Milí priatelia,
pred časom, keď naše elektrárne boli ešte štátne, mali samostatný útvar venujúci sa úsporám energie, najmä elektrickej. Viedol ho naslovovzatý odborník a nadšenec Ján Dohňanský, ktorý sa svojou prácou pri vysvetľovaní problému úspor, legislatívnej činnosti, publicistiky, ale aj budovaním múzea starých elektrických spotrebičov (napr. tam bola elektrická pračka SKRAT z roku 1952!!!) snažil presadiť známu myšlienku, že najlacnejšia energia je tá – nevyrobená.
Viem o čerstvom prípade, keď staviteľ vehementne presviedčal stavebníka rodinného domu, že najlacnejšie je elektrické vykurovanie konvektormi. Taktne zamlčal, že toto vykurovanie je najlacnejšie len investične, konvektory naozaj nie sú drahé, no čo treba zaplatiť za ich spotrebu, je o inom. Nepovedal ani to, že v najpotrebnejšom čase pre rodinu obvykle nekúria – sú v prevádzke 20 hodín denne. Pozrime sa na reklamy plynových kotlov. Laik nie je schopný posúdiť tvrdenia o charakteristikách kotlov, chýba objektívny vysvetľujúci komentár, ktorý by stavebníkovi naozaj dobre poradil. Verejnosť má problém aj so stavebnými materiálmi. Aj tu – každá líška svoj chvost chváli a budúci stavebník sa v spleti tvrdení a jednostranne formulovaných výhod stratí. Nikde nenájdete dostatok informácií v zrozumiteľnej podobe o tepelných čerpadlách, výhodách a nevýhodách jednotlivých zatepľovacích systémov a tak ďalej a tak ďalej. Navyše chýba nekomerčná, objektívna a pravdivá osveta, ale aj výchova našich najmenších k úsporám energie. Som hlboko presvedčený, že táto problematika by sa mala dostať dokonca do školských osnov.
Toto všetko nám chýba a bude s tým treba niečo robiť, lebo výroba energie je drahá a znečisťuje životné prostredie, a ak bude rásť, veď – viete čo bude! Pre zaujímavosť – televízor s vákuovou obrazovkou mal menej ako polovičnú spotrebu oproti dnešným panelom, pritom spotreba plazmových zobrazovačov sa mení podľa obsahu obrazu, LCD systémy majú stabilnú, pomerne vysokú spotrebu. Pri momentálnom prezbrojovaní našich domácností na veľkoplošné panely, radšej na to nemyslieť...
Vráťme sa k systému energetického poradenstva. Rozhodne ho treba ako soľ.
A zrejme by ho malo uviesť do činnosti Ministerstvo hospodárstva SR. A aby neostalo len pri rečiach:
Vážený pán minister Jahnátek, venujte, prosím, tomuto problému trochu pozornosti a dajte možnosť takémuto pracovisku vzniknúť, veď náklady sa nám mnohonásobne vrátia. A aby bolo kde začať, náš časopis Quark je pripravený poskytnúť publikačný priestor a po dohode uverejňovať užitočné a múdre rady pre všetkých, ktorí ich potrebujú.
A detský časopis Fifík, ktorý patrí k najväčším na Slovensku, určite tiež nájde priestor na slová o nutnosti šetrne zaobchádzať s energiou. Čím skôr sa s tým začne, tým bude efekt väčší. Naše časopisy sú k dispozícii kedykoľvek, hodenú rukavicu pre náš spoločný prospech stačí už len zdvihnúť.
V mene tých, ktorým takto pomôžete, Vám už vopred ďakuje:
Eduard Drobný
QUARK 11/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 3. novembra 2009
štvrtok 8. októbra 2009
QUARK
Milí priatelia,
keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.
Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.
Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 7. októbra 2009
PC REVUE - OpenPark
Že emócie? Ha, mňa nedostanete!
V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.
Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.
Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)
PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.
Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.
Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)
PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Cena za nezávislosť
Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.
V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.
Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.
So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.
Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.
Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)
Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 20. septembra 2009
PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.
V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.
Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.
So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.
Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.
Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)
Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 20. septembra 2009
PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 17. septembra 2009
BCMOBIL & TECHBOX
3D prichádza
Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.
Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.
Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.
Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.
Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.
Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.
Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 4. septembra 2009
QUARK
Milí priatelia,
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
Kto tu tomu vlastne šéfuje?
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Turčín Poničan a jeho odplata
Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.
Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje
16. augusta 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.
Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje
16. augusta 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 10. augusta 2009
QUARK
Milí priatelia,
cestoval som icečkom z Prahy, vo vozni som videl viac ako polovicu mladých, ale aj trochu starších s notebookom. Jedni z neho čítali, druhí si mejlovali, iní sa hrali, pozerali DVD, skrátka notebooky boli v plnej prevádzke. Až som sa skoro cítil menejcenný, že mám v ruke knihu.
Počítače za posledných 20 rokov urobili nesmierne skoky, aby sa dostali do kancelárií a domácností a za posledných 10 rokov aj do tašiek. Dnes sú počítače jedným z reprezentačných prvkov civilizácie, ale myslím, že aj jej prekliatím. Mnohí hovoria, že bez nich by si nevedeli predstaviť svet, iní odpovedajú, že Galileo Galilei a mnohí ďalší nepotrebovali počítače rovnako ako Mayovia alebo Egypťania pri svojich kamenných výtvoroch. A ak dovolíte, ja pridávam, že počítač je naozaj dnes nenahraditeľný. Keby však nebol, zrejme by sa nič mimoriadne nestalo, lebo väčšina toho, čo máme, vznikla bez neho. A kto vie, či nám jeho existencia i používanie zvýšili kvalitu nášho života.
Nechcem vyzerať ako nihilista, ale máme byť šťastnejší, že vďaka počítačom poznáme Ludolfovo číslo s mnohými desaťtisícmi číslic za desatinnou čiarkou? Poviete, že je to zjednodušené. Áno, ale je to aj pravda. Banky síce vo veľkom používajú počítače, ale súčasne majú všetko odložené i na papieroch. Dobre vedia, že digitálne pamäte vrátane CD zďaleka nie sú spoľahlivé a najmä spoľahlivo trvanlivé. No nejde len o to. Počítač mi trochu pripomína mačku. Poznám autora krásneho bonmotu - ľudia sú na to, aby slúžili mačkám. Znalci vedia, že mačky sú síce pekné, ale nevypočítateľné, nevďačné, sebecké, neochotné poslúchať a hlavne nespoľahlivé. Podobne ako počítače. Keď mi zamrzne počítač a ja zúfalo hľadám pomoc, aj najväčší softvéroví odborníci, ktorých poznám, krčia ramenami. Sami nevedia, čo s tým. Obvykle navrhujú reštartovať zariadenie, ak to nepomáha, reinštalovať program alebo operačný systém. Pritom dobre vedia, že nazhromaždené údaje sú stratené a pokojne, až lakonicky konštatujú - čo chcete, počítač je počítač.
Nespočetné množstvo hardvérových aj softvérových klonov má na svedomí to, že sa fatalisticky snažíme zabudnúť, aké sú to zariadenia. Zlyhávajú v rozhodujúcich chvíľach, keď nezlyhá počítač a dokonca ani softvér, spadne chrbtica internetovej siete alebo provajderov server či nastane milión ďalších možností na pokazenie nálady. A ak by došlo vďaka erupcii na Slnku k silnému elektromagnetickému impulzu, bolo by po všetkých počítačoch. So zúfalou zaťatosťou prenášam svoj fotografický archív s vyše 15 000 obrázkami z jedného disku na druhý, napaľujem na cédečká, aby aspoň niečo ostalo, keby došlo k najhoršiemu a permanentne dúfam, že snáď tento týždeň bude ešte všetko v poriadku.
Preháňam? Možno trochu, no kto sedáva pred monitorom, vie, že mám pravdu. A tiež dúfa, že sa mu v rámci štatistických odchýlok každá príhoda vyhne. Želám Vám, a to nie iba pre zlepšenie (dúfame) aj tak dobrej letnej nálady, aby sa Vám počítačové prekvapenia vyhýbali a naopak, aby sa Vám tento, predsa len užitočný pomocník, stal spoľahlivým priateľom.
Pekné leto všetkým želá Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
cestoval som icečkom z Prahy, vo vozni som videl viac ako polovicu mladých, ale aj trochu starších s notebookom. Jedni z neho čítali, druhí si mejlovali, iní sa hrali, pozerali DVD, skrátka notebooky boli v plnej prevádzke. Až som sa skoro cítil menejcenný, že mám v ruke knihu.
Počítače za posledných 20 rokov urobili nesmierne skoky, aby sa dostali do kancelárií a domácností a za posledných 10 rokov aj do tašiek. Dnes sú počítače jedným z reprezentačných prvkov civilizácie, ale myslím, že aj jej prekliatím. Mnohí hovoria, že bez nich by si nevedeli predstaviť svet, iní odpovedajú, že Galileo Galilei a mnohí ďalší nepotrebovali počítače rovnako ako Mayovia alebo Egypťania pri svojich kamenných výtvoroch. A ak dovolíte, ja pridávam, že počítač je naozaj dnes nenahraditeľný. Keby však nebol, zrejme by sa nič mimoriadne nestalo, lebo väčšina toho, čo máme, vznikla bez neho. A kto vie, či nám jeho existencia i používanie zvýšili kvalitu nášho života.
Nechcem vyzerať ako nihilista, ale máme byť šťastnejší, že vďaka počítačom poznáme Ludolfovo číslo s mnohými desaťtisícmi číslic za desatinnou čiarkou? Poviete, že je to zjednodušené. Áno, ale je to aj pravda. Banky síce vo veľkom používajú počítače, ale súčasne majú všetko odložené i na papieroch. Dobre vedia, že digitálne pamäte vrátane CD zďaleka nie sú spoľahlivé a najmä spoľahlivo trvanlivé. No nejde len o to. Počítač mi trochu pripomína mačku. Poznám autora krásneho bonmotu - ľudia sú na to, aby slúžili mačkám. Znalci vedia, že mačky sú síce pekné, ale nevypočítateľné, nevďačné, sebecké, neochotné poslúchať a hlavne nespoľahlivé. Podobne ako počítače. Keď mi zamrzne počítač a ja zúfalo hľadám pomoc, aj najväčší softvéroví odborníci, ktorých poznám, krčia ramenami. Sami nevedia, čo s tým. Obvykle navrhujú reštartovať zariadenie, ak to nepomáha, reinštalovať program alebo operačný systém. Pritom dobre vedia, že nazhromaždené údaje sú stratené a pokojne, až lakonicky konštatujú - čo chcete, počítač je počítač.
Nespočetné množstvo hardvérových aj softvérových klonov má na svedomí to, že sa fatalisticky snažíme zabudnúť, aké sú to zariadenia. Zlyhávajú v rozhodujúcich chvíľach, keď nezlyhá počítač a dokonca ani softvér, spadne chrbtica internetovej siete alebo provajderov server či nastane milión ďalších možností na pokazenie nálady. A ak by došlo vďaka erupcii na Slnku k silnému elektromagnetickému impulzu, bolo by po všetkých počítačoch. So zúfalou zaťatosťou prenášam svoj fotografický archív s vyše 15 000 obrázkami z jedného disku na druhý, napaľujem na cédečká, aby aspoň niečo ostalo, keby došlo k najhoršiemu a permanentne dúfam, že snáď tento týždeň bude ešte všetko v poriadku.
Preháňam? Možno trochu, no kto sedáva pred monitorom, vie, že mám pravdu. A tiež dúfa, že sa mu v rámci štatistických odchýlok každá príhoda vyhne. Želám Vám, a to nie iba pre zlepšenie (dúfame) aj tak dobrej letnej nálady, aby sa Vám počítačové prekvapenia vyhýbali a naopak, aby sa Vám tento, predsa len užitočný pomocník, stal spoľahlivým priateľom.
Pekné leto všetkým želá Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 4. augusta 2009
PC REVUE
Technológie a marketing
Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.
Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.
Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.
Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.
Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.
Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.
Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.
Michal Reiter
P.S.:
A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)
PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter
Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.
Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.
Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.
Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.
Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.
Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.
Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.
Michal Reiter
P.S.:
A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)
PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)