte meniť operátora a máte „O2 Fér na SIM T-Mobile“. Ale má to jeden veľký háčik, Easy Naj alebo Relax Naj získate len po predložení špeciálneho kupónu, ktorý dostávajú zákazníci pri novej viazanosti, alebo pri predĺžení tej existujúcej. Aj takto sa získavajú resp. udržiavajú zákazníci a že kupónový systém funguje, nemusím ani písať. Stačí si spomenúť na vianočný T-Mobile kupónový ošiaľ so 70% zľavami na mesačné paušály.
To sa však už nepáčilo ani Orangeu a tak vyložil 21. apríla 2009 aj svoje karty na stôl. Novinka Majster paušál ponúka hovory do všetkých sietí už za 12 eurocentov (3,62 Sk) a navyše si k nemu môžete zobrať aj dotovaný mobil. Avšak, ak chcete využívať Majster paušál, budete musieť operátorovi mesačne zaplatiť 5 € (150,63 Sk), za ktoré však dostanete 50 SMS/MMS správ do všetkých sietí a 25 MB dát. Rozhodne to nie je zlá ponuka, no i tak má svoje „ale“. Navyše výrazne konkuruje aj existujúcim, vlastným paušálom operátora, najmä tým vyšším. V tom čase však získal Orange i marketingovú výhodu, komunikácia 12 eurocentov je predsa len lákavejšia ako 13. A sme opäť pri novinke Naymobile, čísla nepustia a tak 11 eurocentov má šancu zaujať šetrných, najmä v čase krízy. Veľkým lákadlom Naymobile by mohla byť aj služba NABI MA, kde môžete získať za každé dve sekundy hovoru zo siete Orange či T-Mobile jednu sekundu na volanie. To bude dobíjania z neminutých voľných minút vašich známych u konkurencie, však? Národ je na niečo podobné už zvyknutí, veď nesmieme zabudnúť na konkurenčnú službu Easy Bonus. Ale čo je na tom všetkom najzaujímavejšie? Operátorovi O2 porastie traffic a zisk aj v prípade, že by sa niektorí užívatelia O2 Fér rozhodli pre Naymobile. Určite však vtedy, keď Naymobile zaujme užívateľov operátorov Orange či T-Mobile. My v redakcii sa z noviniek a „doťahovačiek“ operátorov tešíme, nakoľko najviac získavate vy, naši čitatelia.
A čo sme pre vás pripravili v aktuálnom dvojčísle BC-čka? Tentokrát budem s uvedením obsahu stručný a radšej vás rovno odkážem na stránky časopisu, plné zaujímavého obsahu, vrátane tém o možnostiach šetrenia u operátorov, recyklácii telefónov či atraktívnej fotoreportáži z Hannoveru a Viedne. Nezabudnite sa však otestovať v našej novej súťaži s operátorom T-Mobile, odmena síce nie je sladká, ale dá sa s ňou telefonovať či navigovať. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)