Chcem sa pridať aj ja k oslavnému krasorečneniu na adresu našich hokejistov. Hoci už dávno ochladli všetky búrlivé ovácie a komentáre v médiách sa vrátili k tradičným domácim žabomyším sporom, dovolím si aj ja pridať svoj postreh.
Som nesmierne vďačný našim hokejistom a celému realizačnému tímu za to, že ukázali nám Slovákom, že nie sme národ, ktorému sa večne lepí smola na päty, že nás v cieľovej rovinke vždy predbehne niekto rýchlejší, ale že vieme aj vyhrávať. Zrušili kliatbu, že víťazné vavríny si vždy odnesie niekto silnejší, priebojnejší, šikovnejší. Že v kľúčových okamihoch nevieme psychicky uniesť ťarchu zodpovednosti. Že aj „šťastie“ sa od nás v dôležitých momentoch odvracia. Nie je to pravda, vieme aj vyhrávať!
Je, samozrejme, fajn, že máme ten zlatý pohár, že nás vo svete teraz s uznaním poklepkávajú po pleciach: „Hmm, Slováci, dobre hráte ten hokej...“ Ale podstatne dôležitejší je náš osobný vnútorný pocit sebavedomia a národnej hrdosti. Vedomie, že aj my „na to máme“. Že keď je kvalitná príprava, veľké nasadenie, motivácia, tak príde aj to požehnanie „zhora“. Hovorí sa síce, že silnejšiemu aj šťastie praje, ale keď si spätne premietnem priebeh najdôležitejších zápasov, veľakrát som mal pocit, akoby s našimi hokejistami hral ešte jeden neviditeľný spoluhráč.
Veľmi dobrý pocit som mal aj z pozápasového vystupovania našich hráčov. Nemali posmešné poznámky na adresu iných, najmä českých hokejistov, boli psychicky veľmi vyrovnaní, primerane sebavedomí, a čo bolo najdôležitejšie, stále vyzdvihovali svoju súdržnosť, kolektívnosť a hrdosť na to, že môžu hrať za Slovensko. Hoci boli medzi nimi hviezdy z NHL, nebolo cítiť žiadne povýšenectvo, nadutosť, na ľade sa nepredvádzali sólisti, ale naopak, stále bolo cítiť zjavný kolektívny duch hry. A vo všetkých pozápasových vystúpeniach to aj hráči, aj tréner neustále opakovali a zdôrazňovali. Tu by si mali zobrať inšpiráciu všetci naši politici so svojimi zákulisnými straníckymi aparátmi. Musia si uvedomiť, že pre dobro veci treba zabudnúť na vlastné úzkoprsé stranícke či prízemné mocensko-zištné záujmy. Že musia prestať hrať sa na vlastnom piesku a posielať si urážlivé odkazy cez médiá, ale spojiť hlavy a všetky sily dohromady. Že musia hrať s plným nasadením, sústrediť sa na podstatné veci, a nie míňať energiu na medzistranícke šarvátky atď. A potom môžu dať aj oni ten svoj „gól“. Ako ten najúžasnejší, aký som kedy videl, čo dal ako blesk z jasného neba úžasný Peter Bondra minútu aj niečo pred koncom rozhodujúceho zápasu s Rusmi. V situácii, keď Rusi vyrovnali, tlačili na nás a situácia vyzerala pre nás dosť zle, dokázali naši vďaka svojim schopnostiam, ale aj akoby zásahu zhora vyhrať zápas a tým aj majstrovský titul. Ďakujeme vám, páni hokejisti!
Druhá téma je „itéčková“. Pôjde o internet. Jednou z tém hodných diskusie je napríklad problém, ako z neho urobiť prostredie, na ktorom sa dá robiť zdravý, profitabilný biznis. Je mi totiž o. i. záhadou, ako fungujú tie veľké zvučné zahraničné firmy, ktoré robia na internete naozaj veľký biznis, a ako to, že sa im to ako-tak aj darí, hoci ide iba o pár svetlých výnimiek. Veľmi by ma zaujímalo, koľko peňazí už do toho museli všetci vraziť, ako dlho sa im vracali, do akej miery sa im darí upokojovať investorov, aby vydržali, kým sa vyhrabú z červených čísel. Čo sa stane so všetkými start-up firmami, ktoré majú skvelé nápady a získajú aj štartovací kapitál, ale vzhľadom na dlhú návratnosť investícií nevydržia beh na dlhé trate.
Internet je sám osebe veľmi kontroverzný fenomén. Združuje aj nadšencov, ktorí chcú všetko zadarmo, ako aj firmy, ktoré chcú na tých ostatných zarobiť veľké peniaze. Nadšenci chcú mať zadarmo (alebo max. za pár korún) slušné pripojenie, mailové konto, vlastný portál a „kopce“ MB na odkladanie súborov na webe. Chcú mať zadarmo na stiahnutie aj zaujímavý obsah – filmy, hudbu, softvér. No ak má mať niečo z toho naozaj slušnú úroveň (a má to byť súčasne aj legálne...), tak to musí aj niečo stáť, konkrétne reálne peniaze. Za tým všetkým sú totiž skutoční zamestnanci, skutočný HW, SW, skrátka, skutočné náklady. A to, že nie všetkým sa darí refundovať tieto náklady prostredníctvom poskytnutej reklamy alebo iných aktivít, dosvedčí množstvo neúspešných freemailových alebo webhostingových portálov či spravodajských webov. Tie buď zabalili svoj biznis, alebo prešli na platený prístup.
Veľké firmy chcú robiť na internete veľké peniaze. Ale ako z internetu urobiť dôveryhodné biznis prostredie, keď počet vírusových infiltrácií z roka na rok rastie? Keď vaša odolnosť proti útokom hackerov bude naozaj stopercentná až vtedy, keď sami zamestnáte jedného z nich. A dávajte si potom pozor, aby sa na vás náhodou nena -št val, lebo vám všetky „príkoria“ vráti aj s úrokmi.
Ako sa môžete cítiť na internete bezpečne, keď si nemôžete byť istí, či váš novo nainštalovaný softvér nepošle bez vášho vedomia svojmu autorovi senzitívne údaje z vašich počítačov, či nepoužije ich výkon na výpočet vlastných úloh, ktoré predá tretej firme, atď., atď.
To všetko svedčí o tom, že prostredie internetu sa ešte stále len vyvíja a nie je v našej moci predvídať všetky jeho slabiny, úskalia a nástrahy či nájsť zaručené recepty na úspech. Ale v každom prípade je pre nás určite zaujímavé a vzrušujúce, že môžeme byť pri tom. Hoci na druhej strane si to všetko musíme „preskákať“ na vlastnej koži...
Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. júla 2002
sobota 1. júna 2002
PC REVUE
Priznám sa, že som sa stal alergickým na to, keď politikov a vysokých štátnych úradníkov počujem rozprávať o informačnej spoločnosti. Pred 3-4 rokmi som sa intenzívne zaujímal o túto a ďalšie príbuzné témy, ako je občianska spoločnosť a on line demokracia. Keď som však videl, aký je postoj „vyššie menovaných“ k týmto otázkam, keď som zistil, že neexistuje v tomto smere záujem niečo riešiť, tobôž nejaká vládna stratégia či vízia, prestal som si naivne myslieť, že predstavitelia politickej moci by mohli pomôcť urýchliť príchod informačnej spoločnosti. O to kontroverznejšie som vnímal ich vystúpenia na rôznych IT podujatiach, kde čítali prejavy, napísané svojimi podriadenými, o „informačných superdiaľniciach“ a pod.
Navonok by sa mohlo zdať, že v poslednom čase sa veci začínajú hýbať. Minulý rok sa vláda totiž konečne zaoberala koncepčným materiálom na podporu rozvoja informačnej spoločnosti (zatiaľ ho však neschválila) a v súčasnosti dokonca ide vytvoriť špecializovanú Národnú agentúru pre informatizáciu spoločnosti. Napriek tomu som skeptický. Politici sa myšlienok o občianskej spoločnosti a on line demokracii boja ako čert svätenej vody (ako by aj nie, veď im ide o kreslo a s tým spojenú moc a postavenie). A chcieť od úradníkov, aby dobrovoľne spracúvali svoju agendu rýchlejšie, aby s nami komunikovali elektronicky, aby si doplnkové informácie pre vybavovanie našich žiadostí, ktoré aj tak sú k dispozícii na iných útvaroch štátnej správy, zháňali sami a nezaťažovali tým nás, je takisto zrejme veľmi naivné.
Z toho vyplýva, že informačnú spoločnosť si vytvoríme asi sami zdola, v lepšom prípade s pomocou tretieho sektora, rôznych občianských združení, s podporou firiem z IT priemyslu a prostredníctvom špeciálnych projektov. Ale možno s blahosklonným požehnaním vládnych orgánov, ktoré potom prídu slávnostne prestrihnúť stužku...
Keď už sme pri tom, čo si vy predstavujete pod pojmom informačná spoločnosť? To, že budeme všetci masovo používať infokomunikačné prostriedky na získavanie a spracúvanie informácií pre prácu, vzdelávanie a zábavu? Všetci budeme na sieti, každý, počnúc novorodencami a končiac dôchodcami, bude mať svoju emailovú adresu? Každý bude mať prístup k mobilu a počítaču? Áno, to by bolo fajn (ak sa raz toho vôbec dočkáme), ale aj tak sa mi to zdá málo. Informačná spoločnosť by nemala byť cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom na to, aby sme dokázali byť v práci produktívnejší, aby sa naše deti efektívnejšie vzdelávali, aby sme vo voľnom čase mali prístup k bohatším zdrojom zábavy. Ale okrem toho aj na to, aby sme mohli lepšie kontrolovať, hodnotiť, prípadne aj vymienať našich volených zástupcov. Na to, aby sme jednoduchšie komunikovali s úradmi. Na to, aby sme vedeli, ako na miestnej úrovni starosta hospodári s obecnými peniazmi, na to, aby sa občania mohli transparentne vyjadriť proti stavbe smetiska v blízkosti obce či za výstavbu detského ihriska. Na to, aby sa výberové konania konečne prestali odohrávať za dverami zabarikádovanými zvnútra tučnými obálkami. Veď nie je nič jednoduchšie ako zverejniť podmienky výberového konania, spôsob jeho vyhodnocovania a v momente, keď sa odovzdajú ponuky, naraz zverejniť aj tie. A predíde sa nekonečnému spochybňovaniu, napádaniu a opakovaniu ďalších kôl. Informačná spoločnosť by mala byť aj prostriedkom na výmenu názorov, na vytvorenie akéhosi „národného diskusného klubu“ o všetkých možných aj nemožných otázkach spoločenského, politického, kultúrneho, ale aj osobného života. Diskusného klubu, v ktorom by sme si museli obhajovať vlastné názory, kde by sme sa učili prijímať argumenty tých druhých a kde by sa objavovali naozaj originálne myšlienky. Také, ktoré by posúvali úroveň spoločenského vedomia na vyššiu úroveň. Na takú úroveň, aby sa ľudia s vysokoškolským, ale ani so základným vzdelaním, mladí ani starí, z mesta ani z dediny už nenechali balamutiť od populistických politikov a vládnucich demagógov. Aby si vedeli obhájiť svoje občianske postoje, aby poznali svoje občianske práva, ale aj povinnosti, aby sa domáhali práva a slušnosti.
Zdá sa vám to príliš idealistické, nereálne a vzdialené? Iste, pokiaľ pre to nič neurobíme, naozaj to tak bude. Zdá sa vám, že na to nemáme potrebné technické vybavenie, komunikačnú infraštruktúru, lacné spojenie na internet a jednoduchšie počítače? Áno, zatiaľ má prístup na sieť len menšina slovenskej populácie a pre istú časť väčšiny to aj tak ešte dlho zostane. Pre cenovú náročnosť, zložitosť ovládania a vlastne aj zmysluplnosť je pre ich bežný život počítačový svet nedostupnou trinástou komnatou. Hoci vybavenosť podnikov a domácností počítačom a pripojením na internet či aspoň mobilom s prístupom na WAP bude rásť, nebude tempo rastu dostatočné na to, aby sme istú časť spoločnosti nechtiac neodsúvali na okraj, nerobili z nej občanov druhej kategórie. Existujú však náhradné riešenia, ako tento hendikep odstrániť alebo aspoň potlačiť. Možností je viacero, ale prišlo mi na um, prečo sa ešte neobjavil nikto s nápadom dodať novú funkcionalitu bežnému domácemu telefónu, pripojenému na pevnú linku, a obnoviť tak jeho význam. Čo takto doplniť ho o primitívny modem, prípadne aj malý displej a malú klávesnicu? Všetko záležitosti za pár sto korún. A čo tak prepojiť telefón s domácim televízorom, veď ten je skoro v každej domácnosti... A už máme k dispozícii takmer plnohodnotný informačný spotrebič.
To by mohlo byť napríklad jedno z riešení pre domácnosti, ktoré sú buď menej majetné, alebo sa nezaujímajú o počítače, mobily ani internet. Ale napriek tomu sa chcú zapojiť do občianskeho života. Takže ani infraštruktúra by nemusela byť neprekonateľným problémom. Čo však je a bude stále problémom, je záujem a snaha tieto veci riešiť. Nie v megaprojektoch za miliardy korún s realizáciu o X rokov. Treba vymýšľať a realizovať zaujímavé, zmysluplné menšie projektíky, ktoré vôbec nemusia byť finančne náročné. Nápady, ktoré by dodali nový impulz tejto spoločnosti. Každý má šancu a možnosť zapojiť sa. Keby ste mali záujem v tomto smere niečo podniknúť a neviete, ako na to, dajte o sebe vedieť a spolu niečo vymyslíme.
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Navonok by sa mohlo zdať, že v poslednom čase sa veci začínajú hýbať. Minulý rok sa vláda totiž konečne zaoberala koncepčným materiálom na podporu rozvoja informačnej spoločnosti (zatiaľ ho však neschválila) a v súčasnosti dokonca ide vytvoriť špecializovanú Národnú agentúru pre informatizáciu spoločnosti. Napriek tomu som skeptický. Politici sa myšlienok o občianskej spoločnosti a on line demokracii boja ako čert svätenej vody (ako by aj nie, veď im ide o kreslo a s tým spojenú moc a postavenie). A chcieť od úradníkov, aby dobrovoľne spracúvali svoju agendu rýchlejšie, aby s nami komunikovali elektronicky, aby si doplnkové informácie pre vybavovanie našich žiadostí, ktoré aj tak sú k dispozícii na iných útvaroch štátnej správy, zháňali sami a nezaťažovali tým nás, je takisto zrejme veľmi naivné.
Z toho vyplýva, že informačnú spoločnosť si vytvoríme asi sami zdola, v lepšom prípade s pomocou tretieho sektora, rôznych občianských združení, s podporou firiem z IT priemyslu a prostredníctvom špeciálnych projektov. Ale možno s blahosklonným požehnaním vládnych orgánov, ktoré potom prídu slávnostne prestrihnúť stužku...
Keď už sme pri tom, čo si vy predstavujete pod pojmom informačná spoločnosť? To, že budeme všetci masovo používať infokomunikačné prostriedky na získavanie a spracúvanie informácií pre prácu, vzdelávanie a zábavu? Všetci budeme na sieti, každý, počnúc novorodencami a končiac dôchodcami, bude mať svoju emailovú adresu? Každý bude mať prístup k mobilu a počítaču? Áno, to by bolo fajn (ak sa raz toho vôbec dočkáme), ale aj tak sa mi to zdá málo. Informačná spoločnosť by nemala byť cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom na to, aby sme dokázali byť v práci produktívnejší, aby sa naše deti efektívnejšie vzdelávali, aby sme vo voľnom čase mali prístup k bohatším zdrojom zábavy. Ale okrem toho aj na to, aby sme mohli lepšie kontrolovať, hodnotiť, prípadne aj vymienať našich volených zástupcov. Na to, aby sme jednoduchšie komunikovali s úradmi. Na to, aby sme vedeli, ako na miestnej úrovni starosta hospodári s obecnými peniazmi, na to, aby sa občania mohli transparentne vyjadriť proti stavbe smetiska v blízkosti obce či za výstavbu detského ihriska. Na to, aby sa výberové konania konečne prestali odohrávať za dverami zabarikádovanými zvnútra tučnými obálkami. Veď nie je nič jednoduchšie ako zverejniť podmienky výberového konania, spôsob jeho vyhodnocovania a v momente, keď sa odovzdajú ponuky, naraz zverejniť aj tie. A predíde sa nekonečnému spochybňovaniu, napádaniu a opakovaniu ďalších kôl. Informačná spoločnosť by mala byť aj prostriedkom na výmenu názorov, na vytvorenie akéhosi „národného diskusného klubu“ o všetkých možných aj nemožných otázkach spoločenského, politického, kultúrneho, ale aj osobného života. Diskusného klubu, v ktorom by sme si museli obhajovať vlastné názory, kde by sme sa učili prijímať argumenty tých druhých a kde by sa objavovali naozaj originálne myšlienky. Také, ktoré by posúvali úroveň spoločenského vedomia na vyššiu úroveň. Na takú úroveň, aby sa ľudia s vysokoškolským, ale ani so základným vzdelaním, mladí ani starí, z mesta ani z dediny už nenechali balamutiť od populistických politikov a vládnucich demagógov. Aby si vedeli obhájiť svoje občianske postoje, aby poznali svoje občianske práva, ale aj povinnosti, aby sa domáhali práva a slušnosti.
Zdá sa vám to príliš idealistické, nereálne a vzdialené? Iste, pokiaľ pre to nič neurobíme, naozaj to tak bude. Zdá sa vám, že na to nemáme potrebné technické vybavenie, komunikačnú infraštruktúru, lacné spojenie na internet a jednoduchšie počítače? Áno, zatiaľ má prístup na sieť len menšina slovenskej populácie a pre istú časť väčšiny to aj tak ešte dlho zostane. Pre cenovú náročnosť, zložitosť ovládania a vlastne aj zmysluplnosť je pre ich bežný život počítačový svet nedostupnou trinástou komnatou. Hoci vybavenosť podnikov a domácností počítačom a pripojením na internet či aspoň mobilom s prístupom na WAP bude rásť, nebude tempo rastu dostatočné na to, aby sme istú časť spoločnosti nechtiac neodsúvali na okraj, nerobili z nej občanov druhej kategórie. Existujú však náhradné riešenia, ako tento hendikep odstrániť alebo aspoň potlačiť. Možností je viacero, ale prišlo mi na um, prečo sa ešte neobjavil nikto s nápadom dodať novú funkcionalitu bežnému domácemu telefónu, pripojenému na pevnú linku, a obnoviť tak jeho význam. Čo takto doplniť ho o primitívny modem, prípadne aj malý displej a malú klávesnicu? Všetko záležitosti za pár sto korún. A čo tak prepojiť telefón s domácim televízorom, veď ten je skoro v každej domácnosti... A už máme k dispozícii takmer plnohodnotný informačný spotrebič.
To by mohlo byť napríklad jedno z riešení pre domácnosti, ktoré sú buď menej majetné, alebo sa nezaujímajú o počítače, mobily ani internet. Ale napriek tomu sa chcú zapojiť do občianskeho života. Takže ani infraštruktúra by nemusela byť neprekonateľným problémom. Čo však je a bude stále problémom, je záujem a snaha tieto veci riešiť. Nie v megaprojektoch za miliardy korún s realizáciu o X rokov. Treba vymýšľať a realizovať zaujímavé, zmysluplné menšie projektíky, ktoré vôbec nemusia byť finančne náročné. Nápady, ktoré by dodali nový impulz tejto spoločnosti. Každý má šancu a možnosť zapojiť sa. Keby ste mali záujem v tomto smere niečo podniknúť a neviete, ako na to, dajte o sebe vedieť a spolu niečo vymyslíme.
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. mája 2002
PC REVUE
Zákony a zákonitosti, ktorými sa riadi tento svet, sú často čudesné. Hoci IT biznis úpenlivo čaká na koniec recesie, pre ktorú firmy škrtajú výdavky, kde sa len dá, výrobcovia musia naďalej vyrábať a investovať ťažké miliardy do ďalšieho výskumu a vývoja. Nemôžu počkať potichu v kúte, kým kríza pominie a zákazníci sa vrátia, ale musia ešte viac vystupňovať svoje úsilie v uvádzaní nových technológií a produktov na trh, aby sa obnovil záujem zákazníkov. A aby ich nepredbehla konkurencia.
Áno, často to tak býva, že v núdzi sa dokážeme vypnúť k ešte väčším výkonom ako za normálnej situácie. Tak mi je ľúto, že na Slovensku chýbajú osvietenci, ktorí by vysvetlili tomuto ľudu, že aj my sme v podobnej situácii, že z našej spoločensko-politickej devastácie sa dostaneme len tým, že sa ešte viac budeme snažiť o jej zmenu, o zvýšenie životnej úrovne, skvalitnenie medziľudských vzťahov, pozdvihnutie morálky atď. Osvietenci, ktorí by nám dodali ideovú náplň, motiváciu, aby sme v sebe našli silu na obrodenie tejto spoločnosti. Ale poďme späť k IT.
Správy zo sveta hovoria, že technologický vývoj naozaj naberá nový dych. Už teraz sa postupne začínajú objavovať produkty, ktoré prinesú novú úroveň využívania IT v osobnom živote i v biznise. Svet monolitických desktopových PC zaplavujú v súčasnosti mobilné informačné spotrebiče pre rôzne potreby a s rozličnými spôsobmi využívania. Na trh sa konečne dostávajú komerčné verzie dávno predstavovaných a očakávaných konceptov. Technológie, ktorým sa predpovedala veľká budúcnosť: Bluetooth, Wi-Fi, Fire Wire, WLAN, HSCSD, GPRS sa stávajú pomaly bežnou súčasťou nových produktov. Prichá dzajú nové koncepty mobilných počítačov: tabletové PC (Mira), širokouhlé LCD displeje, prenosné minidesktopy (Ezgo), minipočítače v podobe vreckových hodiniek, plnohodnotné PC vo veľkosti PDA (OQO) atď.
Mal som dobrý pocit uspokojenia, keď som v marci na CeBite videl v stánku jednej americkej firmy produkt s názvom PaceBook. Ide o svetovo prvý koncept notebooku, z ktorého sa dá oddeliť diplej a ktorý je funkčný aj samostatne ako tabletové PC. Fór je v tom, že v príhovore som sa týmto nápadom zaoberal už niekedy pred dvoma rokmi. A ako mi povedal ich marketingový riaditeľ, oni sa začali zaoberať touto myšlienkou pred pol druha rokom... Ak má niektorý distribútor záujem o dovoz takéhoto zariadenia na Slovensko, nech sa ozve, poskytnem kontakt.
Objavujú sa miniatúrne digitálne kamerky a fotoaparáty disponujúce vysokým rozlíšením, miniatúrne dataprojektory, supertenké LCD displeje s veľkou uhlopriečkou, vysokokapacitné pamäťové karty, nové generácie mobilov vybavených veľkými displejmi, vreckové počítače s modulmi na bezdrôtové pripojenie do hlasovej alebo dátovej siete. Intel potvrdil platnosť Moorovho zákona aj do budúcnosti, takže procesory naďalej pokračujú vo zvyšovaní výkonu, zhusťovaní integrácie polovodičových prvkov, znižovaní ceny. Do reálnych kontúr sa dostávajú sci-fi myšlienky, ako napr. nanotechnológie, osobné počítačové siete, obliekateľné počítače, realitou sú distribuované výpočtové systémy či využitie peer to peer systémov v biznise.
Objavujú sa lacnejšie a dostupnejšie alternatívy k UMTS v podobe prepojenia existujúcich technológií GSM a Wireless LAN či doplnenia o technológie CDMA, do Európy prichádza úspešná japonská 3G služba i-mode. Na Slovensku čakáme ako na spasenie na DSL, siete FWA sú už spustené, klesli ceny mikrovlniek, buduje sa viacero metropolitných sietí. Pred dverami je liberalizácia slovenského telekomunikačného trhu. Zdá sa teda, že sa konečne postupne odstraňuje aj bariéra cenovo dostupného širokopásmového prístupu k fixnému alebo bezdrôtovému internetu, ktorá sa doteraz zdala asi najťažšou a skoro neprekonateľnou prekážkou. Takže sa zrejme aj u nás doma už blýska na lepšie časy.
Mobilita, bezdrôtový prístup k dátam a službám, variabilita zariadení pre rôzne typy používateľov, prepojenie počítačovej a komunikačnej techniky, spotrebiteľskej a zábavnej elektroniky, koniec nedostatku výkonu, pamäťovej kapacity, stability atď. za neustáleho poklesu cien predstavujú hlavné trendy súčasného sveta IT.
Po dlhom očakávaní teda konečne prichádzajú produkty a technológie, o ktorých sme snívali, na ktoré sme čakali, ktoré sme vždy tak obdivovali vo filmoch a knihách opisujúcich život vo vzdialenej budúcnosti. Pravdu povediac, vidím, že IT napriek súčasnému útlmu biznisu chytá druhý dych, a preto sa teším na prichádzajúce obdobie. Dúfam však, že okrem zvýšenia „životnej IT úrovne“ prinesie nová éra viac voľného času, ktorý mi chýba určite rovnako ako vám. Viac voľného času, ktorý budeme môcť tráviť doma s rodinkou, s kamarátmi pri pive či trápením tela v telocvičniach. S ľuďmi, s ktorými je nám dobre, ale na ktorých stále máme tak málo času. V inom prostredí, ako je informáciami a pracovnými problémami presýtená kancelária. A pri iných činnostiach ako vybavovanie mailov a organizovanie porád. Takže dúfajme, že to bude už čím skôr. Príjemné čítanie májového čísla vám želá
MArtin Drobný
PC REVUE 5/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Áno, často to tak býva, že v núdzi sa dokážeme vypnúť k ešte väčším výkonom ako za normálnej situácie. Tak mi je ľúto, že na Slovensku chýbajú osvietenci, ktorí by vysvetlili tomuto ľudu, že aj my sme v podobnej situácii, že z našej spoločensko-politickej devastácie sa dostaneme len tým, že sa ešte viac budeme snažiť o jej zmenu, o zvýšenie životnej úrovne, skvalitnenie medziľudských vzťahov, pozdvihnutie morálky atď. Osvietenci, ktorí by nám dodali ideovú náplň, motiváciu, aby sme v sebe našli silu na obrodenie tejto spoločnosti. Ale poďme späť k IT.
Správy zo sveta hovoria, že technologický vývoj naozaj naberá nový dych. Už teraz sa postupne začínajú objavovať produkty, ktoré prinesú novú úroveň využívania IT v osobnom živote i v biznise. Svet monolitických desktopových PC zaplavujú v súčasnosti mobilné informačné spotrebiče pre rôzne potreby a s rozličnými spôsobmi využívania. Na trh sa konečne dostávajú komerčné verzie dávno predstavovaných a očakávaných konceptov. Technológie, ktorým sa predpovedala veľká budúcnosť: Bluetooth, Wi-Fi, Fire Wire, WLAN, HSCSD, GPRS sa stávajú pomaly bežnou súčasťou nových produktov. Prichá dzajú nové koncepty mobilných počítačov: tabletové PC (Mira), širokouhlé LCD displeje, prenosné minidesktopy (Ezgo), minipočítače v podobe vreckových hodiniek, plnohodnotné PC vo veľkosti PDA (OQO) atď.
Mal som dobrý pocit uspokojenia, keď som v marci na CeBite videl v stánku jednej americkej firmy produkt s názvom PaceBook. Ide o svetovo prvý koncept notebooku, z ktorého sa dá oddeliť diplej a ktorý je funkčný aj samostatne ako tabletové PC. Fór je v tom, že v príhovore som sa týmto nápadom zaoberal už niekedy pred dvoma rokmi. A ako mi povedal ich marketingový riaditeľ, oni sa začali zaoberať touto myšlienkou pred pol druha rokom... Ak má niektorý distribútor záujem o dovoz takéhoto zariadenia na Slovensko, nech sa ozve, poskytnem kontakt.
Objavujú sa miniatúrne digitálne kamerky a fotoaparáty disponujúce vysokým rozlíšením, miniatúrne dataprojektory, supertenké LCD displeje s veľkou uhlopriečkou, vysokokapacitné pamäťové karty, nové generácie mobilov vybavených veľkými displejmi, vreckové počítače s modulmi na bezdrôtové pripojenie do hlasovej alebo dátovej siete. Intel potvrdil platnosť Moorovho zákona aj do budúcnosti, takže procesory naďalej pokračujú vo zvyšovaní výkonu, zhusťovaní integrácie polovodičových prvkov, znižovaní ceny. Do reálnych kontúr sa dostávajú sci-fi myšlienky, ako napr. nanotechnológie, osobné počítačové siete, obliekateľné počítače, realitou sú distribuované výpočtové systémy či využitie peer to peer systémov v biznise.
Objavujú sa lacnejšie a dostupnejšie alternatívy k UMTS v podobe prepojenia existujúcich technológií GSM a Wireless LAN či doplnenia o technológie CDMA, do Európy prichádza úspešná japonská 3G služba i-mode. Na Slovensku čakáme ako na spasenie na DSL, siete FWA sú už spustené, klesli ceny mikrovlniek, buduje sa viacero metropolitných sietí. Pred dverami je liberalizácia slovenského telekomunikačného trhu. Zdá sa teda, že sa konečne postupne odstraňuje aj bariéra cenovo dostupného širokopásmového prístupu k fixnému alebo bezdrôtovému internetu, ktorá sa doteraz zdala asi najťažšou a skoro neprekonateľnou prekážkou. Takže sa zrejme aj u nás doma už blýska na lepšie časy.
Mobilita, bezdrôtový prístup k dátam a službám, variabilita zariadení pre rôzne typy používateľov, prepojenie počítačovej a komunikačnej techniky, spotrebiteľskej a zábavnej elektroniky, koniec nedostatku výkonu, pamäťovej kapacity, stability atď. za neustáleho poklesu cien predstavujú hlavné trendy súčasného sveta IT.
Po dlhom očakávaní teda konečne prichádzajú produkty a technológie, o ktorých sme snívali, na ktoré sme čakali, ktoré sme vždy tak obdivovali vo filmoch a knihách opisujúcich život vo vzdialenej budúcnosti. Pravdu povediac, vidím, že IT napriek súčasnému útlmu biznisu chytá druhý dych, a preto sa teším na prichádzajúce obdobie. Dúfam však, že okrem zvýšenia „životnej IT úrovne“ prinesie nová éra viac voľného času, ktorý mi chýba určite rovnako ako vám. Viac voľného času, ktorý budeme môcť tráviť doma s rodinkou, s kamarátmi pri pive či trápením tela v telocvičniach. S ľuďmi, s ktorými je nám dobre, ale na ktorých stále máme tak málo času. V inom prostredí, ako je informáciami a pracovnými problémami presýtená kancelária. A pri iných činnostiach ako vybavovanie mailov a organizovanie porád. Takže dúfajme, že to bude už čím skôr. Príjemné čítanie májového čísla vám želá
MArtin Drobný
PC REVUE 5/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. apríla 2002
PC REVUE
Neprekvapuje ma počínanie ľuďí, ktorí prišli o peniaze v skrachovaných bankách a investičných fondoch a neodsudzujem ich za ich naivitu a „hlúposť“. Ešte si nestihli zvyknúť na nástrahy „reálneho kapitalizmu“. Vyrastali v ére socializmu, a tak sa v nich pevne zakorenil pocit, že osud jednotlivca nie je v rukách jeho samotného, ale v rukách „starostlivej“ strany a vlády, ktorej povinnosťou je zabezpečiť prácu a plácu. A tak sa aj správajú.
Je však veľká škoda, že doteraz neodsúdili ani jednu tunelársku skupinu. Ani jeden politický privatizér, ktorý vytuneloval podnik, ani jedna skupina, ktorá zložila na kolená banku či fond, sa nedostala pred súd a nešla za mreže. Prevážajú sa na jaguároch, pokračujú vo svojich „podnikateľských“ aktivitách a naďalej sa vysmievajú ľuďom do očí. Alebo utiekli do zahraničia a tam si užívajú svoje „ťažko zarobené“ peniaze.
Nie som pomstychtivý, ale doprial by som im postaviť sa pred masu všetkých tých ľudí, ktorým zobrali okrem celoživotných úspor aj chuť do ďalšieho života, nech im vysvetlia, kde sú ich peniaze. A len tak „náhodou“ nechať postihnutým nešťastníkom pri ruke menšiu kôpku kameňov... Aspoň by tí darebáci pocítili trochu starozákonnej spravodlivosti... Priveľmi drastické? Ale veď sa pozrime napr. do Saudskej Arábie. Kradneš? Prídeš o ruku!
V každom prípade treba týchto darebákov nechať vo vyšetrovacej väzbe dovtedy, kým sa nenájde dostatočné množstvo dôkazov na ich odsúdenie. Áno, takíto darebáci patria za mreže a Slovensko potrebuje ako soľ príklad niekoľkých usvedčených a odsúdených zlodejov s „bielymi golierikmi“.
Nebuďme však naivní. Platí síce pravidlo, že príležitosť robí zlodeja, a v našom prípade to treba doplniť aj o prostredie. Chyba však nie je iba v tých pár darebákoch, ktorí spôsobili najviac škody. Tí iba dostali príležitosť a využili ju. Chyba je aj na strane prostredia, že im takúto príležitosť poskytlo. A v tom, že nás všetkých takto vychovalo. Potom sa nečudujme, keď vidíme väčšie či menšie darebáctva na rôznych úrovniach a oblastiach života. Problém je v tom, že už od malička vyrastáme s dedičným hriechom nepoctivosti. V školách odpisujeme od susedov a používame ťaháky, predbiehame sa v radoch na vlek, chodíme na červenú a prekračujeme rýchlosť aj tam, kde to naozaj nie je potrebné, podplácame učiteľov našich detí, policajtov menšou pokutou bez bločku, úradníkov za rýchlejšie vybavenie našich žiadostí, lekárov za „lepšiu“ starostlivosť o našich blízkych. Hoci by sa zdalo, že na tom nič nie je, keď to robia všetci, a je to často „nevyhnutné“ na dosiahnutie nášho cieľa, nie je to pravda. Je to deformovaný systém, kriví nám charakter a treba sa ho zbaviť a zaviesť poriadok. A zmeniť prostredie, z ktorého potom vyrastú darebáci, ktorí nás pripravia o miliardy a chuť do života.
Zmeňme tému. Koncom mesiaca nás čaká Cofax. Ako sa v posledných rokoch stalo „dobrým“ zvykom, určite aj tento rok sa spustí lavína štipľavých poznámok a nadávok na adresu Cofaxu. Načo a pre koho? Nič zaujímavé tam nie je, slabá úroveň, treba ho zrušiť atď. Slovenskou módou sa stalo kopnúť si do „mŕtvoly“ (pardón za takýto brutálny výraz) a je určite ľahšie niečo zrušiť ako vybudovať.
Veď iste, nič a nikto nie je dokonalý, ani Cofax taký nie je. No nie je to problém len Cofaxu, ale aj samotného výstavníctva, stagnácie IT biznisu, ako aj zvláštnej slovenskej malomyseľnosti.
Hoci to asi nie je úplne výstižný príklad, trochu mi to pripomína Bratislavu, ktorá sa nasilu chce stať malým veľkomestom, hoci podstatne viac by jej svedčala poloha hoci väčšieho, ale štýlového milého provinčného mestečka, akým vždy bola, resp. aspoň dovtedy, kým z nej súdruhovia nechceli spraviť veľko mesto. Napriek tomu mám Bratislavu rád a teším sa vždy, keď sa opraví nejaká stará budova alebo pribudne nová, ktorá zapadne do charakteru mesta.
Jednoducho aj Cofax si hľadá svoju tvár a podobu a miesto na svete. Nemožno očakávať, že to bude slovenský Comdex alebo CeBIT. A nie je asi správne prepočítavať počet obyvateľov ČR a SR a počet návštevníkov a vystavovateľov a rozlohu Invexu a Cofaxu. S tým sa treba vyrovnať, a ako sme už spomenuli na príklade Bratislavy, veľké nemusí vždy znamenať pekné či príjemné a užitočné. Cofax hľadá model IT výstavy, ktorá by bola vhodná pre slovenské podmienky. Tento rok by lákadlom pre návštevníkov mohol byť nový technologický pavilón, kde konečne návštevníci nájdu IT produkty, na ktoré si budú môcť siahnuť, vyskúšať, pohrať sa s nimi. Tento rok sa v zmenenej podobe na Cofax vrátia veľké firmy, ktoré už teraz nebudú zaťažené potrebou prezentovať sa nákladnými megastánkami. Jednoducho hľadá sa nová podoba, ako spojiť raz do roka návštevníkov, zákazníkov, predajcov a zástupcov veľkých aj menších firiem na jednom reprezentatívnom podujatí. Ak sa chcete zúčastniť na takejto IT párty (dokonca sa to aj rýmuje), príďte sa pozrieť na Cofax. Možno zmeníte názor...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Je však veľká škoda, že doteraz neodsúdili ani jednu tunelársku skupinu. Ani jeden politický privatizér, ktorý vytuneloval podnik, ani jedna skupina, ktorá zložila na kolená banku či fond, sa nedostala pred súd a nešla za mreže. Prevážajú sa na jaguároch, pokračujú vo svojich „podnikateľských“ aktivitách a naďalej sa vysmievajú ľuďom do očí. Alebo utiekli do zahraničia a tam si užívajú svoje „ťažko zarobené“ peniaze.
Nie som pomstychtivý, ale doprial by som im postaviť sa pred masu všetkých tých ľudí, ktorým zobrali okrem celoživotných úspor aj chuť do ďalšieho života, nech im vysvetlia, kde sú ich peniaze. A len tak „náhodou“ nechať postihnutým nešťastníkom pri ruke menšiu kôpku kameňov... Aspoň by tí darebáci pocítili trochu starozákonnej spravodlivosti... Priveľmi drastické? Ale veď sa pozrime napr. do Saudskej Arábie. Kradneš? Prídeš o ruku!
V každom prípade treba týchto darebákov nechať vo vyšetrovacej väzbe dovtedy, kým sa nenájde dostatočné množstvo dôkazov na ich odsúdenie. Áno, takíto darebáci patria za mreže a Slovensko potrebuje ako soľ príklad niekoľkých usvedčených a odsúdených zlodejov s „bielymi golierikmi“.
Nebuďme však naivní. Platí síce pravidlo, že príležitosť robí zlodeja, a v našom prípade to treba doplniť aj o prostredie. Chyba však nie je iba v tých pár darebákoch, ktorí spôsobili najviac škody. Tí iba dostali príležitosť a využili ju. Chyba je aj na strane prostredia, že im takúto príležitosť poskytlo. A v tom, že nás všetkých takto vychovalo. Potom sa nečudujme, keď vidíme väčšie či menšie darebáctva na rôznych úrovniach a oblastiach života. Problém je v tom, že už od malička vyrastáme s dedičným hriechom nepoctivosti. V školách odpisujeme od susedov a používame ťaháky, predbiehame sa v radoch na vlek, chodíme na červenú a prekračujeme rýchlosť aj tam, kde to naozaj nie je potrebné, podplácame učiteľov našich detí, policajtov menšou pokutou bez bločku, úradníkov za rýchlejšie vybavenie našich žiadostí, lekárov za „lepšiu“ starostlivosť o našich blízkych. Hoci by sa zdalo, že na tom nič nie je, keď to robia všetci, a je to často „nevyhnutné“ na dosiahnutie nášho cieľa, nie je to pravda. Je to deformovaný systém, kriví nám charakter a treba sa ho zbaviť a zaviesť poriadok. A zmeniť prostredie, z ktorého potom vyrastú darebáci, ktorí nás pripravia o miliardy a chuť do života.
Zmeňme tému. Koncom mesiaca nás čaká Cofax. Ako sa v posledných rokoch stalo „dobrým“ zvykom, určite aj tento rok sa spustí lavína štipľavých poznámok a nadávok na adresu Cofaxu. Načo a pre koho? Nič zaujímavé tam nie je, slabá úroveň, treba ho zrušiť atď. Slovenskou módou sa stalo kopnúť si do „mŕtvoly“ (pardón za takýto brutálny výraz) a je určite ľahšie niečo zrušiť ako vybudovať.
Veď iste, nič a nikto nie je dokonalý, ani Cofax taký nie je. No nie je to problém len Cofaxu, ale aj samotného výstavníctva, stagnácie IT biznisu, ako aj zvláštnej slovenskej malomyseľnosti.
Hoci to asi nie je úplne výstižný príklad, trochu mi to pripomína Bratislavu, ktorá sa nasilu chce stať malým veľkomestom, hoci podstatne viac by jej svedčala poloha hoci väčšieho, ale štýlového milého provinčného mestečka, akým vždy bola, resp. aspoň dovtedy, kým z nej súdruhovia nechceli spraviť veľko mesto. Napriek tomu mám Bratislavu rád a teším sa vždy, keď sa opraví nejaká stará budova alebo pribudne nová, ktorá zapadne do charakteru mesta.
Jednoducho aj Cofax si hľadá svoju tvár a podobu a miesto na svete. Nemožno očakávať, že to bude slovenský Comdex alebo CeBIT. A nie je asi správne prepočítavať počet obyvateľov ČR a SR a počet návštevníkov a vystavovateľov a rozlohu Invexu a Cofaxu. S tým sa treba vyrovnať, a ako sme už spomenuli na príklade Bratislavy, veľké nemusí vždy znamenať pekné či príjemné a užitočné. Cofax hľadá model IT výstavy, ktorá by bola vhodná pre slovenské podmienky. Tento rok by lákadlom pre návštevníkov mohol byť nový technologický pavilón, kde konečne návštevníci nájdu IT produkty, na ktoré si budú môcť siahnuť, vyskúšať, pohrať sa s nimi. Tento rok sa v zmenenej podobe na Cofax vrátia veľké firmy, ktoré už teraz nebudú zaťažené potrebou prezentovať sa nákladnými megastánkami. Jednoducho hľadá sa nová podoba, ako spojiť raz do roka návštevníkov, zákazníkov, predajcov a zástupcov veľkých aj menších firiem na jednom reprezentatívnom podujatí. Ak sa chcete zúčastniť na takejto IT párty (dokonca sa to aj rýmuje), príďte sa pozrieť na Cofax. Možno zmeníte názor...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. marca 2002
PC REVUE
Počas posledných pár rokov som zaregistroval snahu veľkých výrobcov zmeniť koncept typického kancelárskeho počítača. Väčšinou sa totiž na naše pracovné stoly dostávali univerzálne konfigurácie, ktoré sa rovnako ako na spracovanie excelovských tabuliek, wordovských dokumentov a elektronickej pošty hodia na domáci počítač, hernú zostavu či DTP pracovisko. Nie je žiadnym tajomstvom, že dnešné zostavy s výnimkou náročných grafických aplikácií, ako je napr. renderovanie a vizualizácie komplexných 3D scén, využívajú svoj výkon len na pár desiatok percent. Okrem toho sú aj vybavené rozhraniami, zbernicami, slotmi a veľkým vnútorým priestorom, akoby mali byť pripravené na hociktorú z možností nasadenia. Niektorí výrobcovia síce prišli s konceptom zredukovania možností rozširovania, počtu slotov, resp. vyhodenia všetkých starých rozhraní a zberníc a zmenšenia celej skrinky a jej zabalenia do vzhľadného dizajnu, ale koncepcia zostáva principiálne rovnaká.
Doteraz som neprišiel na to, prečo pre veľké podniky, ktoré kupujú a manažujú stovky a tisíce kancelárskych počítačov, výrobcovia nevymysleli už dávno efektívnejší systém ich nasadenia a využívania. Napríklad distribuovaný komputing, t. j. zdieľanie výkonu viacerých od seba vzdialených supervýkonných počítačov pri jednej spoločnej výpočtovo náročnej úlohe, rozdelenej na menšie čiastky, využívajú akademické centrá a výskumné ústavy už roky. Neviem, prečo by podobný princíp nemohli využívať podstatne menej výkonné kancelárske počítače, hoci vo väčšom počte. Stačí „len“ prepísať operačný systém, aplikácie a prispôsobiť vnútornú architektúru počítačov a odpadá problém pravidelného upgrade starých zostáv vždy, keď na trh príde nový operačný systém alebo náročnejšia aplikácia. Treba však vyriešiť to „len“...
Druhá možnosť je presunúť spracovanie výkonu z pracovnej dosky kancelárskeho stola do jedného centralizovaného miesta. Niežeby to bola originálna myšlienka, veď architektúry typu klient/server či mainframe/terminál tu boli dlhé roky, len neboli dotiahnuté celkom do dôsledkov... Prečo by na pracovnom stole nemohol zostať len monitor, klávesnica a myš? Zabudovať CD mechaniku, „flopinu“ či sieťovku a ďalší potrebný HW do klávesnice či monitora nie je predsa až taký problém. Stačí prenášať údaje zo vstupných zariadení a na monitor prenášať len zmeny obrazovky. Rovnako ani teraz nejde o originálny nápad. Grafické terminálové stanice a terminálové servery už takisto poznáme roky. Opäť však táto myšlienka nebola dotiahnutá úplne do dokonalosti tak, aby bola dostatočne univerzálna, podporovaná zo strany výrobcov HW, operačného systému či tvorcov aplikácií. Ak narastie počet používateľov v podniku a výkon či disková kapacita už nestačí, pridá sa ďalší procesor alebo diskový priestor do centrálneho servera a ide sa ďalej. Takýto model komputingu sa jednoduchšie spravuje, manažuje, zálohuje, lepšie sa strážia veci okolo bezpečnosti, úniku dát atď. Keby sa ho chytili veľkí výrobcovia počítačov, v rámci konkurenčného boja by cena grafických terminálov klesla pod hranicu univerzálnych PC a takýto model by bol aj cenovo efektívnejší. Stačí „len“ dohodnúť sa na rozhraniach, štandardoch, podpore atď.
Ak zájdem vo svojich úvahách ďalej, celkom si viem predstaviť aj tretí model, keby sa spracovaním počítačových úloh zaoberali špecializované metropolitné výpočtové centrá, ktoré by svoju kapacitu poskytovali a prenajímali za poplatok podnikom, školám či domácnostiam na rovnakom princípe ako elektrárne či vodárne. Potrebujete väčší výkon na hranie hier, vizualizáciu 3D projektu či hĺbkový datamining? Žiadny problém, stiahnite si ho zo zásuvky v stene. Stačí „len“, aby sa dohodli zainteresované strany: výrobcovia, vývojári, aby existovala zákazková podstata, aby sa vybudovala príslušná komunikačná infraštruktúra a aby sa prekonala istá konzervatívnosť a predsudky. Ale mohlo by to fungovať, hoci je to skôr vízia dosť ďalekej budúcnosti. Opäť tu však zostáva to nešťastné „len“.
Je preto skôr pravdepodobné, že celé to dopadne úplne inak. Že naďalej bude vývoj pokračovať rovnakým smerom ako doteraz, t. j. neustálym zmenšovaním rozmerov a zvyšovaním výpočtového výkonu a pa mäťovej kapacity na úrovni obyčajného desktopu pri čoraz nižších nákladoch na jednotku výkonu či kapacity, a tak nebude mať zmysel starať sa o efektívnejšie využívanie „strojového času“. Takže staré známe béžové skrinky budú s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej „zdobiť“ naše pracovné stoly.
Tak čo? Tipnete si, ako to dopadne? Ak si netrúfate, čítajte pravidelne PCR a kontúry budúceho desktopového „písidla“ sa vám pokúsime poodhaliť. Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Doteraz som neprišiel na to, prečo pre veľké podniky, ktoré kupujú a manažujú stovky a tisíce kancelárskych počítačov, výrobcovia nevymysleli už dávno efektívnejší systém ich nasadenia a využívania. Napríklad distribuovaný komputing, t. j. zdieľanie výkonu viacerých od seba vzdialených supervýkonných počítačov pri jednej spoločnej výpočtovo náročnej úlohe, rozdelenej na menšie čiastky, využívajú akademické centrá a výskumné ústavy už roky. Neviem, prečo by podobný princíp nemohli využívať podstatne menej výkonné kancelárske počítače, hoci vo väčšom počte. Stačí „len“ prepísať operačný systém, aplikácie a prispôsobiť vnútornú architektúru počítačov a odpadá problém pravidelného upgrade starých zostáv vždy, keď na trh príde nový operačný systém alebo náročnejšia aplikácia. Treba však vyriešiť to „len“...
Druhá možnosť je presunúť spracovanie výkonu z pracovnej dosky kancelárskeho stola do jedného centralizovaného miesta. Niežeby to bola originálna myšlienka, veď architektúry typu klient/server či mainframe/terminál tu boli dlhé roky, len neboli dotiahnuté celkom do dôsledkov... Prečo by na pracovnom stole nemohol zostať len monitor, klávesnica a myš? Zabudovať CD mechaniku, „flopinu“ či sieťovku a ďalší potrebný HW do klávesnice či monitora nie je predsa až taký problém. Stačí prenášať údaje zo vstupných zariadení a na monitor prenášať len zmeny obrazovky. Rovnako ani teraz nejde o originálny nápad. Grafické terminálové stanice a terminálové servery už takisto poznáme roky. Opäť však táto myšlienka nebola dotiahnutá úplne do dokonalosti tak, aby bola dostatočne univerzálna, podporovaná zo strany výrobcov HW, operačného systému či tvorcov aplikácií. Ak narastie počet používateľov v podniku a výkon či disková kapacita už nestačí, pridá sa ďalší procesor alebo diskový priestor do centrálneho servera a ide sa ďalej. Takýto model komputingu sa jednoduchšie spravuje, manažuje, zálohuje, lepšie sa strážia veci okolo bezpečnosti, úniku dát atď. Keby sa ho chytili veľkí výrobcovia počítačov, v rámci konkurenčného boja by cena grafických terminálov klesla pod hranicu univerzálnych PC a takýto model by bol aj cenovo efektívnejší. Stačí „len“ dohodnúť sa na rozhraniach, štandardoch, podpore atď.
Ak zájdem vo svojich úvahách ďalej, celkom si viem predstaviť aj tretí model, keby sa spracovaním počítačových úloh zaoberali špecializované metropolitné výpočtové centrá, ktoré by svoju kapacitu poskytovali a prenajímali za poplatok podnikom, školám či domácnostiam na rovnakom princípe ako elektrárne či vodárne. Potrebujete väčší výkon na hranie hier, vizualizáciu 3D projektu či hĺbkový datamining? Žiadny problém, stiahnite si ho zo zásuvky v stene. Stačí „len“, aby sa dohodli zainteresované strany: výrobcovia, vývojári, aby existovala zákazková podstata, aby sa vybudovala príslušná komunikačná infraštruktúra a aby sa prekonala istá konzervatívnosť a predsudky. Ale mohlo by to fungovať, hoci je to skôr vízia dosť ďalekej budúcnosti. Opäť tu však zostáva to nešťastné „len“.
Je preto skôr pravdepodobné, že celé to dopadne úplne inak. Že naďalej bude vývoj pokračovať rovnakým smerom ako doteraz, t. j. neustálym zmenšovaním rozmerov a zvyšovaním výpočtového výkonu a pa mäťovej kapacity na úrovni obyčajného desktopu pri čoraz nižších nákladoch na jednotku výkonu či kapacity, a tak nebude mať zmysel starať sa o efektívnejšie využívanie „strojového času“. Takže staré známe béžové skrinky budú s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej „zdobiť“ naše pracovné stoly.
Tak čo? Tipnete si, ako to dopadne? Ak si netrúfate, čítajte pravidelne PCR a kontúry budúceho desktopového „písidla“ sa vám pokúsime poodhaliť. Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. februára 2002
PC REVUE
EDITORIAL
Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!
Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!
Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. januára 2002
PC REVUE
Na začiatku roka sa už tradične snažíme „zahrať“ na vizionárov, odhadnúť, kam sa bude uberať v tomto roku vývoj z hľadiska biznisu, nových produktov, technológií, čo nás tento rok čaká, na čo sa môžeme tešiť a na čo ani veľmi nie... Produktom a technológiám venujeme samostatný článok Vízie 2002 (odporúčam do pozornosti!). Tak sa teda skúsme spoločne pozrieť na celosvetové, ale aj lokálne trendy v IT.
Hoci je ešte asi skoro na optimistické vyhlásenia a dobré kvartálne výsledky pár firiem jar ešte nerobia, je možné, že sa svetový trh IT už začne pomaly spamätávať. Nevidím totiž hlboké vnútorné príčiny, prečo by to tak nemalo byť. Chuť investorov investovať do high-tech sektora poklesla najmä po fiasku dot.com firiem, spojenom s celkovým ochladzovaním americkej ekonomiky, pričom posledným klincom bol teroristický útok na N.Y. Hoci sú to rozhodne vážne momenty, ich podstatou je do značnej miery aj sklamanie, neistota, opatrnosť, strach, čiže ide skôr o emócie a psychologické príčiny, ktorých najlepším liečiteľom býva čas. Ľudia časom začnú opäť lietať, zasa začnú plánovať investície do IT, a čo je hlavné, začnú nakupovať. Opäť sa objavia nové produkty, technológie, služby a riešenia. Pre firmy bude ich nasadenie predstavovať konkurenčnú výhodu, a teda nevyhnutnosť. Na druhej strane tu je a stále už zostane rastúca snaha firiem o skresávanie nákladov, šetrenie, kde sa len dá: globálne centralizovaný nákup, plánovanie a riadenie firemných zdrojov, konzervatívny prístup k investovaniu do nových technológií, rezervovaný prístup k upgrade existujúcich infraštruktúr IT atď.
Pre spotrebiteľov nové produkty a služby prinesú nové možnosti zábavy, vzdelávania sa, komunikácie či zamestnania. Rozhodne bude pokračovať technologické súperenie firiem, spojené s ich konsolidáciou – po slovensky spájanie, skupovanie, likvidovanie slabších... čiže to, čo doteraz. Výsledkom však bude, že používatelia opäť dostanú vyššiu úžitkovú hodnotu za nižšiu cenu.
Na Slovensku to bude asi trochu inak – vzhľadom na to, že tento rok nás čakajú voľby, čo hovorí samo za seba. Veľké projekty sa budú podpisovať tak do prvého polroka, potom nastane veľké ticho pred búrkou, z ktorého sa budeme v lepšom prípade spamätávať ešte ďalší polrok a v tom horšom ďalšie štyri roky. Ak nie viac... Rovnako sa v tomto roku vo väčšej miere asi začnú prejavovať dôsledky vstupu kapitálu veľkých zahraničných spoločností do slovenských vlajkových lodí. Jednak v podobe centralizovaného nákupu IT riešení, čiže slovenské dcéry dostanú už hotové riešenia a celú infraštruktúru kúpenú niekde v zahraničí, alebo zahraničná matka, ešte stále pod vplyvom udalostí v USA, utlmí investície a náklady, kde sa len dá. Výsledok je rovnaký, a to nedostatok veľkých projektov pre lokálne firmy. Na druhej strane tu síce je nenasýtený segment štátnej správy, ktorý však trpí podvýživou investičných prostriedkov. Pokiaľ by sa však vláda rozhodla oferovať nejaké prostriedky z privatizácie na jeho rozvoj, situáciu to môže zásadne zmeniť. Pri veľkých projektoch sa však na Slovensku objavuje nový fenomén, ktorý má tak blízko k čiernym stránkam slovenskej dušičky. Je ním spochybňovanie výsledkov tendrov. V rámci hesla „keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi“ sa budú súperiace firmy dovtedy vzájomne ohovárať a udávať, až projekt nevyhrá nikto. A je po biznise.
Ďalším hnacím faktorom veľkého biznisu na Slovensku by mohli byť predvstupové rokovania do EÚ a NATO, prechod kompetencií na regionálne samosprávy a paradoxne príchod ďalších zahraničných investorov. Ďalším významným momentom bude posledný rok monopolu ST na telekomunikačnom trhu a s tým súvisiace budovanie pozícií a boj o zákazníka na nasledujúci rok. Nie jednoduchý život budú mať firmy, ktoré získali licenciu na prevádzkovanie FWA, hoci po zrušení služby Analog Plus od ST by mohli očakávať väčší prísun nových zákazníkov. Otáznik visí nad spustením služby GPRS, najmä nad cenovou politikou a kvalitou služby, ktorú mobilní operátori ponúknu. Keby sa mal opakovať druhý WAP, tak to radšej ešte počkajme na siete 3G. Ešte väčší otáznik visí nad tendrom na poskytnutie licencií na UMTS a príchodom ďalšieho mobilného operátora. Na druhej strane sa celkom teším na spustenie služby HSCSD, ktorá umožňuje prenášať dáta cez mobilnú sieť rýchlosťou až 43,2 kb/s a za celkom priaznivých cenových podmienok. Eurotel by ju mal spustiť už od 1. 1. 2002.
Veľkou neznámou masou sú spotrebitelia, ktorých hlad po počítačových produktoch a technológiách je ešte stále nenasýtený a rastie rok čo rok tempom 20 a viac percent. Trh malých a stredných firiem je síce tiež nenasytený, ale je aj komplikovaný a ťažký, najmä preto, že nie je dostatočne podchytený, rozhodujúcim ľuďom v týchto firmách – či už majiteľom, konateľom, alebo manažmentu – často chýba základný prehľad o možnostiach IT. Osveta je však ťažká vec a dosahovať úspech, resp. presadiť sa na tomto segmente trhu je beh na dlhé trate. A to sa nikomu u nás nechce. Časom sa však bude musieť...
Takýto je teda náš pohľad, rozhodne to nebude nudný rok, skôr naopak. A rozhodne sa máme na čo tešiť. Určite by ste chceli byť čo najviac v obraze, udržiavať si prehľad o dianí a koordinovať podľa toho svoje rozhodnutia. A pri tom by sme vám radi boli dobrým sprievodcom práve my. Ak súhlasíte, bude nám potešením... Na stretávanie sa na stránkach PCR aj počas tohto roku sa teší a všetko dobré v ňom vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Hoci je ešte asi skoro na optimistické vyhlásenia a dobré kvartálne výsledky pár firiem jar ešte nerobia, je možné, že sa svetový trh IT už začne pomaly spamätávať. Nevidím totiž hlboké vnútorné príčiny, prečo by to tak nemalo byť. Chuť investorov investovať do high-tech sektora poklesla najmä po fiasku dot.com firiem, spojenom s celkovým ochladzovaním americkej ekonomiky, pričom posledným klincom bol teroristický útok na N.Y. Hoci sú to rozhodne vážne momenty, ich podstatou je do značnej miery aj sklamanie, neistota, opatrnosť, strach, čiže ide skôr o emócie a psychologické príčiny, ktorých najlepším liečiteľom býva čas. Ľudia časom začnú opäť lietať, zasa začnú plánovať investície do IT, a čo je hlavné, začnú nakupovať. Opäť sa objavia nové produkty, technológie, služby a riešenia. Pre firmy bude ich nasadenie predstavovať konkurenčnú výhodu, a teda nevyhnutnosť. Na druhej strane tu je a stále už zostane rastúca snaha firiem o skresávanie nákladov, šetrenie, kde sa len dá: globálne centralizovaný nákup, plánovanie a riadenie firemných zdrojov, konzervatívny prístup k investovaniu do nových technológií, rezervovaný prístup k upgrade existujúcich infraštruktúr IT atď.
Pre spotrebiteľov nové produkty a služby prinesú nové možnosti zábavy, vzdelávania sa, komunikácie či zamestnania. Rozhodne bude pokračovať technologické súperenie firiem, spojené s ich konsolidáciou – po slovensky spájanie, skupovanie, likvidovanie slabších... čiže to, čo doteraz. Výsledkom však bude, že používatelia opäť dostanú vyššiu úžitkovú hodnotu za nižšiu cenu.
Na Slovensku to bude asi trochu inak – vzhľadom na to, že tento rok nás čakajú voľby, čo hovorí samo za seba. Veľké projekty sa budú podpisovať tak do prvého polroka, potom nastane veľké ticho pred búrkou, z ktorého sa budeme v lepšom prípade spamätávať ešte ďalší polrok a v tom horšom ďalšie štyri roky. Ak nie viac... Rovnako sa v tomto roku vo väčšej miere asi začnú prejavovať dôsledky vstupu kapitálu veľkých zahraničných spoločností do slovenských vlajkových lodí. Jednak v podobe centralizovaného nákupu IT riešení, čiže slovenské dcéry dostanú už hotové riešenia a celú infraštruktúru kúpenú niekde v zahraničí, alebo zahraničná matka, ešte stále pod vplyvom udalostí v USA, utlmí investície a náklady, kde sa len dá. Výsledok je rovnaký, a to nedostatok veľkých projektov pre lokálne firmy. Na druhej strane tu síce je nenasýtený segment štátnej správy, ktorý však trpí podvýživou investičných prostriedkov. Pokiaľ by sa však vláda rozhodla oferovať nejaké prostriedky z privatizácie na jeho rozvoj, situáciu to môže zásadne zmeniť. Pri veľkých projektoch sa však na Slovensku objavuje nový fenomén, ktorý má tak blízko k čiernym stránkam slovenskej dušičky. Je ním spochybňovanie výsledkov tendrov. V rámci hesla „keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi“ sa budú súperiace firmy dovtedy vzájomne ohovárať a udávať, až projekt nevyhrá nikto. A je po biznise.
Ďalším hnacím faktorom veľkého biznisu na Slovensku by mohli byť predvstupové rokovania do EÚ a NATO, prechod kompetencií na regionálne samosprávy a paradoxne príchod ďalších zahraničných investorov. Ďalším významným momentom bude posledný rok monopolu ST na telekomunikačnom trhu a s tým súvisiace budovanie pozícií a boj o zákazníka na nasledujúci rok. Nie jednoduchý život budú mať firmy, ktoré získali licenciu na prevádzkovanie FWA, hoci po zrušení služby Analog Plus od ST by mohli očakávať väčší prísun nových zákazníkov. Otáznik visí nad spustením služby GPRS, najmä nad cenovou politikou a kvalitou služby, ktorú mobilní operátori ponúknu. Keby sa mal opakovať druhý WAP, tak to radšej ešte počkajme na siete 3G. Ešte väčší otáznik visí nad tendrom na poskytnutie licencií na UMTS a príchodom ďalšieho mobilného operátora. Na druhej strane sa celkom teším na spustenie služby HSCSD, ktorá umožňuje prenášať dáta cez mobilnú sieť rýchlosťou až 43,2 kb/s a za celkom priaznivých cenových podmienok. Eurotel by ju mal spustiť už od 1. 1. 2002.
Veľkou neznámou masou sú spotrebitelia, ktorých hlad po počítačových produktoch a technológiách je ešte stále nenasýtený a rastie rok čo rok tempom 20 a viac percent. Trh malých a stredných firiem je síce tiež nenasytený, ale je aj komplikovaný a ťažký, najmä preto, že nie je dostatočne podchytený, rozhodujúcim ľuďom v týchto firmách – či už majiteľom, konateľom, alebo manažmentu – často chýba základný prehľad o možnostiach IT. Osveta je však ťažká vec a dosahovať úspech, resp. presadiť sa na tomto segmente trhu je beh na dlhé trate. A to sa nikomu u nás nechce. Časom sa však bude musieť...
Takýto je teda náš pohľad, rozhodne to nebude nudný rok, skôr naopak. A rozhodne sa máme na čo tešiť. Určite by ste chceli byť čo najviac v obraze, udržiavať si prehľad o dianí a koordinovať podľa toho svoje rozhodnutia. A pri tom by sme vám radi boli dobrým sprievodcom práve my. Ak súhlasíte, bude nám potešením... Na stretávanie sa na stránkach PCR aj počas tohto roku sa teší a všetko dobré v ňom vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. decembra 2001
PC REVUE
Na konci každého roku sa na tomto mieste už pravidelne snažím urobiť bilanciu „strát a nálezov“ – toho, čo sa nám podarilo v PCR dosiahnuť, a toho, o čo sa budeme usilovať v roku ďalšom. Nie sme majstri veľkých gest a slov ani imidžové superhviezdy. Všetko to, čo sa s PCR nielen tento rok, ale počas jeho existencie udialo, je výsledkom len a len poctivej práce a našej úprimnej snahy po neustálom zlepšovaní časopisu, ktorému venujeme všetky svoje sily, čas a energiu a niekedy aj zdravie (kam počítam aj vytečené nervy, žalúdočné vredy a pribúdajúce šediny...).
Tento rok sme si na mušku vzali z obsahu najmä spravodajstvo a testy. Na adrese itnews.sk sme ešte koncom minulého roka spustili vlastný spravodajský web zo sveta IT, ktorý má za cieľ suplovať hendikep papierového mesačníka jednak z hľadiska možnosti aktualizácie, ale aj rozsahu. Denne nám tak na webe pribúda 15 – 20 správ, ktoré by sa na papier aj tak nepodarilo vpratať. To nám umožňuje do papierového PCR pridať vlastne ďalšiu elektronickú rubriku, ktorá si pomaly, ale isto nachádza svojich pravidelných čitateľov. Rovnako aj ďalšie rubriky portálu pcrevue.sk majú za cieľ priniesť svojmu papierovému vzoru pridanú hodnotu v podobe informácií, ktoré buď nemá zmysel dávať na papier, alebo sa tam nezmestia, prípadne elektronická verzia umožní ich vyššie zhodnotenie v podobe triedenia, vyhľadávania či interaktivity, ktorú papierové médium nikdy nemôže poskytnúť. Realita ešte značne zaostáva za našimi plánmi a predstavami, čo je asi dané tým, že sa v takom malom redakčnom kolektíve púšťame do aktivít, ktoré by za daných okolností zabezpečovala samostatná redakcia. Tá by si však na seba musela vedieť zarobiť, čo sa mi v podmienkach slovenského internetu zatiaľ nezdá celkom reálne. Ale pokiaľ viete o nadšencoch, ktorí by nám s tým chceli pomôcť :-), radi ich medzi sebou privítame... No je dosť možné, že situácia sa už čoskoro radikálne zmení k lepšiemu a o. i. začneme napríklad dávať na web úplné znenia všetkých článkov z PCR v rámci elektronického archívu.
Pri plánovaní porovnávacích testov pred rokom sme si určili cieľ priniesť každý mesiac v PCR minimálne dva porovnávacie testy či prehľady. To sa nám viac-menej aj podarilo, ibaže s odstupom času sme v priebehu roka získali pocit, že vás číslami, tabuľkami, grafmi a celkovým rozsahom testov príliš zahlcujeme. Snaha urobiť čo najkomplexnejšie porovnanie čo najväčšej ponuky produktov na slovenskom trhu vyústila do megatestov, v ktorých bolo porovnaných niekedy až 40 produktov a ku každému z nich bolo zmeraných obrovské množstvo parametrov. V konečnom dôsledku to malo za následok neprehľadnosť, ťažkopádnosť a niekedy aj neaktuálnosť, pretože pokiaľ sme sa niektorej dynamicky sa meniacej produktovej skupine venovali len raz za rok, hoci komplexne, v čase uverejnenia testu boli niektoré údaje už staré a o pár mesiacov neskôr už vlastne neaktuálne, lebo dané produkty z cenníkov niekedy vypadli, nahradené novými modelmi. Preto sme sa rozhodli na budúci rok robiť viacero menších porovnávacích testov, v ktorých budú uverejňované už len extrahované výsledky s čo najväčšou pridanou hodnotou, umožňujúcou ľahšiu a prehľadnejšiu orientáciu, a teda aj flexibilnejšiu pomoc pri výbere vhodného zariadenia pred kúpou. Sólo recenzie, samozrejme, zostanú, ale vo väčšom rozsahu pribudne aj žáner jednoduchých, stručných technických predstavení.
Trochu sme „prekopali“ rozmiestnenie niektorých rubrík, pohrali sme sa s grafikou, niektoré rubriky sme na základe vašich požiadaviek výrazne posilnili (shareware, gamesy, internet atď.). V budúcom roku chceme posilniť žánre, na ktoré nám tento rok nevyšiel priestor či čas. Pôjde najmä o cover story, teda nosné tematické články, rozhovory, prieskumy a prehľady. Dobrou správou je, že pridržiavajúc sa našej sociálnej politiky, pokúsime sa podržať stánkovú cenu časopisu (dúfam, že na tom „nevykrvácame“...). Napriek tomu, že budúci rok sa zaväzujeme vydať min. 6 CD príloh, predplatitelia ušetria na celoročnom predplatnom min. 150 korún a v lepšom prípade až 192 korún.
Takže toto sme (popri iných záležitostiach) riešili tento rok a takéto máme plány na budúci rok. Ak máte návrhy, nápady, pripomienky, sem s nimi – váš názor je pre nás životne dôležitý. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak máte pocit, že by ste vedeli prispieť nielen poznámkou či kritikou (alebo pochvalou :-) ), a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, ohláste sa a niečo spolu vymyslíme.
Tento rok bol mimoriadne bohatý na udalosti, bohužiaľ, nielen na tie príjemné. Mení sa svet, menia sa podmienky a príležitosti, menia sa ľudia. Koniec koncov som za, zmeňme sa. Pokiaľ sa má totiž niečo v tejto spoločnosti zmeniť, treba začať od seba. Vyššiu životnú úroveň, materiálnu, ale aj duchovnú, kvalitnejšie medziľudské vzťahy, ale aj znovuobjavenie tradičných hodnôt a vzorov správania sa nám neprinesie ani nová politická strana, ani nová vláda, ani vstup do NATO či EU. Musíme si pomôcť sami! Nebude to ani jednoduché, ani rýchle, ani bezbolestné... Ale ak má niekto lepší recept, ako tu niečo konečne zmeniť, nech nám ho pošle. Radi ho zverejníme.
Želám vám príjemné prežitie vianočných sviatkov a bezproblémový vstup do nového roku. Pozor, to nie je len tradičná koncoročná fráza! Minulý rok sme totiž hneď po Vianociach začínali „namokro“, keďže práve cez sviatky praskla vodovodná hadička na umývadle a celé prízemie redakcie bolo po kolená pod vodou...
Takže ešte raz, všetko dobré osobne aj v práci vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Tento rok sme si na mušku vzali z obsahu najmä spravodajstvo a testy. Na adrese itnews.sk sme ešte koncom minulého roka spustili vlastný spravodajský web zo sveta IT, ktorý má za cieľ suplovať hendikep papierového mesačníka jednak z hľadiska možnosti aktualizácie, ale aj rozsahu. Denne nám tak na webe pribúda 15 – 20 správ, ktoré by sa na papier aj tak nepodarilo vpratať. To nám umožňuje do papierového PCR pridať vlastne ďalšiu elektronickú rubriku, ktorá si pomaly, ale isto nachádza svojich pravidelných čitateľov. Rovnako aj ďalšie rubriky portálu pcrevue.sk majú za cieľ priniesť svojmu papierovému vzoru pridanú hodnotu v podobe informácií, ktoré buď nemá zmysel dávať na papier, alebo sa tam nezmestia, prípadne elektronická verzia umožní ich vyššie zhodnotenie v podobe triedenia, vyhľadávania či interaktivity, ktorú papierové médium nikdy nemôže poskytnúť. Realita ešte značne zaostáva za našimi plánmi a predstavami, čo je asi dané tým, že sa v takom malom redakčnom kolektíve púšťame do aktivít, ktoré by za daných okolností zabezpečovala samostatná redakcia. Tá by si však na seba musela vedieť zarobiť, čo sa mi v podmienkach slovenského internetu zatiaľ nezdá celkom reálne. Ale pokiaľ viete o nadšencoch, ktorí by nám s tým chceli pomôcť :-), radi ich medzi sebou privítame... No je dosť možné, že situácia sa už čoskoro radikálne zmení k lepšiemu a o. i. začneme napríklad dávať na web úplné znenia všetkých článkov z PCR v rámci elektronického archívu.
Pri plánovaní porovnávacích testov pred rokom sme si určili cieľ priniesť každý mesiac v PCR minimálne dva porovnávacie testy či prehľady. To sa nám viac-menej aj podarilo, ibaže s odstupom času sme v priebehu roka získali pocit, že vás číslami, tabuľkami, grafmi a celkovým rozsahom testov príliš zahlcujeme. Snaha urobiť čo najkomplexnejšie porovnanie čo najväčšej ponuky produktov na slovenskom trhu vyústila do megatestov, v ktorých bolo porovnaných niekedy až 40 produktov a ku každému z nich bolo zmeraných obrovské množstvo parametrov. V konečnom dôsledku to malo za následok neprehľadnosť, ťažkopádnosť a niekedy aj neaktuálnosť, pretože pokiaľ sme sa niektorej dynamicky sa meniacej produktovej skupine venovali len raz za rok, hoci komplexne, v čase uverejnenia testu boli niektoré údaje už staré a o pár mesiacov neskôr už vlastne neaktuálne, lebo dané produkty z cenníkov niekedy vypadli, nahradené novými modelmi. Preto sme sa rozhodli na budúci rok robiť viacero menších porovnávacích testov, v ktorých budú uverejňované už len extrahované výsledky s čo najväčšou pridanou hodnotou, umožňujúcou ľahšiu a prehľadnejšiu orientáciu, a teda aj flexibilnejšiu pomoc pri výbere vhodného zariadenia pred kúpou. Sólo recenzie, samozrejme, zostanú, ale vo väčšom rozsahu pribudne aj žáner jednoduchých, stručných technických predstavení.
Trochu sme „prekopali“ rozmiestnenie niektorých rubrík, pohrali sme sa s grafikou, niektoré rubriky sme na základe vašich požiadaviek výrazne posilnili (shareware, gamesy, internet atď.). V budúcom roku chceme posilniť žánre, na ktoré nám tento rok nevyšiel priestor či čas. Pôjde najmä o cover story, teda nosné tematické články, rozhovory, prieskumy a prehľady. Dobrou správou je, že pridržiavajúc sa našej sociálnej politiky, pokúsime sa podržať stánkovú cenu časopisu (dúfam, že na tom „nevykrvácame“...). Napriek tomu, že budúci rok sa zaväzujeme vydať min. 6 CD príloh, predplatitelia ušetria na celoročnom predplatnom min. 150 korún a v lepšom prípade až 192 korún.
Takže toto sme (popri iných záležitostiach) riešili tento rok a takéto máme plány na budúci rok. Ak máte návrhy, nápady, pripomienky, sem s nimi – váš názor je pre nás životne dôležitý. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak máte pocit, že by ste vedeli prispieť nielen poznámkou či kritikou (alebo pochvalou :-) ), a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, ohláste sa a niečo spolu vymyslíme.
Tento rok bol mimoriadne bohatý na udalosti, bohužiaľ, nielen na tie príjemné. Mení sa svet, menia sa podmienky a príležitosti, menia sa ľudia. Koniec koncov som za, zmeňme sa. Pokiaľ sa má totiž niečo v tejto spoločnosti zmeniť, treba začať od seba. Vyššiu životnú úroveň, materiálnu, ale aj duchovnú, kvalitnejšie medziľudské vzťahy, ale aj znovuobjavenie tradičných hodnôt a vzorov správania sa nám neprinesie ani nová politická strana, ani nová vláda, ani vstup do NATO či EU. Musíme si pomôcť sami! Nebude to ani jednoduché, ani rýchle, ani bezbolestné... Ale ak má niekto lepší recept, ako tu niečo konečne zmeniť, nech nám ho pošle. Radi ho zverejníme.
Želám vám príjemné prežitie vianočných sviatkov a bezproblémový vstup do nového roku. Pozor, to nie je len tradičná koncoročná fráza! Minulý rok sme totiž hneď po Vianociach začínali „namokro“, keďže práve cez sviatky praskla vodovodná hadička na umývadle a celé prízemie redakcie bolo po kolená pod vodou...
Takže ešte raz, všetko dobré osobne aj v práci vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. novembra 2001
PC REVUE
Tragédia v USA sa dotkla množstva aspektov nášho života, nevynímajúc ani sektor IT. Okrem množstva osobných tragédií ľudí z IT, ktorí sa nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, samozrejme, ovplyvnila aj životný rytmus biznisu, ktorý sa na pár dní takmer úplne zastavil a potom sa len pomaly začal rozbiehať. Niektoré zdroje uvádzajú škody v astronomických výškach stoviek miliárd dolárov, čo sa mi však zdá prehnané. Navyše keď si uvedomíme, že tragédia odhalila mnohé slabiny informačnej a komunikačnej infraštruktúry podnikov a, naopak, poukázala na nevyhnutnosť decentralizácie, zálohovania, redundancie zdrojov, ale aj ochrany proti kybernetickým útokom a neželaným infiltráciám, vygeneruje táto udalosť pre IT sektor množstvo biznisu, pretože spanikárčení zákazníci sa budú dožadovať okamžitého upgrade svojich IT infraštruktúr. Tragédia jasne poukázala, že ak konzervatívna spoločnosť nevymení papierový dokument za elektronický so všetkou starostlivosťou, ktorá mu prináleží, v prípade aj podstatne menšej nehody, ako bola tá v New Yorku, to môže pre podnik znamenať okamžitý exitus. Udalosti v USA priniesli aj efekt lesného požiaru, keď pre neduživejšie spoločnosti na vratkých nohách znamenali posledný klinec do rakvy.
V nijakom prípade nechcem znižovať hrôzu tragédie v USA, ale je neuveriteľné, akým zásadným spôsobom sa dotkla celého sveta, aké citlivé sú všetky globálne spoločenské, politické, ale aj biznis procesy. Neuveriteľná bola aj mediálna hystéria, ktorá sa spustila po konflikte. Áno, je to hrozné, zomrelo veľa ľudí, vznikli veľké škody, ale z vecného hľadiska to bolo lokálne nešťastie, také ako zemetrasenie v Arménsku alebo záplavy či tajfúny v Bangladéši. To, prečo sú médiá ešte mesiace po udalostiach stále plné tej istej témy, je okrem vojenského zásahu najmä fakt, že sa to dotklo práve USA, že bol otrasený pocit bezpečnosti a nedotknuteľnosti, čo pre USA, ktoré vojnový konflikt na vlastnom území nikdy nezažili, je úplne nepredstaviteľné. Pozitívnym prínosom tragédie by bolo, keby sa svetové mocnosti naozaj spojili, prekonali pocit potreby ochraňovať vlastné mocenské záujmy a naozaj by ak už nie zlikvidovali, tak aspoň výrazne potlačili svetový terorizmus. A dobre by bolo, keby im vydržalo nasadenie a pocit spolupatričnosti pri liečení ďalších svetových „vredov“, ako sú organizovaná kriminalita, diktátorské režimy, ochrana životného prostredia atď. Jednoducho by sa pokúsili zaviesť globálnu „diktatúru“ demokracie a svetový poriadok. Ale to som asi priveľký optimista (ak nie priam naivka).
Vráťme sa však späť k IT. Treba uznať, že to tie firmy naozaj nemajú ľahké. Najprv spľasla bublina dot-com, potom prišla recesia, teraz udalosti v USA. Každú chvíľu príde informácia o ďalšej akvizícii či bankrote. Spred očí nám miznú firmy, s ktorými sme sa stretávali uplynulých 10 – 20 rokov. Svet sa mení, mení sa trh, mení sa správanie zákazníkov, menia sa ich potreby. Je možné, že v každom segmente zostane nakoniec dvojica-trojica veľkých hráčov a menšie ryby budú jednoducho pohltené. Prekvapuje ma však, že väčšina firiem odovzdane čaká, ako to s nimi dopadne, hoci mnohé náznaky meniaceho sa prostredia tu sú keď už nie roky, tak určite mesiace. Nerozumiem ambíciám mnohých veľkých firiem robiť všetko: vyrábať a predávať železo, softvér, mať vlastný vývoj, robiť integráciu, mať celosvetové zastúpenie. Teraz sa následne búchajú do hrude: „My sme tí správni chlapci, ktorí vám budú robiť servis,“ vidiac v službách poslednú profitabilnú aktivitu. Bohužiaľ, zabúdajú, že na toto tajomstvo prišli už aj iní. Nerozumiem, prečo si už dávno mnohé veľké firmy nepovedali: Nejdem robiť vlastnú výrobu, lebo v tom je lepší XY a je pre mňa lacnejšie kupovať to od nich a predávať pod vlastnou nálepkou. Nejdem robiť koncový predaj, lebo XY má takú efektívnu logistiku, s ktorou sa nedá súperiť. Nejdem robiť vlastný výskum, lebo je príšerne drahý a je výhodnejšie platiť licenčné poplatky. Nebudem udržiavať pri živote také široké produktové portfólio, keď väčšina z neho je udržiavaná pri živote umelo, len z dôvodu prestíže či imidžu. Nebudem za každú cenu držať trhový podiel, keď pri tom vykrvácam. Robme len to, v čom sme dobrí, robme to však poriadne a s nasadením všetkých zdrojov. Dávno je preč éra, keď všetci robili všetko: dajte nám tú zákazku a my vám dáme desktopy, servery, sieťovú infraštruktúru, systémovú integráciu, služby. Excelentným príkladom je PC trh, na ktorom krvácajú skoro všetci, podobným syndrómom sú postihnutí výrobcovia mobilných telefónov, ktorí sa v záujme prežitia buď vzdávajú výroby, alebo dokonca spájajú s pôvodnou konkurenciou.
Pravdu povediac, nezávidím riaditeľom veľkých firiem ich stotisícové platy a bonusy, hoci sú v dolároch. Nie je jednoduché uspokojiť naraz akcionárov, zákazníkov aj vlastných zamestnancov. Ak do toho navyše príde zmenená situácia na trhu, nedajbože katastrofa ako tá v USA, umanažovať taký kolos je mimoriadne náročné, ak nie nemožné. Niekedy však treba nájsť odvahu urobiť rázny chirurgický rez, presvedčiť všetkých zúčastnených o jeho nevyhnutnosti a uskutočniť ich. „Bohužiaľ“, všetci sme len ľudia, a preto v súčasnosti vidíme toľko chybných rozhodnutí a následných pádov okolo seba. Zákon džungle je však neúprosný...
BTW: ako vidíte z obálky, v rukách držíte práve sté vydanie PCR. Keďže táto udalosť presahuje rozsah vyhradený na príhovor, venujem sa jej v samostatnom článku. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Zaujímavé čítanie jubilejného čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
V nijakom prípade nechcem znižovať hrôzu tragédie v USA, ale je neuveriteľné, akým zásadným spôsobom sa dotkla celého sveta, aké citlivé sú všetky globálne spoločenské, politické, ale aj biznis procesy. Neuveriteľná bola aj mediálna hystéria, ktorá sa spustila po konflikte. Áno, je to hrozné, zomrelo veľa ľudí, vznikli veľké škody, ale z vecného hľadiska to bolo lokálne nešťastie, také ako zemetrasenie v Arménsku alebo záplavy či tajfúny v Bangladéši. To, prečo sú médiá ešte mesiace po udalostiach stále plné tej istej témy, je okrem vojenského zásahu najmä fakt, že sa to dotklo práve USA, že bol otrasený pocit bezpečnosti a nedotknuteľnosti, čo pre USA, ktoré vojnový konflikt na vlastnom území nikdy nezažili, je úplne nepredstaviteľné. Pozitívnym prínosom tragédie by bolo, keby sa svetové mocnosti naozaj spojili, prekonali pocit potreby ochraňovať vlastné mocenské záujmy a naozaj by ak už nie zlikvidovali, tak aspoň výrazne potlačili svetový terorizmus. A dobre by bolo, keby im vydržalo nasadenie a pocit spolupatričnosti pri liečení ďalších svetových „vredov“, ako sú organizovaná kriminalita, diktátorské režimy, ochrana životného prostredia atď. Jednoducho by sa pokúsili zaviesť globálnu „diktatúru“ demokracie a svetový poriadok. Ale to som asi priveľký optimista (ak nie priam naivka).
Vráťme sa však späť k IT. Treba uznať, že to tie firmy naozaj nemajú ľahké. Najprv spľasla bublina dot-com, potom prišla recesia, teraz udalosti v USA. Každú chvíľu príde informácia o ďalšej akvizícii či bankrote. Spred očí nám miznú firmy, s ktorými sme sa stretávali uplynulých 10 – 20 rokov. Svet sa mení, mení sa trh, mení sa správanie zákazníkov, menia sa ich potreby. Je možné, že v každom segmente zostane nakoniec dvojica-trojica veľkých hráčov a menšie ryby budú jednoducho pohltené. Prekvapuje ma však, že väčšina firiem odovzdane čaká, ako to s nimi dopadne, hoci mnohé náznaky meniaceho sa prostredia tu sú keď už nie roky, tak určite mesiace. Nerozumiem ambíciám mnohých veľkých firiem robiť všetko: vyrábať a predávať železo, softvér, mať vlastný vývoj, robiť integráciu, mať celosvetové zastúpenie. Teraz sa následne búchajú do hrude: „My sme tí správni chlapci, ktorí vám budú robiť servis,“ vidiac v službách poslednú profitabilnú aktivitu. Bohužiaľ, zabúdajú, že na toto tajomstvo prišli už aj iní. Nerozumiem, prečo si už dávno mnohé veľké firmy nepovedali: Nejdem robiť vlastnú výrobu, lebo v tom je lepší XY a je pre mňa lacnejšie kupovať to od nich a predávať pod vlastnou nálepkou. Nejdem robiť koncový predaj, lebo XY má takú efektívnu logistiku, s ktorou sa nedá súperiť. Nejdem robiť vlastný výskum, lebo je príšerne drahý a je výhodnejšie platiť licenčné poplatky. Nebudem udržiavať pri živote také široké produktové portfólio, keď väčšina z neho je udržiavaná pri živote umelo, len z dôvodu prestíže či imidžu. Nebudem za každú cenu držať trhový podiel, keď pri tom vykrvácam. Robme len to, v čom sme dobrí, robme to však poriadne a s nasadením všetkých zdrojov. Dávno je preč éra, keď všetci robili všetko: dajte nám tú zákazku a my vám dáme desktopy, servery, sieťovú infraštruktúru, systémovú integráciu, služby. Excelentným príkladom je PC trh, na ktorom krvácajú skoro všetci, podobným syndrómom sú postihnutí výrobcovia mobilných telefónov, ktorí sa v záujme prežitia buď vzdávajú výroby, alebo dokonca spájajú s pôvodnou konkurenciou.
Pravdu povediac, nezávidím riaditeľom veľkých firiem ich stotisícové platy a bonusy, hoci sú v dolároch. Nie je jednoduché uspokojiť naraz akcionárov, zákazníkov aj vlastných zamestnancov. Ak do toho navyše príde zmenená situácia na trhu, nedajbože katastrofa ako tá v USA, umanažovať taký kolos je mimoriadne náročné, ak nie nemožné. Niekedy však treba nájsť odvahu urobiť rázny chirurgický rez, presvedčiť všetkých zúčastnených o jeho nevyhnutnosti a uskutočniť ich. „Bohužiaľ“, všetci sme len ľudia, a preto v súčasnosti vidíme toľko chybných rozhodnutí a následných pádov okolo seba. Zákon džungle je však neúprosný...
BTW: ako vidíte z obálky, v rukách držíte práve sté vydanie PCR. Keďže táto udalosť presahuje rozsah vyhradený na príhovor, venujem sa jej v samostatnom článku. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Zaujímavé čítanie jubilejného čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. októbra 2001
PC REVUE
Kto sleduje domáce dianie, musí časom nadobudnúť dojem, že žijeme v Kocúrkove. Príkladov je mnoho, mňa v TV správach minule pobavil jeden. Istý človek objavil na konci Petržalky na okraji poľa porast konope siateho (nie indického...), ktoré sa tiež považuje za drogu, hoci s menšou účinnosťou ako marihuana. Ako správny občan to nahlásil na polícii a nejako sa o tom dozvedel aj redaktor jednej TV. Ten to zverejnil a od policajtov získal na kameru prísľub, že porast bude okamžite zlikvidovaný. Redaktor si počkal, či policajti dodržia slovo a konope zlikvidujú – už aj preto, že v konopnom políčku boli vraj vyšliapané chodníčky svedčiace o jeho navštevovaní. Policajti však neprišli ani ďalší deň, ani deň potom, hoci každý večer ich redaktor vo večerných správach vyzýval, aby už konečne prišli. Klasická ukážka „akčnosti“ našich orgánov. Policajný dôstojník si neuvedomil, že novinári majú „hlúpu“ snahu kontrolovať a naj radšej si berú na mušku verejných činiteľov. Stačilo pritom zobrať troch príslušníkov (napr. tých, čo nám tak radi rozdávajú „papuče“ na autá či strašia nás na cestách radarmi) a kúpiť im tri kosy. Za pár hodín to mohli mať hotové a policajný dôstojník si mohol ušetriť verejnú hanbu. Po troch dňoch „nebezpečné“ konope nakoniec pokosili družstevníci z Rusoviec...
Ďalší príklad je takisto z TV spravodajstva, ale má už trochu bližšie k IT. Všetci dobre vieme, ako je to u nás s vymožiteľnosťou práva, ako dlho sa naťahujú súdne spory. V rámci zlepšenia tejto situácie sa na okresný súd – tuším v Banskej Bystrici – v rámci nového projektu zaviedol nový švajčiarsko-slovenský počítačový projekt Súdny manažment a Podateľňa, ktorý o. i. umožňuje manažovať prideľovanie súdnych prípadov. Vďaka nemu sa už teraz v skúšobnej dobe skrátilo vybavovanie súdnych prípadov z niekoľkých rokov na niekoľko mesiacov! Systém skrátil čas od podania žaloby do vytýčenia prvého pojednávania zo 73 na 49 dní. Takisto čas od pridelenia spisu sudcovi do prvého rozhodnutia vo veci sa z vyše 300 dní skrátil na 48. Výhody nového vybavovania súdnej agendy spočívajú aj v tom, že zákonného sudcu prideľuje počítač a klient sa to dozvie do troch minút. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský bol vraj prvými výsledkami projektu pozitívne šokovaný... Dokonca sa už kuriózne objavili námietky istej dotknutej strany, že celý spor bol vybavený prirýchlo, čo sa im nepozdávalo...
No a čo je na tomto príklade kocúrkovské? To, že počítačový systém medziiným „odhalil“, že sudcovia vraj až 80 % času trávia administratívnou agendou, ktorú by bez problémov zvládli vyškolení asistenti. No na takýto „objav“ hádam netreba nasadiť supersofistikovaný softvér a pomoc zo zahraničia. Na to stačí trochu sedliackeho rozumu a snaha zefektívniť si svoju prácu. No a prideľovanie súdnych prípadov? Neviem o danom počítačovom systéme dokopy nič, a preto nechcem ani znižovať jeho význam, ale nechce sa mi veriť, že by niečo podobné nezvládla partia programátorov s kvalitným zadaním za pár mesiacov už pred mnohými rokmi. Ak sa celý problém preťaženosti súdov (alebo aspoň jeho značná časť) dá vyriešiť efektívnejším riadením činnosti sudcov či už s pomocou nejakého programu, alebo bez neho, tak skríknime Hurá. A prečo sa nad tým pozastavujem? Lebo sa mi zdá, že u nás sme už akosi zabudli všímať si veci okolo seba, rozmýšľať, zlepšovať, jednoducho používať obyčajný zdravý rozum. A domýšľam sa ešte, či by podobné „objavenie Ameriky“ nepomohlo aj v iných úradoch...
No a teraz príjemná správa (aspoň pre nás...). Presťahovali sme sa! Po dlhých rokoch prenájmov, a teda zakopávania o počítačové káble a predlžovačky, škatule, papiere a čo ja viem čo všetko, po rokoch trápenia sa s nedostatkom priestorov na testovanie, fotografovanie, archív, dokumentačné oddelenie, sklad, rokovania atď. sme konečne v priestoroch, ktoré nám vyhovujú. Hovorí sa, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať, a hoci si viem predstaviť aj príjemnejšie trávenie horúcich augustových dní (...), také sťahovanie má aj svoje výhody. Napríklad si konečne urobíte tak dlho odkladaný poriadok a vyhodíte všetky zbytočnosti, o ktorých ste si celé roky mysleli, že sa bez nich v žiadnom prípade nezaobídete. Na druhej strane pri ich triedení zoberiete po dlhých rokoch rôzne staré dokumenty, fotografie, vizitky a s nostalgiou si spomeniete na udalosti s nimi spojené. A s hrôzou zistíte, koľko tlačoviek, výstav, služobných ciest, stretnutí, rozhovorov, projektov atď. ste za tých pár rokov absolvovali. Koľko z nich sa vydarilo, koľko skončilo v prachu zabudnutia, koľko ľudí ste stretli, koľko času ubehlo, koľko vydaní PCR medzitým vyšlo...
No už to máme za sebou a tešíme sa, že nám nové priestory umožnia zbaviť sa niektorých provizórií a zaviesť systém do niektorých činností, ktoré sa okrajovo dotýkajú aj vydávania PCR. Takže sa vlastne môžeme tešiť spoločne.
Príjemné čítanie októbrového vydania PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Ďalší príklad je takisto z TV spravodajstva, ale má už trochu bližšie k IT. Všetci dobre vieme, ako je to u nás s vymožiteľnosťou práva, ako dlho sa naťahujú súdne spory. V rámci zlepšenia tejto situácie sa na okresný súd – tuším v Banskej Bystrici – v rámci nového projektu zaviedol nový švajčiarsko-slovenský počítačový projekt Súdny manažment a Podateľňa, ktorý o. i. umožňuje manažovať prideľovanie súdnych prípadov. Vďaka nemu sa už teraz v skúšobnej dobe skrátilo vybavovanie súdnych prípadov z niekoľkých rokov na niekoľko mesiacov! Systém skrátil čas od podania žaloby do vytýčenia prvého pojednávania zo 73 na 49 dní. Takisto čas od pridelenia spisu sudcovi do prvého rozhodnutia vo veci sa z vyše 300 dní skrátil na 48. Výhody nového vybavovania súdnej agendy spočívajú aj v tom, že zákonného sudcu prideľuje počítač a klient sa to dozvie do troch minút. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský bol vraj prvými výsledkami projektu pozitívne šokovaný... Dokonca sa už kuriózne objavili námietky istej dotknutej strany, že celý spor bol vybavený prirýchlo, čo sa im nepozdávalo...
No a čo je na tomto príklade kocúrkovské? To, že počítačový systém medziiným „odhalil“, že sudcovia vraj až 80 % času trávia administratívnou agendou, ktorú by bez problémov zvládli vyškolení asistenti. No na takýto „objav“ hádam netreba nasadiť supersofistikovaný softvér a pomoc zo zahraničia. Na to stačí trochu sedliackeho rozumu a snaha zefektívniť si svoju prácu. No a prideľovanie súdnych prípadov? Neviem o danom počítačovom systéme dokopy nič, a preto nechcem ani znižovať jeho význam, ale nechce sa mi veriť, že by niečo podobné nezvládla partia programátorov s kvalitným zadaním za pár mesiacov už pred mnohými rokmi. Ak sa celý problém preťaženosti súdov (alebo aspoň jeho značná časť) dá vyriešiť efektívnejším riadením činnosti sudcov či už s pomocou nejakého programu, alebo bez neho, tak skríknime Hurá. A prečo sa nad tým pozastavujem? Lebo sa mi zdá, že u nás sme už akosi zabudli všímať si veci okolo seba, rozmýšľať, zlepšovať, jednoducho používať obyčajný zdravý rozum. A domýšľam sa ešte, či by podobné „objavenie Ameriky“ nepomohlo aj v iných úradoch...
No a teraz príjemná správa (aspoň pre nás...). Presťahovali sme sa! Po dlhých rokoch prenájmov, a teda zakopávania o počítačové káble a predlžovačky, škatule, papiere a čo ja viem čo všetko, po rokoch trápenia sa s nedostatkom priestorov na testovanie, fotografovanie, archív, dokumentačné oddelenie, sklad, rokovania atď. sme konečne v priestoroch, ktoré nám vyhovujú. Hovorí sa, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať, a hoci si viem predstaviť aj príjemnejšie trávenie horúcich augustových dní (...), také sťahovanie má aj svoje výhody. Napríklad si konečne urobíte tak dlho odkladaný poriadok a vyhodíte všetky zbytočnosti, o ktorých ste si celé roky mysleli, že sa bez nich v žiadnom prípade nezaobídete. Na druhej strane pri ich triedení zoberiete po dlhých rokoch rôzne staré dokumenty, fotografie, vizitky a s nostalgiou si spomeniete na udalosti s nimi spojené. A s hrôzou zistíte, koľko tlačoviek, výstav, služobných ciest, stretnutí, rozhovorov, projektov atď. ste za tých pár rokov absolvovali. Koľko z nich sa vydarilo, koľko skončilo v prachu zabudnutia, koľko ľudí ste stretli, koľko času ubehlo, koľko vydaní PCR medzitým vyšlo...
No už to máme za sebou a tešíme sa, že nám nové priestory umožnia zbaviť sa niektorých provizórií a zaviesť systém do niektorých činností, ktoré sa okrajovo dotýkajú aj vydávania PCR. Takže sa vlastne môžeme tešiť spoločne.
Príjemné čítanie októbrového vydania PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)