utorok 7. februára 2012

PC REVUE


Aj so slovenčinou sa dá presadiť vo svete

Opäť prišiel začiatok roka a v čase, keď na Slovensku ešte panovalo obdobie vianočných prázdnin, leteli sme do Las Vegas na výstavu CES. V tomto vydaní nájdete takmer dvojhodinové video so slovenskými titulkami, ktoré sme rozdelili podľa ucelených prezentácií do 12 častí, pripravili sme megareportáž, fotogalériu a aj obľúbený článok o ďalších zážitkoch z ciest. CES je dôležitá výstava a je dobré byť priamo na mieste. Z redakcie sme cestovali dvaja, šiel so mnou aj Jožo Orgonáš, ale leteli sme tentoraz inými leteckými spoločnosťami. Ja som zo Slovenska odišiel ráno na sviatok trojkráľový, so šoférom som sa dohodol na 7. hodinu, hoci lietadlo letelo až o 10:25. Zmenil som pôvodný termín o hodinu skôr, lebo u nás predpovedali husté sneženie. Prišla siedma hodina a šoféra nikde. Čakal som štvrťhodinu, a keď sa nič nedialo, začal som baliť veci do svojho auta. Nechať auto na letiskovom parkovisku vo Viedni je síce poriadne drahý špás, ale zmeškať let som určite nechcel. Keď som už bol autom na polovicu von, zavolal mi šofér, že o 15 minút je u mňa. Našťastie meteorológovia sa sekli, po snežení nebolo aj chýru, a tak som mal čas. O 15 minút som už sedel vedľa šoféra, ktorý mi vysvetlil, že na Dlhých Dieloch jeho auto zablokovalo iné auto s tým, že vodič tam nechal číslo na mobil pre prípad nutnosti. Lenže zobudiť ho vo sviatok pred siedmou ráno nebolo až také jednoduché. Na letisko som sa dostal v poriadku, stihol som všetky úkony, ktoré pred takouto cestou robím, a okolo 10. hodiny som už sedel v lietadle.


Lenže o 10:25 sa nič nedialo, neskôr sa ozval pilot s tým, že ešte čakáme na cestujúcich zo Záhrebu a bude to „pár minút“ trvať. Pár minút bolo v skutočnosti 40, vtedy som už vedel, že o zábavu mám postarané. Letel som totiž do Washingtonu a prestupoval na let do Las Vegas. Keďže mám s týmto prestupom už svoje skúsenosti, chcel som mať naň dosť času. Dal som si preto rezervu 3 hodiny, čo by malo byť v pohode. Do Washingtonu sme prileteli so zdržaním asi 50 minút a nastala chvíľa, ktorej som sa obával – Immigration Control. Je to miesto, kde vám skontrolujú doklady, odfotia vás, zoberú odtlačky desiatich prstov a to niečo aj trvá. Navyše celá situácia závisí od lietadiel, ktoré pristáli pred vami. V našom prípade to bolo jedno lietadlo z Čile a jedno z Egypta. A to stačilo na to, aby bol rad taký, že som na jeho koniec nedovidel. Ľudia sa tu rozdeľovali do dvoch radov – US Citizen (teda občania USA a držitelia zelenej karty) a tí ostatní. Rad pre US Citizen bol, samozrejme, asi stokrát kratší a vybavovanie išlo rýchlo. Ja som stál v rade plnom príslušníkov rôznych národností, ktorí boli pre USA potenciálnymi ilegálnymi imigrantmi. Náš rad sa takmer nehýbal, ľudia oprávnene nadávali okolitým zamestnancom, keďže každý mal nejaký nadväzujúci let. Úplný vrchol nastal s mladou nemeckou rodinkou s dvoma deťmi vo veku asi 5 a 3 roky. Od takýchto detí nemožno chcieť, aby poslušne čakali v dlhočiznom rade, a keď ich jeden zo zamestnancov vyzval, aby išli dopredu, nik až tak hlasno nenadával. Ako však prišli dopredu, šéf zamestnancov k nim prišiel, bez hanby im vynadal, rovnako aj svojmu zamestnancovi a poslal ich späť. Dávam teda posolstvo komukoľvek, kto má s tým do činenia: Nie, USA, takto sa veci nerobia! Ak chcete mať dôslednú kontrolu, vybavte si na to príslušný počet zamestnancov. Ľudia vás predsa hodnotia podľa prvého zážitku a toto bola skúsenosť, ktorá svedčí podľa mňa o arogancii. Z dvanástich vyhradených odbavovacích miest boli totiž štyri zatvorené. Myslím, že by sa nič nebolo stalo, keby tieto miesta boli pokryté naplno a miesta pre vyvolených US Citizen (otvorené boli všetky pozície) boli zase adekvátne redukované.

Čas začal letieť úžasne rýchlo, meral som ho na stopkách. Keď som sa po dvoch hodinách a 5 minútach dostal na rad, môj pohovor spočíval v jedinej otázke: kedy sa vraciam späť. S fotografovaním a odtlačkami to celé trvalo minútu a 12 sekúnd. Už som myslel, že mám vyhrané, ale potom ešte nasledovala ďalšia bezpečnostná kontrola (hoci sme nemali možnosť k ničomu zvonka sa dostať), ktorá trvala ďalších 15 minút. Nakoniec som dobehol k bráne určenej pre let do Las Vegas asi minútu pred plánovaným odletom. Videl som však už len odchádzajúci „rukáv“ a lietadlo, ako sa pomaly pohýna smerom na odlet. Zmeškal som teda nie mojou vinou let a bolo to treba riešiť. Nasledujúci let mi letecká spoločnosť zarezervovala, ale bolo to o 5 hodín neskôr. Bolo pol šiestej večer, a tak som rozmýšľal, čo s týmto časom urobím. Rozhodol som sa, že sa skúsim pozrieť do mesta. Na letisku vo Washingtone som bol veľakrát, ale v meste nikdy. Vyšiel som teda pred letiskovú halu a poobzeral som sa smerom k taxíkom. Stálo ich tam poriadne veľa, prešiel som sa skôr bezcieľne popri nich a z jedného z nich znela podozrivo známa hudba. Bol to Waldemar Matuška. Hneď som vedel, že s tým taxikárom sa určite dohodnem. Bol to Čech žijúci v USA už 25 rokov a vyznal sa tu detailne. Povedal som mu, že mám tak 2,5 hodiny a rád by som si pozrel mesto. Rozhodol, že sa to dá stihnúť, a ja som vložil svoj osud do jeho rúk. Dohodli sme sa na cene 70 USD bez papiera. Ako doma – nič sa nezmenilo za tie roky... Ako som videl, bol celkom rád, že zase hovorí svojím materinským jazykom, a ja som bol rád, že so slovenčinou sa dá vo svete predsa len presadiť. Konečne som tak (síce len z taxíka) videl Biely dom, Obelisk, Washingtonov pamätník a iné veci známe skôr z filmov, navyše aj s výkladom. V teple taxíka pri českej hudbe som sa upokojil a uvedomil si, že aj táto situácia nakoniec dobre dopadne. Z celej cesty na CES a späť bola prechádzka večerným Washingtonom môj najkrajší turistický zážitok a „zariadili“ mi ju záhrebskí cestujúci. Neskôr som sa síce uprostred hlbokej noci, ale predsa dostal do Las Vegas, vyspal som sa a mohol absolvovať celý program výstavy. Lety som si totiž preventívne nastavil tak, aby som mal viac ako ceň na prekonanie 9-hodinového rozdielu a vcelku sa mi to podarilo.

Výstava už bola skôr o neustálom naháňaní, 5000 akreditovaných novinárov je jednoducho na vyhradené priestory veľa a museli sme sa, síce neradi, ale predsa pekne po slovensky predbiehať. Pre vás to však urobíme, nakoniec sme sa dostali všade, kde bolo treba. Možno ste si všimli, že správy a videá sme robili priamo z miesta konania, čo pre mňa znamenalo spať menej ako 4 hodiny denne. Po návrate domov som sa tak nevedel dospať, trvalo takmer týždeň, kým som bol zase Ondrej Macko. Na CES sa mi podarilo skôr náhodne nakrátko sa osobne stretnúť so Stevom Ballmerom z Microsoftu a Mooly Edenom z Intelu, čo si veľmi cením. CES čaká v budúcom roku zmena, ak všetko pôjde tak, ako si predstavujeme, budeme tam o rok znova aj s našou komplexnou reportážou.

Príjemné čítanie februárového vydania praje

Ondrej Macko



PC REVUE 2/2012 Editorial
Autor: Ondrej Macko

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára