QUARK

Milí priatelia,

prichádzajúce Vianoce v mnohých zobúdzajú pohnútky konať dobro aspoň v tomto období. Správať sa k sebe navzájom lepšie, byť voči druhým štedrejší, citlivejší, trpezlivejší. Naozaj neviem prečo, veď príkladov je veľa, ale mne sa od istého času v tejto súvislosti vynára stále tá istá asociácia. Zdá sa byť na hony vzdialená od Vianoc, a predsa má s nimi veľa spoločného – pri konaní dobra.


Milujem zoologické záhrady. V zahraničí sa snažím ukradnúť si aspoň chvíľu a navštíviť miestnu zoo. A tak, keď som bola začiatkom leta v arizonskom Phoenixe, naplánovala som si jej návštevu. Zistila som si, že môj hotel a zoo spája jedna ulica, slávna, historická Van Buren Street. (Pred tým, ako sa Phoenix stal v roku 1920 mestom, to bola súčasť hlavnej tepny do Los Angeles). Potešilo ma to a rozhodla som sa, že si do zoo zájdem peši, keď je to už na tej istej ulici. Našťastie ma osvietilo a predtým, ako som sa vybrala na cestu, pozrela som sa ešte do mapy. Našťastie! Vzdialenosť medzi hotelom a zoo bola vyše 20 km (ako sa na slušné americké ulice patrí), slnko pražilo a teplota sa už ráno šplhala k 40 °C. Ulica viedla cez okrajovú štvrť (neskôr som sa dozvedela, že je známa hlavne svojou kriminalitou, drogami a prostitútkami) až do púšte, v ktorej bola zoo. Kúpila som si teda radšej lístok na miestny autobus a plná očakávania som sa vydala za zvieratami. Pri nastupovaní do dopravného prostriedku ma šokovalo, že každý nový pristupujúci pozdravil. Milé, nezvyčajné na veľkomesto. Potom sme sa viezli a viezli v krásne klimatizovanom vozidle, až kým na jednej zastávke nemal v úmysle pristúpiť aj bezdomovec na vozíčku. Vtedy šofér vstal od volantu, prišiel k otvoreným dverám, spustil plošinu a osobne vozík vytlačil do autobusu.

Bezdomovec bez jednej nohy páchol, bol špinavý, otrhaný a opitý. Šofér sa nad to povzniesol a vozík umiestnil na príslušné miesto vedľa okna. Skadesi vytiahol popruhy, z dlážky vypáčil špeciálne koľajničky a oká, o ktoré popruhmi vozík uviazal. Keď dielo dokonal, vypýtal si peniaze na cestovný lístok a bol ochotný ísť dopredu, hodiť mince do automatu, lístok vytlačiť a priniesť naspäť vozíčkarovi. Chyba lávky. Nový cestujúci peniaze nemal.

S očakávaním som sledovala, čo bude ďalej. Vodič sa zamračil. Po celkom slušnom výkone počas vytláčania a priväzovania vozíka sa narobil, bežal mu čas v grafikone a tento tu ho iba zbytočne zdržal… Spravil teda vozíčkarovi krátku, zato očividne celkom zbytočnú, prednášku o cestovnom, vynútil si sľub, že nbudúce už peniaze bude mať a pokračoval v ceste. Takmer som odpadla. No zrejme to nebolo nič mimoriadne, ostatní cestujúci sa tvárili, že to zažívajú denne. Ja, cudzinka, som to vnímala inak. Jednak ma prekvapilo, aké technické zariadenia na prepravu hendikepovaných cestujúcich boli v autobuse. V prvom rade plošina, ktorá umne schovaná, premenila schody na naklonenú rovinu. Ďalej popruhy, koľajničky a oká na ukotvenie pohyblivého vozíka, uložené v dlážke. Super. Viem si predstaviť, ako by to uvítali vozíčkari aj u nás v bežných dopravných prostriedkoch. Neboli by vylúčení z verejnej dopravy, odkázaní na vlastné ruky, upravené auto, špeciálne prepravné služby alebo ochotného suseda. A potom sa ma hlboko dotklo, ako sa zachoval šofér. Osobne vstal, aby naložil hendikepovaného cestujúceho do vozidla. Napriek nevábnemu vzhľadu úbožiaka ochotne obslúžil a potom, keď zistil, že nemá mince na lístok, ho nevyhodil z autobusu so spŕškou nespisovných slov. Odviezol ho tam, kam to potreboval, a pri vystupovaní s ním bez rečí opäť podstúpil vykladaciu tortúru. Ja som vtedy prežívala chvíle, keď v autobuse dobro až hmatateľne vibrovalo. Chvíle, ktoré sú pre niektorých normálnou súčasťou života, pre iných len predvianočnou záležitosťou.

Želám vám, aby sa dobro stalo súčasťou aj vášho života po celý nasledujúci rok – či budete za mikroskopom, riadiť vládu alebo opravovať autá.

Jana Matejíčková

QUARK 12/2013 Editorial
Autor: Jana Matejíčková