PC REVUE

Lesk a bieda novinárskeho života

Už som si zvykol na to, že keď si doma pripíjam na Silvestra šampanským, znamená to, že o pár dní pôjdem na západné pobrežie USA. Výstava CES má totiž svoj neľútostný termín okolo pravoslávnych Vianoc a nebyť na tomto podujatí sa nevypláca. Po mojich skúsenostiach z polovice minulého roka, keď ma v Chicagu na imigračnom úrade celkom vážne vypočúvali, prečo chodím do USA vždy sám a neberiem rodinu, som sa rozhodol. Zoberiem teda so sebou aj môjho syna. Na tejto výstave je každá ruka a noha dobrá, a tak sa z neho stal kameraman a „stáč" v rade. Aby bola letenka vo výhodnej cene, riešil som dopravu na konci augusta a urobil som dobre. Cena za dve letenky bola vtedy výrazne nižšia ako jedna letenka kúpená na konci novembra. Som z profesie tak trochu vizionár, a keď som objedával letenky, chcel som to urobiť tak, aby ma neprekvapil prípadný časový problém pri vstupe do USA čí pri prestupe na ďalší spoj. A naozaj to zafungovalo, úradník sa nás síce pýtal na rôzne detaily cesty a na to, ako máme vybavené ubytovanie, ale keďže som mal na všetko papiere, prešli sme hladko.

Leteli sme tak do San Francisca, kde sme si deň privykali na 9-hodinový časový posun. Podľa mňa je to najkrajšie mesto minimálne v USA, je čínskejšie ako v Číne, úplne ako iné americké mestá. Požičali sme si bicykle, prešli cez magický most Golden Gate, vrátili sa loďou do prístavu a cez celé mesto späť vrátiť bicykle na jeho druhom konci. Prejsť na bicykli najkľukatejšiu ulicu sveta Lombard street je fakt zážitok, šmýka sa to poriadne a turisti si vás fotia. Používali sme navigáciu Sygic a môj odkaz tejto úspešnej firme je jasný - pri navigácii pešo (najbližšie k bicyklu) je absolútne kľúčovou funkciou horizontálne čo najrovnejšia cesta. Ak totiž postupujete podľa navigácie „optimálnou" trasou z hľadiska vzdialenosti, v tomto terasovitom meste sa raz rútite obrovskou rýchlosťou dole a hneď na to fučíte ako parná lokomotíva pri šliapaní do kopca. Ja ešte stále chodím cvičiť crossfit, ale toto bol teda poriadny tréning.

Druhý deň sme sa rozhodli prejsť Silicon Valley, reportáž o tejto kolíske IT nájdete už v tomto vydaní. Cez internet sme si večer rezervovali auto, úradník v požičovni bol hneďzrána veľmi milý, hoci si mierne zamieňal východnú Európu s Nemeckom. Ale dal nám lepšie auto, ako sme si zaplatili, a ponúkol možnosť vrátenia auta priamo na letisku, hoci sme si ho požičali v meste. K tomu sme mali naoko výhodnú možnosť, že nemusíme pri vrátení auta dopĺňať benzín, ale si ho za naozaj výhodnú cenu kúpiť u nich. Má to však jedno ALE - musíte si kúpiť celú nádrž. Ako sa ukázalo, vrátiť auto s prázdnou nádržou nieje také jednoduché ako ho vrátiť s plnou. Majú to tí americkí chlapci dobre spočítané-je to jednoduché a ľudia si to kúpia, potom zistia, že takú veľkú vzdialenosť za deň ani nevedia prekonať. My sme však Slováci, spočítali sme si to dobre a obišli sme IT firmy kompletne skrz-naskrz. Boli sme v Google, Inteli, Apple a inde, napokon sme skončili riadne na juhu v Santa Cruz. Tento surfistický raj má úžasnú pláž s obrovským mólom, plným reštaurácií a tuleňov - efektný kontrast v porovnaní so sterilným prostredím Silicon Valley. Na tretí deň ráno sme odleteli do Las Vegas a odvtedy to už bola len tvrdá žurnalistická práca. Novinárov je na CES z roka na rok viac a dostať sa na tlačovky v prvý novinársky deň je otázkou toho, ako ste pripravení nemilosrdne sa predbiehať v rade. Je to dosť nepríjemné, ale ak to potrebujete, urobíte všetko. V tom čase sa k nám pripojil aj Jožo Orgonáš, ktorý prezieravo letel z Európy priamo do Las Vegas a nemusel tak trčať kdesi na východnom pobreží, zaviaty snehom. Zúčastnili sme sa tak na 90 % akcií, na ktorých sme plánovali byť, čo je skvelý výsledok.

V novinárskom stredisku sa k internetu cez pevnú linku nedostanete, ak neprídete pred ôsmou ráno. Sieť Wi-Fi prvý a druhý deň úplne skolabovala. Novinári tu totiž bojujú, kto prinesie video z nejakého zaujímavého produktu ako prvý na svete. Žiaľ, ani ten hotelový internet vo Vegas za veľa nestojí a nemalo zmysel takto míňať čas s nulovým úspechom. Výstavu sme radšej prešli, čo nám len sily stačili, plochu 70 futbalových ihrísk však reálne nemožno prejsť celú.

Do Európy sme odleteli predposledný deň cez Washington, a hoci som sa obával snehu, ani sme ho nevideli. Do Viedne sme doleteli s polhodinovou rezervou.

Syna som sa potom doma pýtal, ako sa mu vlastne páčila táto cesta na druhý koniec sveta. Odpoveď bola jasná - San Francisco a Silicon Valley sú super, Las Vegas je umelé mesto, kde sa žije neprirodzeným životom. Lenže čo narobíte? Mamutie výstavy v USA sa takmer vždy konajú v Las Vegas. Predovšetkým je tu dostatok ubytovania, na jednej ulici nájdete 12 z 20 najväčších hotelov na svete. Ubytova- nie je tu lacné - za izbu so 4 posteľami sme platili deň pred otvorením výstavy 33 USD na noc (počas výstavy 110 USD :-) ). Cez deň je to skôr nudné mesto, večer však poriadne ožije, totálna zápcha o polnoci je tu pravidelný úkaz. No existuje aj iné Las Vegas, to staré v downtowne, kde je úplne iná atmosféra - umelci ako v Paríži, rôzne zaujímavé indivíduá, živé kapely hrajúce len tak na ulici a vôňa marihuany ako v Amsterdame. Je tu aj najväčšia LED stena na svete, ale chodia sem len tí odvážnejší turisti. Osobne mám túto časť mesta najradšej.

Ak všetko dopadne dobre, vrátime sa na CES aj o rok. Materiálu o nových produktoch máme teraz na tri mesiace dopredu, o naše zábery mali záujem aj televízie. Spoznali sme budúcnosť, videli naživo IT titanov. Prekonáme tak tie nechutne sladké raňajky, slabú kávu podávanú v litrovom pohári, ako aj ľad neznámeho pôvodu, napchatý do všetkého.

Vydržíme 20-hodinový let natlačení ako sardinky v ekonomickej triede i letecké jedlo s čudesnou príchuťou. Spamätáme sa z dvoch po sebe nasledujúcich 9-hodinových posunov, keď už vôbec nemáte predstavu o tom, či je deň alebo noc, leto alebo zima. Chceme vám totiž priniesť informácie priamo zo zdroja, a to v efektne podanej koncentrovanej podobe. Veríme, že sa nám to aj tentoraz podarilo.


Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania a dúfam, že si ho prečítate celé
Ondrej Macko

PC REVUE 2/2014 Editorial
Autor: Ondrej Macko