Ovi Mapy zadarmo
Mnohí sú možno iní, no u mňa je to tak, že aj pri plánovanom výlete či pracovnej ceste za hranice Slovenska, sa na cestu pripravujem len pár hodín pred odletom, t.j. na poslednú chvíľu. Pred januárovým krátkym výletom do Paríža som sa však rozhodol, že budem dôslednejší. Tentokrát som si ani na cestovné poistenie nespomenul až v zahraničí, čo sa dá, našťastie, vždy vyriešiť SMS správou. Keďže som mal byť vo Francúzsku aj počas pracovných dní, rozhodol som sa naplno využiť možnosti balíka Ovi od Nokie, ktorý sme pre vás testovali aj v aktuálnom vydaní BC-čka. Hoci som bol na Ovi registrovaný už dlhšie, nevyskúšal som si napríklad možnosti Ovi Files. Práve pri ceste do Paríža, kedy som so sebou nechcel nosiť notebook či net-book, som ocenil možnosť vzdialeného prístupu k môjmu počítaču cez telefón (samozrejme, ak by mi ho v prípade potreby kolega prebudil), či dokonca možnosť uložiť si vybrané súbory na server Nokie. K dispozícii je priestor s objemom až 10 GB, pričom všetky tieto súbory sú kedykoľvek prístupné cez telefón. Nikdy neviete, čo sa stane a čo budete potrebovať. Testovanie prebehlo bez problémov. Našťastie, nenastala situácia, kedy by som moje „Anytime Files“ potreboval. Avšak pocit, že mám všetko k dispozícii a vo vrecku, aj keď som tak vzdialený od svojho počítača, bol príjemný. Samozrejme, napadne vás, môžem si súbory uložiť na pamäťovú kartu, či zabudovanú pamäť v telefóne, ale tento priestor som radšej využil na hudbu a filmy, ktoré mi výborne poslúžili počas letu či transferu z letiska.
Možno ešte viac, ako zo vzdialeného prístupu, som sa potešil z Ovi Maps. Na počítači som si totiž ešte doma naplánoval presné body - pamiatky, ktoré sme plánovali navštíviť, a taktiež jednotlivé trasy na každý deň. Síce som nemal zakúpenú licenciu pre pešiu navigáciu, ale na stránke Nokia som si stiahol bezplatnú týždennú licenciu. Výlet podľa GPS mohol začať. Z transferu do hotela sme to mali na skok, ale i tak sme sa spoľahli len na navigáciu. Fungovala excelentne. Na mape vidíte i zastávky metra, reštaurácie a iné body záujmu vrátane tých vašich, ktoré je potrebné si s vašim Nokia účtom zosynchronizovať najlepšie ešte na Slovensku. Na druhý deň sme sa vybrali k Eiffelovke, a keďže bola od nás približne 30 minút chôdze, rozhodli sme sa opäť spoľahnúť na pešiu navigáciu. Hlasové pokyny, presnosť, 3D budovy, všetko fungovalo stopercentne. Ale..., prečo mi telefón sťahuje dáta? E-maily si sťahujem cez Wi-Fi a všetko ostatné mám predsa vypnuté... Aha, asistované GPS. Zabudol som si ho vypnúť! Viete vôbec, že ak v zahraničí využívate navigáciu v telefóne s asistovaným GPS, prednostne je nastavené aj využívanie dát pre presnejšie určenie vašej polohy? Sú to síce zanedbateľné objemy, cca. 3 - 4 kB, ale keďže u operátorov máme účtovacie intervaly 10 alebo 100 kB a navigácia sa vždy odpojí a pripojí, môžete byť nemilo prekvapení po návrate domov. Preto ak nechcete zbytočne platiť za dáta v zahraničí, nezabudnite si vypnúť asistované GPS, a to aj v prípade, že používate napríklad navigačný softvér Sygic alebo iný.
