Aby sa z internetu nestal Skynet
V čase, keď sa v PC REVUE začínali objavovať prvé zmienky o internete (resp. webe), viedli sme s jazykovedcami „dišputu" o tom, či sa internet píše s malým alebo veľkým písmenom na začiatku. My sme tvrdili (a myslím si to dodnes), že menších počítačových sietí, ktoré majú vlastnosti podobné internetu, môže existovať viacero, ale vo všeobecnosti sa bavíme o jednom konkrétnom celosvetovom Internete, a preto by sa mal písať s veľkým I. Odvtedy ubehlo už veľa rokov, spor sme nevyhrali, ale oveľa dôležitejšie ako prvé písmeno v názve je jeho blízka budúcnosť. Internet sa za tie roky rozrástol do podoby a možností, o ktorých na začiatku asi nikto ani nechyroval. Cez internet telefonujeme, pozeráme televíziu, počúvame hudbu, nakupujeme, zdieľame fotky, videá, myšlienky, pocity. Firmy cez web riadia svoje obchody, monitorujú fabriky, optimalizujú skladové zásoby, koordinujú pracovníkov v teréne atď. Vlády svetových mocností nás cez svoje bezpečnostné agentúry špehujú prostredníctvom webových prehliadačov, sociálnych sietí či aplikácií. Cez smartfóny sledujú našu polohu a odpočúvajú, o čom sa rozprávame, cez webové kamery nakúkajú do našich kancelárií a domácností. Kontrolujú naše myšlienky, názory, pocity. Zatiaľ nás (len) sledujú. Zatiaľ. Otravní marketéri spamujú naše maiboxy, aby sme si kúpili niečo, čo nepotrebujeme, podvodníci a kriminálnici sa nás snažia nachytať cez rôzne formy malvéru, ukradnúť nám osobné údaje a premeniť ich na peniaze. Tvorcovia malvéru vedú nekonečnú vojnu s výrobcami bezpečnostného softvéru, ale stále sú o krok vpred. Skupiny hackerov najímaných vládou či firmami alebo spojených spoločnými ideálmi odstavia akýkoľvek server alebo sa nabúrajú kdekoľvek, je to len otázka správnej motivácie. Cez internet sa valí množstvo obsahového odpadu, digitálnej špiny, brutality a nechutností. Ich autori chránení anonymitou nemajú akékoľvek zábrany, kam až dokážu vystupňovať svoju zvrátenú fantáziu.
V takomto neregulovanom prostredí vznikajú veľké problémy, čo všetko môže riešiť národná a čo už nadnárodná legislatíva. Veľmi ťažko sa uplatňuje právny poriadok, ak sa napr. poskytovanie služby má riadiť právom konkrétnej krajiny, v ktorej sa poskytuje, ale webová stránka, na ktorej sa prevádzkuje daná služba, je hostovaná na zahraničnom serveri. Veľký problém je vymožiteľnosť práva. Koho postihovať? Iba tých, ktorí protiprávny obsah tvoria, alebo aj tých, ktorí ho sprístupňujú (prevádzkovateľ služby, prevádzkovateľ servera, vlastník domény, ISP...)? No a do takéhoto divokého prostredia prichádza nová vlna inovácií, keď do internetu nebudú pripojení len ľudia a počítače, ale aj všetky stroje, zariadenia či predmety dennej spotreby. Internet vecí alebo internet všetkého, ako sa takisto niekedy označuje, by mal umožniť, aby sa na internet pripojili aj autá, domáce spotrebiče, ako chladnička, mikrovlnka, zámok na dverách, oblečenie či dokonca jedlo. Niektoré predmety budú vybavené len snímačom, ale iné aj akčným členom, prostredníctvom ktorého bude možné na diaľku zasiahnuť a zmeniť prevádzkové parametre (teplotu, polohu, elektrický prúd atď.). A to všetko bude prepojené cez internet. Zrátať si 2 + 2 dokáže každý a takisto asi každý už videl nejaký sci-fi film o tom, ako technológie prerástli ľudom cez hlavu a čo to ľudstvu spôsobilo. Teraz však nejde o filmové sci-fi, ale o realitu. A nejde ani o vzdialenú budúcnosť, ale veľmi aktuálnu prítomnosť, prvé zariadenia už sú pripojené do internetu a množstvo ďalších (počtom aj typom) pribúda každým dňom. Bežný človek má v súčasnosti pripojené na internet 2 až 3 zariadenia. Do roku 2015 by ich vraj mohlo byť až sedem. Aké sú ďalšie možné scenáre vývoja? Asi najskôr všetko bude pokračovať tak ako doteraz, a keď sa začnú objavovať prvé bezpečnostné incidenty (havárie áut, výbuchy mikrovlniek, vykrádačky bytov atď.), bezpečnostné firmy sa začnú zaoberať vývojom softvérových nástrojov na ochranu nepočítačových zariadení.
Druha možnosť je rozdelenie internetu do dvoch až troch samostatných, striktne oddelených „internetov". Prvý by bol „oficiálny", pracovný alebo verejný, kde by sa každý používateľ mohol pripojiť iba po jednoznačnom overení svojej skutočnej identity. Žiadne anonymizačné nástroje, nijaké vymyslené kontá, neautorizované prístupy či anonymné diskusné príspevky. Každý by vystupoval pod svojím skutočným menom a za všetko, čo na internete robí, by bol v prípade prekročenia zákona plne postihnuteľný. Paradoxne by to znamenalo väčšiu ochranu súkromia a väčšiu bezpečnosť. Druhý by bol neverejný, neoficiálny, neregulovaný internet, divočina, kde si každý môže hlásať, čo chce, a robiť, čo chce, skrytý pod pláštikom anonymity. Samozrejme, každý, kto do takéhoto prostredia vstúpi, si musí byť vedomý bezpečnostných rizík vyplývajúcich z tohto kroku. No a tretí „internet" by bol vyhradený na správu zariadení a vecí pripojených do internetu opäť iba po jednoznačnej autorizácii majiteľa daného zariadenia. Podrobnosti, ako by to celé fungovalo, si môžeme načrtnúť niekedy nabudúce. Urobiť takúto veľkú reorganizáciu by na prvý pohľad chcelo asi veľa času, energie a prostriedkov, ale reálne to je. Stačí, keď sa pár veľkých internetových hráčov a inštitúcií spojí, dohodne pravidlá, protokoly, technológie a vytvorí sieť, do ktorej sa bude môcť pripojiť každý, firma či jednotlivec, ak bude dodržovať pravidlá hry. Určite by sa tam pripojili všetky firmy, inštitúcie, obchody, banky a bežní ľudia, jednotlivci, ktorí chcú pracovne či súkromne fungovať v dôveryhodnom bezpečnom prostredí. A kto o to nemá záujem, stále má na výber.
Čo myslíte, ako to dopadne?
PC REVUE 1/2014 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára