Milý priatelia,
aký vynález by sme najviac potrebovali? Opýtal som sa viacerých
mladších aj starších. Všetky odpovede na môj prieskum smerovali k zabezpečeniu
prežitia. Od lieku proti rakovine, až po možnosť znefunkčnenia všetkých zbraní
sveta. Myslíte si, že je to fikcia? Čiastočne áno, no som hlboko
presvedčený, že ak by vedci mali dostatok motivácie a prostriedkov, liek proti
karcinómu, tomuto strašiakovi súčasnosti, by bol dávno na svete. Spomeňme si na
studenú vojnu, počas ktorej sa vtedajší ZSSR a USA pretekali v kozmickom
programe. Spoločenská objednávka velila – musíme dokázať viac ako druhá strana.
Kozmické prekvapenia sa na svet valili tak rýchlo, že ich ľudia nestačili
poriadne vnímať a akceptovať. To dokazuje, že keď veda chce, dokáže veci, o
ktorých sa predtým snívalo snáď iba Julesovi Verneovi a ešte možno niekoľkým
vyznávačom sci-fi. Účinný liek proti rakovine by nebol na zahodenie, ale predaj
všelijakých výživových, bez lekárskeho predpisu dostupných tzv. stravovacích
doplnkov, je výnosnejší biznis. Možno po zbraniach najväčší. Preto je pre
farmaceutické firmy výhodné orientovať sa viac sľubným smerom k
doplnkom.
Mladší respondenti tohto vonkoncom nie reprezentačného prieskumu sa
hlásili k zelenej línii. Vyjadrovali svoje ekologické predstavy, ale aj
obavy. Oprávnene? Som presvedčený, že áno. Globálna stupidita obchodovania s
emisiami oxidu dusíka to nielenže potvrdzuje, ale aj preukazuje, že okrem
niekoľkých nadšencov, nikto z tých, ktorí by mali a mohli niečo naozaj zásadné
urobiť, nemá o pozitívne riešenie záujem.
V hre sú, akože inak, peniaze. A pri nich končia každé, aj sebazáchovné, argumenty. Pripomína to starý žart o
ručnom jadrovom granáte. Návod na použitie hovorí, že treba granát uchopiť do
pravej ruky (ľaváci naopak), vytiahnuť poistku a granát odhodiť čím ďalej od
seba. Výrobca zaručuje, že v okruhu 500 metrov nezostane kameň na kameni.
Z tejto vekovej kategórie respondentov prichádza aj veľmi efektný, no v tejto
podobe nerealizovateľný projekt znefunkčnenia všetkých zbraní sveta. Milé,
sympatické, no nereálne. A pritom by to išlo úplne jednoducho. Stačilo by sa
dohodnúť, a prestať vyrábať i predávať zbrane. Ale to, iste uznáte, je predstava
patriaca do detskej literatúry. Dospelí by toľko rozumu, aby aspoň niečo z tohto
projektu uskutočnili, určite nikdy nedali dohromady. Naopak, vynakladajú
obrovské peniaze na nové zbrane, najmä na tie bez ľudskej obsluhy. Šialení
generáli sa už tešia na vojny, v ktorých budú bojovať v reálnom čase diaľkovo
riadené zbrane proti hocikomu, okrem našich. A tí druhí dúfajú v to isté, lenže
zahynúť by mali „naši“ tých prvých. Nepripomína vám to počítačovú hru?
Časť názorov vyjadrovala obavy o energetickej dostatočnosti. Teda o to, či naša
civilizácia nezanikne na nedostatok energie. Je to vážna otázka a dokonca
legitimná.
Ľudstvo, pachtiace odjakživa po vynáleze Feničanov, určite niečo
vymyslí. Niečo, čo ho môže pokojne vrátiť o pár závitov vývojovej špirály nazad.
Nič mimoriadne, v dejinách ľudstva už veľakrát vyskúšané. Problém je v tom, že
to môže byť aj efektnejší nástroj na sebazničenie...
Kto si to z tých, ktorí majú moc rozhodovať, uvedomí? Príliš čierne? Myslíte?
Večný optimista,
ktorý chce veriť, že je to ešte veľmi, veľmi ďaleko.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 10/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
nedeľa 1. októbra 2006
PC REVUE
Všetko je vo vývoji
Prednedávnom som navštívil jedno z najkrajších, ale i najkurióznejších miest v Európe – Benátky. A práve tu som si uvedomil, že niektoré veci sa môžu v konečnom dôsledku skončiť úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdajú. Benátky boli pôvodne postavené ako menší prístav na drevených koloch. Za svoj rozvoj v minulých storočiach vďačí mesto hlavne vynikajúcej polohe pre námornú dopravu – je vstupnou bránou do Európy. Dnes je to pravdepodobne jediné mesto na svete, kde v uliciach nenájdete žiadne auto – ani nákladné, ani osobné. V skutočnosti v Benátkach vôbec neexistujú cesty v pravom zmysle slova, namiesto nich je tu len voda. Tá tvorí neodmysliteľnú súčasť Benátok a dominantným dopravným prostriedkom sú lode. Mestská hromadná doprava je založená na linkových lodiach, ktoré napočudovanie premávajú na minútu presne podľa grafikonu. Na vodných dopravných tepnách uvidíte zdravotnícke lode, ktoré s právom prednostnej jazdy dopravujú chorých do nemocnice, na vode je polícia (známi karabinieri) i požiarnici. Rovnako tak existuje lodný bager alebo žeriav. Videli sme veľkú svadobnú gondolu, dokonca sme boli svedkami demonštrácie na vode. Divadelná maska zo známeho karnevalu je pritom najviac ponúkaný suvenír v množstve obchodov pre turistov.
Veľa ľudí predpovedalo tomuto mestu zánik, hlavne v dnešnej modernej dobe. Nestalo sa tak. Staršie budovy v Benátkach sa síce potápajú a ich oprava je extrémne drahá, mesto však navštevuje čoraz viac turistov, žije jednoznačne turistickým ruchom. Je bohaté, hoci tu neexistuje skutočný priemysel ani poľnohospodárstvo. Na druhej strane v starých uličkách medzi kanálmi s gondolami nájdete úplne vybavené internetové kaviarne, takmer všetky obchody a kaviarne majú svoju internetovú stránku. Mimochodom, existuje veľmi dobre pripravená stránka aj v angličtine, ktorá sprevádza obyvateľa Benátok, ale aj turistu pri rôznych príležitostiach (english.comune.venezia.it).
Niečo podobné sme zažili aj vo sfére informačnej techniky a týkalo sa to priamo osobných počítačov. Keď sa pred 25 rokmi zrodil nápad, že počítač by mal byť nástroj aj na osobné použitie, velikáni vtedajšieho IT priemyslu prijali túto myšlienku skôr chladno. Nebolo im jasné, načo by bol komu počítač v domácnosti. Kto by potreboval výpočtovú silu doma a čo by vlastne počítal? Pravda je taká, že o počítač do domácnosti bol od začiatku obrovský záujem a súčasný podiel tohto segmentu na celkovom IT priemysle určite nie je zanedbateľný.
Z dnešného pohľadu je jasné, že za úspechom počítačov v domácnosti už nestojí hŕstka počítačových nadšencov, ktorí potrebujú niečo počítať. PC na doma je v súčasnosti niečo úplne iné, ako sa pôvodne plánovalo. Je to zábavné multimediálne centrum, kľúč k prístupu ku komunikácii a hlavne k internetu. Poslanie a rola počítača je tak úplne inde, ako sa na začiatku mohlo zdať.
Počítač sa stáva čoraz bežnejšou výbavou domácnosti. Na Slovensku sme ešte trochu ďaleko od toho, aby bol počítač v každej rodine – a hlavne s pripojením na internet. Som rád, že napriek rôznym problémom a otáznikom na Slovensku existuje projekt, ktorý umožní dostať sa k vysokorýchlostnému internetu so štátnou podporou. Verím, že záujem o výpočtovú techniku zvýši aj náš magazín.
Mimochodom, dizajnové zmeny, ktoré sme ohlásili minulý mesiac, pokračujú ďalej. Vaše reakcie na nový papier zo septembrového čísla boli skôr pozitívne. To nás veľmi teší. Na lepšom papieri stále pracujeme, už v tomto vydaní by ste mali vidieť ďalší pokrok. Ako si iste všimnete, zlepšili sme teraz aj celkovú grafiku, ktorá je živšia a príťažlivejšia. Rovnako prispôsobujeme vašim potrebám obsah, ťažiskom sú stále žiadané testy, zamerané na hardvér i softvér. Produkty, ktoré sú určené na všeobecné použitie, sme teraz sústredili do spoločného priestoru a uvádzame ich spolu s novinkami. Aj tento rok sme pripravili veľkú predplatiteľskú súťaž. Šanca, že niečo naozaj vyhráte, je teraz oveľa vyššia ako pred rokom. V našej súťaži máme totiž v súčasnosti takmer 600 produktov – a to ešte nie je naše posledné slovo. Pribudnú ďalšie možnosti objednania si našich magazínov spolu s hodnotným darčekom. Jednoducho, nespíme na vavrínoch, stále niečo zlepšujeme a snažíme sa vám ponúkať čoraz viac.
Príjemné čítanie októbrového čísla vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prednedávnom som navštívil jedno z najkrajších, ale i najkurióznejších miest v Európe – Benátky. A práve tu som si uvedomil, že niektoré veci sa môžu v konečnom dôsledku skončiť úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdajú. Benátky boli pôvodne postavené ako menší prístav na drevených koloch. Za svoj rozvoj v minulých storočiach vďačí mesto hlavne vynikajúcej polohe pre námornú dopravu – je vstupnou bránou do Európy. Dnes je to pravdepodobne jediné mesto na svete, kde v uliciach nenájdete žiadne auto – ani nákladné, ani osobné. V skutočnosti v Benátkach vôbec neexistujú cesty v pravom zmysle slova, namiesto nich je tu len voda. Tá tvorí neodmysliteľnú súčasť Benátok a dominantným dopravným prostriedkom sú lode. Mestská hromadná doprava je založená na linkových lodiach, ktoré napočudovanie premávajú na minútu presne podľa grafikonu. Na vodných dopravných tepnách uvidíte zdravotnícke lode, ktoré s právom prednostnej jazdy dopravujú chorých do nemocnice, na vode je polícia (známi karabinieri) i požiarnici. Rovnako tak existuje lodný bager alebo žeriav. Videli sme veľkú svadobnú gondolu, dokonca sme boli svedkami demonštrácie na vode. Divadelná maska zo známeho karnevalu je pritom najviac ponúkaný suvenír v množstve obchodov pre turistov.
Veľa ľudí predpovedalo tomuto mestu zánik, hlavne v dnešnej modernej dobe. Nestalo sa tak. Staršie budovy v Benátkach sa síce potápajú a ich oprava je extrémne drahá, mesto však navštevuje čoraz viac turistov, žije jednoznačne turistickým ruchom. Je bohaté, hoci tu neexistuje skutočný priemysel ani poľnohospodárstvo. Na druhej strane v starých uličkách medzi kanálmi s gondolami nájdete úplne vybavené internetové kaviarne, takmer všetky obchody a kaviarne majú svoju internetovú stránku. Mimochodom, existuje veľmi dobre pripravená stránka aj v angličtine, ktorá sprevádza obyvateľa Benátok, ale aj turistu pri rôznych príležitostiach (english.comune.venezia.it).
Niečo podobné sme zažili aj vo sfére informačnej techniky a týkalo sa to priamo osobných počítačov. Keď sa pred 25 rokmi zrodil nápad, že počítač by mal byť nástroj aj na osobné použitie, velikáni vtedajšieho IT priemyslu prijali túto myšlienku skôr chladno. Nebolo im jasné, načo by bol komu počítač v domácnosti. Kto by potreboval výpočtovú silu doma a čo by vlastne počítal? Pravda je taká, že o počítač do domácnosti bol od začiatku obrovský záujem a súčasný podiel tohto segmentu na celkovom IT priemysle určite nie je zanedbateľný.
Z dnešného pohľadu je jasné, že za úspechom počítačov v domácnosti už nestojí hŕstka počítačových nadšencov, ktorí potrebujú niečo počítať. PC na doma je v súčasnosti niečo úplne iné, ako sa pôvodne plánovalo. Je to zábavné multimediálne centrum, kľúč k prístupu ku komunikácii a hlavne k internetu. Poslanie a rola počítača je tak úplne inde, ako sa na začiatku mohlo zdať.
Počítač sa stáva čoraz bežnejšou výbavou domácnosti. Na Slovensku sme ešte trochu ďaleko od toho, aby bol počítač v každej rodine – a hlavne s pripojením na internet. Som rád, že napriek rôznym problémom a otáznikom na Slovensku existuje projekt, ktorý umožní dostať sa k vysokorýchlostnému internetu so štátnou podporou. Verím, že záujem o výpočtovú techniku zvýši aj náš magazín.
Mimochodom, dizajnové zmeny, ktoré sme ohlásili minulý mesiac, pokračujú ďalej. Vaše reakcie na nový papier zo septembrového čísla boli skôr pozitívne. To nás veľmi teší. Na lepšom papieri stále pracujeme, už v tomto vydaní by ste mali vidieť ďalší pokrok. Ako si iste všimnete, zlepšili sme teraz aj celkovú grafiku, ktorá je živšia a príťažlivejšia. Rovnako prispôsobujeme vašim potrebám obsah, ťažiskom sú stále žiadané testy, zamerané na hardvér i softvér. Produkty, ktoré sú určené na všeobecné použitie, sme teraz sústredili do spoločného priestoru a uvádzame ich spolu s novinkami. Aj tento rok sme pripravili veľkú predplatiteľskú súťaž. Šanca, že niečo naozaj vyhráte, je teraz oveľa vyššia ako pred rokom. V našej súťaži máme totiž v súčasnosti takmer 600 produktov – a to ešte nie je naše posledné slovo. Pribudnú ďalšie možnosti objednania si našich magazínov spolu s hodnotným darčekom. Jednoducho, nespíme na vavrínoch, stále niečo zlepšujeme a snažíme sa vám ponúkať čoraz viac.
Príjemné čítanie októbrového čísla vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Nedajte si prepichnúť uši!
Objem informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, už dávno presiahol naše schopnosti ich zachytiť, spracovať a prípadne uložiť. Každý sa s týmto problémom vyrovnáva po svojom, vedome či nevedome. Niekto sa snaží vôbec neprijímať nové informácie, niekto sa ich pokúša (hoci márne) odfiltrovať na užitočné a neužitočné a ďalší sa len nechávajú niesť prúdom udalostí a náhodného výberu. Ja osobne sa bránim záplave informácií zabúdaním... Ale na svoju obranu musím uviesť, že aspoň čiastočne sa snažím (hoci nie veľmi úspešne) tento proces kontrolovať. Dosť ma to hnevá, pretože mnoho informácií by som si fakt chcel odložiť do budúcnosti, zapamätať si ich, lebo viem, že sa mi neskôr určite zídu. Lenže môj pevný disk ich už odmieta spracovať. Keď si spomeniem, koľko zaujímavých a užitočných kníh som už prečítal, koľko článkov, či už elektronických, alebo papierových, prešlo mojimi rukami a koľko informácií z nich proti mojej vôli už skončilo v neurónovom skartovači, je mi to dosť ľúto. Keď si odmyslím užitočnosť takýchto hodnotných informácií, ktoré dávajú podnety na premýšľanie v čase voľna (kedy to vlastne je?), mnohé z nich môžu byť predmetom zaujímavého rozhovoru alebo spoločenskej zábavy. Počas života sa stane kopa komických či trápnych situácií, ale keby mi raz niekto povedal: „A teraz nám porozprávajte nejakú zábavnú historku,“ asi by som veľavýznamne mlčal. Podobné to je aj s vtipmi. Raz ma už naštvalo, že v situácii, keď sa v spoločnosti rozprávajú vtipy, som vždy len pasívny divák, a tak som sa naučil naspamäť tri vtedy aktuálne vtipy. Vydržalo mi to asi mesiac, no aj tak to potom už nikoho nebavilo...
Podobne to je aj s vizuálnymi informáciami, keď vidím nádherne podsvietené búrkové oblaky pri západe slnka alebo zaujímavú tvár, chcem si tento moment odložiť navždy. Isteže, v tomto prípade je tu aj technické riešenie v podobe digitálneho fotoaparátu a nevyčerpateľnej pamäťovej kapacity na disku či médiách. Má to však nevýhodu, fotoaparát treba nosiť stále so sebou, mať ho poruke a byť dostatočne pohotový. Trochu nepohodlné, ale predsa len fajn. Existujú už dokonca videokamery pracujúce s vysokou kompresiou zaznamenaného obrazu, ktoré sa napr. ráno zavesia na krk a snímajú neustále priestor okolo vás, takže večer si môžete prehrať celý deň v retrospektíve ešte raz. Neviem síce, kto by si na to našiel čas, ale technické riešenie to umožňuje. A keď takúto kameru budete nosiť dennodenne, môžete si takto zaznamenať celý život à la film Final cut. Len neviem, kto to bude potom strihať... Okrem toho sa v určitých situáciách z takéhoto záznamu stáva vysoko citlivý materiál, podliehajúci najvyššej úrovni utajenia. V opačnom prípade... radšej si to ani nechcem predstaviť.
Pravda, niekedy je celkom fajn, keď si niečo nepamätáme, aspoň nás to núti byť viac v strehu, vedieť improvizovať atď. Ja tento moment napríklad využívam pri varení. Ako technik zásadne nečítam manuály, t. j. recepty, a varenie je v mojom prípade veľakrát záležitosť náhodnej inšpirácie, momentálnej ponuky (v duchu hesla čo dom dal) a nápadu (čo s tým?). Iste sú niektoré jedlá, pri ktorých treba postup a zloženie plus mínus dodržať, napr. perkelt alebo Stroganoff, kde záleží na očakávanej výslednej chuti. Ale sú aj jedlá, ktoré si priam pýtajú improvizáciu, keďže ich recept si nepamätám. Princípom „z núdze cnosť“, kombináciou ponuky chladničky a špajzy, zabudnutého postupu prípravy a momentu prekvapenia môžete dosiahnuť celkom zaujímavé výsledky. Ideálnym výberom sú napríklad improvizácie rôznych verzií leča, variácie na tému rizoto či jedlá postavené na sile talianskych cestovín. Potom je už len vecou vášho marketingu, aby ste dokázali presvedčiť vašich stravníkov, že to, čo jedia, je práve to, za čo ste to označili... Alebo trochu popustíte fantáziu a obyčajné fussili s paradajkovou omáčkou s bazalkou, nastrúhanou šunkou, posekaným cesnakom, zapečené s parmezánom označíte za „večernú pomstu kardinála Richelieu“...:)
Nie som veľkým prívržencom myšlienky vytvárania kyborga – človeka obohateného o technologické implantáty zlepšujúce jeho niektoré nedokonalosti. Ale celkom by sa mi páčilo mať možnosť kontroly nad pamäťovými procesmi. Čítam článok, niečo ma zaujme a hneď si spomeniem, že by som si k danej téme chcel „vygoogliť“ ďalšie informácie. Stlačím si lalôčik na pravom uchu, pričom jemne upravený neurónový kanálik aktivuje pamäťové centrum a daná poznámka je spoľahlivo odložená do pamäti. Večer si náhodou spomeniem, že som ešte cez deň v práci mal niekoho zavolať, poslať mail, podpísať papiere. Stlačím si ucho a na druhý deň ráno mi v hlave bliká pomyselný reminder, čo ešte musím vybaviť. Predstavujú mi niekoho, koho meno by som inak už počas trasenia rukou určite zabudol? Siahnem na ucho a je to v suchu. Chcem si dobre odložiť vizuálnu pohľadnicu z dovolenky? Stlačím „record“ na uchu, dobre zoširoka sa rozhliadnem a v zime si môžem vytiahnuť panoramatické plážové reminiscencie aj bez otvárania počítača.
Na druhej strane sú informácie, resp. situácie, na ktoré by asi každý z nás rád čo najskôr zabudol... Nič nie je jednoduchšie! Veď uši sú párový orgán... Je len veľmi dôležité nepomýliť si pravú a ľavú stranu!
Takže ak budete nabudúce v spoločnosti, na ulici, v obchode a uvidíte, ako sa ľudia neustále poťahujú za uši, vedzte, že UŽ JE TO TU!
PC REVUE 10/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Objem informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, už dávno presiahol naše schopnosti ich zachytiť, spracovať a prípadne uložiť. Každý sa s týmto problémom vyrovnáva po svojom, vedome či nevedome. Niekto sa snaží vôbec neprijímať nové informácie, niekto sa ich pokúša (hoci márne) odfiltrovať na užitočné a neužitočné a ďalší sa len nechávajú niesť prúdom udalostí a náhodného výberu. Ja osobne sa bránim záplave informácií zabúdaním... Ale na svoju obranu musím uviesť, že aspoň čiastočne sa snažím (hoci nie veľmi úspešne) tento proces kontrolovať. Dosť ma to hnevá, pretože mnoho informácií by som si fakt chcel odložiť do budúcnosti, zapamätať si ich, lebo viem, že sa mi neskôr určite zídu. Lenže môj pevný disk ich už odmieta spracovať. Keď si spomeniem, koľko zaujímavých a užitočných kníh som už prečítal, koľko článkov, či už elektronických, alebo papierových, prešlo mojimi rukami a koľko informácií z nich proti mojej vôli už skončilo v neurónovom skartovači, je mi to dosť ľúto. Keď si odmyslím užitočnosť takýchto hodnotných informácií, ktoré dávajú podnety na premýšľanie v čase voľna (kedy to vlastne je?), mnohé z nich môžu byť predmetom zaujímavého rozhovoru alebo spoločenskej zábavy. Počas života sa stane kopa komických či trápnych situácií, ale keby mi raz niekto povedal: „A teraz nám porozprávajte nejakú zábavnú historku,“ asi by som veľavýznamne mlčal. Podobné to je aj s vtipmi. Raz ma už naštvalo, že v situácii, keď sa v spoločnosti rozprávajú vtipy, som vždy len pasívny divák, a tak som sa naučil naspamäť tri vtedy aktuálne vtipy. Vydržalo mi to asi mesiac, no aj tak to potom už nikoho nebavilo...
Podobne to je aj s vizuálnymi informáciami, keď vidím nádherne podsvietené búrkové oblaky pri západe slnka alebo zaujímavú tvár, chcem si tento moment odložiť navždy. Isteže, v tomto prípade je tu aj technické riešenie v podobe digitálneho fotoaparátu a nevyčerpateľnej pamäťovej kapacity na disku či médiách. Má to však nevýhodu, fotoaparát treba nosiť stále so sebou, mať ho poruke a byť dostatočne pohotový. Trochu nepohodlné, ale predsa len fajn. Existujú už dokonca videokamery pracujúce s vysokou kompresiou zaznamenaného obrazu, ktoré sa napr. ráno zavesia na krk a snímajú neustále priestor okolo vás, takže večer si môžete prehrať celý deň v retrospektíve ešte raz. Neviem síce, kto by si na to našiel čas, ale technické riešenie to umožňuje. A keď takúto kameru budete nosiť dennodenne, môžete si takto zaznamenať celý život à la film Final cut. Len neviem, kto to bude potom strihať... Okrem toho sa v určitých situáciách z takéhoto záznamu stáva vysoko citlivý materiál, podliehajúci najvyššej úrovni utajenia. V opačnom prípade... radšej si to ani nechcem predstaviť.
Pravda, niekedy je celkom fajn, keď si niečo nepamätáme, aspoň nás to núti byť viac v strehu, vedieť improvizovať atď. Ja tento moment napríklad využívam pri varení. Ako technik zásadne nečítam manuály, t. j. recepty, a varenie je v mojom prípade veľakrát záležitosť náhodnej inšpirácie, momentálnej ponuky (v duchu hesla čo dom dal) a nápadu (čo s tým?). Iste sú niektoré jedlá, pri ktorých treba postup a zloženie plus mínus dodržať, napr. perkelt alebo Stroganoff, kde záleží na očakávanej výslednej chuti. Ale sú aj jedlá, ktoré si priam pýtajú improvizáciu, keďže ich recept si nepamätám. Princípom „z núdze cnosť“, kombináciou ponuky chladničky a špajzy, zabudnutého postupu prípravy a momentu prekvapenia môžete dosiahnuť celkom zaujímavé výsledky. Ideálnym výberom sú napríklad improvizácie rôznych verzií leča, variácie na tému rizoto či jedlá postavené na sile talianskych cestovín. Potom je už len vecou vášho marketingu, aby ste dokázali presvedčiť vašich stravníkov, že to, čo jedia, je práve to, za čo ste to označili... Alebo trochu popustíte fantáziu a obyčajné fussili s paradajkovou omáčkou s bazalkou, nastrúhanou šunkou, posekaným cesnakom, zapečené s parmezánom označíte za „večernú pomstu kardinála Richelieu“...:)
Nie som veľkým prívržencom myšlienky vytvárania kyborga – človeka obohateného o technologické implantáty zlepšujúce jeho niektoré nedokonalosti. Ale celkom by sa mi páčilo mať možnosť kontroly nad pamäťovými procesmi. Čítam článok, niečo ma zaujme a hneď si spomeniem, že by som si k danej téme chcel „vygoogliť“ ďalšie informácie. Stlačím si lalôčik na pravom uchu, pričom jemne upravený neurónový kanálik aktivuje pamäťové centrum a daná poznámka je spoľahlivo odložená do pamäti. Večer si náhodou spomeniem, že som ešte cez deň v práci mal niekoho zavolať, poslať mail, podpísať papiere. Stlačím si ucho a na druhý deň ráno mi v hlave bliká pomyselný reminder, čo ešte musím vybaviť. Predstavujú mi niekoho, koho meno by som inak už počas trasenia rukou určite zabudol? Siahnem na ucho a je to v suchu. Chcem si dobre odložiť vizuálnu pohľadnicu z dovolenky? Stlačím „record“ na uchu, dobre zoširoka sa rozhliadnem a v zime si môžem vytiahnuť panoramatické plážové reminiscencie aj bez otvárania počítača.
Na druhej strane sú informácie, resp. situácie, na ktoré by asi každý z nás rád čo najskôr zabudol... Nič nie je jednoduchšie! Veď uši sú párový orgán... Je len veľmi dôležité nepomýliť si pravú a ľavú stranu!
Takže ak budete nabudúce v spoločnosti, na ulici, v obchode a uvidíte, ako sa ľudia neustále poťahujú za uši, vedzte, že UŽ JE TO TU!
PC REVUE 10/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 1. septembra 2006
QUARK
Vážení priatelia,
cyperská Larnaka nás privítala už začiatkom júna vysokými teplotami a miestne
letisko bolo preplnené dovolenkármi, hoci sa sezóna iba začínala. Dnes je toto
neveľké letisko jedným z miest, kde hľadajú útočište nešťastní utečenci, ktorí
chcú vyviaznuť z aktuálneho blizkovýchodného konfliktu živí. Kiež by sa to
všetkým podarilo a kiež by sa táto tvrdo skúšaná oblasť konečne zazelenala
mierom.
Jedným z dôvodov cesty na prekrásny ostrov bolo doplnenie obrazového
materiálu knihy o životnom príbehu spisovateľa Vojtecha Zamarovského. Žije tu
totiž jeho dcéra Dr. Zuzana Zamarovská Hadjihambi a jej rodinný archív mohol
doplniť knihu o zaujímavé fotografie. Stalo sa, a keď na budúci mesiac príde do
predaja kniha Fenomén Zamarovský, nájdete tam aj obrázky čerstvo dovezené z
Cypru. Napriek tomu, že o tejto knihe už bolo v Quarku viacero informácií, chcel
som jej príbeh skompletizovať a priblížiť, ako došlo k jej napísaniu. V.
Zamarovského netreba slovenskej verejnosti predstavovať, pretože tu už štyri
desaťročia tróni na piedestále Kráľa literatúry faktu. Stručná štatistika
hovorí, že vedno napísal 14 kníh, ktoré vychádzali vo viacerých vydavateľstvách.
Aj ja som s napätím čakal na každú novú knihu majstra Zamarovského, a ani vo sne
mi nenapadlo, že raz budem patriť medzi tých, ktorí pripravia súborné dielo a v
novom šate ho predstavia slovenskému čitateľovi. Náhode pomohol spisovateľ a
publicista Drahoslav Machala. Raz sa zastavil v našom vydavateľstve, reku, je tu
rukopis Vojta Zamarovského, ktorý v Bratislave nikto nenašiel odvahu vydať,
nemáte oň záujem? Drahošovi sme za tip poďakovali a samozrejme, že sme sa
chytili ponúkanej príležitosti. O krátky čas prišiel Vojtech Zamarovský do
Bratislavy, na tlačovú besedu, ktorú sme zvolali. Kto vie, ako zle sa v hlavnom
mesta parkuje, nebude sa čudovať, že majster a jeho syn Peter meškali. Vyše
hodiny. A novinári, bolo ich tam dobre vyše troch desiatok, trpezlivo čakali.
Nestáva sa to často. Keď náš Pán autor vošiel, ozval sa spontánny a dlhý
potlesk. Bol to jeden z mála veľkých potleskov od novinárov, ktorí ho tak často
v stoji nerozdávajú...
V Perfekte sme postupne, od roku 2002 vydali trinásť kníh Vojtecha Zamarovského
v novom šate, v modernej slovenčine, s mnohými novými
ilustráciami a v jednotnej úprave. Neviem o tom, že by sa toho dožil ktorýkoľvek
náš autor. Tým nechcem glorifikovať náš počin, ale upozorniť na fakt, že v
časoch, keď mnohí domáci autori šomrú na ťažkú situáciu, je tu dielo, ktoré sa
svojou kvalitou presadilo a našlo si desiatky tisícov čitateľov. Dokonca si
myslím, že je to univerzálny recept.
V tomto čísle Quarku je aj rozhovor s Vojtechom Zamarovským.
Mal byť o veciach, ktoré doteraz autor nepublikoval.
Viem, že to nie je možné, napriek tomu je tam veľa majstrových vyjadrení, ktoré
naozaj ešte inde nezazneli. V čase, keď píšem tieto riadky, sa náš velikán
necíti zdravotne najlepšie. Zaželajme mu všetko dobré.
P.S. V záujme autenticity nechávame príhovor v pôvodnom znení. Autor netušil, že
bude treba dopísať túto vetu: Keď sme odovzdávali septembrové číslo Quarku do
tlače, telefón nám priniesol smutnú správu – spisovateľ Vojtech Zamarovský nás
26. júla 2006 definitívne opustil. Váš
Eduard Drobný
QUARK 9/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
cyperská Larnaka nás privítala už začiatkom júna vysokými teplotami a miestne
letisko bolo preplnené dovolenkármi, hoci sa sezóna iba začínala. Dnes je toto
neveľké letisko jedným z miest, kde hľadajú útočište nešťastní utečenci, ktorí
chcú vyviaznuť z aktuálneho blizkovýchodného konfliktu živí. Kiež by sa to
všetkým podarilo a kiež by sa táto tvrdo skúšaná oblasť konečne zazelenala
mierom.
Jedným z dôvodov cesty na prekrásny ostrov bolo doplnenie obrazového
materiálu knihy o životnom príbehu spisovateľa Vojtecha Zamarovského. Žije tu
totiž jeho dcéra Dr. Zuzana Zamarovská Hadjihambi a jej rodinný archív mohol
doplniť knihu o zaujímavé fotografie. Stalo sa, a keď na budúci mesiac príde do
predaja kniha Fenomén Zamarovský, nájdete tam aj obrázky čerstvo dovezené z
Cypru. Napriek tomu, že o tejto knihe už bolo v Quarku viacero informácií, chcel
som jej príbeh skompletizovať a priblížiť, ako došlo k jej napísaniu. V.
Zamarovského netreba slovenskej verejnosti predstavovať, pretože tu už štyri
desaťročia tróni na piedestále Kráľa literatúry faktu. Stručná štatistika
hovorí, že vedno napísal 14 kníh, ktoré vychádzali vo viacerých vydavateľstvách.
Aj ja som s napätím čakal na každú novú knihu majstra Zamarovského, a ani vo sne
mi nenapadlo, že raz budem patriť medzi tých, ktorí pripravia súborné dielo a v
novom šate ho predstavia slovenskému čitateľovi. Náhode pomohol spisovateľ a
publicista Drahoslav Machala. Raz sa zastavil v našom vydavateľstve, reku, je tu
rukopis Vojta Zamarovského, ktorý v Bratislave nikto nenašiel odvahu vydať,
nemáte oň záujem? Drahošovi sme za tip poďakovali a samozrejme, že sme sa
chytili ponúkanej príležitosti. O krátky čas prišiel Vojtech Zamarovský do
Bratislavy, na tlačovú besedu, ktorú sme zvolali. Kto vie, ako zle sa v hlavnom
mesta parkuje, nebude sa čudovať, že majster a jeho syn Peter meškali. Vyše
hodiny. A novinári, bolo ich tam dobre vyše troch desiatok, trpezlivo čakali.
Nestáva sa to často. Keď náš Pán autor vošiel, ozval sa spontánny a dlhý
potlesk. Bol to jeden z mála veľkých potleskov od novinárov, ktorí ho tak často
v stoji nerozdávajú...
V Perfekte sme postupne, od roku 2002 vydali trinásť kníh Vojtecha Zamarovského
v novom šate, v modernej slovenčine, s mnohými novými
ilustráciami a v jednotnej úprave. Neviem o tom, že by sa toho dožil ktorýkoľvek
náš autor. Tým nechcem glorifikovať náš počin, ale upozorniť na fakt, že v
časoch, keď mnohí domáci autori šomrú na ťažkú situáciu, je tu dielo, ktoré sa
svojou kvalitou presadilo a našlo si desiatky tisícov čitateľov. Dokonca si
myslím, že je to univerzálny recept.
V tomto čísle Quarku je aj rozhovor s Vojtechom Zamarovským.
Mal byť o veciach, ktoré doteraz autor nepublikoval.
Viem, že to nie je možné, napriek tomu je tam veľa majstrových vyjadrení, ktoré
naozaj ešte inde nezazneli. V čase, keď píšem tieto riadky, sa náš velikán
necíti zdravotne najlepšie. Zaželajme mu všetko dobré.
P.S. V záujme autenticity nechávame príhovor v pôvodnom znení. Autor netušil, že
bude treba dopísať túto vetu: Keď sme odovzdávali septembrové číslo Quarku do
tlače, telefón nám priniesol smutnú správu – spisovateľ Vojtech Zamarovský nás
26. júla 2006 definitívne opustil. Váš
Eduard Drobný
QUARK 9/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
V znamení zmien
Tak a je po prázdninách... Popravde, utekajú čoraz rýchlejšie. Aj v auguste v našej redakcii pracujeme ako včeličky, aby ste už na začiatku septembra dostali svoju pravidelnú dávku informácií. Vydanie, ktoré práve držíte v rukách, je predzvesťou istých zmien, ktoré sme dlhodobo plánovali. Určite ste si všimli, že sme použili iný, lesklejší papier. Je to preto, že fotografií v PC REVUE pribúda a na krajšom papieri aj lepšie vyzerajú.
Definitívne prechádzame na DVD, ktoré nahradí CD médium. Máme tak pre vás rádovo viac priestoru, aby sme vám mohli ponúknuť to najlepšie zo softvéru, o ktorom píšeme v našom/ vašom magazíne. Už v minulosti sme si overili, že túto zmenu vnímate pozitívne, DVD mechaniku už má drvivá väčšina našich čitateľov. Zlepšujeme nielen typ média, ale aj jeho obsah. Našou stratégiou v tomto i nasledujúcich vydaniach bude poskytovať vám komerčne šírený program zadarmo. S PC REVUE sa tak legálne a jednoducho dostanete k softvéru, za ktorý by ste museli inak zaplatiť. A nie malé peniaze. Už v tomto vydaní ušetríte viac ako 4500 Sk. Hráme s vami otvorenú hru, preto druhým dychom musíme povedať, že spravidla zverejňujeme úplnú verziu na dlhšie (napr. polročné) obdobie. Nie je to teda trial verzia na 30 dní, ktorú by ste našli na internete. Po uplynutí tejto doby sa sami rozhodnete, či je tento softvér pre vás užitočný alebo nie. Takmer vždy budete mať možnosť kúpiť si softvér s kódom z PC REVUE s podstatnou zľavou (napr. 30 %). Inokedy zaradíme predchádzajúcu verziu softvéru, ktorého nová verzia práve prichádza na trh, ale môžete ju používať bez časového obmedzenia. Súčasne budete mať opäť nárok na zľavu pri nákupe aktuálnej verzie.
