PC REVUE

Keď len informačné technológie nestačia ...

Minulý mesiac som navštívil Ďaleký východ a bola to pre mňa netradičná skúsenosť. Väčšinu času som bol odkázaný na vlastné sily a tentoraz som dosť bojoval s čínštinou, hlavne v písanej forme. Spôsob písania čínskych znakov mi totiž znemožňoval normálnu orientáciu. Raz som napr. hľadal počítačový trh a známy mi napísal na papierik v čínštine oznam, čo mám nájsť. Ten som aj ukazoval okoloidúcim. Fungovalo to, rukami-nohami mi domáci ukázali, kam ísť, ibaže som stále nevedel, či som už na vytúženom mieste, keďže som si oznam nevedel prečítať. Nakoniec som to našiel, ale to, čo som mal na papieriku, a to, čo bolo napísané na ulici, sa podľa mňa ani tak veľmi nepodobalo. Ako som neskôr zistil, písanie čínskych znakov je časovo náročné a na ich čítanie treba dobrý zrak. V oblasti IT sa potom používa spôsob písania mailov buď v angličtine, alebo údajne je na vzostupe aj fonetické písanie čínskych slov latinkou. Niečo také, ako keď my píšeme maily bez diakritiky. No, zdá sa mi to poriadne komplikované. Ale keďže tento spôsob písania sa v Ázii používa už viac ako 2000 rokov, asi to kvôli mne meniť nebudú... 
Ďalšie zistenie je, že pre domácich je označenie Made in Taiwan niečo podobné, ako keď sa u nás povie „švajčiarska kvalita“. Predtým som to tak nevnímal a výrobok z Taiwanu či Číny bol pre mňa vždy tak trochu podozrivý. Po tom, ako som navštívil výrobné podniky, musím svoj názor poopraviť. Výrobný podnik Made in Taiwan je synonymom čistoty výrobných priestorov, dokonalej organizácie a hlavne dôsledného testovania. Pracovné sily na Taiwane nie sú otroci, majú slušný plat, pravidelné odmeny a príspevky k dovolenke. Na druhej strane mnohé podniky z Taiwanu pre zlacňovanie presúvajú svoju výrobu do Číny, teraz dokonca aj do Vietnamu. Nuž, ako už povedal predo mnou ktosi múdry: Taiwan, iná Čína.
Spôsob života je na Taiwane úplne iný ako u nás, populárnym koníčkom je nakupovanie. Ľudia doslova dychtia po novinkách IT. Takisto pripojenie Wi-Fi nájdete v hlavnom meste jednoducho, ak sa pousilujete, bude aj zadarmo. Pomocou internetu sa mi tak podarilo udržať kontakt s mojimi blízkymi počas celého pobytu. Jedna z liniek metra je úplne bezpilotná, riadi ju výhradne počítač. A v stanici zastane na milimeter presne. Ľudia na Taiwane sú na môj vkus až príliš disciplinovaní, napr. sa skutočne stavajú do radu vo vyznačených pásoch pri čakaní na dopravný prostriedok. Veľmi rýchlo som pochopil, že to budem musieť dodržiavať aj ja.
Výdobytky IT sú na Taiwane jednoducho všade. Na vlastnej koži som si však overil, že aj tu sa dostanete situácie, keď vám IT príliš nepomôže a budete sa musieť spoľahnúť na vlastné sily. Stalo sa tak počas mojej cesty späť. Pobalil som sa a vybral sa z hotela na vytúženú cestu na letisko. Návštevu Taiwanu som spojil s Computexom (niečo ako ázijský CeBit) a súčasťou výstavy bol aj autobus na letisko. Keďže som menil termín odchodu, musel som poplatok za zmenu zaplatiť najneskôr 2 hodiny pred plánovaným odletom lietadla. Hlavné mesto je plné dopravných zápch, to, nad čím sa rozčuľujeme napr. v Bratislave, je len veľmi slabý odvar tunajšej situácie. Na výjazd zo stredu mesta tak môžete v lepšom