Dr. Jekyll a Mr. Hyde
Tak som si povedal po kratšej odmlke, že trochu filozofie nikoho nezabije. A čo ťa nezabije, to ťa posilní :-). My ľudia tužíme v živote po rôznych veciach, ale jedno máme všetci spoločné – každý chce byť šťastný. Teda aspoň ja si neviem predstaviť niekoho, kto by chcel byť cieľavedome nešťastný, to by bolo asi trochu choré. Je síce pravda, že každého robí šťastným niečo iné, otázka je, či dokážeme rozoznať, či ide o pravé „organické“ šťastie alebo jeho „instantnú“ náhradu. Niekoho robí šťastným úspech v práci, atraktívny vzhľad, obdiv okolia, milujúci partner. Iného nakupovanie, dobrý film či technologické hračky :-). Nič z toho neodsudzujem, to všetko nám spríjemňuje život a patrí to k nám ľuďom. Ale sú to len náhradné „šťastia“, to skutočné k nám totiž nepríde zvonku, ale nájdeme ho iba vo svojom najhlbšom vnútri. Ako ich dokážeme rozlíšiť? Jednoducho, keď ho nájdeme budeme to hneď vedieť, cítiť, vnímať. A nebudeme na to potrebovať nijaké vonkajšie stimuly.
Cesta za šťastím sa začína spoznávaním samého seba a nájdením vnútorného pokoja. Spoznávaním, kto a čo všetko sa skrýva v „osobe“, ktorá prebýva v mojom tele. Znie to tak trochu schizofrenicky, ale nie je to ďaleko od pravdy. Každý z nás má svoju láskavú, pokojnú, dobroprajnú podstatu, na ktorej je nalepených viacero pseudoidentít, ďalších „osôb“. Tie dávajú o sebe vedieť vtedy, keď sme nahnevaní, nervózni, keď závidíme druhým, keď sa hádame, keď máme depresie, žiarlime, kričíme. Keď máme potrebu bojovať za svoju „pravdu“, za každú cenu reagovať na všetky podnety, keď máme potrebu dokazovať niečo sebe či svojmu okoliu, keď máme nutkanie kritizovať, odsudzovať. Keď sa bojíme neúspechu, samoty, odmietnutia atď. Toto všetko sú prejavy, ktoré sme si na lepšie pochopenie začlenili pod termín povaha s poznámkou, že „všetci sme nejakí“, každý máme nejakú svoju „povahu“, a teda „nárok“ byť takí, akí sme, a s tým sa „nedá nič robiť“. Uvedomenie si, že to tak nie je, je asi najväčší prelom v živote každého človeka. Ak sa dokážeme odosobniť a s odstupom sa stať pozorovateľom samého seba v rôznych problémových situáciách, je to prvý predpoklad toho, aby sme dokázali rozlíšiť, kedy zo mňa hovorí Dr. Jekyll (moje dobré „ja“) a kedy si uchmatne moc Mr. Hyde (to druhé „ja“). Jeho tvorcom a pánom je naše vlastné ego a využíva na jeho ovládanie celé spektrum rafinovaných nástrojov. Ego nie je náš nepriateľ a netreba proti nemu bojovať, ale pokiaľ si ho nedokážeme udržať na uzde, bude ono ovládať nás aj so všetkými dôsledkami. Ak dokážeme rozlíšiť, z ktorého „ja“ prichádzajú momentálne myšlienky, slová a skutky, je to prvý predpoklad toho, aby nás ego už neovládalo. Keď totiž zbadá, že ste ho „prekukli“, jeho moc nad vami sa rozplynie ako dym. Dobrý príklad sú spory. Máte na niečo iný názor a dostanete sa do konfliktu s niekým blízkym. Bojujete do krvi za svoju „pravdu“, na všetko cítite nutkanie reagovať, chytáte sa slovíčok, aby ste druhej strane dokázali, ako „hlboko“ sa mýli. Ak nemáte argumenty, zvrtnete tému inde, kde druhú stranu „nachytáte na hruškách“. Bojujete o dušu, aj keď viete, že spor nebude mať víťaza. Ak sa však včas „zbadáte“, nedáte sa vtiahnuť do konfliktu a udržíte si vnútorný pokoj, druhá strana po chvíľke prestane bojovať, nemá totiž s kým. A keď sa upokojí, zrazu sa ako zázrakom nájde faktické riešenie vášho sporu, prijateľné pre obe strany. No ak skočíte na návnadu a necháte sa vtiahnuť do hádky, riešenie sa bude rodiť len veľmi ťažko. Okrem toho „nakúpite“ celé spektrum negatívnych emócií, čo nie je žiadna výhra, negatívne emócie nám ubližujú, berú nám energiu. Niektoré z nich časom samy od seba vyprchajú, dokážete ich rozdýchať, ale iné nie, držia sa nás veľmi dlho, veľmi ťažko sa uvoľňujú a časom môžu privodiť seriózne zdravotné komplikácie. Je známe, že za množstvom vnútorných chorôb sú práve nespracované emócie, ale to je zase iná kapitola.
To nič, ak stokrát nezvládnete nejakú problémovú situáciu, dôležité je, aby ste ju zvládli na sto prvý raz. A nič sa nedeje, ak potom zase niekedy inokedy „prehráte“, dôležité je, aby počet prehier (nad sebou samým) bol časom stále menší a menší ako počet výhier.
Pokiaľ dokážeme udržať vlastné ego na uzde tak, aby nás neovládalo a nevytváralo negatívne emócie, potom sme na najlepšej ceste dosiahnuť vnútorný pokoj. To, čo napísané na papieri vyzerá celkom jednoducho, v konkrétnych životných situáciách nie je až také jednoduché. Ale ide to.
Ak prestaneme kontaminovať vlastný vnútorný priestor negatívnymi emóciami, vytvoríme miesto, aby sa tam nasťahovali iné kvality – vnútorná harmónia, pokoj, láska a pocit trvalého šťastia. Ale tieto kvality treba ešte nejako „prilákať“, čo predpokladá ďalšiu prácu na sebe, napr. na spôsobe, ako sa pozeráme na svet a ľudí okolo seba. O tom zase niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 11/2012 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára