PC REVUE

Aj cestovanie môže byť iné

Po všetkých cestách, ktoré som realizoval tento rok, nastala chvíľa CH a ja som dosiahol úroveň Frequent Traveller s letovou skupinou Star Alliance. Tá zahŕňa spoločnosti Lufthansa alebo Austrian Airlines, čo sú pre mňa najčastejšie dopravné spojenia z viedenského letiska. Snažil som sa o to už minulý rok, keď som bol dvakrát na Ďalekom východe a dvakrát v Severnej Amerike, ale vždy to boli letecké spoločnosti z inej skupiny a v súčte to akosi nevyšlo. Tento rok som si na to dal pozor a po troch cestách do USA a asi ôsmich po Európe som nalietal túžobných 35 000 míľ. Začal som sa tak oboznamovať s výhodami, ktoré mi tento level počas jedného roka vlastne umožňuje. Veľa toho síce nie je, ale pri cestách príde aj to málo k dobru. Predovšetkým sa už nemusím kŕmiť mojou (inak obľúbenou) gulášovou polievkou za 5,60 EUR s dvoma žemľami, ale môžem zájsť do salónika pre biznisových cestujúcich, kde sa údajne vždy nájde niečo na zjedenie. A vraj sa nájde aj na vypitie, čo je super :-). Ďalej môžem do lietadla prednostne nastúpiť spolu s cestujúcimi v triede biznis. To v prípade väčších batožín príde vhod, keďže si môžem vyberať, kam ich uložím, a mám široké možnosti. Zabudol som povedať, že mi zároveň prišlo oboznámenie, že mi ostáva nalietať do konca tohto roka „už len“ 65 000 míľ a dostanem kartu s ešte vznešenejším názvom Senator. Keď som to tak nahrubo počítal, do konca roka by to znamenalo byť v USA každý mesiac, najlepšie však dvakrát :-).



Toľko teória a ideme do praxe. Tento mesiac som bol v Mníchove na predstavení nového procesora Intel Atom. Bola to taká „rýchlovka“, ráno tam a večer späť, čo mi viac ako vyhovovalo. Môj let mal odlet 6:30, na letisko som šiel sám služobným autom, teda pri nevyhnutnej rezerve to znamenalo vstávanie niečo po 4. hodine ráno. Nič príjemné, ale som už zvyknutý z Telerána na Markíze, keď vstávam len o hodinu neskôr. Letenky a palubný lístok som si, samozrejme, vybavil cez internet, bol som s príručnou batožinou, teda jediné zdržanie bola bezpečnostná prehliadka. Okolo 5:45 som bol v salóniku, v ktorom naozaj bolo čo-to na pitie, ale na jedenie teda nie veľa. Červené víno či Jägermeister mám síce veľmi rád, ale takto skoro ráno to piť nemôžem. Ostal som teda pri džúsoch, kde som po vypití asi 1,5 litra zistil, že som ani nebol taký hladný ako smädný. Ešte spomeniem, že existuje aj iný typ salónika pre cestujúcich prvou triedou alebo pre majiteľov karty Senator a cez presklené dvere som doň videl – asi by som mal predsa len tých 65 000 míľ do konca roka nalietať. To je zase úplne iná liga – stôl sa prehýbal pod jedlom. Mimochodom, keď nalietate za dva roky 600 000 míľ, príde po vás domov firemná  limuzína, aby vás odviezla na letisko k lietadlu. To by však znamenalo, že okrem lietania iné už ani nerobíte... :-)

Bol už čas nastupovať, zašiel som teda k východu, aby som si užil moje prednostné nastupovanie do lietadla. Áno, stalo sa, nastúpil som ako tretí v poradí a potešil som sa. Bol to prvý ranný let do Mníchova, čo je populárna cesta do Ameriky, takže bol nabitý do posledného miestečka. V každom prípade tento deň som si predsavzal využiť všetky ponúkané výhody naplno. Cez internet som si teda skontroloval presné podmienky a bolo vymaľované. Do salónika možno vstúpiť, pokiaľ mám so sebou moju kartu Frequent Traveller a zároveň mám na ten istý deň platnú letenku na let niektorou z partnerských leteckých spoločností. To som v okamihu príletu do Mníchova spĺňal, nikomu neprekážalo, že bolo 8 hodín ráno a letím späť až večer. Keďže celá akcia sa konala priamo na letisku v super hoteli Kempinski, nemal som sa kam ponáhľať. Akcia sa začínala až o 10. hodine, mal som teda 2 hodiny k dobru. Mníchovský salónik bol zásobený oveľa bohatšie ako ten viedenský. Bola tu dobrá horúca polievka a biele nemecké párky. Poriadne hladný som jedol, pokiaľ som mohol. Neskôr som aj niečo vypil, dal si kávu a stále som mal ešte hodinu čas. Prešiel som celý salónik, aby som náhodou neprišiel o niečo, na čom mám oprávnený nárok. A našiel som, čo som hľadal. Úplne v kúte bola šípka s označením Wellness. Toto označenie sa síce ukázalo ako trochu nadčasové, aktuálne tu boli tri sprchy a k tomu recepčná, ale v tejto chvíli mi to stačilo. Recepčná bola napohľad z Ďalekého východu, a tak som začal skôr opatrne po anglicky. Rozumela, ale nevedela nič povedať, preto sme zaviedli režim, že ja budem hovoriť po anglicky a ona rečou, ktorú hrdo označovala ako nemčinu.

Chcela odo mňa hlavne vedieť, odkiaľ a kam letím, a keď som uviedol, že z Viedne do Mníchova, bola prekvapená. Úroveň našej elementárnej komunikácie však neumožňovala túto situáciu detailne vysvetľovať, takže ďalšie otázky už nenasledovali. Následne som sa dostal do krásne čistej sprchy, k dispozícii som mal dva huňaté uteráky, súpravu na holenie, čistenie zubov a hrebeň. Keďže som si povedal, že dnes využijem fakt všetko, tak sa aj stalo. Na prezentáciu do hotela som tak prišiel 5 minút pred desiatou, ale ako z cukru – vyholený, čerstvo navoňaný, s jagajúcimi sa zubami, dokonca bol v akcii aj hrebeň. Musím priznať, že to je hneď iný pocit. Počas celej prezentácie som sa tak cítil v pohode, aj keď som vstával o 4. hodine ráno. Po akcii som pri ceste späť mal opäť 2 hodiny času. Je vám iste jasné, kde som skončil, veď v salóniku bol internet zadarmo, čo inak na západoeurópskych letiskách nie je bežné. Opäť som sa najedol a napil, ale zase s vidinou, že budem o pár hodín šoférovať :-). Iste si viete predstaviť aj to, že som sa zašiel pozrieť aj na Wellness. No bola tam tá istá pani v recepcii, a keď ma videla, v jej hlbokých očiach som videl jasnú otázku: Čo ten tu ešte robí? Je tu stále od rána či tu tajne nakrúcajú ďalší diel Terminálu? Priznávam, že som v tejto chvíli vymäkol, a teda svoje predsavzatie, že využijem všetko naplno, som nesplnil. Hodinku v salóniku som tak využil na vytvorenie článku a úpravu fotografií z akcie, a keď som vystúpil vo Viedni, mohol som ho vo finálnej podobe poslať do redakcie na ďalšie spracovanie.

Konštatujem, že sa oplatí dosiahnuť tento level. Pritom v minulosti bolo zbieranie míľ oveľa komplikovanejšie, lebo bolo treba pracovať s papiermi a myslieť na to. Dnes, keď si všetko súvisiace s letom (okrem batožiny) vybavíte cez internet, stačí len smartfón s príslušnou aplikáciou. A nemáte čo stratiť, čo bol najčastejšia príčina nedosiahnutia limitu. Nuž, doba je iná, internetová a mobilná.
Prajem vám príjemné čítanie novembrového vydania PC REVUE.

Ondrej Macko



PC REVUE 11/2013 Editorial
Autor: Ondrej Macko