QUARK

Ako sa obliecť?

Raňajšia dilema pred šatníkom je vraj typický ženský problém, ale ja v mojom okolí poznám dosť mužov, ktorí tiež trpia nerozhodnosťou, keď sa majú vychystať z domu. Výber oblečenia závisí v prvom rade od počasia, potom od príležitosti, kam sa vyberáme, od toho, či sa náš obľúbený kúsok odevu práve nenachádza v koši na špinavú bielizeň a v neposlednej miere od momentálne nálady. Aké jednoduché by bolo obliecť sa pomocou nových (zatiaľ ešte neobjavených) technológií. V šatníku by sme mali len snímač, obrazovku a prístup z externého prostredia. Na obrazovke by sme si navolili oblečenie podľa materiálu, hrúbky, farby, strihu a veľkosť by si snímač už zistil oskenovaním nášho tela sám. V sklade materiálu by sa roboty pustili do práce a kým by sme sa vrátili zo sprchy a raňajok, oblečenie by viselo v šatni na ramienku.


Keby sa okamžite nestalo naším obľúbeným a už by sme ho netúžili mať na sebe aj na budúce, večer by sme ho vrátili na ramienko a poslali opäť do skladu. Tam by ho vyčistili a zaradili do množiny oblečenia pre sociálne slabšie skupiny obyvateľstva (alebo v budúcnosti už ľudia nebudú mať sociálne problémy? Nebudú ani nijakí neprispôsobiví, leniví a v dôsledku závislostí osobnostne zničení ľudia? Bodaj by neboli… Ak však budú, iste nepohrdnú čistým, už trochu noseným oblečením zo skladu). Alebo by sme mali na sebe iba virtuálne oblečenie. Ráno by sme si natiahli jednofarebnú priľnavú kombinézu. V šatníku by sme mali kruh, do ktorého by sme sa postavili. Rám kruhu by vysielal elektromagnetické vlny na zmagnetizovanie kombinézy. Podľa navoleného programu by sa postupne v priebehu niekoľkých sekúnd vytvoril na kombinéze hologram vybratého oblečenia. Bol by to iný typ hologramu, ako poznáme dnes. Kombinéza by navyše ešte obsahovala aj snímač vonkajšej teploty a podľa jej hodnôt by prispôsobovala svoju teplotu pre nositeľa. V zime by hriala, v lete príjemne chladila. Nie veľmi, len tak akurát. Využívala by pri tom systém vzduchových komôrok, aké majú zvieratá vo svojich kožuchoch. Táto voľba by bola veľmi ekologická, ak abstrahujeme od vplyvov žiarenia na ľudský organizmus. Nepotrebovala by milióny ton materiálu, milióny rúk, ktoré by ho spracovali, skladovali, predávali, prali, žehlili a napokon riešili, čo s ním po uplynutí doby jeho životnosti.

Iný typ oblečenia by sa mohol sprejovať rovno na telo. Vytváral by kombinovaný materiál elastického vlákna a bavlny, aby sa príjemne nosil. Miesto objemnej skrine s vešiakmi by sme mali iba poličku so sprejmi. Dovoliť by si ho však mohli pravdepodobne len ľudia s ideálnou postavou. My ostatní by sme pre zakrytie problematických partií použili formy. Namiesto na telo by sa tkanina nasprejovala na plastovú formu v tvare práve módneho oblečenia a po zaschnutí by sme si ju normálne obliekli. Výhodou sprejového materiálu by bola samolikvidácia. Po príslušnom počte naprogramovaných hodín by sa samo rozpadlo. A potom môžu nastať dve cesty. Jedna by umožňovala rozpadnúť sa materiálu na prášok, aby sa dal opätovne v spreji použiť, iná cesta by zasa zmenila tkaninu na rozpadajúcu sa penu. Alebo na výživný krém, ktorý by telo vstrebalo (a nevstrebateľné látky by sme jednoducho osprchovali vodou či prúdom vzduchu). Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

S problémom, čo si obliecť, sme sa trápili aj my traja v redakcii, keď sme sa počas fašiangov vybrali spolu na maškarný bál. Ako vidno na fotografii, nakoniec sme to predsa len nejako vyriešili… :) .
Jana Matejíčková

QUARK 3/2014 Editorial
Autor: Jana Matejíčková