PC REVUE - OpenPark

Inventúra

Zmráka sa, stmieva sa. Aspoň taký dojem vytvárajú politici a ekonómovia v médiách. Nad eurom a Európskou úniou sa vznáša tieň neistoty, čo bude, či dokážeme prekonať súčasnú krízu. Komentárov a scenárov možných východísk zaznelo v médiách už toľko, že pridávať ďalšie nemá zmysel. Ale pokúsim sa aspoň o trochu iný pohľad. Nemám návod na riešenie, ponúkam len zopár postrehov na zamyslenie a možno ľahšie prekonanie tohto nervózneho obdobia.

To, čo v súčasnosti máta EÚ, nie je „len“ dlhová kríza, cyklicky sa opakujúca hospodárska kríza či inštitucionálna kríza EÚ. Je to výsledok hlbokého nevyváženia celého systému, zjednodušene povedané, „my“ ako občania EÚ míňame podstatne viac, ako vytvoríme. Niekde je ten rozdiel väčší (napr. Grécko), niekde menší. Využívame životný komfort, na ktorý sme si zvykli, ale na jeho prevádzku už nemáme dosť prostriedkov. Preto sme si požičiavali a teraz sa to prevalilo. Taká jednoduchá je táto pravda. Politici to neriešili, lebo nechceli prijať nepopulárne opatrenia, aby zostali čím dlhšie pri vláde. A my občania sme to odkývali, pretože sme väčšinou volili populistické strany. Iné (ak nejaké boli) však ani nemali šancu sa do parlamentu dostať a presadiť zmenu. Taká je realita dnešných dní v skratke.

Niektoré regióny sveta majú ropu alebo inú výhodu, ktorá im pohodlne zabezpečuje vysoký životný štandard. Iné krajiny to dosahujú podstatne vyššou produktivitou práce, akú máme my, alebo rozumným hospodárením a efektívnym riadením štátu. Väčšina sveta je však podstatne chudobnejšia ako my, na to by sme si nemali zabúdať. Nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti, pitnej vode, zdravej výžive, k streche nad hlavou, k tomu všetkému, čo je pre nás samozrejmé. Vážme si preto to, čo máme.

Ako prvý krok k riešeniu treba urobiť analýzu a otvorene si priznať, na aký životný štandard pri súčasnom výkone (produktivite práce, inovatívnosti, konkurencieschopnosti atď.) máme „nárok“. Jednotlivé vlády EÚ by mali urobiť svojim občanom odpočet toho, aké služby štátu (sociálny systém, zdravotnú starostlivosť, dopravu, vzdelanie atď.) dokážu pri súčasnom HDP utiahnuť. Či sa nám to páči, alebo nie, mali by sme spoznať túto pravdu, aj keď bude nepríjemná, a potom ju prijať, vyrovnať sa s ňou. Čas na rozhodovanie sa, či naďalej chceme žiť na dlh alebo sa začneme správať zodpovedne, už nemáme, už vypršal. Ak túto pravdu nedokážeme prijať a stráviť ju, budeme sa proti nej búriť, môžeme čakať sociálne nepokoje, pouličné revolúcie atď., ktoré nič nezlepšia, iba vyvolajú chaos a rozvrat. Tadiaľto cesta nevedie.

Ak nič nezmeníme, kvalita života sa v tomto priestore už onedlho viditeľne zníži, lebo už teraz nie je udržateľná. Napriek tomu bude stále neporovnateľne vyššia ako vo väčšine krajín sveta. Je jasné, že si chceme zachovať, resp. zvýšiť životnú úroveň. Nemáme, žiaľ, bohaté ropné náleziská, hoci takto by to bolo podstatne jednoduchšie J, ale ide to aj bez ropy. Vo svete je niekoľko príkladov aj menších krajín, ktoré „len“ rozumným hospodárením a riadením krajiny dokážu bez zadlžovania sa zabezpečiť svojim občanom vysokú kvalitu života. Stačí sa inšpirovať, ale, samozrejme, nie každý príklad sa dá opakovať a nejde to hneď a samo od seba. V tomto prípade neexistujú rýchle a jednoduché riešenia. To, čo potrebujeme urobiť, sú hlboké štrukturálne zmeny vo viacerých oblastiach. Určite potrebujeme dostať do vedenia vlád jednotlivých štátov múdrych a zodpovedných ľudí, ktorí nebudú ťahať krajiny cez volebné obdobia striedavo chvíľu doľava a potom zase doprava, ale iba dopredu. Bez presadzovania straníckych záujmov, bez bojov o moc, neskorumpovateľných, ktorí nebudú ovládaní vlastným egom a osobnými emóciami. Obdobné zmeny kvality však potrebujeme dosiahnuť nielen u riadiacich ľudí „tam hore“, ale aj u výkonných pracovníkov v úradoch, štátnych organizáciách, súkromných firmách, školách, rodinách, jednoducho všade. Potrebujeme zmeny v riadení a výkone, ale najmä potrebujeme „duchovný prevrat“ celej spoločnosti. Bez neho to bude opäť len plátanie dier a udržiavanie neduživého starého systému pri živote. Zmena kvality osobnosti je však dlhodobejší proces, je to individuálny osobný príbeh každého z nás. Príbeh o tom, ako sa dokážeme vyrovnať s vlastný egom a s vlastnými myšlienkami. So závisťou, neprajnosťou, hnevom, lenivosťou, egoizmom, neporiadnosťou, mamonárstvom, nervozitou, odsudzovaním druhých atď. Príbeh o tom, ako sa dokážeme vymaniť z otroctva vlastných negatívnych myšlienok a emócií, ako ich dokážeme dostať pod kontrolu a transformovať na pozitívne. Na pozitívne myšlienky, slová a skutky. Existuje na to viacero ciest a kopec literatúry, „ako na to“. Treba len začať. Teraz je tá správna doba na zmenu a už nie je na čo čakať, lebo nás nadchádzajúce zmeny zastihnú nepripravených. Treba si urobiť inventúru vlastného vnútra a podrobiť ho dôkladnej očiste. Zbaviť sa starých negatívnych myšlienok, všetkých strachov, hnevov, závisti  a pod. Potrebujeme, aby každý z nás najprv urobil osobnú duchovnú transformáciu, až potom môže dôjsť aj k pozitívnej zmene v celej spoločnosti. Opačne to nefunguje J. Potom môžeme čakať vyššiu kvalitu života, hojnosť a prosperitu. A to z celého srdca prajem všetkým.

Všetko dobré v roku 2012!

PC REVUE 12/2011 OpenPark

Autor: Martin Drobný