Zhruba pred mesiacom som šiel autom z práce domov neskoršie ako zvyčajne. Keďže v rozhlase už nevysielali relácie, na ktoré som bežne zvyknutý, pustil som sa do „surfovania“ po jednotlivých staniciach. Priznávam sa, že rozhlas najčastejšie počúvam v aute a bežne mám zapnuté komerčné stanice. Väčšinou vyhľadávam správy a iné relácie s hovoreným slovom. Tentoraz som však naladil verejnoprávny rozhlas. Konkrétne bolo v tom čase na programe vysielanie pre najmenších. Vtedy som si uvedomil, že rozprávku z rozhlasu som nepočul dobrých desať rokov – a bol som rozhodnutý. Úvodná hudobná znelka bola zhruba taká ako v minulosti, ale obsah rozprávky sa od mojich čias podstatne zmenil. Šlo totiž o vysvetľovanie architektúry počítača.
Hlavným hrdinom v rozhlasovej rozprávke bol Miki. Postupne vysvetľoval o počítači všetko – monitor, klávesnicu, myš, ale venoval sa aj pevnému disku, disketovej jednotke, CD mechanike atď. Dôležité bolo, že všetko vysvetľoval detskými slovami a šancu porozumieť výkladu mali aj deti predškolského veku. Pravdupovediac, zhruba za 10 minút toho Miki stihol dosť, bolo to vcelku solídne vysvetlenie základov počítača. Veľmi sa mi páčila forma, akou autori rozprávky dokázali vysvetliť aj trochu náročnejšie skutočnosti. Odporúčal by som ju aj pre starších ľudí.
Na druhý deň som už chcel cielene zapnúť vysielanie Slovenského rozhlasu v príslušnom čase a vypočuť si ďalšiu časť rozorávky. Ale viete, ako to chodí. V práci som bol ešte dlhšie a rozprávku som už nestihol. Trvalo to pár dní, ale keď som počul ďalší diel z tejto série, vysvetľovanie sa dostalo už k pripojeniu na internet a webovým stránkam.
Čo z toho vyplýva? Po prvé je chvályhodné, že vysielanie verejnoprávnej stanice sa venuje aj týmto témam. Po druhé vyrastá nám generácia, ktorá má počítače, internet, moderné spôsoby komunikácie už v krvi. Vidno to všade okolo nás. Myslím si, že toto je skutočne cesta, ako sa v živote presadiť. Prejdime na ďalšiu tému, ktorá však s predchádzajúcou úzko súvisí. V čase, keď sme finalizovali toto číslo, práve vrcholil problém okolo písomných maturitných skúšok z matematiky. Neviem, ako sa to môže stať, ale na niekoľko škôl sa dostali testy s už vyznačenými správnymi odpoveďami. Pripadá mi to čudné, keďže aj my každý mesiac pracujeme s odovzdávaním podkladov pre tlačiareň. Každú stranu (a je ich vyše 100) u nás totiž pozerá niekoľko ľudí, máme niekoľko úprav vykonávaných grafikom, jazykovou redaktorkou a nakoniec aj finálnu kontrolu za prítomnosti všetkých. Napriek tomu sa sem−tam tlačiarenský škriatok objaví. Vytlačiť však vyznačené odpovede v teste a nezbadať to je naozaj pozoruhodné. Skôr sa mi zdá, že to nebolo náhodou.
Osobne si myslím, že projekt zavedenia počítačov do škôl by mohol postupne dospieť až do štádia, že maturity by bolo možné realizovať práve za ich využitia. Takto by sa asi nestalo, že by sa „omylom“ vytlačili aj nesprávne testy. Podľa mňa by sa zjednodušil aj proces vyhodnocovania testov, navyše by ich nebolo treba tlačiť (verte, že je to dosť nákladná položka) a azda by sa ešte viac podarilo zachovať anonymitu pri ich vyhodnocovaní. Dokážem si pritom predstaviť, že by testy v širšom rozsahu vypracovala skupina odborníkov a zodpovedný pracovník na ministerstve by potom len vybral finálne zadanie, pripravil a tesne pred stanoveným termínom uvoľnil na vypracovanie študentom.
Dokonca by som zvažoval možnosť, že by študenti pri riešení jednotlivých úloh mohli použiť aj informácie z internetu. Je to predsa skúška z dospelosti a tá by mala preveriť možnosti a skúsenosti študentov v reálnej praxi. Veď dnes je celkom bežné, že ak niečo robíte, príslušné informácie si najprv „vygooglite“. Dôležité je predsa vedieť dať si tieto informácie dokopy, posúdiť ich dôveryhodnosť a, prirodzene, vedieť ich aj rýchlo nájsť. „Namemorované“ znalosti nemôžu maž prioritu, cieľom by malo byť toľkokrát spomínané kreatívne myslenie.
Osobne som sa raz počas vysokoškolského štúdia s podobným prístupom stretol – mohli sme použiť akúkoľvek literatúru či konzultovať s ľubovoľnou osobou. Čas na skúšku bol však presne limitovaný a pomôcť kamarátovi znamenalo zobrať si z času určeného pre seba. Pravdupovediac, bola to jedna z najťažších skúšok vôbec.
Namiesto toho máme zo súčasných maturít ďalšiu kauzu, ktorej výsledkom je rad výziev na odstúpenie, resp. trestných oznámení. Mimochodom, zdá sa mi, že z tohto postupu sa už na Slovensku stal akýsi rituál. Za každým neúspechom nasleduje od skupiny osôb výzva na odchod. Paradoxne pritom takúto výzvu často počujeme práve od ľudí, ktorí by sa asi mali poobzerať najprv okolo seba. Asi vám to pripomína známe slovenské porekadlo o pozametaní si pred vlastným prahom...
Ale nekončime pesimisticky! Našťastie príroda ide podľa svojich pravidiel a okolo nás sa začína prebúdzať život. Verím, že si nájdete dosť času a čítanie tohto vydania PC REVUE bude pre vás znamenať príjemne a užitočne strávené chvíle.
Príjemné čítanie vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára