PC REVUE

Čože je to päťdesiatka

Tí, ktorí si dobre pozreli predchádzajúce vydanie PC REVUE, prišli na to, že som dosiahol vek 50 rokov. Druhá strana augustového PC REVUE bola pre mňa prekvapením, pritom každý v redakcii o tom vedel, len ja nie :-). Snažím sa totiž, aby inzercia do PC REVUE nešla cezo mňa, a preto inzertné strany vidím až po vytlačení. Pri zhruba 20 000 výtlačkoch sa táto informácia dostala k dosť širokému spektru ľudí, a tak som mal čo robiť, aby som odpovedal na gratulácie po celý mesiac. Premýšľal som o téme na tento úvodník a rozhodol som sa pri tejto príležitosti zodpovedať otázku, ktorú mi často kladú kolegovia z branže. Ako som sa vlastne dostal k novinárčeniu a ako sa zmenil novinársky život za viac ako 20 rokov mojej praxe?



Vyštudoval som Elektrotechnickú fakultu na SVŠT, čo bolo v tom čase úplne najbližšie k počítačom. Do práce som stihol nastúpiť ešte za socializmu, a to do podniku, ktorý sa volá VÚEZ. Od prvého dňa som tu pracoval s počítačmi, ale boli to stroje zodpovedajúce bývalému východnému bloku. Kompatibilné boli len samy so sebou, dalo sa však na nich dobre naučiť programovať. S prvým skutočným PC-čkom som začal pracovať takmer na deň presne s revolúciou v roku 1989. A v tom čase začali vznikať aj prvé počítačové časopisy, výhradne však po česky. Bol tu silný a trochu aj namyslený Chip, vychádzali Softwarové noviny, vynikajúci rýdzo český Bajt a pár ďalších. Hltal som ich všetky, keďže vtedy to bol jediný zdroj aktuálnych informácií o počítačoch. Postupom času som prišiel na to, že byť recenzentom nemôže byť také ťažké, treba mať len odvahu. Objednal som si teda program od firmy Borland o vtedy vznikajúcom objektovom programovaní a napísal o ňom recenziu. Ako sa ukázalo neskôr, na dlhý čas to bol jediný program, ktorý som si kúpil. Recenziu vo formáte Text602 som uložil na 3,5-palcovú disketu, vytlačil aj na papier na tlačiarni a pridal k tomu obrázky vytlačené farebne – to bolo vtedy niečo, ako keby som dnes pridal k recenzii vytlačený funkčný 3D model zariadenia. Balíčky som zaniesol na poštu, poslal do všetkých mne známych pražských redakcií časopisov a trpezlivo čakal. Samozrejme, nič sa nestalo, nikto mi neodpovedal a ani sa môj článok nikde neobjavil. Prišiel však jesenný veľtrh Invex, čo bola unikátna príležitosť pozrieť si novinky naživo, a ja som cestoval vlakom do Brna. Tu som zistil, že počítačové magazíny majú aj svoje stánky a s ľuďmi v redakciách by som aj mohol hovoriť. Nuž, skúsil som to vo viacerých a buď som sa k nikomu ochotnému a schopnému nedostal, alebo si na nič podobné nespomínali. Dosť vážne rozčarovaný som sa ešte pred odchodom posledného vlaku zastavil v stánku Chipu a našiel tam šéfredaktora menom Milan Loucký. Tento človek zmenil môj život, lebo si na môj článok spomenul, chválil ma za farebné obrázky a prisľúbil, že ho už nezabudne zaradiť do plánu. Zdržal som sa a noc som strávil na stanici v Brne, ale neprekážalo mi to. Dostal som svoj prvý honorár, čo bolo fajn, navyše som mal systematickú spoluprácu.

Znamenalo to, že som si už programy nemusel kupovať, ale dostával som ich do pražskej kancelárie. Moje cesty do Prahy sa stali pravidelnými, mal som tu aj svoj stôl (skôr stolček). A prišli prvé pozvania na zahraničné tlačovky, úplne prvá do USA, a to ešte na Floridu. V tom čase som poznal skôr „intuitívnu“ angličtinu, vyznal som sa teda v návodoch, ale na komunikáciu to vôbec nebolo. Cestu som však nejako prežil a neskôr som si angličtinu zlepšil natoľko, že som mohol hovoriť a rozumeli mi. Z občasných ciest sa stali pravidelné, začal som aj spoznávať ľudí z branže. Paralelne som stále na skrátený úväzok pracoval vo svojom materskom podniku a vyvíjal softvér na monitorovanie činnosti reaktora v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. To pre mňa znamenalo zaujímavú kombináciu úplne rôznych sociálnych skupín. Pamätám sa na dni, keď som bol cez deň v elektrárni, na obed som mal držkovú polievku s piatimi rožkami a večer som odletel z Viedne napr. do Londýna, večeral lososa s kaviárom a spal v Hiltone. Potom absolvoval celodenný novinársky program a rýchlo sa vrátil do robotníckej ubytovne pri elektrárni. Rád spomínam na túto etapu života, bola to zlatá doba žurnalistiky. IT firmy mali dosť peňazí a východný blok bol v rastúcom štádiu, kde bolo treba mať podiel na trhu. A možno to bolo aj preto, že mnou vyvinutý softvér sa úspešne používal až do uzavretia prvého bloku v elektrárni, na čo som doteraz hrdý. Prišla však doba, keď sa Slovensko a Česko rozhodli vydať samostatnou cestou. Zrazu sa moje články písané po slovensky stali v českom Chipe problémom, údajne tomu ľudia v Čechách zo dňa na deň prestali rozumieť.

Vznikla požiadavka, aby som písal po česky, ale to sa mi jednak nechcelo, jednak som to ani nevedel. Jedného dňa som pri návrate z Prahy na bratislavskej hlavnej stanici našiel úplne nový slovenský IT magazín menom PC REVUE. A malo to naozaj formu magazínu, hoci to bola len šitá väzba a celé vnútro bolo čiernobiele. Aj články boli čitateľné, navyše sa tu písalo, že redakcia hľadá spolupracovníkov. Viacej mi nebolo treba, ohlásil som sa šéfredaktorovi Martinovi Drobnému, ktorý zmenil môj život po druhýkrát. Až také hladké to však nebolo, v Chipe som mal ešte rôzne väzby, a tak istý čas po rozdelení Československa som viedol prílohu s označením Chip Plus. Ako sa ukázalo, toto nebolo pre mňa. Aby existovala v prílohe inzercia, chcelo to články o vývoji a úspechoch väčších IT firiem na Slovensku, a nie recenzie svetového softvéru a hardvéru, čo som zase chcel ja. Navyše vzťahy s českou redakciou sa dosť skomplikovali, zmenila sa aj osoba šéfredaktora a už to nebolo ono. Jedného dňa som sa rozhodol s touto prílohou skončiť a odvtedy som pracoval výhradne pre PC REVUE. Tu som si prešiel všetky stupne – od jedného z externých redaktorov až po šéfredaktora. Aj v tejto redakcii sa toho zmenilo veľa, vymenilo sa tu dosť ľudí. IT postupom času zľudovelo – zatiaľ čo dakedy to bola téma výhradne pre špecialistov, dnes s počítačmi pracujú všetci. Postupne vznikali nové magazíny so zameraním na IT, tento segment sa začal objavovať aj v bežných novinách a lifestylových magazínoch a, samozrejme, ako informačné médium nastúpil internet. Preto sme sa aj my v PC REVUE zamerali na širšie masy, stali sme sa viac elektronickými a pridali sme videá. Chceme byť moderní, plní exkluzívnych informácií, ľahko čítaní i videní. Som rád, že zatiaľ ešte stále môžem tomuto cieľu pomôcť, aj keď si pritom musím držať vek 25 rokov s 25-ročnou praxou.

Príjemné čítanie septembrového vydania magazínu PC REVUE praje
Ondrej Macko


PC REVUE 9/2012 Editorial
Autor: Ondrej Macko