PC REVUE

Iný kraj, iný mrav

Tentoraz mám zážitkov tak na tri úvodníky. Začalo sa to ešte v máji tým, že som mal na pláne reportáž z predstavenia Huawei Ascend P7 v Paríži. Cestoval som s Mišom Chabadom z Mojandroid.sk, ktorému som už na letisku vo Viedni povedal, že cesta s AirFrance je vždy nezabudnuteľná. Aj bola, let AF1139 s odletom o 10:05 z Viedne si zapamätám. Všetko prebiehalo normálne až do okamihu štartu. Mali sme už za sebou poučenie, mal som super miesto v rade Exit a pilot povedal posádke, že do štartu chýba minúta. Ale mýlil sa. Po 20 minútach sa ozval znova s tým, že jeden z riadiacich počítačov nefunguje a musí privolať servisného technika. Technik prišiel, resetoval, čo videl. Podacej hodine resetovania sa rozhodlo, že lietadlo musí ísť do hangára a cestujúci do čakárne. V tom čase sme už s Mišom reálne preberali možnosť že do Paríža neodletíme. Teraz sme už boli mimo lietadla a bez batožín, odísť sa dalo ľahko. Náš let bol naplánovaný tak, že tlačovku Huawei sme mohli stihnúť len vtedy, ak pristaneme načas. Keď už tlačovka v Paríži končila a my sme stále sedeli v čakárni vo Viedni, rozhodli srne sa, že to stačilo. Zavolal som Xéniu, ona prišla po nás na letisko a v redakcii som napísal o predstavení tohto telefónu podľa internetových zdrojov. Neskôr sme telefón dostali na testy prednostne, a tak ste mali možnosť v predošlom vydaní čítať reportáž z jeho predstavenia. Vypýtal som si od českých kolegov živé fotky, urobil som aj video s dokrútkami z tlačovky, ktoré som mal priamo od Huawei. Myslím, že ste si ani nevšimli, že na tom predstavení som vlastne nebol :-).

O dva týždne nato som letel na Taiwan na výstavu Computex. Bolo to na pozvanie firmy ASUS. Letel som sám a zhodou okolností to bolo s AirFrance/KLM. Poriadne komplikovaný let: Viedeň - Paríž - Šanghaj - Taipei smerom tam, pričom let Viedeň- Paríž bol, prirodzene, AF1139. Nastupoval som do lietadla s malou dušičkou. Tu sa už nemožno s úsmevom otočiť na päte a odísť do redakcie, sem som určite chcel ísť, no nasledujúci let Paríž-Šanghaj bol len raz za deň. Na štarte som teda citlivo vnímal každé spomalenie lietadla, každé ubratie plynu. Do Paríža sme sa však dostali 10 minút pred plánovaným príletom a ja som si za nekresťanských 12 eur mohol dať na obed francúzske zemiaky. Konštatujem, že Francúzi nevedia robiť francúzske zemiaky, rovnako ako Turci nevedia robiť tureckú kávu :-).

Let do Šanghaja bol výnimočný tým, že v sektore kde som sedel (ja celkom vzadu v turistickej triede), sme boli len dvaja ľudia, ktorí na pohľad pôsobili ako Európania. Všetci ostatní bolí Ázijci, najčastejšie Číňania. A kultúrne rozdiely sa prejavili hneď. Číňania obľubujú vyzuť sa a takto prežiť 11,5-hodinovú cestu. Problém bol v tom, že niektorí z nich mali za sebou celodenné prechádzky po Paríži a v lietadle to bolo fakt cítiť. Povedal som si, že čuch je zmysel, ktorý sa po čase prispôsobí a vníma potom už len zmeny. To však funguje len do určitej úrovne, ktorá tu bola prekročená niekoľkonásobne. Cítil som to stále a hlavne pri konzumácii jedla to bolo nepríjemné. S nádejou som sa pozeral okolo seba, že azda viacerí ľudia majú s tým problém. Ale nie, väčšina sa cítila ako doma. Francúzske letušky však zistili, ako je to v našom segmente, a po podaní stravy už u nás trávili len minimum času. Jedinú nádej som zachytil u toho druhého Európana, ktorým bola dobre oblečená dáma. Jediný pohľad na ňu mi prezradil, že ona je už na pokraji smrti udusením. A to nás čakalo ďalších 10 hodín letu. Rozhodla sa tak so situáciou niečo urobiť a dokázala lokalizovať hlavný zdroj pachu. Upriamila sa na telnatého chlapa s bosými nohami ktorý už hlboko spal, pričom hlasito chrápal. Vytiahla parfum kúpený v duty-free shope na letisku a nastriekala mu ho na nohy. Po minúte bolo po pachu zo spotených nôh, ktorý vzápätí vystriedal závan Hugo Boss. Chvíľu som premýšľal, čo bolo horšie, rozhodnúť som sa nevedel. Pani nastriekala toho parfumu naozaj veľa a klimatizácia to rozniesla po celom lietadle až do biznis a prvej triedy. S tým už museli letušky niečo urobiť, a tak milého pána zobudili, nohy mu zabalili do prikrývky a ďalších 10 hodín letu prebehlo bez problémov.

Ešte na letisku vo Viedni mi kufor poslali priamo až do Taipei. Dvakrát som sa pýtal panej za pultom, či sa mám nejako o batožinu starať. Dostal som ubezpečenie, že nie, kufor ma bude čakať v cieli cesty. Keď som však vystúpil v Šanghaji, nastala situácia, že ďalší palubný lístok na let spoločnosťou Shanghai Airlines som nemal vystavený. Ako sa ukázalo, mal som sa dostaviť k pultu tejto leteckej spoločnosti a tu požiadať o lístok. To však znamenalo cez colníkov prejsť do Číny, pričom som nemal čínske víza. Našťastie pre Šanghaj a Peking je už zavedená pre obyvateľov EÚ výnimka a pri tranzite môžu vojsť bez víz do týchto dvoch miest a zdržať sa tu maximálne tri dni. Dostal som do pasu pečiatku na celu stranu aj s vyznačením dĺžky pobytu a pokračoval k pultu mojej leteckej spoločnosti. Tu som sa dozvedel, že o moju batožinu sa musím postarať sám. Teda sa vrátiť do tranzitu, odkiaľ som teraz prišiel, zobrať si batožinu a znovu ju podať. No nebudem to predlžovať, colníci ma už v Šanghaji poznali všetci, odchádzal som s tromi opečiatkovanými stranami v pase a úspešne aj s batožinou dorazil do Taipei.

Výstava Computex prebehla bez problémov, o stravu som sa staral sám, užil som si teda skutočných čínskych jedál až-až. Cestu späť som mal so spoločnosťou KLM cez Hongkong. V skutočnosti som sa obával oneskorenia prvého letu s AirFrance a tešil sa na KLM, ale bolo to presne naopak. Na letisku v Hongkongu sme najprv čakali hodinu na odlet, potom to pilot zobral okľukou cez Vietnam. Navyše som sedel tak, že okolo mňa boli plačúce deti. Keď som si myslel, že horšie to už byť nemôže, moja susedka dostala silnú migrénu a vstával som kvôli nej celú noc. Jedlo bolo slabé a s láskou som spomínal na skvelé červené víno podávané na palube AF. Doleteli sme s dvojhodinovým meškaním, na prestup do Viedne mi ostalo 15 minút. To znamenalo na rozľahlom amsterdamskom letisku šprint medzi terminálmi, k tomu pasové a colné odbavenie. Ja som let stihol, moja batožina ani náhodou. Dostal som ju o 24 hodín, netradične z budapeštianskeho letiska. Doma som si vychutnal slovenskú stravu a bol som šťastný, že som mohol zase pokračovať vo svojom bežnom Živote. Reportáž z Computexu však máte autentickú úplne so všetkým.

Prajem vám pekné prázdniny a vychutnajte si júlové vydanie PC REVUE.

PC REVUE 7/2014 Editorial
Autor: Ondrej Macko