Lenže nastal problém. Telefón bez pomoci mobilného operátora nedokázal nájsť GPS signál. Myslel som si, že je to len krátkodobá chyba, niekoľkokrát som však telefón reštartoval a nič. Viete si predstaviť tú bezradnosť, keď ste v cudzom a veľkom meste, spoľahnete sa na navigáciu a tá zrazu nevie, kde ste a kam chcete ísť? Samozrejme v mapách sa dá orientovať aj v prípade, že nemáte signál GPS, ale už to nie je ono, už to nie je plnohodnotná navigácia. A prečo som sa rozpísal o Ovi Mapách? Totiž, Nokia asi týždeň po mojom návrate oznámila, že už nebudeme musieť platiť za plnohodnotnú navigáciu. A to nielen pre peších, ale ani za navigáciu autom. Tento krok je vo svete GPS a mobilných telefónov veľmi významný, aj keď v súčasnosti Nokia bezplatnú navigáciu ponúka len pre vybrané telefóny. Ak je však ten váš jedným z nich, rozhodne si najnovšiu verziu Ovi Maps stiahnite. Nezabudnite ale, že v zahraničí vás navigácia za poznaním môže vyjsť draho.
Príjemné čítanie novoročného čísla BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 4. februára 2010
utorok 12. januára 2010
PC REVUE - OpenPark
Fraktál náš každodenný
V posledných rokoch sa začalo veľa hovoriť o záhadnom roku 2012. Z médií k nám prúdia katastrofické scenáre o konci sveta, apokalyptické vízie o prepólovaní magnetického poľa Zeme, tornádach, megazemetraseniach, prebudení množstva sopiek, horotvorných procesoch, prelievaní morí cez kontinenty atď. Všetci sa pritom opierajú o mayský kalendár, ktorý sa končí v piatok 21. decembra 2012. V tento deň má podľa jeho vykladačov nastať koniec veku, koniec sveta, tak ako ho poznáme teraz.
Nechcem sa pridať k šíriteľom strachu, toho je medzi ľuďmi až-až. K médiám sa pridal už aj Hollywood uvedením rovnomenného filmu. Hoci som svojho času mal veľmi rád trilery a sci-fi, na tento film sa veru nechystám ísť a zazlievam tvorcom filmu, že sa nechali strhnúť a priživili sa na atraktívnej téme. Strachu je medzi ľuďmi totiž naozaj viac ako dosť a jeho ďalším šírením sa podieľame na dôsledkoch, o ktorých väčšina ľudí nemá ani potuchy.
Vysvetlení záhady konca mayského kalendára je viacero. Či už je to vystriedanie všetkých dvanástich znamení zverokruhu, ktoré sa udeje raz za 25 920 rokov, čo je takzvaný platónsky rok, alebo uzavretie viacerých astronomických megacyklov pohybov planetárnych sústav v centre našej galaxie. Spomína sa aj koniec hmotného, materiálne orientované 3D sveta a jeho transformácia do transcendentálnej piatej dimenzie.
Jedno z vysvetlení sa opiera o iné dôvody, ponúka iný scenár a pozdáva sa mi asi najviac. Vychádza zo spoluúčasti každého človeka na tvorbe reality, ktorú žijeme. Opiera sa v skratke asi o to, že každý človek svojimi myšlienkami, emóciami, túžbami, snami, ale aj konkrétnymi činmi spoluvytvára nielen svoju individuálnu realitu, ale aj realitu okolitého prostredia, iných ľudí a vlastne celého sveta. Každý jedinec predstavuje individuálny „vesmír“, ktorý je časťou, ale aj kópiou toho „veľkého“ vesmíru. Dobrý príklad na ilustráciu tohto vnímania sveta sú fraktály, ktorých základná vlastnosť je práve sebepodobnosť. Asi najznámejší fraktál je Mandelbrotova množina, ktorej vizuálna interpretácia nám vyráža dych svojou krásou, dokonalosťou a nekonečnosťou. Prepojenosť matematiky s naším reálnym prostredím dokumentujú prírodné tvary, ktoré možno modelovať práve vďaka fraktálnej geometrii: hory, mraky, snehové vločky, rieky atď.
Vráťme sa však k téme. Náš svet je taký, akí sme my, aký je každý z nás. My ľudia sme plne zodpovední za stav nášho sveta. Za znečistené prírodné prostredie, za vojny, kriminalitu, hlad, za chudobu, utrpenie atď. To nie je vina a zodpovednosť iných štátov či národov niekde ďaleko na opačnom konci sveta, tam, kde sa deje niečo mimoriadne, kde sú vojny či prírodné katastrofy. To platí na úplne každého z nás. Každý z nás sa podieľa svojimi myšlienkami a skutkami na podobe sveta okolo nás. Ak nás ovláda ego, ak sú naše hlavy plné negatívnych myšlienok a emócií, strachu, hnevu, závisti, nechtiac nimi znečisťujeme nielen svoj osobný vesmír, ale aj ten „veľký“ spoločný. Ak naše skutky nie sú konané s dobrým úmyslom, s bezpodmienečnou láskou, ťažko môžeme čakať pozitívny ohlas od iných. Ak sa nenaučíme odpúšťať chyby iným, ťažko bude odpustené nám. Ak je náš vnútorný vesmír plný chaosu, úzkosti a tmy, ťažko bude náš spoločný svet plný pokoja, radosti, harmónie a lásky. Toto všetko sú myšlienky a hodnoty, ktoré nám sú veľmi dobre známe už tisíce rokov, ibaže sa ich v praktickom živote málo držíme. Musíme si preto uvedomiť našu plnú osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa okolo nás deje. Či už v tom našom individuálnom živote, alebo následne tom spoločnom, celosvetovom. Dobrá správa je, že na to, aby sme dali do poriadku chaos, utrpenie či negativitu na tej „vesmírnej“ makroúrovni, stačí, aby sme si dali do poriadku ten náš vlastný maličký mikrovesmír. O ostatné sa už postarajú zákonitosti fraktálnej matematiky. Stačí, aby sme v tom našom malom mikrovesmíre mali čistučko upratané a aby v ňom stále svietilo svetielko... :-) Popremýšľajte, ako na to. Ak budete hľadať, svoju cestu si už určite nájdete.
Rok 2012 preto môže byť určitý prelom v tom, aký bude náš svet, či v nás ľuďoch preváži poriadok, dobro, svetlo, láska alebo zlo, tma a chaos. A teda či nastane nová, lepšia éra v histórii ľudstva alebo postupná skaza a zánik. Máme našťastie ešte stále na výber, hoci čas sa kráti. Ja som za tú prvú možnosť.
PC REVUE 1/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V posledných rokoch sa začalo veľa hovoriť o záhadnom roku 2012. Z médií k nám prúdia katastrofické scenáre o konci sveta, apokalyptické vízie o prepólovaní magnetického poľa Zeme, tornádach, megazemetraseniach, prebudení množstva sopiek, horotvorných procesoch, prelievaní morí cez kontinenty atď. Všetci sa pritom opierajú o mayský kalendár, ktorý sa končí v piatok 21. decembra 2012. V tento deň má podľa jeho vykladačov nastať koniec veku, koniec sveta, tak ako ho poznáme teraz.
Nechcem sa pridať k šíriteľom strachu, toho je medzi ľuďmi až-až. K médiám sa pridal už aj Hollywood uvedením rovnomenného filmu. Hoci som svojho času mal veľmi rád trilery a sci-fi, na tento film sa veru nechystám ísť a zazlievam tvorcom filmu, že sa nechali strhnúť a priživili sa na atraktívnej téme. Strachu je medzi ľuďmi totiž naozaj viac ako dosť a jeho ďalším šírením sa podieľame na dôsledkoch, o ktorých väčšina ľudí nemá ani potuchy.
Vysvetlení záhady konca mayského kalendára je viacero. Či už je to vystriedanie všetkých dvanástich znamení zverokruhu, ktoré sa udeje raz za 25 920 rokov, čo je takzvaný platónsky rok, alebo uzavretie viacerých astronomických megacyklov pohybov planetárnych sústav v centre našej galaxie. Spomína sa aj koniec hmotného, materiálne orientované 3D sveta a jeho transformácia do transcendentálnej piatej dimenzie.
Jedno z vysvetlení sa opiera o iné dôvody, ponúka iný scenár a pozdáva sa mi asi najviac. Vychádza zo spoluúčasti každého človeka na tvorbe reality, ktorú žijeme. Opiera sa v skratke asi o to, že každý človek svojimi myšlienkami, emóciami, túžbami, snami, ale aj konkrétnymi činmi spoluvytvára nielen svoju individuálnu realitu, ale aj realitu okolitého prostredia, iných ľudí a vlastne celého sveta. Každý jedinec predstavuje individuálny „vesmír“, ktorý je časťou, ale aj kópiou toho „veľkého“ vesmíru. Dobrý príklad na ilustráciu tohto vnímania sveta sú fraktály, ktorých základná vlastnosť je práve sebepodobnosť. Asi najznámejší fraktál je Mandelbrotova množina, ktorej vizuálna interpretácia nám vyráža dych svojou krásou, dokonalosťou a nekonečnosťou. Prepojenosť matematiky s naším reálnym prostredím dokumentujú prírodné tvary, ktoré možno modelovať práve vďaka fraktálnej geometrii: hory, mraky, snehové vločky, rieky atď.
Vráťme sa však k téme. Náš svet je taký, akí sme my, aký je každý z nás. My ľudia sme plne zodpovední za stav nášho sveta. Za znečistené prírodné prostredie, za vojny, kriminalitu, hlad, za chudobu, utrpenie atď. To nie je vina a zodpovednosť iných štátov či národov niekde ďaleko na opačnom konci sveta, tam, kde sa deje niečo mimoriadne, kde sú vojny či prírodné katastrofy. To platí na úplne každého z nás. Každý z nás sa podieľa svojimi myšlienkami a skutkami na podobe sveta okolo nás. Ak nás ovláda ego, ak sú naše hlavy plné negatívnych myšlienok a emócií, strachu, hnevu, závisti, nechtiac nimi znečisťujeme nielen svoj osobný vesmír, ale aj ten „veľký“ spoločný. Ak naše skutky nie sú konané s dobrým úmyslom, s bezpodmienečnou láskou, ťažko môžeme čakať pozitívny ohlas od iných. Ak sa nenaučíme odpúšťať chyby iným, ťažko bude odpustené nám. Ak je náš vnútorný vesmír plný chaosu, úzkosti a tmy, ťažko bude náš spoločný svet plný pokoja, radosti, harmónie a lásky. Toto všetko sú myšlienky a hodnoty, ktoré nám sú veľmi dobre známe už tisíce rokov, ibaže sa ich v praktickom živote málo držíme. Musíme si preto uvedomiť našu plnú osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa okolo nás deje. Či už v tom našom individuálnom živote, alebo následne tom spoločnom, celosvetovom. Dobrá správa je, že na to, aby sme dali do poriadku chaos, utrpenie či negativitu na tej „vesmírnej“ makroúrovni, stačí, aby sme si dali do poriadku ten náš vlastný maličký mikrovesmír. O ostatné sa už postarajú zákonitosti fraktálnej matematiky. Stačí, aby sme v tom našom malom mikrovesmíre mali čistučko upratané a aby v ňom stále svietilo svetielko... :-) Popremýšľajte, ako na to. Ak budete hľadať, svoju cestu si už určite nájdete.
Rok 2012 preto môže byť určitý prelom v tom, aký bude náš svet, či v nás ľuďoch preváži poriadok, dobro, svetlo, láska alebo zlo, tma a chaos. A teda či nastane nová, lepšia éra v histórii ľudstva alebo postupná skaza a zánik. Máme našťastie ešte stále na výber, hoci čas sa kráti. Ja som za tú prvú možnosť.
PC REVUE 1/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Keby niečo...
Ani sme sa nenazdali a je tu prvé číslo v tomto roku. Nie je žiadne tajomstvo, že PC REVUE robíme tak, aby bolo pripravené na distribúciu hneď na začiatku mesiaca, a teda januárové číslo sme odovzdali do tlačiarne tesne pred Vianocami. Môj príbeh sa tak odohráva v hektickom období, poznačenom predvianočnou atmosférou. Stále mám rád túto atmosféru, lebo vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, vareného vínka a pečených gaštanov. A ľudia sú k sebe trošku milší. Neznášam však striehnutie na parkovacie miesto pred obchodnými centrami, zháňanie darčekov na poslednú chvíľu a celé to nákupné šialenstvo. Myslím, že sme už stratili pôvodný význam Vianoc, keď fyzickým darčekom bol vlastne len stromček a podstatné bolo to, aby bola celá rodina spolu. Vianoce sa dnes stali hlavne marketingovou príležitosťou na najlepšie preteky v nakupovaní. Pri pohľade na davy ľudí vychádzajúcich z nákupného strediska s preplnenými košíkmi je mi aj ťažko uveriť, že sme skutočne uprostred hospodárskej krízy. Ale je mi jasné, že veľká skupina ľudí sa tentoraz musela uskromniť pri nákupoch.
Práve pred Vianocami máme v redakcii plné ruky práce, lebo je to kratší mesiac ako iné. Znamená to urobiť všetko skôr, navyše pred Vianocami sa konajú koncoročné akcie firiem, na ktorých je dobré zúčastniť sa. Tento rok ich však bolo viditeľne menej. Do toho všetkého sa pri finalizácii januárového vydania pritrafil problém s autom. Ročne najazdím asi 40-tisíc kilometrov, v aute vlastne aj bývam, občas sa zmení na moju kanceláriu. Pôvodne jagavé čalúnenie v teplom bledom odtieni postupne zmenilo farbu na neutrálnu, ktorá sa už viac zašpiniť nedala. Pred koncom roka má byť auto čisté, dal som ho teda vyčistiť v špecializovanej firme. Čistenie zabralo celý deň a za 50 EUR to naozaj stálo za to. Zamestnanec a majiteľ firmy v jednej osobe bol na svoje dielo patrične hrdý, spomínal čosi o osobnom rekorde v čistení takéhoto zašpineného auta, ale to som už ja hrdo odchádzal domov. Pred domom som ešte drobné škrabance na nárazníkoch prestriekal krycím sprejom. Ako som končil, išiel okolo sused a spýtal sa ma: „Zase máte nové auto a znova tá istá značka?“ Tak už som bol s výsledkom spokojný a hrdo som brázdil cesty autom ligotajúcim sa viac ako náš umelý vianočný stromček. Spolucestujúcim som prízvukoval, aby si očistili nohy, sám som začal uvažovať nad papučkami za volantom. Jednoducho, to auto sa stalo opäť mojím dieťatkom, o ktoré som sa vzorne staral. Po troch dňoch od kompletnej očisty však do mňa nabúrala statná dodávka. Možno poznáte ten pocit, keď sa k vám blíži druhé auto, vidíte ho v spätnom zrkadle a cítite, že už je nevyhnutne vo vás. No nemôžete nič urobiť, len čakať, čo z toho bude. U mňa to bolo rozbité zadné svetlo a preborený nárazník. Ono sa to môže stať každému a vodič, ktorý nehodu zavinil, prebral celú vinu na seba. Keďže policajti v snahe znižovať nehodovosť zaujali stratégiu, že drobnejšie nehody radšej nebudú ani evidovať, vybavili sme to rýchlo spísaním záznamu o nehode. Keďže obidve vozidlá boli schopné jazdy, rozišli sme sa domov. A potom sa to všetko začalo... :-)
Poisťovne dnes už fungujú moderne, udalosť môžete nahlásiť aj cez webový formulár, nevyhnutné je však aj telefonické nahlásenie. Pri telefonovaní vás upozornia, že váš hovor bude nahrávaný (údajne na skvalitnenie služieb), a po chvíľke sa dopracujete k „živému“ operátorovi. Tu zistíte, že zákonná poistka neslúži celkom na to, o čom ste doteraz boli presvedčení. Presnejšie povedané, neslúži na preplatenie celej sumy, ak vám spôsobí škodu niekto iný. Auto som mal tri roky, malo najazdených 130-tisíc km a na poškodené diely treba uplatniť amortizáciu. Operátor vyhlásil, že to bude aj 60 % pôvodnej sumy. Rozumiem amortizácii, len mi akosi chýba vysvetlenie, prečo by som ju mal platiť práve ja? Veď som nežiadal, aby do mňa niekto narazil, navyše som mal nové svetlo a nárazník. Veď tie pôvodné sa po očiste leskli viac ako nové. Nerozumiem ani tomu, ako sa prejaví amortizácia na zadnom svetle. Podľa mňa, pokiaľ je celé, funguje rovnako dobre aj po troch rokoch. Navyše výber poisťovne nemáte ako ovplyvniť. Takýto prípad totiž riešite v poisťovni, ktorú si vybral druhý vodič na poistenie zo zákona, vy musíte nasledovať jej pravidlá.
Operátor ma teda poučil, že buď si zoženiem presne také staré náhradné diely, ako je vozidlo (:-)), alebo nechám vymeniť diely nové a zvyšnú časť vyriešim z havarijnej poistky. Inými slovami, jednu vec som už zrazu riešil s dvoma rôznymi poisťovňami. Nasledovala obhliadka, na ktorej mi odporúčali značkový servis, lebo tam majú zmluvný vzťah. To znelo optimisticky, ako keby som neskôr nemusel nič platiť a auto si hneď prevezmem. Technik však dlho špekuloval nad tým, či ten nárazník nie je vlastne nejaký starý a už opravovaný, keď vyzerá tak dobre a je nastriekaný sprejom. Nabudúce si dám pozor, že auto nemám príliš „glancovať“. Celé vybavenie papierov spolu s obhliadkou zabralo asi dva dni, ktoré mi riadne chýbali pri finalizácii tohto čísla.
Úplne iný oriešok je potom značkový servis. Prijímací technik je síce v obleku, natiahnu vám na sedačku a volant umelohmotný poťah, ale keď sa chcete nahlásiť na opravu, objednajú vás tak najskôr o desať dní. Bolo veľké šťastie, že auto bolo funkčné, dalo sa teda používať. Keď som prišiel do servisu, svietila na mňa tabuľa oznamujúca horibilné hodinové sadzby technikov. Zaujímavé je, že nikde neuvádzajú, koľko zaplatia oni mne, keď čakám aj hodinu na odovzdanie alebo vyzdvihnutie auta. No dodávka náhradných dielov, obhliadka i ukončenie opravy trvali zase ďalší čas. Keď som sa už tešil na prebranie auta, zistil som, že ten optimisticky znejúci zmluvný vzťah s poisťovňou v praxi znamená, že buď opravu zaplatím na mieste a peniaze neskôr dostanem, alebo počkám na tzv. krycí list, ktorý vystaví poisťovňa po ukončení prípadu. Na to majú lehotu 15 dní po dodaní všetkých potrebných dokladov. Ako som po 16 dňoch zistil, veľa závisí od toho, ako dôrazne im telefonujete a vyhrážate sa všetkým možným. Medzitým auto čakalo pekne odložené na dvore servisu a tíško sa tešilo na opätovné používanie.
Vyzerá to teda tak, že niektoré poisťovne sú veľmi rýchle vtedy, keď máte zaplatiť peniaze vy, ale keď to má byť opačne, ide to ako z chlpatej deky. Osobne by som si to predstavoval ako v reklame – nahlásim udalosť, nechcem mať ďalšie starosti, všetko zariadi niekto iný z poisťovne. A medzitým by ešte mohli zadarmo požičať iné auto. Ale to sa už asi musím prebudiť zo sna...
Prajem všetkým čitateľom šťastný nový rok, veľa pohody, zdravia a príjemné čítanie nielen januárového vydania PC REVUE.
PC REVUE 1/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ani sme sa nenazdali a je tu prvé číslo v tomto roku. Nie je žiadne tajomstvo, že PC REVUE robíme tak, aby bolo pripravené na distribúciu hneď na začiatku mesiaca, a teda januárové číslo sme odovzdali do tlačiarne tesne pred Vianocami. Môj príbeh sa tak odohráva v hektickom období, poznačenom predvianočnou atmosférou. Stále mám rád túto atmosféru, lebo vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, vareného vínka a pečených gaštanov. A ľudia sú k sebe trošku milší. Neznášam však striehnutie na parkovacie miesto pred obchodnými centrami, zháňanie darčekov na poslednú chvíľu a celé to nákupné šialenstvo. Myslím, že sme už stratili pôvodný význam Vianoc, keď fyzickým darčekom bol vlastne len stromček a podstatné bolo to, aby bola celá rodina spolu. Vianoce sa dnes stali hlavne marketingovou príležitosťou na najlepšie preteky v nakupovaní. Pri pohľade na davy ľudí vychádzajúcich z nákupného strediska s preplnenými košíkmi je mi aj ťažko uveriť, že sme skutočne uprostred hospodárskej krízy. Ale je mi jasné, že veľká skupina ľudí sa tentoraz musela uskromniť pri nákupoch.
Práve pred Vianocami máme v redakcii plné ruky práce, lebo je to kratší mesiac ako iné. Znamená to urobiť všetko skôr, navyše pred Vianocami sa konajú koncoročné akcie firiem, na ktorých je dobré zúčastniť sa. Tento rok ich však bolo viditeľne menej. Do toho všetkého sa pri finalizácii januárového vydania pritrafil problém s autom. Ročne najazdím asi 40-tisíc kilometrov, v aute vlastne aj bývam, občas sa zmení na moju kanceláriu. Pôvodne jagavé čalúnenie v teplom bledom odtieni postupne zmenilo farbu na neutrálnu, ktorá sa už viac zašpiniť nedala. Pred koncom roka má byť auto čisté, dal som ho teda vyčistiť v špecializovanej firme. Čistenie zabralo celý deň a za 50 EUR to naozaj stálo za to. Zamestnanec a majiteľ firmy v jednej osobe bol na svoje dielo patrične hrdý, spomínal čosi o osobnom rekorde v čistení takéhoto zašpineného auta, ale to som už ja hrdo odchádzal domov. Pred domom som ešte drobné škrabance na nárazníkoch prestriekal krycím sprejom. Ako som končil, išiel okolo sused a spýtal sa ma: „Zase máte nové auto a znova tá istá značka?“ Tak už som bol s výsledkom spokojný a hrdo som brázdil cesty autom ligotajúcim sa viac ako náš umelý vianočný stromček. Spolucestujúcim som prízvukoval, aby si očistili nohy, sám som začal uvažovať nad papučkami za volantom. Jednoducho, to auto sa stalo opäť mojím dieťatkom, o ktoré som sa vzorne staral. Po troch dňoch od kompletnej očisty však do mňa nabúrala statná dodávka. Možno poznáte ten pocit, keď sa k vám blíži druhé auto, vidíte ho v spätnom zrkadle a cítite, že už je nevyhnutne vo vás. No nemôžete nič urobiť, len čakať, čo z toho bude. U mňa to bolo rozbité zadné svetlo a preborený nárazník. Ono sa to môže stať každému a vodič, ktorý nehodu zavinil, prebral celú vinu na seba. Keďže policajti v snahe znižovať nehodovosť zaujali stratégiu, že drobnejšie nehody radšej nebudú ani evidovať, vybavili sme to rýchlo spísaním záznamu o nehode. Keďže obidve vozidlá boli schopné jazdy, rozišli sme sa domov. A potom sa to všetko začalo... :-)
Poisťovne dnes už fungujú moderne, udalosť môžete nahlásiť aj cez webový formulár, nevyhnutné je však aj telefonické nahlásenie. Pri telefonovaní vás upozornia, že váš hovor bude nahrávaný (údajne na skvalitnenie služieb), a po chvíľke sa dopracujete k „živému“ operátorovi. Tu zistíte, že zákonná poistka neslúži celkom na to, o čom ste doteraz boli presvedčení. Presnejšie povedané, neslúži na preplatenie celej sumy, ak vám spôsobí škodu niekto iný. Auto som mal tri roky, malo najazdených 130-tisíc km a na poškodené diely treba uplatniť amortizáciu. Operátor vyhlásil, že to bude aj 60 % pôvodnej sumy. Rozumiem amortizácii, len mi akosi chýba vysvetlenie, prečo by som ju mal platiť práve ja? Veď som nežiadal, aby do mňa niekto narazil, navyše som mal nové svetlo a nárazník. Veď tie pôvodné sa po očiste leskli viac ako nové. Nerozumiem ani tomu, ako sa prejaví amortizácia na zadnom svetle. Podľa mňa, pokiaľ je celé, funguje rovnako dobre aj po troch rokoch. Navyše výber poisťovne nemáte ako ovplyvniť. Takýto prípad totiž riešite v poisťovni, ktorú si vybral druhý vodič na poistenie zo zákona, vy musíte nasledovať jej pravidlá.
Operátor ma teda poučil, že buď si zoženiem presne také staré náhradné diely, ako je vozidlo (:-)), alebo nechám vymeniť diely nové a zvyšnú časť vyriešim z havarijnej poistky. Inými slovami, jednu vec som už zrazu riešil s dvoma rôznymi poisťovňami. Nasledovala obhliadka, na ktorej mi odporúčali značkový servis, lebo tam majú zmluvný vzťah. To znelo optimisticky, ako keby som neskôr nemusel nič platiť a auto si hneď prevezmem. Technik však dlho špekuloval nad tým, či ten nárazník nie je vlastne nejaký starý a už opravovaný, keď vyzerá tak dobre a je nastriekaný sprejom. Nabudúce si dám pozor, že auto nemám príliš „glancovať“. Celé vybavenie papierov spolu s obhliadkou zabralo asi dva dni, ktoré mi riadne chýbali pri finalizácii tohto čísla.
Úplne iný oriešok je potom značkový servis. Prijímací technik je síce v obleku, natiahnu vám na sedačku a volant umelohmotný poťah, ale keď sa chcete nahlásiť na opravu, objednajú vás tak najskôr o desať dní. Bolo veľké šťastie, že auto bolo funkčné, dalo sa teda používať. Keď som prišiel do servisu, svietila na mňa tabuľa oznamujúca horibilné hodinové sadzby technikov. Zaujímavé je, že nikde neuvádzajú, koľko zaplatia oni mne, keď čakám aj hodinu na odovzdanie alebo vyzdvihnutie auta. No dodávka náhradných dielov, obhliadka i ukončenie opravy trvali zase ďalší čas. Keď som sa už tešil na prebranie auta, zistil som, že ten optimisticky znejúci zmluvný vzťah s poisťovňou v praxi znamená, že buď opravu zaplatím na mieste a peniaze neskôr dostanem, alebo počkám na tzv. krycí list, ktorý vystaví poisťovňa po ukončení prípadu. Na to majú lehotu 15 dní po dodaní všetkých potrebných dokladov. Ako som po 16 dňoch zistil, veľa závisí od toho, ako dôrazne im telefonujete a vyhrážate sa všetkým možným. Medzitým auto čakalo pekne odložené na dvore servisu a tíško sa tešilo na opätovné používanie.
Vyzerá to teda tak, že niektoré poisťovne sú veľmi rýchle vtedy, keď máte zaplatiť peniaze vy, ale keď to má byť opačne, ide to ako z chlpatej deky. Osobne by som si to predstavoval ako v reklame – nahlásim udalosť, nechcem mať ďalšie starosti, všetko zariadi niekto iný z poisťovne. A medzitým by ešte mohli zadarmo požičať iné auto. Ale to sa už asi musím prebudiť zo sna...
Prajem všetkým čitateľom šťastný nový rok, veľa pohody, zdravia a príjemné čítanie nielen januárového vydania PC REVUE.
PC REVUE 1/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 14. decembra 2009
BCMOBIL & TECHBOX
A je to tu, blíži sa koniec roka a s ním aj obdarovávanie najbližších. Rok 2009 bol iný, ako tie predchádzajúce... možno ho nazvať „krízový“, alebo ten ešte len príde? Nech bude ako bude, Vianoce sú takmer za dverami, no na darčeky je ešte stále času dosť. Že neviete, aký vybrať? Nalistujte si naše horúce tipy na vianočné darčeky v rôznych cenových kategóriách, kde sme pre vás vybrali to najzaujímavejšie, čo sa v našej redakcii počas roka objavilo. Pre tých, ktorí používajú mobilné telefóny, ale stále netušia, ako vlastne fungujú, sme pripravili zaujímavú tému nielen o GSM.
Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.
Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)
Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.
Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)
Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.
Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný
QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.
Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný
QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
Túžba po dokonalosti
Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.
Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“
Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.
Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.
V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)
December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)
PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.
Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“
Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.
Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.
V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)
December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)
PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Ostaňte v správnom rade!
A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.
Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.
No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.
Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje
23. novembra 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.
Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.
No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.
Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje
23. novembra 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 5. novembra 2009
PC REVUE
V krajine neobmedzených možností
Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.
Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...
Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.
To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.
Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!
Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.
V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.
Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.
Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)
Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?
Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.
Peter Hucík
PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...
PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík
Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.
Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...
Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.
To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.
Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!
Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.
V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.
Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.
Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)
Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?
Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.
Peter Hucík
PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...
PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík
streda 4. novembra 2009
PC REVUE - OpenPark
Usmievajte sa, prosím, ideme naživo!
Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.
Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.
No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.
Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)
Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.
Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)
A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...
Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.
PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.
Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.
No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.
Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)
Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.
Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)
A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...
Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.
PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)