štvrtok 11. júla 2013

PC REVUE

Letné novinárske turné

Tento mesiac si môžem úvodník naozaj vychutnať. Jún bol obdobím letného novinárskeho turné, zúčastnil som sa na tlačovkách po celom svete a tu vznikajú šťavnaté zážitky. Všetko sa začalo predstavením nových žiaroviek na Pražskom hrade. Panasonic mal dlhodobo naplánovaný termín svojej akcie a riadením osudu sa stretol s kulmináciou Vltavy a aj Labe. Akciu nebolo možné presunúť, odvážne sme teda vyrazili na cestu do jedného z najkrajších miest na svete. Zvolený spôsob dopravy bol medzinárodný rýchlik. Ale aby sme všetko stihli, Panasonic sa deň pred akciou rozhodol zmeniť vlak na skorší, ktorý odchádzal niečo po 8. hodine ráno. To mi nijako nehralo do karát, mal som už totiž naplánované vystúpenie v Teleráne na Markíze o spustení hlásenia dopravnej situácie na Slovensku (verím, že ste si všimli naše pravidelné príspevky v Teleráne každý utorok po 6. a 7. hodine ráno). Teoreticky sa by trasa Záhorská Bystrica – Hlavná stanica mala dať stihnúť za chvíľku, ale rozkopaný most Lafranconi spôsobil poriadnu rannú zápchu. Navyše pršalo, a keď som pred Markízou zapol ten úžasný navigátor s hlásením aktuálnej situácie, vedel som, že to zhruba o 15 minút nestíham. Vlak z Budapešti síce meškal 10 minút, ale to mi nepomohlo. Ostával len pôvodný rýchlik Hungária okolo obeda. Našťastie lístky aj miestenky pre celú skupinu sa ku mne dostali, a tak som mohol vyraziť. Mali sme spolu s ďalšími dvoma oneskorencami dokopy 11 pôvodne zakúpených miesteniek, čo bolo sprievodcovi trochu podozrivé. Do Prahy sme prišli s minimálnym meškaním a celú akciu sme s prehľadom stihli. Horšie to však bolo na druhý deň pri ceste domov – náš vlak z Berlína mal ohlásené meškanie 120 minút, ale v čase pravidelného odchodu z Prahy ešte vôbec nebol na českom území. Čakal na to, ako sa na hraničnom priechode (kde sa vyliala rieka Labe) dostane cez úplne zatopenú trať. Nikto z personálu v Prahe nedokázal povedať, kedy a hlavne či vôbec pôjde.


Ostávalo náhradné riešenie – cestovať lokálnym rýchlikom do Brna a ďalej experimentovať. Lokálny český rýchlik je niečo úplne iné ako rýchlik Hungária, nie je tu žiadny reštauračný vozeň a vôbec je to taká retrospomienka na doby socializmu. Boli sme však radi, že sa nejako vezieme, po ceste sme premýšľali, ako sa dostať z Brna do Bratislavy. Plánoval som skúsiť nejaký autobus, lenže pohodlnejšie bolo zavolať do redakcie a kolega prišiel po nás autom. Tak sme boli v Bratislave asi s 30-minútovým meškaním oproti pôvodnému plánu. Nedalo mi to a sledoval som cez internet Hungáriu, nakoniec do Bratislavy meškala rekordných 282 minút.


O týždeň ma čakala cesta do Las Vegas na akciu HP Discover. Las Vegas je z Bratislavy presne na 21 hodín cesty, tentoraz som si však vybral novo zavedenú destináciu Austrian Airlines, ktorou je Chicago. Chcel som vyskúšať propagované novo vybavené lietadlo na tejto trati a takisto som si myslel, že imigračná kontrola bude v Chicagu jednoduchšia ako vo Washingtone či v New Yorku. Rad bol síce naozaj kratší, ale čakalo ma tu prekvapenie. Pri kontrole som sa dostal k úradníkovi, ktorý bral svoju prácu smrteľne vážne a všetko sa mu zdalo podozrivé. V mojom prípade sa mu nepáčilo, že do USA cestujem často a sám. Zistil, že za posedných 5 mesiacov som tu bol trikrát a vždy na 3 až 4 dni. A začal ma seriózne vypočúvať. Či som ženatý, koľko mám detí, čo robím, koľko zarábam a pod. Stále mu nešlo do hlavy, že neberiem so sebou niekoho z rodiny, a tak siahol do zvončeku a už som vedel, že je zle. Privolal ďalšieho úradníka, ktorý ma odviedol do osobitnej miestnosti. Tam už sedelo tak 15 znudených ľudí, ja jediný z nich som bol beloch. Povedal mi, aby som sedel a čakal. Mne sa však sedieť vôbec nechcelo, veď som presedel takmer 10 hodín do Chicaga. Začal som sa prechádzať po miestnosti, čo tu vôbec nebolo vítané. Dostalo som mi opakovaného poučenia, že mám sedieť a čakať. No najdôležitejšia informácia, kedy ma vybavia, nikdy nezaznela. Sedel som teda skormútene v presklenej miestnosti bez pasu, vystavený osudu.

Férovo priznávam, že úradníci sa zaujímali o ľudí vnútri. Bola tu napr. rodina s dvoma plačúcimi deťmi a obe opakovane dostali americké „cookies“. Oni však nechceli žiadne koláčiky, ale podobne ako ja chceli byť z tejto miestnosti čo najskôr preč. Asi po hodine som už vedel o tunajších účastníkoch oveľa viac. Väčšinou šlo o prípady, keď nikto zo skupiny nevedel po anglicky ani slovo, ďalej tu boli ľudia s pasom, ktorého platnosť bola kratšia ako pol roka. A potom som tu bol ja a vôbec som netušil, čo tu vlastne hľadám. Ľudia priebežne prihádzali a odchádzali, iní tu boli stále so mnou. Po hodine a 23 minútach konečne jedna z úradníčok povedala túžobne očakávané „Mekkou“, čo je americká výslovnosť môjho priezviska. Zavolala na do maličkej miestnosti a začala vypočúvanie. Pýtala sa ma úplne na to isté ako pôvodný úradník a ja som na všetko rovnako odpovedal. Po dvoch minútach mi dala do pasu pečiatku. Pýtal som sa jej, čo to malo znamenať. Je to vraj trocha podozrivé, že tak často chodím do USA a vždy sám. Zakázané to však nie je, preverila moje vízum v ďalšej databáze a bolo po paráde. Prešťastný som vyšiel z tejto nepríjemnej miestnosti a začal pátranie po mojom kufre. Čakal som, že sa bude bezmocne točiť na páse, prípadne ho nejaký vydriduch už ukradol, ale nie. Aj to mali vyriešené. Pracovníčka Austrianu totiž vedela, že som na vypočúvaní, a môj kufor poctivo strážila. Zobral som ho od nej a následný let s maličkou rezervou stihol. Ale už premýšľam, že by som nabudúce radšej mal zobrať niekoho z rodiny, inak budem znova podozrivý.

Las Vegas som absolvoval v poriadku, na desnú americkú stravu som si už zvykol. Je pritom zaujímavé, že keď som v USA, začínam mať americké chute. Napríklad si automaticky dávam ľad do každého nápoja, čo by ma na Slovensku ani nenapadlo. Zrejme je to nákazlivé, ale podľa mňa tamojšie sýtené nápoje sú oveľa sladšie, ako je to u nás.

Ďalší týždeň bol v znamení Londýna, pondelok až streda Huawei, štvrtok a piatok Samsung. S firmami sa nedalo dohodnúť na prenocovaní v hoteli, takže v stredu popoludní som bol v Bratislave, ale v podstate mi to vyhovovalo. Mohol som pozrieť vytlačené články z júlového vydania, mal som možnosť zastaviť sa na chvíľu v redakcii a stretnúť sa s kolegami. Teraz som už šťastný, že je po všetkom, ale zase sme pre vás mohli pripraviť naozaj verné reportáže.

Prajem vám príjemné čítanie júlového vydania, dobre si oddýchnite, vychutnajte si leto a ostaňte nám verní.

Ondrej Macko

PC REVUE 7/2013 Editorial
Autor: Ondrej Macko

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára