Viete, čo je veľkým problémom našej spoločnosti? To, že sme po skončení „zlatej éry“ socializmu neboli pripravení na nový spoločenský systém, na dravý kapitalistický trhový mechanizmus. Na to, že štát sa bude čoraz menej starať o osud jednotlivca, a ten, ak sa chce mať lepšie, bude musieť byť podnikavejší, schopný zobrať svoj osud do vlastných rúk. A samozrejme, na vznik triednej spoločnosti. Na to, že budú existovať vrstvy majetnejších ľudí, ale aj tých chudobnejších. Bohužiaľ, spoločenské vedomie, zdatne masírované médiami, nám predkladá iba jediný vzor správania sa, resp. jeho výsledok: jedinca, ktorý je úspešný, bohatý a najlepšie ešte aj slávny (o spôsobe, ako sa k tomuto stavu dopracoval, sa však hovorí už pomenej...). Médiá predkladajú ľuďom prototyp úspešných jedincov v podobe politikov, podnikateľov a mediálne známych „osobností“. A keďže nie každý môže byť bohatý ako Jozef M., politicky angažovaný ako Robert F. či fyzicky vybavený ako Zuzana B., tak vznikajú frustrácie, depresie a rozčarovanie. Samozrejme, že trochu preháňam, ale len s cieľom upozorniť na tento negatívny jav.
Pravda je, že ľudia prirodzene túžia po lepšom materiálnom zabezpečení, sociálnom zázemí a – nebojím sa povedať – až blahobyte J. Nie každý má však reálne možnosti svoj stav zmeniť, z čoho následne vzniká stres, nervozita a hľadanie nepriateľa, kto za to môže (najčastejšie si to, samozrejme, odnesie vláda). A nie všetci sa dokážu zmieriť s myšlienkou, že byť menej majetný vôbec nie je hanba, ale často je to otázka výberu životných hodnôt či preferencií. Vzorec úspešnosti a blahobytu, ktorý nám vnucujú médiá, je však pre nás, bohužiaľ, dôležitejší ako iné hodnoty, napr. zdravý rodinný život, správna výchova detí, čas na priateľov, prírodu, koníčky alebo osobný duchovný rast.
Uznávam, že staršia generácia na svojom osude už toho naozaj veľa nedokáže zmeniť a môže hrať len s tými kartami, ktoré jej boli rozdané. Tí mladší, ktorí majú „život ešte len pred sebou“, si môžu nalinkovať takú životnú dráhu, ktorá najviac vyhovuje ich predstavám. A pokojne nech sa v tých predstavách nachádza aj miesto pre úspech, uznanie či materiálne ohodnotenie. Často sa však stretávam
s ideológiou, „ako nerobiť, ale zarobiť“, v rámci ktorej nie sú až také dôležité prostriedky (pokiaľ sú aspoň ako-tak legálne) ako ciele: mať do troch rokov po skončení školy prvý bavorák, dom s bazénom či zlatú kreditku. Ja osobne i mnoho ľudí v mojom okolí sme však boli vychovaní v prostredí, ktoré nás viedlo k tomu, aby sme všetko robili tak dobre, ako len najlepšie vieme, a všetko ostatné už príde viac-menej samo. Treba získať vzdelanie, všímať si svet okolo seba, rozmýšľať, ako by sa to či ono dalo urobiť lepšie, a výsledok sa dostaví. Keď si pozriete success story naozaj úspešných jedincov, zistíte, že použili obdobný recept. Ľahké víťaz stvá jednoducho neexistujú.
A teraz sa dostávam k podstate tohto príhovoru. Je mi jasné, že PCR nemá takú mediálnu silu ako celoplošné televízie, ale rád by som vytvoril protiváhu príkladom tzv. úspešných jedincov. A ako? Pravidelným publikovaním success story osobností či firiem z IT branže v rámci PCR, ktoré sa svojou prácou, umom, šikovnosťou presadili nielen doma, ale prípadne aj v zahraničí. Uverejňovaním životných príbehov osobností či firiem, ktoré vytvárajú hodnoty. Ktoré predávajú vlastné SW či HW produkty, úspešne konkurujúce zahraničným riešeniam. Ktoré poskytujú moderné IT služby, participujú na medzinárodných výskumných či vývojových projektoch, reprezentujú Slovensko v zahraničných IT firmách či inštitúciách. A ktoré okrem profesijného ohodnotenia získali, pochopiteľne, aj určité materiálne výhody. Ale som presvedčený, že absolútna väčšina z nich (ak nie všetci) by potvrdila takú prioritu cieľov, akú som vám tu naznačil, t. j. že osobný úspech a materiálne ohodnotenie neboli cieľom ich úsilia, ale len dôsledkom niečoho iného.
Ak teda viete o niekom vo svojom okolí alebo vy sami môžete prezradiť svoj recept na úspech, kontaktujte ma na mojom maile. Radi poskytneme v PCR priestor aj v rámci pravidelnejšej rubriky. Možno tým pomôžete desiatkam či stovkám iných, ktorí hľadajú inšpiráciu či správne nasmerovanie do života. A to za menšiu námahu predsa určite stojí...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. apríla 2003
sobota 1. marca 2003
PC REVUE
High-tech hračky sú hitom sezóny, to je heslo dňa. PC mánia pomaly opadáva, už nás nevzrušujú vyššie frekvencie procesora, väčšie kapacity disku či RAM. Našu pozornosť v súčasnosti priťahujú nové modely mobilov, digitálnych fotoaparátov, MP3 prehrávačov. Manažéri sa radi „predvádzajú“ pred kolegami s novými modelmi vreckových počítačov s pripojením na internet, teenageri fotia svoje priateľky fotoaparátom zabudovaným v mobile a posielajú ich kamarátom na „zhodnotenie“ (priateľky, nie mobily J) atď. Rozhoduje kvalita obrazu a zvuku, cool dizajn, pamäťová kapacita, možnosti prepojenia s inými „hračkami“ cez Bluetooth a ešte nejaký bonbónik navyše: zabudovaný GPS, merač tlaku a pulzovej frekvencie alebo iná „užitočná funkcia“... Hlavne nech to upúta pozornosť zákazníkov a informácie o prednostiach horúcej novinky sa už potom šíria ústnym podaním ako lavína. Ale veď tak to má byť, zákazníci majú svoje hračky, výrobcovia odbyt a opäť sa niečo deje. A navyše to má ešte iný pozitívny efekt: potichu sa tak pritiahne pozornosť širšej verejnosti k IT. A tá sa (nič netušiac) pomaly dostáva k počítačom, internetu, ku ktorému donedávna ešte pociťovala odpor či aspoň rešpekt.
Majú fotografie v digitálnom fotoaparáte a chcú si ich vytlačiť alebo poslať mailom príbuzným v Ame rike. Hmm, veď to možno nie je až také ťažké. Stačí pár kliknutí a – hurá! – viem tlačiť fotku. Pár klikov a mám vlastné mailové konto. Viem poslať poštu, môžem komunikovať s príbuznými a kamarátmi relatívne zadarmo. Dopočuli sa o možnosti získať zadarmo z internetu akúkoľvek hudbu, zistia si informácie, ako na to, a už veselo sťahujú. Či už evergreeny svojej mladosti, pretože nemôžu nikde zohnať verziu na CD (kto by už dnes chcel vinyl?), alebo aktuálne hity, pretože pre jednu pesničku sa im nechce kupovať drahé cédečko. No ale hádam to nebudem počúvať iba na PC reprákoch? Veď existujú napaľovačky, tak šup s tým na prázdne CDR, čo stojí len „dvacku“, veď je to také lákavé! A môžem to počúvať v domácej hi-fi zostave alebo v aute. Alebo si prehodím vybrané skladby do MP3 volkmena, mobilu či PDA, aby som mal svoju obľúbenú hudbu, aj keď idem na korčule alebo bicykel.
A to sa ich donedávna chytala náhla nevoľnosť, ak sa niekto v ich blízkosti začal baviť o bitoch a bajtoch. Dnes sa im IT dostávajú do rúk v podobe zaujímavých hi-tech hračiek alebo užitočných pomocníkov, bez ktorých si už často ani nevedia predstaviť každodenný život. Samozrejme, nie je reálne očakávať, že väčšina z nich takto naštartuje svoj hlbší záujem o IT, začnú si ešte viac rozširovať vedomosti a skúsenosti a stanú sa z nich minimálne pokročilejší používatelia PC. Ich záujem o počítače sa skončí na úrovni znalosti automatického odstránenia efektu „červených očí“ z digitálnych fotografií. Alebo napálením prvého cédečka s hud bou či filmom, bojujúc so zmiešanými pocitmi hrdosti z osobného víťazstva nad technikou a mo rálnou dilemou, či je to predsa len správne a či o päť minút nezazvonia pri dverách policajti či prepadovka z BSA či RIAA (keď nás už tie médiá tak strašia J)... Koniec koncov je to celkom prirodzené a je super, že sa práve takouto zábavnou formou podarilo aj u netechnikov vyvolať záujem o IT (hoci tí ani netušia, že tie IT sú vlastne stále v pozadí všetkých týchto hračiek). Máme nové hračky, tentoraz s označením high-tech (BTW: Američania ich označujú ako „gadgets“), tešíme sa na ďalšie modely, ešte farebnejšie, s ešte efektnejším dizajnom, výkonnejšie, s väčšou kapacitou a niečím cool navyše a život je opäť o niečo zaujímavejší J. A ešte je tu jeden efekt. Časť „niekdajšej“ laickej verejnosti bude predsa len chcieť ísť ďalej vo svojich vedomostiach, skúsenostiach z IT a práve toto bude cesta, vstupná brána, ako odstrániť pôvodné psychologické bariéry, odpor a nezá ujem. Nemusia to byť hneď lámači kódov či budúci adminovia, ale postačí, keď sa naučia, ako si pekne zalomiť text diplomovky či výročnej správy, v grafickom programe navrhnúť reklamný leták, vytvoriť vlastnú webovú stránku, brániť sa proti vírusom či zálohovať si dáta. A to je výborné. IT komunita sa nám takto bude neustále rozrastať. Hoci sa z nej takto stáva ešte členitejšia „triedna“ spoločnosť aj s malými náznakmi kastovníctva (kto ešte je a kto už nie je lamer?), dôležitý je výsledok. A tým je skutočnosť, že čoraz širšia časť populácie bude môcť využívať možnosti a výhody IT doma, v práci, škole, pri podnikaní, vzdelávaní čí zábave. Neznie to lákavo?
Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Majú fotografie v digitálnom fotoaparáte a chcú si ich vytlačiť alebo poslať mailom príbuzným v Ame rike. Hmm, veď to možno nie je až také ťažké. Stačí pár kliknutí a – hurá! – viem tlačiť fotku. Pár klikov a mám vlastné mailové konto. Viem poslať poštu, môžem komunikovať s príbuznými a kamarátmi relatívne zadarmo. Dopočuli sa o možnosti získať zadarmo z internetu akúkoľvek hudbu, zistia si informácie, ako na to, a už veselo sťahujú. Či už evergreeny svojej mladosti, pretože nemôžu nikde zohnať verziu na CD (kto by už dnes chcel vinyl?), alebo aktuálne hity, pretože pre jednu pesničku sa im nechce kupovať drahé cédečko. No ale hádam to nebudem počúvať iba na PC reprákoch? Veď existujú napaľovačky, tak šup s tým na prázdne CDR, čo stojí len „dvacku“, veď je to také lákavé! A môžem to počúvať v domácej hi-fi zostave alebo v aute. Alebo si prehodím vybrané skladby do MP3 volkmena, mobilu či PDA, aby som mal svoju obľúbenú hudbu, aj keď idem na korčule alebo bicykel.
A to sa ich donedávna chytala náhla nevoľnosť, ak sa niekto v ich blízkosti začal baviť o bitoch a bajtoch. Dnes sa im IT dostávajú do rúk v podobe zaujímavých hi-tech hračiek alebo užitočných pomocníkov, bez ktorých si už často ani nevedia predstaviť každodenný život. Samozrejme, nie je reálne očakávať, že väčšina z nich takto naštartuje svoj hlbší záujem o IT, začnú si ešte viac rozširovať vedomosti a skúsenosti a stanú sa z nich minimálne pokročilejší používatelia PC. Ich záujem o počítače sa skončí na úrovni znalosti automatického odstránenia efektu „červených očí“ z digitálnych fotografií. Alebo napálením prvého cédečka s hud bou či filmom, bojujúc so zmiešanými pocitmi hrdosti z osobného víťazstva nad technikou a mo rálnou dilemou, či je to predsa len správne a či o päť minút nezazvonia pri dverách policajti či prepadovka z BSA či RIAA (keď nás už tie médiá tak strašia J)... Koniec koncov je to celkom prirodzené a je super, že sa práve takouto zábavnou formou podarilo aj u netechnikov vyvolať záujem o IT (hoci tí ani netušia, že tie IT sú vlastne stále v pozadí všetkých týchto hračiek). Máme nové hračky, tentoraz s označením high-tech (BTW: Američania ich označujú ako „gadgets“), tešíme sa na ďalšie modely, ešte farebnejšie, s ešte efektnejším dizajnom, výkonnejšie, s väčšou kapacitou a niečím cool navyše a život je opäť o niečo zaujímavejší J. A ešte je tu jeden efekt. Časť „niekdajšej“ laickej verejnosti bude predsa len chcieť ísť ďalej vo svojich vedomostiach, skúsenostiach z IT a práve toto bude cesta, vstupná brána, ako odstrániť pôvodné psychologické bariéry, odpor a nezá ujem. Nemusia to byť hneď lámači kódov či budúci adminovia, ale postačí, keď sa naučia, ako si pekne zalomiť text diplomovky či výročnej správy, v grafickom programe navrhnúť reklamný leták, vytvoriť vlastnú webovú stránku, brániť sa proti vírusom či zálohovať si dáta. A to je výborné. IT komunita sa nám takto bude neustále rozrastať. Hoci sa z nej takto stáva ešte členitejšia „triedna“ spoločnosť aj s malými náznakmi kastovníctva (kto ešte je a kto už nie je lamer?), dôležitý je výsledok. A tým je skutočnosť, že čoraz širšia časť populácie bude môcť využívať možnosti a výhody IT doma, v práci, škole, pri podnikaní, vzdelávaní čí zábave. Neznie to lákavo?
Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. februára 2003
PC REVUE
„Ach, tá nešťastná informatizácia Slovenska!“ povzdychnem si vždy, keď sa dostanem do diskusie na túto tému. Celá séria IT konferencií z jesene minulého roka sa intenzívne snažila niečo v tejto oblasti podniknúť, ale ako sa dalo dopredu očakávať, bohužiaľ, bez podstatného výsledku. Treba však dodať, že najmä vzhľadom na absenciu kompetentných zástupcov zo strany štátu. Počas nekonečných panelových diskusií sa preberali do vyčerpania tie isté témy, tie isté známe fakty, tie isté východiská a zhruba aj závery. Informatizácia je potrebná, súčasný stav nie je v poriadku a treba s tým niečo robiť.
Pokúsme sa o vlastnú mikrorekapituláciu. Občania sa dožadujú dostupnosti prostriedkov a služieb IT, firmy pôsobiace v tejto oblasti sú pripravené s dodávkami a prípadnou pomocou, ale štát nemá jasno, čo sa od neho čaká, aká je jeho úloha a ako chce či môže tento proces podporiť. V oblasti vybavenosti domácností, podnikov či úradov počítačmi, softvérom a pripojením do internetu zaostávame za okolitými krajinami. Rovnako tak v úrovni počítačovej gramotnosti obyvateľstva či aspoň všeobecnom povedomí o možnostiach a výhodách využívania prostriedkov IT. Rovnako tak zaostávame v oblasti dostupnosti užitočného či zaujímavého obsahu či služieb postavených na IT. Dynamika nášho rastu v oblasti IT pritom nedáva predpoklad na dobehnutie okolitých krajín, nehovoriac o západnej Európe, Severnej Amerike či ázijských krajinách.
Občania by informatizáciou spoločnosti získali nové možnosti čerpania informácií, komunikácie, vzdelávania, zábavy, hľadania si práce, dorozumievania sa s úradmi, atď. Ako môžu informatizácii pomôcť? V dosť obmedzenej miere – najmä vyvíjaním spoločenského tlaku prostredníctvom médií a občianskych združení či dennodenným osobným kontaktom s úradmi či vo svojom blízkom okolí formou „evanjelizácie“.
Firmy pôsobiace v oblasti IT majú záujem o informatizáciu najmä z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že poznajú potenciál možností využívania IT a vedia, kde všade a čo všetko by mohli pomôcť riešiť – od úspory nákladov cez efektívnejšie riadenie až po celkové zrýchlenie všetkých logistických procesov na úrovni štátnej či verejnej správy. A chcú svoje skúsenosti, expertízu, kontakty, možnosti ponúknuť tomu, kto by ju mohol v procese informatizácie spoločnosti potrebovať a aj využiť, teda štátu. Problém je v tom, že ponúkaná ruka sa nestretá s ohlasom. Druhým dôvodom je prirodzená vidina biznisu. Pokiaľ by sa proces informatizácie naozaj rozbehol, priniesol by so sebou nové projekty, a teda nové obchodné príležitosti. Firmy sú pripravené s dodávkami aj s pomocou, a ako na jednej konferencii vyhlásil riaditeľ istej IT firmy, „stojíme v štartovacích blokoch a čakáme na výstrel, ale nemá nás kto odštartovať“. Ako inak by IT firmy mohli procesu informatizácie pomôcť? Aj tým, že by sa združili v jedinom reprezentatívnom profesijnom združení, ktoré by zastupovalo absolútnu väčšinu firiem pôsobiacich v IT. Vytvorením príslušných akčných orgánov od odborných IT sekcií cez právne, mediálne až po lobistické by sa vytvorila sila, ktorú by si už zástupcovia štátnych inštitúcií nemohli dovoliť prehliadať. To však naráža na tradičnú neschopnosť nás Slovákov vzdať sa určitej autonómie a združiť sa v záujme spoločného cieľa.
Štát má na informatizáciu štátnej správy tie isté dôvody ako hociktorý iný komerčný podnik: zefektívnenie celkovej činnosti, úspora nákladov, zrýchlenie všetkých procesov atď. Hoci proces informatizácie štátnej správy prebieha, možno v ňom badať značnú nekoncepčnosť, nekompatibilitu IS jednotlivých úradov a netransparentnosť výberových konaní na dodávky IT. Druhý pilier informatizácie, t. j. celej spoločnosti, by v prvom momente možno nedosiahol hmatateľné výsledky, ale sekundárne by sa prostriedky mnohonásobne vrátili. A pritom podpora zo strany štátu nepredstavuje len oblasť priamych investícií, ale aj oblasť daňových úľav, úpravy odpisov, regulácie cien služieb atď. Zjednodušenie komunikácie občanov s úradmi, rozvoj teleworkingu či dištančného vzdelávania by následne priniesli efekty v rôznych ďalších oblastiach (úspora nákladov, vyššia zamestnanosť, vzdelanosť, kvalitnejšie spektrum profesií atď.), ktoré by si k volebným úspechom veľmi rada pripísala každá vládna garnitúra. To by však muselo zo strany kompetentných vládnych úradníkov existovať pochopenie pre vec IT. No doteraz ani jedna vláda neprejavila v tejto oblasti príslovečnú štátnickú múdrosť. Dá sa očakávať, že štát začne konať až na tlak EÚ alebo s vidinou získania grantových prostriedkov z fondov EÚ.
Doteraz nejestvuje vykonateľná štátna stratégia informatizácie spoločnosti, neexistuje analýza súčasného stavu, programový cieľ či aspoň rámcový projekt. Politici sa informačných technológií boja ako kôň stretnutia s konskou salámou, nerozumejú im (presnejšie ich potenciálu a možnostiam) a pri téme o informatizácii sa tvária, akoby ste sa im prihovárali esperantom (čerpám z vlastnej skúsenosti).
Všetkým zainteresovaným v procese informatizácie nezostáva nič iné ako v rámci svojich možností robiť, čo sa dá, evanjelizovať, a pokiaľ to je možné, spojiť svoje úsilie s inými na dosiahnutie spoločného cieľa. (Viem, že takýto záver vyznieva ako fráza, ale je to pravda a nič vtipnejšie ma nenapadlo... J)
Zaujímavé čítanie vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Pokúsme sa o vlastnú mikrorekapituláciu. Občania sa dožadujú dostupnosti prostriedkov a služieb IT, firmy pôsobiace v tejto oblasti sú pripravené s dodávkami a prípadnou pomocou, ale štát nemá jasno, čo sa od neho čaká, aká je jeho úloha a ako chce či môže tento proces podporiť. V oblasti vybavenosti domácností, podnikov či úradov počítačmi, softvérom a pripojením do internetu zaostávame za okolitými krajinami. Rovnako tak v úrovni počítačovej gramotnosti obyvateľstva či aspoň všeobecnom povedomí o možnostiach a výhodách využívania prostriedkov IT. Rovnako tak zaostávame v oblasti dostupnosti užitočného či zaujímavého obsahu či služieb postavených na IT. Dynamika nášho rastu v oblasti IT pritom nedáva predpoklad na dobehnutie okolitých krajín, nehovoriac o západnej Európe, Severnej Amerike či ázijských krajinách.
Občania by informatizáciou spoločnosti získali nové možnosti čerpania informácií, komunikácie, vzdelávania, zábavy, hľadania si práce, dorozumievania sa s úradmi, atď. Ako môžu informatizácii pomôcť? V dosť obmedzenej miere – najmä vyvíjaním spoločenského tlaku prostredníctvom médií a občianskych združení či dennodenným osobným kontaktom s úradmi či vo svojom blízkom okolí formou „evanjelizácie“.
Firmy pôsobiace v oblasti IT majú záujem o informatizáciu najmä z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že poznajú potenciál možností využívania IT a vedia, kde všade a čo všetko by mohli pomôcť riešiť – od úspory nákladov cez efektívnejšie riadenie až po celkové zrýchlenie všetkých logistických procesov na úrovni štátnej či verejnej správy. A chcú svoje skúsenosti, expertízu, kontakty, možnosti ponúknuť tomu, kto by ju mohol v procese informatizácie spoločnosti potrebovať a aj využiť, teda štátu. Problém je v tom, že ponúkaná ruka sa nestretá s ohlasom. Druhým dôvodom je prirodzená vidina biznisu. Pokiaľ by sa proces informatizácie naozaj rozbehol, priniesol by so sebou nové projekty, a teda nové obchodné príležitosti. Firmy sú pripravené s dodávkami aj s pomocou, a ako na jednej konferencii vyhlásil riaditeľ istej IT firmy, „stojíme v štartovacích blokoch a čakáme na výstrel, ale nemá nás kto odštartovať“. Ako inak by IT firmy mohli procesu informatizácie pomôcť? Aj tým, že by sa združili v jedinom reprezentatívnom profesijnom združení, ktoré by zastupovalo absolútnu väčšinu firiem pôsobiacich v IT. Vytvorením príslušných akčných orgánov od odborných IT sekcií cez právne, mediálne až po lobistické by sa vytvorila sila, ktorú by si už zástupcovia štátnych inštitúcií nemohli dovoliť prehliadať. To však naráža na tradičnú neschopnosť nás Slovákov vzdať sa určitej autonómie a združiť sa v záujme spoločného cieľa.
Štát má na informatizáciu štátnej správy tie isté dôvody ako hociktorý iný komerčný podnik: zefektívnenie celkovej činnosti, úspora nákladov, zrýchlenie všetkých procesov atď. Hoci proces informatizácie štátnej správy prebieha, možno v ňom badať značnú nekoncepčnosť, nekompatibilitu IS jednotlivých úradov a netransparentnosť výberových konaní na dodávky IT. Druhý pilier informatizácie, t. j. celej spoločnosti, by v prvom momente možno nedosiahol hmatateľné výsledky, ale sekundárne by sa prostriedky mnohonásobne vrátili. A pritom podpora zo strany štátu nepredstavuje len oblasť priamych investícií, ale aj oblasť daňových úľav, úpravy odpisov, regulácie cien služieb atď. Zjednodušenie komunikácie občanov s úradmi, rozvoj teleworkingu či dištančného vzdelávania by následne priniesli efekty v rôznych ďalších oblastiach (úspora nákladov, vyššia zamestnanosť, vzdelanosť, kvalitnejšie spektrum profesií atď.), ktoré by si k volebným úspechom veľmi rada pripísala každá vládna garnitúra. To by však muselo zo strany kompetentných vládnych úradníkov existovať pochopenie pre vec IT. No doteraz ani jedna vláda neprejavila v tejto oblasti príslovečnú štátnickú múdrosť. Dá sa očakávať, že štát začne konať až na tlak EÚ alebo s vidinou získania grantových prostriedkov z fondov EÚ.
Doteraz nejestvuje vykonateľná štátna stratégia informatizácie spoločnosti, neexistuje analýza súčasného stavu, programový cieľ či aspoň rámcový projekt. Politici sa informačných technológií boja ako kôň stretnutia s konskou salámou, nerozumejú im (presnejšie ich potenciálu a možnostiam) a pri téme o informatizácii sa tvária, akoby ste sa im prihovárali esperantom (čerpám z vlastnej skúsenosti).
Všetkým zainteresovaným v procese informatizácie nezostáva nič iné ako v rámci svojich možností robiť, čo sa dá, evanjelizovať, a pokiaľ to je možné, spojiť svoje úsilie s inými na dosiahnutie spoločného cieľa. (Viem, že takýto záver vyznieva ako fráza, ale je to pravda a nič vtipnejšie ma nenapadlo... J)
Zaujímavé čítanie vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. januára 2003
PC REVUE
Od prvého čísla v novom roku sa očakáva bilancia toho minulého a predikcia toho, čo sa bude diať v tom nasledujúcom. Neušetrím vás toho ani tento rok J, tak sa do toho pustime.
Podľa analyticko-prognostických agentúr by si svetové IT firmy po dvoch ťažkých rokoch stagnácie konečne mohli vydýchnuť a dočkať zlepšenia. Rok 2002 pritom viaceré z nich označujú ako najhorší v histórii IT, keď celkový obrat klesol o 3 %, čo v porovnaní s dvojcifernými nárastmi, ktoré IT priemysel bežne dosahoval počas predchádzajúcich 20 rokov, predstavuje pre firmy značný otras. Najväčšiu „zásluhu“ na tom má stagnácia predaja PC a sieťových produktov, konsolidácia telekomunikačného sektora a ani trh so službami, ktorý v súčasnosti generuje jednu tretinu príjmov v IT priemysle, sa minulý rok nemal čím chváliť. Prepad v obrate sa pohyboval v rozpätí 7 – 9 %. Okrem poklesu hodnoty akcií high-tech sektora sme to mohli registrovať aj lavínou bankrotov, akvizícií a dramatických škrtení výdavkov.
Na tento rok „prorokujú“ analytici nárast vo výške 4 – 6 %. Súčasne však varujú pred prehnanými očakávaniami v súvislosti s celosvetovou politickou a hospodárskou situáciou (napr. vojna v Iraku). Aj v takom prípade by však IT trh mal rásť, hoci iba o neduživé 2 %. Generátorom rozmachu IT sektora by mali byť zvyšujúca sa popularita bezdrôtových technológií, konvergencia PC techniky a domácej spotrebnej elektroniky. Vo svete podnikových IT by to mohlo byť výraznejšie využívanie outsourcingu, úsilie firiem o lepšiu ochranu podnikových dát pred katastrofickými udalosťami typu povodne, teroristického útoku či požiaru, tesnejšie previazanie vnútropodnikových procesov s IT, schopnosť vydolovať z podnikových údajov čoraz viac súvislostí a predikovať budúce stavy. Vzhľadom na čoraz starostlivejšie sledovanie vnútorných nákladov sa začnú podniky zaujímať aj o flexibilnejšie využívanie vlastných informačných infraštruktúr či technológie sprístupnenia výpočtových zdrojov od tretích strán na po žiadanie, čím sa výpočtové zdroje stanú rovnakým spotrebným tovarom ako elektrina či pitná voda.
Poďme však späť na Slovensko. Miernou zmenou by mohlo byť uplatňovanie zníženej 20 % DPH na tovar a niektoré služby. Niektorí predajcovia však už dopredu signalizovali, že zachovajú koncovú cenu s DPH, čím si aspoň dočasne prilepšia predaj o pár percent. Hmmm, aj takto sa dá robiť biznis... Od začiatku roku by sme sa mali pohybovať v plne liberalizovanom telekomunikačnom prostredí. O tom, že to fakticky nepocítime, vieme už dávno. Pokiaľ trojuholník ST – regulátor – alternatívni operátori nedospeje k dohode ohľadom prístupu k miestnym vedeniam či vzájomného prepojenia sietí, nemôžeme očakávať nižšie mesačné účty ani za hlas, ani za dial-up pripojenie na internet. V prvom kvartáli by sa mohla konečne spustiť odložená prevádzka ADSL. Či sa to naozaj stane, je však ešte stále otázne. Ostatné technológie a riešenia na preklenutie problému poslednej míle sú pre nepodnikovú klientelu cenovo alebo technologicky príliš náročné. UPC s internetom po kábli zaujalo vyčkávací postoj, 2,4 GHz pásmo pre WiFi je prepchaté. Alternatívy ako dvojcestné pripojenie cez satelit, GPRS alebo HSCSD sú zaujímavé, ale zatiaľ iba pre podnikovú klientelu. Na druhej strane je prekvapujúce, prečo sa nerozbehlo vo veľkom pripájanie skupín domácností (napr. v panelákoch) či menších firiem na pripojenie zdieľané kapacitne aj cenovo. Mohol by to byť celkom zaujímavý biznis, hoci logisticky dosť náročný. Na pevné a lacné pripojenie do internetu si teda ešte chvíľu počkáme. Nárast penetrácie internetu totiž čaká jednoznačne na spustenie ADSL.
Pokračovať bude dlhoročný trend znižovania cien a zvyšovania výkonnosti „železa“. Kúpiť výkonovo slabý počítač už vlastne ani nebude možné. A ceny sa dostávajú na úroveň, keď už niet na čo čakať. Podobný trend možno vidieť pri CRT monitoroch, tlačiarňach atď. Sledovať vývoj cien skenerov už napríklad dávno stratilo zmysel. Technologický vývoj v týchto produktoch sa dostal na úroveň, keď nový model prináša len minimálne zvýšenie úžitkovej hodnoty. Pozornosť by sme mali nasmerovať do oblasti LCD monitorov, digitálnych fotoaparátov, vreckových počítačov, tabletov, mobilných telefónov či digitálnych projektorov, kde sa budú odohrávať interesantné zmeny z hľadiska technológií, ale najmä cien.
Do väčšej pozornosti sa dostane prepojenie sveta PC a domácej spotrebnej elektroniky, o svoje miesto sa začnú hlásiť inteligentné domáce spotrebiče, prvé použiteľné domáce roboty, hoci zatiaľ len v podobe produktov pre horných desaťtisíc.
Témami, o ktorých sa bude hovoriť, budú ochrana súkromia pred nevyžiadanou reklamou, pred vírusmi a ne oprávnenými vstupmi do počítača, anonymita na internete, legálny prístup k on-line hudbe a filmom, interaktívna zábava atď. Tento rok by mohol znamenať aj výraznejšie presadenie sa Linuxu vo svete desktopov a serverov. Podrobnejšie sa technologickým víziám na tento rok venujeme v nosnej časti tohto čísla, dúfam, že sa vám bude páčiť.
Úspešný nový rok vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Podľa analyticko-prognostických agentúr by si svetové IT firmy po dvoch ťažkých rokoch stagnácie konečne mohli vydýchnuť a dočkať zlepšenia. Rok 2002 pritom viaceré z nich označujú ako najhorší v histórii IT, keď celkový obrat klesol o 3 %, čo v porovnaní s dvojcifernými nárastmi, ktoré IT priemysel bežne dosahoval počas predchádzajúcich 20 rokov, predstavuje pre firmy značný otras. Najväčšiu „zásluhu“ na tom má stagnácia predaja PC a sieťových produktov, konsolidácia telekomunikačného sektora a ani trh so službami, ktorý v súčasnosti generuje jednu tretinu príjmov v IT priemysle, sa minulý rok nemal čím chváliť. Prepad v obrate sa pohyboval v rozpätí 7 – 9 %. Okrem poklesu hodnoty akcií high-tech sektora sme to mohli registrovať aj lavínou bankrotov, akvizícií a dramatických škrtení výdavkov.
Na tento rok „prorokujú“ analytici nárast vo výške 4 – 6 %. Súčasne však varujú pred prehnanými očakávaniami v súvislosti s celosvetovou politickou a hospodárskou situáciou (napr. vojna v Iraku). Aj v takom prípade by však IT trh mal rásť, hoci iba o neduživé 2 %. Generátorom rozmachu IT sektora by mali byť zvyšujúca sa popularita bezdrôtových technológií, konvergencia PC techniky a domácej spotrebnej elektroniky. Vo svete podnikových IT by to mohlo byť výraznejšie využívanie outsourcingu, úsilie firiem o lepšiu ochranu podnikových dát pred katastrofickými udalosťami typu povodne, teroristického útoku či požiaru, tesnejšie previazanie vnútropodnikových procesov s IT, schopnosť vydolovať z podnikových údajov čoraz viac súvislostí a predikovať budúce stavy. Vzhľadom na čoraz starostlivejšie sledovanie vnútorných nákladov sa začnú podniky zaujímať aj o flexibilnejšie využívanie vlastných informačných infraštruktúr či technológie sprístupnenia výpočtových zdrojov od tretích strán na po žiadanie, čím sa výpočtové zdroje stanú rovnakým spotrebným tovarom ako elektrina či pitná voda.
Poďme však späť na Slovensko. Miernou zmenou by mohlo byť uplatňovanie zníženej 20 % DPH na tovar a niektoré služby. Niektorí predajcovia však už dopredu signalizovali, že zachovajú koncovú cenu s DPH, čím si aspoň dočasne prilepšia predaj o pár percent. Hmmm, aj takto sa dá robiť biznis... Od začiatku roku by sme sa mali pohybovať v plne liberalizovanom telekomunikačnom prostredí. O tom, že to fakticky nepocítime, vieme už dávno. Pokiaľ trojuholník ST – regulátor – alternatívni operátori nedospeje k dohode ohľadom prístupu k miestnym vedeniam či vzájomného prepojenia sietí, nemôžeme očakávať nižšie mesačné účty ani za hlas, ani za dial-up pripojenie na internet. V prvom kvartáli by sa mohla konečne spustiť odložená prevádzka ADSL. Či sa to naozaj stane, je však ešte stále otázne. Ostatné technológie a riešenia na preklenutie problému poslednej míle sú pre nepodnikovú klientelu cenovo alebo technologicky príliš náročné. UPC s internetom po kábli zaujalo vyčkávací postoj, 2,4 GHz pásmo pre WiFi je prepchaté. Alternatívy ako dvojcestné pripojenie cez satelit, GPRS alebo HSCSD sú zaujímavé, ale zatiaľ iba pre podnikovú klientelu. Na druhej strane je prekvapujúce, prečo sa nerozbehlo vo veľkom pripájanie skupín domácností (napr. v panelákoch) či menších firiem na pripojenie zdieľané kapacitne aj cenovo. Mohol by to byť celkom zaujímavý biznis, hoci logisticky dosť náročný. Na pevné a lacné pripojenie do internetu si teda ešte chvíľu počkáme. Nárast penetrácie internetu totiž čaká jednoznačne na spustenie ADSL.
Pokračovať bude dlhoročný trend znižovania cien a zvyšovania výkonnosti „železa“. Kúpiť výkonovo slabý počítač už vlastne ani nebude možné. A ceny sa dostávajú na úroveň, keď už niet na čo čakať. Podobný trend možno vidieť pri CRT monitoroch, tlačiarňach atď. Sledovať vývoj cien skenerov už napríklad dávno stratilo zmysel. Technologický vývoj v týchto produktoch sa dostal na úroveň, keď nový model prináša len minimálne zvýšenie úžitkovej hodnoty. Pozornosť by sme mali nasmerovať do oblasti LCD monitorov, digitálnych fotoaparátov, vreckových počítačov, tabletov, mobilných telefónov či digitálnych projektorov, kde sa budú odohrávať interesantné zmeny z hľadiska technológií, ale najmä cien.
Do väčšej pozornosti sa dostane prepojenie sveta PC a domácej spotrebnej elektroniky, o svoje miesto sa začnú hlásiť inteligentné domáce spotrebiče, prvé použiteľné domáce roboty, hoci zatiaľ len v podobe produktov pre horných desaťtisíc.
Témami, o ktorých sa bude hovoriť, budú ochrana súkromia pred nevyžiadanou reklamou, pred vírusmi a ne oprávnenými vstupmi do počítača, anonymita na internete, legálny prístup k on-line hudbe a filmom, interaktívna zábava atď. Tento rok by mohol znamenať aj výraznejšie presadenie sa Linuxu vo svete desktopov a serverov. Podrobnejšie sa technologickým víziám na tento rok venujeme v nosnej časti tohto čísla, dúfam, že sa vám bude páčiť.
Úspešný nový rok vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. decembra 2002
PC REVUE
Heuréka, objavil som recept, ako sa vyrovnať s chronickým nedostatkom času! Prišiel som na to pri nedávnom striedaní letného a zimného času. Deň mal zrazu „25 hodín“ a ja som stihol vybaviť omnoho viac vecí ako inokedy a ešte som si ráno stihol aj dlhšie pospať. Podstata môjho nápadu je v zrušení jedného dňa v týždni (odporúčam napríklad pondelok – ten obzvlášť nemám rád...:)) a takto získaný čas rozdeliť medzi zvyšných 6 dní. Nebolo by to super, keby mal každý deň o tri hodiny viac? Alebo každému pracovnému dňu by sme pridali len jednu hodinu (aby sme sa neprepracovali) a zo „zvyšku“ by sme si spravili taký menší skrátený 20-hodinový tretí víkendový deň, ktorí by mal každý naozaj len pre seba. Ženy by ho mohli stráviť vo fit kluboch, kozmetických salónoch a na nákupoch. A muži každý podľa vlastnej individuálnej úchylky (J): šport, príroda, krčma, frajerky, autá, počítače (!), prípadne celý deň len tak preleňošiť v posteli s dobrou knižkou. Dosť bolo „vtipov“, poďme „back to reality“.
Máme koniec roka, a teda „povinnú“ rekapituláciu ďalšieho ročníka PCR. Hodnotiť by ste nás však vlastne mali vy, ako ste boli spokojní so zložením čísla, s kvalitou a výberom článkov, s rozsahom, grafikou, CD prílohou, s cenami atď. Podľa predaja v stánkoch a počtu predplatiteľov sa zdá, že si stále uchovávame vašu priazeň. Podľa oficiálnych mediálnych prieskumov je náš náskok pred slovenskou aj českou konkurenciou distribuovanou na Slovensku niekoľkonásobný (!) a nemá tendenciu zmen šovať sa, ale práve naopak (čísla nezávislých agentúr poskytnem na vyžiadanie). Nespomínam to preto, aby som sa vyťahoval, „akí sme dobrí“, skôr preto, že sa z času na čas objavia „šumy“, ako to s nami „ide dole z kopca“ a ako nám konkurencia „dýcha na krk“... Nuž čo,
nerobíme si z takýchto rečí ťažkú hlavu, no patrilo by sa uviesť veci na pravú mieru.
Tešíme sa z dosiahnutých výsledkov, no na druhej strane nechodíme z nosom dohora. Nie sme majstri sveta, vieme o svojich rezervách a snažíme sa ich odstraňovať. Myslím, že za tie roky, čo PCR vychádza, ste sa už mohli presvedčiť, že to v našom prípade nie je len bežná fráza. Výsledkom sú čísla, nie prázdne reči. Ak máme nejaké slabé miesta a nevidíte z našej strany snahu o nápravu, tak nám to, prosím, „vytmavte“.
Tento rok sme v priemere mali v každom čísle o 8 až 16 strán viac ako vlani. Za rovnakú cenu ako v roku 2001 a viac-menej aj 2000. V každom druhom čísle sme mali CD prílohu, budúci rok budeme mať CD v každom čísle. Budú aj ďalšie zmeny. Už nebudeme predávať časopis v stánkoch bez CD, komplikácie s distribú ciou boli priveľké a presvedčil nás o tom aj enormný záujem o predaj časopisu s CD. Predplatitelia si však budú môcť objednať aj časopis bez CD. Pre tých, ktorým je priveľa zaplatiť celoročné predplatné aj s CD naraz, sme pripravili možnosť predplatiť si PCR s CD len na pol roka.
Zlá správa je, že sme museli zdvihnúť ceny. Sme si vedomí ekonomickej situácie na Slovensku, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že naša cenová politika mala a vždy bude mať sociálny rozmer. Roky predávame časopis pod výrobné náklady s tým, že rozdiel v príjmoch subvencujeme príjmami z inzercie. Ekonomika však nepustí, snaha o ďalší rozvoj a rastúce náklady predurčujú našu cenotvorbu. Zvažovali sme naozaj každú korunu. Protihodnotou by vám mal byť ešte kvalitnejší obsah, väčší počet strán, nové témy, nové rubriky, pútavejšia, ale pritom nerušivá a prehľadnejšia grafika, atraktívny obsah CD prílohy či príťažlivé súťaže. Skvalitniť by sa mali naše aktivity na webe, chceme sa pustiť aj do vlastnej TV relácie s týždňovou periodicitou. Nebude to
jednoduché, tak nám držte palce. Premiéra by mala byť 9. januára 2003 o 17.30 na STV1. Pozrite si ju
a pošlite nám svoj komentár, ako sa vám páčila a čo by ste v nej chceli vidieť v ďalších pokračovaniach.
Ako každý rok v tomto čase aj teraz vás vyzývam na spoluprácu pri výrobe PCR. Ak máte návrhy, nápady,
pripomienky, čo by sme mali zlepšiť, nenechajte si ich len pre seba alebo svoje okolie. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak viete, že by ste vedeli prispieť aj dobrým článkom, a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, prihláste sa, naše dvere sú vám otvorené.
Na záver by som rád pripomenul náš cieľ, a to poskytovať vám čo najlepší pomer medzi úžitkovou hodnotou informačného obsahu a cenou. Ak nás sily neopustia, budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať vám mesiac čo mesiac ešte kvalitnejšie, ešte zaujímavejšie, ešte pútavejšie PCR. Zostaňte s nami a určite
neoľutujete.
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré v novom roku vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Máme koniec roka, a teda „povinnú“ rekapituláciu ďalšieho ročníka PCR. Hodnotiť by ste nás však vlastne mali vy, ako ste boli spokojní so zložením čísla, s kvalitou a výberom článkov, s rozsahom, grafikou, CD prílohou, s cenami atď. Podľa predaja v stánkoch a počtu predplatiteľov sa zdá, že si stále uchovávame vašu priazeň. Podľa oficiálnych mediálnych prieskumov je náš náskok pred slovenskou aj českou konkurenciou distribuovanou na Slovensku niekoľkonásobný (!) a nemá tendenciu zmen šovať sa, ale práve naopak (čísla nezávislých agentúr poskytnem na vyžiadanie). Nespomínam to preto, aby som sa vyťahoval, „akí sme dobrí“, skôr preto, že sa z času na čas objavia „šumy“, ako to s nami „ide dole z kopca“ a ako nám konkurencia „dýcha na krk“... Nuž čo,
nerobíme si z takýchto rečí ťažkú hlavu, no patrilo by sa uviesť veci na pravú mieru.
Tešíme sa z dosiahnutých výsledkov, no na druhej strane nechodíme z nosom dohora. Nie sme majstri sveta, vieme o svojich rezervách a snažíme sa ich odstraňovať. Myslím, že za tie roky, čo PCR vychádza, ste sa už mohli presvedčiť, že to v našom prípade nie je len bežná fráza. Výsledkom sú čísla, nie prázdne reči. Ak máme nejaké slabé miesta a nevidíte z našej strany snahu o nápravu, tak nám to, prosím, „vytmavte“.
Tento rok sme v priemere mali v každom čísle o 8 až 16 strán viac ako vlani. Za rovnakú cenu ako v roku 2001 a viac-menej aj 2000. V každom druhom čísle sme mali CD prílohu, budúci rok budeme mať CD v každom čísle. Budú aj ďalšie zmeny. Už nebudeme predávať časopis v stánkoch bez CD, komplikácie s distribú ciou boli priveľké a presvedčil nás o tom aj enormný záujem o predaj časopisu s CD. Predplatitelia si však budú môcť objednať aj časopis bez CD. Pre tých, ktorým je priveľa zaplatiť celoročné predplatné aj s CD naraz, sme pripravili možnosť predplatiť si PCR s CD len na pol roka.
Zlá správa je, že sme museli zdvihnúť ceny. Sme si vedomí ekonomickej situácie na Slovensku, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že naša cenová politika mala a vždy bude mať sociálny rozmer. Roky predávame časopis pod výrobné náklady s tým, že rozdiel v príjmoch subvencujeme príjmami z inzercie. Ekonomika však nepustí, snaha o ďalší rozvoj a rastúce náklady predurčujú našu cenotvorbu. Zvažovali sme naozaj každú korunu. Protihodnotou by vám mal byť ešte kvalitnejší obsah, väčší počet strán, nové témy, nové rubriky, pútavejšia, ale pritom nerušivá a prehľadnejšia grafika, atraktívny obsah CD prílohy či príťažlivé súťaže. Skvalitniť by sa mali naše aktivity na webe, chceme sa pustiť aj do vlastnej TV relácie s týždňovou periodicitou. Nebude to
jednoduché, tak nám držte palce. Premiéra by mala byť 9. januára 2003 o 17.30 na STV1. Pozrite si ju
a pošlite nám svoj komentár, ako sa vám páčila a čo by ste v nej chceli vidieť v ďalších pokračovaniach.
Ako každý rok v tomto čase aj teraz vás vyzývam na spoluprácu pri výrobe PCR. Ak máte návrhy, nápady,
pripomienky, čo by sme mali zlepšiť, nenechajte si ich len pre seba alebo svoje okolie. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak viete, že by ste vedeli prispieť aj dobrým článkom, a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, prihláste sa, naše dvere sú vám otvorené.
Na záver by som rád pripomenul náš cieľ, a to poskytovať vám čo najlepší pomer medzi úžitkovou hodnotou informačného obsahu a cenou. Ak nás sily neopustia, budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať vám mesiac čo mesiac ešte kvalitnejšie, ešte zaujímavejšie, ešte pútavejšie PCR. Zostaňte s nami a určite
neoľutujete.
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré v novom roku vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. novembra 2002
PC REVUE
Tentoraz som pre vás nepripravil žiadnu ťažkú spoločensko-politickú úvahu ani IT víziu. Bude to len pár postrehov o udalostiach a zážitkoch z uplynulého mesiaca.
Na nedávnej IT konferencii som sa dal do reči s prísediacim chlapíkom. Keď videl, že sa pohrávam s novým (zapožičaným) high-end mobilom nemenovanej značky, chcel sa pochváliť, že ani on nie je žiadny loser, a vytiahol svoje striebristé PDA. Tak sme si chvíľu vychvaľovali vlastnosti (každý toho svojho) „nádobíčka“, až som navrhol, že ho tým svojím nafotím a fotografiu mu pošlem cez Bluetooth. Tak sme si obaja toto komunikačné rozhranie aktivovali a po chvíli som mu oznámil, že ja ho už na svojom mobile vidím ako pripojeného. Nato sa dotyčný tak zľakol, že okamžite si to svoje PDA vypol a s hundraním, že on nenechá nikoho cudzieho prehrabávať sa vo svojich dátach, rýchlym krokom a bez pozdravu zmizol za obzorom. Ani som mu nestihol vysvetliť, že to z toho môjho mobilu technicky (aspoň zatiaľ) nie je možné. Panika zo sledovania akčných trilerov s tematikou nedolapiteľných hackerov a smrteľne nebezpečných počítačových vírusov jednoducho urobila svoje... Na druhej strane však treba uznať, že nebezpečenstvo infiltrácie a prieniku do systémov sa neustále zvyšuje. Povedomie používateľov o prípadných nebezpečenstvách je však žalostne nízke, rovnako ako praktické opatrenia, ktorými sa chcú pred nimi chrániť. Výsledkom toho je aj zvyšujúce sa množstvo nevyžiadaných mailov od viac či menej známych ľudí zo slovenských domén s čudesným obsahom, svedčiace o tom, že dotyčný sa stal obeťou POP3 vírusu, ktorý na náhodné adresy v zozname rozposiela obsah mailboxu danej obete. Pokiaľ automatická aktualizácia kvalitných antivírusových programov dokáže zablokovať všetky infiltrácie súčasných vírusov, nechápem ľahostajnosť používateľov, ktorí si ich nenainštalujú. Ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Fera T., v ktorom si dohovára rande so slečnou z reklamnej agentúry, o nič nejde, a ak by som mal čas, tak by som sa aj zapojil formou nejakého kanadského žartíka. No ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Joža K. s internými údajmi o budgete ich klienta na ďalší rok, tam už prestáva zábava. Takže netreba podliehať panike, ale na druhej strane pozor na infiltrácie a úniky informácií.
Iná story. Jeden známy chcel v rámci výročia svojej firmy kúpiť piatim najlepším zamestnancom za odmenu nejakú zábavnú spotrebnú elektroniku. Chcel poradiť, čo by to malo byť, tak som mu odporúčal digitálny fotoaparát alebo MP3-men. Po týždni sme sa stretli a on porozprával, aké horory zažíval, keď sa pokúšal zohnať päť rovnakých digitálnych fotoaparátov. Vo všetkých známych obchodoch so spotrebnou elektronikou mali z jedného modelu maximálne 2–3 ks. Zohnať päť rovnakých bolo nemožné. Pobehal hypermarkety, distribútorov, volal do obchodných zastúpení veľkých značiek na Slovensku. Bez úspechu. A rovnako pochodil, keď sa namiesto digitálnych fotoaparátov rozhodol pre MP3-meny. Tá istá situácia, bez ohľadu na to, či chcel low alebo high-end model, farbu alebo značku. Nakoniec sa vzdal myšlienky, že svojim zamestnancom kúpi novinky spotrebnej elektroniky, a skončil s rozhodovaním pri bežných CD-menoch, pretože už ho tlačil termín a sľúbili mu, že mu tých päť rovnakých kusov posťahujú z viacerých predajní... Takže nakoniec bol síce úspešný, ale nie celkom, lebo dvaja zo zamestnancov sa neprezieravo preriekli, že oni už nejaký CD-men doma majú... Na novšie výdobytky IT si tak budú musieť počkať päť rokov do ďalšieho výročia firmy.
Hmm, čo k tomu dodať? Komentár je ťažký. Z pohľadu zákazníka je to jasná hanba a neschopnosť slovenských predajcov. Z pohľadu predajcov ochrana pred rizikom nového, ale potenciálne ležiakového tovaru. Tovaru, o ktorý nie je zatiaľ masový záujem a navyše novší model môže kedykoľvek „zaklopať na dvere“ a definitívne odpísať staršieho súrodenca. Slovenský predajca do takéhoto rizika dobrovoľne nepôjde, necíti sa dosť silný „v kramflekoch“ a koniec koncov načo by sa trápil s nejakým otravným zákazníkom... Česť výnimkám.
Vo svete to však funguje inak a predajcovia vedia reagovať na takéto prirodzené obchodné procesy. Keď prídu novinky, treba im urobiť poriadnu reklamu a nespoliehať sa na to, že sa budú predávať samy od seba. Tovar treba rýchlo točiť a na staršie výpredajové modely dávať výpredajové ceny alebo predávať ich spolu s inými produktmi, alebo ich dávať ako bonus pri nákupe zákazníka nad určitú sumu. Jednoducho, treba sa viacej obracať a to väčšina našich predajcov nevie. Opäť česť výnimkám.
Mimochodom, keď som si túto situáciu chcel osobne overiť v našich predajniach, zistil som ešte ďalšiu skutočnosť: u nás vo všeobecnosti chýbajú novinky. Mnohé zariadenia, o ktorých sme písali už pred viac ako pol rokom, v našich predajniach jednoducho nenájdete. A mnohí predavači ani netušia, čo sa v ich oblasti deje, kedy a či vôbec prídu nové modely, čo budú stáť a aké budú mať vlastnosti.
No nič, nebudem už ďalej kritizovať. Na druhej strane aspoň vieme, že sa všetci ešte máme v čom zdokonaľovať, vzdelávať, aktívnejšie pristupovať k dianiu okolo seba. Keď už chceme dobehnúť ten ostatný civilizovaný svet...
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Na nedávnej IT konferencii som sa dal do reči s prísediacim chlapíkom. Keď videl, že sa pohrávam s novým (zapožičaným) high-end mobilom nemenovanej značky, chcel sa pochváliť, že ani on nie je žiadny loser, a vytiahol svoje striebristé PDA. Tak sme si chvíľu vychvaľovali vlastnosti (každý toho svojho) „nádobíčka“, až som navrhol, že ho tým svojím nafotím a fotografiu mu pošlem cez Bluetooth. Tak sme si obaja toto komunikačné rozhranie aktivovali a po chvíli som mu oznámil, že ja ho už na svojom mobile vidím ako pripojeného. Nato sa dotyčný tak zľakol, že okamžite si to svoje PDA vypol a s hundraním, že on nenechá nikoho cudzieho prehrabávať sa vo svojich dátach, rýchlym krokom a bez pozdravu zmizol za obzorom. Ani som mu nestihol vysvetliť, že to z toho môjho mobilu technicky (aspoň zatiaľ) nie je možné. Panika zo sledovania akčných trilerov s tematikou nedolapiteľných hackerov a smrteľne nebezpečných počítačových vírusov jednoducho urobila svoje... Na druhej strane však treba uznať, že nebezpečenstvo infiltrácie a prieniku do systémov sa neustále zvyšuje. Povedomie používateľov o prípadných nebezpečenstvách je však žalostne nízke, rovnako ako praktické opatrenia, ktorými sa chcú pred nimi chrániť. Výsledkom toho je aj zvyšujúce sa množstvo nevyžiadaných mailov od viac či menej známych ľudí zo slovenských domén s čudesným obsahom, svedčiace o tom, že dotyčný sa stal obeťou POP3 vírusu, ktorý na náhodné adresy v zozname rozposiela obsah mailboxu danej obete. Pokiaľ automatická aktualizácia kvalitných antivírusových programov dokáže zablokovať všetky infiltrácie súčasných vírusov, nechápem ľahostajnosť používateľov, ktorí si ich nenainštalujú. Ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Fera T., v ktorom si dohovára rande so slečnou z reklamnej agentúry, o nič nejde, a ak by som mal čas, tak by som sa aj zapojil formou nejakého kanadského žartíka. No ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Joža K. s internými údajmi o budgete ich klienta na ďalší rok, tam už prestáva zábava. Takže netreba podliehať panike, ale na druhej strane pozor na infiltrácie a úniky informácií.
Iná story. Jeden známy chcel v rámci výročia svojej firmy kúpiť piatim najlepším zamestnancom za odmenu nejakú zábavnú spotrebnú elektroniku. Chcel poradiť, čo by to malo byť, tak som mu odporúčal digitálny fotoaparát alebo MP3-men. Po týždni sme sa stretli a on porozprával, aké horory zažíval, keď sa pokúšal zohnať päť rovnakých digitálnych fotoaparátov. Vo všetkých známych obchodoch so spotrebnou elektronikou mali z jedného modelu maximálne 2–3 ks. Zohnať päť rovnakých bolo nemožné. Pobehal hypermarkety, distribútorov, volal do obchodných zastúpení veľkých značiek na Slovensku. Bez úspechu. A rovnako pochodil, keď sa namiesto digitálnych fotoaparátov rozhodol pre MP3-meny. Tá istá situácia, bez ohľadu na to, či chcel low alebo high-end model, farbu alebo značku. Nakoniec sa vzdal myšlienky, že svojim zamestnancom kúpi novinky spotrebnej elektroniky, a skončil s rozhodovaním pri bežných CD-menoch, pretože už ho tlačil termín a sľúbili mu, že mu tých päť rovnakých kusov posťahujú z viacerých predajní... Takže nakoniec bol síce úspešný, ale nie celkom, lebo dvaja zo zamestnancov sa neprezieravo preriekli, že oni už nejaký CD-men doma majú... Na novšie výdobytky IT si tak budú musieť počkať päť rokov do ďalšieho výročia firmy.
Hmm, čo k tomu dodať? Komentár je ťažký. Z pohľadu zákazníka je to jasná hanba a neschopnosť slovenských predajcov. Z pohľadu predajcov ochrana pred rizikom nového, ale potenciálne ležiakového tovaru. Tovaru, o ktorý nie je zatiaľ masový záujem a navyše novší model môže kedykoľvek „zaklopať na dvere“ a definitívne odpísať staršieho súrodenca. Slovenský predajca do takéhoto rizika dobrovoľne nepôjde, necíti sa dosť silný „v kramflekoch“ a koniec koncov načo by sa trápil s nejakým otravným zákazníkom... Česť výnimkám.
Vo svete to však funguje inak a predajcovia vedia reagovať na takéto prirodzené obchodné procesy. Keď prídu novinky, treba im urobiť poriadnu reklamu a nespoliehať sa na to, že sa budú predávať samy od seba. Tovar treba rýchlo točiť a na staršie výpredajové modely dávať výpredajové ceny alebo predávať ich spolu s inými produktmi, alebo ich dávať ako bonus pri nákupe zákazníka nad určitú sumu. Jednoducho, treba sa viacej obracať a to väčšina našich predajcov nevie. Opäť česť výnimkám.
Mimochodom, keď som si túto situáciu chcel osobne overiť v našich predajniach, zistil som ešte ďalšiu skutočnosť: u nás vo všeobecnosti chýbajú novinky. Mnohé zariadenia, o ktorých sme písali už pred viac ako pol rokom, v našich predajniach jednoducho nenájdete. A mnohí predavači ani netušia, čo sa v ich oblasti deje, kedy a či vôbec prídu nové modely, čo budú stáť a aké budú mať vlastnosti.
No nič, nebudem už ďalej kritizovať. Na druhej strane aspoň vieme, že sa všetci ešte máme v čom zdokonaľovať, vzdelávať, aktívnejšie pristupovať k dianiu okolo seba. Keď už chceme dobehnúť ten ostatný civilizovaný svet...
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. októbra 2002
PC REVUE
Vracať sa k dovolenke mesiac po skončení prázdnin, to možno brať ako menšiu provokáciu (najmä ak tá nasledujúca je ešte v nedohľadne :(), ale mne tá tohtoročná len opäť potvrdila, že v IT je ešte stále čo zlep šovať.
Vezmime si už len taký prvý deň po návrate do práce. Zapnete si PC, spustíte poštového klienta a potom sa už len s hrôzou a bezmocne prizeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie nové maily. Prvá stovka, druhá, tretia... Kým vybavíte aspoň tie najnutnejšie, začne sa na vás valiť nová denná agenda, a kým sa ako-tak vyhrabete z toho najhoršieho, vaša dovolenková energia je preč a ste v rovnakom stave ako pred dovolenkou. Nakoniec si bezmocne poviete: Stojí to vlastne za to? Skúšal som aj inú verziu – vybavovať aspoň najnevyhnutnejšie veci počas dovolenky, ale ani to nie je ono. Cez mobilný prístup na firemný mailový server síce niečo vybavíte, ale pracovať s notebookom na kolenách, ležiac pritom niekde na pláži, je, priznajme si, dosť úchylné. A navyše v dennom svetle na displeji aj tak nič neuvidíte, ibaže by ste sa aj s notebookom schovali pod veľkú osušku. Ide to, ale za to neskoršie vysvetľovanie ostatným spolurekreantom to asi nestojí :). Čvachcete sa v slanej vodičke niekde na Azúroch, ale myšlienkami ste tisícky kilometrov mimo. Bŕŕŕŕ! Keď už nič iné, aspoň s tými mailmi by bolo treba niečo urobiť. Hodilo by sa napríklad niečo ako „elektronická sekretárka“, ktorá by monitorovala vaše prichádzajúce maily a „dnu“ by pustila naozaj iba tie najdôležitejšie. V dnešnej dobe totiž oznamom, že som „out of office“, nič nevyriešite. Takýto „mailový vrátnik“ by mal byť schopný aspoň základnej konverzácie, t. j. na každý došlý mail na server pošle odpoveď typu „naozaj potrebujete poslať mail pánu xy?“, „skúste si ešte raz premyslieť, či nenájdete riešenie svojho problému sám“, prípadne „skúste vyhľadať tieto informácie na našom firemnom webe“, „nemohol by vám pomôcť iný pracovník našej firmy?“ atď. Po pár kolách takejto „plodnej diskusie“ možno druhá strana rezignuje a prestane vás bombardovať mailmi. Pokiaľ by náš „vrátnik“ disponoval prvkami umelej inteligencie a konverzačné zvraty by sa upravili na identitu „živej“ asistentky starajúcej sa o šéfovu agendu, účastník na druhej strane by si možno ani nevšimol, že sa „vybavuje“ s počítačom. A možno by si dokonca pochvaľoval, ako dobre si „podiškuroval“ s nejakou milou „babenkou“. Pokiaľ by sa takáto virtuálna asistentka osved čila, možno by ste ju po návrate z dovolenky ani nemuseli vypínať...J Ideálne by bolo dosiahnuť stav, aby si aj vaši kolegovia v práci vystačili iba s vašou asistentkou a nechýbali by ste im. Na druhej strane sa potom môže stať, že na konci mesiaca nepoputuje výplata vám, ale jej...
Ďalšou oblasťou, kde je čo zlepšovať, je naša „papierová identita“. Na dôkaz toho, že vy ste vy, že máte oprávnenie šoférovať, že máte nemocenské poistenie v tej a tej poisťovni, že ste členom tých a tých klubov, združení, spolkov (strán?), že máte účet v tej a tej banke atď., musíte nosiť so sebou množstvo preukazov, potvrdení a kariet. A keď sa vám stane to, čo sa stalo mne, že vás na dovolenke nejaký dobrák okradne a zoberie vám nielen doklady, ale aj platobné karty, zanadávate si, prečo sa doteraz nevymyslelo niečo lepšie, čo zodpovedá možnostiam dnešnej doby. A čo sa nedá tak ľahko ukradnúť a zneužiť. Čo takto identifikačný digitálny náramok na ruku s jednoduchým ovládaním, so zabudovaným pamäťovým čipom a bezdrôtovým komunikačným rozhraním, napríklad Bluetooth? Zastaví vás dopravný policajt, na náramku nastavíte svoj informačný profil pre tento prípad, t. j. občiansky preukaz + vodičský + technický preukaz a tieto vybrané údaje mu pošlete ako elektronickú vizitku bezdrôtovo na jeho vreckový počítač. Prídete do banky, do práce, do nemocnice a vždy sa identifikujete príslušným informačným profilom. Jednoduché, bezpečné, šikovné, ibaže zatiaľ trochu sci-fi. Ani nie tak pre techniku, ako skôr (akože inak) pre financie a ná ročnú logistiku.
Posledný dovolenkový postreh nie je úsmevný ako „mailová asistentka“ ani „sci-fi“ ako identifikačný náramok, je pomerne obyčajný a ničím neprekvapujúci. Pokiaľ totiž idete na dovolenku, snažíte sa postrehy a zážitky z nej uchovať aspoň v obrazovej podobe. Statické obrázky si odkladáme do fotoaparátov a dlhšie sekvencie do videokamier. V súčasnosti je trend, že digitálne kamery majú okrem snímania kvalitných statických obrázkov možnosť zaznamenávať aj krátke, menej kvalitné videosekvencie. A na opak, niektoré digitálne videokamery majú možnosť zaznamenávať na samostatnú pamäťovú kartu trochu menej kvalitné statické obrázky. No a mojím prianím je, aby čím skôr vzniklo hybridné zariadenie, ktoré by umožňovalo robiť kvalitne aj jedno, aj druhé. Aby sme na dovolenky nosili len jedno zariadenie. Nič viac, nič menej. Podľa prebiehajúcich trendov to vyzerá na to, že splnenia tohto sna sa dočkám podstatne skôr ako tých predchádzajúcich dvoch. To nič, aspoň mám o čom snívať....
Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Vezmime si už len taký prvý deň po návrate do práce. Zapnete si PC, spustíte poštového klienta a potom sa už len s hrôzou a bezmocne prizeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie nové maily. Prvá stovka, druhá, tretia... Kým vybavíte aspoň tie najnutnejšie, začne sa na vás valiť nová denná agenda, a kým sa ako-tak vyhrabete z toho najhoršieho, vaša dovolenková energia je preč a ste v rovnakom stave ako pred dovolenkou. Nakoniec si bezmocne poviete: Stojí to vlastne za to? Skúšal som aj inú verziu – vybavovať aspoň najnevyhnutnejšie veci počas dovolenky, ale ani to nie je ono. Cez mobilný prístup na firemný mailový server síce niečo vybavíte, ale pracovať s notebookom na kolenách, ležiac pritom niekde na pláži, je, priznajme si, dosť úchylné. A navyše v dennom svetle na displeji aj tak nič neuvidíte, ibaže by ste sa aj s notebookom schovali pod veľkú osušku. Ide to, ale za to neskoršie vysvetľovanie ostatným spolurekreantom to asi nestojí :). Čvachcete sa v slanej vodičke niekde na Azúroch, ale myšlienkami ste tisícky kilometrov mimo. Bŕŕŕŕ! Keď už nič iné, aspoň s tými mailmi by bolo treba niečo urobiť. Hodilo by sa napríklad niečo ako „elektronická sekretárka“, ktorá by monitorovala vaše prichádzajúce maily a „dnu“ by pustila naozaj iba tie najdôležitejšie. V dnešnej dobe totiž oznamom, že som „out of office“, nič nevyriešite. Takýto „mailový vrátnik“ by mal byť schopný aspoň základnej konverzácie, t. j. na každý došlý mail na server pošle odpoveď typu „naozaj potrebujete poslať mail pánu xy?“, „skúste si ešte raz premyslieť, či nenájdete riešenie svojho problému sám“, prípadne „skúste vyhľadať tieto informácie na našom firemnom webe“, „nemohol by vám pomôcť iný pracovník našej firmy?“ atď. Po pár kolách takejto „plodnej diskusie“ možno druhá strana rezignuje a prestane vás bombardovať mailmi. Pokiaľ by náš „vrátnik“ disponoval prvkami umelej inteligencie a konverzačné zvraty by sa upravili na identitu „živej“ asistentky starajúcej sa o šéfovu agendu, účastník na druhej strane by si možno ani nevšimol, že sa „vybavuje“ s počítačom. A možno by si dokonca pochvaľoval, ako dobre si „podiškuroval“ s nejakou milou „babenkou“. Pokiaľ by sa takáto virtuálna asistentka osved čila, možno by ste ju po návrate z dovolenky ani nemuseli vypínať...J Ideálne by bolo dosiahnuť stav, aby si aj vaši kolegovia v práci vystačili iba s vašou asistentkou a nechýbali by ste im. Na druhej strane sa potom môže stať, že na konci mesiaca nepoputuje výplata vám, ale jej...
Ďalšou oblasťou, kde je čo zlepšovať, je naša „papierová identita“. Na dôkaz toho, že vy ste vy, že máte oprávnenie šoférovať, že máte nemocenské poistenie v tej a tej poisťovni, že ste členom tých a tých klubov, združení, spolkov (strán?), že máte účet v tej a tej banke atď., musíte nosiť so sebou množstvo preukazov, potvrdení a kariet. A keď sa vám stane to, čo sa stalo mne, že vás na dovolenke nejaký dobrák okradne a zoberie vám nielen doklady, ale aj platobné karty, zanadávate si, prečo sa doteraz nevymyslelo niečo lepšie, čo zodpovedá možnostiam dnešnej doby. A čo sa nedá tak ľahko ukradnúť a zneužiť. Čo takto identifikačný digitálny náramok na ruku s jednoduchým ovládaním, so zabudovaným pamäťovým čipom a bezdrôtovým komunikačným rozhraním, napríklad Bluetooth? Zastaví vás dopravný policajt, na náramku nastavíte svoj informačný profil pre tento prípad, t. j. občiansky preukaz + vodičský + technický preukaz a tieto vybrané údaje mu pošlete ako elektronickú vizitku bezdrôtovo na jeho vreckový počítač. Prídete do banky, do práce, do nemocnice a vždy sa identifikujete príslušným informačným profilom. Jednoduché, bezpečné, šikovné, ibaže zatiaľ trochu sci-fi. Ani nie tak pre techniku, ako skôr (akože inak) pre financie a ná ročnú logistiku.
Posledný dovolenkový postreh nie je úsmevný ako „mailová asistentka“ ani „sci-fi“ ako identifikačný náramok, je pomerne obyčajný a ničím neprekvapujúci. Pokiaľ totiž idete na dovolenku, snažíte sa postrehy a zážitky z nej uchovať aspoň v obrazovej podobe. Statické obrázky si odkladáme do fotoaparátov a dlhšie sekvencie do videokamier. V súčasnosti je trend, že digitálne kamery majú okrem snímania kvalitných statických obrázkov možnosť zaznamenávať aj krátke, menej kvalitné videosekvencie. A na opak, niektoré digitálne videokamery majú možnosť zaznamenávať na samostatnú pamäťovú kartu trochu menej kvalitné statické obrázky. No a mojím prianím je, aby čím skôr vzniklo hybridné zariadenie, ktoré by umožňovalo robiť kvalitne aj jedno, aj druhé. Aby sme na dovolenky nosili len jedno zariadenie. Nič viac, nič menej. Podľa prebiehajúcich trendov to vyzerá na to, že splnenia tohto sna sa dočkám podstatne skôr ako tých predchádzajúcich dvoch. To nič, aspoň mám o čom snívať....
Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. septembra 2002
PC REVUE
Určite už máte aj vy plné zuby mediálnych šarvátok politických strán a hnutí, stupňujúcich sa s blížiacim sa termínom septembrových volieb. Stranícki lídri sa na nás škeria z billboardov po celom Slovensku, a spoliehajúc sa na našu krátku pamäť, nám opäť sľubujú „svetlú budúcnosť“. Zaprisahávajú sa, že im ide len o naše dobro, ale popritom už lačným pohľadom spočítavajú svoje volebné preferencie, aby si mohli aspoň v duchu vykolíkovať svoje budúce mocenské územia. Šermujú nám pred očami „kartou“ NATO/EÚ, vďaka ktorej sa nám naplnia prázdne brušká a pofúkajú všetky naše „boľačky“. Keď sa už sami o seba postarať nevieme... Dušujú sa, že oni jediní sú tí géniovia, ktorí našli recept, ako riadiť túto krajinu, že potrestajú všetkých kriminálnikov, že znížia nezamestnanosť, skvalitnia školstvo, zdravotníctvo atď., ale akosi im uniká, že to chceli a sľubovali už všetci pred nimi, no zatiaľ to nikto nedokázal. Veď to poznáme, počúvame to nie prvýkrát. A rovnako vieme, ako to dopadne po voľbách. Spočítajú si percentá, rozdelia si kreslá a – pán volič, ďakujeme za dôveru, ale nasledujúce štyri roky sa už nestaraj, my sa už o seba/teba postaráme. Keby to bolo možné, zvolal by som: „Pŕŕ, nie tak zhurta, chlapci! Dám vám svoj hlas, ale chcem byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o mojom osude. Poznám ja už tie vaše huncútstva, musíme si na vás posvietiť.“ Dôverovať politikom je totiž asi rovnaká pochabosť ako vyskočiť z lietadla a veriť, že vám počas pádu narastú krídla. Česť výnimkám, slovenských politikov, ktorým dôverujem alebo si ich vážim, by som vedel spočítať na prstoch jednej ruky (prosím, presvedčte ma o tom, že vám krivdím!).
Bohužiaľ, na nič lepšie ako zastupiteľskú formu demokracie sme zatiaľ ešte nedozreli... Ale čo robiť, keď naši zástupcovia myslia iba na svoje stranícko-mocenské záujmy a nás občanov potrebujú iba na to, aby sme prišli raz za štyri roky k volebným urnám? A vedia, že vyberať môžeme iba zo staronového straníckeho „menu“. Vládnucu aj zákonodarnú moc si rozdeľujú stranícke aparáty a hrajú sa v tom svojom pánskom klube svoju veľkú hru na vládnutie. Hoci väčšinou sa nevedia zhodnúť na ničom, na jednom sa predsa len dohodli, a síce na tom, že táto hra prebieha s vylúčením verejnosti. Schvália si imunitu, asistentov, odstupné atď., čím sa stanú občanmi vyššej kategórie, nedostupnými a nepostihnuteľnými, a my ostatní sa môžeme len prizerať. Ale len z bezpečnej vzdialenosti. Takže ako z tejto zablokovanej situácie?
Sny o občianskej spoločnosti a on-line demokracii si môžeme snívať ďalej, ale realita je zatiaľ iná. „Prefíkanci“ politici sa svojej hračky „prekvapujúco“ zatiaľ nechcú vzdať, o oslabovaní svojej moci a vzdania sa cenných vymožeností nemôže byť ani reči. Na druhej strane ani väčšia časť národa nie je pripravená prevziať na seba väčší diel zodpovednosti. Nie sme schopní aktívnejšie sa zapojiť do občianskeho života, starať sa o veci verejné. Čakáme, že o naše osudy sa postará múdra a zodpovedná vláda. Keď to tak nie je, zmôžeme sa len na kritiku a frflanie.
Na reálnu on-line demokraciu zatiaľ nemáme vybudovanú ani informačnú infraštruktúru, hoci existujú alternatívne riešenia, ktoré by umožnili aj širokej verejnosti dostať sa k prostriedkom, prostredníctvom ktorých by mohli byť spoluúčastní na riadení krajiny.
Zrátané a podčiarknuté. Jednoduché riešenie neexistuje. Mám síce nápad, je však príliš sci-fi na to, aby sa ho podarilo realizovať. Východiskom hodným tejto doby by mohlo byť vytvorenie ďalšieho, ale nestraníckeho orgánu, ktorý by dohliadal na činnosť vlády aj parlamentu, zloženého z naozajstných zástupcov občanov, a nie nominantov politických strán. Niečo ako občianska „porota“, na ktorú by politici nemali žiadny dosah a ktorá by bola poslednou inštanciou pri schvaľovaní zákonov a prijímaní zásadných rozhodnutí. Niečo ako dozorný orgán, ktorý by dohliadal politikom na ruky a na ich prípadné zákulisné hry. Niečo ako „rada starších“, zložená z odborníkov z rôznych oblastí, ktorí by vedeli zaujať nestranné stanoviská a vyberať objektívne efektívnejšie riešenia. Fungovali by na princípe dobrovoľnosti, ich počet by mohol byť pomerne veľký, možno aj niekoľko tisíc, a čo je hlavné, nebolo by im treba stavať ďalšiu budovu a prideľovať aparát či autá, pretože by fungovali ako virtuálna organizácia, efektívne využívajúca prostriedky IT. Niečo ako komunita, ktorá sa podieľa na vývoji open source softvéru. Zadarmo, dobrovoľne a maximálne efektívne. Je to utópia? Možno. Ale mne sa celkom pozdáva.
Dobre, tak ako prvý krok poďme aspoň spoločne voliť v čo najväčšom počte. A potom skúsime podniknúť ďalšie kroky.
Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 9/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Bohužiaľ, na nič lepšie ako zastupiteľskú formu demokracie sme zatiaľ ešte nedozreli... Ale čo robiť, keď naši zástupcovia myslia iba na svoje stranícko-mocenské záujmy a nás občanov potrebujú iba na to, aby sme prišli raz za štyri roky k volebným urnám? A vedia, že vyberať môžeme iba zo staronového straníckeho „menu“. Vládnucu aj zákonodarnú moc si rozdeľujú stranícke aparáty a hrajú sa v tom svojom pánskom klube svoju veľkú hru na vládnutie. Hoci väčšinou sa nevedia zhodnúť na ničom, na jednom sa predsa len dohodli, a síce na tom, že táto hra prebieha s vylúčením verejnosti. Schvália si imunitu, asistentov, odstupné atď., čím sa stanú občanmi vyššej kategórie, nedostupnými a nepostihnuteľnými, a my ostatní sa môžeme len prizerať. Ale len z bezpečnej vzdialenosti. Takže ako z tejto zablokovanej situácie?
Sny o občianskej spoločnosti a on-line demokracii si môžeme snívať ďalej, ale realita je zatiaľ iná. „Prefíkanci“ politici sa svojej hračky „prekvapujúco“ zatiaľ nechcú vzdať, o oslabovaní svojej moci a vzdania sa cenných vymožeností nemôže byť ani reči. Na druhej strane ani väčšia časť národa nie je pripravená prevziať na seba väčší diel zodpovednosti. Nie sme schopní aktívnejšie sa zapojiť do občianskeho života, starať sa o veci verejné. Čakáme, že o naše osudy sa postará múdra a zodpovedná vláda. Keď to tak nie je, zmôžeme sa len na kritiku a frflanie.
Na reálnu on-line demokraciu zatiaľ nemáme vybudovanú ani informačnú infraštruktúru, hoci existujú alternatívne riešenia, ktoré by umožnili aj širokej verejnosti dostať sa k prostriedkom, prostredníctvom ktorých by mohli byť spoluúčastní na riadení krajiny.
Zrátané a podčiarknuté. Jednoduché riešenie neexistuje. Mám síce nápad, je však príliš sci-fi na to, aby sa ho podarilo realizovať. Východiskom hodným tejto doby by mohlo byť vytvorenie ďalšieho, ale nestraníckeho orgánu, ktorý by dohliadal na činnosť vlády aj parlamentu, zloženého z naozajstných zástupcov občanov, a nie nominantov politických strán. Niečo ako občianska „porota“, na ktorú by politici nemali žiadny dosah a ktorá by bola poslednou inštanciou pri schvaľovaní zákonov a prijímaní zásadných rozhodnutí. Niečo ako dozorný orgán, ktorý by dohliadal politikom na ruky a na ich prípadné zákulisné hry. Niečo ako „rada starších“, zložená z odborníkov z rôznych oblastí, ktorí by vedeli zaujať nestranné stanoviská a vyberať objektívne efektívnejšie riešenia. Fungovali by na princípe dobrovoľnosti, ich počet by mohol byť pomerne veľký, možno aj niekoľko tisíc, a čo je hlavné, nebolo by im treba stavať ďalšiu budovu a prideľovať aparát či autá, pretože by fungovali ako virtuálna organizácia, efektívne využívajúca prostriedky IT. Niečo ako komunita, ktorá sa podieľa na vývoji open source softvéru. Zadarmo, dobrovoľne a maximálne efektívne. Je to utópia? Možno. Ale mne sa celkom pozdáva.
Dobre, tak ako prvý krok poďme aspoň spoločne voliť v čo najväčšom počte. A potom skúsime podniknúť ďalšie kroky.
Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 9/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. augusta 2002
PC REVUE
Dozrel čas na zmenu osobného infokomunikačného spotrebiča! Firmy prichádzajú na trh s čoraz zaujímavejšími mobilmi, vreckovými počítačmi, prenosnými MP3 prehrávačmi, minikamerkami atď., ale nie je to stále ono. Do redakcie sa nám na testovanie dostáva väčšina z uvedených noviniek, a hoci by som mal byť z titulu môjho postu nadšencom a „ospevovať“ ich nové „cool“ funkcie, musím sa priznať, že v skutočnosti by som si asi len máloktoré zariadenie naozaj kúpil. Stále totiž cítim, že táto skupina zariadení ešte len prechádza svojou „pubertou“ a ja stále čakám na dospelé, vyzreté zariadenie. A hoci mám jasnú predstavu, ako by asi malo vyzerať, budem si musieť ešte počkať.
Čo ma oprávňuje k tomuto tvrdeniu? Je jasné, že výrobcom mobilov a vreckových počítačov (PDA) zatiaľ nie je zrejmé, aká verzia hybridu oboch zariadení sa presadí. Či to bude mobil s niektorými vlastnosťami PDA (veľký displej, ovládanie, výkon, aplikácie atď.) alebo PDA s prídavným komunikačným modulom na telefonovanie. Príkladov oboch verzií je na súčasnom trhu už kopa. Okrem toho je zrejmá snaha výrobcov integrovať do oboch nosných zariadení s väčším či menším úspechom ďalšie doplnkové funkcie: FM rádio, MP3 prehrávač, digitálny fotoaparát či dokonca videokameru, Bluetooth, GPRS, HSCSD atď. Integrácia však v porovnaní so sólo zariadeniami prináša obmedzenie ich funkcií, kvality a iných úžitkových vlastností so súčasným neúmerným nárastom ceny takto integrovaného zariadenia. Nakoniec aj prax dokazuje, že na každú dominantnú funkciu infokomunikačného spotrebiča máme – a ešte asi nejaký čas aj budeme mať – samostatné zariadenie. Keď si predstavím, že by som ich mal všetky so sebou nosiť, vybavuje sa mi obraz výsadkára pred bojovou akciou s množstvom všelijakých praciek, vreciek, opaskov, držiakov, taštičiek, káblikov a čo ja viem čoho ešte.
Ja som však od prírody človek veľmi pohodlný, preto sa mi nechce vláčiť všetky zariadenia so sebou, a tak trochu aj zábudlivý, preto sa mi táto predstava vôbec nepáči. Na druhej by sa mi páčilo mať takéto funkčné vybavenie stále pri sebe. Ako teda splniť viac protichodných požiadaviek?
Okamžité riešenie zatiaľ neexistuje. Objavujú sa len čiastkové pokusy, napr. integrovať jednotlivé miniaturizované zariadenia do oblečenia, s ktorým by sa mohli aj prať. Existuje aj nápad (dosť strelený...) integrovať mikromobil vo veľkosti plomby do zuba. Rád by som však predostrel prípadným vývojárom svoju predstavu o ceste, ktorou by sa mohli uberať. Východiskom by mali byť náramkové hodinky. Ich potenciál je totiž stále nevyužitý a slúžia skôr ako estetický doplnok oblečenia. Hodinky nosíte stále pri sebe a nemusíte ako v prípade mobilu jednostaj sledovať, či ich máte vo vrecku, na opasku alebo na krku. Hodinky nás neobťažujú, už sme si na ne zvykli a je úplne prirodzené, že si ich hneď ráno, keď vstávame, upevníme na ruku a odkladáme ich až večer, keď ideme spať. Niektorí ich nosia stále, aj do vody. To je obrovská výhoda.
Mobil integrovaný do hodiniek sa zaobíde bez klávesnice, stačí pár navigačných tlačidiel na prebratie hovoru, výber volaného z adresára a pohyb v menu. Väčšiu funkciu bude hrať ovládanie hlasom. Som nepriateľom káblikov, preto navrhujem slúchadlo oddeliť a dať ho do ucha v podobe načúvacieho „štuplíka“ alebo pripnúť ho za ucho ako súpravu pre nedoslýchavých. Možná by bola aj verzia nenápadnej plastikovej nálepky, nalepenej na kožu v okolí zvukovodu alebo na spánkovú kosť. Prenos dát do a z mobilu zabezpečí Bluetooth. Ten môže slúžiť aj na prenos dát s počítačom či inými zariadeniami. Mikrofón navrhujem integrovať do telefónu. Pri hovore by sa dali hodinky buď pred ústa, vďaka čomu sa dajú paralelne sledovať na displeji doplnkové informácie o hovore, volajúcom alebo čokoľvek iné, alebo by sa držali v ľubovoľnej inej polohe podľa potreby, napr. pri šoférovaní môžu zostať na volante. V takom prípade by sa hodilo „naučenie“ na hlas majiteľa, vďaka čomu by sa dali odfiltrovať vonkajšie ruchy a zabezpečiť kvalitnejší odposluch. A hneď máte aj handsfree súpravu do auta. A súčasne by pribudol bezpečnostný prvok proti neoprávnenému zneužitiu osobou s inou vzorkou hlasu.
Integrovať FM rádio a MP3 prehrávač do hodiniek nie je problém. Takéto verzie mobilov existujú už v súčasnosti. Integrovať foto/videokamerku bude zatiaľ problém. Treba si počkať na novšie snímacie prvky, súčasné kamerky pripojiteľné k mobilu, vybavené prvkom CMOS, majú veľmi obmedzené možnosti, prekáža najmä pevná ohnisková vzdialenosť, nízke rozlíšenie, prakticky nijaké možnosti prispôsobenia sa svetelným podmienkam a pod. Nemám však žiadne pochybnosti, že je to len otázkou krátkeho času. „Trochu“ väčší problém bude integrácia vlastností plnohodnotného vreckového počítača do hodiniek. Tie by určite museli mať podstatne väčší displej, ktorý by však stále nemohol konkurovať klasickému PDA. Tu je viac možností riešenia. Buď by používateľ nosil so sebou samostatný rozkladací displej, napr. vo veľkosti 4 či 6 kreditných kariet, rozložených vedľa seba, a rovnako rozkladaciu plochú klávesnicu. Obe by boli mimoriadne tenučké a nosili by sa buď v peňaženke, alebo by sa „uskladňovali“ niekde v náramku hodiniek. To už je vec dizajnérov. Pružné, ohybné materiály, z ktorých by sa takéto displeje a klávesnice dali vyrobiť, už existujú. Komunikáciu so systémom by zabezpečoval Bluetooth. Potrebujete si napísať nejaký text, posurfovať alebo pozrieť nejaké grafy a displej na hodinkách vám nestačí? Nijaký problém. Na stole si rozbalíte „nadobíčko“ a môžete sa pustiť do toho. Iná možnosť je premietať si obsah displeja a schému klávesnice na nejakú podložku. Išlo by o mikroprojektor v spojení s prvkom snímajúcim polohu prstov na virtuálnej vizuálnej klávesnici. Podobné čiastkové riešenia už existujú. To sa však už posúvame do oblasti sci-fi. V prvom kole stačí integrácia mobilu, FM rádia, MP3 prehrávača, Bluetooth a pamäťovej karty do našich znovuobjavených hodiniek s veľkým displejom. Toto je moja predstava o infokomunikačnom spotrebiči hodnom 21. storočia a takéto zariadenie by som chcel. Čím skôr, tým lepšie. Kto sa podujme na výrobu?
Zaujímavé čítanie augustového vydania vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Čo ma oprávňuje k tomuto tvrdeniu? Je jasné, že výrobcom mobilov a vreckových počítačov (PDA) zatiaľ nie je zrejmé, aká verzia hybridu oboch zariadení sa presadí. Či to bude mobil s niektorými vlastnosťami PDA (veľký displej, ovládanie, výkon, aplikácie atď.) alebo PDA s prídavným komunikačným modulom na telefonovanie. Príkladov oboch verzií je na súčasnom trhu už kopa. Okrem toho je zrejmá snaha výrobcov integrovať do oboch nosných zariadení s väčším či menším úspechom ďalšie doplnkové funkcie: FM rádio, MP3 prehrávač, digitálny fotoaparát či dokonca videokameru, Bluetooth, GPRS, HSCSD atď. Integrácia však v porovnaní so sólo zariadeniami prináša obmedzenie ich funkcií, kvality a iných úžitkových vlastností so súčasným neúmerným nárastom ceny takto integrovaného zariadenia. Nakoniec aj prax dokazuje, že na každú dominantnú funkciu infokomunikačného spotrebiča máme – a ešte asi nejaký čas aj budeme mať – samostatné zariadenie. Keď si predstavím, že by som ich mal všetky so sebou nosiť, vybavuje sa mi obraz výsadkára pred bojovou akciou s množstvom všelijakých praciek, vreciek, opaskov, držiakov, taštičiek, káblikov a čo ja viem čoho ešte.
Ja som však od prírody človek veľmi pohodlný, preto sa mi nechce vláčiť všetky zariadenia so sebou, a tak trochu aj zábudlivý, preto sa mi táto predstava vôbec nepáči. Na druhej by sa mi páčilo mať takéto funkčné vybavenie stále pri sebe. Ako teda splniť viac protichodných požiadaviek?
Okamžité riešenie zatiaľ neexistuje. Objavujú sa len čiastkové pokusy, napr. integrovať jednotlivé miniaturizované zariadenia do oblečenia, s ktorým by sa mohli aj prať. Existuje aj nápad (dosť strelený...) integrovať mikromobil vo veľkosti plomby do zuba. Rád by som však predostrel prípadným vývojárom svoju predstavu o ceste, ktorou by sa mohli uberať. Východiskom by mali byť náramkové hodinky. Ich potenciál je totiž stále nevyužitý a slúžia skôr ako estetický doplnok oblečenia. Hodinky nosíte stále pri sebe a nemusíte ako v prípade mobilu jednostaj sledovať, či ich máte vo vrecku, na opasku alebo na krku. Hodinky nás neobťažujú, už sme si na ne zvykli a je úplne prirodzené, že si ich hneď ráno, keď vstávame, upevníme na ruku a odkladáme ich až večer, keď ideme spať. Niektorí ich nosia stále, aj do vody. To je obrovská výhoda.
Mobil integrovaný do hodiniek sa zaobíde bez klávesnice, stačí pár navigačných tlačidiel na prebratie hovoru, výber volaného z adresára a pohyb v menu. Väčšiu funkciu bude hrať ovládanie hlasom. Som nepriateľom káblikov, preto navrhujem slúchadlo oddeliť a dať ho do ucha v podobe načúvacieho „štuplíka“ alebo pripnúť ho za ucho ako súpravu pre nedoslýchavých. Možná by bola aj verzia nenápadnej plastikovej nálepky, nalepenej na kožu v okolí zvukovodu alebo na spánkovú kosť. Prenos dát do a z mobilu zabezpečí Bluetooth. Ten môže slúžiť aj na prenos dát s počítačom či inými zariadeniami. Mikrofón navrhujem integrovať do telefónu. Pri hovore by sa dali hodinky buď pred ústa, vďaka čomu sa dajú paralelne sledovať na displeji doplnkové informácie o hovore, volajúcom alebo čokoľvek iné, alebo by sa držali v ľubovoľnej inej polohe podľa potreby, napr. pri šoférovaní môžu zostať na volante. V takom prípade by sa hodilo „naučenie“ na hlas majiteľa, vďaka čomu by sa dali odfiltrovať vonkajšie ruchy a zabezpečiť kvalitnejší odposluch. A hneď máte aj handsfree súpravu do auta. A súčasne by pribudol bezpečnostný prvok proti neoprávnenému zneužitiu osobou s inou vzorkou hlasu.
Integrovať FM rádio a MP3 prehrávač do hodiniek nie je problém. Takéto verzie mobilov existujú už v súčasnosti. Integrovať foto/videokamerku bude zatiaľ problém. Treba si počkať na novšie snímacie prvky, súčasné kamerky pripojiteľné k mobilu, vybavené prvkom CMOS, majú veľmi obmedzené možnosti, prekáža najmä pevná ohnisková vzdialenosť, nízke rozlíšenie, prakticky nijaké možnosti prispôsobenia sa svetelným podmienkam a pod. Nemám však žiadne pochybnosti, že je to len otázkou krátkeho času. „Trochu“ väčší problém bude integrácia vlastností plnohodnotného vreckového počítača do hodiniek. Tie by určite museli mať podstatne väčší displej, ktorý by však stále nemohol konkurovať klasickému PDA. Tu je viac možností riešenia. Buď by používateľ nosil so sebou samostatný rozkladací displej, napr. vo veľkosti 4 či 6 kreditných kariet, rozložených vedľa seba, a rovnako rozkladaciu plochú klávesnicu. Obe by boli mimoriadne tenučké a nosili by sa buď v peňaženke, alebo by sa „uskladňovali“ niekde v náramku hodiniek. To už je vec dizajnérov. Pružné, ohybné materiály, z ktorých by sa takéto displeje a klávesnice dali vyrobiť, už existujú. Komunikáciu so systémom by zabezpečoval Bluetooth. Potrebujete si napísať nejaký text, posurfovať alebo pozrieť nejaké grafy a displej na hodinkách vám nestačí? Nijaký problém. Na stole si rozbalíte „nadobíčko“ a môžete sa pustiť do toho. Iná možnosť je premietať si obsah displeja a schému klávesnice na nejakú podložku. Išlo by o mikroprojektor v spojení s prvkom snímajúcim polohu prstov na virtuálnej vizuálnej klávesnici. Podobné čiastkové riešenia už existujú. To sa však už posúvame do oblasti sci-fi. V prvom kole stačí integrácia mobilu, FM rádia, MP3 prehrávača, Bluetooth a pamäťovej karty do našich znovuobjavených hodiniek s veľkým displejom. Toto je moja predstava o infokomunikačnom spotrebiči hodnom 21. storočia a takéto zariadenie by som chcel. Čím skôr, tým lepšie. Kto sa podujme na výrobu?
Zaujímavé čítanie augustového vydania vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. júla 2002
PC REVUE
Chcem sa pridať aj ja k oslavnému krasorečneniu na adresu našich hokejistov. Hoci už dávno ochladli všetky búrlivé ovácie a komentáre v médiách sa vrátili k tradičným domácim žabomyším sporom, dovolím si aj ja pridať svoj postreh.
Som nesmierne vďačný našim hokejistom a celému realizačnému tímu za to, že ukázali nám Slovákom, že nie sme národ, ktorému sa večne lepí smola na päty, že nás v cieľovej rovinke vždy predbehne niekto rýchlejší, ale že vieme aj vyhrávať. Zrušili kliatbu, že víťazné vavríny si vždy odnesie niekto silnejší, priebojnejší, šikovnejší. Že v kľúčových okamihoch nevieme psychicky uniesť ťarchu zodpovednosti. Že aj „šťastie“ sa od nás v dôležitých momentoch odvracia. Nie je to pravda, vieme aj vyhrávať!
Je, samozrejme, fajn, že máme ten zlatý pohár, že nás vo svete teraz s uznaním poklepkávajú po pleciach: „Hmm, Slováci, dobre hráte ten hokej...“ Ale podstatne dôležitejší je náš osobný vnútorný pocit sebavedomia a národnej hrdosti. Vedomie, že aj my „na to máme“. Že keď je kvalitná príprava, veľké nasadenie, motivácia, tak príde aj to požehnanie „zhora“. Hovorí sa síce, že silnejšiemu aj šťastie praje, ale keď si spätne premietnem priebeh najdôležitejších zápasov, veľakrát som mal pocit, akoby s našimi hokejistami hral ešte jeden neviditeľný spoluhráč.
Veľmi dobrý pocit som mal aj z pozápasového vystupovania našich hráčov. Nemali posmešné poznámky na adresu iných, najmä českých hokejistov, boli psychicky veľmi vyrovnaní, primerane sebavedomí, a čo bolo najdôležitejšie, stále vyzdvihovali svoju súdržnosť, kolektívnosť a hrdosť na to, že môžu hrať za Slovensko. Hoci boli medzi nimi hviezdy z NHL, nebolo cítiť žiadne povýšenectvo, nadutosť, na ľade sa nepredvádzali sólisti, ale naopak, stále bolo cítiť zjavný kolektívny duch hry. A vo všetkých pozápasových vystúpeniach to aj hráči, aj tréner neustále opakovali a zdôrazňovali. Tu by si mali zobrať inšpiráciu všetci naši politici so svojimi zákulisnými straníckymi aparátmi. Musia si uvedomiť, že pre dobro veci treba zabudnúť na vlastné úzkoprsé stranícke či prízemné mocensko-zištné záujmy. Že musia prestať hrať sa na vlastnom piesku a posielať si urážlivé odkazy cez médiá, ale spojiť hlavy a všetky sily dohromady. Že musia hrať s plným nasadením, sústrediť sa na podstatné veci, a nie míňať energiu na medzistranícke šarvátky atď. A potom môžu dať aj oni ten svoj „gól“. Ako ten najúžasnejší, aký som kedy videl, čo dal ako blesk z jasného neba úžasný Peter Bondra minútu aj niečo pred koncom rozhodujúceho zápasu s Rusmi. V situácii, keď Rusi vyrovnali, tlačili na nás a situácia vyzerala pre nás dosť zle, dokázali naši vďaka svojim schopnostiam, ale aj akoby zásahu zhora vyhrať zápas a tým aj majstrovský titul. Ďakujeme vám, páni hokejisti!
Druhá téma je „itéčková“. Pôjde o internet. Jednou z tém hodných diskusie je napríklad problém, ako z neho urobiť prostredie, na ktorom sa dá robiť zdravý, profitabilný biznis. Je mi totiž o. i. záhadou, ako fungujú tie veľké zvučné zahraničné firmy, ktoré robia na internete naozaj veľký biznis, a ako to, že sa im to ako-tak aj darí, hoci ide iba o pár svetlých výnimiek. Veľmi by ma zaujímalo, koľko peňazí už do toho museli všetci vraziť, ako dlho sa im vracali, do akej miery sa im darí upokojovať investorov, aby vydržali, kým sa vyhrabú z červených čísel. Čo sa stane so všetkými start-up firmami, ktoré majú skvelé nápady a získajú aj štartovací kapitál, ale vzhľadom na dlhú návratnosť investícií nevydržia beh na dlhé trate.
Internet je sám osebe veľmi kontroverzný fenomén. Združuje aj nadšencov, ktorí chcú všetko zadarmo, ako aj firmy, ktoré chcú na tých ostatných zarobiť veľké peniaze. Nadšenci chcú mať zadarmo (alebo max. za pár korún) slušné pripojenie, mailové konto, vlastný portál a „kopce“ MB na odkladanie súborov na webe. Chcú mať zadarmo na stiahnutie aj zaujímavý obsah – filmy, hudbu, softvér. No ak má mať niečo z toho naozaj slušnú úroveň (a má to byť súčasne aj legálne...), tak to musí aj niečo stáť, konkrétne reálne peniaze. Za tým všetkým sú totiž skutoční zamestnanci, skutočný HW, SW, skrátka, skutočné náklady. A to, že nie všetkým sa darí refundovať tieto náklady prostredníctvom poskytnutej reklamy alebo iných aktivít, dosvedčí množstvo neúspešných freemailových alebo webhostingových portálov či spravodajských webov. Tie buď zabalili svoj biznis, alebo prešli na platený prístup.
Veľké firmy chcú robiť na internete veľké peniaze. Ale ako z internetu urobiť dôveryhodné biznis prostredie, keď počet vírusových infiltrácií z roka na rok rastie? Keď vaša odolnosť proti útokom hackerov bude naozaj stopercentná až vtedy, keď sami zamestnáte jedného z nich. A dávajte si potom pozor, aby sa na vás náhodou nena -št val, lebo vám všetky „príkoria“ vráti aj s úrokmi.
Ako sa môžete cítiť na internete bezpečne, keď si nemôžete byť istí, či váš novo nainštalovaný softvér nepošle bez vášho vedomia svojmu autorovi senzitívne údaje z vašich počítačov, či nepoužije ich výkon na výpočet vlastných úloh, ktoré predá tretej firme, atď., atď.
To všetko svedčí o tom, že prostredie internetu sa ešte stále len vyvíja a nie je v našej moci predvídať všetky jeho slabiny, úskalia a nástrahy či nájsť zaručené recepty na úspech. Ale v každom prípade je pre nás určite zaujímavé a vzrušujúce, že môžeme byť pri tom. Hoci na druhej strane si to všetko musíme „preskákať“ na vlastnej koži...
Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Som nesmierne vďačný našim hokejistom a celému realizačnému tímu za to, že ukázali nám Slovákom, že nie sme národ, ktorému sa večne lepí smola na päty, že nás v cieľovej rovinke vždy predbehne niekto rýchlejší, ale že vieme aj vyhrávať. Zrušili kliatbu, že víťazné vavríny si vždy odnesie niekto silnejší, priebojnejší, šikovnejší. Že v kľúčových okamihoch nevieme psychicky uniesť ťarchu zodpovednosti. Že aj „šťastie“ sa od nás v dôležitých momentoch odvracia. Nie je to pravda, vieme aj vyhrávať!
Je, samozrejme, fajn, že máme ten zlatý pohár, že nás vo svete teraz s uznaním poklepkávajú po pleciach: „Hmm, Slováci, dobre hráte ten hokej...“ Ale podstatne dôležitejší je náš osobný vnútorný pocit sebavedomia a národnej hrdosti. Vedomie, že aj my „na to máme“. Že keď je kvalitná príprava, veľké nasadenie, motivácia, tak príde aj to požehnanie „zhora“. Hovorí sa síce, že silnejšiemu aj šťastie praje, ale keď si spätne premietnem priebeh najdôležitejších zápasov, veľakrát som mal pocit, akoby s našimi hokejistami hral ešte jeden neviditeľný spoluhráč.
Veľmi dobrý pocit som mal aj z pozápasového vystupovania našich hráčov. Nemali posmešné poznámky na adresu iných, najmä českých hokejistov, boli psychicky veľmi vyrovnaní, primerane sebavedomí, a čo bolo najdôležitejšie, stále vyzdvihovali svoju súdržnosť, kolektívnosť a hrdosť na to, že môžu hrať za Slovensko. Hoci boli medzi nimi hviezdy z NHL, nebolo cítiť žiadne povýšenectvo, nadutosť, na ľade sa nepredvádzali sólisti, ale naopak, stále bolo cítiť zjavný kolektívny duch hry. A vo všetkých pozápasových vystúpeniach to aj hráči, aj tréner neustále opakovali a zdôrazňovali. Tu by si mali zobrať inšpiráciu všetci naši politici so svojimi zákulisnými straníckymi aparátmi. Musia si uvedomiť, že pre dobro veci treba zabudnúť na vlastné úzkoprsé stranícke či prízemné mocensko-zištné záujmy. Že musia prestať hrať sa na vlastnom piesku a posielať si urážlivé odkazy cez médiá, ale spojiť hlavy a všetky sily dohromady. Že musia hrať s plným nasadením, sústrediť sa na podstatné veci, a nie míňať energiu na medzistranícke šarvátky atď. A potom môžu dať aj oni ten svoj „gól“. Ako ten najúžasnejší, aký som kedy videl, čo dal ako blesk z jasného neba úžasný Peter Bondra minútu aj niečo pred koncom rozhodujúceho zápasu s Rusmi. V situácii, keď Rusi vyrovnali, tlačili na nás a situácia vyzerala pre nás dosť zle, dokázali naši vďaka svojim schopnostiam, ale aj akoby zásahu zhora vyhrať zápas a tým aj majstrovský titul. Ďakujeme vám, páni hokejisti!
Druhá téma je „itéčková“. Pôjde o internet. Jednou z tém hodných diskusie je napríklad problém, ako z neho urobiť prostredie, na ktorom sa dá robiť zdravý, profitabilný biznis. Je mi totiž o. i. záhadou, ako fungujú tie veľké zvučné zahraničné firmy, ktoré robia na internete naozaj veľký biznis, a ako to, že sa im to ako-tak aj darí, hoci ide iba o pár svetlých výnimiek. Veľmi by ma zaujímalo, koľko peňazí už do toho museli všetci vraziť, ako dlho sa im vracali, do akej miery sa im darí upokojovať investorov, aby vydržali, kým sa vyhrabú z červených čísel. Čo sa stane so všetkými start-up firmami, ktoré majú skvelé nápady a získajú aj štartovací kapitál, ale vzhľadom na dlhú návratnosť investícií nevydržia beh na dlhé trate.
Internet je sám osebe veľmi kontroverzný fenomén. Združuje aj nadšencov, ktorí chcú všetko zadarmo, ako aj firmy, ktoré chcú na tých ostatných zarobiť veľké peniaze. Nadšenci chcú mať zadarmo (alebo max. za pár korún) slušné pripojenie, mailové konto, vlastný portál a „kopce“ MB na odkladanie súborov na webe. Chcú mať zadarmo na stiahnutie aj zaujímavý obsah – filmy, hudbu, softvér. No ak má mať niečo z toho naozaj slušnú úroveň (a má to byť súčasne aj legálne...), tak to musí aj niečo stáť, konkrétne reálne peniaze. Za tým všetkým sú totiž skutoční zamestnanci, skutočný HW, SW, skrátka, skutočné náklady. A to, že nie všetkým sa darí refundovať tieto náklady prostredníctvom poskytnutej reklamy alebo iných aktivít, dosvedčí množstvo neúspešných freemailových alebo webhostingových portálov či spravodajských webov. Tie buď zabalili svoj biznis, alebo prešli na platený prístup.
Veľké firmy chcú robiť na internete veľké peniaze. Ale ako z internetu urobiť dôveryhodné biznis prostredie, keď počet vírusových infiltrácií z roka na rok rastie? Keď vaša odolnosť proti útokom hackerov bude naozaj stopercentná až vtedy, keď sami zamestnáte jedného z nich. A dávajte si potom pozor, aby sa na vás náhodou nena -št val, lebo vám všetky „príkoria“ vráti aj s úrokmi.
Ako sa môžete cítiť na internete bezpečne, keď si nemôžete byť istí, či váš novo nainštalovaný softvér nepošle bez vášho vedomia svojmu autorovi senzitívne údaje z vašich počítačov, či nepoužije ich výkon na výpočet vlastných úloh, ktoré predá tretej firme, atď., atď.
To všetko svedčí o tom, že prostredie internetu sa ešte stále len vyvíja a nie je v našej moci predvídať všetky jeho slabiny, úskalia a nástrahy či nájsť zaručené recepty na úspech. Ale v každom prípade je pre nás určite zaujímavé a vzrušujúce, že môžeme byť pri tom. Hoci na druhej strane si to všetko musíme „preskákať“ na vlastnej koži...
Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)