Ďalšie pozitívne zmeny sa dotknú obsahu nášho magazínu. Pripravíme pre vás ešte viac detailných testov hardvéru, o ktoré je podľa našich prieskumov medzi čitateľmi najväčší záujem. Nadviazali sme množstvo kontaktov v zahraničí, ktoré sú garanciou toho, že horúce novinky nájdete práve v PC REVUE. Pritom zverejňujeme testy a opisy produktov, ktoré skutočne prejdú rukami našich redaktorov. Na druhej strane chceme byť v istom smere širokospektrálni. Venovať sa budeme oblastiam, ktoré považujeme za perspektívne, aj keď, prirodzene, takéto produkty sú obyčajne z vyššej cenovej kategórie. Po čase ich cena poklesne, ale práve z PC REVUE už budete poznať detaily o nich. Týka sa to prenikania počítačov do oblasti domácej zábavy, satelitnej navigácie, inteligentných domácich spotrebičov, ale aj budúcnosti dopravy.
Napriek všetkým týmto zmenám, ktoré niečo stoja, cenu PC REVUE v stánku do budúceho roka nezvyšujeme. Pozitívnou zmenou je cena predplatného pre PC REVUE s DVD médiom, ktorú oproti minulému roku dokonca znižujeme. V prípade zľavneného predplatného (teda pre študentov, držiteľov istých kariet a dôchodcov) sme sa dostali pod magickú hranicu – bude to len 999 Sk. To je pri 12 vydaniach do roka len 83 Sk za jedno číslo. Určite sa pýtate, ako je to možné? Opäť s vami hráme otvorenú hru a povieme aj povestné B. PC REVUE s médiom sme v tomto roku posielali predplatiteľom spolu s magazínom INFOWARE. Tento magazín si už našiel svoj okruh čitateľov a má svoj rozbeh za sebou. Od budúceho roku teda predplatitelia PC REVUE s médiom nedostanú INFOWARE automaticky ako bonus. Prirodzene, existuje možnosť, ako si predplatiť oba magazíny.
V každom prípade predplatné je tá najlepšia cesta, ako sa dostať k našim magazínom za najlepšiu cenu. Upravili sme ponuku a teraz si budete môcť „namiešať“ presne takú kombináciu, ktorá najviac vyhovuje vašim požiadavkám. Ponuku magazínov pritom rozširujeme a zaraďujeme aj magazín o zaujímavostiach a novinkách z vedy a techniky Quark. Konkrétne ceny predplatného jednotlivých magazínov a najčastejších kombinácií nájdete v každom z našich magazínov. Ceny predplatného sú platné od momentu ich vyhlásenia.
Posledná zmienka je o predplatiteľskej súťaži, ktorú pripravujeme od budúceho mesiaca. Oproti minulému roku zvýšime počet cien. Nechceme zatiaľ prezrádzať detaily, ale cien bude viac ako 500! Budú tam notebooky, tlačiarne, doplnky k počítačom, ale aj špeciálne mobilné zariadenia. Šanca, že tentoraz niečo vyhráte, je tak oveľa vyššia ako v minulosti.
Toľko teda zmeny, ktoré nás čakajú, veríme, že ich prijmete pozitívne.
Príjemné čítanie septembrového vydania praje
PC REVUE 9/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a je po prázdninách... Popravde, utekajú čoraz rýchlejšie. Aj v auguste v našej redakcii pracujeme ako včeličky, aby ste už na začiatku septembra dostali svoju pravidelnú dávku informácií. Vydanie, ktoré práve držíte v rukách, je predzvesťou istých zmien, ktoré sme dlhodobo plánovali. Určite ste si všimli, že sme použili iný, lesklejší papier. Je to preto, že fotografií v PC REVUE pribúda a na krajšom papieri aj lepšie vyzerajú.
Definitívne prechádzame na DVD, ktoré nahradí CD médium. Máme tak pre vás rádovo viac priestoru, aby sme vám mohli ponúknuť to najlepšie zo softvéru, o ktorom píšeme v našom/ vašom magazíne. Už v minulosti sme si overili, že túto zmenu vnímate pozitívne, DVD mechaniku už má drvivá väčšina našich čitateľov. Zlepšujeme nielen typ média, ale aj jeho obsah. Našou stratégiou v tomto i nasledujúcich vydaniach bude poskytovať vám komerčne šírený program zadarmo. S PC REVUE sa tak legálne a jednoducho dostanete k softvéru, za ktorý by ste museli inak zaplatiť. A nie malé peniaze. Už v tomto vydaní ušetríte viac ako 4500 Sk. Hráme s vami otvorenú hru, preto druhým dychom musíme povedať, že spravidla zverejňujeme úplnú verziu na dlhšie (napr. polročné) obdobie. Nie je to teda trial verzia na 30 dní, ktorú by ste našli na internete. Po uplynutí tejto doby sa sami rozhodnete, či je tento softvér pre vás užitočný alebo nie. Takmer vždy budete mať možnosť kúpiť si softvér s kódom z PC REVUE s podstatnou zľavou (napr. 30 %). Inokedy zaradíme predchádzajúcu verziu softvéru, ktorého nová verzia práve prichádza na trh, ale môžete ju používať bez časového obmedzenia. Súčasne budete mať opäť nárok na zľavu pri nákupe aktuálnej verzie.
Ďalšie pozitívne zmeny sa dotknú obsahu nášho magazínu. Pripravíme pre vás ešte viac detailných testov hardvéru, o ktoré je podľa našich prieskumov medzi čitateľmi najväčší záujem. Nadviazali sme množstvo kontaktov v zahraničí, ktoré sú garanciou toho, že horúce novinky nájdete práve v PC REVUE. Pritom zverejňujeme testy a opisy produktov, ktoré skutočne prejdú rukami našich redaktorov. Na druhej strane chceme byť v istom smere širokospektrálni. Venovať sa budeme oblastiam, ktoré považujeme za perspektívne, aj keď, prirodzene, takéto produkty sú obyčajne z vyššej cenovej kategórie. Po čase ich cena poklesne, ale práve z PC REVUE už budete poznať detaily o nich. Týka sa to prenikania počítačov do oblasti domácej zábavy, satelitnej navigácie, inteligentných domácich spotrebičov, ale aj budúcnosti dopravy.
Napriek všetkým týmto zmenám, ktoré niečo stoja, cenu PC REVUE v stánku do budúceho roka nezvyšujeme. Pozitívnou zmenou je cena predplatného pre PC REVUE s DVD médiom, ktorú oproti minulému roku dokonca znižujeme. V prípade zľavneného predplatného (teda pre študentov, držiteľov istých kariet a dôchodcov) sme sa dostali pod magickú hranicu – bude to len 999 Sk. To je pri 12 vydaniach do roka len 83 Sk za jedno číslo. Určite sa pýtate, ako je to možné? Opäť s vami hráme otvorenú hru a povieme aj povestné B. PC REVUE s médiom sme v tomto roku posielali predplatiteľom spolu s magazínom INFOWARE. Tento magazín si už našiel svoj okruh čitateľov a má svoj rozbeh za sebou. Od budúceho roku teda predplatitelia PC REVUE s médiom nedostanú INFOWARE automaticky ako bonus. Prirodzene, existuje možnosť, ako si predplatiť oba magazíny.
V každom prípade predplatné je tá najlepšia cesta, ako sa dostať k našim magazínom za najlepšiu cenu. Upravili sme ponuku a teraz si budete môcť „namiešať“ presne takú kombináciu, ktorá najviac vyhovuje vašim požiadavkám. Ponuku magazínov pritom rozširujeme a zaraďujeme aj magazín o zaujímavostiach a novinkách z vedy a techniky Quark. Konkrétne ceny predplatného jednotlivých magazínov a najčastejších kombinácií nájdete v každom z našich magazínov. Ceny predplatného sú platné od momentu ich vyhlásenia.
Posledná zmienka je o predplatiteľskej súťaži, ktorú pripravujeme od budúceho mesiaca. Oproti minulému roku zvýšime počet cien. Nechceme zatiaľ prezrádzať detaily, ale cien bude viac ako 500! Budú tam notebooky, tlačiarne, doplnky k počítačom, ale aj špeciálne mobilné zariadenia. Šanca, že tentoraz niečo vyhráte, je tak oveľa vyššia ako v minulosti.
Toľko teda zmeny, ktoré nás čakajú, veríme, že ich prijmete pozitívne.
Príjemné čítanie septembrového vydania praje
PC REVUE 9/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Spam náš každodenný...
Nedávno mi prišiel mail s ponukou na exkluzívny obed s kandidátom demokratov na post guvernéra Kalifornie Philom Angelidesom, pričom v závere tejto „exkluzívnej“ ponuky bola uvedená nenápadná poznámka o cene obeda vo výške „iba“ 2000 USD... Neviem, ako sa odosielateľovi podarilo dosiahnuť, že som si tento mail vôbec prečítal, keďže spam vždy väčšinou odhadnem na prvý pohľad buď podľa stupňa „podozrivosti“ identity odosielateľa, alebo predmetu správy. V tomto prípade som si mail otvoril, ale neľutujem, aspoň som sa trochu pobavil.
Do práce nám nechodí priveľa spamu, keďže máme naše filtre celkom dobre nastavené. A čo prejde, to okamžite posielam do digitálneho skartovača. Odhadujem, že sme taký typický príklad firmy, ktorá používa najlepšie antispamové nástroje, aké sú v súčasnosti dostupné, a to, čo sa prešmykne, ničíme ručne-stručne. Poznám však firmu, kde spam bol naozaj veľký problém a rozhodli sa vyriešiť ho logisticky, a to tak, že prijímajú poštu iba od vybraných odosielateľov, povolených na whiteliste. Takéto radikálne riešenie si však vyžaduje manuálne kontrolovanie spoločného elektronického koša, v ktorom skončí nedoručená pošta od nezaradených odosielateľov. A kôš treba kontrolovať, ináč sa môže prehliadnuť nejaký naozaj dôležitý reálny mail. Takáto manuálna kontrola je však pri podniku aj s iba niekoľkými desiatkami používateľov už skoro nerealizovateľná úloha...
Iný „netradičný“ prístup k spamu sme vyskúšali na vlastnej koži nedávno aj my počas kampane na aktualizáciu našej databázy IT firiem (www.itregister.sk). Firmy sme vyzývali, aby si skontrolovali svoje údaje, pričom ich uvedenie v elektronickej aj papierovej verzii databázy je bezplatné. Jedna z oslovených IT firiem zareagovala svojsky, keďže si vysvetlila túto výzvu ako spam a obratom na nás poslala SOI-ku, hoci sme jej konateľovi márne vysvetľovali, že naša ponuka neobsahuje reklamu ani prvky direct marketingu a ide najmä o ich prospech, keďže adresár firiem uverejňujeme nielen na webe, ale aj v bezplatnej papierovej IT ročenke zadarmo. Dotyčný riaditeľ firmy XY však trval na svojom, že náš mail nebol vyžiadaný, a preto je to spam. A basta! Takéto svojské vysvetlenie by však v prípade jeho dôsledného uplatňovania smerovalo k tomu, že každé prijatie mailu bude predchádzať žiadosť o autorizáciu prijatia. Ale aj tá sa môže považovať za nevyžiadanú, takže by tiež potrebovala autorizáciu. A máme Hlavu XXII ako vyšitú. Pri dôslednom všeobecnom dodržiavaní takéhoto postupu by všetci maily iba vysielali, ale nikto by ich bez autorizovanej autorizácie neprijímal...
Organizácie, ale aj jednotlivci sa snažia vyrovnať so spamom každý po svojom, každý viac či menej neúspešne. Najčastejšie využívajú nejaké antispamové nástroje, po čase však aj tak všetky začnú prepúšťať ponuky na v1agRu a pravé Rolexy... Známy je napríklad návrh, aby sa elektronická pošta začala spoplatňovať úplne minimálnou sumou 0,0...01 USD. Pre bežného používateľa či podnik by to bola asi zanedbateľná záležitosť, ale pre spamera rozosielajúceho milióny zásielok denne by to mohol byť problém. Takéto riešenie je však administratívne a logisticky v globálnom internetovom priestore v súčasnosti prakticky nerealizovateľné.
Možno by aspoň čiastočne pomohol systém „reputácie“ odosielateľov e-mailov, kombinovaný s antispamovým softvérom a súborom jednoduchých logistických opatrení. Napriek tomu môžeme komerčný spam označiť ako typický príklad IT zla, nad ktorým sa nedá nikdy vyhrať, pretože na každú zbraň nájde protistrana okamžite protizbraň. Dá sa s ním ako-tak koexistovať (aspoň pokiaľ sa nestanete obeťou cieleného útoku), ale nedá sa nikdy úplne potlačiť. Aspoň doteraz sa nenašiel nijaký technický či logistický nástroj, ktorý by umožnil používateľom konečne si definitívne vydýchnuť. Skôr sa zdá, že stále ťaháme a ešte dlho budeme ťahať za kratší koniec. Napríklad pokiaľ chceli antispamové organizácie v minulosti hrubou silou odstaviť príliš agresívneho a drzého spamera (hoci neviem, ako sa v tomto prípade dá stupňovať drzosť...), stretnú sa s ešte brutálnejšou odpoveďou, ako sa to nedávno stalo v prípade spoločnosti stojacej za projektom Blue Frog. Tá sa aktívnym spôsobom snažila bojovať proti spamerom pomocou robota, ktorý generoval útoky DoS na servery spamerov, využívajúc pri tom právo príjemcov spamu, ktorých daná organizácia zastupovala, reagovať na každý prijatý spam žiadosťou o zastavenie zasielania. Ruský spamer PharmaMaster podnikol odvetný úder, pričom využil svoju armádu zombie počítačov a pomocou nich niekoľko dní bombardoval všetky stránky antispamera a ďalšie servery nejako súvisiace s projektom Blue Frog, až ich úplne zneprístupnil. Pod týmto tlakom a hrozbou ďalších útokov sa celý nádejný projekt zastavil. Istú nádej predstavuje pokračovateľ – projekt Okopipi, ktorý chce na boj proti spamerom využiť decentralizovanú sieť typu P2P pozostávajúcu z množstva individuálnych počítačov a anonymných serverov. Ak sa projekt spustí, môžeme sa tešiť na záplavu útokov DoS medzi spamermi a antispamermi...
Ak sa pozrieme na súčasný stav mailovej komunikácie očami čísel, podľa nedávneho prieskumu iba jedno percento adries IP odosielateľov možno označiť ako legitímnych odosielateľov e-mailov. Zvyšok, resp. 99 % je spam, vírusy a správy o nedoručiteľných e-mailoch. Hlavnými odosielateľmi spamov (až 80 %) sú pritom nič netušiaci používatelia, ktorých počítače sú infikované malwarom, vytvárajúcim z nich tzv. zombie počítače, ovládané spamerom na diaľku...
Uvidíme, či sa v budúcnosti nájde metóda na definitívnu likvidáciu spamu, ale som v tomto smere skôr skeptický. Videl by som to skôr na večný boj a zmierenie sa s koexistenciou. S podobnou koexistenciou ako v prípade vírusov a baktérii skrytých v ľudskom tele a demonštrujúcich svoju prítomnosť a silu v prípade oslabenej imunity organizmu. Analogicky aj my musíme udržiavať naše počítače neustále v stopercentnej kondícii. Skontrolujte prípadne ten svoj, či už náhodou nemá zvýšenú teplotu...
PC REVUE 9/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Nedávno mi prišiel mail s ponukou na exkluzívny obed s kandidátom demokratov na post guvernéra Kalifornie Philom Angelidesom, pričom v závere tejto „exkluzívnej“ ponuky bola uvedená nenápadná poznámka o cene obeda vo výške „iba“ 2000 USD... Neviem, ako sa odosielateľovi podarilo dosiahnuť, že som si tento mail vôbec prečítal, keďže spam vždy väčšinou odhadnem na prvý pohľad buď podľa stupňa „podozrivosti“ identity odosielateľa, alebo predmetu správy. V tomto prípade som si mail otvoril, ale neľutujem, aspoň som sa trochu pobavil.
Do práce nám nechodí priveľa spamu, keďže máme naše filtre celkom dobre nastavené. A čo prejde, to okamžite posielam do digitálneho skartovača. Odhadujem, že sme taký typický príklad firmy, ktorá používa najlepšie antispamové nástroje, aké sú v súčasnosti dostupné, a to, čo sa prešmykne, ničíme ručne-stručne. Poznám však firmu, kde spam bol naozaj veľký problém a rozhodli sa vyriešiť ho logisticky, a to tak, že prijímajú poštu iba od vybraných odosielateľov, povolených na whiteliste. Takéto radikálne riešenie si však vyžaduje manuálne kontrolovanie spoločného elektronického koša, v ktorom skončí nedoručená pošta od nezaradených odosielateľov. A kôš treba kontrolovať, ináč sa môže prehliadnuť nejaký naozaj dôležitý reálny mail. Takáto manuálna kontrola je však pri podniku aj s iba niekoľkými desiatkami používateľov už skoro nerealizovateľná úloha...
Iný „netradičný“ prístup k spamu sme vyskúšali na vlastnej koži nedávno aj my počas kampane na aktualizáciu našej databázy IT firiem (www.itregister.sk). Firmy sme vyzývali, aby si skontrolovali svoje údaje, pričom ich uvedenie v elektronickej aj papierovej verzii databázy je bezplatné. Jedna z oslovených IT firiem zareagovala svojsky, keďže si vysvetlila túto výzvu ako spam a obratom na nás poslala SOI-ku, hoci sme jej konateľovi márne vysvetľovali, že naša ponuka neobsahuje reklamu ani prvky direct marketingu a ide najmä o ich prospech, keďže adresár firiem uverejňujeme nielen na webe, ale aj v bezplatnej papierovej IT ročenke zadarmo. Dotyčný riaditeľ firmy XY však trval na svojom, že náš mail nebol vyžiadaný, a preto je to spam. A basta! Takéto svojské vysvetlenie by však v prípade jeho dôsledného uplatňovania smerovalo k tomu, že každé prijatie mailu bude predchádzať žiadosť o autorizáciu prijatia. Ale aj tá sa môže považovať za nevyžiadanú, takže by tiež potrebovala autorizáciu. A máme Hlavu XXII ako vyšitú. Pri dôslednom všeobecnom dodržiavaní takéhoto postupu by všetci maily iba vysielali, ale nikto by ich bez autorizovanej autorizácie neprijímal...
Organizácie, ale aj jednotlivci sa snažia vyrovnať so spamom každý po svojom, každý viac či menej neúspešne. Najčastejšie využívajú nejaké antispamové nástroje, po čase však aj tak všetky začnú prepúšťať ponuky na v1agRu a pravé Rolexy... Známy je napríklad návrh, aby sa elektronická pošta začala spoplatňovať úplne minimálnou sumou 0,0...01 USD. Pre bežného používateľa či podnik by to bola asi zanedbateľná záležitosť, ale pre spamera rozosielajúceho milióny zásielok denne by to mohol byť problém. Takéto riešenie je však administratívne a logisticky v globálnom internetovom priestore v súčasnosti prakticky nerealizovateľné.
Možno by aspoň čiastočne pomohol systém „reputácie“ odosielateľov e-mailov, kombinovaný s antispamovým softvérom a súborom jednoduchých logistických opatrení. Napriek tomu môžeme komerčný spam označiť ako typický príklad IT zla, nad ktorým sa nedá nikdy vyhrať, pretože na každú zbraň nájde protistrana okamžite protizbraň. Dá sa s ním ako-tak koexistovať (aspoň pokiaľ sa nestanete obeťou cieleného útoku), ale nedá sa nikdy úplne potlačiť. Aspoň doteraz sa nenašiel nijaký technický či logistický nástroj, ktorý by umožnil používateľom konečne si definitívne vydýchnuť. Skôr sa zdá, že stále ťaháme a ešte dlho budeme ťahať za kratší koniec. Napríklad pokiaľ chceli antispamové organizácie v minulosti hrubou silou odstaviť príliš agresívneho a drzého spamera (hoci neviem, ako sa v tomto prípade dá stupňovať drzosť...), stretnú sa s ešte brutálnejšou odpoveďou, ako sa to nedávno stalo v prípade spoločnosti stojacej za projektom Blue Frog. Tá sa aktívnym spôsobom snažila bojovať proti spamerom pomocou robota, ktorý generoval útoky DoS na servery spamerov, využívajúc pri tom právo príjemcov spamu, ktorých daná organizácia zastupovala, reagovať na každý prijatý spam žiadosťou o zastavenie zasielania. Ruský spamer PharmaMaster podnikol odvetný úder, pričom využil svoju armádu zombie počítačov a pomocou nich niekoľko dní bombardoval všetky stránky antispamera a ďalšie servery nejako súvisiace s projektom Blue Frog, až ich úplne zneprístupnil. Pod týmto tlakom a hrozbou ďalších útokov sa celý nádejný projekt zastavil. Istú nádej predstavuje pokračovateľ – projekt Okopipi, ktorý chce na boj proti spamerom využiť decentralizovanú sieť typu P2P pozostávajúcu z množstva individuálnych počítačov a anonymných serverov. Ak sa projekt spustí, môžeme sa tešiť na záplavu útokov DoS medzi spamermi a antispamermi...
Ak sa pozrieme na súčasný stav mailovej komunikácie očami čísel, podľa nedávneho prieskumu iba jedno percento adries IP odosielateľov možno označiť ako legitímnych odosielateľov e-mailov. Zvyšok, resp. 99 % je spam, vírusy a správy o nedoručiteľných e-mailoch. Hlavnými odosielateľmi spamov (až 80 %) sú pritom nič netušiaci používatelia, ktorých počítače sú infikované malwarom, vytvárajúcim z nich tzv. zombie počítače, ovládané spamerom na diaľku...
Uvidíme, či sa v budúcnosti nájde metóda na definitívnu likvidáciu spamu, ale som v tomto smere skôr skeptický. Videl by som to skôr na večný boj a zmierenie sa s koexistenciou. S podobnou koexistenciou ako v prípade vírusov a baktérii skrytých v ľudskom tele a demonštrujúcich svoju prítomnosť a silu v prípade oslabenej imunity organizmu. Analogicky aj my musíme udržiavať naše počítače neustále v stopercentnej kondícii. Skontrolujte prípadne ten svoj, či už náhodou nemá zvýšenú teplotu...
PC REVUE 9/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 1. augusta 2006
QUARK
Vážení priatelia,
kedysi sa v rámci vedeckého výskumu a hľadaní optimálnych technických riešení
vypisovali celoštátne tematické úlohy. Mali riešiť najrozličnejšie problémy a
hoci asi nejestvuje dokonalý prehľad o úspešnosti tohto projektu ani
jednotlivých riešení, predsa si myslím, že vo všeličom pomohli. Keď sa ukázalo,
napríklad, že inak výborná minerálka obsahuje veľa železa a vápnika, hľadala sa
jednoduchá a lacná metóda na úpravu tejto konkrétnej vody. Neviem, ako to
dopadlo, no išlo o zhmotnenie snahy riešiť problém. Dnes sa podobné úlohy na
riešenie nevypisujú. Zrejme to nebude tým, že nemáme problémy. Skôr to nemá kto
urobiť, lebo dnes sa vraj má starať každý o seba sám. Napriek jednoduchej
filozofii, keď sa jednotlivci aj inštitúcie elegantne vzdávajú zodpovednosti,
uvažujem o vypísaní takejto úlohy. Mohla by niesť napríklad označenie: Systémové
riešenie preventívnej likvidácie nežiaducich informácií v prostriedkoch
elektronickej komunikácie a printových médií.
