PC REVUE

Nalejme si čistého vína


Ako väčšina vecí aj toto sa začalo úplne nevinne. Jedna z firiem sa veľmi správne rozhodla pre netradičné predstavenie svojich produktov vo vodnom svete. Keďže dnes je taká doba, že firmy sa spájajú v rámci krajín do väčšieho celku a prirodzeným spojením navždy ostane Slovensko a Česko, cestovali sme do Prahy. Pri plánovaní podujatia som organizátorom hovoril, že českú diaľnicu D1 z duše nenávidím, a to hlavne v autobuse, preto sme šli netradične vlakom. A bolo to oveľa pohodlnejšie, navyše súčasťou vlaku bol aj jedálenský vozeň, a tak cesta ubiehala rýchlo. Ako to však vo vlaku chodí, veci položené na stole sa pohybujú, a tak sa niekde medzi Brnom a Prahou stalo, že sme zrealizovali neplánovaný crash test môjho notebooku. Som povestný tým, že notebook vytiahnem pri každej, aj úplne nevhodnej príležitosti, keďže mám vždy niečo nedorobené, a teraz sa mi to stalo takmer osudným. Na notebook sa totiž kompletne vyliala dvojdecová fľaška červeného vína. Zostal funkčný, ale na displej niesol stopy toho incidentu – pod fóliu sa dostali kvapky vína. Je zaujímavé, že z istého pohľadu je teraz displej v tých pofľakovaných plochách výrazne jasnejší než inde. Asi by som mal tento poznatok oznámiť ako „zlepšovák“ výrobcovi. Príslovie „vo víne je pravda“ asi platí. Zatiaľ som si na túto ornamentovú podobu displeja zvykol, a keďže mám notebook ešte v záruke, u mňa sa časom ešte určite niečo pritrafí a navštívim servis.


Pokračovali sme  v jedálenskom vozni v konzumácii jedál pripravených vo fólii a zohrievaných nad parou. Boli sme skupina 15 novinárov, ktorí nestihli ani poriadne raňajky, ani obed, takže český čašník vôbec nestíhal a dával nám to aj patrične najavo. Vlak pokračoval z Prahy do Berlína, ale osobne si myslím, že v jedálenskom vozni po našom výstupe už nezostalo nič, mohli ho pokojne odpojiť.

Predstavenie firmy sa konalo na ďalší deň, všetko sa odohrávalo v najväčšom vodnom parku v strednej Európe. Po skončení oficiálneho programu sme s kolegom Jozefom nakrútili efektné video o vodotesnosti fotoaparátov. Konštatujem, že mať fotoaparát, s ktorým sa môžete ponárať do vody, je netušene dobá zábava. Škoda, že nás s ním nepustili do sauny, vyskúšali by sme aj odolnosť pri teplote nad 100 °C. Len niektoré zábery by boli asi trochu šteklivé.

Naša skupina novinárov sa veľmi rýchlo rozdelila na časť, ktorá si po skončení akcie užila skôr pasívny oddych, a časť, ktorá sa venovala aktívnemu životu. Tento vodný svet je vytvorený tak, že v ňom máte pocit dovolenky pri Stredozemnom mori. A keďže neznášam vylihovanie na pláži, pridal som sa k aktívnej skupine, kde boli hlavne mladí novinári. Ja som už človek – diplomaticky povedané – s dlhšími životnými skúsenosťami a pri porovnaní svojich možností s kolegami som vedel, že tu ťahám za kratší koniec. Neskôr poobede, keď už všetci oddychovali, prešiel som celý vodný svet krížom-krážom a našiel fitnes centrum. Bolo skvele vybavené a nebolo v ňom nikoho. V rohu stál stroj, ktorý dokázal zmerať objem tuku v tele a posúdil aj ostatné parametre. Hneď som vedel, prečo tak zaostávam. Nemám odvahu zverejniť kompletné namerané údaje, ale vedel som, že toto je míľnik v mojom živote. No, nalejme si čistého vína, index BMI sa po prvýkrát dostal na hranicu miernej obezity, čo mi znelo dostatočne hrozivo. Neverím na žiadne zázračné lieky, ktoré si kúpite v teleshopingu, ani na zmrazovanie brucha. Platí jednoduchá rovnica – výdaj energie musí byť väčší ako jej príjem. Potom to funguje bez zázrakov, ale nie hneď.

Keď som prišiel domov, navštívil som fitnes centrum a pohovoril si s personálom. Dohodol som si trénera a on mi poskytol prvé cvičenie zadarmo. Začalo sa to vcelku mierne, cviky som v pohode zvládal, navyše som mal hrejivý pocit, že som začal robiť niečo so svojím telom. Tak som si predplatil na mesiac cvičenie dvakrát do týždňa. To sa ukázalo ako veľmi prezieravé, lebo keď som si už zaplatil, predsa to len tak nenechám. A mal som si zaplatiť hneď tri mesiace dopredu. Žiadne z ďalších cvičení totiž nebolo také jednoduché ako to prvé. Napríklad kliky som nerobil asi 20 rokov a teraz ich zrazu mám urobiť 12 za sebou (našťastie za pomoci špeciálnej gumy, ktorá je zavesená na strop miestnosti). Objavil som na svojom tele svaly, o  ktorých existencii som dovtedy nemal ani potuchy. A pri každom cvičení cítim, že toto je môj aktuálny strop, srdce mi ide vyskočiť z hrude a dych lapám tak dve minúty. Ale vydržal som zatiaľ vždy.

K cvičeniu pridal môj tréner aj ďalšie zmeny. Začali sme vodou – povedal mi, že vzhľadom na moju hmotnosť by som mal denne vypiť 3 litre vody. Žiadne sladené nápoje, údajne najlepšia je obyčajná voda z vodovodu. Priznávam, že vodu z vodovodu som doteraz pil len v situáciách krajného smädu. Ale vypiť sa dá, tie tri litre sa dajú dobre rozdeliť počas celého dňa. Horšie je to u mňa s tým, že tie tri litre sa musia aj nejako dostať z tela von. Ja často cestujem autom na dlhšie trate a veru nájsť vhodné miesto na D1 či R1 nie je vôbec jednoduché. Hlavne nie v mojej situácii, keď som sa stal trochu známejším a nemôžem pod rúškom anonymity robiť veci, ktoré som pred pár rokmi pokojne mohol robiť. Už som si o sebe prečítal na internete kadečo, takže si radšej dávam pozor. No už poznám svoje telo oveľa lepšie a viem, kedy môžem piť, a na diaľnici zastavujem takmer pri každej pumpe. Už teraz viem, že môj tréner určite pristúpi aj k ďalším stravovacím obmedzeniam, veď inak by to asi ani nešlo. Novinársky život je však dosť nezdravý – súčasťou každej konferencie býva večerná časť, kde akosi patrí k dobrým mravom, aby ste jedli a pili. Inak ste čiernou ovcou, čo sa nevypláca. Po toľkých rokoch som sa naučil mierne simulovať tieto činnosti, ale úplne sa tomu nedá vyhnúť. Samozrejme, sú to akcie po 21. hodine, takže to určite nie kóšer. A na niektorých akciách je lepšie sa nepýtať, čo vlastne konzumujeme.

Zatiaľ teda ostávam pri cvičení, dokonca som si reálne zacvičil aj pri testovaní najnovšieho televízora, ktorý má fitnes v sebe. Na týchto zariadeniach je zaujímavé sledovať, akú námahu vyžaduje spáliť kalórie, ktoré zase tak jednoducho do tela dostanete. Časom skúsim ešte otestovať nejakého virtuálneho trénera na bicykel a uvidíme. Do ďalšej časti života by som však rád vkročil s optimistickým koeficientom BMI.

Príjemné čítanie májového vydania vám praje
Ondrej Macko


PC REVUE 5/2012 Editorial
Autor: Ondrej Macko