PC REVUE

Všetko závisí od ľudí

Fíha, tak toto bol iný september. Málokedy som tak veľa cestoval v tomto mesiaci ako práve teraz. A je to dobre, z redakčného stola v Bratislave síce môžeme napísať „akúsi“ reportáž, ale po prvých riadkoch vám bude jasné, že sme tam v skutočnosti neboli a obrázky nie sú naživo, ale všetky poskytli firmy alebo internet. To nie je cesta PC REVUE, chceme byť presne tam, kde sa veci predstavujú, a prinášať ich spracované zaujímavou formou.

Začalo sa to hneď na začiatku mesiaca, keď sme ako dosť veľká redakčná výprava zamierili na výstavu IFA do Berlína. Samozrejme, so všetkým, čo k tomu v PC REVUE patrí, teda s foto- a videovýbavou. Práve preto som šiel na výstavu autom, lebo výbavu za takmer 7000 eur určite nezverím na dopravu formou zapísanej batožiny a na palubu je to okato veľa. Aby sme mali kvalitu fotiek a videí takú, ako zvykneme ponúkať, treba mať poriadnu fyzickú výdrž na nosenie všetkého potrebného so sebou. Mám teraz vynikajúci plecniak, do ktorého sa zmestí všetko, a na IFA mi doslova prirástol k chrbtu. Uznávam však, že každý večer som už mal toho dosť a pripadal som si ako vysokohorský nosič v Tatrách. Nakrútili sme však pre vás výborné video, ktoré je plné priamych vstupov. Navyše na tom rozľahlom výstavisku sa už vyznám dobre a to je naozaj podstatné, ak potrebujete stihnúť všetky akcie, ktoré nasledujú v rýchlom slede za sebou.



Po IFA nasledoval krátky výdych a v polovici mesiaca sa opäť v Nemecku konala Photokina. Bola to moja prvá skúsenosť s touto výstavou a na ďalšie pokračovanie sa už teraz teším. Do Kolína som však letel, mal som teda aj o niečo skromnejšiu výbavu foto/video. Všetko som zobral so sebou na palubu a nízkonákladovej spoločnosti Germanwings to (pri niektorých mojich nacvičených trikoch – vysvetlíme neskôr) nerobilo väčší problém. Na gigantickom výstavisku v Kolíne som sa ešte nevyznal, prišiel som tak o vzácny čas, ale nabudúce to už bude v poriadku. Pri spiatočnej ceste som sa však presvedčil, že všetko je vždy o ľuďoch, a to aj pri „lowcost“ spoločnostiach. Na letisko sme prišli s dostatočným predstihom a pristúpil som k pracovníkovi vydávajúcemu letenky. Moje triky spočívajú v tom, že v okamihu, keď chcú pracovníci zvážiť príručnú batožinu, sa zohnem, rýchlo z nej vyberiem zrkadlovku a notebook, položím na zem a ostávajúcu časť plecniaka podám na odváženie. Bez týchto najťažších prvkov, samozrejme, batožina spĺňa všetky štandardy a všetko tak bezpečne prenesiem. Morálnym ospravedlnením mi je, že som začal cvičiť a nakoniec som niečo zhodil. Azda je to presne tá hmotnosť, s ktorou operujem pri mojich trikoch, a teda je všetko, ako má byť. Keď som celý trik úspešne realizoval v Kolíne, po odvážení plecniaka mi pracovník povedal, že batožina je v poriadku a praje mi šťastnú cestu. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale príjemne ma prekvapil fakt, že to povedal po slovensky. Viem, na rakúskom letisku to nie je žiadna zvláštnosť, tu sa hlavne v reštauráciách takmer pravidelne stretnete so slovenskou obsluhou. V Kolíne to však bola slovenčina, ktorá mala na prvé počutie nemecký prízvuk. Trochu som tak mladíka za pultom spovedal a zistil, že práve toto leto sa rozhodol absolvovať kurz našej krásnej reči v Bratislave a teraz využíva každú príležitosť, aby si ju precvičil. Občas mu pri rozhovore došla slovná zábava a prešli sme do nemčiny, ale to mi neprekážalo. Nemčinu zase ja poznám skôr platonicky... :-) Mal som krásny pocit z toho, že niekto v podstatne väčšej krajine si vyberie našu reč a naučí sa jej základy len preto, lebo sa mu páči.

Horšie to bolo s mojou kolegyňou. Tá totiž bola pri vedľajšom pulte a pracovníčka nevedela o Slovensku nič. Ale teda doslova – začala totiž otázkou, či má výstupné víza z Nemecka do tejto pre ňu neznámej krajiny. Kolegyňa odpovedala, že však sme už dlho v EÚ, platíme eurom, dokonca podporujeme iné kolabujúce a podstatne bohatšie krajiny. Ale namosúrená pracovníčka bola neúprosná. Začala hľadať v nejakom svojom zozname, na akom kontinente to Slovensko vlastne leží a ako je to s vízami. Ako som videl, nakoniec si našla v zozname Slovinsko, a keďže to je v EÚ, už bola spokojná. Na rozdiel medzi týmito dvoma krajinami očividne neprišla. Došlo však na váženie zapísanej batožiny. Tá mala o 1,8 kg viac, ako bolo povolené, a tak vyhlásila, že za nadváhu to bude o 150 EUR viac. Letenka sama stála len o niečo viac ako 100 EUR, takže táto situácia bola absurdná. Kolegyňa vyhodila z batožiny nejaké obaly a papierové tlačové správy a už to bolo v poriadku. Nemyslím však, že by to niekomu  mohlo prekážať, hlavne keď potom vidíte z okna lietadla, ako s batožinami naozaj na letisku zaobchádzajú. Takže síce jedna spoločnosť, ale úplne iný zážitok. Na jednej strane ignorovanie očividných faktov, na druhej strane záujem o výučbu jazyka, ktorý ani zďaleka nemožno nazvať svetovým. Taký je dnes svet.

No, aby som dokončil celé septembrové putovanie. Po aute a lietadle došlo v septembri aj na cestu vlakom do Prahy. Konštatujem, že vlak je zo všetkých typov prepráv najpohodlnejší, aj keď je pravdepodobne najdrahší – keď vezmeme do úvahy aj možnosť stravovania v reštauračnom vozni :-). Škoda len, že železnica je signálom mobilného internetu pokrytá mizerne. V Prahe usporiadala spoločnosť Samsung veľké predstavenie svojich noviniek, a hoci v ČR už platil zákaz predaja alkoholu, z našich overených slovenských zásob si po ceste tam dal aj maďarský čašník v reštauračnom vozni. V českom reštauračnom vozni pri ceste späť by sa také niečo nestalo ani náhodou, pokuta 3 milióny Kč odplašila všetkých.

Urobiť pri toľkých zahraničných cestách a množstve ďalších tlačoviek konaných na Slovensku dobré vydanie PC REVUE nie je jednoduché, znamená to od mňa prácu všade, cez víkendy a po nociach. Často som mal možnosť odpovedať len na tie maily, ktoré vyžadovali odpoveď áno/nie, ale nič, čo by znamenalo viac ako 2 minúty práce. Našťastie sa však môžem spoľahnúť na vynikajúci tím PC REVUE, ktorý veľa vecí dotiahne do úspešného konca. Predkladáme vám tak dobre pripravený magazín, plný autentických poznatkov z celej Európy.

Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 10/2012 Editorial

Autor: Ondrej Macko