Na prvý pohľad to veľa nehovorí, ale správna formulácia problému ani
nemusí byť na prvý pohľad zrejmá.
Dôležité je, aby sa záujemca pri ďalšom čítaní dozvedel, že je najvyšší čas
skoncovať so spravodajstvom v novinách, rozhlase a v televízii, ktoré je viac
čiernou kronikou, ako nástrojom informovania verejnosti o udalostiach vo
svete.
Odbočím, ale len zdanlivo. Práve beží tuším na všetkých dostupných
kanáloch seriál z kriminálneho prostredia, v ktorom sa v dosiaľ nevídanej miere
má divák možnosť detailne oboznámiť s tým, ako vyzerá utopenec po mesačnom
pobyte vo vode, nebožtík, ktorý pri požiari zhorel či rozstrieľaný mafián. Tieto
i ďalšie pohľady dôverne poznajú najmä súdni patológovia. Akoby o tej hrôze
okolo nás nestačilo počuť, musíme ju aj vidieť? Viem, stačí takýto program
nepozerať. Keby však niekto vyriešil úlohu, ktorá by viedla k riešeniu
–odstraňovaniu informácií, ktoré človeka nepotešia, nezabavia, nezdokonaľujú,
neprispievajú k vyššej kvalite života – bol by to poriadny prínos k humanizácii
celého sveta. Čo myslíte?
Samozrejme, že takéto opatrenie by sa dalo aj zneužiť, človek dokáže dnes
zneužiť skoro všetko, ale predstava, že napríklad v
televízii by sa namiesto drastických informácií objavila kvetinka, v rozhlase
nežná melódia a noviny by priniesli bielu plochu, by nás postupne vyťahovali zo
sveta zla. Tým by nás oslobodilo od správ a informácií tohto typu a navyše by
súčasne prinútilo prevádzkovateľov zariadení šíriacich informácie vo svojom
najvlastnejšom záujme selektovať uverejňované správy
Úžasná predstava, ale k našej škode asi nie veľmi reálna.
Aj tak, už len pomyslenie, aké by to bolo príjemné, poteší. Vychutnajte si ho so mnou.
Pekné leto želá
Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
kedysi sa v rámci vedeckého výskumu a hľadaní optimálnych technických riešení
vypisovali celoštátne tematické úlohy. Mali riešiť najrozličnejšie problémy a
hoci asi nejestvuje dokonalý prehľad o úspešnosti tohto projektu ani
jednotlivých riešení, predsa si myslím, že vo všeličom pomohli. Keď sa ukázalo,
napríklad, že inak výborná minerálka obsahuje veľa železa a vápnika, hľadala sa
jednoduchá a lacná metóda na úpravu tejto konkrétnej vody. Neviem, ako to
dopadlo, no išlo o zhmotnenie snahy riešiť problém. Dnes sa podobné úlohy na
riešenie nevypisujú. Zrejme to nebude tým, že nemáme problémy. Skôr to nemá kto
urobiť, lebo dnes sa vraj má starať každý o seba sám. Napriek jednoduchej
filozofii, keď sa jednotlivci aj inštitúcie elegantne vzdávajú zodpovednosti,
uvažujem o vypísaní takejto úlohy. Mohla by niesť napríklad označenie: Systémové
riešenie preventívnej likvidácie nežiaducich informácií v prostriedkoch
elektronickej komunikácie a printových médií.
Na prvý pohľad to veľa nehovorí, ale správna formulácia problému ani
nemusí byť na prvý pohľad zrejmá.
Dôležité je, aby sa záujemca pri ďalšom čítaní dozvedel, že je najvyšší čas
skoncovať so spravodajstvom v novinách, rozhlase a v televízii, ktoré je viac
čiernou kronikou, ako nástrojom informovania verejnosti o udalostiach vo
svete.
Odbočím, ale len zdanlivo. Práve beží tuším na všetkých dostupných
kanáloch seriál z kriminálneho prostredia, v ktorom sa v dosiaľ nevídanej miere
má divák možnosť detailne oboznámiť s tým, ako vyzerá utopenec po mesačnom
pobyte vo vode, nebožtík, ktorý pri požiari zhorel či rozstrieľaný mafián. Tieto
i ďalšie pohľady dôverne poznajú najmä súdni patológovia. Akoby o tej hrôze
okolo nás nestačilo počuť, musíme ju aj vidieť? Viem, stačí takýto program
nepozerať. Keby však niekto vyriešil úlohu, ktorá by viedla k riešeniu
–odstraňovaniu informácií, ktoré človeka nepotešia, nezabavia, nezdokonaľujú,
neprispievajú k vyššej kvalite života – bol by to poriadny prínos k humanizácii
celého sveta. Čo myslíte?
Samozrejme, že takéto opatrenie by sa dalo aj zneužiť, človek dokáže dnes
zneužiť skoro všetko, ale predstava, že napríklad v
televízii by sa namiesto drastických informácií objavila kvetinka, v rozhlase
nežná melódia a noviny by priniesli bielu plochu, by nás postupne vyťahovali zo
sveta zla. Tým by nás oslobodilo od správ a informácií tohto typu a navyše by
súčasne prinútilo prevádzkovateľov zariadení šíriacich informácie vo svojom
najvlastnejšom záujme selektovať uverejňované správy
Úžasná predstava, ale k našej škode asi nie veľmi reálna.
Aj tak, už len pomyslenie, aké by to bolo príjemné, poteší. Vychutnajte si ho so mnou.
Pekné leto želá
Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Zmena je život
Na konci školského roka sme sa dostali aj k poslednej časti našej súťaže IT talent. V rámci nej sme vybrali z vysokoškolských študentov víťaza, ktorý posilní našu redakciu. Jednou z odmien pre víťaza bola aj stáž v sídle sponzora súťaže – izraelskej spoločnosti Ness Technologies. Naša cesta tak viedla na Blízky východ a v jej rámci sme mali možnosť detailne sa oboznámiť aj s miestnymi zvykmi.
Izrael je jednoznačne krajina protikladov a zmesi rôznych národností a náboženstiev. Je to dokonalý mix Európy a Ázie, ktorý však jasne ukazuje, kam sa bude uberať vývoj v IT nielen v tomto teritóriu. Už prvý kontakt s krajinou pri totálne neformálnej kontrole na letisku bol predzvesťou toho, že nás čakajú zaujímavé chvíle. Izrael je počtom obyvateľstva porovnateľný so Slovenskom – má o niečo menej ako 7 miliónov. Väčšina priemyslu a obchodu je sústredená do Tel Avivu, veľkomesta žijúceho 24 hodín denne. Nájdete tu obchodné centrá, mrakodrapy, diamantovú burzu, nákupné strediská, hotely svetovej siete, diskotéky, ale aj sídla viacerých IT spoločností. IT firmy pritom nájdete prakticky v každom väčšom izraelskom meste až po úroveň našich okresov. Zaujímavé na tom je to, že pred niekoľkými rokmi tu nebolo o informačných technológiách vôbec počuť. Na mieste súčasných IT centier bola často len kamenná púšť.
V súčasnosti je v Izraeli nedostatok odborníkov z IT branže, a pritom patria k najlepšie plateným špecialistom. Viaceré izraelské IT spoločnosti sú globálne, majú pobočky po celom svete. Navyše medzinárodné firmy, ako Intel alebo HP, práve sem presúvajú časť svojho vývoja. Za úspechom stojí vládna podpora, kapitál, ale najmä nadšenie a schopnosti miestnych ľudí.
Tamojšia situácia pritom nie je pre globálny biznis vôbec ideálna. Dominantné je židovské náboženstvo, ktoré sa vyznačuje veľkými odlišnosťami od ostatného sveta. V Izraeli sa začína voľno zhruba v piatok poobede a končí v sobotu večer. Počas hlavného sviatku – sabatu – by sa nemali používať napr. automobily alebo počítače. Prax je už trochu iná, medzinárodný biznis vyžaduje prácu a mailová komunikácia neutícha. Nedeľa je v Izraeli bežný pracovný deň s rannou dopravnou špičkou. Mimochodom, už ani kóšer strava sa stopercentne nedodržiava – v závodnej jedálni bežne vidíte jesť ľudí zmrzlinu alebo tvarohový zákusok po mäse (kóšer vyžaduje prestávku medzi mäsovým jedlom a mliečnymi výrobkami aj 6 hodín).
Izraelčania v mestách mimo konfliktných území svorne tvrdia, že vojnový konflikt sa ich netýka. My, ako návštevníci, sme si však jasne všimli, že vojnu pripomína veľa skutočností. Do obchodu, kina alebo kaviarne totiž nevojdete bez toho, aby ste neprešli cez detektor kovov, na diaľnici stoja ozbrojené hliadky, civil so zbraňou je bežná súčasť školského zájazdu. Kratšia ako hodinová kontrola batožín na letisku je skôr výnimka. Domáci to však nejako nevnímajú, zvykli si tak ako my na ukazovanie preukazu na česko-slovenskej hranici.
V tejto krajine nájdete aj komunitu, ktorá stále žije v pevnom spojení s prírodou. Izrael má viacero púští a k nim nevyhnutne patria beduíni – kočovní pastieri dobytka, ktorí podľa farby kameňov dokážu určiť smer k najbližšej vode. Na monotónnej púšti sa vyznajú, ako keby tam boli smerové tabule. Aj beduínov však poznamenala moderná doba – dnes k ich kočovnému spôsobu života patria mobilné telefóny a satelitná anténa. Ani klimatizované auto pred beduínskym stanom už nie je nijaký zázrak. Verím, že nepohrdnú ani mailovou komunikáciou...
Prejav IT nájdete aj na takom mieste, ako je arabský trh, kde kúpite skutočne čokoľvek. Vyzerá to tak, ako keby ste doma robili poriadok a zhromaždili nepotrebné veci, ktoré ste posledných 10 rokov vôbec nezobrali do ruky. Túto ponuku rozložíte na zem v tržnici a máte ponuku orientálneho trhu. Ostáva len tradičné zjednávanie ceny na polovicu tej pôvodnej. Takto sme v bazári objavili napr. staré základné dosky ešte s podporou dávno zabudnutej zbernice ISA, dokonca 5,25-palcové diskety alebo karty na rozšírenie PC o sériový port. Jednoducho, srdce zberateľa zaplesá, my ostatní sa len čudujeme, kto by to tak mohol kúpiť. Zrejme sa niekto nájde, špeciálne sme sa boli na trhu pozrieť o dva dni neskôr a základná doska so zbernicou ISA už nebola v ponuke. (ArabskyTrh.JPG)
Ak sa pozriete na ostatné krajiny na Blízkom alebo Ďalekom východe, rýchlo prídete na to, že Ázia pomaly, ale iste začína v IT priemysle hrať prvé husle. Je tu relatívny dostatok kvalifikovanej sily, ľudia sú ochotní tvrdo pracovať, angličtina je stále viac akceptovaná ako univerzálny jazyk a internet stiera geografické a časové rozdiely medzi jednotlivými časťami sveta. Ak sa vrátime na Slovensko, myslím, že máme šancu dostať sa medzi krajiny, ktoré v IT branži niečo znamenajú. Chce to hlavne zastaviť únik mozgov zo Slovenska, dosiahnuť akceptovateľné ohodnotenie špecialistov a dobudovať infraštruktúru. Nič výnimočné, ak to dokáže Izrael v skutočnom vojnovom stave s okolitým arabským svetom, nedostatkom vody, ohromnou horúčavou, piesočnými búrkami, nie je dôvod, aby sme my stáli bokom.
Príjemné čítanie augustového čísla želá
Ondrej Macko
PC REVUE 8/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Na konci školského roka sme sa dostali aj k poslednej časti našej súťaže IT talent. V rámci nej sme vybrali z vysokoškolských študentov víťaza, ktorý posilní našu redakciu. Jednou z odmien pre víťaza bola aj stáž v sídle sponzora súťaže – izraelskej spoločnosti Ness Technologies. Naša cesta tak viedla na Blízky východ a v jej rámci sme mali možnosť detailne sa oboznámiť aj s miestnymi zvykmi.
Izrael je jednoznačne krajina protikladov a zmesi rôznych národností a náboženstiev. Je to dokonalý mix Európy a Ázie, ktorý však jasne ukazuje, kam sa bude uberať vývoj v IT nielen v tomto teritóriu. Už prvý kontakt s krajinou pri totálne neformálnej kontrole na letisku bol predzvesťou toho, že nás čakajú zaujímavé chvíle. Izrael je počtom obyvateľstva porovnateľný so Slovenskom – má o niečo menej ako 7 miliónov. Väčšina priemyslu a obchodu je sústredená do Tel Avivu, veľkomesta žijúceho 24 hodín denne. Nájdete tu obchodné centrá, mrakodrapy, diamantovú burzu, nákupné strediská, hotely svetovej siete, diskotéky, ale aj sídla viacerých IT spoločností. IT firmy pritom nájdete prakticky v každom väčšom izraelskom meste až po úroveň našich okresov. Zaujímavé na tom je to, že pred niekoľkými rokmi tu nebolo o informačných technológiách vôbec počuť. Na mieste súčasných IT centier bola často len kamenná púšť.
V súčasnosti je v Izraeli nedostatok odborníkov z IT branže, a pritom patria k najlepšie plateným špecialistom. Viaceré izraelské IT spoločnosti sú globálne, majú pobočky po celom svete. Navyše medzinárodné firmy, ako Intel alebo HP, práve sem presúvajú časť svojho vývoja. Za úspechom stojí vládna podpora, kapitál, ale najmä nadšenie a schopnosti miestnych ľudí.
Tamojšia situácia pritom nie je pre globálny biznis vôbec ideálna. Dominantné je židovské náboženstvo, ktoré sa vyznačuje veľkými odlišnosťami od ostatného sveta. V Izraeli sa začína voľno zhruba v piatok poobede a končí v sobotu večer. Počas hlavného sviatku – sabatu – by sa nemali používať napr. automobily alebo počítače. Prax je už trochu iná, medzinárodný biznis vyžaduje prácu a mailová komunikácia neutícha. Nedeľa je v Izraeli bežný pracovný deň s rannou dopravnou špičkou. Mimochodom, už ani kóšer strava sa stopercentne nedodržiava – v závodnej jedálni bežne vidíte jesť ľudí zmrzlinu alebo tvarohový zákusok po mäse (kóšer vyžaduje prestávku medzi mäsovým jedlom a mliečnymi výrobkami aj 6 hodín).
Izraelčania v mestách mimo konfliktných území svorne tvrdia, že vojnový konflikt sa ich netýka. My, ako návštevníci, sme si však jasne všimli, že vojnu pripomína veľa skutočností. Do obchodu, kina alebo kaviarne totiž nevojdete bez toho, aby ste neprešli cez detektor kovov, na diaľnici stoja ozbrojené hliadky, civil so zbraňou je bežná súčasť školského zájazdu. Kratšia ako hodinová kontrola batožín na letisku je skôr výnimka. Domáci to však nejako nevnímajú, zvykli si tak ako my na ukazovanie preukazu na česko-slovenskej hranici.
V tejto krajine nájdete aj komunitu, ktorá stále žije v pevnom spojení s prírodou. Izrael má viacero púští a k nim nevyhnutne patria beduíni – kočovní pastieri dobytka, ktorí podľa farby kameňov dokážu určiť smer k najbližšej vode. Na monotónnej púšti sa vyznajú, ako keby tam boli smerové tabule. Aj beduínov však poznamenala moderná doba – dnes k ich kočovnému spôsobu života patria mobilné telefóny a satelitná anténa. Ani klimatizované auto pred beduínskym stanom už nie je nijaký zázrak. Verím, že nepohrdnú ani mailovou komunikáciou...
Prejav IT nájdete aj na takom mieste, ako je arabský trh, kde kúpite skutočne čokoľvek. Vyzerá to tak, ako keby ste doma robili poriadok a zhromaždili nepotrebné veci, ktoré ste posledných 10 rokov vôbec nezobrali do ruky. Túto ponuku rozložíte na zem v tržnici a máte ponuku orientálneho trhu. Ostáva len tradičné zjednávanie ceny na polovicu tej pôvodnej. Takto sme v bazári objavili napr. staré základné dosky ešte s podporou dávno zabudnutej zbernice ISA, dokonca 5,25-palcové diskety alebo karty na rozšírenie PC o sériový port. Jednoducho, srdce zberateľa zaplesá, my ostatní sa len čudujeme, kto by to tak mohol kúpiť. Zrejme sa niekto nájde, špeciálne sme sa boli na trhu pozrieť o dva dni neskôr a základná doska so zbernicou ISA už nebola v ponuke. (ArabskyTrh.JPG)
Ak sa pozriete na ostatné krajiny na Blízkom alebo Ďalekom východe, rýchlo prídete na to, že Ázia pomaly, ale iste začína v IT priemysle hrať prvé husle. Je tu relatívny dostatok kvalifikovanej sily, ľudia sú ochotní tvrdo pracovať, angličtina je stále viac akceptovaná ako univerzálny jazyk a internet stiera geografické a časové rozdiely medzi jednotlivými časťami sveta. Ak sa vrátime na Slovensko, myslím, že máme šancu dostať sa medzi krajiny, ktoré v IT branži niečo znamenajú. Chce to hlavne zastaviť únik mozgov zo Slovenska, dosiahnuť akceptovateľné ohodnotenie špecialistov a dobudovať infraštruktúru. Nič výnimočné, ak to dokáže Izrael v skutočnom vojnovom stave s okolitým arabským svetom, nedostatkom vody, ohromnou horúčavou, piesočnými búrkami, nie je dôvod, aby sme my stáli bokom.
Príjemné čítanie augustového čísla želá
Ondrej Macko
PC REVUE 8/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Open park: Mobil budúcnosti ako osobná zbraň
Minulý mesiac som končil úvahou o tom, kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny (bezpečnosť ostatných šoférov), v tomto pokračovaní nadväzujem podobnou dilemou.
Tentoraz to bude o osobnej bezpečnosti. Najprv pár modelových situácií. -násťročný pubescent nezvládne generačnú výmenu názorov s rodičmi, stratí nervy a utečie z domu. Starý otec postihnutý sklerózou sa nevráti z poobedňajšej prechádzky, nepamätá si adresu, meno, je v poriadku, ale asi zablúdil. Žena sa vracia večer domov a zdá sa jej, že ju niekto v opustených uliciach prenasleduje.
Spoločným menovateľom týchto situácií je to, že na volanie polície ešte nie je dôvod, no na druhej strane, ak sa nezasiahne, môže sa celá situácia značne skomplikovať. Čo robiť? Pokiaľ je daný človek zákazníkom mobilného operátora, ktorý ponúka službu na báze LBS (Location Based Services), vedia jeho blízki zistiť jeho polohu s presnosťou na niekoľko sto metrov a môžu pomôcť. Má to však háčik. Zisťovaný človek so zistením svojej polohy nemusí súhlasiť (urazený pubescent) alebo nie je fyzicky alebo mentálne schopný v danej chvíli potvrdiť tento súhlas cez mobil. Súčasný právny systém neumožňuje zisťovať polohu hľadanej osoby bez jej súhlasu, hoci ide o mimoriadnu situáciu a hoci ide o SIM kartu, ktorú napr. vy platíte. Jedine so súhlasom prokurátora/polície, čo môže trvať pridlho. A navyše vy si chcete mimoriadnu rodinnú udalosť vyriešiť pokiaľ možno svojpomocne a bez zbytočných škandálov.
Je to klasický príklad toho, keď technika predbehla svojimi možnosťami schopnosti človeka/spoločnosti efektívne ich využiť. A pokiaľ sa spoločnosť nezačne zaoberať zmenou právneho systému, tento rozpor sa bude ešte zväčšovať. Stačí ukážka. Presnejšiu lokalizáciu by mali poskytovať mobilné siete 3G a ešte presnejšie určovanie polohy možno dosiahnuť zavedením služieb s podporou GPS. Japonsko predstavilo zámer zabezpečiť, aby od apríla 2007 boli všetky 3G telefóny dodávané na japonský trh vybavené lokalizačnou funkciou na báze GPS. Do dvoch rokov od zavedenia pravidla by mal podiel takýchto telefónov v krajine dosiahnuť 50 % a o ďalšie dva roky, teda v roku 2011 až 90 %. V Európe budeme mať o pár rokov lokalizačný satelitný systém Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. Stále stúpa rozlišovacia schopnosť snímacích prvkov fotoaparátu zabudovaného v mobile, ktorý je už teraz schopný robiť celkom slušné obrázky a videosekvencie. Zvyšuje sa jeho pamäťová kapacita, výkon procesora, inteligencia operačného systému a aplikácií, rýchlosť dátových prenosov. Za pár rokov to bude zariadenie s výkonom PC, ktoré dokáže poskytnúť fantastické služby na úrovni killer aplikácie, po ktorej volajú všetci mobilní operátori. Chce to však trochu kreativity. A podporu na úrovni legislatívy, infraštruktúry a inštitúcií.
Zoberme si napr. modelovú situáciu so ženou vracajúcou sa domov temnými uličkami. Ale pripravte sa na trochu sci-fi... V momente, keď sa žena cíti ohrozená, spustí na svojom mobile niečo ako tichý alarm. V tom momente sa začne posielať jej poloha s presnosťou na 1 m do špeciálneho bezpečnostného centra. Môže prípadne zapnúť videokameru v mobile a posielať obraz z miesta ohrozenia. Pokiaľ takýto tichý alarm do stanoveného času napr. 15 min alebo na výzvu centra (ak zabudne) neodvolá, okamžite štartuje na poslednú presne známu polohu zásahová jednotka.
Šoférujete auto a majiteľovi terénneho auta s príznačne vyholenou hlavou a hrubou zlatou reťazou okolo krku sa zdá, že ste mu nedostatočne promptne uvoľnili „jeho“ jazdný pruh, tak vás predbehne, zablokuje cestu a ide si to s vami ručne-stručne vybaviť. A vy s pokojom Angličana vytiahnete svoj mobil a namierite naňho objektív zabudovanej kamery a s prstom pripraveným na stlačenie alarmu ho zastavíte v rozbehu skôr ako panzerfaustom.
Doplňte mobil s kamerou softvérom detegujúcim narušenie vybranej zóny, prípadne aj s rozpoznávaním obrazu (napr. tváre) a máte v ruke osobné prenosné bezpečnostné zariadenie. Ak dôjde k narušeniu definovanej zóny (napr. v aute, na vašom pracovnom stole), dostanete okamžite videozáznam zlodeja, ako šoféruje vaše auto, aj s jeho presnou polohou alebo potvrdenie tušenia, kto sa vám počas obeda hrabe v papieroch na stole.
Ešte kontroverznejším nápadom by mohlo byť sledovanie osôb z nejakého dôvodu nebezpečných pre spoločnosť. Napríklad „absolventi“ prevýchovného pobytu, odsúdení za násilné trestné činy, by po ukončení trestu dostali na ruku neodnímateľné zariadenie presne mapujúce ich polohu. Iste, je to zásah na do jeho osobnej slobody, ale budeme čakať na jeho ďalšie prešľapy, až kým mu v „lepšom“ prípade nevyprší kvóta 3× a dosť? Kým zásadným a možno definitívnym spôsobom on neukončí nielen osobnú slobodu, ale aj zdravie či život niekoho iného? Farizejské apelovanie na rovnosť práv občanov sa končí pri prvom tragickom potvrdení, že druhá strana – náš starý známy recidivista – má o rovnosti práva na slobodu a život trochu inú predstavu...
A takto by sme mohli pokračovať ďalej, technika v tomto, ale aj iných prípadoch nám môže poskytovať úžasné možnosti, limitované len našou predstavivosťou a kreativitou. Na to, aby sme ich však dokázali využiť, musíme byť schopní rovnako moderne myslieť a prekonať niektoré zaužívané schémy.
PC REVUE 8/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Minulý mesiac som končil úvahou o tom, kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny (bezpečnosť ostatných šoférov), v tomto pokračovaní nadväzujem podobnou dilemou.
Tentoraz to bude o osobnej bezpečnosti. Najprv pár modelových situácií. -násťročný pubescent nezvládne generačnú výmenu názorov s rodičmi, stratí nervy a utečie z domu. Starý otec postihnutý sklerózou sa nevráti z poobedňajšej prechádzky, nepamätá si adresu, meno, je v poriadku, ale asi zablúdil. Žena sa vracia večer domov a zdá sa jej, že ju niekto v opustených uliciach prenasleduje.
Spoločným menovateľom týchto situácií je to, že na volanie polície ešte nie je dôvod, no na druhej strane, ak sa nezasiahne, môže sa celá situácia značne skomplikovať. Čo robiť? Pokiaľ je daný človek zákazníkom mobilného operátora, ktorý ponúka službu na báze LBS (Location Based Services), vedia jeho blízki zistiť jeho polohu s presnosťou na niekoľko sto metrov a môžu pomôcť. Má to však háčik. Zisťovaný človek so zistením svojej polohy nemusí súhlasiť (urazený pubescent) alebo nie je fyzicky alebo mentálne schopný v danej chvíli potvrdiť tento súhlas cez mobil. Súčasný právny systém neumožňuje zisťovať polohu hľadanej osoby bez jej súhlasu, hoci ide o mimoriadnu situáciu a hoci ide o SIM kartu, ktorú napr. vy platíte. Jedine so súhlasom prokurátora/polície, čo môže trvať pridlho. A navyše vy si chcete mimoriadnu rodinnú udalosť vyriešiť pokiaľ možno svojpomocne a bez zbytočných škandálov.
Je to klasický príklad toho, keď technika predbehla svojimi možnosťami schopnosti človeka/spoločnosti efektívne ich využiť. A pokiaľ sa spoločnosť nezačne zaoberať zmenou právneho systému, tento rozpor sa bude ešte zväčšovať. Stačí ukážka. Presnejšiu lokalizáciu by mali poskytovať mobilné siete 3G a ešte presnejšie určovanie polohy možno dosiahnuť zavedením služieb s podporou GPS. Japonsko predstavilo zámer zabezpečiť, aby od apríla 2007 boli všetky 3G telefóny dodávané na japonský trh vybavené lokalizačnou funkciou na báze GPS. Do dvoch rokov od zavedenia pravidla by mal podiel takýchto telefónov v krajine dosiahnuť 50 % a o ďalšie dva roky, teda v roku 2011 až 90 %. V Európe budeme mať o pár rokov lokalizačný satelitný systém Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. Stále stúpa rozlišovacia schopnosť snímacích prvkov fotoaparátu zabudovaného v mobile, ktorý je už teraz schopný robiť celkom slušné obrázky a videosekvencie. Zvyšuje sa jeho pamäťová kapacita, výkon procesora, inteligencia operačného systému a aplikácií, rýchlosť dátových prenosov. Za pár rokov to bude zariadenie s výkonom PC, ktoré dokáže poskytnúť fantastické služby na úrovni killer aplikácie, po ktorej volajú všetci mobilní operátori. Chce to však trochu kreativity. A podporu na úrovni legislatívy, infraštruktúry a inštitúcií.
Zoberme si napr. modelovú situáciu so ženou vracajúcou sa domov temnými uličkami. Ale pripravte sa na trochu sci-fi... V momente, keď sa žena cíti ohrozená, spustí na svojom mobile niečo ako tichý alarm. V tom momente sa začne posielať jej poloha s presnosťou na 1 m do špeciálneho bezpečnostného centra. Môže prípadne zapnúť videokameru v mobile a posielať obraz z miesta ohrozenia. Pokiaľ takýto tichý alarm do stanoveného času napr. 15 min alebo na výzvu centra (ak zabudne) neodvolá, okamžite štartuje na poslednú presne známu polohu zásahová jednotka.
Šoférujete auto a majiteľovi terénneho auta s príznačne vyholenou hlavou a hrubou zlatou reťazou okolo krku sa zdá, že ste mu nedostatočne promptne uvoľnili „jeho“ jazdný pruh, tak vás predbehne, zablokuje cestu a ide si to s vami ručne-stručne vybaviť. A vy s pokojom Angličana vytiahnete svoj mobil a namierite naňho objektív zabudovanej kamery a s prstom pripraveným na stlačenie alarmu ho zastavíte v rozbehu skôr ako panzerfaustom.
Doplňte mobil s kamerou softvérom detegujúcim narušenie vybranej zóny, prípadne aj s rozpoznávaním obrazu (napr. tváre) a máte v ruke osobné prenosné bezpečnostné zariadenie. Ak dôjde k narušeniu definovanej zóny (napr. v aute, na vašom pracovnom stole), dostanete okamžite videozáznam zlodeja, ako šoféruje vaše auto, aj s jeho presnou polohou alebo potvrdenie tušenia, kto sa vám počas obeda hrabe v papieroch na stole.
Ešte kontroverznejším nápadom by mohlo byť sledovanie osôb z nejakého dôvodu nebezpečných pre spoločnosť. Napríklad „absolventi“ prevýchovného pobytu, odsúdení za násilné trestné činy, by po ukončení trestu dostali na ruku neodnímateľné zariadenie presne mapujúce ich polohu. Iste, je to zásah na do jeho osobnej slobody, ale budeme čakať na jeho ďalšie prešľapy, až kým mu v „lepšom“ prípade nevyprší kvóta 3× a dosť? Kým zásadným a možno definitívnym spôsobom on neukončí nielen osobnú slobodu, ale aj zdravie či život niekoho iného? Farizejské apelovanie na rovnosť práv občanov sa končí pri prvom tragickom potvrdení, že druhá strana – náš starý známy recidivista – má o rovnosti práva na slobodu a život trochu inú predstavu...
A takto by sme mohli pokračovať ďalej, technika v tomto, ale aj iných prípadoch nám môže poskytovať úžasné možnosti, limitované len našou predstavivosťou a kreativitou. Na to, aby sme ich však dokázali využiť, musíme byť schopní rovnako moderne myslieť a prekonať niektoré zaužívané schémy.
PC REVUE 8/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 1. júla 2006
QUARK
Milí priatelia,
život je plný paradoxov, čím sú kvalitnejšie televízory,
tým ponúkajú horšie programy. Čím je dokonalejšia komunikačná technika, tým
horšie správy šíri... Príkladov je nadostač, predsa sa vrátim k televízii. Tá
začala v súlade s čudným trendom špecifického vyjadrovania sa zavádzať termíny
ako je – nový formát (druh relácie), reality šou (hromadné označenie priameho
prenosu alebo záznam skutočných udalostí vrátane zasadania parlamentu) a v
niektorých prípadoch vnášať do domácností „formát“, ktorý je už za hranicou
slušnosti a únosnosti. Dôvodom sú, samozrejme, peniaze. Programy hlásajúce
zvrátený vkus a glorifikujúce abnormality, či poklesnuté životné princípy sú
vzrušujúce, priťahujú divákov, zvyšujú sledovanosť aj tržby za reklamy. Poviete
si, niečo znesieme. Jasné, ale kde sú hranice? Táto otázka je oprávnená, lebo v
týchto programoch vidno gradáciu zvrátenosti. Nemecký spisovateľ Gerd Prokop
napísal pred časom sériu poviedok Kto by už kradol nohy. Je to výborne a sviežo
napísaný text. Autor v jednom príbehu píše ako sa stalo zvykom každý rok
počítačom vylosovať jedného obyvateľa, ktorý je určený na legálne zabitie.
Dostane 24- hodinový náskok a potom odštartujú špeciálnu poľovačku, ktorá vždy
skončí rovnako. Jasné, sci-fi. Ale naozaj? Nedovádza nás klesajúca kultúra
niektorých TV programov do tesných hraníc tejto abnormálnosti? Neprekoná ju?
Začínam sa toho báť. Vojnu v priamom prenose sme zažili. Mimochodom, nenesie
násilné šírenie „demokracie“ podobné prvky? Čo s tým? Mali by sme si spomenúť na
slová našej hymny – zastavme ich bratia. Každý z nás, vrátane našej novej vlády,
ktorá by sa mala starať aj o duševné zdravie ľudí a pokiaľ možno lepšie, ako tá
minulá o naše telá. Je to jedna z jej úloh, inak by nám na „riadenie“ štátu
stačili peňažné ústavy a počítače.
Kvalitnejšia technika by mala logicky prinášať aj kvalitnejšiu nadstavbu,
inak nemá zmysel. A aj toto je z veľkej časti v našich rukách.
Nezabudnime, že tejto zodpovednosti sa nezbavíme, aj keď
sa budeme tváriť ako čerstvé a nič o živote nevediace bábätká.
Od tohto čísla preberá redakčnú štafetu nová šéfredaktorka – Ing. Jana Matejíčková.
Jej kvalifikačné aj osobnostné predpoklady, znalosť QUARKu a jeho problematiky dáva
záruku, že prichádza do redakcie správny človek. Držím mu palce, prosím aj vás o
priazeň a – nelúčim sa s vami. O mesiac sa tu opäť stretneme.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 7/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
život je plný paradoxov, čím sú kvalitnejšie televízory,
tým ponúkajú horšie programy. Čím je dokonalejšia komunikačná technika, tým
horšie správy šíri... Príkladov je nadostač, predsa sa vrátim k televízii. Tá
začala v súlade s čudným trendom špecifického vyjadrovania sa zavádzať termíny
ako je – nový formát (druh relácie), reality šou (hromadné označenie priameho
prenosu alebo záznam skutočných udalostí vrátane zasadania parlamentu) a v
niektorých prípadoch vnášať do domácností „formát“, ktorý je už za hranicou
slušnosti a únosnosti. Dôvodom sú, samozrejme, peniaze. Programy hlásajúce
zvrátený vkus a glorifikujúce abnormality, či poklesnuté životné princípy sú
vzrušujúce, priťahujú divákov, zvyšujú sledovanosť aj tržby za reklamy. Poviete
si, niečo znesieme. Jasné, ale kde sú hranice? Táto otázka je oprávnená, lebo v
týchto programoch vidno gradáciu zvrátenosti. Nemecký spisovateľ Gerd Prokop
napísal pred časom sériu poviedok Kto by už kradol nohy. Je to výborne a sviežo
napísaný text. Autor v jednom príbehu píše ako sa stalo zvykom každý rok
počítačom vylosovať jedného obyvateľa, ktorý je určený na legálne zabitie.
Dostane 24- hodinový náskok a potom odštartujú špeciálnu poľovačku, ktorá vždy
skončí rovnako. Jasné, sci-fi. Ale naozaj? Nedovádza nás klesajúca kultúra
niektorých TV programov do tesných hraníc tejto abnormálnosti? Neprekoná ju?
Začínam sa toho báť. Vojnu v priamom prenose sme zažili. Mimochodom, nenesie
násilné šírenie „demokracie“ podobné prvky? Čo s tým? Mali by sme si spomenúť na
slová našej hymny – zastavme ich bratia. Každý z nás, vrátane našej novej vlády,
ktorá by sa mala starať aj o duševné zdravie ľudí a pokiaľ možno lepšie, ako tá
minulá o naše telá. Je to jedna z jej úloh, inak by nám na „riadenie“ štátu
stačili peňažné ústavy a počítače.
Kvalitnejšia technika by mala logicky prinášať aj kvalitnejšiu nadstavbu,
inak nemá zmysel. A aj toto je z veľkej časti v našich rukách.
Nezabudnime, že tejto zodpovednosti sa nezbavíme, aj keď
sa budeme tváriť ako čerstvé a nič o živote nevediace bábätká.
Od tohto čísla preberá redakčnú štafetu nová šéfredaktorka – Ing. Jana Matejíčková.
Jej kvalifikačné aj osobnostné predpoklady, znalosť QUARKu a jeho problematiky dáva
záruku, že prichádza do redakcie správny človek. Držím mu palce, prosím aj vás o
priazeň a – nelúčim sa s vami. O mesiac sa tu opäť stretneme.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 7/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)