Milí priatelia,
prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.
Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.
Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.
Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.
Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...
Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
piatok 10. decembra 2010
streda 24. novembra 2010
BC MOBIL & TECHBOX
BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 12. novembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Počítačové hry ako trenažér života
Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)
Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)
Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.
Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)
PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)
Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)
Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.
Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)
PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Popularita a videá
Tentoraz úvodník nebude o šťavnatom zážitku zo služobnej cesty. V októbri sa nič také nestalo, a tak konečne prišiel čas na tému, ktorá mi už dlhšie chodí po rozume. Ako ste si iste všimli, zhruba od minulého roka pravidelne mesiac čo mesiac pripravujeme vlastné videorecenzie. Pripúšťam, začiatky s našimi videami boli kruté. V skutočnosti sme nemali nijakú vlastnú techniku. Pomaličky sme však začali zbierať skúsenosti a zlepšovať sa. Napriek slabej výbave sme nakrútili niekoľko videorecenzií, ktoré doslova pohli Slovenskom – legendárny crash test notebooku s bagrom bol toho dôkazom. Keď mám čas, zavše si ho pustím a sám sa čudujem, ako sme to mohli v takých partizánskych podmienkach vôbec urobiť. A mám radosť aj z „videnosti“, na YouTube má toto video dnes 105 234 prístupov, čo je (nielen) náš rekord. Medzi krajinami vystupuje na prvom mieste prekvapivo Rusko, ďalej USA a až tretie je Slovensko. Najčastejšia pripomienka k tomuto videu je otázka, akým jazykom to vlastne hovoríme. Nuž, na požadované anglické predabovanie či titulky nemáme čas, chuť a ani dôvod, naším cieľom je zatiaľ Slovensko.
Dnes už máme tri kamery, tri bezdrôtové mikrofóny, poriadne stojany, výkonné svetlá, dokonca sme si vybudovali videoštúdio. K tomu všetkému extra počítač so 4 TB diskovým poľom a profesionálnym strihacím programom. Video Made in PC REVUE sa však spája hlavne s mojou osobou. Pri rozhodnutí o tom, ako budú vyzerať naše videá, sme dospeli k názoru, že sa chceme odlíšiť. Máme teda videá, v ktorých je ľudský rozmer, ale centrom všetkého je predstavovaný produkt alebo služba. A videá sú poctivo postrihané do podoby skoro televíznej relácie, aby sa (podľa mňa) dalo na to pozerať aj dlhšie. Bolo preto jasné, že potrebujeme niekoho, kto má odvahu postaviť sa pred kameru, neskôr uvidieť výsledok práce a navyše ho aj zdieľať s inými ľuďmi. Je to nevďačná úloha, ale keďže ja som videá veľmi chcel, inej cesty ako tej, že sa postavím pred kameru sám, ani nebolo. Na pomoc si však často beriem kolegov, vystriedali sa už všetci. Videá prioritne pripravujeme na naše DVD REVUE, ale neskôr sa objavia aj na www.ITNews.sk a www.facebook.com/pcrevue.
Dnes je doba, keď si informačné servery často umiestňujú videá na webovú stránku. Je pár webov, ktoré majú vlastné videá, a potom je obrovská skupina tých, ktoré za svoje videá vyhlasujú napr. firemné prezentácie alebo diela vytvorené niekým iným. U nás na ITNews dominujú vlastné videá, ale nájde sa aj externý obsah. Som hrdý na to, že som inšpiroval aj niektorých ďalších kolegov, ktorí síce nie sú priamo v bratislavskom sídle redakcie, ale roky úzko spolupracujú a dnes tiež nakrúcajú skvelé videá.
Chcem však upriamiť pozornosť na stav, aký v súčasnosti panuje na internete. Na ITNews máme v podstate anonymnú diskusiu, ľudia tu vystupujú pod prezývkami. A práve to je živná pôda pre najrôznejšie diskusné príspevky. Mám dojem, že existuje veľká skupina ľudí, ktorí z nejakého dôvodu potrebujú hlavne „kopnúť si“ do niekoho. V podstate nechcú prijímať nové poznatky čítaním alebo sledovaním videa, potrebujú sa vyjadriť. Podobne ako vo futbale aj v spôsobe nakrúcania videa sa zrazu vyzná každý J. Aby nedošlo k omylu, veľmi dobre viem, že pri nakrúcaní videa máme ešte obrovský priestor na zlepšovanie. Rovnako viem, že asi 5 % diskusných príspevkov je takých, ktoré sú síce písané ostrejším tónom, ale pisateľ si dal námahu a pozrel celé video, zamyslel sa nad tým a napísal príspevok, ktorý má hlavu a pätu. V odpovediach v diskusiách ich zvyknem označovať ako konštruktívne a beriem si z nich to, čo považujem za správne. Skôr ma zarmucuje situácia, že na ostávajúcich 95 % vidím, že je to len taká povrchná snaha napísať niečo, čo by nás pri tvorbe videa mohlo nejako znechutiť. Aj v súvislosti s vlastnými videami nás pritom často oslovujú televízie, počuť nás aj v rádiách a mienkotvorných denníkoch. Nuž, čo je potom lepšie ako udrieť si do niekoho verejne známeho. Navyše ja zvyknem takmer na každý príspevok reagovať (neraz podľa hesla „na hrubé vrece hrubá záplata“). Vypočul som si teda, že hlavným problémom našich videí som ja sám. Som príliš starý, nič neviem, vôbec nevyzerám dobre, navyše mám strašný hlas a jednoducho na túto prezentačnú činnosť nikto horší ako ja ani neexistuje. Už som si prečítal aj to, že diskutujúci majú overené informácie o tom, ako každého, kto by sa z mojich kolegov opovážil stať tvárou videí, radšej hneď vyhodím alebo inak znechutím a tento priestor si uzurpujem výhradne pre seba. Nie, nie, toto nie je pravda J. V skutočnosti by som sa oveľa lepšie cítil za kamerou ako pred ňou. Práve preto aj celkom rád nakrúcam videá z rôznych výstav, ako je IFA, CES alebo CeBit. Tam totiž nemusím byť „videohviezdičkou“. Diskutujúcim neustále ponúkam, že im pokojne prenechám svoje miesto pred kamerou, stačí sa dostaviť do našej redakcie, vyskúšať si to a byť v tom dobrý. Dodnes s nádejou čakám, že niekto naozaj zazvoní pri dverách našej redakcie a zmení chod dejín. Zatiaľ však márne... K našim videám je v anonymnej diskusii pozitívnych reakcií ako šafranu, ale nájdu sa. Úplne iná situácia je povedzme na menej anonymných diskusiách. Videá dávame aj na náš Facebook a nájdu sa aj na YouTube. Tu však na diskusiu musíte byť registrovaní pod svojím kontom a to už až také úplne anonymné nie je. Tu potom dominujú pozitívne pripomienky, negatívnych je máličko, ale nájdu sa (väčšinou konštruktívne). Ďalšie moje poznanie je, že prezentácia pred verejnosťou je do istej miery obmedzujúca. Stratil som totiž anonymitu osoby a spoznáva ma priveľa ľudí. Nedávno ku mne tajuplne pristúpil zamestnanec v jednom z hobby supermarketov. Chvíľu som mal pocit, že som asi niečo omylom dal do vrecka a teraz sa začne vyšetrovanie krádeže. Padol mi kameň zo srdca, keď začal o správnom výbere multimediálneho prehrávača, ktorý sme predstavili na videu. A vždy už radšej každému (čo i len trochu známemu) pozdravím ako prvý, lebo mnoho ľudí presne vie, kto som a čo robím. A keby som neodzdravil, mysleli by si, že som už namyslený.
No aby som to zhrnul: Videá Made in PC REVUE tu boli a budú aj v budúcom roku. Naďalej to budú „iné“ videá. Z pripomienok si zoberieme to pozitívne. Internetová IT televízia z nás v budúcom roku ešte nebude, sme hlavne papierové médium, ktoré je však dnes poriadne multimediálne. Zatraktívnime skupinu ľudí, ktorí sa objavia pred kamerou, a ešte viac posilníme aj našu technickú výbavu.
Príjemné čítanie a sledovanie videí z novembrového vydania praje
Ondrej Macko
20. 10. 2010
PC REVUE 11/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tentoraz úvodník nebude o šťavnatom zážitku zo služobnej cesty. V októbri sa nič také nestalo, a tak konečne prišiel čas na tému, ktorá mi už dlhšie chodí po rozume. Ako ste si iste všimli, zhruba od minulého roka pravidelne mesiac čo mesiac pripravujeme vlastné videorecenzie. Pripúšťam, začiatky s našimi videami boli kruté. V skutočnosti sme nemali nijakú vlastnú techniku. Pomaličky sme však začali zbierať skúsenosti a zlepšovať sa. Napriek slabej výbave sme nakrútili niekoľko videorecenzií, ktoré doslova pohli Slovenskom – legendárny crash test notebooku s bagrom bol toho dôkazom. Keď mám čas, zavše si ho pustím a sám sa čudujem, ako sme to mohli v takých partizánskych podmienkach vôbec urobiť. A mám radosť aj z „videnosti“, na YouTube má toto video dnes 105 234 prístupov, čo je (nielen) náš rekord. Medzi krajinami vystupuje na prvom mieste prekvapivo Rusko, ďalej USA a až tretie je Slovensko. Najčastejšia pripomienka k tomuto videu je otázka, akým jazykom to vlastne hovoríme. Nuž, na požadované anglické predabovanie či titulky nemáme čas, chuť a ani dôvod, naším cieľom je zatiaľ Slovensko.
Dnes už máme tri kamery, tri bezdrôtové mikrofóny, poriadne stojany, výkonné svetlá, dokonca sme si vybudovali videoštúdio. K tomu všetkému extra počítač so 4 TB diskovým poľom a profesionálnym strihacím programom. Video Made in PC REVUE sa však spája hlavne s mojou osobou. Pri rozhodnutí o tom, ako budú vyzerať naše videá, sme dospeli k názoru, že sa chceme odlíšiť. Máme teda videá, v ktorých je ľudský rozmer, ale centrom všetkého je predstavovaný produkt alebo služba. A videá sú poctivo postrihané do podoby skoro televíznej relácie, aby sa (podľa mňa) dalo na to pozerať aj dlhšie. Bolo preto jasné, že potrebujeme niekoho, kto má odvahu postaviť sa pred kameru, neskôr uvidieť výsledok práce a navyše ho aj zdieľať s inými ľuďmi. Je to nevďačná úloha, ale keďže ja som videá veľmi chcel, inej cesty ako tej, že sa postavím pred kameru sám, ani nebolo. Na pomoc si však často beriem kolegov, vystriedali sa už všetci. Videá prioritne pripravujeme na naše DVD REVUE, ale neskôr sa objavia aj na www.ITNews.sk a www.facebook.com/pcrevue.
Dnes je doba, keď si informačné servery často umiestňujú videá na webovú stránku. Je pár webov, ktoré majú vlastné videá, a potom je obrovská skupina tých, ktoré za svoje videá vyhlasujú napr. firemné prezentácie alebo diela vytvorené niekým iným. U nás na ITNews dominujú vlastné videá, ale nájde sa aj externý obsah. Som hrdý na to, že som inšpiroval aj niektorých ďalších kolegov, ktorí síce nie sú priamo v bratislavskom sídle redakcie, ale roky úzko spolupracujú a dnes tiež nakrúcajú skvelé videá.
Chcem však upriamiť pozornosť na stav, aký v súčasnosti panuje na internete. Na ITNews máme v podstate anonymnú diskusiu, ľudia tu vystupujú pod prezývkami. A práve to je živná pôda pre najrôznejšie diskusné príspevky. Mám dojem, že existuje veľká skupina ľudí, ktorí z nejakého dôvodu potrebujú hlavne „kopnúť si“ do niekoho. V podstate nechcú prijímať nové poznatky čítaním alebo sledovaním videa, potrebujú sa vyjadriť. Podobne ako vo futbale aj v spôsobe nakrúcania videa sa zrazu vyzná každý J. Aby nedošlo k omylu, veľmi dobre viem, že pri nakrúcaní videa máme ešte obrovský priestor na zlepšovanie. Rovnako viem, že asi 5 % diskusných príspevkov je takých, ktoré sú síce písané ostrejším tónom, ale pisateľ si dal námahu a pozrel celé video, zamyslel sa nad tým a napísal príspevok, ktorý má hlavu a pätu. V odpovediach v diskusiách ich zvyknem označovať ako konštruktívne a beriem si z nich to, čo považujem za správne. Skôr ma zarmucuje situácia, že na ostávajúcich 95 % vidím, že je to len taká povrchná snaha napísať niečo, čo by nás pri tvorbe videa mohlo nejako znechutiť. Aj v súvislosti s vlastnými videami nás pritom často oslovujú televízie, počuť nás aj v rádiách a mienkotvorných denníkoch. Nuž, čo je potom lepšie ako udrieť si do niekoho verejne známeho. Navyše ja zvyknem takmer na každý príspevok reagovať (neraz podľa hesla „na hrubé vrece hrubá záplata“). Vypočul som si teda, že hlavným problémom našich videí som ja sám. Som príliš starý, nič neviem, vôbec nevyzerám dobre, navyše mám strašný hlas a jednoducho na túto prezentačnú činnosť nikto horší ako ja ani neexistuje. Už som si prečítal aj to, že diskutujúci majú overené informácie o tom, ako každého, kto by sa z mojich kolegov opovážil stať tvárou videí, radšej hneď vyhodím alebo inak znechutím a tento priestor si uzurpujem výhradne pre seba. Nie, nie, toto nie je pravda J. V skutočnosti by som sa oveľa lepšie cítil za kamerou ako pred ňou. Práve preto aj celkom rád nakrúcam videá z rôznych výstav, ako je IFA, CES alebo CeBit. Tam totiž nemusím byť „videohviezdičkou“. Diskutujúcim neustále ponúkam, že im pokojne prenechám svoje miesto pred kamerou, stačí sa dostaviť do našej redakcie, vyskúšať si to a byť v tom dobrý. Dodnes s nádejou čakám, že niekto naozaj zazvoní pri dverách našej redakcie a zmení chod dejín. Zatiaľ však márne... K našim videám je v anonymnej diskusii pozitívnych reakcií ako šafranu, ale nájdu sa. Úplne iná situácia je povedzme na menej anonymných diskusiách. Videá dávame aj na náš Facebook a nájdu sa aj na YouTube. Tu však na diskusiu musíte byť registrovaní pod svojím kontom a to už až také úplne anonymné nie je. Tu potom dominujú pozitívne pripomienky, negatívnych je máličko, ale nájdu sa (väčšinou konštruktívne). Ďalšie moje poznanie je, že prezentácia pred verejnosťou je do istej miery obmedzujúca. Stratil som totiž anonymitu osoby a spoznáva ma priveľa ľudí. Nedávno ku mne tajuplne pristúpil zamestnanec v jednom z hobby supermarketov. Chvíľu som mal pocit, že som asi niečo omylom dal do vrecka a teraz sa začne vyšetrovanie krádeže. Padol mi kameň zo srdca, keď začal o správnom výbere multimediálneho prehrávača, ktorý sme predstavili na videu. A vždy už radšej každému (čo i len trochu známemu) pozdravím ako prvý, lebo mnoho ľudí presne vie, kto som a čo robím. A keby som neodzdravil, mysleli by si, že som už namyslený.
No aby som to zhrnul: Videá Made in PC REVUE tu boli a budú aj v budúcom roku. Naďalej to budú „iné“ videá. Z pripomienok si zoberieme to pozitívne. Internetová IT televízia z nás v budúcom roku ešte nebude, sme hlavne papierové médium, ktoré je však dnes poriadne multimediálne. Zatraktívnime skupinu ľudí, ktorí sa objavia pred kamerou, a ešte viac posilníme aj našu technickú výbavu.
Príjemné čítanie a sledovanie videí z novembrového vydania praje
Ondrej Macko
20. 10. 2010
PC REVUE 11/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 11. novembra 2010
QUARK
Milí priatelia,
rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.
Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.
Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.
Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?
Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.
Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.
Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.
Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.
Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?
Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.
Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
piatok 8. októbra 2010
QUARK
Milí priatelia,
dostali sa mi do rúk výsledky ankety, v ktorej bolo treba v prvom kole určiť tri najužitočnejšie vynálezy v dejinách ľudstva a v druhom kole z nich vybrať jeden. Ponúkam desať vynálezov z druhého kola, ktoré sa najviac opakovali. Je jasné, že na výbere sa podpísal vek účastníkov, ale aj tak: internet, žiarovka, penicilín, mobil, samopal, lietadlo, kokakola, žuvačka, auto, cukor. Takéto ankety nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože nemajú logiku. Určiť jeden víťazný vynález nemožno, pretože civilizácia je dnes závislá od množstva vecí.
Napriek tomu ma výsledky zaujali, lebo si myslím, že aj keď vlastne nič nemôžu dokumentovať, naznačujú všeličo. O nás, o spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorú tvoríme a, pochopiteľne, podľa svojich možností aj ovplyvňujeme a, samozrejme, ktorá ovplyvňuje aj nás. Hoci som s tým rátal, prekvapilo ma, že sa tam ani raz neobjavila kniha, kníhtlač, písmo, škola, invalidný vozík, CT-čko, nič z toho, čo vytvára nadstavbu nad materiálnymi potrebami – veci, na budovanie duchovného či humánneho sveta, bez ktorého by vlastne ani jeden veľký vynález nemohol vzniknúť.
Poďme však ďalej – keď budete mať trochu času, podumajte nad tým, čo by ste vy zaradili do kategórie najdôležitejších vynálezov potrebných pre ľudstvo. Takých, bez ktorých by sme sa naozaj ťažko zaobišli. Ako pomôcku dodávam, že egyptské pyramídy postavili bez počítačov, dokonca ani pán Eiffel ich nemal k dispozícii. Gagarin obletel svet, ktorý nepoznal internet ani facebook, a Američania pristáli na Mesiaci tiež s rovnakým hendikepom. Samozrejme, že sa budú názory na dôležitosť toho či onoho vynálezu rôzniť. Učiteľ tam zaradí školskú tabuľu, lekár skalpel a murár kelňu.
Čo tam teda dáte Vy? Možno sa necháte inšpirovať aj nápadmi, ktoré predchádzajúce mesiace zaujali návštevníkov blogovej súťaže na našom portáli www.eQuark.sk. Aby sme sa to mohli dozvedieť a porovnať, čo kto z nás považuje za dôležité, mám návrh – napíšte to a pošlite nám to – mejlom alebo poštou. Môžete aj anonymne, to však neodporúčam, pretože bez adresy prídete o prémiu – spomedzi všetkých odpovedí vyžrebujeme troch z vás: prvý dostane päť, druhý tri a tretí jednu knihu z nášho vydavateľstva. A – POZOR – podľa vlastného výberu.
Vaše odpovede čakáme do konca októbra, potom vyžrebujeme troch výhercov, skontaktujeme sa s nimi, aby nám povedali, o ktoré knihy majú záujem (ich zoznam je na našej firemnej webovej stránke www.perfekt.sk). Mená výhercov a pre zaujímavosť aj zoznam kníh, ktoré si vybrali, ale aj ktorých 20 vynálezov sa najčastejšie opakovalo, uverejníme v decembrovom čísle Quarku.
Na vaše názory sa teší
Eduard Drobný
QUARK 10/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dostali sa mi do rúk výsledky ankety, v ktorej bolo treba v prvom kole určiť tri najužitočnejšie vynálezy v dejinách ľudstva a v druhom kole z nich vybrať jeden. Ponúkam desať vynálezov z druhého kola, ktoré sa najviac opakovali. Je jasné, že na výbere sa podpísal vek účastníkov, ale aj tak: internet, žiarovka, penicilín, mobil, samopal, lietadlo, kokakola, žuvačka, auto, cukor. Takéto ankety nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože nemajú logiku. Určiť jeden víťazný vynález nemožno, pretože civilizácia je dnes závislá od množstva vecí.
Napriek tomu ma výsledky zaujali, lebo si myslím, že aj keď vlastne nič nemôžu dokumentovať, naznačujú všeličo. O nás, o spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorú tvoríme a, pochopiteľne, podľa svojich možností aj ovplyvňujeme a, samozrejme, ktorá ovplyvňuje aj nás. Hoci som s tým rátal, prekvapilo ma, že sa tam ani raz neobjavila kniha, kníhtlač, písmo, škola, invalidný vozík, CT-čko, nič z toho, čo vytvára nadstavbu nad materiálnymi potrebami – veci, na budovanie duchovného či humánneho sveta, bez ktorého by vlastne ani jeden veľký vynález nemohol vzniknúť.
Poďme však ďalej – keď budete mať trochu času, podumajte nad tým, čo by ste vy zaradili do kategórie najdôležitejších vynálezov potrebných pre ľudstvo. Takých, bez ktorých by sme sa naozaj ťažko zaobišli. Ako pomôcku dodávam, že egyptské pyramídy postavili bez počítačov, dokonca ani pán Eiffel ich nemal k dispozícii. Gagarin obletel svet, ktorý nepoznal internet ani facebook, a Američania pristáli na Mesiaci tiež s rovnakým hendikepom. Samozrejme, že sa budú názory na dôležitosť toho či onoho vynálezu rôzniť. Učiteľ tam zaradí školskú tabuľu, lekár skalpel a murár kelňu.
Čo tam teda dáte Vy? Možno sa necháte inšpirovať aj nápadmi, ktoré predchádzajúce mesiace zaujali návštevníkov blogovej súťaže na našom portáli www.eQuark.sk. Aby sme sa to mohli dozvedieť a porovnať, čo kto z nás považuje za dôležité, mám návrh – napíšte to a pošlite nám to – mejlom alebo poštou. Môžete aj anonymne, to však neodporúčam, pretože bez adresy prídete o prémiu – spomedzi všetkých odpovedí vyžrebujeme troch z vás: prvý dostane päť, druhý tri a tretí jednu knihu z nášho vydavateľstva. A – POZOR – podľa vlastného výberu.
Vaše odpovede čakáme do konca októbra, potom vyžrebujeme troch výhercov, skontaktujeme sa s nimi, aby nám povedali, o ktoré knihy majú záujem (ich zoznam je na našej firemnej webovej stránke www.perfekt.sk). Mená výhercov a pre zaujímavosť aj zoznam kníh, ktoré si vybrali, ale aj ktorých 20 vynálezov sa najčastejšie opakovalo, uverejníme v decembrovom čísle Quarku.
Na vaše názory sa teší
Eduard Drobný
QUARK 10/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 5. októbra 2010
PC REVUE- OpenPark
O pocitoch a emóciách
Nerád sa dohadujem o cene. Vyjednávanie s predavačmi mi nie je veľmi príjemné, obchodom a trhoviskám v krajinách, kde sa to považuje za národný šport, sa radšej oblúkom vyhýbam. Viem, že sú jedinci, ktorí si takéto emotívne handrkovanie vychutnávajú, ale to nie je môj prípad. Nepáči sa mi, ak si predavač pýta za nejakú rárohu bezočivo závratnú sumu a čaká odo mňa, že budem hrať jeho hru. Vždy od každého čakám slušnú a férovú ponuku a takýto prístup vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Viem, že to je súčasť ich kultúry, mentality, ale mne to jednoducho nevyhovuje.
Podobne to je aj v biznise. Nemám rád robenie obchodov s partnermi, ktorí pri rokovaní na mňa tlačia, aj keď vedia, že ďalší ústupok už ide na úkor druhej strany. Nemám rád dohadovanie spolupráce, kde obchodný partner chce získať všetky výhody pre seba a to, čo získa navyše, považuje za svoju šikovnosť a moju slabosť. Keď treba, viem povedať nie, obhájiť si vlastné záujmy a dotiahnuť otvorené veci do finále. Ale už z toho potom nemám taký dobrý pocit. Preferujem riešenia win-win, kde obaja uzatvárame biznis v stave, kde sú obe strany spokojné s dosiahnutým výsledkom. Vychádzam z rešpektovania možností, záujmov a potrieb partnera a to isté očakávam od neho voči mne. Mám radosť, keď takých partnerov nachádzam a naša spolupráca je potom úspešná, dlhodobá a máme z nej obaja radosť. A opäť ma k takémuto prístupu podmieňuje môj vnútorný pocit.
Takto by som mohol pokračovať ďalej, čo všetko mám či nemám rád, podľa toho, aké to vo mne vyvoláva pocity. Tie nás sprevádzajú vo všetkých sférach života, v rodine, v práci, medzi priateľmi. Všetko sa točí okolo partnerov, vzťahov a našich pocitov z nich. Keď vidíte, že jeden z členov rodiny stále necháva po celom byte rozhádzané ponožky alebo v kuse prepína diaľkovým ovládačom telku, vyrušuje vás to a neskôr už vytáča. Keď vaša priateľka zásadne chodí neskoro na rande alebo flirtuje s inými, cítite sa mizerne. Keď vidíte, že šéf väčšinu pracovného času trávi na golfe a „pracovných“ výletoch, zatiaľ čo vy makáte od rána do večera, dráždi vás to. A keď ste v pozícii šéfa, tak vás zase príšerne štve, že jeden z kolegov sa v práci zašíva, ohovára, kazí morálku atď. Príkladov by sme našli ešte milión, stačí len zaloviť v spomienkach alebo večer si zapnúť ľubovoľný televízny seriál. Všetko v nich je postavené na ľudských charakteroch a vzťahoch medzi nimi, pravidlách a ich porušovaní, zápletkách a reakcii hlavných hrdinov. A najmä na ich pocitoch a následne vyvolaných emóciách, ktoré nás tak priťahujú.
Život je jedna veľká hra a málokedy si uvedomujeme, akú kľúčovú úlohu v nich hrajú emócie a pocity. Sú veľmi dôležité a treba sa naučiť pozorne ich vnímať, rozpoznávať a následne konať. Najmä ak vás trápia tie nedobré. Sú to pre nás signály, že niečo treba podniknúť. Na druhej strane je rovnako dôležité neprepadať následne vyvolaným negatívnym emóciám, ako sú hnev, závisť, pasivita, žiarlivosť a pod. Takže treba urobiť zmenu, ale s chladnou hlavou, čo, samozrejme, nie je celkom jednoduché. Ak sa vám situáciu, vzťah, pravidlá či partnerstvo ani napriek viacerým pokusom nedarí zmeniť, ukončite to. Motivujte sa, pozbierajte silu, odvahu a energiu a choďte na to! Prerušte daný vzťah, ukončite partnerstvo, odíďte z prostredia, ktoré pre vás nie je priaznivé. Keby vás takéto disharmonické pocity dlhodobo vyrušovali, dá sa z nich reálne ochorieť. Je dokázané, že prvotnou príčinou mnohých, aj vážnych chorôb boli práve neriešené situácie, nezdravé vzťahy, nevhodní partneri. Vyhľadajte si nových priateľov, nových spolupracovníkov, nových partnerov. A dobrá správa je, že ich hľadať ani veľmi nemusíte, oni prídu aj sami! Podľa univerzálneho zákona príťažlivosti totiž každý priťahuje to, čo sám vyžaruje. Ja som preto veľmi vďačný za to, že mám šťastie na partnerov. V rodine, medzi kamarátmi aj v práci. Rešpektujeme sa, vážime si jeden druhého, sme k sebe féroví, ohľaduplní a slušní. Vzájomne sa podporujeme v prípade problémov, pomáhame si prekonávať prekážky, tešíme sa z úspechov toho druhého atď. Poviem, že s nimi je veru fakt radosť žiť aj pracovať. A prajem to aj vám... :-)
PC REVUE 10/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Nerád sa dohadujem o cene. Vyjednávanie s predavačmi mi nie je veľmi príjemné, obchodom a trhoviskám v krajinách, kde sa to považuje za národný šport, sa radšej oblúkom vyhýbam. Viem, že sú jedinci, ktorí si takéto emotívne handrkovanie vychutnávajú, ale to nie je môj prípad. Nepáči sa mi, ak si predavač pýta za nejakú rárohu bezočivo závratnú sumu a čaká odo mňa, že budem hrať jeho hru. Vždy od každého čakám slušnú a férovú ponuku a takýto prístup vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Viem, že to je súčasť ich kultúry, mentality, ale mne to jednoducho nevyhovuje.
Podobne to je aj v biznise. Nemám rád robenie obchodov s partnermi, ktorí pri rokovaní na mňa tlačia, aj keď vedia, že ďalší ústupok už ide na úkor druhej strany. Nemám rád dohadovanie spolupráce, kde obchodný partner chce získať všetky výhody pre seba a to, čo získa navyše, považuje za svoju šikovnosť a moju slabosť. Keď treba, viem povedať nie, obhájiť si vlastné záujmy a dotiahnuť otvorené veci do finále. Ale už z toho potom nemám taký dobrý pocit. Preferujem riešenia win-win, kde obaja uzatvárame biznis v stave, kde sú obe strany spokojné s dosiahnutým výsledkom. Vychádzam z rešpektovania možností, záujmov a potrieb partnera a to isté očakávam od neho voči mne. Mám radosť, keď takých partnerov nachádzam a naša spolupráca je potom úspešná, dlhodobá a máme z nej obaja radosť. A opäť ma k takémuto prístupu podmieňuje môj vnútorný pocit.
Takto by som mohol pokračovať ďalej, čo všetko mám či nemám rád, podľa toho, aké to vo mne vyvoláva pocity. Tie nás sprevádzajú vo všetkých sférach života, v rodine, v práci, medzi priateľmi. Všetko sa točí okolo partnerov, vzťahov a našich pocitov z nich. Keď vidíte, že jeden z členov rodiny stále necháva po celom byte rozhádzané ponožky alebo v kuse prepína diaľkovým ovládačom telku, vyrušuje vás to a neskôr už vytáča. Keď vaša priateľka zásadne chodí neskoro na rande alebo flirtuje s inými, cítite sa mizerne. Keď vidíte, že šéf väčšinu pracovného času trávi na golfe a „pracovných“ výletoch, zatiaľ čo vy makáte od rána do večera, dráždi vás to. A keď ste v pozícii šéfa, tak vás zase príšerne štve, že jeden z kolegov sa v práci zašíva, ohovára, kazí morálku atď. Príkladov by sme našli ešte milión, stačí len zaloviť v spomienkach alebo večer si zapnúť ľubovoľný televízny seriál. Všetko v nich je postavené na ľudských charakteroch a vzťahoch medzi nimi, pravidlách a ich porušovaní, zápletkách a reakcii hlavných hrdinov. A najmä na ich pocitoch a následne vyvolaných emóciách, ktoré nás tak priťahujú.
Život je jedna veľká hra a málokedy si uvedomujeme, akú kľúčovú úlohu v nich hrajú emócie a pocity. Sú veľmi dôležité a treba sa naučiť pozorne ich vnímať, rozpoznávať a následne konať. Najmä ak vás trápia tie nedobré. Sú to pre nás signály, že niečo treba podniknúť. Na druhej strane je rovnako dôležité neprepadať následne vyvolaným negatívnym emóciám, ako sú hnev, závisť, pasivita, žiarlivosť a pod. Takže treba urobiť zmenu, ale s chladnou hlavou, čo, samozrejme, nie je celkom jednoduché. Ak sa vám situáciu, vzťah, pravidlá či partnerstvo ani napriek viacerým pokusom nedarí zmeniť, ukončite to. Motivujte sa, pozbierajte silu, odvahu a energiu a choďte na to! Prerušte daný vzťah, ukončite partnerstvo, odíďte z prostredia, ktoré pre vás nie je priaznivé. Keby vás takéto disharmonické pocity dlhodobo vyrušovali, dá sa z nich reálne ochorieť. Je dokázané, že prvotnou príčinou mnohých, aj vážnych chorôb boli práve neriešené situácie, nezdravé vzťahy, nevhodní partneri. Vyhľadajte si nových priateľov, nových spolupracovníkov, nových partnerov. A dobrá správa je, že ich hľadať ani veľmi nemusíte, oni prídu aj sami! Podľa univerzálneho zákona príťažlivosti totiž každý priťahuje to, čo sám vyžaruje. Ja som preto veľmi vďačný za to, že mám šťastie na partnerov. V rodine, medzi kamarátmi aj v práci. Rešpektujeme sa, vážime si jeden druhého, sme k sebe féroví, ohľaduplní a slušní. Vzájomne sa podporujeme v prípade problémov, pomáhame si prekonávať prekážky, tešíme sa z úspechov toho druhého atď. Poviem, že s nimi je veru fakt radosť žiť aj pracovať. A prajem to aj vám... :-)
PC REVUE 10/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Slasti a strasti novinárskeho života
Ako uvidíte v tomto vydaní, aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave IFA v Berlíne. Možno si niektorí z vás ešte spomenú, že som sa tam pred rokom dostavil autom sám, bojoval s premrštenými cenami hotelov a jednu noc prespal radšej v aute. Pred rokom pre firmy z oblasti spotrebnej elektroniky vrcholila kríza, pozvánok na výstavu bolo ako šafranu. Tento rok je všetko inak, najmä v západnej Európe je atmosféra už pokrízová a do PC REVUE došlo až šesť rôznych pozvánok na túto výstavu. Rozmýšľal som, ako sa s tým vyrovnať, nakoniec som sa rozhodol zasa trochu inak ako ostatní. Nevyužil som žiadnu ponuku na leteckú dopravu, keďže to by znamenalo, že sa musím niečomu prispôsobiť. Opäť to teda bolo obľúbené auto, čo má celý rad výhod. Sám sa rozhodnem, kedy vyrazím a kedy z výstavy odídem. Rovnako sa dá auto použiť ako prechodný sklad rôznych materiálov z výstavy. Do tretice stále je to tá posledná možnosť, kde prespať. Ale hlavný dôvod bol ten, že som tentoraz už nechcel ísť sám. Technicky jednej osobe nie je dosť možné urobiť kvalitné video, nafotiť kopu fotografií, súčasne dávať pozor na prezentáciách, to všetko od rána do večera. Najviac to vidno na videu, ktoré musím často nakrútiť sám len so statívom. Najmä drôtové prepojenie mikrofónu s kamerou bolo v minulosti medzi stádom návštevníkov, pohybujúcich sa akoby s klapkami na očiach, častý dôvod na otestovanie odolnosti kamery a všetkých dovtedy nakrútených záberov proti pádu. Keď je za kamerou živý človek, je to úplne iné. Vidí, čo točí, a má možnosť ovplyvniť to. Na výstavu sme teda vyrazili dvaja – ja a môj syn. Možno ste si jeho meno všimli v tiráži, vlastne prispieva článkami do PC REVUE už tri roky. Tak som sa rozhodol, že čas už dozrel, aspoň uvidí, aké sú naozaj výhody, ale aj nevýhody novinárskeho spôsobu života. Okrem toho na výstavu letel aj Peter Hucík, teda sme tam boli nakoniec traja. Ja som využil pozvánky dvoch firiem, ktoré na seba krásne časovo nadväzovali, navyše ubytovanie zaistili v rovnakom hoteli. Cesta autom prebehla bez problémov, dokonca aj Prahou sme prešli ako nôž maslom. Párkrát som synovi pripomenul, že síce Nemci prehrali vojnu, ale napriek tomu majú super diaľnice, za ktoré vôbec neplatia. Žiadne narýchlo postavené tri pruhy bez odstavného pruhu, krásny hladký betón a presné dopravné správy do navigátora GPS k tomu. To my sme boli po vojne na strane víťazov...
Pozývajúce firmy sa vždy rozhodujú podľa princípu všetko alebo nič, a ak nás pozvú, je to drahý hotel so zvučným menom. Aj teraz to tak bolo – hotel v srdci Berlína, izba väčšia ako bežný dvojizbový činžiak a v jej strede veľkorysá kúpeľňa. V takejto izbe nebol problém s ubytovaním dvoch ľudí namiesto jedného. Technicky sme tak boli dobre pripravení na zvládnutie výstavy. Uznávam, bývať v dobrom hoteli je oveľa komfortnejšie ako prespávať za dažďa v aute – a veru viem, o čom hovorím. Tak to by boli tie príjemné veci... :-)
Ak chceme mať kvalitný článok, musíme byť na všetkých tlačovkách, ktoré firmy organizujú. Hoci ide o firmy inak do krvi konkurenčné, na výstavách sa vždy dohodnú a tlačovky nasledujú pekne jedna za druhou. Ak chcete mať dobré miesto na fotografovanie a nakrúcanie, musíte byť dvaja a vzájomne si obsadzovať výhodné miesta vpredu. Musíte mať aj dobrý prehľad o obrovskom výstavisku, aby ste boli vždy na správnom mieste. Na výstave IFA sú vždy „tlačovkové“ dni len pre novinárov a tento dvojdňový maratón je fyzicky niečo ako výstup na Gerlachovský štít, a to s plnou poľnou – dvoma fotoaparátmi so štyrmi objektívmi, dvoma kamerami, monopodom a statívom, tromi mikrofónmi, kilom náhradných batérií + adaptérov a dvoma notebookmi. To všetko nosíte na chrbte celý deň. Čas na obed nie je nijaký, ale už patrí k tradícii, že na posledných tlačovkách býva aj pohostenie, a skúsení novinári to dobre vedia. Lenže pohostenie sa realizuje štýlom nazývaným „canapes“. U nás tento pojem nie je príliš známy, je to niečo ako „jednohubka“. Canapes je však jedlo, na ktorom sa kuchári poriadne nadreli, lebo obsahuje viacero precízne usporiadaných ingrediencií. Je to teda niečo také, čo zjete vtedy, keď ani nie ste veľmi hladní, skôr preto, aby ste neurazili hostiteľa. To však určite nie je prípad stovky hladných novinárov na pokraji smrti :-). Už pár rokov sledujem túto situáciu a zaujímavé je, že ľudia zo Slovenska a ČR šikovne vytvoria na najvhodnejšom mieste pri východe čašníka roznášajúceho misy akýsi virtuálny špalier. Čašník sa potom ani poriadne nerozbehne a po prejdení menej ako 5 metrov má misu prázdnu, pokojne sa môže otočiť po druhú. Koľkokrát sa to zopakuje, to závisí od počtu ľudí v špalieri, pretože postupne sa podľa vzoru úspešnejších pridávajú aj ďalší, menej prešpekulovaní, a preto stále hladní. Neznáma v tejto rovnici je, koľko mís je dovedna pripravených. No, pravdupovediac, firma by oveľa lepšie urobila, keby objednala párky s horčicou a chrenom. Bolo by to lacnejšie, jednoduchšie a dá sa z toho aj oveľa viac najesť. Ale zase to nemá taký štýl.
Ďalšia z novinárskych „radostí“ je prístup na internet. V tlačovom stredisku býva internet, ale počet drôtových prípojok je značne obmedzený a musíte striehnuť na voľné miesto. Bezdrôtová sieť je taká preťažená, že sa nedá k nej pripojiť. Pritom všetci novinári chcú posielať horúce správy čo najskôr. Majitelia notebookov Apple Air, ktoré sa dnes spoliehajú len na bezdrôtové pripojenie, si v tejto situácii musia trhať vlasy, lebo striehnutie im nepomôže. Opäť je to krásne štýlové, ale v skutočnosti nepoužiteľné riešenie.
IFA je však jasný dôkaz, že keď sa naozaj chce, tak to ide. My sme ostali na výstave aj v sobotu, keď už iní novinári boli dávno doma, a musím povedať, že bežní Nemci majú o ňu neuveriteľný záujem. Bolo tu toľko ľudí, že sa nedalo chodiť medzi stánkami, najväčším lákadlom boli 3D televízie, ktoré sa tu aj predávajú. Na druhom mieste je všetko, čo súvisí so zábavou. Veľa stánkov využíva taktiku, že pomocou postáv z legendárnych filmov láka ľudí k sebe. Keď sme pri putovaní po IFA našli negatívneho hrdinu zo Star Wars, neodolal som ani ja. Darth Vader v tradičnom úbore skrížil meč s mojím monopodom s kamerou a to bola úplne posledná fotka, ktorú sme na IFA 2010 urobili. Takto o rok sme tam znova, pre dobrú reportáž a video pre našich čitateľov prežijeme všetky nástrahy.
Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
18. septembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 10/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako uvidíte v tomto vydaní, aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave IFA v Berlíne. Možno si niektorí z vás ešte spomenú, že som sa tam pred rokom dostavil autom sám, bojoval s premrštenými cenami hotelov a jednu noc prespal radšej v aute. Pred rokom pre firmy z oblasti spotrebnej elektroniky vrcholila kríza, pozvánok na výstavu bolo ako šafranu. Tento rok je všetko inak, najmä v západnej Európe je atmosféra už pokrízová a do PC REVUE došlo až šesť rôznych pozvánok na túto výstavu. Rozmýšľal som, ako sa s tým vyrovnať, nakoniec som sa rozhodol zasa trochu inak ako ostatní. Nevyužil som žiadnu ponuku na leteckú dopravu, keďže to by znamenalo, že sa musím niečomu prispôsobiť. Opäť to teda bolo obľúbené auto, čo má celý rad výhod. Sám sa rozhodnem, kedy vyrazím a kedy z výstavy odídem. Rovnako sa dá auto použiť ako prechodný sklad rôznych materiálov z výstavy. Do tretice stále je to tá posledná možnosť, kde prespať. Ale hlavný dôvod bol ten, že som tentoraz už nechcel ísť sám. Technicky jednej osobe nie je dosť možné urobiť kvalitné video, nafotiť kopu fotografií, súčasne dávať pozor na prezentáciách, to všetko od rána do večera. Najviac to vidno na videu, ktoré musím často nakrútiť sám len so statívom. Najmä drôtové prepojenie mikrofónu s kamerou bolo v minulosti medzi stádom návštevníkov, pohybujúcich sa akoby s klapkami na očiach, častý dôvod na otestovanie odolnosti kamery a všetkých dovtedy nakrútených záberov proti pádu. Keď je za kamerou živý človek, je to úplne iné. Vidí, čo točí, a má možnosť ovplyvniť to. Na výstavu sme teda vyrazili dvaja – ja a môj syn. Možno ste si jeho meno všimli v tiráži, vlastne prispieva článkami do PC REVUE už tri roky. Tak som sa rozhodol, že čas už dozrel, aspoň uvidí, aké sú naozaj výhody, ale aj nevýhody novinárskeho spôsobu života. Okrem toho na výstavu letel aj Peter Hucík, teda sme tam boli nakoniec traja. Ja som využil pozvánky dvoch firiem, ktoré na seba krásne časovo nadväzovali, navyše ubytovanie zaistili v rovnakom hoteli. Cesta autom prebehla bez problémov, dokonca aj Prahou sme prešli ako nôž maslom. Párkrát som synovi pripomenul, že síce Nemci prehrali vojnu, ale napriek tomu majú super diaľnice, za ktoré vôbec neplatia. Žiadne narýchlo postavené tri pruhy bez odstavného pruhu, krásny hladký betón a presné dopravné správy do navigátora GPS k tomu. To my sme boli po vojne na strane víťazov...
Pozývajúce firmy sa vždy rozhodujú podľa princípu všetko alebo nič, a ak nás pozvú, je to drahý hotel so zvučným menom. Aj teraz to tak bolo – hotel v srdci Berlína, izba väčšia ako bežný dvojizbový činžiak a v jej strede veľkorysá kúpeľňa. V takejto izbe nebol problém s ubytovaním dvoch ľudí namiesto jedného. Technicky sme tak boli dobre pripravení na zvládnutie výstavy. Uznávam, bývať v dobrom hoteli je oveľa komfortnejšie ako prespávať za dažďa v aute – a veru viem, o čom hovorím. Tak to by boli tie príjemné veci... :-)
Ak chceme mať kvalitný článok, musíme byť na všetkých tlačovkách, ktoré firmy organizujú. Hoci ide o firmy inak do krvi konkurenčné, na výstavách sa vždy dohodnú a tlačovky nasledujú pekne jedna za druhou. Ak chcete mať dobré miesto na fotografovanie a nakrúcanie, musíte byť dvaja a vzájomne si obsadzovať výhodné miesta vpredu. Musíte mať aj dobrý prehľad o obrovskom výstavisku, aby ste boli vždy na správnom mieste. Na výstave IFA sú vždy „tlačovkové“ dni len pre novinárov a tento dvojdňový maratón je fyzicky niečo ako výstup na Gerlachovský štít, a to s plnou poľnou – dvoma fotoaparátmi so štyrmi objektívmi, dvoma kamerami, monopodom a statívom, tromi mikrofónmi, kilom náhradných batérií + adaptérov a dvoma notebookmi. To všetko nosíte na chrbte celý deň. Čas na obed nie je nijaký, ale už patrí k tradícii, že na posledných tlačovkách býva aj pohostenie, a skúsení novinári to dobre vedia. Lenže pohostenie sa realizuje štýlom nazývaným „canapes“. U nás tento pojem nie je príliš známy, je to niečo ako „jednohubka“. Canapes je však jedlo, na ktorom sa kuchári poriadne nadreli, lebo obsahuje viacero precízne usporiadaných ingrediencií. Je to teda niečo také, čo zjete vtedy, keď ani nie ste veľmi hladní, skôr preto, aby ste neurazili hostiteľa. To však určite nie je prípad stovky hladných novinárov na pokraji smrti :-). Už pár rokov sledujem túto situáciu a zaujímavé je, že ľudia zo Slovenska a ČR šikovne vytvoria na najvhodnejšom mieste pri východe čašníka roznášajúceho misy akýsi virtuálny špalier. Čašník sa potom ani poriadne nerozbehne a po prejdení menej ako 5 metrov má misu prázdnu, pokojne sa môže otočiť po druhú. Koľkokrát sa to zopakuje, to závisí od počtu ľudí v špalieri, pretože postupne sa podľa vzoru úspešnejších pridávajú aj ďalší, menej prešpekulovaní, a preto stále hladní. Neznáma v tejto rovnici je, koľko mís je dovedna pripravených. No, pravdupovediac, firma by oveľa lepšie urobila, keby objednala párky s horčicou a chrenom. Bolo by to lacnejšie, jednoduchšie a dá sa z toho aj oveľa viac najesť. Ale zase to nemá taký štýl.
Ďalšia z novinárskych „radostí“ je prístup na internet. V tlačovom stredisku býva internet, ale počet drôtových prípojok je značne obmedzený a musíte striehnuť na voľné miesto. Bezdrôtová sieť je taká preťažená, že sa nedá k nej pripojiť. Pritom všetci novinári chcú posielať horúce správy čo najskôr. Majitelia notebookov Apple Air, ktoré sa dnes spoliehajú len na bezdrôtové pripojenie, si v tejto situácii musia trhať vlasy, lebo striehnutie im nepomôže. Opäť je to krásne štýlové, ale v skutočnosti nepoužiteľné riešenie.
IFA je však jasný dôkaz, že keď sa naozaj chce, tak to ide. My sme ostali na výstave aj v sobotu, keď už iní novinári boli dávno doma, a musím povedať, že bežní Nemci majú o ňu neuveriteľný záujem. Bolo tu toľko ľudí, že sa nedalo chodiť medzi stánkami, najväčším lákadlom boli 3D televízie, ktoré sa tu aj predávajú. Na druhom mieste je všetko, čo súvisí so zábavou. Veľa stánkov využíva taktiku, že pomocou postáv z legendárnych filmov láka ľudí k sebe. Keď sme pri putovaní po IFA našli negatívneho hrdinu zo Star Wars, neodolal som ani ja. Darth Vader v tradičnom úbore skrížil meč s mojím monopodom s kamerou a to bola úplne posledná fotka, ktorú sme na IFA 2010 urobili. Takto o rok sme tam znova, pre dobrú reportáž a video pre našich čitateľov prežijeme všetky nástrahy.
Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
18. septembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 10/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 16. septembra 2010
BC MOBIL & TECHBOX
3D A TABLETMÁNIA
Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)
Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)
Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
streda 8. septembra 2010
QUARK
Milí priatelia,
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)