QUARK

Milí priatelia,
minule sa môjmu známemu podaril zaujímavý preklep. Rozprával historku o tom, ako sa mu zapatrošili hodinky a pritom ich mal v ruke. Chcel povedať, že ich mal remienkom pripevnené na ruke, ale mne sa v tej chvíli vynoril obraz vyšperkovaného digitálneho obrazu na jeho ľavom predlaktí. Koľko starostí by mi ušetrilo, keby som takto mala časomieru neustále pri sebe. Tiež patrím k tým postihnutým, ktorí si hodinky (kľúče, mobil atď.) odložia na dobré a bezpečné miesto a potom ich nemôžu ani za svet nájsť… A nielen to. Klasické hodinky mi prekážajú, keď píšem na notebooku (napríklad aj v tejto chvíli som si ich musela dať dolu), na plavárni mi spôsobujú traumu, že ich zabudnem v skrinke, pred spaním ich pravidelne kladiem na stolík, na ktorom ráno nikdy nie sú… Keby som mala hodinky v ruke, ich ciferník by bol uložený asi pod kožou, aby nerušili.


Digitálny alebo analógový, podľa nálady. Kliknutím by sa mi ukázal čas a po chvíli by sa opäť stratili. Samozrejme, že by sa z nich mohol stať aj módny doplnok – menili by tvar podľa potreby a udalosti. Viem si predstaviť, ako by sa mi na plese leskol na ruke žiarivý náramok s maličkým decentným displejom, vyžarovaný luminiscenčnými kryštálmi, tiež implantovanými pod pokožkou. Mohli by sa voľne zoskupovať a premiestňovať vo vyhradenom pásme na mojej ruke. Tak by som mohla mať každú chvíľu iný tvar náramku a displeja – športový na bicyklovanie, striedmy elegantný na rokovanie, veselý, priam bláznivý na stretnutie s kamoškami či úplne jednoduchý, ktorý by mi strážil čas pri varení doma. Zmeny by sa však netýkali iba tvaru, ale aj farebnosti či funkčnosti. V prípade potreby by slúžili ako navigácia alebo odkazovací displej pre správy. Stal by sa z nich výrazný doplnok. Spočiatku by bol iba plošný, nakreslený, akoby vytetovaný na ruke, ale s pribúdajúcim rozvojom nanotechnológií by mohol byť aj 3D. Vystupoval by nad pokožku, na dotyk príjemný, krásny, žiarivý, nápadný a všetci by boli z neho paf.

A čo technické otázky? Hodinky potrebujú energiu. Maličký akumulátor by sa dobíjal bezdotykovou technológiou Witricity z nabíjacích panelov. Drobný prijímač by prijímal rádiový signál, aby ukazovali stále presný čas. Hodinky by boli – samozrejme – doživotné, ale v prípade mimoriadnych okolností by som si z ruky nechala odstrániť mikročip (alebo nanočip?) aj s akumulátorom, všetky kryštály a ostatné zariadenia. Rozmýšľam však, či je lepšie mať hodinky s nanomateriálmi alebo radšej pomocou biotechnológií prinútiť spolupracovať aj vlastné bunky na ruke…

A čo bezpečnostné otázky? Nanotechnológie by sa mohli postarať o tienenie elektromagnetického smogu, ktorému budem neustále vystavená. Budem však potrebovať aj ochranu pred vírusmi (každého druhu), ochranu pred prípadným nadmerným bujnením modifikovaných buniek a otravou zo všetkých komponentov.

No a keďže je tých nevyriešených problémov veľa, musím sa zatiaľ uspokojiť s mojimi klasickými hodinkami na remienku. Kde by len mohli byť?

Jana Matejíčková

QUARK 11/2013 Editorial
Autor: Jana Matejíčková