zatelefonovala mi pani šéfredaktorka, že je najvyšší čas napísať januárový príhovor... a mám sa vyhnúť kontroverzným témam a nech je povzbudzujúci, lebo sa aspoň občas treba vzdialiť každodennému stresu. Naštartoval som počítač a začal som písať. Po piatich riadkoch mi bolo jasné, že to nie je ono. Nedokázal som utiecť pred skutočnosťou, ako odborári ukázali, čo dokážu, a lekári sa tiež správali, akoby sa narodili na Marse. Potom sa to opakovalo ešte päťkrát a začal som sa cítiť ako v nesmrteľnom žarte z minulej éry.
V rodine zamestnanca martinskej zbrojovky, ktorá vyrábala aj civilný kamuflážny program, čakali bábätko. Budúci otecko sa rozhodol, že na čierno povynáša potrebné súčiastky a zloží z nich detský kočík. Nech sa akokoľvek usiloval, vždy mu z toho vznikol ťažký guľomet. Utiecť pred každodennou skutočnosťou sa však nedalo, a tak som si povedal, že nezaškodí pripomenúť si tvrdenia popredných ekonómov, že recesia a hospodárske krízy sú síce veľmi bolestivý a mimoriadne nepríjemný, ale preveľmi potrebný očistný ekonomický proces. Majú význam pre budúcnosť, lebo napravia deformácie spôsobené nerešpektovaním pravidiel voľného trhu. Inými slovami, ak sme nerešpektovali, že minúť možno len toľko, koľko zarobíme, a vracanie požičaných peňazí je veľmi nepríjemné (preto je lepšie nepožičiavať si), treba sa vrátiť a správať sa ako rozumný gazda. Ten vie, že z tohtoročnej úrody si musí odložiť na budúcoročnú sejbu a ešte aj vytvoriť rezervu, keby sa neurodilo.
No, ani to nie je priveľmi optimistické, povedal som si, lebo zle je teraz a dobre má byť až potom. A aj to len sľubujeme, ale nezaručujeme. Už niekoľko rokov. Ako som teda dumal nad klávesnicou, prišiel mi na um rozhovor so susedom, chalupárom. Keď na jar orezával stromy, šmykol sa mu rebrík, spadol a dochrámal sa. Viac ako pol roka preležal so sadrou na nohách aj rukách, absolvoval dve operácie, množstvo rehabilitácií, kúpeľné liečenie v chýrnych Dudinciach, masáže i podobné procedúry a jednako trhanými pohybmi pripomínal robota. Navyše vzdychal a často si sťažoval na prevádzkové poruchy. Bol jeden z nádherných jesenných dní plný babieho leta, sedeli sme na lavičke, na stolíku sme mali po pohári výborného burčiaku a sused sa rozhovoril: Pred tým hlúpym pádom som žil ako ostatní ľudia. Všeličo som chcel stihnúť. Chcel som vykopať pivničku na ovocie, ponatierať okná, tešil som sa na čerstvé paradajky a - nič. Ležal som v nemocnici po druhej operácii, na prvého mája som si spomenul, že treba sadiť uhorky a že sklenníček asi ostane tento rok prázdny. Nič z toho ma však netrápilo. Mal som iné starosti. A dnes? Teším sa, keď sa ráno zobudím, vstanem a vyjdem pred dom. Svieti slniečko, spievajú vtáčiky a ja - žijem.
Mnohokrát mi odvtedy prišlo na um toto krásne vyznanie lásky životu. Umožnilo mi pochopiť, ako zriedkavo oceňujeme obrovské dary, čo sa nám zdajú samozrejmými. Želám vám aj sebe, aby sme si v tomto novom roku 2012 a aj potom viac vážili všetko, čo máme, túžili po tom, čo môžeme mať a nepotrebovali pád z rebríka na to, aby sa nám otvorili oči.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2012 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára