PC REVUE

Naozaj žijeme v zajatí počítačov a nových technológií?

Aj s týmto úvodníkom som čakal na poslednú možnú chvíľu. Práve na konci minulého mesiaca som totiž mal naplánovanú počas jedného týždňa pracovnú cestu najprv do Amsterdamu a hneď nato aj do Vysokých Tatier. Mohol som teda ľahko porovnávať, ako je to u nás doma a vonku. Mamutie letisko Schiphol pri Amsterdame pritom bola úplne prvá destinácia, kam som vo svojom živote vôbec letel, a to niekedy okolo roku 1990. Bol to vtedy pre mňa úžasný zážitok, niečo ako teraz cesta na Mars. Bolo to dané premiérovým letom, ale aj tým, že v tomto období bol rozdiel životnej úrovne medzi Slovenskom a Holandskom stále poznačený vzťahom končiaceho sa socializmu a rozvinutého kapitalizmu.
Tentoraz bol náš prílet na amsterdamské letisko ovplyvnený tým, že tento deň tu pristával aj Air Force One s americkým prezidentom. Znamenalo to prísnu kontrolu osobných dokladov, nezvyčajne prísnu u ľudí, ktorí vyzerajú skôr ako Arabi. Česká skupina letiaca o niečo neskôr z Prahy však krúžila takmer hodinu nad mestom. Ich prílet bol totiž v čase, keď už bol Obama na letisku - vtedy sa iným pristávať nedá.

    Hlavnou témou prezentácie firmy Panasonic boli televízory pre rozlíšenie 4K, pričom nám prezentovali obraz zaznamenaný v uličkách centra Amsterdamu. 4K je síce super na televízoroch, ale reálny zážitok jednoznačne nenahradí. Ja vcelku rád chodím do tohto mesta, pozorujem všadeprítomnú vodu, lode a staré domy v centre. Niektoré z nich už majú výrazne podmáčané základy a stoja tak nakrivo, že porušujú zákony gravitácie. Amsterdam je navyše mesto s voľnými mravmi. V turisticky obľúbenej štvrti červených lampičiek cítite vo vzduchu arómu marihuany šíriacej sa z početných coffee shopov, v ktorých sa káva určite nepije. Semiačka tejto rastliny sú tu na predaj ako osobitý suvenír z Amsterdamu. Otázka znie, čo sa naozaj nachádza v týchto vrecúškach a čo sa stane, ak vám ich nájdu pri prílete domov. V každom prípade je to jediné mesto v Európe, kde z ľahkých drog zaplatíte aj DPH. Polonahé dievčatá v úzkych výkladoch potom pridávajú zvláštnu príchuť celej štvrti. Takýto zážitok vám 4K rozhodne nedodá, aleje to rozlíšenie, na ktoré sa teším. V skutočnosti totiž všetci už máme vlastný 4K obsah. Ibaže to nieje video či filmy, ale fotky - väčšina súčasných fotoaparátov v mobile poskytuje rozlíšenie vyššie ako 4K.
   
    Poriadne vyčerpaný som cestu späť úplne prespal, nezaregistroval som ani odlet, ani prílet, minul som aj podávanie sušienok v miniatúrnom balení. Na pracovných cestách je to totiž tak, že po super rannom vstávaní niekedy pred piatou a náročnom dni nasleduje časovo rozvláčna večera asi do polnoci a my sme sa tentoraz na miesto jej konania dostali loďou. To má nevýhodu vtom, že pokiaľ nevlastníte skladací neoprénový odev na dlhodobé plávanie v studených severských vodách, z večere neodídete skôr, ako to organizátor naplánoval. Tu sa nemôžete spoľahnúť ani na navigátor GPS, ktorý mi už párkrát pomohol, keď som z takejto večere odišiel skôr a šiel do hotela pešo. Raz som takto prechodil veľkú časť noci, ale Petrohrad som spoznal detailne. Všetky tieto časové straty potom treba v redakcii nejako dohnať, prácu tam za mňa nikto neurobí... :-)

    Po pár dňoch pobytu v redakcii a dobiehania zameškaného som sa vybral na akciu IT distribútora Westech na Slovensku. V Tatrách bolo úžasné počasie, mohol som si pozrieť aj okolie. Vysoké Tatry sa pritom poriadne zmenili za posledných 10 rokov. Dnes je tu veľa fakt dobrých hotelov, väčšina z nich má ozajstný a kvalitný wellness, dobré jedlo, ale i západoeurópske ceny. Narástla aj kvalita služieb, personál sa na vás usmieva a cítite sa tu príjemne. Akcia trvala do sobotného rána a ja som potreboval byť čím skôr doma, aby som stihol ešte dopísať úvodník a dotiahnuť posledné veci s videami. A tu nastal problém. Vo svete je totiž zvykom, že pri príchode do hotela odovzdáte číslo kreditnej karty, a keď sa niečo udeje, hotel si môže vybrať svoje peniažky. Hlavne v amerických hoteloch vás doslova nútia na tzv. express checkout. Vtedy podpíšete vyhlásenie, že súhlasíte so všetkými poplatkami a kľúč/kartu od hotela len vhodíte do schránky. Na recepciu vôbec ani nejdete, nestojíte v žiadnom rade, ani sa nenazdáte a ste preč. V tatranskom hoteli som žiadnu kartu nedával, z čoho sa nakoniec vykľul problém. Ponáhľal som sa domov, vstal som pred 7. hodinou, všetko pobalil, zjedol raňajky a rýchlo som sa chcel odhlásiť z hotela. Pani recepčná sa na mňa pekne usmievala, ale po 5 minútach, keď stále dumala nad klávesnicou, začal som sa zaujímať o moju budúcnosť. Dostal som odpoveď, že technik práve vykonáva upgrade počítača a musím pár minút počať. Prešlo dálších 15 minút a naše pozície ostali nemenné - ja som netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu pred recepciou, ona sa bezmocne skláňala nad klávesnicou a už sa vôbec neusmievala. Povedal som jej, že všetko zaplatím v hotovosti, nemusí ani vystaviť doklad, len už musím ísť. Dnes je však všetko napojené na počítače, a to, čo sa dalo predtým urobiť celkom ľahko a rýchlo ručne, teraz už nejde vôbec. Zatelefonovala technikovi, ten jej povedal, že také rýchle to nebude, lebo záplata, ktorú práve nainštaloval, nieje určená pre ich systém. A že to odhaduje tak na hodinu, kým dá zase všetko dokopy. Pani sa zľutovala nado mnou a podujala sa vyriešiť veci neštandardne - manuálne. Veľmi mi však neverila, že som si nič nezobral z minibaru, a tak sme sa šli obaja pozrieť do izby. Na stole stála prázdna fľaša od minerálky, ktorú som si zobral z večere, aby som mal v noci čo piť. Tomuto vysvetleniu neverila vôbec. Tak sme spolu vybrali celý minibar a počítali, koľko fliaš tam malo byť a koľko je. Zhruba po 40 minútach a ďalších overovaniach sme boli so všetkým hotoví a mohol som konečne odísť. To však už bežal aj počítač na recepcii po nainštalovaní správnej záplaty a na displeji hrdo svietil môj účet. Na recepcii sedela nová pani recepčná a tá ma aj poznala z Telerána na Markíze. To veriť všetkému, čo poviem, hoci ma predtým nikdy osobne nevidela. Ako dobrí známi sme sa dohodli, že žijeme v zajatí počítačov a stále sú najdôležitejšie vzťahy medzi ľuďmi. Na záver mi ešte z recepcie zakývala a ja som sa mohol vydať na cestu domov a všetko stihnúť. Mám rád Slovensko, vždy sa dá dohodnúť.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE a používajte novú technológiu s rozumom.

PC REVUE 4/2014 Editorial
Autor: Ondrej Macko