streda 3. augusta 2011

PC REVUE

Naučte sa vidieť veci z nadhľadu

Ako možno viete, minulý mesiac skončil jeden z tlačených IT magazínov na slovenskom trhu. Viacerí moji známi sa ma pýtali, čo to znamená pre náš magazín. Odpoveď je jasná, PC REVUE pokračuje ďalej, ako vidíte aj na tomto výtlačku ako jedni z mála na slovenskom ale i českom trhu máme aj letné vydanie. Aktuálne vstupujeme už do 19. roku, končí teda náš „tínedžerský“ vek (prvé číslo vyšlo v auguste 1993). Hneď druhým dychom, ale treba férovo povedať, že dnes vydávať tlačený magazín je celkom umenie. Na rozdiel od západnej Európy je u nás situácia oneskorená a mám taký pocit, že skutočný prejav ekonomickej krízy u nás aktuálne vrcholí. Stále sa snažíme zachovať cenu magazínu tak, aby si ho mohli kúpiť čo najširšie skupiny ľudí. V oprávnených prípadoch máme aj sociálne predplatné, ktoré dotujeme z našich vlastných zdrojov. Ak však máme priniesť hodnotné a jedinečné články, musíme mať dostatočné zdroje napr. na cestovné náklady a aktualizáciu testovaciu výbavy. Rovnako redaktori i všetci kolegovia z redakcie musia byť zaplatení, ceny energií kontinuálne rastú. V hodnoteniach, ktoré od vás pravidelne dostávam sa obšas vyskytne konštatovanie, že v našom médiu máme veľa inzercie. Tá je však neoddeliteľnou súčasťou každého tlačeného média, ale aj rozhlasu i televízie. Bez tohto zdroja by to celé nefungovalo, resp. PC REVUE by bolo tak drahé ako niektoré zahraničné IT magazíny. Inzercia pritom má svoju informačnú hodnotu, často totiž konzultujeme so zadávateľmi inzercie formu predstavenia ich produktov v PC REVUE, aby to celé malo zmysel. Prvoradým cieľom je priniesť čo najviac hodnotných informácií pre vás, čitateľov.

Zároveň sa snažíme nájsť zdroje vo vlastných radoch, hľadáme rezervy všade a chceme byť čo najefektívnejší. Zavádzame zmeny, ktoré nie sú pre všetkých príjemné, ale sú nevyhnutné, ak chceme ostať na vrchole slovenskej IT žurnalistiky. Ďalej sme poriadne pridali aj na multimediálnom obsahu. Pred dvoma rokmi boli naše videorecenzie ale i fotogalérie na úplne inej úrovni, než je tomu teraz. Ako sa ukazuje, video je kľúčová aplikácia súčasnosti a záujem o redakčné videorepotáže i videorecenzie rastie. Mimochodom, našim zatiaľ najúspešnejším videom bol ostatný crash test notebooku spojený so zoskokom na padáku. Len trošku sa pochválime, že výrobca tohto notebooku nás už požiadal o povolenie používať toto video na celosvetovej úrovni a zakomponovanie anglických titulkov do neho. To považujem za úspech, keďže obyčajne dostávame od firiem videá k produktom s anglickým znením a toto bude asi prvý krát, čo sa video s originálnym slovenským hlasom dostane k IT novinárom v celom svete. Takže, aby som to zhrnul, PC REVUE nemá jediný dôvod prechádzať na čisto elektronickú podobu, ešte viac pridáme na zaujímavosti našich článkov, ale stále ostávame hlavne na papieri. To však určite neznamená, že by sme zanedbávali elektronickú podobu. Naopak, sme pred podpisom zmluvy s konkrétnou firmou, ktorá nám poskytne technologickú výbavu na to, aby sme mohli byť aj v multimediálnej podobe na čoraz populárnejších tabletoch. Už na jeseň si nás tak budete môcť pozrieť napr. na tablete Apple iPad. Vieme, že skupina ľudí, ktorá preferuje tento spôsob čítania magazínov existuje, aj keď na druhej strane oveľa väčšia skupina nedá na papier dopustiť a tablety ako čítačky odmieta. Vyhovieme obom skupinám, bude na vás, čo si vyberiete. A teraz k obľúbenej téme, ktorú máte radi na mojich úvodníkoch a tou sú zážitky zo služobných ciest.

Tento raz som absolvoval takúto cestu do Varšavy. Pozývateľ tiež zrejme hľadal vnútorné rezervy a prišiel na to, že to bude jednodňová akcia. Nebudú teda výdavky za hotel a ani za večeru. Mne osobne to vyhovovalo, mám rád krátke akcie, ale na stretnutí som hovoril so svojimi českými kolegami a tí neboli nejako extra nadšení. Ono je to celkom unavujúce – vstávate o 5 hodine, utekáte na letisko do Viedne, potom nasleduje po rôznych zdržaniach konečne samotná akcia, hneď potom na letisko a o desiatej večer pristávate zase vo Viedni. To všetko v piatok, unavený po celom týždni. Ale prosím, ušetríme čas a to sa u mňa počíta.
Tento raz som na konferenciu išiel s dvoma kolegyňami z IT brandže a rozdiel medzi nami sa prejavil ihneď. Roky chodím na viedenské letisko, poznám úplne presne, kde sa dá najlacnejšie najesť a napiť a že je tu internet zadarmo, ale veru obchod s okuliarmi či módnymi topánkami som si za tie roky vôbec ani nevšimol. Určite nechcem hádzať všetky príslušníčky nežného pohlavia do jedného vreca. Viem, že sú medzi nimi veľké rozdiely, ale tieto dámy to brali tak, že keď je voľná minútka, treba ísť pozrieť obchody. Môj postoj je úplne iný – ak je voľná minútka, snažím sa niečo napísať, najlepšie priamo reportáž. Stačí mi pokoj, elektrická zásuvka, ideálne aj káva. Chodiť po nákupoch je asi posledné, čo preferujem. Na letisku vo Varšave sa to opakovalo a tak som sa stal strážcom dvoch kabeliek. Keď som chcel ísť na záchod, musel som zobrať so sebou všetku svoju foto-video techniku, notebook, dve kabelky a dámske saká. Aj keď pohľady návštevníkov rovnakej miestnosti na mňa a moju netradičnú výbavu boli skôr skúmavé, toto mi vadilo len trochu. Keď však došlo k tomu, že letiskový personál oznámil poslednú výzvu na nasadnutie do lietadla a ja som nemal strážené kabelky a saká komu odovzdať, už mi až tak do smiechu nebolo. Určite som netúžil po prežití noci kdesi vo Varšave, aby som pomohol vyhľadať najkrajšie topánky vhodnej veľkosti. Prešiel som tak za pult s kontrolou palubných lístkov, ale do pripraveného autobusu k lietadlu som nenastúpil. Steward sa ma prišiel pýtal, čo sa stalo, že nepostupujem ďalej, ale na vysvetľovanie celej zložitej situácie som nemal chuť a tak som mu povedal, že ešte minútku počkám. Iste poznáte ten pocit, keď na vás spočinú oči okolostojacich s tým, že tu niečo nie je v poriadku a čím viac času ubieha, tým sú obavy väčšie. V tejto chvíli som sa už rozhodol zavolať na mobily, aby som vedel, v akej situácii vlastne som. Oba mobily však zvonili v kabelkách na mojich rukách a pohľady personálu ešte viac spozorneli. No, aby som to nepredlžoval, bolo jasné, že dámy prídu, len nevedno kedy a keď som už strácal všetku nádej, objavili sa. Topánky samozrejme žiadne, ale boli spokojné. Ja som až taký spokojný nebol, ale neskôr som si povedal, veci sa treba pozerať z nadhľadu. Vlastne sa nič nestalo, ale nabudúce už budem múdrejší – už nebudem strážcom vecí niekoho iného na letisku.
Želám vám príjemné prežitie zvyšku leta, veľa príjemných zážitkov a pozerajte sa na veci z nadhľadu.
19. júla 2011, Ondrej Macko

PC REVUE 8/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára