PC REVUE

Kde je vôľa, tam je cesta 

Ako som už naznačil v predošlom úvodníku, moja ďalšia cesta smerovala do San Francisca. Toto mesto považujem za najkrajšie v USA, a to práve preto, že nie je americké. Je viac čínske, trochu európske a hlavne kozmopolitné. Letieť som mal v sobotu z Viedne Austrianom, čo dávalo dobrý predpoklad, že doletíme načas. Letisko vo Viedni sa za posledný mesiac zmenilo, je otvorený nový terminál, a ako to pri nových veciach býva, ešte všetko nefungovalo naplno. Pri prechode na terminál pre interkontinentálne lety sme tak chodili medzi stavebnými robotníkmi a v jednej časti aj cez pivnicu. Nový terminál je obrovský, Viedeň sa týmto stala bránou pri letoch zo západnej Európy do Ázie. Stratil sa však ten tak trochu rodinný charakter bývalého terminálu. Ten nový je postavený podľa jednotnej šablóny, a ak si nevšimnete textové označenie letiska, máte problém zistiť, či ste v Mníchove, Frankfurte alebo vo Viedni. Ale taký je dnes svet, volí sa najefektívnejšia cesta, na nejaké nostalgické spomienky nie je čas.



Špeciálne som žiadal let cez New York, tradiční čitatelia mojich úvodníkov vedia, že Washington je istota trojhodinového čakania na imigračnej kontrole a DC som už v tomto roku neplánovane videl a stačilo. Na letisku JFK sme na imigračnej kontrole strávili asi 50 minút a ďalší 6,5-hodinový let z východného na západné pobrežie USA sme v pohode stihli. Po zruba 24-hodinovej ceste z Bratislavy do San Francisca sme tak boli na mieste. Asi viete, že cena letenky je závislá od konkrétnych dní, v ktorých poletíte, a ideálne je, ak na mieste určenia prežijete noc zo soboty na nedeľu. Preto som aj ja letel deň dopredu a mal som v Kalifornii nedeľu pre seba. Vedel som to vopred, preto som si rezervoval najlacnejšie auto v jednej z miestnych požičovní a urobil som dobre. Vždy je problém požičať si lacné auto. Američania sú sporiví ľudia, aj keď sa to nezdá. Dostal som maličký Hyundai s takmer ničím vnútri. Teda na americké pomery s ničím – mechanické otváranie dverí kľúčom, švihadlové otváranie, aj to len predných bočných okien, žiadny tempomat. Samozrejme, výbavu pre USA absolútne nevyhnutnú mal, teda klimatizáciu a automatickú prevodovku. Osobne preferujem manuálnu prevodovku, lebo chcem mať pocit, že naozaj šoférujem auto ja, ale požičať si niečo také v USA je extra špecialita.

Dobre, takže auto som mal, celú nedeľu pred sebou. Rozhodol som sa pre cestu do legendárneho Silicon Valley, kde som síce už bol, ale to stojí naozaj za to. V budúcom vydaní teda prinesieme reportáž z počítačového múzea a pozrieme sa aj na sídla veľkých IT spoločností. Za deň som prešiel 300 km a spolu s 9-hodinovým posunom som mal toho večer dosť. Auto bolo požičané do druhého rána, a tak som ešte musel vyriešiť problém s jeho parkovaním v downtowne. Zaparkoval som na jednom z mála voľných miest, ktoré však malo označenie, že sa tu nemá parkovať v pracovnom čase. Bola nedeľa večer, tak som zaparkoval, ale radšej som sa ešte spýtal majiteľky auta, ktorá práve parkovala na mieste vyhradenom pre ňu, či tam môžem stáť. Ako sa ukázalo, bola to Ruska a zdalo sa mi, že jej slovanský akcent v angličtine je ešte oveľa výraznejší ako ten môj, a to tu žila nastálo. Povedala mi, že ak prídem do 8. hodiny ráno, bude to určite v poriadku. Na druhý deň som vstal ráno pred siedmou a išiel vrátiť auto. Moje auto už bolo „obkľúčené“ nákladnými automobilmi, kopou robotníkov a tesne vedľa auta bola vyhĺbená tak polmetrová jama. Z druhej strany boli kovové stĺpiky, ktoré oddeľovali chodník od veľkého parkoviska (25 USD za vstup, flat rate). Bolo jasné, že toto auto nejako normálne zo zajatia vlastnými silami nevyslobodím. Bol pondelok a o 3 hodiny sa začínala tlačovka so Stevom Ballmerom, na ktorej som musel byť – veď preto som preletel pol sveta. Aj teraz som mal pocit, že situácia je riadne komplikovaná, ale vyrieši sa, len som nevedel ako... :-) Asi 10 minút som bezvýsledne diskutoval z robotníkmi, ktorí len krčili pecami a medzi sebou si čosi hundrali po španielsky. Zrazu sa objavila Ruska, ktorá mi večer „odsúhlasila“ parkovanie. Situáciu som nemusel nijako vysvetľovať, všetko jej bolo jasné na prvý pohľad. A tu som pocítil, aký dôležitý je rečový prejav. Zatiaľ čo ja som robotníkov skôr prosíkal a snažil sa nájsť škáročku, ona zobrala do ruky ťažké zbrane. Na robotníka, ktorý pôsobil ako vedúci, spustila taký rev, že ľudia z okolitých domov začali otvárať okná a sledovať situáciu. Ruský prízvuk do tejto hlasitej reči sedel úplne presne a ihneď bolo jasné, kto drží opravy situácie pevne v rukách. V istej chvíli som mal pocit, že vedúci robotníkov sa pod vplyvom záplavy slov začal fyzicky zmenšovať, ale stále nič nehovoril. Po chvíľke prešiel k skupinke svojho tábora a padlo rozhodnutie. Ku kovovému stĺpiku priniesli robotníci plynový autogén a o minútu bol odrezaný. Ja som pohodlne prešiel cez platené parkovisko von, zamával Ruske na pozdrav a robotníci už medzitým privárali stĺpik naspäť.

Tlačovka prebehla v poriadku, Steve Ballmer bol tradične netradičný a dostali sme do konca roka zápožičku tabletového počítača s Windows 8 a Office 2013. Máme teda dostatočný priestor vyskúšať výhody takejto modernej kombinácie na tom správnom zariadení.

Posledný deň sme mali odletieť až v noci, cez deň som si preto pozrel San Francisco. Aby som prešiel čo najviac, požičal som si bicykel, s ktorým nie sú žiadne starosti s parkovaním :-). Toto mesto leží na 43 kopcoch a sú fakt strmé na ťahanie na bicykli, ale väčšinu som zvládol bez zosadnutia. Ktosi múdry povedal, že ak chceš zažiť dobrú zimu v lete, choď do San Francisca a je to pravda. V zálive bolo cez deň okolo 9 °C, riadne hmlisto a ľutoval som, že som si nezobral zimnú bundu. Ako som sa však prichádzal k lákavej atrakcii Golden Gate Bridge, Tichý oceán za pol hodiny zmenil počasie na úplne slnečné a horúce. To som už zase ľutoval, že som si nezobral krátke nohavice. Cestu na bicykli cez slávny most každému odporúčam. Okrem toho, že máte priamy dotyk s úžasnou prírodou a uvidíte naozaj veľa, u mňa to malo aj takú výhodu, že večer som bol na smrť unavený. Domov som letel priamou linkou do Mníchova, čo je tak 11 hodín cesty, a prvý raz sa mi podarilo v ekonomickej triede spať viac ako 5 hodín v kuse. Za dva dni som sa dal doma dokopy a pomohol pri dokončení tohto vydania.

Prajem vám príjemné čítanie PC REVUE a prežitie ostávajúcej časti prázdnin.
Ondrej Macko

PC REVUE 8/2012 Editorial

Autor: Ondrej Macko