prípade počítať s hodinou. Dobre teda, dal som si obrovskú rezervu a na autobus som šiel 5 hodín pred odletom lietadla. Keď však autobus došiel na svoje stanovisko, obsluhujúci personál mi lámanou angličtinou oznámil, že doprava na letisko bude trvať minimálne 3 hodiny, ale skôr viac. Tento autobus totiž zastavuje vo všetkých zmluvných hoteloch v centre mesta a len opustenie mesta zaberie veľa času. Navyše na diaľnici smerom na letisko je havária, čo je minimálne hodinové zdržanie. Čo teraz? Lietadlo asi nepočká, navyše neletí každý deň a po ďalšom dni na Taiwane som už vôbec netúžil.
Priamo na ulici som sa cez Wi-Fi pripojil na informačný systém letiska a dozvedel, že z hlavnej stanice chodí pravidelný autobus na letisko, cesta trvá hodinu a premáva každých 30 minút. Na hlavnú stanicu to bolo pár minút metrom. Heuréka, to je moje riešenie! O chvíľu som bol aj s kuframi v metre a neskôr na hlavnej stanici. Lenže to je niekoľkoposchodová budova a vyznať sa v nej podľa čínskych oznamov mi zabralo zase niekoľko už dosť vzácnych minút. Nakoniec som to našiel a radostne nasadol na najbližší autobus. V tom čase som mal asi 3,5 hodiny do odletu, všetko sa tak zdalo v poriadku. Lenže spomenutá zápcha na diaľnici narástla podľa informácií v autobuse na dvojhodinové zdržanie. Odrazu sme tak stáli na diaľnici a za 15 minút sme prešli asi 500 metrov. Toto nie je dobré, prečo som len nešiel skôr? Doplatil som na časy, ktoré som si vyhľadal cez internet, obyčajná dopravná nehoda to všetko úplne zmenila. Šofér autobusu sa pritom vôbec neponáhľal, nehľadal nijaké osobitné riešenie. Pritom vynaliezavejší vodiči si svoju cestičku našli, aj keď nie celkom podľa predpisov . Náš vodič jednoducho len čakal, kým sa situácia nevyrieši sama. Na vážnu diskusiu s ním v čínštine som si však vôbec netrúfol. No, tu je každá rada dobrá. Keď sme však zastali celkom a vodič otvoril pri krajnici dvere, začal som improvizovať. Vedel som, že tu pomôže len taxík, ktorých je na Taiwane dosť. No môj taxikár musí vedieť po anglicky, čo vôbec nie je časté. Ďalej sa musí vyznať v tejto situácii, a pretože som na hlavnej stanici preventívne minul všetky lokálne peniaze, bude sa musieť uspokojiť s americkými dolármi. Prví dvaja vodiči nezabrali vôbec: angličtina – španielska dedina. Tretí už komunikoval ako-tak po anglicky, hoci s príšerným čínskym prízvukom. Vtedy mi to však znelo ako oxfordská angličtina. Problémom sa ukázali zelené americké doláre, ale suma 40 USD (asi dvojnásobok bežnej sumy) ho obmäkčila. Neustále však študoval jednu desaťdolárovku, prechádzal po nej končekmi prstov, presvecoval ju za jazdy baterkou, dokonca ju ovoniaval. Pritom stále pokračoval v jazde, čo mi vyhovovalo. Po hodinke sme boli na letisku, on stále neveriacky žmolil bankovku v ruke, ja som sa šťastne postavil do radu na lietadlo. Cez informačný systém letiska som si neskôr overil, že môj autobus skutočne nedorazil na letisko v termíne, keď som potreboval. Niekedy sú vám tak všetky moderné technológie nanič a musíte sa spoľahnúť len na seba.
Príjemné čítanie júlového vydanie PC REVUE a úspešné využitie IT vám praje
Ondrej Macko, 17. júna 2008

PC REVUE 7/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko