Hneď na začiatku musím na spresnenie vyhlásiť, že netrpím paranojou, strachom zo straty súkromia, nemám prehnané obavy z potenciálnych digitálnych útokov, sledovania či zbierania informácií o mojej osobe. Takisto sa neobávam príchodu „temného digitálneho veku“ v štýle Matrixu, ktorý našťastie naozaj patrí len do sféry sci-fi.
Na druhej strane so vzrastajúcim znepokojením sledujem snahu vládnych úradníkov niektorých štátov či veľkých svetových komerčných spoločností o prevzatie kontroly nad naším životom, nad tým, aké informácie vlastníme, s kým sa stretávame, čo nakupujeme, ako trávime voľný čas atď. Ak neviete, o čom hovorím, dávam vám do pozornosti film Enemy of the State (Nepriateľ štátu), ktorý však už nie je tak celkom sci-fi. Z čoho pramení moje znepokojenie?
Viaceré krajiny sveta, ku ktorým sa pridalo aj Slovensko, deklarovali úsilie zbierať biometrické údaje svojich občanov. K doterajším osobným údajom, ako napríklad zdravotný stav, vierovyznanie, členstvo v politickej strane, sa novým zákonom priradili aj takzvané biometrické údaje, ako odtlačok prsta, dlane, očné pozadie či vzorka DNA. Od 1. mája 2004 sa budú Slovákom vydávať cestovné doklady vo formáte EÚ, pričom v druhej etape projektu, ktorá odštartuje začiatkom roka 2006, sa legislatívne ustanoví povinnosť žiadateľa poskytnúť biometrické údaje, teda aj odtlačok prsta. Rozumiem snahe uľahčiť styk medzi občanom a štátom prostredníctvom elektronického podpisu, chápem zavedie kontroly biometrických údajov na štátnej hranici v súvislosti s obavami z terorizmu. A rovnako mi je jasné, že riziko ich zneužitia je zatiaľ nízke, pretože napr. pri snímaní odtlačkov prsta sa neukladajú kompletné vzorky, t. j. fotografie odtlačku prsta, ale iba jeho charakteristické body, z ktorých sa spätne odtlačok prsta nedá nakresliť. Okrem toho pravdepodobnosť chybného zamietnutia, resp. chybnej akceptácie danej osoby podľa biovzorky je veľmi nízka, v prípade dúhovky dosahuje len 0,00066 %, resp. 0,00078 %.
Z čoho mám však obavy, to je možnosť úniku týchto informácií alebo ich zmeny v informačných systémoch (IS) štátnych orgánov. Kedysi dávno nám totiž na jednej zahraničnej konferencii expert z oblasti bezpečnosti ukázal mierne deprimujúcu tabuľku, ktorá poznačila moje vnímanie bezpečnosti IS na celý život. V tabuľke boli v jednotlivých riadkoch vymenované rôzne úrovne zabezpečenia IS spolu s predpokladanou dĺžkou času a objemom finančných prostriedkov potrebných na ich prekonanie... To ma utvrdilo v presvedčení, že neexistuje stopercentne zabezpečený informačný systém a jeho prekonanie je naozaj len otázkou dostatočne silnej motivácie a peňazí, za ktoré sa dajú kúpiť potrebné technické a ľudské kapacity. Motiváciou môžu byť politické či mocenské ambície alebo jednoducho veľký biznis. A ak je motivácia dostatočne silná, prostriedky sa už nájdu...
Druhá obava plynie z toho, že tieto údaje môžu zbierať a uchovávať nielen štátne orgány, ale aj súkromné spoločnosti (či už legálne, alebo nelegálne), ktoré nie sú tak ľahko kontrolovateľné. Snímače biometrických údajov môžu byť zabudované s vaším vedomím (ale aj bez neho) naozaj kdekoľvek, nielen v počítačovej myši, ale aj kľučke na dverách, zábradlí (odtlačky prstov, dlane), počítačovom monitore, zrkadle na toalete (očné pozadie) atď. Príklady zbierania biologických vzoriek na analýzu DNA taktne preskočme...:)
A čo všetko by súkromná spoločnosť mohla s týmito informáciami robiť (keby chcela), to je už skôr námet na nejaký dobrý triler, po ktorom nebudete môcť tak ľahko zaspať... Otázkou zostáva, ako sa môžeme s touto predstavou vyrovnať či neskôr v blízkej budúcnosti proti tomu reálne brániť?
Jedna možnosť je nemyslieť na to a spoľahnúť sa na účinnosť kontrolných mechanizmov štátu, absenciu zlých úmyslov súkromných spoločností a nepriestrelnosť bezpečnosti IS :) (čo sú všetko značne teoretické a idealistické predpoklady)...
Druhá možnosť je byť natoľko „priemerný“, že o vás jednoducho nebude záujem, prostriedky vynaložené na zbieranie údajov o vašej osobe sa totiž jednoducho nevrátia, lebo pre záujmové skupiny nepredstavujete nijakú hrozbu ani osoh. To síce k zvýšeniu sebavedomia príliš neprispeje, ale aj to je riešenie...:)
Ďalšie možnosti vám ponúkajú na výber rolu „disidenta – sabotéra“, ktorý bude ničiť všetky technické zariadenia na zber údajov, „občianskeho aktivistu“, beznádejne bojujúceho s veternými mlynmi štátneho aparátu, či „utečenca bez digitálnej identity“, skrývajúceho sa na opustenom ostrove. (Priznávam, že tá posledná možnosť ma láka najviac...)
Trochu sofistikovanejším odstránením rizika úniku a zneužitia údajov o digitálnej identite by bola zmena technického riešenia – zrušenie ich centrálneho zbierania, ukladania a vyhodnocovania. Lepšie by totiž podľa mňa bolo preniesť celú logiku analýzy, vyhodnocovania a rozhodovania priamo do zariadenia, ktoré by dané údaje snímalo v teréne. Zariadenie by z centra len dostávalo údaje napr. o tom, ktoré osoby sú oprávnené vstúpiť do daného priestoru, a späť by už posielalo len výsledok analýzy, ale nie samotnú vzorku. Podľa toho by daná osoba do priestoru bola alebo nebola vpustená.
A pokiaľ chce štát zvýšiť bezpečnosť osobných dokladov, radšej nech sa pozrie po modernejších technológiách, akou by mohla byť napr. implementácia čipu RFID. Ten si vystačí bez napájania, je dostatočne kompaktný (uhlopriečka len 0,3 mm) a dokáže v sebe uložiť ID kód s dĺžkou 128 bitov, ktorý je možné vložiť len pri výrobe, potom už je akákoľvek zmena nemožná.
To, že po rôznych databázach možno koluje moje rodné číslo (hoci by nemalo), ma netrápi až tak ako predstava, že by v nich mali byť uložené aj moje biometrické údaje. Fakt netrpím paranojou, ale jednoducho sa mi to nepáči. Mám preto z našej digitálnej budúcnosti taký čudný pocit...
Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. júla 2003
nedeľa 1. júna 2003
PC REVUE
Doteraz obdivujem nápad géniov, ktorí svojho času stáli za zrodom hnutia open source. Úplné otvorenie zdrojového kódu, umožnenie kolaborácie na spoločnom vývoji komukoľvek na svete, kto môže prispieť k zlepšeniu spoločného produktu, a následne jeho bezplatné používanie boli úžasným počinom. No súčasne treba dodať, že doteraz nedostatočne ohodnoteným, pochopeným a nevyužitým naplno. Nemám na mys li len presadenie sa Linuxu v podnikovej sfére či štátnej správe, debaty okolo Microsoftu a jeho prístupu k otváraniu svojho kódu atď. Idea zdieľania vedomostí, skúseností a ich zhodnocovanie podieľaním sa na spoločnom projekte môže mať totiž oveľa širší dosah a význam. Nemusí to byť „len“ napísanie nového jadra operačného systému, ovládačov pre novú perifériu či záplaty na čerstvú bezpečnostnú dieru. Myšlienka využitia ľudského potenciálu v on-line prostredí, individuálnych jedincov s vlastným vnútorným svetom, prepojených cez internet, je krásne využiteľná aj v iných, nepočítačových oblastiach: politike, literatúre, grafike či hudbe. Pripadá vám to ako utópia? Dobre, tak si zoberme napríklad aktuálne spoločenské témy a on-line diskusie. Keď sa preklikávate po webových diskusiách, v ktorých sa ľudia vyjadrujú k rôznym témam, ako vojna v Iraku, náš vstup do NATO či správnosť sobášenia homosexuálov alebo účinnosti trestu smrti atď., môžete naďabiť aj na veľmi zaujímavé, originálne a obohacujúce postrehy, názory či komentáre. Áno, je pravda, že ich treba hľadať s lupou medzi bezduchými osočovaniami a prázdnou vatou. Ale sú tam. Keby sa vytvoril lepší systém prispievania do diskusií, mohol by vzniknúť nesmierne cenný zdroj vedomostí a inšpirácie pre rôzne aspekty spoločenského života. Ľudia sú totiž pri formovaní svojich názorov na témy politiky, náboženstva, filozofie, ale hoci aj rodinného života či susedských vzťahov doteraz odkázaní na školu, rodinu, priateľov a masmédiá. To, čo im tieto zdroje môžu poskytnúť, však býva často skreslené, neobjektívne, poznačené predsudkami, nedostatočnými informáciami atď. Jednou z vecí, ktorá tomuto národu pritom chýba, je schopnosť viesť zmysluplný dialóg, nekonfrontačnú, ale obohacujúcu diskusiu, vedieť si vypočuť názor inej strany, zvážiť ho či obhájiť svoj vlastný názor v konfrontácii s inými. (Nebolo by zlé, keby tvorcovia školských osnov zvážili zaradenie predmetu rétorika...) Prostredie internetu je vynikajúcou príležitosťou, ako tento hendikep dobehnúť. Treba však vytvoriť lepšie pravidlá na vedenie webových diskusií. Nestačí len odstraňovanie vulgarizmov a odoberanie možností prispievať. Diskusie musia byť naozaj moderované, aby sa príspevky držali zvolenej témy, obsahovo a vizuálne štruktúrované, aby sa v nich dalo ľahko orientovať. Na ich konci by mali byť zhrnuté podstatné závery, zistenia z danej témy. Takisto by sa mali štruktúrovať na diskusné „miestnosti“ pre začínajúcich nevybúrených účastníkov a tých, ktorí dokážu prispieť zmysluplným obohacujúcim príspevkom. Všetko pod otvorenou kontrolou verejnosti a riadené demokratickými princípmi. Hovoríme o diskusiách predovšetkým na závažnejšie spoločenské otázky, nie komentáre k článkom na spravodajských weboch. Takéto diskusné fóra by sa mohli stať reálnou protiváhou masmédií vo vytváraní spoločenského vedomia bez hrozby ovplyvňovania záujmovými skupinami či komerciou. Mohli by sa stať zdrojom informácií a inšpirácie pre vládnu moc, ktorý odráža názory „prostého ľudu“ na jednotlivé aktuálne témy. Mohli by sa stať liekom na odstraňovanie rôznych nezdravých extrémistických názorov atď.
A podobným spôsobom môže prebiehať on-line kolaborácia aj v oblasti literatúry faktu alebo beletrie. Vyberiete si napr. tému moderná výchova detí, navrhnete štruktúru knihy a prizvete k spolupráci armádu on-line spoluautorov – rodičov s vlastnými skúsenosťami, informáciami a názormi. Na jednotlivé výchovné postupy nasadíte váhovú funkciu a dostanete odporúčanie s percentuálnou pravdepodobnosťou ich úspešnosti. A zhrniete do jednej knižky skúsenosti naozaj maximálne širokej vzorky „testerov“ :).
Ak ste priaznivcom napr. špionážnych románov v štýle Roberta Ludluma, čo tak vytvoriť si virtuálne pokračovanie niektorého z jeho bestsellerov s tým, že rozvíjanie zápletky budú ovplyvňovať jeho on-line fanúšikovia. O smerovaní ďalšieho deja môžu účastníci on-line románu rozhodovať elektronickým hlasovaním. Mimochodom, prednedávnom sme na itnews.sk uverejnili správu o novom textovom editore, ktorý umožňuje prispievanie viacerých spoluautorov dokumentu naraz v reálnom čase.
On-line spolupráca v oblasti grafiky vlastne už viac-menej prebieha, keďže existujú rôzne nekomerčné tímy, ktoré spolupracujú na projektoch modelovania 3D scén, vytvárania textúr, rozpohybovania postáv, pričom každý účastník pracuje na čiastkovej úlohe podľa svojich schopností a možností. Poskladaním a vyrenderovaním po sieti môže vzniknúť vizuálny výstup, ktorý sa blíži možnostiam komerčných grafických štúdií z Hollywoodu. Chcete si vytvoriť vlastný film, vlastnú TV show, v ktorej budú vystupovať aj digitálni dvojníci vás a vašich kamarátov na sieti? Nijaký problém, to všetko je viacmenej možné už dnes!
Možností a nápadov, ako využiť tvorivý a vedomostný potenciál ľudí z celého sveta, pripojených na internet, by bolo na x ďalších príhovorov. Stačí sa len oslobodiť od zaužívaných predstáv a postupov, technológia je dostupná už dnes, stačí ju použiť. A uvidíte, čo dokáže synergický efekt spolupráce v on-line prostredí!
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
A podobným spôsobom môže prebiehať on-line kolaborácia aj v oblasti literatúry faktu alebo beletrie. Vyberiete si napr. tému moderná výchova detí, navrhnete štruktúru knihy a prizvete k spolupráci armádu on-line spoluautorov – rodičov s vlastnými skúsenosťami, informáciami a názormi. Na jednotlivé výchovné postupy nasadíte váhovú funkciu a dostanete odporúčanie s percentuálnou pravdepodobnosťou ich úspešnosti. A zhrniete do jednej knižky skúsenosti naozaj maximálne širokej vzorky „testerov“ :).
Ak ste priaznivcom napr. špionážnych románov v štýle Roberta Ludluma, čo tak vytvoriť si virtuálne pokračovanie niektorého z jeho bestsellerov s tým, že rozvíjanie zápletky budú ovplyvňovať jeho on-line fanúšikovia. O smerovaní ďalšieho deja môžu účastníci on-line románu rozhodovať elektronickým hlasovaním. Mimochodom, prednedávnom sme na itnews.sk uverejnili správu o novom textovom editore, ktorý umožňuje prispievanie viacerých spoluautorov dokumentu naraz v reálnom čase.
On-line spolupráca v oblasti grafiky vlastne už viac-menej prebieha, keďže existujú rôzne nekomerčné tímy, ktoré spolupracujú na projektoch modelovania 3D scén, vytvárania textúr, rozpohybovania postáv, pričom každý účastník pracuje na čiastkovej úlohe podľa svojich schopností a možností. Poskladaním a vyrenderovaním po sieti môže vzniknúť vizuálny výstup, ktorý sa blíži možnostiam komerčných grafických štúdií z Hollywoodu. Chcete si vytvoriť vlastný film, vlastnú TV show, v ktorej budú vystupovať aj digitálni dvojníci vás a vašich kamarátov na sieti? Nijaký problém, to všetko je viacmenej možné už dnes!
Možností a nápadov, ako využiť tvorivý a vedomostný potenciál ľudí z celého sveta, pripojených na internet, by bolo na x ďalších príhovorov. Stačí sa len oslobodiť od zaužívaných predstáv a postupov, technológia je dostupná už dnes, stačí ju použiť. A uvidíte, čo dokáže synergický efekt spolupráce v on-line prostredí!
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. mája 2003
PC REVUE
Tento mesiac by sa mal náš pospolitý ľud vyjadriť v referende k vstupu SR do EÚ. O tom, ako to dopadne, rozhodnú hviezdy, lebo predbežné optimistické prieskumy pracujú s odchýlkou ±20 % J, čo v kombinácií s „úspešnosťou“ našich doterajších referend znamená značnú mieru neistoty. Významným argumentom v prospech vstupu do EÚ zo strany bežných občanov je očakávané zvýšenie ich životnej úrovne (automaticky...), pripojenie sa k vyspelejšej západnej Európe a s tým spojená možnosť voľného pohybu po jednotlivých krajinách EÚ. V nedávnom prieskume – už neviem, od ktorej „renomovanej agentúry“ – zaznelo, že až 50 % respondentov má záujem vybrať sa za lepšie platenou prácou do niektorej z krajín EÚ. Priznám sa, že ma toto číslo dosť vydesilo a následne prinútilo vyjadriť sa k tejto téme.
Trend globalizácie ekonomiky je všeobecne známy. Keďže v súčasnosti sú firmy vďaka ekonomickej recesii nútené okresávať náklady, kde sa len dá, nie je prekvapujúce, že mnohé známe svetové firmy prepúšťajú tisíce zamestnancov a následne tú istú prácu zadávajú x-násobne menej platenému pracovníkovi niekde na opačnom konci zemegule. Americké a európske spoločnosti presúvajú svoje call centrá na Kostariku a do Južnej Afriky, výrobcovia aut a spotrebnej elektroniky presúvajú závody do Mexika a Číny. V Indii, Rusku a Číne vznikajú obrovské softvérové domy a vývojové centrá pre firmy ako Intel, Nortel, Motorola či Microsoft. Firmy si v týchto krajinách nechávajú robiť kompletné účtovníctvo, regrutujú z nich IT konzultantov, programátorov, architektov, grafikov. Matematika je jednoduchá: kým návrhárovi integrovaných obvodov v Silicon Valley treba platiť mesačne 7000 USD, rovnako kvalifikovaný inžinier (a možno ešte usilovnejší) v Indii sa uspokojí aj s 1000 USD mesačne. Kým architekt v USA čaká na výplatnej páske sumu aspoň okolo 3000 USD, jeho kolega v Bukurešti bude veľmi rád, keď mu na účet za rovnaký mesačný výkon príde aspoň 200 USD. Načo platiť jedného drahého programátora, keď za rovnaké peniaze firma získa piatich rovnako výkonných?
Fenomén globalizácie, samozrejme, nie je nový. Počas jej prvej vlny v priebehu uplynulých dvoch desaťročí sme boli svedkami odlivu jednoduchších služieb, ako výroba topánok, hračiek či lacnej spotrebnej elektroniky, do krajín Ďalekého východu. To, čo sa však deje v súčasnosti, je nový a kvalitatívne vyšší posun. Všetky profesie, ktoré sú postavené na znalostiach a spracovaní informácií, môžu byť zabezpečované z ľubovoľného miesta na zemeguli. Stačí, aby tam bola odborne vzdelaná a po anglicky hovoriaca populácia a dostatočne rýchly prístup na internet. Podľa odhadu Forrester Research by do roku 2015 malo z USA týmto spôsobom „odísť“ viac ako 3,3 milióna „bielogolierových“ pracovných pozícií a 136 miliárd USD vo výplatách! A čo to bude znamenať pre krajiny, ktoré zachytia túto druhú vlnu? Do roku 2008 by len sektor IT služieb mal pre Indiu vygenerovať export v hodnote 57 miliárd USD, zamestnávať 4 milióny ľudí a pomôcť hrubému domácemu produktu príspevkom 7 %.
Ak máte vyštudovaný niektorý zo žiadaných odborov a viete po anglicky, bude o vás záujem. Ale nemusíte si hneď baliť kufre a objednávať letenku. Pre vášho budúceho zamestnávateľa je výhodnejšie, aby ste zostali tam, kde ste, a namiesto seba posielali výsledky svojej práce. Necestujte do Silicon Valley, od roku 2001 tu klesla zamestnanosť o viac ako 20 %! Nebudú sa z vášho príchodu tešiť ani zamestnávatelia, ani zamestnanci, pre ktorých predstavujete potenciálnu hrozbu. Už teraz ich znervózňuje pokles platov. Kým starší softvérový inžinier v roku 2000 zarábal ročne okolo 130 000 USD, dnes dostane na výplatu „len“ 100 000. Kým bežný počítačový technik pred dvoma rokmi zarobil ročne 55 000 USD, dnes môže čakať o 20 000 USD menej. A to už je dôvod na nervozitu. Hovoríte si, že vy by ste pracovali aj za menej? OK, tak počítajte ďalej, ale berte do úvahy aj životné náklady, ktoré sú vonku podstatne vyššie ako u nás. A nezabúdajte na fakt, že keby sa prepúšťalo, budú prisťahovalci prví na rade, ktorí pôjdu z kola von.
Hovoríte, že nepotrebujete pracovať v odbore, ktorý ste vyštudovali? Ak vám stačí umývanie riadu alebo šoférovanie taxíkov, tak sorry, vám môj príhovor asi nepomôže. Len sa desím predstavy, ako sa budete pred úradom v práce tlačiť o lepší „flek“ s konkurenciou z Poľska či Rumunska a zaradíte sa tak popri Iraku, Iráne, Sírii, Libanone do západoeurópskej kategórie low-level „gastarbajtrov“...
Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, myšlienka využitia druhej vlny globalizácie ekonomiky by mohla byť dobrým riešením pre značnú časť našej populácie aj z pohľadu jednotlivcov, aj celej krajiny. Budete pracovať doma v oblasti, ktorú ste vyštudovali, za väčšie peniaze, ako je v kraji zvykom, a pri nižších životných nákladoch ako v zahraničí. Keď sa tohto trendu nechytíme, využijú ho iné konkurenčné krajiny. A to by bola škoda.
Tak čo, ešte sa vám chce odchádzať za prácou do zahraničia?
Zaujímavé čítanie májového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 5/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Trend globalizácie ekonomiky je všeobecne známy. Keďže v súčasnosti sú firmy vďaka ekonomickej recesii nútené okresávať náklady, kde sa len dá, nie je prekvapujúce, že mnohé známe svetové firmy prepúšťajú tisíce zamestnancov a následne tú istú prácu zadávajú x-násobne menej platenému pracovníkovi niekde na opačnom konci zemegule. Americké a európske spoločnosti presúvajú svoje call centrá na Kostariku a do Južnej Afriky, výrobcovia aut a spotrebnej elektroniky presúvajú závody do Mexika a Číny. V Indii, Rusku a Číne vznikajú obrovské softvérové domy a vývojové centrá pre firmy ako Intel, Nortel, Motorola či Microsoft. Firmy si v týchto krajinách nechávajú robiť kompletné účtovníctvo, regrutujú z nich IT konzultantov, programátorov, architektov, grafikov. Matematika je jednoduchá: kým návrhárovi integrovaných obvodov v Silicon Valley treba platiť mesačne 7000 USD, rovnako kvalifikovaný inžinier (a možno ešte usilovnejší) v Indii sa uspokojí aj s 1000 USD mesačne. Kým architekt v USA čaká na výplatnej páske sumu aspoň okolo 3000 USD, jeho kolega v Bukurešti bude veľmi rád, keď mu na účet za rovnaký mesačný výkon príde aspoň 200 USD. Načo platiť jedného drahého programátora, keď za rovnaké peniaze firma získa piatich rovnako výkonných?
Fenomén globalizácie, samozrejme, nie je nový. Počas jej prvej vlny v priebehu uplynulých dvoch desaťročí sme boli svedkami odlivu jednoduchších služieb, ako výroba topánok, hračiek či lacnej spotrebnej elektroniky, do krajín Ďalekého východu. To, čo sa však deje v súčasnosti, je nový a kvalitatívne vyšší posun. Všetky profesie, ktoré sú postavené na znalostiach a spracovaní informácií, môžu byť zabezpečované z ľubovoľného miesta na zemeguli. Stačí, aby tam bola odborne vzdelaná a po anglicky hovoriaca populácia a dostatočne rýchly prístup na internet. Podľa odhadu Forrester Research by do roku 2015 malo z USA týmto spôsobom „odísť“ viac ako 3,3 milióna „bielogolierových“ pracovných pozícií a 136 miliárd USD vo výplatách! A čo to bude znamenať pre krajiny, ktoré zachytia túto druhú vlnu? Do roku 2008 by len sektor IT služieb mal pre Indiu vygenerovať export v hodnote 57 miliárd USD, zamestnávať 4 milióny ľudí a pomôcť hrubému domácemu produktu príspevkom 7 %.
Ak máte vyštudovaný niektorý zo žiadaných odborov a viete po anglicky, bude o vás záujem. Ale nemusíte si hneď baliť kufre a objednávať letenku. Pre vášho budúceho zamestnávateľa je výhodnejšie, aby ste zostali tam, kde ste, a namiesto seba posielali výsledky svojej práce. Necestujte do Silicon Valley, od roku 2001 tu klesla zamestnanosť o viac ako 20 %! Nebudú sa z vášho príchodu tešiť ani zamestnávatelia, ani zamestnanci, pre ktorých predstavujete potenciálnu hrozbu. Už teraz ich znervózňuje pokles platov. Kým starší softvérový inžinier v roku 2000 zarábal ročne okolo 130 000 USD, dnes dostane na výplatu „len“ 100 000. Kým bežný počítačový technik pred dvoma rokmi zarobil ročne 55 000 USD, dnes môže čakať o 20 000 USD menej. A to už je dôvod na nervozitu. Hovoríte si, že vy by ste pracovali aj za menej? OK, tak počítajte ďalej, ale berte do úvahy aj životné náklady, ktoré sú vonku podstatne vyššie ako u nás. A nezabúdajte na fakt, že keby sa prepúšťalo, budú prisťahovalci prví na rade, ktorí pôjdu z kola von.
Hovoríte, že nepotrebujete pracovať v odbore, ktorý ste vyštudovali? Ak vám stačí umývanie riadu alebo šoférovanie taxíkov, tak sorry, vám môj príhovor asi nepomôže. Len sa desím predstavy, ako sa budete pred úradom v práce tlačiť o lepší „flek“ s konkurenciou z Poľska či Rumunska a zaradíte sa tak popri Iraku, Iráne, Sírii, Libanone do západoeurópskej kategórie low-level „gastarbajtrov“...
Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, myšlienka využitia druhej vlny globalizácie ekonomiky by mohla byť dobrým riešením pre značnú časť našej populácie aj z pohľadu jednotlivcov, aj celej krajiny. Budete pracovať doma v oblasti, ktorú ste vyštudovali, za väčšie peniaze, ako je v kraji zvykom, a pri nižších životných nákladoch ako v zahraničí. Keď sa tohto trendu nechytíme, využijú ho iné konkurenčné krajiny. A to by bola škoda.
Tak čo, ešte sa vám chce odchádzať za prácou do zahraničia?
Zaujímavé čítanie májového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 5/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. apríla 2003
PC REVUE
Viete, čo je veľkým problémom našej spoločnosti? To, že sme po skončení „zlatej éry“ socializmu neboli pripravení na nový spoločenský systém, na dravý kapitalistický trhový mechanizmus. Na to, že štát sa bude čoraz menej starať o osud jednotlivca, a ten, ak sa chce mať lepšie, bude musieť byť podnikavejší, schopný zobrať svoj osud do vlastných rúk. A samozrejme, na vznik triednej spoločnosti. Na to, že budú existovať vrstvy majetnejších ľudí, ale aj tých chudobnejších. Bohužiaľ, spoločenské vedomie, zdatne masírované médiami, nám predkladá iba jediný vzor správania sa, resp. jeho výsledok: jedinca, ktorý je úspešný, bohatý a najlepšie ešte aj slávny (o spôsobe, ako sa k tomuto stavu dopracoval, sa však hovorí už pomenej...). Médiá predkladajú ľuďom prototyp úspešných jedincov v podobe politikov, podnikateľov a mediálne známych „osobností“. A keďže nie každý môže byť bohatý ako Jozef M., politicky angažovaný ako Robert F. či fyzicky vybavený ako Zuzana B., tak vznikajú frustrácie, depresie a rozčarovanie. Samozrejme, že trochu preháňam, ale len s cieľom upozorniť na tento negatívny jav.
Pravda je, že ľudia prirodzene túžia po lepšom materiálnom zabezpečení, sociálnom zázemí a – nebojím sa povedať – až blahobyte J. Nie každý má však reálne možnosti svoj stav zmeniť, z čoho následne vzniká stres, nervozita a hľadanie nepriateľa, kto za to môže (najčastejšie si to, samozrejme, odnesie vláda). A nie všetci sa dokážu zmieriť s myšlienkou, že byť menej majetný vôbec nie je hanba, ale často je to otázka výberu životných hodnôt či preferencií. Vzorec úspešnosti a blahobytu, ktorý nám vnucujú médiá, je však pre nás, bohužiaľ, dôležitejší ako iné hodnoty, napr. zdravý rodinný život, správna výchova detí, čas na priateľov, prírodu, koníčky alebo osobný duchovný rast.
Uznávam, že staršia generácia na svojom osude už toho naozaj veľa nedokáže zmeniť a môže hrať len s tými kartami, ktoré jej boli rozdané. Tí mladší, ktorí majú „život ešte len pred sebou“, si môžu nalinkovať takú životnú dráhu, ktorá najviac vyhovuje ich predstavám. A pokojne nech sa v tých predstavách nachádza aj miesto pre úspech, uznanie či materiálne ohodnotenie. Často sa však stretávam
s ideológiou, „ako nerobiť, ale zarobiť“, v rámci ktorej nie sú až také dôležité prostriedky (pokiaľ sú aspoň ako-tak legálne) ako ciele: mať do troch rokov po skončení školy prvý bavorák, dom s bazénom či zlatú kreditku. Ja osobne i mnoho ľudí v mojom okolí sme však boli vychovaní v prostredí, ktoré nás viedlo k tomu, aby sme všetko robili tak dobre, ako len najlepšie vieme, a všetko ostatné už príde viac-menej samo. Treba získať vzdelanie, všímať si svet okolo seba, rozmýšľať, ako by sa to či ono dalo urobiť lepšie, a výsledok sa dostaví. Keď si pozriete success story naozaj úspešných jedincov, zistíte, že použili obdobný recept. Ľahké víťaz stvá jednoducho neexistujú.
A teraz sa dostávam k podstate tohto príhovoru. Je mi jasné, že PCR nemá takú mediálnu silu ako celoplošné televízie, ale rád by som vytvoril protiváhu príkladom tzv. úspešných jedincov. A ako? Pravidelným publikovaním success story osobností či firiem z IT branže v rámci PCR, ktoré sa svojou prácou, umom, šikovnosťou presadili nielen doma, ale prípadne aj v zahraničí. Uverejňovaním životných príbehov osobností či firiem, ktoré vytvárajú hodnoty. Ktoré predávajú vlastné SW či HW produkty, úspešne konkurujúce zahraničným riešeniam. Ktoré poskytujú moderné IT služby, participujú na medzinárodných výskumných či vývojových projektoch, reprezentujú Slovensko v zahraničných IT firmách či inštitúciách. A ktoré okrem profesijného ohodnotenia získali, pochopiteľne, aj určité materiálne výhody. Ale som presvedčený, že absolútna väčšina z nich (ak nie všetci) by potvrdila takú prioritu cieľov, akú som vám tu naznačil, t. j. že osobný úspech a materiálne ohodnotenie neboli cieľom ich úsilia, ale len dôsledkom niečoho iného.
Ak teda viete o niekom vo svojom okolí alebo vy sami môžete prezradiť svoj recept na úspech, kontaktujte ma na mojom maile. Radi poskytneme v PCR priestor aj v rámci pravidelnejšej rubriky. Možno tým pomôžete desiatkam či stovkám iných, ktorí hľadajú inšpiráciu či správne nasmerovanie do života. A to za menšiu námahu predsa určite stojí...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Pravda je, že ľudia prirodzene túžia po lepšom materiálnom zabezpečení, sociálnom zázemí a – nebojím sa povedať – až blahobyte J. Nie každý má však reálne možnosti svoj stav zmeniť, z čoho následne vzniká stres, nervozita a hľadanie nepriateľa, kto za to môže (najčastejšie si to, samozrejme, odnesie vláda). A nie všetci sa dokážu zmieriť s myšlienkou, že byť menej majetný vôbec nie je hanba, ale často je to otázka výberu životných hodnôt či preferencií. Vzorec úspešnosti a blahobytu, ktorý nám vnucujú médiá, je však pre nás, bohužiaľ, dôležitejší ako iné hodnoty, napr. zdravý rodinný život, správna výchova detí, čas na priateľov, prírodu, koníčky alebo osobný duchovný rast.
Uznávam, že staršia generácia na svojom osude už toho naozaj veľa nedokáže zmeniť a môže hrať len s tými kartami, ktoré jej boli rozdané. Tí mladší, ktorí majú „život ešte len pred sebou“, si môžu nalinkovať takú životnú dráhu, ktorá najviac vyhovuje ich predstavám. A pokojne nech sa v tých predstavách nachádza aj miesto pre úspech, uznanie či materiálne ohodnotenie. Často sa však stretávam
s ideológiou, „ako nerobiť, ale zarobiť“, v rámci ktorej nie sú až také dôležité prostriedky (pokiaľ sú aspoň ako-tak legálne) ako ciele: mať do troch rokov po skončení školy prvý bavorák, dom s bazénom či zlatú kreditku. Ja osobne i mnoho ľudí v mojom okolí sme však boli vychovaní v prostredí, ktoré nás viedlo k tomu, aby sme všetko robili tak dobre, ako len najlepšie vieme, a všetko ostatné už príde viac-menej samo. Treba získať vzdelanie, všímať si svet okolo seba, rozmýšľať, ako by sa to či ono dalo urobiť lepšie, a výsledok sa dostaví. Keď si pozriete success story naozaj úspešných jedincov, zistíte, že použili obdobný recept. Ľahké víťaz stvá jednoducho neexistujú.
A teraz sa dostávam k podstate tohto príhovoru. Je mi jasné, že PCR nemá takú mediálnu silu ako celoplošné televízie, ale rád by som vytvoril protiváhu príkladom tzv. úspešných jedincov. A ako? Pravidelným publikovaním success story osobností či firiem z IT branže v rámci PCR, ktoré sa svojou prácou, umom, šikovnosťou presadili nielen doma, ale prípadne aj v zahraničí. Uverejňovaním životných príbehov osobností či firiem, ktoré vytvárajú hodnoty. Ktoré predávajú vlastné SW či HW produkty, úspešne konkurujúce zahraničným riešeniam. Ktoré poskytujú moderné IT služby, participujú na medzinárodných výskumných či vývojových projektoch, reprezentujú Slovensko v zahraničných IT firmách či inštitúciách. A ktoré okrem profesijného ohodnotenia získali, pochopiteľne, aj určité materiálne výhody. Ale som presvedčený, že absolútna väčšina z nich (ak nie všetci) by potvrdila takú prioritu cieľov, akú som vám tu naznačil, t. j. že osobný úspech a materiálne ohodnotenie neboli cieľom ich úsilia, ale len dôsledkom niečoho iného.
Ak teda viete o niekom vo svojom okolí alebo vy sami môžete prezradiť svoj recept na úspech, kontaktujte ma na mojom maile. Radi poskytneme v PCR priestor aj v rámci pravidelnejšej rubriky. Možno tým pomôžete desiatkam či stovkám iných, ktorí hľadajú inšpiráciu či správne nasmerovanie do života. A to za menšiu námahu predsa určite stojí...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. marca 2003
PC REVUE
High-tech hračky sú hitom sezóny, to je heslo dňa. PC mánia pomaly opadáva, už nás nevzrušujú vyššie frekvencie procesora, väčšie kapacity disku či RAM. Našu pozornosť v súčasnosti priťahujú nové modely mobilov, digitálnych fotoaparátov, MP3 prehrávačov. Manažéri sa radi „predvádzajú“ pred kolegami s novými modelmi vreckových počítačov s pripojením na internet, teenageri fotia svoje priateľky fotoaparátom zabudovaným v mobile a posielajú ich kamarátom na „zhodnotenie“ (priateľky, nie mobily J) atď. Rozhoduje kvalita obrazu a zvuku, cool dizajn, pamäťová kapacita, možnosti prepojenia s inými „hračkami“ cez Bluetooth a ešte nejaký bonbónik navyše: zabudovaný GPS, merač tlaku a pulzovej frekvencie alebo iná „užitočná funkcia“... Hlavne nech to upúta pozornosť zákazníkov a informácie o prednostiach horúcej novinky sa už potom šíria ústnym podaním ako lavína. Ale veď tak to má byť, zákazníci majú svoje hračky, výrobcovia odbyt a opäť sa niečo deje. A navyše to má ešte iný pozitívny efekt: potichu sa tak pritiahne pozornosť širšej verejnosti k IT. A tá sa (nič netušiac) pomaly dostáva k počítačom, internetu, ku ktorému donedávna ešte pociťovala odpor či aspoň rešpekt.
Majú fotografie v digitálnom fotoaparáte a chcú si ich vytlačiť alebo poslať mailom príbuzným v Ame rike. Hmm, veď to možno nie je až také ťažké. Stačí pár kliknutí a – hurá! – viem tlačiť fotku. Pár klikov a mám vlastné mailové konto. Viem poslať poštu, môžem komunikovať s príbuznými a kamarátmi relatívne zadarmo. Dopočuli sa o možnosti získať zadarmo z internetu akúkoľvek hudbu, zistia si informácie, ako na to, a už veselo sťahujú. Či už evergreeny svojej mladosti, pretože nemôžu nikde zohnať verziu na CD (kto by už dnes chcel vinyl?), alebo aktuálne hity, pretože pre jednu pesničku sa im nechce kupovať drahé cédečko. No ale hádam to nebudem počúvať iba na PC reprákoch? Veď existujú napaľovačky, tak šup s tým na prázdne CDR, čo stojí len „dvacku“, veď je to také lákavé! A môžem to počúvať v domácej hi-fi zostave alebo v aute. Alebo si prehodím vybrané skladby do MP3 volkmena, mobilu či PDA, aby som mal svoju obľúbenú hudbu, aj keď idem na korčule alebo bicykel.
A to sa ich donedávna chytala náhla nevoľnosť, ak sa niekto v ich blízkosti začal baviť o bitoch a bajtoch. Dnes sa im IT dostávajú do rúk v podobe zaujímavých hi-tech hračiek alebo užitočných pomocníkov, bez ktorých si už často ani nevedia predstaviť každodenný život. Samozrejme, nie je reálne očakávať, že väčšina z nich takto naštartuje svoj hlbší záujem o IT, začnú si ešte viac rozširovať vedomosti a skúsenosti a stanú sa z nich minimálne pokročilejší používatelia PC. Ich záujem o počítače sa skončí na úrovni znalosti automatického odstránenia efektu „červených očí“ z digitálnych fotografií. Alebo napálením prvého cédečka s hud bou či filmom, bojujúc so zmiešanými pocitmi hrdosti z osobného víťazstva nad technikou a mo rálnou dilemou, či je to predsa len správne a či o päť minút nezazvonia pri dverách policajti či prepadovka z BSA či RIAA (keď nás už tie médiá tak strašia J)... Koniec koncov je to celkom prirodzené a je super, že sa práve takouto zábavnou formou podarilo aj u netechnikov vyvolať záujem o IT (hoci tí ani netušia, že tie IT sú vlastne stále v pozadí všetkých týchto hračiek). Máme nové hračky, tentoraz s označením high-tech (BTW: Američania ich označujú ako „gadgets“), tešíme sa na ďalšie modely, ešte farebnejšie, s ešte efektnejším dizajnom, výkonnejšie, s väčšou kapacitou a niečím cool navyše a život je opäť o niečo zaujímavejší J. A ešte je tu jeden efekt. Časť „niekdajšej“ laickej verejnosti bude predsa len chcieť ísť ďalej vo svojich vedomostiach, skúsenostiach z IT a práve toto bude cesta, vstupná brána, ako odstrániť pôvodné psychologické bariéry, odpor a nezá ujem. Nemusia to byť hneď lámači kódov či budúci adminovia, ale postačí, keď sa naučia, ako si pekne zalomiť text diplomovky či výročnej správy, v grafickom programe navrhnúť reklamný leták, vytvoriť vlastnú webovú stránku, brániť sa proti vírusom či zálohovať si dáta. A to je výborné. IT komunita sa nám takto bude neustále rozrastať. Hoci sa z nej takto stáva ešte členitejšia „triedna“ spoločnosť aj s malými náznakmi kastovníctva (kto ešte je a kto už nie je lamer?), dôležitý je výsledok. A tým je skutočnosť, že čoraz širšia časť populácie bude môcť využívať možnosti a výhody IT doma, v práci, škole, pri podnikaní, vzdelávaní čí zábave. Neznie to lákavo?
Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Majú fotografie v digitálnom fotoaparáte a chcú si ich vytlačiť alebo poslať mailom príbuzným v Ame rike. Hmm, veď to možno nie je až také ťažké. Stačí pár kliknutí a – hurá! – viem tlačiť fotku. Pár klikov a mám vlastné mailové konto. Viem poslať poštu, môžem komunikovať s príbuznými a kamarátmi relatívne zadarmo. Dopočuli sa o možnosti získať zadarmo z internetu akúkoľvek hudbu, zistia si informácie, ako na to, a už veselo sťahujú. Či už evergreeny svojej mladosti, pretože nemôžu nikde zohnať verziu na CD (kto by už dnes chcel vinyl?), alebo aktuálne hity, pretože pre jednu pesničku sa im nechce kupovať drahé cédečko. No ale hádam to nebudem počúvať iba na PC reprákoch? Veď existujú napaľovačky, tak šup s tým na prázdne CDR, čo stojí len „dvacku“, veď je to také lákavé! A môžem to počúvať v domácej hi-fi zostave alebo v aute. Alebo si prehodím vybrané skladby do MP3 volkmena, mobilu či PDA, aby som mal svoju obľúbenú hudbu, aj keď idem na korčule alebo bicykel.
A to sa ich donedávna chytala náhla nevoľnosť, ak sa niekto v ich blízkosti začal baviť o bitoch a bajtoch. Dnes sa im IT dostávajú do rúk v podobe zaujímavých hi-tech hračiek alebo užitočných pomocníkov, bez ktorých si už často ani nevedia predstaviť každodenný život. Samozrejme, nie je reálne očakávať, že väčšina z nich takto naštartuje svoj hlbší záujem o IT, začnú si ešte viac rozširovať vedomosti a skúsenosti a stanú sa z nich minimálne pokročilejší používatelia PC. Ich záujem o počítače sa skončí na úrovni znalosti automatického odstránenia efektu „červených očí“ z digitálnych fotografií. Alebo napálením prvého cédečka s hud bou či filmom, bojujúc so zmiešanými pocitmi hrdosti z osobného víťazstva nad technikou a mo rálnou dilemou, či je to predsa len správne a či o päť minút nezazvonia pri dverách policajti či prepadovka z BSA či RIAA (keď nás už tie médiá tak strašia J)... Koniec koncov je to celkom prirodzené a je super, že sa práve takouto zábavnou formou podarilo aj u netechnikov vyvolať záujem o IT (hoci tí ani netušia, že tie IT sú vlastne stále v pozadí všetkých týchto hračiek). Máme nové hračky, tentoraz s označením high-tech (BTW: Američania ich označujú ako „gadgets“), tešíme sa na ďalšie modely, ešte farebnejšie, s ešte efektnejším dizajnom, výkonnejšie, s väčšou kapacitou a niečím cool navyše a život je opäť o niečo zaujímavejší J. A ešte je tu jeden efekt. Časť „niekdajšej“ laickej verejnosti bude predsa len chcieť ísť ďalej vo svojich vedomostiach, skúsenostiach z IT a práve toto bude cesta, vstupná brána, ako odstrániť pôvodné psychologické bariéry, odpor a nezá ujem. Nemusia to byť hneď lámači kódov či budúci adminovia, ale postačí, keď sa naučia, ako si pekne zalomiť text diplomovky či výročnej správy, v grafickom programe navrhnúť reklamný leták, vytvoriť vlastnú webovú stránku, brániť sa proti vírusom či zálohovať si dáta. A to je výborné. IT komunita sa nám takto bude neustále rozrastať. Hoci sa z nej takto stáva ešte členitejšia „triedna“ spoločnosť aj s malými náznakmi kastovníctva (kto ešte je a kto už nie je lamer?), dôležitý je výsledok. A tým je skutočnosť, že čoraz širšia časť populácie bude môcť využívať možnosti a výhody IT doma, v práci, škole, pri podnikaní, vzdelávaní čí zábave. Neznie to lákavo?
Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. februára 2003
PC REVUE
„Ach, tá nešťastná informatizácia Slovenska!“ povzdychnem si vždy, keď sa dostanem do diskusie na túto tému. Celá séria IT konferencií z jesene minulého roka sa intenzívne snažila niečo v tejto oblasti podniknúť, ale ako sa dalo dopredu očakávať, bohužiaľ, bez podstatného výsledku. Treba však dodať, že najmä vzhľadom na absenciu kompetentných zástupcov zo strany štátu. Počas nekonečných panelových diskusií sa preberali do vyčerpania tie isté témy, tie isté známe fakty, tie isté východiská a zhruba aj závery. Informatizácia je potrebná, súčasný stav nie je v poriadku a treba s tým niečo robiť.
Pokúsme sa o vlastnú mikrorekapituláciu. Občania sa dožadujú dostupnosti prostriedkov a služieb IT, firmy pôsobiace v tejto oblasti sú pripravené s dodávkami a prípadnou pomocou, ale štát nemá jasno, čo sa od neho čaká, aká je jeho úloha a ako chce či môže tento proces podporiť. V oblasti vybavenosti domácností, podnikov či úradov počítačmi, softvérom a pripojením do internetu zaostávame za okolitými krajinami. Rovnako tak v úrovni počítačovej gramotnosti obyvateľstva či aspoň všeobecnom povedomí o možnostiach a výhodách využívania prostriedkov IT. Rovnako tak zaostávame v oblasti dostupnosti užitočného či zaujímavého obsahu či služieb postavených na IT. Dynamika nášho rastu v oblasti IT pritom nedáva predpoklad na dobehnutie okolitých krajín, nehovoriac o západnej Európe, Severnej Amerike či ázijských krajinách.
Občania by informatizáciou spoločnosti získali nové možnosti čerpania informácií, komunikácie, vzdelávania, zábavy, hľadania si práce, dorozumievania sa s úradmi, atď. Ako môžu informatizácii pomôcť? V dosť obmedzenej miere – najmä vyvíjaním spoločenského tlaku prostredníctvom médií a občianskych združení či dennodenným osobným kontaktom s úradmi či vo svojom blízkom okolí formou „evanjelizácie“.
Firmy pôsobiace v oblasti IT majú záujem o informatizáciu najmä z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že poznajú potenciál možností využívania IT a vedia, kde všade a čo všetko by mohli pomôcť riešiť – od úspory nákladov cez efektívnejšie riadenie až po celkové zrýchlenie všetkých logistických procesov na úrovni štátnej či verejnej správy. A chcú svoje skúsenosti, expertízu, kontakty, možnosti ponúknuť tomu, kto by ju mohol v procese informatizácie spoločnosti potrebovať a aj využiť, teda štátu. Problém je v tom, že ponúkaná ruka sa nestretá s ohlasom. Druhým dôvodom je prirodzená vidina biznisu. Pokiaľ by sa proces informatizácie naozaj rozbehol, priniesol by so sebou nové projekty, a teda nové obchodné príležitosti. Firmy sú pripravené s dodávkami aj s pomocou, a ako na jednej konferencii vyhlásil riaditeľ istej IT firmy, „stojíme v štartovacích blokoch a čakáme na výstrel, ale nemá nás kto odštartovať“. Ako inak by IT firmy mohli procesu informatizácie pomôcť? Aj tým, že by sa združili v jedinom reprezentatívnom profesijnom združení, ktoré by zastupovalo absolútnu väčšinu firiem pôsobiacich v IT. Vytvorením príslušných akčných orgánov od odborných IT sekcií cez právne, mediálne až po lobistické by sa vytvorila sila, ktorú by si už zástupcovia štátnych inštitúcií nemohli dovoliť prehliadať. To však naráža na tradičnú neschopnosť nás Slovákov vzdať sa určitej autonómie a združiť sa v záujme spoločného cieľa.
Štát má na informatizáciu štátnej správy tie isté dôvody ako hociktorý iný komerčný podnik: zefektívnenie celkovej činnosti, úspora nákladov, zrýchlenie všetkých procesov atď. Hoci proces informatizácie štátnej správy prebieha, možno v ňom badať značnú nekoncepčnosť, nekompatibilitu IS jednotlivých úradov a netransparentnosť výberových konaní na dodávky IT. Druhý pilier informatizácie, t. j. celej spoločnosti, by v prvom momente možno nedosiahol hmatateľné výsledky, ale sekundárne by sa prostriedky mnohonásobne vrátili. A pritom podpora zo strany štátu nepredstavuje len oblasť priamych investícií, ale aj oblasť daňových úľav, úpravy odpisov, regulácie cien služieb atď. Zjednodušenie komunikácie občanov s úradmi, rozvoj teleworkingu či dištančného vzdelávania by následne priniesli efekty v rôznych ďalších oblastiach (úspora nákladov, vyššia zamestnanosť, vzdelanosť, kvalitnejšie spektrum profesií atď.), ktoré by si k volebným úspechom veľmi rada pripísala každá vládna garnitúra. To by však muselo zo strany kompetentných vládnych úradníkov existovať pochopenie pre vec IT. No doteraz ani jedna vláda neprejavila v tejto oblasti príslovečnú štátnickú múdrosť. Dá sa očakávať, že štát začne konať až na tlak EÚ alebo s vidinou získania grantových prostriedkov z fondov EÚ.
Doteraz nejestvuje vykonateľná štátna stratégia informatizácie spoločnosti, neexistuje analýza súčasného stavu, programový cieľ či aspoň rámcový projekt. Politici sa informačných technológií boja ako kôň stretnutia s konskou salámou, nerozumejú im (presnejšie ich potenciálu a možnostiam) a pri téme o informatizácii sa tvária, akoby ste sa im prihovárali esperantom (čerpám z vlastnej skúsenosti).
Všetkým zainteresovaným v procese informatizácie nezostáva nič iné ako v rámci svojich možností robiť, čo sa dá, evanjelizovať, a pokiaľ to je možné, spojiť svoje úsilie s inými na dosiahnutie spoločného cieľa. (Viem, že takýto záver vyznieva ako fráza, ale je to pravda a nič vtipnejšie ma nenapadlo... J)
Zaujímavé čítanie vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Pokúsme sa o vlastnú mikrorekapituláciu. Občania sa dožadujú dostupnosti prostriedkov a služieb IT, firmy pôsobiace v tejto oblasti sú pripravené s dodávkami a prípadnou pomocou, ale štát nemá jasno, čo sa od neho čaká, aká je jeho úloha a ako chce či môže tento proces podporiť. V oblasti vybavenosti domácností, podnikov či úradov počítačmi, softvérom a pripojením do internetu zaostávame za okolitými krajinami. Rovnako tak v úrovni počítačovej gramotnosti obyvateľstva či aspoň všeobecnom povedomí o možnostiach a výhodách využívania prostriedkov IT. Rovnako tak zaostávame v oblasti dostupnosti užitočného či zaujímavého obsahu či služieb postavených na IT. Dynamika nášho rastu v oblasti IT pritom nedáva predpoklad na dobehnutie okolitých krajín, nehovoriac o západnej Európe, Severnej Amerike či ázijských krajinách.
Občania by informatizáciou spoločnosti získali nové možnosti čerpania informácií, komunikácie, vzdelávania, zábavy, hľadania si práce, dorozumievania sa s úradmi, atď. Ako môžu informatizácii pomôcť? V dosť obmedzenej miere – najmä vyvíjaním spoločenského tlaku prostredníctvom médií a občianskych združení či dennodenným osobným kontaktom s úradmi či vo svojom blízkom okolí formou „evanjelizácie“.
Firmy pôsobiace v oblasti IT majú záujem o informatizáciu najmä z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že poznajú potenciál možností využívania IT a vedia, kde všade a čo všetko by mohli pomôcť riešiť – od úspory nákladov cez efektívnejšie riadenie až po celkové zrýchlenie všetkých logistických procesov na úrovni štátnej či verejnej správy. A chcú svoje skúsenosti, expertízu, kontakty, možnosti ponúknuť tomu, kto by ju mohol v procese informatizácie spoločnosti potrebovať a aj využiť, teda štátu. Problém je v tom, že ponúkaná ruka sa nestretá s ohlasom. Druhým dôvodom je prirodzená vidina biznisu. Pokiaľ by sa proces informatizácie naozaj rozbehol, priniesol by so sebou nové projekty, a teda nové obchodné príležitosti. Firmy sú pripravené s dodávkami aj s pomocou, a ako na jednej konferencii vyhlásil riaditeľ istej IT firmy, „stojíme v štartovacích blokoch a čakáme na výstrel, ale nemá nás kto odštartovať“. Ako inak by IT firmy mohli procesu informatizácie pomôcť? Aj tým, že by sa združili v jedinom reprezentatívnom profesijnom združení, ktoré by zastupovalo absolútnu väčšinu firiem pôsobiacich v IT. Vytvorením príslušných akčných orgánov od odborných IT sekcií cez právne, mediálne až po lobistické by sa vytvorila sila, ktorú by si už zástupcovia štátnych inštitúcií nemohli dovoliť prehliadať. To však naráža na tradičnú neschopnosť nás Slovákov vzdať sa určitej autonómie a združiť sa v záujme spoločného cieľa.
Štát má na informatizáciu štátnej správy tie isté dôvody ako hociktorý iný komerčný podnik: zefektívnenie celkovej činnosti, úspora nákladov, zrýchlenie všetkých procesov atď. Hoci proces informatizácie štátnej správy prebieha, možno v ňom badať značnú nekoncepčnosť, nekompatibilitu IS jednotlivých úradov a netransparentnosť výberových konaní na dodávky IT. Druhý pilier informatizácie, t. j. celej spoločnosti, by v prvom momente možno nedosiahol hmatateľné výsledky, ale sekundárne by sa prostriedky mnohonásobne vrátili. A pritom podpora zo strany štátu nepredstavuje len oblasť priamych investícií, ale aj oblasť daňových úľav, úpravy odpisov, regulácie cien služieb atď. Zjednodušenie komunikácie občanov s úradmi, rozvoj teleworkingu či dištančného vzdelávania by následne priniesli efekty v rôznych ďalších oblastiach (úspora nákladov, vyššia zamestnanosť, vzdelanosť, kvalitnejšie spektrum profesií atď.), ktoré by si k volebným úspechom veľmi rada pripísala každá vládna garnitúra. To by však muselo zo strany kompetentných vládnych úradníkov existovať pochopenie pre vec IT. No doteraz ani jedna vláda neprejavila v tejto oblasti príslovečnú štátnickú múdrosť. Dá sa očakávať, že štát začne konať až na tlak EÚ alebo s vidinou získania grantových prostriedkov z fondov EÚ.
Doteraz nejestvuje vykonateľná štátna stratégia informatizácie spoločnosti, neexistuje analýza súčasného stavu, programový cieľ či aspoň rámcový projekt. Politici sa informačných technológií boja ako kôň stretnutia s konskou salámou, nerozumejú im (presnejšie ich potenciálu a možnostiam) a pri téme o informatizácii sa tvária, akoby ste sa im prihovárali esperantom (čerpám z vlastnej skúsenosti).
Všetkým zainteresovaným v procese informatizácie nezostáva nič iné ako v rámci svojich možností robiť, čo sa dá, evanjelizovať, a pokiaľ to je možné, spojiť svoje úsilie s inými na dosiahnutie spoločného cieľa. (Viem, že takýto záver vyznieva ako fráza, ale je to pravda a nič vtipnejšie ma nenapadlo... J)
Zaujímavé čítanie vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. januára 2003
PC REVUE
Od prvého čísla v novom roku sa očakáva bilancia toho minulého a predikcia toho, čo sa bude diať v tom nasledujúcom. Neušetrím vás toho ani tento rok J, tak sa do toho pustime.
Podľa analyticko-prognostických agentúr by si svetové IT firmy po dvoch ťažkých rokoch stagnácie konečne mohli vydýchnuť a dočkať zlepšenia. Rok 2002 pritom viaceré z nich označujú ako najhorší v histórii IT, keď celkový obrat klesol o 3 %, čo v porovnaní s dvojcifernými nárastmi, ktoré IT priemysel bežne dosahoval počas predchádzajúcich 20 rokov, predstavuje pre firmy značný otras. Najväčšiu „zásluhu“ na tom má stagnácia predaja PC a sieťových produktov, konsolidácia telekomunikačného sektora a ani trh so službami, ktorý v súčasnosti generuje jednu tretinu príjmov v IT priemysle, sa minulý rok nemal čím chváliť. Prepad v obrate sa pohyboval v rozpätí 7 – 9 %. Okrem poklesu hodnoty akcií high-tech sektora sme to mohli registrovať aj lavínou bankrotov, akvizícií a dramatických škrtení výdavkov.
Na tento rok „prorokujú“ analytici nárast vo výške 4 – 6 %. Súčasne však varujú pred prehnanými očakávaniami v súvislosti s celosvetovou politickou a hospodárskou situáciou (napr. vojna v Iraku). Aj v takom prípade by však IT trh mal rásť, hoci iba o neduživé 2 %. Generátorom rozmachu IT sektora by mali byť zvyšujúca sa popularita bezdrôtových technológií, konvergencia PC techniky a domácej spotrebnej elektroniky. Vo svete podnikových IT by to mohlo byť výraznejšie využívanie outsourcingu, úsilie firiem o lepšiu ochranu podnikových dát pred katastrofickými udalosťami typu povodne, teroristického útoku či požiaru, tesnejšie previazanie vnútropodnikových procesov s IT, schopnosť vydolovať z podnikových údajov čoraz viac súvislostí a predikovať budúce stavy. Vzhľadom na čoraz starostlivejšie sledovanie vnútorných nákladov sa začnú podniky zaujímať aj o flexibilnejšie využívanie vlastných informačných infraštruktúr či technológie sprístupnenia výpočtových zdrojov od tretích strán na po žiadanie, čím sa výpočtové zdroje stanú rovnakým spotrebným tovarom ako elektrina či pitná voda.
Poďme však späť na Slovensko. Miernou zmenou by mohlo byť uplatňovanie zníženej 20 % DPH na tovar a niektoré služby. Niektorí predajcovia však už dopredu signalizovali, že zachovajú koncovú cenu s DPH, čím si aspoň dočasne prilepšia predaj o pár percent. Hmmm, aj takto sa dá robiť biznis... Od začiatku roku by sme sa mali pohybovať v plne liberalizovanom telekomunikačnom prostredí. O tom, že to fakticky nepocítime, vieme už dávno. Pokiaľ trojuholník ST – regulátor – alternatívni operátori nedospeje k dohode ohľadom prístupu k miestnym vedeniam či vzájomného prepojenia sietí, nemôžeme očakávať nižšie mesačné účty ani za hlas, ani za dial-up pripojenie na internet. V prvom kvartáli by sa mohla konečne spustiť odložená prevádzka ADSL. Či sa to naozaj stane, je však ešte stále otázne. Ostatné technológie a riešenia na preklenutie problému poslednej míle sú pre nepodnikovú klientelu cenovo alebo technologicky príliš náročné. UPC s internetom po kábli zaujalo vyčkávací postoj, 2,4 GHz pásmo pre WiFi je prepchaté. Alternatívy ako dvojcestné pripojenie cez satelit, GPRS alebo HSCSD sú zaujímavé, ale zatiaľ iba pre podnikovú klientelu. Na druhej strane je prekvapujúce, prečo sa nerozbehlo vo veľkom pripájanie skupín domácností (napr. v panelákoch) či menších firiem na pripojenie zdieľané kapacitne aj cenovo. Mohol by to byť celkom zaujímavý biznis, hoci logisticky dosť náročný. Na pevné a lacné pripojenie do internetu si teda ešte chvíľu počkáme. Nárast penetrácie internetu totiž čaká jednoznačne na spustenie ADSL.
Pokračovať bude dlhoročný trend znižovania cien a zvyšovania výkonnosti „železa“. Kúpiť výkonovo slabý počítač už vlastne ani nebude možné. A ceny sa dostávajú na úroveň, keď už niet na čo čakať. Podobný trend možno vidieť pri CRT monitoroch, tlačiarňach atď. Sledovať vývoj cien skenerov už napríklad dávno stratilo zmysel. Technologický vývoj v týchto produktoch sa dostal na úroveň, keď nový model prináša len minimálne zvýšenie úžitkovej hodnoty. Pozornosť by sme mali nasmerovať do oblasti LCD monitorov, digitálnych fotoaparátov, vreckových počítačov, tabletov, mobilných telefónov či digitálnych projektorov, kde sa budú odohrávať interesantné zmeny z hľadiska technológií, ale najmä cien.
Do väčšej pozornosti sa dostane prepojenie sveta PC a domácej spotrebnej elektroniky, o svoje miesto sa začnú hlásiť inteligentné domáce spotrebiče, prvé použiteľné domáce roboty, hoci zatiaľ len v podobe produktov pre horných desaťtisíc.
Témami, o ktorých sa bude hovoriť, budú ochrana súkromia pred nevyžiadanou reklamou, pred vírusmi a ne oprávnenými vstupmi do počítača, anonymita na internete, legálny prístup k on-line hudbe a filmom, interaktívna zábava atď. Tento rok by mohol znamenať aj výraznejšie presadenie sa Linuxu vo svete desktopov a serverov. Podrobnejšie sa technologickým víziám na tento rok venujeme v nosnej časti tohto čísla, dúfam, že sa vám bude páčiť.
Úspešný nový rok vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
Podľa analyticko-prognostických agentúr by si svetové IT firmy po dvoch ťažkých rokoch stagnácie konečne mohli vydýchnuť a dočkať zlepšenia. Rok 2002 pritom viaceré z nich označujú ako najhorší v histórii IT, keď celkový obrat klesol o 3 %, čo v porovnaní s dvojcifernými nárastmi, ktoré IT priemysel bežne dosahoval počas predchádzajúcich 20 rokov, predstavuje pre firmy značný otras. Najväčšiu „zásluhu“ na tom má stagnácia predaja PC a sieťových produktov, konsolidácia telekomunikačného sektora a ani trh so službami, ktorý v súčasnosti generuje jednu tretinu príjmov v IT priemysle, sa minulý rok nemal čím chváliť. Prepad v obrate sa pohyboval v rozpätí 7 – 9 %. Okrem poklesu hodnoty akcií high-tech sektora sme to mohli registrovať aj lavínou bankrotov, akvizícií a dramatických škrtení výdavkov.
Na tento rok „prorokujú“ analytici nárast vo výške 4 – 6 %. Súčasne však varujú pred prehnanými očakávaniami v súvislosti s celosvetovou politickou a hospodárskou situáciou (napr. vojna v Iraku). Aj v takom prípade by však IT trh mal rásť, hoci iba o neduživé 2 %. Generátorom rozmachu IT sektora by mali byť zvyšujúca sa popularita bezdrôtových technológií, konvergencia PC techniky a domácej spotrebnej elektroniky. Vo svete podnikových IT by to mohlo byť výraznejšie využívanie outsourcingu, úsilie firiem o lepšiu ochranu podnikových dát pred katastrofickými udalosťami typu povodne, teroristického útoku či požiaru, tesnejšie previazanie vnútropodnikových procesov s IT, schopnosť vydolovať z podnikových údajov čoraz viac súvislostí a predikovať budúce stavy. Vzhľadom na čoraz starostlivejšie sledovanie vnútorných nákladov sa začnú podniky zaujímať aj o flexibilnejšie využívanie vlastných informačných infraštruktúr či technológie sprístupnenia výpočtových zdrojov od tretích strán na po žiadanie, čím sa výpočtové zdroje stanú rovnakým spotrebným tovarom ako elektrina či pitná voda.
Poďme však späť na Slovensko. Miernou zmenou by mohlo byť uplatňovanie zníženej 20 % DPH na tovar a niektoré služby. Niektorí predajcovia však už dopredu signalizovali, že zachovajú koncovú cenu s DPH, čím si aspoň dočasne prilepšia predaj o pár percent. Hmmm, aj takto sa dá robiť biznis... Od začiatku roku by sme sa mali pohybovať v plne liberalizovanom telekomunikačnom prostredí. O tom, že to fakticky nepocítime, vieme už dávno. Pokiaľ trojuholník ST – regulátor – alternatívni operátori nedospeje k dohode ohľadom prístupu k miestnym vedeniam či vzájomného prepojenia sietí, nemôžeme očakávať nižšie mesačné účty ani za hlas, ani za dial-up pripojenie na internet. V prvom kvartáli by sa mohla konečne spustiť odložená prevádzka ADSL. Či sa to naozaj stane, je však ešte stále otázne. Ostatné technológie a riešenia na preklenutie problému poslednej míle sú pre nepodnikovú klientelu cenovo alebo technologicky príliš náročné. UPC s internetom po kábli zaujalo vyčkávací postoj, 2,4 GHz pásmo pre WiFi je prepchaté. Alternatívy ako dvojcestné pripojenie cez satelit, GPRS alebo HSCSD sú zaujímavé, ale zatiaľ iba pre podnikovú klientelu. Na druhej strane je prekvapujúce, prečo sa nerozbehlo vo veľkom pripájanie skupín domácností (napr. v panelákoch) či menších firiem na pripojenie zdieľané kapacitne aj cenovo. Mohol by to byť celkom zaujímavý biznis, hoci logisticky dosť náročný. Na pevné a lacné pripojenie do internetu si teda ešte chvíľu počkáme. Nárast penetrácie internetu totiž čaká jednoznačne na spustenie ADSL.
Pokračovať bude dlhoročný trend znižovania cien a zvyšovania výkonnosti „železa“. Kúpiť výkonovo slabý počítač už vlastne ani nebude možné. A ceny sa dostávajú na úroveň, keď už niet na čo čakať. Podobný trend možno vidieť pri CRT monitoroch, tlačiarňach atď. Sledovať vývoj cien skenerov už napríklad dávno stratilo zmysel. Technologický vývoj v týchto produktoch sa dostal na úroveň, keď nový model prináša len minimálne zvýšenie úžitkovej hodnoty. Pozornosť by sme mali nasmerovať do oblasti LCD monitorov, digitálnych fotoaparátov, vreckových počítačov, tabletov, mobilných telefónov či digitálnych projektorov, kde sa budú odohrávať interesantné zmeny z hľadiska technológií, ale najmä cien.
Do väčšej pozornosti sa dostane prepojenie sveta PC a domácej spotrebnej elektroniky, o svoje miesto sa začnú hlásiť inteligentné domáce spotrebiče, prvé použiteľné domáce roboty, hoci zatiaľ len v podobe produktov pre horných desaťtisíc.
Témami, o ktorých sa bude hovoriť, budú ochrana súkromia pred nevyžiadanou reklamou, pred vírusmi a ne oprávnenými vstupmi do počítača, anonymita na internete, legálny prístup k on-line hudbe a filmom, interaktívna zábava atď. Tento rok by mohol znamenať aj výraznejšie presadenie sa Linuxu vo svete desktopov a serverov. Podrobnejšie sa technologickým víziám na tento rok venujeme v nosnej časti tohto čísla, dúfam, že sa vám bude páčiť.
Úspešný nový rok vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2003 Editorial
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. decembra 2002
PC REVUE
Heuréka, objavil som recept, ako sa vyrovnať s chronickým nedostatkom času! Prišiel som na to pri nedávnom striedaní letného a zimného času. Deň mal zrazu „25 hodín“ a ja som stihol vybaviť omnoho viac vecí ako inokedy a ešte som si ráno stihol aj dlhšie pospať. Podstata môjho nápadu je v zrušení jedného dňa v týždni (odporúčam napríklad pondelok – ten obzvlášť nemám rád...:)) a takto získaný čas rozdeliť medzi zvyšných 6 dní. Nebolo by to super, keby mal každý deň o tri hodiny viac? Alebo každému pracovnému dňu by sme pridali len jednu hodinu (aby sme sa neprepracovali) a zo „zvyšku“ by sme si spravili taký menší skrátený 20-hodinový tretí víkendový deň, ktorí by mal každý naozaj len pre seba. Ženy by ho mohli stráviť vo fit kluboch, kozmetických salónoch a na nákupoch. A muži každý podľa vlastnej individuálnej úchylky (J): šport, príroda, krčma, frajerky, autá, počítače (!), prípadne celý deň len tak preleňošiť v posteli s dobrou knižkou. Dosť bolo „vtipov“, poďme „back to reality“.
Máme koniec roka, a teda „povinnú“ rekapituláciu ďalšieho ročníka PCR. Hodnotiť by ste nás však vlastne mali vy, ako ste boli spokojní so zložením čísla, s kvalitou a výberom článkov, s rozsahom, grafikou, CD prílohou, s cenami atď. Podľa predaja v stánkoch a počtu predplatiteľov sa zdá, že si stále uchovávame vašu priazeň. Podľa oficiálnych mediálnych prieskumov je náš náskok pred slovenskou aj českou konkurenciou distribuovanou na Slovensku niekoľkonásobný (!) a nemá tendenciu zmen šovať sa, ale práve naopak (čísla nezávislých agentúr poskytnem na vyžiadanie). Nespomínam to preto, aby som sa vyťahoval, „akí sme dobrí“, skôr preto, že sa z času na čas objavia „šumy“, ako to s nami „ide dole z kopca“ a ako nám konkurencia „dýcha na krk“... Nuž čo,
nerobíme si z takýchto rečí ťažkú hlavu, no patrilo by sa uviesť veci na pravú mieru.
Tešíme sa z dosiahnutých výsledkov, no na druhej strane nechodíme z nosom dohora. Nie sme majstri sveta, vieme o svojich rezervách a snažíme sa ich odstraňovať. Myslím, že za tie roky, čo PCR vychádza, ste sa už mohli presvedčiť, že to v našom prípade nie je len bežná fráza. Výsledkom sú čísla, nie prázdne reči. Ak máme nejaké slabé miesta a nevidíte z našej strany snahu o nápravu, tak nám to, prosím, „vytmavte“.
Tento rok sme v priemere mali v každom čísle o 8 až 16 strán viac ako vlani. Za rovnakú cenu ako v roku 2001 a viac-menej aj 2000. V každom druhom čísle sme mali CD prílohu, budúci rok budeme mať CD v každom čísle. Budú aj ďalšie zmeny. Už nebudeme predávať časopis v stánkoch bez CD, komplikácie s distribú ciou boli priveľké a presvedčil nás o tom aj enormný záujem o predaj časopisu s CD. Predplatitelia si však budú môcť objednať aj časopis bez CD. Pre tých, ktorým je priveľa zaplatiť celoročné predplatné aj s CD naraz, sme pripravili možnosť predplatiť si PCR s CD len na pol roka.
Zlá správa je, že sme museli zdvihnúť ceny. Sme si vedomí ekonomickej situácie na Slovensku, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že naša cenová politika mala a vždy bude mať sociálny rozmer. Roky predávame časopis pod výrobné náklady s tým, že rozdiel v príjmoch subvencujeme príjmami z inzercie. Ekonomika však nepustí, snaha o ďalší rozvoj a rastúce náklady predurčujú našu cenotvorbu. Zvažovali sme naozaj každú korunu. Protihodnotou by vám mal byť ešte kvalitnejší obsah, väčší počet strán, nové témy, nové rubriky, pútavejšia, ale pritom nerušivá a prehľadnejšia grafika, atraktívny obsah CD prílohy či príťažlivé súťaže. Skvalitniť by sa mali naše aktivity na webe, chceme sa pustiť aj do vlastnej TV relácie s týždňovou periodicitou. Nebude to
jednoduché, tak nám držte palce. Premiéra by mala byť 9. januára 2003 o 17.30 na STV1. Pozrite si ju
a pošlite nám svoj komentár, ako sa vám páčila a čo by ste v nej chceli vidieť v ďalších pokračovaniach.
Ako každý rok v tomto čase aj teraz vás vyzývam na spoluprácu pri výrobe PCR. Ak máte návrhy, nápady,
pripomienky, čo by sme mali zlepšiť, nenechajte si ich len pre seba alebo svoje okolie. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak viete, že by ste vedeli prispieť aj dobrým článkom, a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, prihláste sa, naše dvere sú vám otvorené.
Na záver by som rád pripomenul náš cieľ, a to poskytovať vám čo najlepší pomer medzi úžitkovou hodnotou informačného obsahu a cenou. Ak nás sily neopustia, budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať vám mesiac čo mesiac ešte kvalitnejšie, ešte zaujímavejšie, ešte pútavejšie PCR. Zostaňte s nami a určite
neoľutujete.
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré v novom roku vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Máme koniec roka, a teda „povinnú“ rekapituláciu ďalšieho ročníka PCR. Hodnotiť by ste nás však vlastne mali vy, ako ste boli spokojní so zložením čísla, s kvalitou a výberom článkov, s rozsahom, grafikou, CD prílohou, s cenami atď. Podľa predaja v stánkoch a počtu predplatiteľov sa zdá, že si stále uchovávame vašu priazeň. Podľa oficiálnych mediálnych prieskumov je náš náskok pred slovenskou aj českou konkurenciou distribuovanou na Slovensku niekoľkonásobný (!) a nemá tendenciu zmen šovať sa, ale práve naopak (čísla nezávislých agentúr poskytnem na vyžiadanie). Nespomínam to preto, aby som sa vyťahoval, „akí sme dobrí“, skôr preto, že sa z času na čas objavia „šumy“, ako to s nami „ide dole z kopca“ a ako nám konkurencia „dýcha na krk“... Nuž čo,
nerobíme si z takýchto rečí ťažkú hlavu, no patrilo by sa uviesť veci na pravú mieru.
Tešíme sa z dosiahnutých výsledkov, no na druhej strane nechodíme z nosom dohora. Nie sme majstri sveta, vieme o svojich rezervách a snažíme sa ich odstraňovať. Myslím, že za tie roky, čo PCR vychádza, ste sa už mohli presvedčiť, že to v našom prípade nie je len bežná fráza. Výsledkom sú čísla, nie prázdne reči. Ak máme nejaké slabé miesta a nevidíte z našej strany snahu o nápravu, tak nám to, prosím, „vytmavte“.
Tento rok sme v priemere mali v každom čísle o 8 až 16 strán viac ako vlani. Za rovnakú cenu ako v roku 2001 a viac-menej aj 2000. V každom druhom čísle sme mali CD prílohu, budúci rok budeme mať CD v každom čísle. Budú aj ďalšie zmeny. Už nebudeme predávať časopis v stánkoch bez CD, komplikácie s distribú ciou boli priveľké a presvedčil nás o tom aj enormný záujem o predaj časopisu s CD. Predplatitelia si však budú môcť objednať aj časopis bez CD. Pre tých, ktorým je priveľa zaplatiť celoročné predplatné aj s CD naraz, sme pripravili možnosť predplatiť si PCR s CD len na pol roka.
Zlá správa je, že sme museli zdvihnúť ceny. Sme si vedomí ekonomickej situácie na Slovensku, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že naša cenová politika mala a vždy bude mať sociálny rozmer. Roky predávame časopis pod výrobné náklady s tým, že rozdiel v príjmoch subvencujeme príjmami z inzercie. Ekonomika však nepustí, snaha o ďalší rozvoj a rastúce náklady predurčujú našu cenotvorbu. Zvažovali sme naozaj každú korunu. Protihodnotou by vám mal byť ešte kvalitnejší obsah, väčší počet strán, nové témy, nové rubriky, pútavejšia, ale pritom nerušivá a prehľadnejšia grafika, atraktívny obsah CD prílohy či príťažlivé súťaže. Skvalitniť by sa mali naše aktivity na webe, chceme sa pustiť aj do vlastnej TV relácie s týždňovou periodicitou. Nebude to
jednoduché, tak nám držte palce. Premiéra by mala byť 9. januára 2003 o 17.30 na STV1. Pozrite si ju
a pošlite nám svoj komentár, ako sa vám páčila a čo by ste v nej chceli vidieť v ďalších pokračovaniach.
Ako každý rok v tomto čase aj teraz vás vyzývam na spoluprácu pri výrobe PCR. Ak máte návrhy, nápady,
pripomienky, čo by sme mali zlepšiť, nenechajte si ich len pre seba alebo svoje okolie. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak viete, že by ste vedeli prispieť aj dobrým článkom, a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, prihláste sa, naše dvere sú vám otvorené.
Na záver by som rád pripomenul náš cieľ, a to poskytovať vám čo najlepší pomer medzi úžitkovou hodnotou informačného obsahu a cenou. Ak nás sily neopustia, budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať vám mesiac čo mesiac ešte kvalitnejšie, ešte zaujímavejšie, ešte pútavejšie PCR. Zostaňte s nami a určite
neoľutujete.
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré v novom roku vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. novembra 2002
PC REVUE
Tentoraz som pre vás nepripravil žiadnu ťažkú spoločensko-politickú úvahu ani IT víziu. Bude to len pár postrehov o udalostiach a zážitkoch z uplynulého mesiaca.
Na nedávnej IT konferencii som sa dal do reči s prísediacim chlapíkom. Keď videl, že sa pohrávam s novým (zapožičaným) high-end mobilom nemenovanej značky, chcel sa pochváliť, že ani on nie je žiadny loser, a vytiahol svoje striebristé PDA. Tak sme si chvíľu vychvaľovali vlastnosti (každý toho svojho) „nádobíčka“, až som navrhol, že ho tým svojím nafotím a fotografiu mu pošlem cez Bluetooth. Tak sme si obaja toto komunikačné rozhranie aktivovali a po chvíli som mu oznámil, že ja ho už na svojom mobile vidím ako pripojeného. Nato sa dotyčný tak zľakol, že okamžite si to svoje PDA vypol a s hundraním, že on nenechá nikoho cudzieho prehrabávať sa vo svojich dátach, rýchlym krokom a bez pozdravu zmizol za obzorom. Ani som mu nestihol vysvetliť, že to z toho môjho mobilu technicky (aspoň zatiaľ) nie je možné. Panika zo sledovania akčných trilerov s tematikou nedolapiteľných hackerov a smrteľne nebezpečných počítačových vírusov jednoducho urobila svoje... Na druhej strane však treba uznať, že nebezpečenstvo infiltrácie a prieniku do systémov sa neustále zvyšuje. Povedomie používateľov o prípadných nebezpečenstvách je však žalostne nízke, rovnako ako praktické opatrenia, ktorými sa chcú pred nimi chrániť. Výsledkom toho je aj zvyšujúce sa množstvo nevyžiadaných mailov od viac či menej známych ľudí zo slovenských domén s čudesným obsahom, svedčiace o tom, že dotyčný sa stal obeťou POP3 vírusu, ktorý na náhodné adresy v zozname rozposiela obsah mailboxu danej obete. Pokiaľ automatická aktualizácia kvalitných antivírusových programov dokáže zablokovať všetky infiltrácie súčasných vírusov, nechápem ľahostajnosť používateľov, ktorí si ich nenainštalujú. Ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Fera T., v ktorom si dohovára rande so slečnou z reklamnej agentúry, o nič nejde, a ak by som mal čas, tak by som sa aj zapojil formou nejakého kanadského žartíka. No ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Joža K. s internými údajmi o budgete ich klienta na ďalší rok, tam už prestáva zábava. Takže netreba podliehať panike, ale na druhej strane pozor na infiltrácie a úniky informácií.
Iná story. Jeden známy chcel v rámci výročia svojej firmy kúpiť piatim najlepším zamestnancom za odmenu nejakú zábavnú spotrebnú elektroniku. Chcel poradiť, čo by to malo byť, tak som mu odporúčal digitálny fotoaparát alebo MP3-men. Po týždni sme sa stretli a on porozprával, aké horory zažíval, keď sa pokúšal zohnať päť rovnakých digitálnych fotoaparátov. Vo všetkých známych obchodoch so spotrebnou elektronikou mali z jedného modelu maximálne 2–3 ks. Zohnať päť rovnakých bolo nemožné. Pobehal hypermarkety, distribútorov, volal do obchodných zastúpení veľkých značiek na Slovensku. Bez úspechu. A rovnako pochodil, keď sa namiesto digitálnych fotoaparátov rozhodol pre MP3-meny. Tá istá situácia, bez ohľadu na to, či chcel low alebo high-end model, farbu alebo značku. Nakoniec sa vzdal myšlienky, že svojim zamestnancom kúpi novinky spotrebnej elektroniky, a skončil s rozhodovaním pri bežných CD-menoch, pretože už ho tlačil termín a sľúbili mu, že mu tých päť rovnakých kusov posťahujú z viacerých predajní... Takže nakoniec bol síce úspešný, ale nie celkom, lebo dvaja zo zamestnancov sa neprezieravo preriekli, že oni už nejaký CD-men doma majú... Na novšie výdobytky IT si tak budú musieť počkať päť rokov do ďalšieho výročia firmy.
Hmm, čo k tomu dodať? Komentár je ťažký. Z pohľadu zákazníka je to jasná hanba a neschopnosť slovenských predajcov. Z pohľadu predajcov ochrana pred rizikom nového, ale potenciálne ležiakového tovaru. Tovaru, o ktorý nie je zatiaľ masový záujem a navyše novší model môže kedykoľvek „zaklopať na dvere“ a definitívne odpísať staršieho súrodenca. Slovenský predajca do takéhoto rizika dobrovoľne nepôjde, necíti sa dosť silný „v kramflekoch“ a koniec koncov načo by sa trápil s nejakým otravným zákazníkom... Česť výnimkám.
Vo svete to však funguje inak a predajcovia vedia reagovať na takéto prirodzené obchodné procesy. Keď prídu novinky, treba im urobiť poriadnu reklamu a nespoliehať sa na to, že sa budú predávať samy od seba. Tovar treba rýchlo točiť a na staršie výpredajové modely dávať výpredajové ceny alebo predávať ich spolu s inými produktmi, alebo ich dávať ako bonus pri nákupe zákazníka nad určitú sumu. Jednoducho, treba sa viacej obracať a to väčšina našich predajcov nevie. Opäť česť výnimkám.
Mimochodom, keď som si túto situáciu chcel osobne overiť v našich predajniach, zistil som ešte ďalšiu skutočnosť: u nás vo všeobecnosti chýbajú novinky. Mnohé zariadenia, o ktorých sme písali už pred viac ako pol rokom, v našich predajniach jednoducho nenájdete. A mnohí predavači ani netušia, čo sa v ich oblasti deje, kedy a či vôbec prídu nové modely, čo budú stáť a aké budú mať vlastnosti.
No nič, nebudem už ďalej kritizovať. Na druhej strane aspoň vieme, že sa všetci ešte máme v čom zdokonaľovať, vzdelávať, aktívnejšie pristupovať k dianiu okolo seba. Keď už chceme dobehnúť ten ostatný civilizovaný svet...
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Na nedávnej IT konferencii som sa dal do reči s prísediacim chlapíkom. Keď videl, že sa pohrávam s novým (zapožičaným) high-end mobilom nemenovanej značky, chcel sa pochváliť, že ani on nie je žiadny loser, a vytiahol svoje striebristé PDA. Tak sme si chvíľu vychvaľovali vlastnosti (každý toho svojho) „nádobíčka“, až som navrhol, že ho tým svojím nafotím a fotografiu mu pošlem cez Bluetooth. Tak sme si obaja toto komunikačné rozhranie aktivovali a po chvíli som mu oznámil, že ja ho už na svojom mobile vidím ako pripojeného. Nato sa dotyčný tak zľakol, že okamžite si to svoje PDA vypol a s hundraním, že on nenechá nikoho cudzieho prehrabávať sa vo svojich dátach, rýchlym krokom a bez pozdravu zmizol za obzorom. Ani som mu nestihol vysvetliť, že to z toho môjho mobilu technicky (aspoň zatiaľ) nie je možné. Panika zo sledovania akčných trilerov s tematikou nedolapiteľných hackerov a smrteľne nebezpečných počítačových vírusov jednoducho urobila svoje... Na druhej strane však treba uznať, že nebezpečenstvo infiltrácie a prieniku do systémov sa neustále zvyšuje. Povedomie používateľov o prípadných nebezpečenstvách je však žalostne nízke, rovnako ako praktické opatrenia, ktorými sa chcú pred nimi chrániť. Výsledkom toho je aj zvyšujúce sa množstvo nevyžiadaných mailov od viac či menej známych ľudí zo slovenských domén s čudesným obsahom, svedčiace o tom, že dotyčný sa stal obeťou POP3 vírusu, ktorý na náhodné adresy v zozname rozposiela obsah mailboxu danej obete. Pokiaľ automatická aktualizácia kvalitných antivírusových programov dokáže zablokovať všetky infiltrácie súčasných vírusov, nechápem ľahostajnosť používateľov, ktorí si ich nenainštalujú. Ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Fera T., v ktorom si dohovára rande so slečnou z reklamnej agentúry, o nič nejde, a ak by som mal čas, tak by som sa aj zapojil formou nejakého kanadského žartíka. No ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Joža K. s internými údajmi o budgete ich klienta na ďalší rok, tam už prestáva zábava. Takže netreba podliehať panike, ale na druhej strane pozor na infiltrácie a úniky informácií.
Iná story. Jeden známy chcel v rámci výročia svojej firmy kúpiť piatim najlepším zamestnancom za odmenu nejakú zábavnú spotrebnú elektroniku. Chcel poradiť, čo by to malo byť, tak som mu odporúčal digitálny fotoaparát alebo MP3-men. Po týždni sme sa stretli a on porozprával, aké horory zažíval, keď sa pokúšal zohnať päť rovnakých digitálnych fotoaparátov. Vo všetkých známych obchodoch so spotrebnou elektronikou mali z jedného modelu maximálne 2–3 ks. Zohnať päť rovnakých bolo nemožné. Pobehal hypermarkety, distribútorov, volal do obchodných zastúpení veľkých značiek na Slovensku. Bez úspechu. A rovnako pochodil, keď sa namiesto digitálnych fotoaparátov rozhodol pre MP3-meny. Tá istá situácia, bez ohľadu na to, či chcel low alebo high-end model, farbu alebo značku. Nakoniec sa vzdal myšlienky, že svojim zamestnancom kúpi novinky spotrebnej elektroniky, a skončil s rozhodovaním pri bežných CD-menoch, pretože už ho tlačil termín a sľúbili mu, že mu tých päť rovnakých kusov posťahujú z viacerých predajní... Takže nakoniec bol síce úspešný, ale nie celkom, lebo dvaja zo zamestnancov sa neprezieravo preriekli, že oni už nejaký CD-men doma majú... Na novšie výdobytky IT si tak budú musieť počkať päť rokov do ďalšieho výročia firmy.
Hmm, čo k tomu dodať? Komentár je ťažký. Z pohľadu zákazníka je to jasná hanba a neschopnosť slovenských predajcov. Z pohľadu predajcov ochrana pred rizikom nového, ale potenciálne ležiakového tovaru. Tovaru, o ktorý nie je zatiaľ masový záujem a navyše novší model môže kedykoľvek „zaklopať na dvere“ a definitívne odpísať staršieho súrodenca. Slovenský predajca do takéhoto rizika dobrovoľne nepôjde, necíti sa dosť silný „v kramflekoch“ a koniec koncov načo by sa trápil s nejakým otravným zákazníkom... Česť výnimkám.
Vo svete to však funguje inak a predajcovia vedia reagovať na takéto prirodzené obchodné procesy. Keď prídu novinky, treba im urobiť poriadnu reklamu a nespoliehať sa na to, že sa budú predávať samy od seba. Tovar treba rýchlo točiť a na staršie výpredajové modely dávať výpredajové ceny alebo predávať ich spolu s inými produktmi, alebo ich dávať ako bonus pri nákupe zákazníka nad určitú sumu. Jednoducho, treba sa viacej obracať a to väčšina našich predajcov nevie. Opäť česť výnimkám.
Mimochodom, keď som si túto situáciu chcel osobne overiť v našich predajniach, zistil som ešte ďalšiu skutočnosť: u nás vo všeobecnosti chýbajú novinky. Mnohé zariadenia, o ktorých sme písali už pred viac ako pol rokom, v našich predajniach jednoducho nenájdete. A mnohí predavači ani netušia, čo sa v ich oblasti deje, kedy a či vôbec prídu nové modely, čo budú stáť a aké budú mať vlastnosti.
No nič, nebudem už ďalej kritizovať. Na druhej strane aspoň vieme, že sa všetci ešte máme v čom zdokonaľovať, vzdelávať, aktívnejšie pristupovať k dianiu okolo seba. Keď už chceme dobehnúť ten ostatný civilizovaný svet...
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. októbra 2002
PC REVUE
Vracať sa k dovolenke mesiac po skončení prázdnin, to možno brať ako menšiu provokáciu (najmä ak tá nasledujúca je ešte v nedohľadne :(), ale mne tá tohtoročná len opäť potvrdila, že v IT je ešte stále čo zlep šovať.
Vezmime si už len taký prvý deň po návrate do práce. Zapnete si PC, spustíte poštového klienta a potom sa už len s hrôzou a bezmocne prizeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie nové maily. Prvá stovka, druhá, tretia... Kým vybavíte aspoň tie najnutnejšie, začne sa na vás valiť nová denná agenda, a kým sa ako-tak vyhrabete z toho najhoršieho, vaša dovolenková energia je preč a ste v rovnakom stave ako pred dovolenkou. Nakoniec si bezmocne poviete: Stojí to vlastne za to? Skúšal som aj inú verziu – vybavovať aspoň najnevyhnutnejšie veci počas dovolenky, ale ani to nie je ono. Cez mobilný prístup na firemný mailový server síce niečo vybavíte, ale pracovať s notebookom na kolenách, ležiac pritom niekde na pláži, je, priznajme si, dosť úchylné. A navyše v dennom svetle na displeji aj tak nič neuvidíte, ibaže by ste sa aj s notebookom schovali pod veľkú osušku. Ide to, ale za to neskoršie vysvetľovanie ostatným spolurekreantom to asi nestojí :). Čvachcete sa v slanej vodičke niekde na Azúroch, ale myšlienkami ste tisícky kilometrov mimo. Bŕŕŕŕ! Keď už nič iné, aspoň s tými mailmi by bolo treba niečo urobiť. Hodilo by sa napríklad niečo ako „elektronická sekretárka“, ktorá by monitorovala vaše prichádzajúce maily a „dnu“ by pustila naozaj iba tie najdôležitejšie. V dnešnej dobe totiž oznamom, že som „out of office“, nič nevyriešite. Takýto „mailový vrátnik“ by mal byť schopný aspoň základnej konverzácie, t. j. na každý došlý mail na server pošle odpoveď typu „naozaj potrebujete poslať mail pánu xy?“, „skúste si ešte raz premyslieť, či nenájdete riešenie svojho problému sám“, prípadne „skúste vyhľadať tieto informácie na našom firemnom webe“, „nemohol by vám pomôcť iný pracovník našej firmy?“ atď. Po pár kolách takejto „plodnej diskusie“ možno druhá strana rezignuje a prestane vás bombardovať mailmi. Pokiaľ by náš „vrátnik“ disponoval prvkami umelej inteligencie a konverzačné zvraty by sa upravili na identitu „živej“ asistentky starajúcej sa o šéfovu agendu, účastník na druhej strane by si možno ani nevšimol, že sa „vybavuje“ s počítačom. A možno by si dokonca pochvaľoval, ako dobre si „podiškuroval“ s nejakou milou „babenkou“. Pokiaľ by sa takáto virtuálna asistentka osved čila, možno by ste ju po návrate z dovolenky ani nemuseli vypínať...J Ideálne by bolo dosiahnuť stav, aby si aj vaši kolegovia v práci vystačili iba s vašou asistentkou a nechýbali by ste im. Na druhej strane sa potom môže stať, že na konci mesiaca nepoputuje výplata vám, ale jej...
Ďalšou oblasťou, kde je čo zlepšovať, je naša „papierová identita“. Na dôkaz toho, že vy ste vy, že máte oprávnenie šoférovať, že máte nemocenské poistenie v tej a tej poisťovni, že ste členom tých a tých klubov, združení, spolkov (strán?), že máte účet v tej a tej banke atď., musíte nosiť so sebou množstvo preukazov, potvrdení a kariet. A keď sa vám stane to, čo sa stalo mne, že vás na dovolenke nejaký dobrák okradne a zoberie vám nielen doklady, ale aj platobné karty, zanadávate si, prečo sa doteraz nevymyslelo niečo lepšie, čo zodpovedá možnostiam dnešnej doby. A čo sa nedá tak ľahko ukradnúť a zneužiť. Čo takto identifikačný digitálny náramok na ruku s jednoduchým ovládaním, so zabudovaným pamäťovým čipom a bezdrôtovým komunikačným rozhraním, napríklad Bluetooth? Zastaví vás dopravný policajt, na náramku nastavíte svoj informačný profil pre tento prípad, t. j. občiansky preukaz + vodičský + technický preukaz a tieto vybrané údaje mu pošlete ako elektronickú vizitku bezdrôtovo na jeho vreckový počítač. Prídete do banky, do práce, do nemocnice a vždy sa identifikujete príslušným informačným profilom. Jednoduché, bezpečné, šikovné, ibaže zatiaľ trochu sci-fi. Ani nie tak pre techniku, ako skôr (akože inak) pre financie a ná ročnú logistiku.
Posledný dovolenkový postreh nie je úsmevný ako „mailová asistentka“ ani „sci-fi“ ako identifikačný náramok, je pomerne obyčajný a ničím neprekvapujúci. Pokiaľ totiž idete na dovolenku, snažíte sa postrehy a zážitky z nej uchovať aspoň v obrazovej podobe. Statické obrázky si odkladáme do fotoaparátov a dlhšie sekvencie do videokamier. V súčasnosti je trend, že digitálne kamery majú okrem snímania kvalitných statických obrázkov možnosť zaznamenávať aj krátke, menej kvalitné videosekvencie. A na opak, niektoré digitálne videokamery majú možnosť zaznamenávať na samostatnú pamäťovú kartu trochu menej kvalitné statické obrázky. No a mojím prianím je, aby čím skôr vzniklo hybridné zariadenie, ktoré by umožňovalo robiť kvalitne aj jedno, aj druhé. Aby sme na dovolenky nosili len jedno zariadenie. Nič viac, nič menej. Podľa prebiehajúcich trendov to vyzerá na to, že splnenia tohto sna sa dočkám podstatne skôr ako tých predchádzajúcich dvoch. To nič, aspoň mám o čom snívať....
Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Vezmime si už len taký prvý deň po návrate do práce. Zapnete si PC, spustíte poštového klienta a potom sa už len s hrôzou a bezmocne prizeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie nové maily. Prvá stovka, druhá, tretia... Kým vybavíte aspoň tie najnutnejšie, začne sa na vás valiť nová denná agenda, a kým sa ako-tak vyhrabete z toho najhoršieho, vaša dovolenková energia je preč a ste v rovnakom stave ako pred dovolenkou. Nakoniec si bezmocne poviete: Stojí to vlastne za to? Skúšal som aj inú verziu – vybavovať aspoň najnevyhnutnejšie veci počas dovolenky, ale ani to nie je ono. Cez mobilný prístup na firemný mailový server síce niečo vybavíte, ale pracovať s notebookom na kolenách, ležiac pritom niekde na pláži, je, priznajme si, dosť úchylné. A navyše v dennom svetle na displeji aj tak nič neuvidíte, ibaže by ste sa aj s notebookom schovali pod veľkú osušku. Ide to, ale za to neskoršie vysvetľovanie ostatným spolurekreantom to asi nestojí :). Čvachcete sa v slanej vodičke niekde na Azúroch, ale myšlienkami ste tisícky kilometrov mimo. Bŕŕŕŕ! Keď už nič iné, aspoň s tými mailmi by bolo treba niečo urobiť. Hodilo by sa napríklad niečo ako „elektronická sekretárka“, ktorá by monitorovala vaše prichádzajúce maily a „dnu“ by pustila naozaj iba tie najdôležitejšie. V dnešnej dobe totiž oznamom, že som „out of office“, nič nevyriešite. Takýto „mailový vrátnik“ by mal byť schopný aspoň základnej konverzácie, t. j. na každý došlý mail na server pošle odpoveď typu „naozaj potrebujete poslať mail pánu xy?“, „skúste si ešte raz premyslieť, či nenájdete riešenie svojho problému sám“, prípadne „skúste vyhľadať tieto informácie na našom firemnom webe“, „nemohol by vám pomôcť iný pracovník našej firmy?“ atď. Po pár kolách takejto „plodnej diskusie“ možno druhá strana rezignuje a prestane vás bombardovať mailmi. Pokiaľ by náš „vrátnik“ disponoval prvkami umelej inteligencie a konverzačné zvraty by sa upravili na identitu „živej“ asistentky starajúcej sa o šéfovu agendu, účastník na druhej strane by si možno ani nevšimol, že sa „vybavuje“ s počítačom. A možno by si dokonca pochvaľoval, ako dobre si „podiškuroval“ s nejakou milou „babenkou“. Pokiaľ by sa takáto virtuálna asistentka osved čila, možno by ste ju po návrate z dovolenky ani nemuseli vypínať...J Ideálne by bolo dosiahnuť stav, aby si aj vaši kolegovia v práci vystačili iba s vašou asistentkou a nechýbali by ste im. Na druhej strane sa potom môže stať, že na konci mesiaca nepoputuje výplata vám, ale jej...
Ďalšou oblasťou, kde je čo zlepšovať, je naša „papierová identita“. Na dôkaz toho, že vy ste vy, že máte oprávnenie šoférovať, že máte nemocenské poistenie v tej a tej poisťovni, že ste členom tých a tých klubov, združení, spolkov (strán?), že máte účet v tej a tej banke atď., musíte nosiť so sebou množstvo preukazov, potvrdení a kariet. A keď sa vám stane to, čo sa stalo mne, že vás na dovolenke nejaký dobrák okradne a zoberie vám nielen doklady, ale aj platobné karty, zanadávate si, prečo sa doteraz nevymyslelo niečo lepšie, čo zodpovedá možnostiam dnešnej doby. A čo sa nedá tak ľahko ukradnúť a zneužiť. Čo takto identifikačný digitálny náramok na ruku s jednoduchým ovládaním, so zabudovaným pamäťovým čipom a bezdrôtovým komunikačným rozhraním, napríklad Bluetooth? Zastaví vás dopravný policajt, na náramku nastavíte svoj informačný profil pre tento prípad, t. j. občiansky preukaz + vodičský + technický preukaz a tieto vybrané údaje mu pošlete ako elektronickú vizitku bezdrôtovo na jeho vreckový počítač. Prídete do banky, do práce, do nemocnice a vždy sa identifikujete príslušným informačným profilom. Jednoduché, bezpečné, šikovné, ibaže zatiaľ trochu sci-fi. Ani nie tak pre techniku, ako skôr (akože inak) pre financie a ná ročnú logistiku.
Posledný dovolenkový postreh nie je úsmevný ako „mailová asistentka“ ani „sci-fi“ ako identifikačný náramok, je pomerne obyčajný a ničím neprekvapujúci. Pokiaľ totiž idete na dovolenku, snažíte sa postrehy a zážitky z nej uchovať aspoň v obrazovej podobe. Statické obrázky si odkladáme do fotoaparátov a dlhšie sekvencie do videokamier. V súčasnosti je trend, že digitálne kamery majú okrem snímania kvalitných statických obrázkov možnosť zaznamenávať aj krátke, menej kvalitné videosekvencie. A na opak, niektoré digitálne videokamery majú možnosť zaznamenávať na samostatnú pamäťovú kartu trochu menej kvalitné statické obrázky. No a mojím prianím je, aby čím skôr vzniklo hybridné zariadenie, ktoré by umožňovalo robiť kvalitne aj jedno, aj druhé. Aby sme na dovolenky nosili len jedno zariadenie. Nič viac, nič menej. Podľa prebiehajúcich trendov to vyzerá na to, že splnenia tohto sna sa dočkám podstatne skôr ako tých predchádzajúcich dvoch. To nič, aspoň mám o čom snívať....
Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)