PC REVUE

Všetko naživo, nech to stojí čokoľvek

Cesta na výstavu CES do Las Vegas a pobyt na nej je vždy téma na šťavnatý úvodník. Je to však aj jedinečná príležitosť vidieť produkty naozaj v predstihu, a tak sme aj tento rok vyrazili do USA dvaja – ja a Jozef Orgonáš. Ja som si vybral trasu už na konci septembra, a to cez Washington do Las Vegas, Jozef sa spamätal niekedy v novembri a voľná a „kúpiteľná“ bola kombinácia cez Ženevu a New York. Ale už párkrát v živote som sa presvedčil o tom, že ak sa na niečo pripravujete starostlivo, nemusí to vždy dopadnúť dobre. Vyrazili sme v rovnaký deň, do cieľa som však prišiel asi o 2 hodiny neskôr, všetky lietadlá som mal plné do posledného miestečka. Zvolený Austrian používa na linke do Washingtonu naozaj staré lietadlo, sedadlá sú nepohodlné, vysedené, o pripojení na elektrinu alebo internet tu nepočuli. Jedinou mojou výhodou bolo, že som si pred odletom pozeral stránku Austrian a našiel možnosť objedať si špeciálnu stravu. Boli tu rôzne jedlá zamerané na všelijaké diéty alebo náboženské obmedzenia, čo mne ako všežravcovi nepasovalo. Ale úplne posledná možnosť boli ryby a tie som si aj vybral. Fakt to fungovalo.



Hoci som sedel takmer vzadu, dostal som jedlo zo všetkých v ekonomickej triede najskôr. A bol to losos, naozaj čerstvý, pripravený pár hodín pred odletom. Môj sused na mňa závistlivo pozeral, a tak mi chutilo ešte viac. Navyše som si mohol dať lakte pri jedení tak, ako je to prirodzené, a dobre som sa najedol. V pohode sme sa dostali do hlavného mesta USA. Duch washingtonského letiska tentoraz mal asi dovolenku, na Imigration Office som bol vybavený za rekordnú polhodinku. Všetko som teda stíhal načas, dokonca som mal 3 hodiny čas nabiť si notebook a pripojiť sa na internet. Americké letecké spoločnosti sú na vnútorných letoch považované za autobusy a tomu zodpovedá aj poskytovaný komfort. Dostanete síce nápoj, ale ak chcete jesť, musíte zaplatiť, a to dosť veľa. Internet na palube lietadla je však už bežný, stojí okolo 10 USD na 6-hodinový let naprieč krajinou. Po vystúpení v Las Vegas som už nedočkavo prišiel k výdaju batožiny.

Čakal som tam asi hodinu, medzitým sa ku mne pripojil aj Jozef, ale môj kufor nikde. Začali prichádzať batožiny z iného letu a už som vedel, že je zle. Prišiel som k reklamácii batožín United Airlines, čakal v rade ďalšiu hodinu, aby som zistil, že môj kufor je stále vo Washingtone. Problém bol, že v príručnej batožine som mal všetku možnú elektroniku, ale takmer nič potrebné na život, dokonca ani veci na prezlečenie. Chýbali mi aj lieky, ktoré som dosť súrne potreboval, ale aj statív, bez ktorého sa poriadne video nedá urobiť. V kancelárii na reklamáciu batožín všetko spísali, dokonca chceli odo mňa aj kód na otváranie kufra. Zadal som adresu hotela a po uistení, že najbližším letom ju privezú, odišiel na smrť unavený do hotela. Jozef si nerezervoval ubytovanie, dohodli sme sa, že budeme bývať spolu v izbe, ktorú na americké pomery volajú „single room“. V skutočnosti tam boli dve manželské postele. Preventívne som vypýtal dva kľúče, a tak sme boli od seba nezávislí. Jožo mi na oplátku požičal zubnú kefku, ostatné som nejako prežil. Na druhý deň okolo obeda som dostal mail od United, že kufor je už vo Vegas, poslali mi aj fotku vodiča i auta, ktoré ju do večera privezie. Problém bol, že sme už mali novinársky program na výstave, a teda vodič mohol kufor zveriť len službe v hoteli. Novinársky program prebehol v poriadku, ja som mal večer ešte nekonečne dlhú tlačovku, Jozef teda šiel do hotela spracúvať prvé informácie. Chcel som mať istotu hlavne s tým statívom, a tak som ho požiadal, aby zistil, či kufor naozaj prišiel, a aby ho aj vyzdvihol. Poslúchol, najprv sa však zložil v izbe a potom šiel poň. Lenže tých oneskorene doručených kufrov bolo viac, tak ktorý by to mohol byť?

Obsluhe muselo byť podozrivé, že údajný majiteľ kufra si nepamätá ani farbu, ani tvar a prezerá úplne všetky podľa menovky :-). No po tom, ako bola batožina úspešne nájdená, Jožo zistil, že si zabudol v izbe hotelovú kartu, a teda sa nemôže dostať späť. Oficiálne tam vôbec nebýval, teda preukaz na svoju osobu nemohol použiť. Našťastie mu v hoteli po zadaní adresy redakcie ako objednávateľa hotela uverili, že je naozaj Ondrej Macko, a vydali mu tretiu kartu :-).

Výstavu CES opisujeme vo veľkej reportáži, len pripomeniem, že na európske pomery má neuveriteľne veľký rozsah aj počet novinárov a účastníkov. Neexistuje asi žiadne iné mesto na svete, kde by sa niečo podobné vôbec mohlo konať. Z novinárskeho pohľadu (pokiaľ to beriete tak svedomite ako my) je to skúška fyzickej odolnosti a výdrže, ochoty znášať obmedzené priestory, celodenné hladovanie a neuveriteľne pomalý internet. Niektorí novinári to berú už s nadhľadom, ostanú v tlačovom stredisku a tu pri dobrom internete a káve sledujú priame prenosy z tlačoviek. Ihneď všetko spracujú, sem-tam niečo pofotia a večer idú spokojne domov. A potom je ešte najvyspelejšia trieda novinárov, ktorí si užijú lákadlá Las Vegas, pozrú si záznamy z tlačoviek, spracujú tlačové správy, na výstavu vôbec ani nejdú a je vymaľované :-). My to robíme vždy naživo a priznávam, že sme pri vstupe na viaceré tlačovky podvádzali predbiehaním sa v rade. Inak by sme sa namiesto všetkých akcií dostali možno na tri. Verím, že nám to americkí novinári (tých je naozaj jednoduché predbehnúť) odpustili, veď sme prišli z druhej strany sveta. Ak ste totiž naozaj naživo pri dianí, reportáž vyzerá inak, vernejšie a vidieť to.

Cestou späť do Európy som už išiel naisto – cez internet som si v Austrian objednal obľúbené „seefood“ a miesto pri uličke, aby som sa mohol poprechádzať v stiesnených priestoroch lietadla. Prišlo k roznáške jedla a už som sa tešil na lososa, ktorého dostanem ako prvý, ale čo čert nechcel, žiadne jedlo dopredu som nedostal. Letuška mi ponúkla z tradičného výberu „chicken or pasta“. Povedal som jej, že som si objednal rybu a je to pre moje telo dôležité. Zisťovala teda v záznamoch a prišla na to, že naozaj ho mám objednané, ale toto jedlo nenaložili. Ospravedlnila sa mi a povedala, že si môžeme vybrať hocičo z triedy biznis, a priniesla jedálny lístok. Keď hocičo, tak hocičo, moje pevné rozhodnutie pre rybaciu stravu sa pri pohľade na viedenský rezeň so zemiakmi začalo rozplývať. Objednal som si teda rezeň a naozaj bol väčší ako tanier. Batožina tentoraz dorazila v poriadku a ja som mohol hneď začať pracovať na dokončení februárového vydania. Verím, že vás týmto vydaním opäť potešíme, a prajem veľa zábavy pri jeho čítaní.

Ondrej Macko

PC REVUE 2/2013 Editorial

Autor: Ondrej Macko