Vážený priatelia,
predpokladám, že ako človeka, ktorý sa celý doterajší život venuje propagácii a popularizácii vedy i techniky, ma nikto nebude upodozrievať z ignorantstva. Už dlhšie rozmýšľam nad tým, načo je nám, napríklad, vlak jazdiaci päť stoviek kilometrov za hodinu. Niečo podobné mi zišlo na um aj keď vzlietol prvý nadzvukový anglicko-francúzsky Concorde a ponúkal rýchle lety za strašné peniaze. V období studenej vojny v Tupolevovej konštruktérskej kancelárii pripravili do výroby a zalietali známy TU 144. Jeden zo strojov Concorde dnes bezperspektívne, akoby smutne a bezradne stojí na okraji letiska Heathrov. TU 144 pri predvádzaní v Paríži havaroval a posádka leží na cintoríne, kde pred pár týždňami pochovali B. Jeľcina. Nadzvuková osobná doprava definitívne odletela do histórie.
Kto vie, ako to dopadne s vlakom a tisíckami podobných projektov, ktorých parametre
prekračujú potreby človeka a majú vlastne iba propagandistický charakter. Argumenty
o technickom pokroku, o vývoji nových materiálov, odskúšaní nových technológií a princípov nemôžu ospravedlniť škody páchané na ľudstve, na človeku, na každom z nás. Gniavi nás mobilná komunikácia, útočiaca zo všetkých médií; pri ponuke automobilov by nepomohlo, ani keby sme sa mohli rozdesatiť, toľko modelov si nás chce získať; stále nové a nové pracie prášky prekračujú hladinu reálnosti a vedecké výdobytky vlastne vo všetkom, čo nás obklopuje, slúžia nielen dobru, ale aj degradujú človeka na konzumenta, na otroka materiálneho hurikánu.
Pred pár dňami ma jeden z mojich dobrých priateľov pozval na pivo. Reku, ďakujem, pivo veľmi nepijem, a tu mi skočil do reči – vraj nejde o pivo, ale o chvíľu zastavenia sa v celodennom maratóne a strávenie príjemnej chvíle dvom ľuďom, ktorí si majú čo povedať. Čakal ma ešte program. Ospravedlnil som sa a cestou kráčajúc som sa v mysli vrátil k bleskovému rýchliku, či supersonickým dopravným lietadlám a k tomu, ako sa necháme manipulovať vecami, aby si s nami robili, čo chcú (ich autori a investori). My sa stávame človečensky nesvojprávnymi. Dokážeme využiť čas ušetrený cestovaním hoci na oddych či vzdelávanie? Na strávenie príjemných chvíľ medzi blízkymi? Alebo na ďalšie naháňanie sa – za chimérou konzumu. No nie iba to. Som presvedčený, že ak by existoval globálny záujem, neumierali by ľudia od hladu, netrpeli by na mnohé choroby len preto, že niekto musí byť dnes bohatší ako včera a zajtra ako dnes. Globalizácia, ako úžasná možnosť skvalitňovať život všetkým, sa scvrkla len na osoh pre vyvolených. Ako jednotlivci proti tomu veľa globálne neurobíme. Ale individuálne je všetko v našich rukách. Sami si určujme, čo z veľkej ponuky využijeme a čo je už nepotrebné. Nenechajme sa ohlupovať absurdnými sloganmi z reklám. Radšej zájdime na to pivko. Zastavme sa (bratia) a žime ako ľudia, nie ako permanentní pretekári s časom. Tie preteky totiž môžeme iba prehrať...
Aby to vyšlo najmä v blížiacom sa lete vám želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
piatok 1. júna 2007
PC REVUE
Je to stále ešte slovenčina?
Ľudský jazyk sa stále vyvíja, je ovplyvňovaný životným štýlom a podmienkami, v ktorých existujeme. Na tom by nebolo nič zvláštne, aj slovenčina sa musí prispôsobiť tomu, že všade naokolo sú počítače, internet, mobily, maily a pod. Niekedy sa mi však zdá, že sme už presiahli magickú hranicu a zo slovenčiny ostal skôr gramatický rámec ako správne používaný jazyk.
Pred dobrými pár rokmi, keď som s počítačmi začínal a žili sme v dobe hrdinského programovania v asembleri, moja komunikácia s kolegom bola asi nasledujúca: „Šupni mi tú rutinu na epromku na pozíciu 70A hexa,“ prípadne „Natiahni ten bejzik z kazeťáka, potrebujem otvoriť výstupné porty“. V kancelárii, kde sme tieto panenské dotyky s počítačom realizovali, nám nerozumel nikto a pokladali nás za čudákov. Všade okolo bolo totiž počuť prenikavé klepkanie písacieho stroja, skutočne sa pracovalo s papierovými dokumentmi, z práce sa chodilo o štvrtej a jedine my sme ostávali do večera nad ťažko získaným PMD 85. Používať takto upravený jazyk na verejnosti vtedy nemalo zmysel, slová boli síce skoro slovenské, ale obsahu nerozumel nikto.
Dnes je všetko iné. Je úplne bežné, že ľudia hovoria o napaľovaní hudby a dát, posielajú si esemesky, majlujú či ajsíkjuujú. Dnes tomu rozumie veľká väčšina populácie a niektoré výrazy, ako napr. sťahovať, prestali mať svoj pôvodný prioritný význam a nadobudli úplne iný. Slovenčina na to reaguje a preberá nové slová. Už pred časom sa miesto slova „hardware“ zaviedlo označenie hardvér, podobne je to softvér, skener, priečinok alebo eternet. Popravde povedané, sprvoti to aj mne vôbec nesedelo, ale dnes to považujem za úplne normálne a vôbec mi to nepríde čudné. Je to sila zvyku a je jasné, že aj trochu umelo vytvorené slovenské výrazy po čase zľudovejú.
Prirodzene, rýchlosť zavádzania nových slov do nášho jazyka je oveľa menšia, ako by si ich život vyžadoval, a tak chtiac-nechtiac musíme akceptovať v slovenčine anglické slová. Napríklad výraz vygúgliť je dnes v podstate synonymum pre hľadanie informácií na internete. Bol som však svedkom toho, ako jedna moja kolegyňa do telefónu oznamovala druhej nasledujúce skutočnosti: „Ahoj, katli mi badžit! Ja ti kólnem, keď sa beknem do ofisu.“ Len na vysvetlenie tohto obchodnícko-manažérskeho slangu: Došlo k zníženiu rozpočtu. Zavolá jej, len čo sa vráti do kancelárie. Alebo „Všetky infos máš v datašíte, ktorý som ti atačla k meilu“ či „Nový firmvér si apgrejduj, pribudnú ti nové fjúčure. Našejroval som ho na server,“ alebo „Tento fiškál sme už aut“.
Na tomto prípade vidieť veľmi jasne, kam to môže až zájsť v prípade plného akceptovania prieniku anglických slov. A osobitne to platí pre pobočky zahraničných IT firiem. Komunikácia s nadriadenými (tzv. reportovanie) v angličtine sa potom prenáša do slovenčiny a z nej ostáva už len pozdrav a torzo gramatiky.
Keď sme pri tej gramatike, PC REVUE je známe tým, že pracuje v istej obdobe open source komunity. Inými slovami, zverejňujeme odborné články, ktoré vytvorili nezávislí odborníci úplne mimo našej redakcie. Dávame tak šancu na presadenie sa ľuďom a prinášame vyššiu odbornosť do článkov. Hlási sa nám dosť veľa skutočne mladých autorov, ktorí napr. končia strednú školu. Už dlhší čas u týchto autorov pozorujem v odovzdaných článkoch, že (ne)znalosť slovenskej gramatiky je alarmujúca.
Ruku na srdce – aj za mojich školských čias bolo normálne, že sa občas vymenilo y a i. Aj ja som sa učil o tom, že sa v prídavných menách v prvom páde plurálu píše í, no nejako dôsledne som to počas školskej výučby neaplikoval. Niektoré zaslané články však aj mne vyrážajú dych. Mal som napr. článok, v ktorom bolo napísané „očividne“ s y – a to som oči zdvihol aj ja... Na druhej strane som vo viacerých prípadoch prekvapený vysokou odbornou úrovňou článku, ktorý napíše 17-ročný chalan. Je jasné, že sa v problematike vyzná a namiesto štúdia slovenčiny upieral svoj zrak do počítačov.
Nechcem však kritizovať len ostatných, treba si pozametať hlavne pred vlastným prahom. Články do nášho magazínu prechádzajú gramatickou kontrolou, a to dokonca dvakrát. Prirodzene, aj tie, ktoré píšem sám. A tak som sa raz našej pozornej pani korektorky spýtal, ako je to s gramatickou úpravou mojich článkov. Nooo, nie je to až také zlé, dostal som odpoveď . Diplomaticky povedané, je tu široký priestor na moje zlepšovanie. A to radšej ani nehovorím o tom, že mi párkrát opravila aj odbornú vec.
Na záver skúsim nájsť východisko. Myslím, že slovenčina je jazyk, ktorým sa dá vyjadriť všetko. Je užitočné vedieť po anglicky, ale medzi sebou by sme mali používať predovšetkým slovenské slová. Ak ešte študujete, neberte slovenčinu a jej trochu komplikovanú gramatiku na ľahkú váhu. Písomný prejav je pri uplatnení sa človeka veľmi dôležitý. Ak do prihlášky do zamestnania napíšete životopis s dvoma y, vaša šanca na prijatie bude minimálna, hoci na druhej strane môžete mať vysoké odborné predpoklady.
Toto vydanie PC REVUE je ladené už tak trochu prázdninovo, prinášame v ňom veľký test PC za vysvedčenie, výučbu jazykov cez internet, ale aj oddychový film a programy na úpravu fotografií na DVD. Zamyslite sa teda cez voľné dni aj nad tým, ako je to s vašou slovenčinou...
Príjemné čítanie júnového vydania želá
Ondrej Macko
PC REVUE 6/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ľudský jazyk sa stále vyvíja, je ovplyvňovaný životným štýlom a podmienkami, v ktorých existujeme. Na tom by nebolo nič zvláštne, aj slovenčina sa musí prispôsobiť tomu, že všade naokolo sú počítače, internet, mobily, maily a pod. Niekedy sa mi však zdá, že sme už presiahli magickú hranicu a zo slovenčiny ostal skôr gramatický rámec ako správne používaný jazyk.
Pred dobrými pár rokmi, keď som s počítačmi začínal a žili sme v dobe hrdinského programovania v asembleri, moja komunikácia s kolegom bola asi nasledujúca: „Šupni mi tú rutinu na epromku na pozíciu 70A hexa,“ prípadne „Natiahni ten bejzik z kazeťáka, potrebujem otvoriť výstupné porty“. V kancelárii, kde sme tieto panenské dotyky s počítačom realizovali, nám nerozumel nikto a pokladali nás za čudákov. Všade okolo bolo totiž počuť prenikavé klepkanie písacieho stroja, skutočne sa pracovalo s papierovými dokumentmi, z práce sa chodilo o štvrtej a jedine my sme ostávali do večera nad ťažko získaným PMD 85. Používať takto upravený jazyk na verejnosti vtedy nemalo zmysel, slová boli síce skoro slovenské, ale obsahu nerozumel nikto.
Dnes je všetko iné. Je úplne bežné, že ľudia hovoria o napaľovaní hudby a dát, posielajú si esemesky, majlujú či ajsíkjuujú. Dnes tomu rozumie veľká väčšina populácie a niektoré výrazy, ako napr. sťahovať, prestali mať svoj pôvodný prioritný význam a nadobudli úplne iný. Slovenčina na to reaguje a preberá nové slová. Už pred časom sa miesto slova „hardware“ zaviedlo označenie hardvér, podobne je to softvér, skener, priečinok alebo eternet. Popravde povedané, sprvoti to aj mne vôbec nesedelo, ale dnes to považujem za úplne normálne a vôbec mi to nepríde čudné. Je to sila zvyku a je jasné, že aj trochu umelo vytvorené slovenské výrazy po čase zľudovejú.
Prirodzene, rýchlosť zavádzania nových slov do nášho jazyka je oveľa menšia, ako by si ich život vyžadoval, a tak chtiac-nechtiac musíme akceptovať v slovenčine anglické slová. Napríklad výraz vygúgliť je dnes v podstate synonymum pre hľadanie informácií na internete. Bol som však svedkom toho, ako jedna moja kolegyňa do telefónu oznamovala druhej nasledujúce skutočnosti: „Ahoj, katli mi badžit! Ja ti kólnem, keď sa beknem do ofisu.“ Len na vysvetlenie tohto obchodnícko-manažérskeho slangu: Došlo k zníženiu rozpočtu. Zavolá jej, len čo sa vráti do kancelárie. Alebo „Všetky infos máš v datašíte, ktorý som ti atačla k meilu“ či „Nový firmvér si apgrejduj, pribudnú ti nové fjúčure. Našejroval som ho na server,“ alebo „Tento fiškál sme už aut“.
Na tomto prípade vidieť veľmi jasne, kam to môže až zájsť v prípade plného akceptovania prieniku anglických slov. A osobitne to platí pre pobočky zahraničných IT firiem. Komunikácia s nadriadenými (tzv. reportovanie) v angličtine sa potom prenáša do slovenčiny a z nej ostáva už len pozdrav a torzo gramatiky.
Keď sme pri tej gramatike, PC REVUE je známe tým, že pracuje v istej obdobe open source komunity. Inými slovami, zverejňujeme odborné články, ktoré vytvorili nezávislí odborníci úplne mimo našej redakcie. Dávame tak šancu na presadenie sa ľuďom a prinášame vyššiu odbornosť do článkov. Hlási sa nám dosť veľa skutočne mladých autorov, ktorí napr. končia strednú školu. Už dlhší čas u týchto autorov pozorujem v odovzdaných článkoch, že (ne)znalosť slovenskej gramatiky je alarmujúca.
Ruku na srdce – aj za mojich školských čias bolo normálne, že sa občas vymenilo y a i. Aj ja som sa učil o tom, že sa v prídavných menách v prvom páde plurálu píše í, no nejako dôsledne som to počas školskej výučby neaplikoval. Niektoré zaslané články však aj mne vyrážajú dych. Mal som napr. článok, v ktorom bolo napísané „očividne“ s y – a to som oči zdvihol aj ja... Na druhej strane som vo viacerých prípadoch prekvapený vysokou odbornou úrovňou článku, ktorý napíše 17-ročný chalan. Je jasné, že sa v problematike vyzná a namiesto štúdia slovenčiny upieral svoj zrak do počítačov.
Nechcem však kritizovať len ostatných, treba si pozametať hlavne pred vlastným prahom. Články do nášho magazínu prechádzajú gramatickou kontrolou, a to dokonca dvakrát. Prirodzene, aj tie, ktoré píšem sám. A tak som sa raz našej pozornej pani korektorky spýtal, ako je to s gramatickou úpravou mojich článkov. Nooo, nie je to až také zlé, dostal som odpoveď . Diplomaticky povedané, je tu široký priestor na moje zlepšovanie. A to radšej ani nehovorím o tom, že mi párkrát opravila aj odbornú vec.
Na záver skúsim nájsť východisko. Myslím, že slovenčina je jazyk, ktorým sa dá vyjadriť všetko. Je užitočné vedieť po anglicky, ale medzi sebou by sme mali používať predovšetkým slovenské slová. Ak ešte študujete, neberte slovenčinu a jej trochu komplikovanú gramatiku na ľahkú váhu. Písomný prejav je pri uplatnení sa človeka veľmi dôležitý. Ak do prihlášky do zamestnania napíšete životopis s dvoma y, vaša šanca na prijatie bude minimálna, hoci na druhej strane môžete mať vysoké odborné predpoklady.
Toto vydanie PC REVUE je ladené už tak trochu prázdninovo, prinášame v ňom veľký test PC za vysvedčenie, výučbu jazykov cez internet, ale aj oddychový film a programy na úpravu fotografií na DVD. Zamyslite sa teda cez voľné dni aj nad tým, ako je to s vašou slovenčinou...
Príjemné čítanie júnového vydania želá
Ondrej Macko
PC REVUE 6/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Značka: Hľadá sa „smart“ výrobca
Nedávno som zachytil výsledky prieskumu, podľa ktorého polovica, v niektorých krajinách dokonca až dve tretiny tínedžerov nenosia hodinky. A ani sa tomu veľmi nečudujem. Pokiaľ hodinky používajú len na informáciu o čase, a nie aj ako imidžovú záležitosť, čo je však skôr prípad luxusnejších modelov, je to pre nich dosť nudné zariadenie. Aktuálny čas im rovnako dobre zobrazí mobil, vreckový počítač či multimediálny prehrávač. A tie im okrem toho poskytnú ešte iné „cool“ funkcie. Kto by sa teda otravoval s obyčajnými hodinkami. Vyzerá to tak, že im asi už odzvonilo, čo by však bola veľká škoda, pretože hodinky majú v sebe skrytý veľký potenciál, o čom som písal v príhovore pred x rokmi. Som už síce tak trochu z inej generácie , hodinky nosím, a keď ich nemám, cítim sa nesvoj, ale rozumiem mládežníkom. Aj ja by som radšej nosil hodinky, ktoré toho dokážu viac. Mal som veľmi dávno (asi pred 12 rokmi) požičané timexy, ktoré komunikovali aj s počítačom, a to dokonca bezdrôtovo (v tom čase!), pričom sa do nich dali prenášať dôležité dátumy, výročia, schôdzky, heslá atď. Údaje sa skonvertovali do podoby dynamického čiarového kódu, ten sa zobrazoval na monitore, stačilo k nemu hodinky priblížiť, nasmerovať optický snímač, a dáta sa preniesli. Na svoju dobu to bolo dosť pokrokové riešenie, navyše aj fungovalo. I v súčasnosti existujú rôzne riešenia zabudovania PIM (Personal Information Management) v hodinkách od iných výrobcov, ale masovo sa neujali. Chybu však nevidím v používateľoch, ale skôr v zlom dizajne, nespoľahlivej funkcionalite či komplikovanom ovládaní. Problém bol asi v tom, že ich navrhovali „hodinárske“, a nie počítačové firmy, prípadne tie z oblasti spotrebnej elektroniky. Nechcem nikomu robiť reklamu, ale keby sa do toho „opreli“ dizajnéri napr. od Apple, všetko by mohlo vyzerať a dopadnúť ináč. A možno k tomu časom aj príde.
Okrem použitia hodiniek vo funkcii PIM existujú rôzne iné ich aplikácie. Známe sú napríklad modely so zabudovanou viacgigabajtovou pamäťou, ktoré sa pripájajú k PC cez zabudovaný káblik USB. Bežne sa používajú hodinky pre športovcov merajúce teplotu, tlak, prejdenú vzdialenosť, rýchlosť atď. Existujú modely pre dobrodruhov, obsahujúce rádiový vysielač, ktorý v situácii ohrozujúcej život privolá pomoc. Nejestvuje však univerzálna otvorená platforma obsahujúca dohodnuté priemyselné štandardy, rozhrania, formáty, ktorá by umožňovala zapojiť sa do vývoja a výroby viacerým firmám aj zo sveta hodiniek, ale aj zo sveta PC a spotrebnej elektroniky. Potom by sa možno zopakoval podobný fenomén, aký sme zažili pri nástupe PC či mobilov.
Pred x rokmi, keď som sa tejto téme v príhovore venoval, uvažoval som nad možnosťou zabudovať do hodiniek mobil, samozrejme, s trochu iným dizajnom, ako ponúkajú bežné náramkové hodinky dnes. Odvtedy doba pokročila a pôvodný nápad dostal vyšší rozmer. Keďže v súčasnosti sa mobil čoraz viac stáva aj prehrávačom hudby a videa, odpadla by potreba nosiť samostatný prehrávač à la iPod. Keďže mnohé mobily sú aj „smart“, umožňujú nosiť so sebou všetky potrebné kontakty, pripomínajú dôležité termíny, nevybavené úlohy a cez Bluetooth si ich priebežne aktualizujú s PC, odpadla by potreba nosiť vreckový počítač. Smartphone navyše umožňuje pripojiť sa na internet a vybaviť si poštu či pozrieť web. Akékoľvek „smart“ náramkové hodinky môžu o niečom takom len snívať, majú však jednu veľkú prednosť: keď si ich ráno nasadíte, už sa celý deň nemusíte starať, kde ste si ich položili, či vám ich niekto v preplnenom autobuse neukradne, či vám pri zaväzovaní šnúrok na topánke nevypadnú z vrecka atď. „Nadupanému“ multimediálnemu smartphonu zase nechýba nič, už len ten náramok. Čudujem sa preto, že ešte s tým nikto neprišiel (opravte ma, ak sa mýlim). Jeho doplnením by používateľ totiž získal viac ako len istotu, že ho niekde nezabudne, že mu nevypadne alebo mu ho neukradnú. Mobil v súčasnosti obsahuje množstvo citlivých informácií (kontakty, heslá, možnosť realizovať on-line platby, záznamy o komunikácii – hlas, SMS, maily) a napriek tomu je úplne bežné, že ho nemáme pod neustálou kontrolou. Nechávame ho položený v kancelárii na stole, v taške na pláži, pri športe, v odložených bundách a podobne. Nebezpečenstvo jeho zneužitia nám v lepšom prípade pripomenie spolužiak či kolega „srandista“, keď sa bez nášho vedomia k nemu dostane a pošle zopár „vtipných“ esemesiek na tie správne adresy... V horšom prípade si dôsledky môžete predstaviť sami, stačí popustiť uzdu fantázii. Je preto len otázkou času, kedy výrobcovia budú musieť tento problém určite začať riešiť. A pritom existuje aj úplne triviálne a súčasne „smart“ riešenie. Nájde sa aj „smart“ výrobca?
PC REVUE 6/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Nedávno som zachytil výsledky prieskumu, podľa ktorého polovica, v niektorých krajinách dokonca až dve tretiny tínedžerov nenosia hodinky. A ani sa tomu veľmi nečudujem. Pokiaľ hodinky používajú len na informáciu o čase, a nie aj ako imidžovú záležitosť, čo je však skôr prípad luxusnejších modelov, je to pre nich dosť nudné zariadenie. Aktuálny čas im rovnako dobre zobrazí mobil, vreckový počítač či multimediálny prehrávač. A tie im okrem toho poskytnú ešte iné „cool“ funkcie. Kto by sa teda otravoval s obyčajnými hodinkami. Vyzerá to tak, že im asi už odzvonilo, čo by však bola veľká škoda, pretože hodinky majú v sebe skrytý veľký potenciál, o čom som písal v príhovore pred x rokmi. Som už síce tak trochu z inej generácie , hodinky nosím, a keď ich nemám, cítim sa nesvoj, ale rozumiem mládežníkom. Aj ja by som radšej nosil hodinky, ktoré toho dokážu viac. Mal som veľmi dávno (asi pred 12 rokmi) požičané timexy, ktoré komunikovali aj s počítačom, a to dokonca bezdrôtovo (v tom čase!), pričom sa do nich dali prenášať dôležité dátumy, výročia, schôdzky, heslá atď. Údaje sa skonvertovali do podoby dynamického čiarového kódu, ten sa zobrazoval na monitore, stačilo k nemu hodinky priblížiť, nasmerovať optický snímač, a dáta sa preniesli. Na svoju dobu to bolo dosť pokrokové riešenie, navyše aj fungovalo. I v súčasnosti existujú rôzne riešenia zabudovania PIM (Personal Information Management) v hodinkách od iných výrobcov, ale masovo sa neujali. Chybu však nevidím v používateľoch, ale skôr v zlom dizajne, nespoľahlivej funkcionalite či komplikovanom ovládaní. Problém bol asi v tom, že ich navrhovali „hodinárske“, a nie počítačové firmy, prípadne tie z oblasti spotrebnej elektroniky. Nechcem nikomu robiť reklamu, ale keby sa do toho „opreli“ dizajnéri napr. od Apple, všetko by mohlo vyzerať a dopadnúť ináč. A možno k tomu časom aj príde.
Okrem použitia hodiniek vo funkcii PIM existujú rôzne iné ich aplikácie. Známe sú napríklad modely so zabudovanou viacgigabajtovou pamäťou, ktoré sa pripájajú k PC cez zabudovaný káblik USB. Bežne sa používajú hodinky pre športovcov merajúce teplotu, tlak, prejdenú vzdialenosť, rýchlosť atď. Existujú modely pre dobrodruhov, obsahujúce rádiový vysielač, ktorý v situácii ohrozujúcej život privolá pomoc. Nejestvuje však univerzálna otvorená platforma obsahujúca dohodnuté priemyselné štandardy, rozhrania, formáty, ktorá by umožňovala zapojiť sa do vývoja a výroby viacerým firmám aj zo sveta hodiniek, ale aj zo sveta PC a spotrebnej elektroniky. Potom by sa možno zopakoval podobný fenomén, aký sme zažili pri nástupe PC či mobilov.
Pred x rokmi, keď som sa tejto téme v príhovore venoval, uvažoval som nad možnosťou zabudovať do hodiniek mobil, samozrejme, s trochu iným dizajnom, ako ponúkajú bežné náramkové hodinky dnes. Odvtedy doba pokročila a pôvodný nápad dostal vyšší rozmer. Keďže v súčasnosti sa mobil čoraz viac stáva aj prehrávačom hudby a videa, odpadla by potreba nosiť samostatný prehrávač à la iPod. Keďže mnohé mobily sú aj „smart“, umožňujú nosiť so sebou všetky potrebné kontakty, pripomínajú dôležité termíny, nevybavené úlohy a cez Bluetooth si ich priebežne aktualizujú s PC, odpadla by potreba nosiť vreckový počítač. Smartphone navyše umožňuje pripojiť sa na internet a vybaviť si poštu či pozrieť web. Akékoľvek „smart“ náramkové hodinky môžu o niečom takom len snívať, majú však jednu veľkú prednosť: keď si ich ráno nasadíte, už sa celý deň nemusíte starať, kde ste si ich položili, či vám ich niekto v preplnenom autobuse neukradne, či vám pri zaväzovaní šnúrok na topánke nevypadnú z vrecka atď. „Nadupanému“ multimediálnemu smartphonu zase nechýba nič, už len ten náramok. Čudujem sa preto, že ešte s tým nikto neprišiel (opravte ma, ak sa mýlim). Jeho doplnením by používateľ totiž získal viac ako len istotu, že ho niekde nezabudne, že mu nevypadne alebo mu ho neukradnú. Mobil v súčasnosti obsahuje množstvo citlivých informácií (kontakty, heslá, možnosť realizovať on-line platby, záznamy o komunikácii – hlas, SMS, maily) a napriek tomu je úplne bežné, že ho nemáme pod neustálou kontrolou. Nechávame ho položený v kancelárii na stole, v taške na pláži, pri športe, v odložených bundách a podobne. Nebezpečenstvo jeho zneužitia nám v lepšom prípade pripomenie spolužiak či kolega „srandista“, keď sa bez nášho vedomia k nemu dostane a pošle zopár „vtipných“ esemesiek na tie správne adresy... V horšom prípade si dôsledky môžete predstaviť sami, stačí popustiť uzdu fantázii. Je preto len otázkou času, kedy výrobcovia budú musieť tento problém určite začať riešiť. A pritom existuje aj úplne triviálne a súčasne „smart“ riešenie. Nájde sa aj „smart“ výrobca?
PC REVUE 6/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 5. mája 2007
PC REVUE - OpenPark
Nepokradneš!
Satelitné navigačné prístroje GPS sa na Slovensku momentálne tešia veľkému záujmu. Je to tak najmä vďaka tomu, že nás ich výrobcovia konečne zobrali „na milosť“ a začali ich dodávať aj so slovenskými mapami, slovenským grafickým rozhraním a hlasovým navigovaním. Neviem však, či ste už mali príležitosť nechať sa napr. v aute navigovať hlasom, je to celkom zábavné a aj sugestívne. Dáma s výrazným hlasom na vás spustí: „Pozor, blížite sa k výjazdu z diaľnice, za osemsto metrov odbočte vpravo“. Po chvíli pokračuje: „Za dvesto metrov odbočte vpravo“. A nakoniec: „Odbočte vpravo!“ Keď niekedy neuposlúchnem a idem ďalej rovno, s obavou čakám, či nebude zvýšeným hlasom pokračovať: „Povedala som predsa VPRAVO! Koľkokrát to mám OPAKOVAŤ?!!! ČO NEPOČUJEŠ, TY...píp píp píp...? OKAMŽITE ODBOČ VPRAVO!!!“ Našťastie je to slušne vychovaná dáma , nenadáva mi a necháva mi slobodu voľby, kam chcem smerovať. Veď hádam viem, čo chcem...
Trochu mi je ľúto, že si na ešte sofistikovanejšie navigačné prístroje budeme musieť zopár rokov počkať. Bolo by fajn mať už teraz v aute prístroj GPS prepojený s ešte sofistikovanejšou autoelektronikou, ktorý by nám poskytoval vyšší komfort a bezpečnosť jazdy. Informoval by nás nielen o tom, kde sú v smere jazdy aké dopravné zápchy a nehody (to bude aj na Slovensku už o pár rokov realitou), ale mohol by napríklad za zníženej viditeľnosti prehľadávať v infračervenom spektre terén a upozorňovať na opitých cyklistov či iné prekážky. Podľa údajov zo správy ciest by upozorňoval na cestné výmole, snímače teploty vozovky a vlhkosti vzduchu by zase upozorňovali na možný namrznutý povrch a snímky kamier či aktuálne zábery zo satelitu zase na blížiacich sa cestných pirátov. Nie je to sci-fi a viem, že na podobných projektoch sa pracuje a niektoré bezpečnostné prvky budú alebo čiastočne už aj sú sériovo montované do luxusnejších modelov. Nie sú to ešte technológie pre „mainstream“, ale aj to príde. Uskutočnili sa aj experimenty so snímaním a analýzou dychu a reakcií šoféra, ktorému pri prejavovaní príznakov konzumácie alkoholu riadiaci systém nedovolí naštartovať auto. Alebo ak má šofér podľa záznamu z kamery príliš pomalý „žmurk“, čo signalizuje únavu a blížiaci sa mikrospánok, riadiaci systém ho zobudí a prinúti odbočiť na krajnicu a nedovolí pokračovať v jazde. Rovnako sa takéto obmedzenia uplatnia, keď šofér napr. nedodržiava bezpečnú vzdialenosť od auta pred sebou alebo z času na čas prejde mimovoľne na krajnicu, prípadne agresívne predbieha iné autá. V takejto situácii by riadiaci systém potlačil osobné ľudské práva šoféra na úkor bezpečnosti ostatných účastníkov cestnej premávky, s čím asi nikto nemá problém. Samozrejme s výnimkou šoféra...
Niekedy si pomyslím, aká je to škoda, že takéto navigačné prístroje nemáme aj v iných situáciách ako pri šoférovaní. Je to, samozrejme, len taký filozofický „úlet“, ale keď vidím, ako sa ľudia niekedy k sebe správajú, akí sú nevychovaní, bezohľadní, hrubí atď., možno by bolo fajn, keby sme mali niekde v uchu zamontovaný pomyselný prístroj„GPS“. A v momente, keď ideme urobiť nejakú „volovinu“, GPS nám do uška pošepne pár slov a „znaviguje“ nás, čo sa patrí a čo nie: „Nepatrí sa ohovárať kolegu z práce!“, „Nezáviď susedovi nové auto!“, „Nebuď lakomý a podeľ sa!“ Databáza „navigačných pokynov“ by bola, samozrejme, oveľa rozsiahlejšia: „Nebuď lenivý, neubližuj iným, nebuď pyšný, nepodvádzaj, pomáhaj iným, neudržiavaj si v srdci hnev, teš sa zo života atď.“ Zdá sa mi totiž, že sa z nášho moderného života akosi vytratili tie jednoduché, ale o to pravdivejšie „inštrukcie“, ako sa máme správať v každodennom živote. Rodičia asi zanedbali výchovu v detstve, škola sa sústredila len na „nalievanie“ vedomostí alebo predstavitelia štátu pri naháňaní ekonomických čísel a zabezpečovaní materiálneho blahobytu zabudli na svoju úlohu pri formovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Tak sa potom nečudujme, že je medzi ľuďmi toľko zloby a problémov, stačí si len otvoriť noviny či pustiť TV správy. Asi sa preto zhodneme, že každému z nás by sa zišiel takýto vnútorný prístroj„GPS“... Tak nabudúce, keď budete mať pokušenie urobiť opäť nejakú „volovinu“, skúste sa započúvať, či vám vaše „GPS“ náhodu niečo nešepká do ucha...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Satelitné navigačné prístroje GPS sa na Slovensku momentálne tešia veľkému záujmu. Je to tak najmä vďaka tomu, že nás ich výrobcovia konečne zobrali „na milosť“ a začali ich dodávať aj so slovenskými mapami, slovenským grafickým rozhraním a hlasovým navigovaním. Neviem však, či ste už mali príležitosť nechať sa napr. v aute navigovať hlasom, je to celkom zábavné a aj sugestívne. Dáma s výrazným hlasom na vás spustí: „Pozor, blížite sa k výjazdu z diaľnice, za osemsto metrov odbočte vpravo“. Po chvíli pokračuje: „Za dvesto metrov odbočte vpravo“. A nakoniec: „Odbočte vpravo!“ Keď niekedy neuposlúchnem a idem ďalej rovno, s obavou čakám, či nebude zvýšeným hlasom pokračovať: „Povedala som predsa VPRAVO! Koľkokrát to mám OPAKOVAŤ?!!! ČO NEPOČUJEŠ, TY...píp píp píp...? OKAMŽITE ODBOČ VPRAVO!!!“ Našťastie je to slušne vychovaná dáma , nenadáva mi a necháva mi slobodu voľby, kam chcem smerovať. Veď hádam viem, čo chcem...
Trochu mi je ľúto, že si na ešte sofistikovanejšie navigačné prístroje budeme musieť zopár rokov počkať. Bolo by fajn mať už teraz v aute prístroj GPS prepojený s ešte sofistikovanejšou autoelektronikou, ktorý by nám poskytoval vyšší komfort a bezpečnosť jazdy. Informoval by nás nielen o tom, kde sú v smere jazdy aké dopravné zápchy a nehody (to bude aj na Slovensku už o pár rokov realitou), ale mohol by napríklad za zníženej viditeľnosti prehľadávať v infračervenom spektre terén a upozorňovať na opitých cyklistov či iné prekážky. Podľa údajov zo správy ciest by upozorňoval na cestné výmole, snímače teploty vozovky a vlhkosti vzduchu by zase upozorňovali na možný namrznutý povrch a snímky kamier či aktuálne zábery zo satelitu zase na blížiacich sa cestných pirátov. Nie je to sci-fi a viem, že na podobných projektoch sa pracuje a niektoré bezpečnostné prvky budú alebo čiastočne už aj sú sériovo montované do luxusnejších modelov. Nie sú to ešte technológie pre „mainstream“, ale aj to príde. Uskutočnili sa aj experimenty so snímaním a analýzou dychu a reakcií šoféra, ktorému pri prejavovaní príznakov konzumácie alkoholu riadiaci systém nedovolí naštartovať auto. Alebo ak má šofér podľa záznamu z kamery príliš pomalý „žmurk“, čo signalizuje únavu a blížiaci sa mikrospánok, riadiaci systém ho zobudí a prinúti odbočiť na krajnicu a nedovolí pokračovať v jazde. Rovnako sa takéto obmedzenia uplatnia, keď šofér napr. nedodržiava bezpečnú vzdialenosť od auta pred sebou alebo z času na čas prejde mimovoľne na krajnicu, prípadne agresívne predbieha iné autá. V takejto situácii by riadiaci systém potlačil osobné ľudské práva šoféra na úkor bezpečnosti ostatných účastníkov cestnej premávky, s čím asi nikto nemá problém. Samozrejme s výnimkou šoféra...
Niekedy si pomyslím, aká je to škoda, že takéto navigačné prístroje nemáme aj v iných situáciách ako pri šoférovaní. Je to, samozrejme, len taký filozofický „úlet“, ale keď vidím, ako sa ľudia niekedy k sebe správajú, akí sú nevychovaní, bezohľadní, hrubí atď., možno by bolo fajn, keby sme mali niekde v uchu zamontovaný pomyselný prístroj„GPS“. A v momente, keď ideme urobiť nejakú „volovinu“, GPS nám do uška pošepne pár slov a „znaviguje“ nás, čo sa patrí a čo nie: „Nepatrí sa ohovárať kolegu z práce!“, „Nezáviď susedovi nové auto!“, „Nebuď lakomý a podeľ sa!“ Databáza „navigačných pokynov“ by bola, samozrejme, oveľa rozsiahlejšia: „Nebuď lenivý, neubližuj iným, nebuď pyšný, nepodvádzaj, pomáhaj iným, neudržiavaj si v srdci hnev, teš sa zo života atď.“ Zdá sa mi totiž, že sa z nášho moderného života akosi vytratili tie jednoduché, ale o to pravdivejšie „inštrukcie“, ako sa máme správať v každodennom živote. Rodičia asi zanedbali výchovu v detstve, škola sa sústredila len na „nalievanie“ vedomostí alebo predstavitelia štátu pri naháňaní ekonomických čísel a zabezpečovaní materiálneho blahobytu zabudli na svoju úlohu pri formovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Tak sa potom nečudujme, že je medzi ľuďmi toľko zloby a problémov, stačí si len otvoriť noviny či pustiť TV správy. Asi sa preto zhodneme, že každému z nás by sa zišiel takýto vnútorný prístroj„GPS“... Tak nabudúce, keď budete mať pokušenie urobiť opäť nejakú „volovinu“, skúste sa započúvať, či vám vaše „GPS“ náhodu niečo nešepká do ucha...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 1. mája 2007
QUARK
Vážení priatelia,
všimli ste si, že niektoré veľmi významné pasáže dôležitých zmlúv sú vytlačené malilinkými písmenami? Na prvý pohľad sa zdajú byt tieto texty bezvýznamné. Omyl! Obvykle sú veľmi dôležité a niekedy až kľúčové. Prečo tie malé písmená? Práve preto, aby ste otrávený dlhými, suchopárnymi právnickými formuláciami nevenovali týmto miestam priveľkú pozornosť a nezbadali prípadné nevýhodné podmienky či okolnosti. Mám s tým aj vlastné skúsenosti. Netreba tento otrepaný, no dobre fungujúci psychologický trik podceňovať. Ukážkový príklad zažila kolegyňa, ktorá si zobrala úver, ospevovaný výhodnými podmienkami. V skutočnosti ho až tak veľmi vraj nepotrebovala, ale povedala si, že nízke, niekoľkopercentné úroky sú výhodné, najmä, keď to úverová poradkyňa tak vierohodne tvrdila. Po dvoch či troch rokoch sa jej zdalo, že hoci pravidelne platí predpísané splátky, stále je dlžná vysokú sumu. Aj keď sa nevyzná vo finančnej matematike, zrátala si, koľko v skutočnosti zaplatí za pôžičku a s neradostným prekvapením zistila, že je to rovných 40 percent. Z požičanej sumy. Zavolala poradkyňu a tá sa ju snažila presvedčiť, že je to inak. Rátali spolu a – bolo to naozaj 40 %. Poradkyňa stále nechcela veriť výške úrokov a zavolala šéfovi. Ten tiež oponoval, že to nemôže tak byt, že to treba rátať inak, no keď to spolu vypočítali, nenápadne odišiel. Z tohto vyplývajú dve ponaučenia – ak uzatvárate zmluvu, dobre si ju prečítajte a venujte pozornosť najmä textom z malých písmen. A neverte veľkým slovám či presvedčivým rečiam, ale jednoduchej, ako sa hovorieva sedliackej, logike. Tá väčšinou nesklame a odhalí aj podstatu niektorých rafinovaných konštrukcií, ktoré dokážu pobalamutiť i odborníka.
Premenu vody na víno dobre poznáme z Biblie. Zo súčasnosti vieme, ako sa môže napríklad zmeniť voda na rybu. Kedysi, keď vianočné ryby pri predaji balili do novín, sme ako rybacie mäso platili aj hmotnosť hrubej vrstvy novín a vodu, ktorú do nich šikovný predavač prepašoval. Aj dnes pridávajú k rybám pri balení vodu. No nie už do novín, ale ju zmrazia a – nová kvalita je na svete. Zázrak? Kdeže, iba lacný podvod. Vlastne, lacný ako pre koho. Pre zákazníkov dosť drahý. Aby sme sa dostali aj k inému sortimentu – nedávnom som kupoval slúchadlá s mikrofónom na telefonovanie cez internet. Ochotný predavač mi poradil, z ktorých si mám vybrať, vraj sú lacné, aj keď ich kupujúci dodatočne často reklamujú. Vybral som si a po príchode domov som dal predavačovi za pravdu. Mikrofón nefungoval. Nejde mi do hlavy, ako môže seriózny obchod takýto tovar, o ktorom vie, že je nekvalitný,
predávať. Asi sa spolieha na to, že veľa ľudí radšej tých necelých dvesto korún oželie, ako by mali cestovať do predajne a strácať čas aj peniaze.
Viem, je máj a možno by bola vhodnejšia iná téma, ako úvahy a skúsenosti o tom, ako nás kto klame. No možno práve upozornenia na praktiky, s ktorými sa neraz stretávame, nám pomôžu vyhnúť sa rozčarovaniu a umožniť, aby sme máj vnímali tak, ako ho vidia básnici. Aby sme si, aj keď sa to dnes veľmi nenosí, pripomenuli, že všetky duchovné a materiálne statky na našej planéte vznikli vďaka cieľavedomej činnosti ľudí, ktorej hovoríme práca. Že máj je tiež symbolom krásy duše i tela.
Želám Vám aj sebe, aby sme ho takto vnímali a aby nám nielen tento mesiac nikto nekazil svojimi úskokmi. Nech ho dokážeme prežiť naplno.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
všimli ste si, že niektoré veľmi významné pasáže dôležitých zmlúv sú vytlačené malilinkými písmenami? Na prvý pohľad sa zdajú byt tieto texty bezvýznamné. Omyl! Obvykle sú veľmi dôležité a niekedy až kľúčové. Prečo tie malé písmená? Práve preto, aby ste otrávený dlhými, suchopárnymi právnickými formuláciami nevenovali týmto miestam priveľkú pozornosť a nezbadali prípadné nevýhodné podmienky či okolnosti. Mám s tým aj vlastné skúsenosti. Netreba tento otrepaný, no dobre fungujúci psychologický trik podceňovať. Ukážkový príklad zažila kolegyňa, ktorá si zobrala úver, ospevovaný výhodnými podmienkami. V skutočnosti ho až tak veľmi vraj nepotrebovala, ale povedala si, že nízke, niekoľkopercentné úroky sú výhodné, najmä, keď to úverová poradkyňa tak vierohodne tvrdila. Po dvoch či troch rokoch sa jej zdalo, že hoci pravidelne platí predpísané splátky, stále je dlžná vysokú sumu. Aj keď sa nevyzná vo finančnej matematike, zrátala si, koľko v skutočnosti zaplatí za pôžičku a s neradostným prekvapením zistila, že je to rovných 40 percent. Z požičanej sumy. Zavolala poradkyňu a tá sa ju snažila presvedčiť, že je to inak. Rátali spolu a – bolo to naozaj 40 %. Poradkyňa stále nechcela veriť výške úrokov a zavolala šéfovi. Ten tiež oponoval, že to nemôže tak byt, že to treba rátať inak, no keď to spolu vypočítali, nenápadne odišiel. Z tohto vyplývajú dve ponaučenia – ak uzatvárate zmluvu, dobre si ju prečítajte a venujte pozornosť najmä textom z malých písmen. A neverte veľkým slovám či presvedčivým rečiam, ale jednoduchej, ako sa hovorieva sedliackej, logike. Tá väčšinou nesklame a odhalí aj podstatu niektorých rafinovaných konštrukcií, ktoré dokážu pobalamutiť i odborníka.
Premenu vody na víno dobre poznáme z Biblie. Zo súčasnosti vieme, ako sa môže napríklad zmeniť voda na rybu. Kedysi, keď vianočné ryby pri predaji balili do novín, sme ako rybacie mäso platili aj hmotnosť hrubej vrstvy novín a vodu, ktorú do nich šikovný predavač prepašoval. Aj dnes pridávajú k rybám pri balení vodu. No nie už do novín, ale ju zmrazia a – nová kvalita je na svete. Zázrak? Kdeže, iba lacný podvod. Vlastne, lacný ako pre koho. Pre zákazníkov dosť drahý. Aby sme sa dostali aj k inému sortimentu – nedávnom som kupoval slúchadlá s mikrofónom na telefonovanie cez internet. Ochotný predavač mi poradil, z ktorých si mám vybrať, vraj sú lacné, aj keď ich kupujúci dodatočne často reklamujú. Vybral som si a po príchode domov som dal predavačovi za pravdu. Mikrofón nefungoval. Nejde mi do hlavy, ako môže seriózny obchod takýto tovar, o ktorom vie, že je nekvalitný,
predávať. Asi sa spolieha na to, že veľa ľudí radšej tých necelých dvesto korún oželie, ako by mali cestovať do predajne a strácať čas aj peniaze.
Viem, je máj a možno by bola vhodnejšia iná téma, ako úvahy a skúsenosti o tom, ako nás kto klame. No možno práve upozornenia na praktiky, s ktorými sa neraz stretávame, nám pomôžu vyhnúť sa rozčarovaniu a umožniť, aby sme máj vnímali tak, ako ho vidia básnici. Aby sme si, aj keď sa to dnes veľmi nenosí, pripomenuli, že všetky duchovné a materiálne statky na našej planéte vznikli vďaka cieľavedomej činnosti ľudí, ktorej hovoríme práca. Že máj je tiež symbolom krásy duše i tela.
Želám Vám aj sebe, aby sme ho takto vnímali a aby nám nielen tento mesiac nikto nekazil svojimi úskokmi. Nech ho dokážeme prežiť naplno.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Robme veci lepšie
Je všeobecne známe, že neexistuje program, ktorý by neobsahoval chybu. Je to určite tak, ale niektoré očividné chyby alebo nedokonalosti ma dokážu fakt vytočiť. Začnime hoci programami pre navigačné systémy. Je ich mnoho, viaceré z nich už dnes dobre pokrývajú územie Slovenska. No ani jeden z nich neodráža bežnú situáciu – mám slovenskú diaľničnú ročnú známku, ale v zahraničí už určite nechcem platiť za diaľnice. To musíte najprv pri navigácii na území Slovenska zapnúť platené cesty a potom pri prekročení hraničného prechodu ich zase vypnúť. Problém je, že pri plánovaní cesty doma sa takto dozviete iné údaje, ako to bude v skutočnosti.
Raz, keď som testoval navigáciu GPS pri ceste z Viedne do Bratislavy, program ma pri vypnutých platených cestách pokojne naviedol na diaľnicu. Keď som to zistil, bolo už neskoro z diaľnice odbočiť. V duchu som premýšľal, ako budem mojou chudobnou nemčinou vysvetľovať polícii, že to nie ja, to ten navigátor. Našťastie polície v ten deň nebolo... Špeciálny prípad predstavujú navigácie zabudované do áut výrobcom. Tam sú pre Slovensko evidentné chyby aj v mapách. Často potom uvažujem o tom, či nejaké podobné chybičky nie sú aj v riadiacej jednotke automobilu. A pri istej kombinácii udalostí auto jednoducho vyhlási, že si mám stiahnuť nový kritický update, inak ďalej nepôjde. Pred pár rokmi bola situácia pri poruche motora jasná – buď nie je čo zapáliť, alebo nie je čím zapáliť. Opraviť sa dalo všetko a takmer pri ceste pomocou jednoduchých nástrojov. Dnes? Prídete do servisu, auto hneď napoja na počítač a prenesú sa dáta. V prípade problému sa „resetuje“ riadiaca jednotka. Ak niečo nastaviť, tak cez počítač.
Evidentná je aj nedotiahnutosť v prostredí balíka kancelárskych aplikácií Office 2003. Keď mám otvorených viacero súborov vo Worde, môžem jednotlivé zatvoriť kliknutím na krížik. Keď to isté urobím s viacerými súbormi otvorenými v Exceli, zadávam povel na zatvorenie všetkých súborov, nie jednotlivého. A to veru niekedy ani neviem, ako v hlboko v noci zadám povel na ukončenie bez nahratia zmien. Koľkokrát som už takto prišiel o editované tabuľky v Exceli, už neviem ani spočítať. Aby som však bol čestný, nový balík Office 2007 toto už rieši a Excel pracuje tak, ako som zvyknutý z Wordu. Kedy sa podobná chyba objaví tu, je len otázka času...
Na rýchlu komunikáciu som veľmi dlho používal klienta ICQ. V podstate som bol spokojný, ale v poslednom čase som ho vymenil za QIP. ICQ mi bral strašne veľa pamäte, keď som bol na cestách a mal som len prístup Wi-Fi, nechcel mi počítač správne naštartovať, kým som ho neukončil. To všetko by som bol ako-tak prežil, ale od istého času začal ICQ blokovať doručovanie správ, ktoré obsahovali internetovú adresu. Jednoducho správu nepreniesol a protistrane nedal ani vedieť, že sa mu na tom niečo nepáči. Po istom čase ma prestalo baviť písať internetové adresy s umelou medzerou medzi www a zvyškom a prešiel som na ruský program. Tu mi zase prekáža pomerne veľa spamu a to, že spamerov nemôžem vymazať na jeden klik myši. Ale zdá sa mi oveľa lepší.
Alebo taký mobilný telefón. Používam smartphone, skutočne veľmi dobré riešenie, ktoré ovláda asi všetko, na čo si len spomeniem. Ale mal podstatnú chybu – nedokázal prijať vizitku poslanú z iného mobilu. Ak mi navyše niekto poslal vizitku, ani som sa nedozvedel, že tak urobil a že je s tým problém. Nakoniec som investoval do šikovnej utility od jednej českej firmy, ktorá to zvláda v pohode. Ale prečo to nevie operačný systém v mobile, to mi je trochu záhadou.
Takisto dosť ťažko pochopím, prečo je na slovenskej a anglickej klávesnici navzájom prehodené y a z. Potom ľudia, čo si sadnú za cudzí počítač, napíšu do mailu vetu ako napríklad: „Ynova vás yiadam, abz ste nepouyivali neyname skratkz“. Zaujímavé je, že našinec si s takouto vetou poradí a bez problémov ju prečíta. Priznávam sa, že na mojej slovenskej klávesnici je y a z prehodené (Qwertz), lebo som bol v minulosti pri výučbe strojopisu takto vedený. Zaujímavá situácia nastane, keď píšem mail v angličtine a na zadanie apostrofov a iných znakov potrebujem prepnúť na anglickú klávesnicu (Qwerty). Myslieť na to, kde je y a kde z, je riadne namáhavé, hlavne keď používam klávesnicu s originálnym anglickým popisom. Vysvetliť niekomu v USA, že máme takéto zámeny, som sa zatiaľ neodvážil. Typ Qwertz pritom nie je výhradou slovenčiny, nájdeme ho aj pri českej alebo nemeckej klávesnici. Údajne je to preto, že sa v týchto jazykoch používa viac slov s písmenom z a je výhodnejšie písať ho ukazovákom. No neviem, pokiaľ je tak, po prechode na PC to veľa neušetrilo, skôr naopak.
Apropo, slovenský popis klávesníc. To je pri skutočne drahých klávesniciach trochu problém a je dosť veľká skupina používateľov, ktorí potrebujú na klávesnici vidieť naše znaky s diakritikou. Pravdupovediac, znaky ako ä alebo ô aj ja hľadám na klávesnici dlhšie metódou pokus – omyl. Na krásnu multimediálnu a bezdrôtovú klávesnicu za niekoľko tisíc korún si asi nedáte obyčajné nalepovačky. Laserovanie klávesov na želanie existuje, ale realizuje sa len na jednom pracovisku – v Prahe. No sú aj takí výrobcovia, ktorí urobia originálny popis klávesov riadne veľký a veľa toho už nenalaserujete.
A určite by sa dalo pokračovať ďalej, chybičiek existuje veľa, človek je jednoducho omylný. Dúfam, že v tomto vydaní PC REVUE i na DVD REVUE bude čo najmenej chýb a budete s ním spokojní. Príjemné čítanie májového vydania vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Je všeobecne známe, že neexistuje program, ktorý by neobsahoval chybu. Je to určite tak, ale niektoré očividné chyby alebo nedokonalosti ma dokážu fakt vytočiť. Začnime hoci programami pre navigačné systémy. Je ich mnoho, viaceré z nich už dnes dobre pokrývajú územie Slovenska. No ani jeden z nich neodráža bežnú situáciu – mám slovenskú diaľničnú ročnú známku, ale v zahraničí už určite nechcem platiť za diaľnice. To musíte najprv pri navigácii na území Slovenska zapnúť platené cesty a potom pri prekročení hraničného prechodu ich zase vypnúť. Problém je, že pri plánovaní cesty doma sa takto dozviete iné údaje, ako to bude v skutočnosti.
Raz, keď som testoval navigáciu GPS pri ceste z Viedne do Bratislavy, program ma pri vypnutých platených cestách pokojne naviedol na diaľnicu. Keď som to zistil, bolo už neskoro z diaľnice odbočiť. V duchu som premýšľal, ako budem mojou chudobnou nemčinou vysvetľovať polícii, že to nie ja, to ten navigátor. Našťastie polície v ten deň nebolo... Špeciálny prípad predstavujú navigácie zabudované do áut výrobcom. Tam sú pre Slovensko evidentné chyby aj v mapách. Často potom uvažujem o tom, či nejaké podobné chybičky nie sú aj v riadiacej jednotke automobilu. A pri istej kombinácii udalostí auto jednoducho vyhlási, že si mám stiahnuť nový kritický update, inak ďalej nepôjde. Pred pár rokmi bola situácia pri poruche motora jasná – buď nie je čo zapáliť, alebo nie je čím zapáliť. Opraviť sa dalo všetko a takmer pri ceste pomocou jednoduchých nástrojov. Dnes? Prídete do servisu, auto hneď napoja na počítač a prenesú sa dáta. V prípade problému sa „resetuje“ riadiaca jednotka. Ak niečo nastaviť, tak cez počítač.
Evidentná je aj nedotiahnutosť v prostredí balíka kancelárskych aplikácií Office 2003. Keď mám otvorených viacero súborov vo Worde, môžem jednotlivé zatvoriť kliknutím na krížik. Keď to isté urobím s viacerými súbormi otvorenými v Exceli, zadávam povel na zatvorenie všetkých súborov, nie jednotlivého. A to veru niekedy ani neviem, ako v hlboko v noci zadám povel na ukončenie bez nahratia zmien. Koľkokrát som už takto prišiel o editované tabuľky v Exceli, už neviem ani spočítať. Aby som však bol čestný, nový balík Office 2007 toto už rieši a Excel pracuje tak, ako som zvyknutý z Wordu. Kedy sa podobná chyba objaví tu, je len otázka času...
Na rýchlu komunikáciu som veľmi dlho používal klienta ICQ. V podstate som bol spokojný, ale v poslednom čase som ho vymenil za QIP. ICQ mi bral strašne veľa pamäte, keď som bol na cestách a mal som len prístup Wi-Fi, nechcel mi počítač správne naštartovať, kým som ho neukončil. To všetko by som bol ako-tak prežil, ale od istého času začal ICQ blokovať doručovanie správ, ktoré obsahovali internetovú adresu. Jednoducho správu nepreniesol a protistrane nedal ani vedieť, že sa mu na tom niečo nepáči. Po istom čase ma prestalo baviť písať internetové adresy s umelou medzerou medzi www a zvyškom a prešiel som na ruský program. Tu mi zase prekáža pomerne veľa spamu a to, že spamerov nemôžem vymazať na jeden klik myši. Ale zdá sa mi oveľa lepší.
Alebo taký mobilný telefón. Používam smartphone, skutočne veľmi dobré riešenie, ktoré ovláda asi všetko, na čo si len spomeniem. Ale mal podstatnú chybu – nedokázal prijať vizitku poslanú z iného mobilu. Ak mi navyše niekto poslal vizitku, ani som sa nedozvedel, že tak urobil a že je s tým problém. Nakoniec som investoval do šikovnej utility od jednej českej firmy, ktorá to zvláda v pohode. Ale prečo to nevie operačný systém v mobile, to mi je trochu záhadou.
Takisto dosť ťažko pochopím, prečo je na slovenskej a anglickej klávesnici navzájom prehodené y a z. Potom ľudia, čo si sadnú za cudzí počítač, napíšu do mailu vetu ako napríklad: „Ynova vás yiadam, abz ste nepouyivali neyname skratkz“. Zaujímavé je, že našinec si s takouto vetou poradí a bez problémov ju prečíta. Priznávam sa, že na mojej slovenskej klávesnici je y a z prehodené (Qwertz), lebo som bol v minulosti pri výučbe strojopisu takto vedený. Zaujímavá situácia nastane, keď píšem mail v angličtine a na zadanie apostrofov a iných znakov potrebujem prepnúť na anglickú klávesnicu (Qwerty). Myslieť na to, kde je y a kde z, je riadne namáhavé, hlavne keď používam klávesnicu s originálnym anglickým popisom. Vysvetliť niekomu v USA, že máme takéto zámeny, som sa zatiaľ neodvážil. Typ Qwertz pritom nie je výhradou slovenčiny, nájdeme ho aj pri českej alebo nemeckej klávesnici. Údajne je to preto, že sa v týchto jazykoch používa viac slov s písmenom z a je výhodnejšie písať ho ukazovákom. No neviem, pokiaľ je tak, po prechode na PC to veľa neušetrilo, skôr naopak.
Apropo, slovenský popis klávesníc. To je pri skutočne drahých klávesniciach trochu problém a je dosť veľká skupina používateľov, ktorí potrebujú na klávesnici vidieť naše znaky s diakritikou. Pravdupovediac, znaky ako ä alebo ô aj ja hľadám na klávesnici dlhšie metódou pokus – omyl. Na krásnu multimediálnu a bezdrôtovú klávesnicu za niekoľko tisíc korún si asi nedáte obyčajné nalepovačky. Laserovanie klávesov na želanie existuje, ale realizuje sa len na jednom pracovisku – v Prahe. No sú aj takí výrobcovia, ktorí urobia originálny popis klávesov riadne veľký a veľa toho už nenalaserujete.
A určite by sa dalo pokračovať ďalej, chybičiek existuje veľa, človek je jednoducho omylný. Dúfam, že v tomto vydaní PC REVUE i na DVD REVUE bude čo najmenej chýb a budete s ním spokojní. Príjemné čítanie májového vydania vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 5. apríla 2007
PC REVUE - OpenPark
Vyyykupujeme starééé železo
Rozmýšľam, prečo sa tak veľmi rozčuľujeme nad spamom. Hoci z hľadiska technických prostriedkov sú spameri väčšinou o krok vpred, existujú celkom účinné nástroje na ochranu pred nimi. Keď sa u nás v robote náhodou niečo prešmykne cez ochrannú bariéru na mailovom serveri a následne dokonca aj na desktope, likvidácia spamu v mailboxe trvá pár okamihov, resp. pár klikov, kým ponuku na Viagru či superlacné letenky pošlem do virtuálnych večných lovísk. Oveľa viac ma otravujú iné nevyžiadané reklamné ponuky, proti ktorým sa oveľa ťažšie bojuje. Zostavil som si malý rebríček virtuálno-reálnych otravovačov života.
Na čestnom treťom mieste sa umiestnili telefónni agenti, ktorí sa nejako dostanú cez našu recepciu, a keď preberiem hovor, ponúkajú mi aktuálne investičné ponuky na cenné kovy, ropné deriváty či akciové fondy... Vždy sa pýtajú, či mi tú aktuálnu supervýhodnú ponuku môžu poslať faxom. Jeden známy podľahol ich tlaku, dal im číslo faxu a potom sa ich nevedel zbaviť... Možnosti ochrany: vyhodiť starý fax a presmerovať prijímanie faxov do počítača, použiť softvérové riešenie na OCR a následné filtrovanie spamu či blokovanie prenosu podľa volajúceho čísla. Ak také riešenie neexistuje, tak je to možno zaujímavá výzva pre vývojárov softvéru, hoci som prekvapený, ako je možné, že sa ešte nájdu ľudia či podniky, ktorí v čase e-mailu ešte používajú fax... :-)
Na druhom mieste rebríčka sa umiestnila klasická poštová schránka. S roznášačmi reklamných letákov zvádzam nevyhlásenú vojnu, aby dali mojej schránke pokoj. Vylepil som na ňu oznam zakazujúci vhadzovanie prospektov, ktorý mi s použitím hrubej sily pravidelne strhávajú. Možnosti ochrany: rozmýšľam, že ak s tým neprestanú, natriem vrchnú časť oznamu kontaktným sekundovým lepidlom. V ďalšom kroku som pripravený použiť šípový jed z povrchu kože žabiek z rodu Dendrobates a Phyllobates... Ale keďže som humanista, asi použijem niečo mierumilovnejšie a sofistikovanejšie. Nápadov a možností je habadej. Napríklad dovybavenie schránky webovou kamerou s OCR a rozpoznávaním tváre a porovnávaním vizuálnej podoby našej pani poštárky. A všetci ostatní budú mať smolu. Buď sa schránka vôbec neotvorí, alebo sa otvorí a prospekt sa rovno skartuje a prepadne do zásobníka na zber papiera, alebo sa spustí siréna, prípadne sa do schránky pustí 220 V. Vidíte – zase sme pri silových riešeniach... A pri nich asi aj zostaneme, a to pri nevyžiadanej reklame, ktorá sa umiestnila na prvom mieste rebríčka.
Naša redakcia sídli v Prievoze, v príjemnej časti mesta medzi rodinnými domčekmi, takže to trochu vyvoláva pocit vidieka. Minimálne raz do týždňa sa po ulici pred našou redakciou slimačím tempom presúva stará dodávka s ampliónom pusteným „na plné pecky“: „Ooobčaniaaa, vyyykupujeme starééé železo, starýýý nááábytok. Dooobre zaplatíííme.“ Vtedy mám neovládateľnú potrebu definitívne umlčať ten škrekľavý amplión a je mi len ľúto, že si vždy zabudnem pripraviť vhodné technické prostriedky. Keby som to bral podľa emócií, vyzerá to na strelné zbrane a granáty. Ale keďže som humanista, skončím iba pri pokazených vajíčkach, zhnitých paradajkách alebo skysnutom vreckovom mlieku. Mladšia generácia už asi nevie, o čom je reč, ale v čase socializmu sme v školách mávali mliečne desiate. Do každej triedy sa doniesla prepravka tuším s pollitrovými baleniami čerstvého, t. j. nie trvanlivého mlieka v obale z PVC. Keď sa táto kombinácia nechala pár dní dobre vykvasiť, vrecko napučalo na prasknutie ako známa rybička dvojzubec obyčajný (Diodon hystrix). Pri dobrej muške sa vám po dopade z vyššieho poschodia na cieľový objekt podarí vytvoriť slušný moment prekvapenia, sprevádzaný pôsobivým zvukovým aj pachovým efektom... Keďže som technik, skúsim sa poobzerať po zariadení, ktoré bude späť vysielať prijímané zvukové vlny v protifáze. Ale keďže som realista, viem, že aj naďalej ich asi budem iba trpieť... :-) Pomóc! Už ich v diaľke počujem, ako sa blížia! Kam sa na nich hrabe spam...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Rozmýšľam, prečo sa tak veľmi rozčuľujeme nad spamom. Hoci z hľadiska technických prostriedkov sú spameri väčšinou o krok vpred, existujú celkom účinné nástroje na ochranu pred nimi. Keď sa u nás v robote náhodou niečo prešmykne cez ochrannú bariéru na mailovom serveri a následne dokonca aj na desktope, likvidácia spamu v mailboxe trvá pár okamihov, resp. pár klikov, kým ponuku na Viagru či superlacné letenky pošlem do virtuálnych večných lovísk. Oveľa viac ma otravujú iné nevyžiadané reklamné ponuky, proti ktorým sa oveľa ťažšie bojuje. Zostavil som si malý rebríček virtuálno-reálnych otravovačov života.
Na čestnom treťom mieste sa umiestnili telefónni agenti, ktorí sa nejako dostanú cez našu recepciu, a keď preberiem hovor, ponúkajú mi aktuálne investičné ponuky na cenné kovy, ropné deriváty či akciové fondy... Vždy sa pýtajú, či mi tú aktuálnu supervýhodnú ponuku môžu poslať faxom. Jeden známy podľahol ich tlaku, dal im číslo faxu a potom sa ich nevedel zbaviť... Možnosti ochrany: vyhodiť starý fax a presmerovať prijímanie faxov do počítača, použiť softvérové riešenie na OCR a následné filtrovanie spamu či blokovanie prenosu podľa volajúceho čísla. Ak také riešenie neexistuje, tak je to možno zaujímavá výzva pre vývojárov softvéru, hoci som prekvapený, ako je možné, že sa ešte nájdu ľudia či podniky, ktorí v čase e-mailu ešte používajú fax... :-)
Na druhom mieste rebríčka sa umiestnila klasická poštová schránka. S roznášačmi reklamných letákov zvádzam nevyhlásenú vojnu, aby dali mojej schránke pokoj. Vylepil som na ňu oznam zakazujúci vhadzovanie prospektov, ktorý mi s použitím hrubej sily pravidelne strhávajú. Možnosti ochrany: rozmýšľam, že ak s tým neprestanú, natriem vrchnú časť oznamu kontaktným sekundovým lepidlom. V ďalšom kroku som pripravený použiť šípový jed z povrchu kože žabiek z rodu Dendrobates a Phyllobates... Ale keďže som humanista, asi použijem niečo mierumilovnejšie a sofistikovanejšie. Nápadov a možností je habadej. Napríklad dovybavenie schránky webovou kamerou s OCR a rozpoznávaním tváre a porovnávaním vizuálnej podoby našej pani poštárky. A všetci ostatní budú mať smolu. Buď sa schránka vôbec neotvorí, alebo sa otvorí a prospekt sa rovno skartuje a prepadne do zásobníka na zber papiera, alebo sa spustí siréna, prípadne sa do schránky pustí 220 V. Vidíte – zase sme pri silových riešeniach... A pri nich asi aj zostaneme, a to pri nevyžiadanej reklame, ktorá sa umiestnila na prvom mieste rebríčka.
Naša redakcia sídli v Prievoze, v príjemnej časti mesta medzi rodinnými domčekmi, takže to trochu vyvoláva pocit vidieka. Minimálne raz do týždňa sa po ulici pred našou redakciou slimačím tempom presúva stará dodávka s ampliónom pusteným „na plné pecky“: „Ooobčaniaaa, vyyykupujeme starééé železo, starýýý nááábytok. Dooobre zaplatíííme.“ Vtedy mám neovládateľnú potrebu definitívne umlčať ten škrekľavý amplión a je mi len ľúto, že si vždy zabudnem pripraviť vhodné technické prostriedky. Keby som to bral podľa emócií, vyzerá to na strelné zbrane a granáty. Ale keďže som humanista, skončím iba pri pokazených vajíčkach, zhnitých paradajkách alebo skysnutom vreckovom mlieku. Mladšia generácia už asi nevie, o čom je reč, ale v čase socializmu sme v školách mávali mliečne desiate. Do každej triedy sa doniesla prepravka tuším s pollitrovými baleniami čerstvého, t. j. nie trvanlivého mlieka v obale z PVC. Keď sa táto kombinácia nechala pár dní dobre vykvasiť, vrecko napučalo na prasknutie ako známa rybička dvojzubec obyčajný (Diodon hystrix). Pri dobrej muške sa vám po dopade z vyššieho poschodia na cieľový objekt podarí vytvoriť slušný moment prekvapenia, sprevádzaný pôsobivým zvukovým aj pachovým efektom... Keďže som technik, skúsim sa poobzerať po zariadení, ktoré bude späť vysielať prijímané zvukové vlny v protifáze. Ale keďže som realista, viem, že aj naďalej ich asi budem iba trpieť... :-) Pomóc! Už ich v diaľke počujem, ako sa blížia! Kam sa na nich hrabe spam...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. apríla 2007
QUARK
Vážení priatelia,
uvedomujem si, že sa vydávam na tenký ľad, no hádam budú matematici zhovievaví k tomuto exkurzu do ich teritória. Viacerí sa venujú teórii chaosu a pre tých, čo si myslia, že ide o vedecký výskum ich pracoviska, alebo nákupov v módnych salónoch chcem pripomenúť, že ide o veľmi zaujímavú a významnú matematickú oblasť. Už klasický príklad, ktorým sa naznačuje v laickej obci o čo ide, je oblasť meteorológie. Tu sa pracuje s veľkým súborom neznámych veličín. Je to akoby sme chceli riešiť 1000 rovníc s piatimi tisíckami neznámych. A potom je tu chaos, na ktorý si žiadny matematik netrúfne. Nachádzame ho v našom každodennom živote. Jeden príklad za všetko – legislatíva. Zdalo by sa, že tu sa nemôže vyskytnúť žiaden problém, možno rozdielne názory v detailoch. Opak je pravdou. Legalizovaná korupcia, nazývaná aj lobizmus, môže všetko zmeniť. Nepátrajme po tom, prečo matematici chcú popisovať svojimi prostriedkami chaos, venujme sa svojmu pôsobeniu v chaotizácii sveta. Je zrejmé, že ako jednotlivci máme obmedzený, aj keď nie
bezvýznamný podiel na tomto procese. Tvoríme však prvok množiny, ktorá ten chaos vytvára a rozkrúca, preto ak môžeme ovplyvniť niečo z náhodných procesov, ktoré buď neriadime, alebo ich riadime zle, máme šancu čo-to zlepšiť. V rámci týchto úvah som sa rozhodol, okamžite upraviť svoj vzťah k internetu. Po druhej fľaštičke očných kvapiek.
Môj duševný obzor sa vďaka internetu za posledné roky veľmi obohatil. Disponujem
informáciami, o ktorých som predtým ani nesníval. Jedinou chybou krásy je, že mi tieto informácie nie sú na nič. Nepotrebujem ich, strácam pri ich získavaní čas, kazím si vzťahy s najbližším okolím a ničím si zrak. Na vine však nie je to nekoordinovane narastené monštrum, ktorému hovoríme aj internet, ale my, mysliaci ľudia, ktorí sme mu to dovolili a dnes mu dávame stále viac možností ničiť nás, miesto toho, aby nám slúžil. Kolegyňa z detského časopisu Fifík urobila anketu, ako deti využívajú internet. Doma aj v škole. Iste tušíte, čo vysoko vyhralo. Hry a četovanie. Počítačové hry predstavujú obrovský biznis, ročné zisky výrobcov hier sa pohybujú okolo 10 miliárd dolárov. A četovanie? Vo väčšine prípadov sa to rovná strácaniu času. Využitie internetu pri vyučovaní, alebo vzdelávaní bolo v ankete ďaleko vzadu. Nuž, milí rodičia a pedagógovia – viete vlastne ako internet, tento zvelebovaný fenomén IT technológií využíva naša mlaď? Ako sa využívajú stovky miliónov venovaných na internetizáciu školstva? Čo s internetom? Musíme ho využívať tak, aby nám slúžil, neničil zdravie, nezaberal neprimerané množstvo času, nestal sa našou skazou – četovanie je návykové a môže mať ničivé účinky na zdravie a osobnosť najmä mladých. Treba, aby mala táto rozsiahla sieť v našom živote len to miesto, ktoré jej patrí.
A ako je to s tým chaosom? Internet je v súčasnosti ukážkovým príkladom toho, ako chaos môže vyzerať. Nie je to najlepšia vizitka pre nás ľudí, ktorí sme obdarení schopnosťou myslieť. Zneužívame totiž túto schopnosť na stále väčší chaos, ktorý naberá také rozmery, že ho nielen matematickým aparátom, ale už pomaly ani slovami nemožno popísať. Kde je to svetielko na konci tunela? V tom, že ten organizovaný chaos, o ktorý sa zaujímajú matematici, nás, verme, napokon vráti na správnu cestu, aj keď to môže byť dosť tvrdé. Pohľad do novín či na televíznu obrazovku nám denne dokazuje, že bez zábran konáme, paradoxne, proti sebe. Ale ukazuje nám aj to, ako nás systémy (síce neschopné tvorivo myslieť, no riadiace sa nemennými princípmi) privádzajú a verme, že aj privedú k rozumu. Nie je to vlastne nádejné?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
uvedomujem si, že sa vydávam na tenký ľad, no hádam budú matematici zhovievaví k tomuto exkurzu do ich teritória. Viacerí sa venujú teórii chaosu a pre tých, čo si myslia, že ide o vedecký výskum ich pracoviska, alebo nákupov v módnych salónoch chcem pripomenúť, že ide o veľmi zaujímavú a významnú matematickú oblasť. Už klasický príklad, ktorým sa naznačuje v laickej obci o čo ide, je oblasť meteorológie. Tu sa pracuje s veľkým súborom neznámych veličín. Je to akoby sme chceli riešiť 1000 rovníc s piatimi tisíckami neznámych. A potom je tu chaos, na ktorý si žiadny matematik netrúfne. Nachádzame ho v našom každodennom živote. Jeden príklad za všetko – legislatíva. Zdalo by sa, že tu sa nemôže vyskytnúť žiaden problém, možno rozdielne názory v detailoch. Opak je pravdou. Legalizovaná korupcia, nazývaná aj lobizmus, môže všetko zmeniť. Nepátrajme po tom, prečo matematici chcú popisovať svojimi prostriedkami chaos, venujme sa svojmu pôsobeniu v chaotizácii sveta. Je zrejmé, že ako jednotlivci máme obmedzený, aj keď nie
bezvýznamný podiel na tomto procese. Tvoríme však prvok množiny, ktorá ten chaos vytvára a rozkrúca, preto ak môžeme ovplyvniť niečo z náhodných procesov, ktoré buď neriadime, alebo ich riadime zle, máme šancu čo-to zlepšiť. V rámci týchto úvah som sa rozhodol, okamžite upraviť svoj vzťah k internetu. Po druhej fľaštičke očných kvapiek.
Môj duševný obzor sa vďaka internetu za posledné roky veľmi obohatil. Disponujem
informáciami, o ktorých som predtým ani nesníval. Jedinou chybou krásy je, že mi tieto informácie nie sú na nič. Nepotrebujem ich, strácam pri ich získavaní čas, kazím si vzťahy s najbližším okolím a ničím si zrak. Na vine však nie je to nekoordinovane narastené monštrum, ktorému hovoríme aj internet, ale my, mysliaci ľudia, ktorí sme mu to dovolili a dnes mu dávame stále viac možností ničiť nás, miesto toho, aby nám slúžil. Kolegyňa z detského časopisu Fifík urobila anketu, ako deti využívajú internet. Doma aj v škole. Iste tušíte, čo vysoko vyhralo. Hry a četovanie. Počítačové hry predstavujú obrovský biznis, ročné zisky výrobcov hier sa pohybujú okolo 10 miliárd dolárov. A četovanie? Vo väčšine prípadov sa to rovná strácaniu času. Využitie internetu pri vyučovaní, alebo vzdelávaní bolo v ankete ďaleko vzadu. Nuž, milí rodičia a pedagógovia – viete vlastne ako internet, tento zvelebovaný fenomén IT technológií využíva naša mlaď? Ako sa využívajú stovky miliónov venovaných na internetizáciu školstva? Čo s internetom? Musíme ho využívať tak, aby nám slúžil, neničil zdravie, nezaberal neprimerané množstvo času, nestal sa našou skazou – četovanie je návykové a môže mať ničivé účinky na zdravie a osobnosť najmä mladých. Treba, aby mala táto rozsiahla sieť v našom živote len to miesto, ktoré jej patrí.
A ako je to s tým chaosom? Internet je v súčasnosti ukážkovým príkladom toho, ako chaos môže vyzerať. Nie je to najlepšia vizitka pre nás ľudí, ktorí sme obdarení schopnosťou myslieť. Zneužívame totiž túto schopnosť na stále väčší chaos, ktorý naberá také rozmery, že ho nielen matematickým aparátom, ale už pomaly ani slovami nemožno popísať. Kde je to svetielko na konci tunela? V tom, že ten organizovaný chaos, o ktorý sa zaujímajú matematici, nás, verme, napokon vráti na správnu cestu, aj keď to môže byť dosť tvrdé. Pohľad do novín či na televíznu obrazovku nám denne dokazuje, že bez zábran konáme, paradoxne, proti sebe. Ale ukazuje nám aj to, ako nás systémy (síce neschopné tvorivo myslieť, no riadiace sa nemennými princípmi) privádzajú a verme, že aj privedú k rozumu. Nie je to vlastne nádejné?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Pozor na tie počítače!
Podobne ako vlani aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave CeBIT. Je predsa len dôležité, aby ste si podali ruky s ľuďmi, s ktorými si celý rok mailujete alebo komunikujete inými elektronickými spôsobmi. Na CeBIT sme mali vyhradené dva dni a je to veru na takúto akciu málo. Výstavisko v Hannoveri je obrovské, presun medzi výstavnými halami sa zo začiatku podobá na jarnú turistickú prechádzku, neskôr je to už riadna námaha a naháňanie sa. Našťastie tento rok bolo aj na severe Nemecka úžasné počasie, dalo sa pokojne chodiť aj v tričku.
Z výstavy jasne vyplynulo niekoľko skutočností. Ťažisko IT vývoja je dnes definitívne na Ďalekom východe. Dôležité novinky, revolučné produkty už nevznikajú v Amerike alebo v Európe, dnes je to skôr Taiwan, Severná Kórea, India a predovšetkým Čína. Všetky naše dohodnuté stretnutia súvisiace s novinkami boli výhradne s firmami z týchto krajín. Pre tieto firmy dnes pracujú ľudia z bývalých vedúcich krajín z oblasti IT, pričom najčastejšie sú vývojármi technológií. Proces výroby je však na 99 % na Ďalekom východe a týka sa to všetkých „značiek“ pôsobiacich v IT. Výrobné závody pracujú pre rôzne značky súčasne, označenie produktu značkou sa realizuje až na záver celého výrobného procesu. Často sa potom stane, že konkurenčné produkty vyzerajú veľmi podobne, líšia sa však napr. balením alebo doplnkovou výbavou. Zákony biznisu sú jasné – pre masovú produkciu je dôležitá predovšetkým cena a tá dnes súvisí hlavne s cenou práce. Konkurovať momentálnej situácii v Ázii je v inej časti sveta prakticky nemožné.
Stretnutie s ázijskými zástupcami IT firiem je oproti bežnému štandardu trochu špecifické. Začína sa skutočne obradnou výmenou vizitiek, v rámci ktorej sa prejavuje tradičná úcta k partnerovi. Partner pritom drží vizitku oboma rukami otočenú smerom k vám a pri jej podávaní sa viditeľne ukloní. Na toto som si musel naozaj zvyknúť, s vizitkami som v minulosti pracoval skôr menej obradne :). Nasleduje úplne nevyhnutná prechádzka po stánku s prehliadkou celej expozície. V rámci nej sa, prirodzene, dozviete, že práve produkty navštívenej firmy sú tie najlepšie na trhu. Veľmi zaujímavé je sledovať, že ak zástupca firmy prejde pracovať ku konkurencii, začne tvrdiť, že práve momentálne ním zastupované produkty sú tie najlepšie. Nikdy sa však nestane, že by o svojom bývalom zamestnávateľovi povedal nejaké krivé slovo. To zase napríklad v prípade Slovenska býva skôr vzácnosť.
Zástupcovia z Ázie si často dávajú krstné mená, ktoré sú pre Európana zrozumiteľné a ľahko zapamätateľné. Stretnete tak Cindy, Briana alebo Sherry. Skutočnými menami si hovoria len medzi sebou. Pre niektoré ázijské firmy stále existuje Československo, prípadne si našu krajinu mýlia s okolitými štátmi alebo so Slovinskom. Z nášho pohľadu to síce vyzerá neuveriteľne, ale ruku na srdce – ani ja nepoznám pomery medzi týmito krajinami nejako detailne, čínske písmo je pre mňa skôr rozsypaný čaj a o čínskom novom roku viem len to, že vo februári 9 dní nikto z IT na Ďalekom východe nepracuje.
Hannover je na príval ázijských obchodníkov už pár rokov dobre pripravený. Bufety na výstavisku majú v bohaté zásoby suši, sú tu rôzne morské príšery a iné jedlá, ktoré v európskej „čínskej“ reštaurácii skôr nenájdete. Aj jedálny lístok je uvedený i v čínštine. Osobne si preto myslím, že pre našich potomkov je dôležité začať popri angličtine študovať aj tento jazyk.
Napriek všeobecnému prenikaniu internetu do všetkých oblastí života plocha CeBITu stále nie je pokrytá bezdrôtovým prístupom na internet, ktorý by bol zadarmo. Zdá sa mi to trochu čudné pri cene lístka v pokladni 38 eur (vrátane mestskej hromadnej dopravy počas výstavy). Predsa len počas výstavy potrebujete ostať v kontakte s firmou a svojimi blízkymi. Tlačové stredisko je niečo iné, tu bol prístup na internet zabezpečený. No počet akreditovaných novinárov bol oveľa väčší ako počet sieťových prípojok a miest na sedenie. Bez pripojenia Wi-Fi a dobrej batérie v notebooku to už jednoducho nejde. Netradične však v tlačovom stredisku prebiehal urputný boj o stoličku a pripojenie k elektrickej sieti... :)
Ďalší fakt, ktorý ma na výstave zaujal, súvisí so zistením, že ľudia už nevedia spamäti počítať. Možno by som sa nečudoval, keby sa kalkulačka používala na delenie čísel. Ale sčítanie a odčítanie jednoduchých čísel podľa mňa nemôže robiť žiadnemu absolventovi strednej školy problém. Ale veru robí, a veľký. Presvedčil som sa o tom pri pokladníčke, ktorá nebola schopná bez kalkulačky vypočítať, koľko treba vydať z 50-eurovej bankovky za katalóg vystavovateľov na CD v cene 26,50 eura (inak riadne drahé). Dobrých pár minút sa s tým morila, ale potom sa spoľahla na informáciu od kupujúceho. :) Za takýmito prípadmi však nemusíme chodiť na sever Nemecka, to vidieť aj v našich supermarketoch. Ľudia už tak dôverujú strojom a prestávajú používať vlastný rozum, až ma z toho niekedy zamrazí.
A stalo sa to aj nedávno, keď som po zmene svojho účtu omylom nezaplatil poplatok za byt. Správca domu mi poslal list, ktorý mi dosť nevyberavým spôsobom oznamoval, že poškodzujem ostatných nájomcov a vec bude riešená súdne. List som si prečítal a všimol som si úradný podpis i kolónku Vybavuje. Počas úradných hodín som sa dostavil do príslušnej kancelárie a žiadal vysvetlenie. Prečo hneď taký ostrý tón, keď platím roky načas a raz sa mi stalo, že som meškal pár dní? Dostal som od dámy z kolónky Vybavuje odpoveď, že to nie ona, to ten počítač. Ako keby sa ten počítač sám rozhodol, že ten Macko, to je teda riadny neplatič a teraz mu to spočítam. Nech si to zapamätá... :) Snažil som sa dáme vysvetliť, že počítač urobí len to, čo od neho človek požaduje, ale neuspel som. Tak teda pozor na to, aby sme sa raz nedočkali vyplnenia scenára z hollywoodskych filmov o vzbure strojov.
Príjemné čítanie aprílového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Podobne ako vlani aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave CeBIT. Je predsa len dôležité, aby ste si podali ruky s ľuďmi, s ktorými si celý rok mailujete alebo komunikujete inými elektronickými spôsobmi. Na CeBIT sme mali vyhradené dva dni a je to veru na takúto akciu málo. Výstavisko v Hannoveri je obrovské, presun medzi výstavnými halami sa zo začiatku podobá na jarnú turistickú prechádzku, neskôr je to už riadna námaha a naháňanie sa. Našťastie tento rok bolo aj na severe Nemecka úžasné počasie, dalo sa pokojne chodiť aj v tričku.
Z výstavy jasne vyplynulo niekoľko skutočností. Ťažisko IT vývoja je dnes definitívne na Ďalekom východe. Dôležité novinky, revolučné produkty už nevznikajú v Amerike alebo v Európe, dnes je to skôr Taiwan, Severná Kórea, India a predovšetkým Čína. Všetky naše dohodnuté stretnutia súvisiace s novinkami boli výhradne s firmami z týchto krajín. Pre tieto firmy dnes pracujú ľudia z bývalých vedúcich krajín z oblasti IT, pričom najčastejšie sú vývojármi technológií. Proces výroby je však na 99 % na Ďalekom východe a týka sa to všetkých „značiek“ pôsobiacich v IT. Výrobné závody pracujú pre rôzne značky súčasne, označenie produktu značkou sa realizuje až na záver celého výrobného procesu. Často sa potom stane, že konkurenčné produkty vyzerajú veľmi podobne, líšia sa však napr. balením alebo doplnkovou výbavou. Zákony biznisu sú jasné – pre masovú produkciu je dôležitá predovšetkým cena a tá dnes súvisí hlavne s cenou práce. Konkurovať momentálnej situácii v Ázii je v inej časti sveta prakticky nemožné.
Stretnutie s ázijskými zástupcami IT firiem je oproti bežnému štandardu trochu špecifické. Začína sa skutočne obradnou výmenou vizitiek, v rámci ktorej sa prejavuje tradičná úcta k partnerovi. Partner pritom drží vizitku oboma rukami otočenú smerom k vám a pri jej podávaní sa viditeľne ukloní. Na toto som si musel naozaj zvyknúť, s vizitkami som v minulosti pracoval skôr menej obradne :). Nasleduje úplne nevyhnutná prechádzka po stánku s prehliadkou celej expozície. V rámci nej sa, prirodzene, dozviete, že práve produkty navštívenej firmy sú tie najlepšie na trhu. Veľmi zaujímavé je sledovať, že ak zástupca firmy prejde pracovať ku konkurencii, začne tvrdiť, že práve momentálne ním zastupované produkty sú tie najlepšie. Nikdy sa však nestane, že by o svojom bývalom zamestnávateľovi povedal nejaké krivé slovo. To zase napríklad v prípade Slovenska býva skôr vzácnosť.
Zástupcovia z Ázie si často dávajú krstné mená, ktoré sú pre Európana zrozumiteľné a ľahko zapamätateľné. Stretnete tak Cindy, Briana alebo Sherry. Skutočnými menami si hovoria len medzi sebou. Pre niektoré ázijské firmy stále existuje Československo, prípadne si našu krajinu mýlia s okolitými štátmi alebo so Slovinskom. Z nášho pohľadu to síce vyzerá neuveriteľne, ale ruku na srdce – ani ja nepoznám pomery medzi týmito krajinami nejako detailne, čínske písmo je pre mňa skôr rozsypaný čaj a o čínskom novom roku viem len to, že vo februári 9 dní nikto z IT na Ďalekom východe nepracuje.
Hannover je na príval ázijských obchodníkov už pár rokov dobre pripravený. Bufety na výstavisku majú v bohaté zásoby suši, sú tu rôzne morské príšery a iné jedlá, ktoré v európskej „čínskej“ reštaurácii skôr nenájdete. Aj jedálny lístok je uvedený i v čínštine. Osobne si preto myslím, že pre našich potomkov je dôležité začať popri angličtine študovať aj tento jazyk.
Napriek všeobecnému prenikaniu internetu do všetkých oblastí života plocha CeBITu stále nie je pokrytá bezdrôtovým prístupom na internet, ktorý by bol zadarmo. Zdá sa mi to trochu čudné pri cene lístka v pokladni 38 eur (vrátane mestskej hromadnej dopravy počas výstavy). Predsa len počas výstavy potrebujete ostať v kontakte s firmou a svojimi blízkymi. Tlačové stredisko je niečo iné, tu bol prístup na internet zabezpečený. No počet akreditovaných novinárov bol oveľa väčší ako počet sieťových prípojok a miest na sedenie. Bez pripojenia Wi-Fi a dobrej batérie v notebooku to už jednoducho nejde. Netradične však v tlačovom stredisku prebiehal urputný boj o stoličku a pripojenie k elektrickej sieti... :)
Ďalší fakt, ktorý ma na výstave zaujal, súvisí so zistením, že ľudia už nevedia spamäti počítať. Možno by som sa nečudoval, keby sa kalkulačka používala na delenie čísel. Ale sčítanie a odčítanie jednoduchých čísel podľa mňa nemôže robiť žiadnemu absolventovi strednej školy problém. Ale veru robí, a veľký. Presvedčil som sa o tom pri pokladníčke, ktorá nebola schopná bez kalkulačky vypočítať, koľko treba vydať z 50-eurovej bankovky za katalóg vystavovateľov na CD v cene 26,50 eura (inak riadne drahé). Dobrých pár minút sa s tým morila, ale potom sa spoľahla na informáciu od kupujúceho. :) Za takýmito prípadmi však nemusíme chodiť na sever Nemecka, to vidieť aj v našich supermarketoch. Ľudia už tak dôverujú strojom a prestávajú používať vlastný rozum, až ma z toho niekedy zamrazí.
A stalo sa to aj nedávno, keď som po zmene svojho účtu omylom nezaplatil poplatok za byt. Správca domu mi poslal list, ktorý mi dosť nevyberavým spôsobom oznamoval, že poškodzujem ostatných nájomcov a vec bude riešená súdne. List som si prečítal a všimol som si úradný podpis i kolónku Vybavuje. Počas úradných hodín som sa dostavil do príslušnej kancelárie a žiadal vysvetlenie. Prečo hneď taký ostrý tón, keď platím roky načas a raz sa mi stalo, že som meškal pár dní? Dostal som od dámy z kolónky Vybavuje odpoveď, že to nie ona, to ten počítač. Ako keby sa ten počítač sám rozhodol, že ten Macko, to je teda riadny neplatič a teraz mu to spočítam. Nech si to zapamätá... :) Snažil som sa dáme vysvetliť, že počítač urobí len to, čo od neho človek požaduje, ale neuspel som. Tak teda pozor na to, aby sme sa raz nedočkali vyplnenia scenára z hollywoodskych filmov o vzbure strojov.
Príjemné čítanie aprílového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
nedeľa 4. marca 2007
PC REVUE - OpenPark
Nuda na kvadrát
Scenár sa pomerne pravidelne opakuje. Prídem večer domov uťahaný ako kôň, niečo do seba hodím, vybavím si povinnosti okolo domácnosti a po pár hodinách sa s oslobodzujúcim výdychom šmarím do kresla pred TV. Aspoň na chvíľu vypnúť a nič neriešiť. Beriem do ruky čiernu „kobru“ (to je moje kódové označenie pre diaľkový ovládač :), v priebehu 10 sekúnd si urobím prehľad všetkých kanálov a sklamaný konštatujem, že opäť nikde nič nejde. Hovorí sa síce, že nádej umiera posledná, ale v tomto prípade nádej to už má, chuderka, dávno za sebou... A pritom nechcem toho veľa. Dozvedieť sa niečo zaujímavé, obohacujúce, pozrieť si nejaký dobrý dokument, zasmiať sa na funny videách alebo inteligentnom sitcome, nechať sa strhnúť pútavým filmom. Jednoducho iba trochu sa zrelaxovať, vypiť si 1-2 poháriky dobrého vínka, trochu sa natiahnuť a popritom sa informačne či emočne obohatiť. Ale čo ak je ponuka taká slabulinká? O reality show nemám záujem, Van Damma znovu a znovu zachraňujúceho svet som videl už 150×, „plodné“ diskusie politikov ma neoslovujú (Pod lampou bolo kedysi na začiatku celkom fajn, ale aj to už je preč). Ešte si musím dať pozor, aby som náhodou neprepol na Eriku J. aj s tým príšerným psom, ako komentuje Smotánku, alebo Halinu P. s jej rybičkami a kvázi múdrymi komentármi. Vtedy sa mi zvlášť priťaží... A do toho všetkého sa ešte mieša reklama. A navyše taká, ktorá ma nezaujíma. Poistený som, hypotéku si nechcem zobrať, sprchový šampón kupujem taký, aký mi príde prvý pod ruku, a mobilného operátora meniť neplánujem. Mohli by ste ma, prosím, odhlásiť z mailing listu na posielanie reklamy? Hmm, keby sa to tak dalo... Tak si nechám telku pustenú aspoň ako zvukové pozadie a prelistujem na internete pár obľúbených stránok, dám si tie svoje „három“ deci a idem za knihou, ktorá ma nikdy nesklame.
Iste sa blýska na lepšie časy. Do slovenských domácností opatrne prichádza triple play a s ním aj video na požiadanie. Teším sa, vždy som bol lenivý chodiť do videopožičovne. Je tam zatiaľ síce iba málo zaujímavých titulov, málo aktuálnych blockbusterov, ale to sa časom iste zmení. Horšie však je to, že do našich končín sa optický kábel jedného z operátorov tak skoro asi nedostane. Metalický kábel toho ďalšieho operátora asi áno, ale obávam sa, že keď sa začnú pripájať ďalšie časti Slovenska, doterajšia chrbticová sieť to neutiahne. Ale aj to „len“ otázka ďalších investícií. Stačí vydať investičné rozhodnutie a uvoľniť zopár miliárd...
Dostatočne nadimenzovaná infraštruktúra je nevyhnutnosť, súboj však vyhrá ten, kto bude mať zaujímavejší obsah a aplikácie, služby. Tu ponúkam tip, ktorému by som sa potešil asi nielen ja: DVD požičovňa on-line je fajn, ale chce to viac. Niekedy nemáte čas na celý film. Máte chuť na niečo špecifické: historický dokument o Da Vincim, praktické rady a inšpirácie, ako zariadiť byt, staré diely Frasiera či archívne videoklipy Beatles alebo AC/DC. Ale čo s tým, keď jedna TV momentálne dáva nejaké nudné francúzske krimi a druhá nemecký romantický film (ide to vôbec dohromady?)... Niet nič jednoduchšie. (Odkaz pre TV médiá:) „Sprístupnite svoj archív on-line v plnej HD kvalite. Rozšírte ho o obsah iných partnerských televízií a poskytovateľov obsahu z celého sveta. Nebuďte zošnurovaní vlastnou programovou štruktúrou, staňte sa reálnym distribútorom a poskytovateľom atraktívneho obsahu na vyžiadanie. Každý divák si pozrie to, čo chce a kedy chce. Vytvorí si vlastný TV program podľa svojich preferencií, chutí a momentálnej nálady. Obsah môžete poskytnúť divákovi buď za poplatok, ale bez reklamy, alebo mu dajte obsah zadarmo, ale pribaľte mu tam reklamu podľa individuálnych preferencií diváka. A ešte môžete zadávateľa reklamy lepšie spoplatniť, keďže reklama je cielená. Zbavíte sa peoplemetrov, stresov so sledovanosťou a neustálou zmenou štruktúry vysielania podľa toho, čo urobí konkurencia.“ (Koniec odkazu pre TV médiá.)
Takže svoje som si povedal a už je len na vysielateľoch TV, či si niečo z toho vyberú. A keď nie oni, tak možno niekto iný. O rok či o dva sa aj u nás spustí komerčné digitálne vysielanie TV a možno príde nový hráč, ktorý rozpozná potenciál aj on-line distribúcie obsahu.
On-line archív TV obsahu v HD kvalite (na začiatok by stačil aspoň v štandardnej TV kvalite) je len jedna z atraktívnejších možností využitia triple play. Nápadov na ďalšie možnosti je habadej, ale prepáčte, musím končiť, práve sa začína 237. časť mojej obľúbenej mexickej telenovely a to si nemôžem nechať ujsť...:))
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Scenár sa pomerne pravidelne opakuje. Prídem večer domov uťahaný ako kôň, niečo do seba hodím, vybavím si povinnosti okolo domácnosti a po pár hodinách sa s oslobodzujúcim výdychom šmarím do kresla pred TV. Aspoň na chvíľu vypnúť a nič neriešiť. Beriem do ruky čiernu „kobru“ (to je moje kódové označenie pre diaľkový ovládač :), v priebehu 10 sekúnd si urobím prehľad všetkých kanálov a sklamaný konštatujem, že opäť nikde nič nejde. Hovorí sa síce, že nádej umiera posledná, ale v tomto prípade nádej to už má, chuderka, dávno za sebou... A pritom nechcem toho veľa. Dozvedieť sa niečo zaujímavé, obohacujúce, pozrieť si nejaký dobrý dokument, zasmiať sa na funny videách alebo inteligentnom sitcome, nechať sa strhnúť pútavým filmom. Jednoducho iba trochu sa zrelaxovať, vypiť si 1-2 poháriky dobrého vínka, trochu sa natiahnuť a popritom sa informačne či emočne obohatiť. Ale čo ak je ponuka taká slabulinká? O reality show nemám záujem, Van Damma znovu a znovu zachraňujúceho svet som videl už 150×, „plodné“ diskusie politikov ma neoslovujú (Pod lampou bolo kedysi na začiatku celkom fajn, ale aj to už je preč). Ešte si musím dať pozor, aby som náhodou neprepol na Eriku J. aj s tým príšerným psom, ako komentuje Smotánku, alebo Halinu P. s jej rybičkami a kvázi múdrymi komentármi. Vtedy sa mi zvlášť priťaží... A do toho všetkého sa ešte mieša reklama. A navyše taká, ktorá ma nezaujíma. Poistený som, hypotéku si nechcem zobrať, sprchový šampón kupujem taký, aký mi príde prvý pod ruku, a mobilného operátora meniť neplánujem. Mohli by ste ma, prosím, odhlásiť z mailing listu na posielanie reklamy? Hmm, keby sa to tak dalo... Tak si nechám telku pustenú aspoň ako zvukové pozadie a prelistujem na internete pár obľúbených stránok, dám si tie svoje „három“ deci a idem za knihou, ktorá ma nikdy nesklame.
Iste sa blýska na lepšie časy. Do slovenských domácností opatrne prichádza triple play a s ním aj video na požiadanie. Teším sa, vždy som bol lenivý chodiť do videopožičovne. Je tam zatiaľ síce iba málo zaujímavých titulov, málo aktuálnych blockbusterov, ale to sa časom iste zmení. Horšie však je to, že do našich končín sa optický kábel jedného z operátorov tak skoro asi nedostane. Metalický kábel toho ďalšieho operátora asi áno, ale obávam sa, že keď sa začnú pripájať ďalšie časti Slovenska, doterajšia chrbticová sieť to neutiahne. Ale aj to „len“ otázka ďalších investícií. Stačí vydať investičné rozhodnutie a uvoľniť zopár miliárd...
Dostatočne nadimenzovaná infraštruktúra je nevyhnutnosť, súboj však vyhrá ten, kto bude mať zaujímavejší obsah a aplikácie, služby. Tu ponúkam tip, ktorému by som sa potešil asi nielen ja: DVD požičovňa on-line je fajn, ale chce to viac. Niekedy nemáte čas na celý film. Máte chuť na niečo špecifické: historický dokument o Da Vincim, praktické rady a inšpirácie, ako zariadiť byt, staré diely Frasiera či archívne videoklipy Beatles alebo AC/DC. Ale čo s tým, keď jedna TV momentálne dáva nejaké nudné francúzske krimi a druhá nemecký romantický film (ide to vôbec dohromady?)... Niet nič jednoduchšie. (Odkaz pre TV médiá:) „Sprístupnite svoj archív on-line v plnej HD kvalite. Rozšírte ho o obsah iných partnerských televízií a poskytovateľov obsahu z celého sveta. Nebuďte zošnurovaní vlastnou programovou štruktúrou, staňte sa reálnym distribútorom a poskytovateľom atraktívneho obsahu na vyžiadanie. Každý divák si pozrie to, čo chce a kedy chce. Vytvorí si vlastný TV program podľa svojich preferencií, chutí a momentálnej nálady. Obsah môžete poskytnúť divákovi buď za poplatok, ale bez reklamy, alebo mu dajte obsah zadarmo, ale pribaľte mu tam reklamu podľa individuálnych preferencií diváka. A ešte môžete zadávateľa reklamy lepšie spoplatniť, keďže reklama je cielená. Zbavíte sa peoplemetrov, stresov so sledovanosťou a neustálou zmenou štruktúry vysielania podľa toho, čo urobí konkurencia.“ (Koniec odkazu pre TV médiá.)
Takže svoje som si povedal a už je len na vysielateľoch TV, či si niečo z toho vyberú. A keď nie oni, tak možno niekto iný. O rok či o dva sa aj u nás spustí komerčné digitálne vysielanie TV a možno príde nový hráč, ktorý rozpozná potenciál aj on-line distribúcie obsahu.
On-line archív TV obsahu v HD kvalite (na začiatok by stačil aspoň v štandardnej TV kvalite) je len jedna z atraktívnejších možností využitia triple play. Nápadov na ďalšie možnosti je habadej, ale prepáčte, musím končiť, práve sa začína 237. časť mojej obľúbenej mexickej telenovely a to si nemôžem nechať ujsť...:))
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)