Kliatba
My Slováci sme asi začarovaný národ. Tisíc rokov sme trpeli v područí iných, Tatármi počínajúc a komunistami končiac, a keď sme sa už konečne zbavili nenávideného „jarma“, nevieme sa spamätať z toľkej slobody. Vládnuca elita, či už sú to politici bažiaci po moci, alebo manažéri-tunelári, bezočivo pľundruje túto krajinu, hádam ešte ničivejšie ako nájazdy Tatárov. My tu „dole“ nadávame na tých „hore“, v skutočnosti však nie sme omnoho lepší. Poznamenaní desaťročiami „budovania socializmu“ sa spoliehame, že nám niekto dá niečo zadarmo, že štát sa o nás postará. Sme ufrflaní, zatrpknutí, plní komplexov, pesimizmu a beznádeje, sťažujeme sa a fňukáme. Stále mám taký pocit, ako keby sme sa – tento národ, táto krajina – nevedeli zbaviť nejakej dávnej starej kliatby. Kliatby, ktorá spôsobuje, že sa akosi ťažko zaraďujeme medzi ostatné vyspelé, civilizované a kultúrne národy sveta.
Tak v čom je problém? Existuje východisko z tejto situácie? Musí prísť princ a pobiť sa s drakom? Musí prejsť biblických 40 rokov, aby z púšte našla cestu von až tá nová generácia, nepoznamenaná starým hriechom?
Môžeme síce čakať na zázrak, ale obávam sa, že pomôcť si musíme sami. A ako? Tajný recept nemám, poznám len síce ošúchané, ale v praxi fungujúce pravdy. Ako napríklad tú, že vzdelávaním, rozširovaním si vedomostí, získavaním skúseností si zvyšujeme svoju hodnotu, možnosť uplatnenia sa, možnosť vo väčšej miere zobrať osud do vlastných rúk.
V tej našej IT branži to platí dvojnásobne. Po odborných profesiách – vývojároch, programátoroch, informatikoch, analytikoch, konzultantoch – je stále veľký dopyt, ktorý v nadchádzajúcom úsilí budovať informačnú spoločnosť bude ešte rásť. Vyspelé krajiny už majú nedo statok vlastných odborníkov, a preto pripravujú dokonca špeciálne prisťahovalecké podmienky na pritiahnutie IT odborníkov z iných, ekonomicky menej vyspelých krajín, kde ich ohodnotenie nie je adekvátne. To predstavuje riziko, že aj tých zopár, čo ich tu ešte zostalo, si nakoniec pobalí kufre a odíde.
Je zrejmé, že v budúcnosti sa sila krajiny nebude merať podľa počtu vojakov či jadrových hlavíc. Budúce súperenie svetových mocností, či už ekonomické, ale koniec koncov aj to vojenské, bude prebiehať na bojisku, kde vzduchom budú lietať maximálne tak pakety a bity. Od schopnosti efektívne využívať možnosti IT budú závisieť ekonomické procesy, spoločensko-politický rytmus každej krajiny. Kým si tento moment dostatočne neuvedomíme, nezaradíme sa medzi vyspelé krajiny sveta. Nedocenenie významu IT môže mať vplyv na celú ekonomiku, ktorá nebude stačiť s dychom s ekonomikami IT vyspelejších krajín. V tomto súperení nepôjde len o kvantitu, ale najmä o kvalitu či invenciu. Je výborné a môžeme byť hrdí na to, že máme pár vynikajúcich vedcov, inžinierov, víťazov matematických či programátorských olympiád. Ale, bohužiaľ, to nestačí. Potrebujeme masu vzdelaných, rozhľadených a skúsených odborníkov, ktorí by dokázali pre transformovať túto krajinu prostredníctvom IT na kvalitatívne vyššiu úroveň. Na úroveň, ktorá nám umožní zefektívniť ekonomiku, sprehľadniť rozhodovacie procesy a vládnutie našich politikov, odstrániť byrokraciu, vytvoriť nové pracovné príležitosti atď.
Význam IT je síce obrovský, ale na to, aby sa naozaj uplatnil, je potrebné, aby sa vytvoril silný spoločenský tlak na ich presadenie sa. Tento tlak musí vychádzať zo všetkých strán, zo štátnych orgánov, od politikov, top manažérov, od osobností spoločenského a kultúrneho života, od občianskych iniciatív a, samozrejme, z médií. Dôležité je pritom uvedomiť si, že ide o spoločný záujem, a nie o individuálny prospech alebo aspoň zviditeľnenie sa (tak ako to býva na Slovensku dobrým zvykom...).
Našťastie už aj na Slovensku sa začíname pomaly spamätávať. V parlamente sa schválil zákon o prístupe k informáciám, pripravuje sa návrh zákona o elektronickom podpise, realizuje sa projekt masívneho sprístupnenia internetu v školách atď. Sú to však ešte len prvé lastovičky, chýbajú mechanizmy a štruktúry, ktoré by koncepčne a systémovo monitorovali a koordinovali tieto procesy. Dúfajme, že spoločenský tlak bude dostatočne silný na to, aby sa tieto transformačné procesy zrýchlili a zdôraznili, aby sme nezostali tou malou, neznámou krajinou, známou chovom oviec a výrobou bryndze, ktorú tak dobre vystihla Timrava vo svojom románe „Ťapákovci“...
Príjemné čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. júla 2000
štvrtok 1. júna 2000
PC REVUE
Súčasné dianie vo svetovom IT biznise mi niekedy pripomína udalosti v našom regióne spred desiatich rokov. Vo východnom bloku sme si vtedy „užívali“ perestrojkového „socíku“ a nikto by sa vtedy ani len v najtrúfalejších snoch neodvážil dúfať, že obdobie 40-ročného vládnutia súdruhov sa vôbec niekedy skončí. Prišiel však rok 1989 a ako domček z karát padol starý systém a všetko sa zmenilo (aspoň navonok, ľudia zostali, samozrejme, tí istí...).
Rovnako tak aj v IT priemysle a v ďalších odvetviach prebiehali ekonomické procesy dlhé desaťročia rovnakým rytmom a štýlom. Vďaka ich dlhodobému sledovaniu sa kapitánom priemyslu, obchodu, bankovníctva, búrz a vlád svetových mocností cieleným zasahovaním darilo ovplyvňovať ekonomické cykly, znižovať rozdiely medzi obdobiami recesie a rastu a dosahovať tak trvalú prosperitu.
Prichádzajú však 90. roky, objavuje sa fenomén internetu a všetko sa mení. Z hračky pre akademikov, študentov a pár nadšencov sa stáva prostredie na uskutočňovanie elektronického obchodu v stovkách miliárd dolárov. Internetová vlna zmietla dôstojnosť spoločností „starej ekonómie“ do stratena a na výslnie vyniesla agresívnych nováčikov s technológiou a dobrým nápadom, ako z internetu vytĺcť veľké peniaze. Z večera do rána spravila z majiteľov „e-“ spoločností milionárov či miliardárov s trhovou kapitalizáciou prevyšujúcou hodnotu tradičných „kamenných“ spoločností. A to všetko len preto, že včas objavili potenciál a možnosti tejto novej infraštruktúry, obchodného kanála, informačného média, komunikačného prostredia, či ako všelijako inak by sa internet ešte dal nazvať.
Informatické spoločnosti rýchlo rozpoznali jeho silu a radikálne prispôsobujú svoje produkty a služby novému prostrediu. Elektronický biznis sa stáva kľúčovou témou všetkých vnútropodnikových zmien. Predstavuje sa stratégia riešení pre medzipodnikové obchodovanie (B2B – business to business) či na uskutočňovanie obchodovania podniku smerom k zákazníkovi (B2C – business to customer).
Tradičné spoločnosti sa buď držia tradície a vyčkávajú, či sa nový spôsob riadenia firmy a obchodovania uchytí, alebo v panike chcú internet a e-biznis hocijako (a hlavne čím skôr) začleniť do svojej stratégie, zatiaľ ešte ani netušiac ako a najmä načo. Straší ich medializovaná hrozba, že „kto nie je na internete, neexistuje“. Straší ich predtucha, že ich dávna sláva v nových podmienkach nedôstojne zapadne prachom a kedysi silná spoločnosť bude pohltená konkurenciou, ktorá ani nemusí byť väčšia či silnejšia, stačí, ak bude rýchlejšia a progresívnejšia.
Celý svet je posadnutý akvizíciami a spájaním sa. Mení sa spôsob, ako spoločnosti vyrábajú, obchodujú, ako dýchajú. „Dot.com-ové“ spoločnosti vedú vo všetkých rebríčkoch hodnotiacich agentúr, tradičné vedúce spoločnosti „starej ekonomiky“ pri ich výsledkoch vyzerajú ako chudobní príbuzní. Ich riaditelia sa pýtajú, či a ako môžu prežiť. Odpoveď je jednoznačná: musia sa prispôsobiť, musia rýchlo konať a prijať správne, kvalifikované rozhodnutia. Prostredie je neúprosné, zaváhanie sa netoleruje.
Prečo vám to všetko hovorím? Zdá sa vám to príliš vzdialené? Vraj sa to týka iba ak USA, na najvýš ešte západnej Európy a Japonska? Že u nás sa trápime s celkom inými, prízemnejšími problémami? Že u nás je stále málo ľudí, ktorí majú prístup na internet, že je ešte stále drahý a pomalý? Že nie je prijatá potrebná legislatíva na podnikanie na internete, že podniky na to nemajú peniaze atď.? Áno, to je všetko pravda, ale sú to len dočasné prekážky, ktoré sa postupne (a verím, že už čoskoro) odstránia. Dôležité je však nečakať, kým bude pripravené prostredie, a až potom začať rozmýšľať, ako môžem ja ako osoba, prípadne naša firma využiť tento potenciál. Dôležité je vypracovať si už teraz dobrý projekt, pripraviť stratégiu podnikania v novom prostredí, organizačné opatrenia, pripraviť sa na zmenu obchodného modelu atď.
Obrovskou výhodou webu je, že dáva rovnakú príležitosť všetkým, či je to malá začínajúca spoločnosť, alebo veľký koncern, bez ohľadu na to, či má prenajatú ošumelú kanceláriu niekde na periférii alebo vlastný mrakodrap v centre Manhattanu. Rozhodujúca je rýchlosť, kvalita riešenia a hlavne dobrý nápad. A na to stačí mať otvorené oči, sledovať veci okolo seba a rozmýšľať. Tu na Slovensku sa musíme zbaviť predstavy, že budúcnosť tejto republiky je v predávaní valcovanej ocele, drevnej hmoty a strojových zariadení. Že dobyjeme svet našou lacnou, hoci pomerne kvalifikovanou pracovnou silou. Naša budúcnosť je v predávaní svojich vedomostí, expertízy, šikovnosti, dobrých nápadov, vytváraní pridanej hodnoty atď., jednoducho všetkého, čo súvisí s informačným priemyslom.
Bez toho zostaneme malou neznámou krajinou, ktorej občania sa boja podnikať, sú leniví rozmýšľať, frflú na štát, ktorí sa o nich nevládze postarať, a s nostalgiou spomínajú na to, ako sa im dobre žilo za „socíku“.
Príjemné čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Rovnako tak aj v IT priemysle a v ďalších odvetviach prebiehali ekonomické procesy dlhé desaťročia rovnakým rytmom a štýlom. Vďaka ich dlhodobému sledovaniu sa kapitánom priemyslu, obchodu, bankovníctva, búrz a vlád svetových mocností cieleným zasahovaním darilo ovplyvňovať ekonomické cykly, znižovať rozdiely medzi obdobiami recesie a rastu a dosahovať tak trvalú prosperitu.
Prichádzajú však 90. roky, objavuje sa fenomén internetu a všetko sa mení. Z hračky pre akademikov, študentov a pár nadšencov sa stáva prostredie na uskutočňovanie elektronického obchodu v stovkách miliárd dolárov. Internetová vlna zmietla dôstojnosť spoločností „starej ekonómie“ do stratena a na výslnie vyniesla agresívnych nováčikov s technológiou a dobrým nápadom, ako z internetu vytĺcť veľké peniaze. Z večera do rána spravila z majiteľov „e-“ spoločností milionárov či miliardárov s trhovou kapitalizáciou prevyšujúcou hodnotu tradičných „kamenných“ spoločností. A to všetko len preto, že včas objavili potenciál a možnosti tejto novej infraštruktúry, obchodného kanála, informačného média, komunikačného prostredia, či ako všelijako inak by sa internet ešte dal nazvať.
Informatické spoločnosti rýchlo rozpoznali jeho silu a radikálne prispôsobujú svoje produkty a služby novému prostrediu. Elektronický biznis sa stáva kľúčovou témou všetkých vnútropodnikových zmien. Predstavuje sa stratégia riešení pre medzipodnikové obchodovanie (B2B – business to business) či na uskutočňovanie obchodovania podniku smerom k zákazníkovi (B2C – business to customer).
Tradičné spoločnosti sa buď držia tradície a vyčkávajú, či sa nový spôsob riadenia firmy a obchodovania uchytí, alebo v panike chcú internet a e-biznis hocijako (a hlavne čím skôr) začleniť do svojej stratégie, zatiaľ ešte ani netušiac ako a najmä načo. Straší ich medializovaná hrozba, že „kto nie je na internete, neexistuje“. Straší ich predtucha, že ich dávna sláva v nových podmienkach nedôstojne zapadne prachom a kedysi silná spoločnosť bude pohltená konkurenciou, ktorá ani nemusí byť väčšia či silnejšia, stačí, ak bude rýchlejšia a progresívnejšia.
Celý svet je posadnutý akvizíciami a spájaním sa. Mení sa spôsob, ako spoločnosti vyrábajú, obchodujú, ako dýchajú. „Dot.com-ové“ spoločnosti vedú vo všetkých rebríčkoch hodnotiacich agentúr, tradičné vedúce spoločnosti „starej ekonomiky“ pri ich výsledkoch vyzerajú ako chudobní príbuzní. Ich riaditelia sa pýtajú, či a ako môžu prežiť. Odpoveď je jednoznačná: musia sa prispôsobiť, musia rýchlo konať a prijať správne, kvalifikované rozhodnutia. Prostredie je neúprosné, zaváhanie sa netoleruje.
Prečo vám to všetko hovorím? Zdá sa vám to príliš vzdialené? Vraj sa to týka iba ak USA, na najvýš ešte západnej Európy a Japonska? Že u nás sa trápime s celkom inými, prízemnejšími problémami? Že u nás je stále málo ľudí, ktorí majú prístup na internet, že je ešte stále drahý a pomalý? Že nie je prijatá potrebná legislatíva na podnikanie na internete, že podniky na to nemajú peniaze atď.? Áno, to je všetko pravda, ale sú to len dočasné prekážky, ktoré sa postupne (a verím, že už čoskoro) odstránia. Dôležité je však nečakať, kým bude pripravené prostredie, a až potom začať rozmýšľať, ako môžem ja ako osoba, prípadne naša firma využiť tento potenciál. Dôležité je vypracovať si už teraz dobrý projekt, pripraviť stratégiu podnikania v novom prostredí, organizačné opatrenia, pripraviť sa na zmenu obchodného modelu atď.
Obrovskou výhodou webu je, že dáva rovnakú príležitosť všetkým, či je to malá začínajúca spoločnosť, alebo veľký koncern, bez ohľadu na to, či má prenajatú ošumelú kanceláriu niekde na periférii alebo vlastný mrakodrap v centre Manhattanu. Rozhodujúca je rýchlosť, kvalita riešenia a hlavne dobrý nápad. A na to stačí mať otvorené oči, sledovať veci okolo seba a rozmýšľať. Tu na Slovensku sa musíme zbaviť predstavy, že budúcnosť tejto republiky je v predávaní valcovanej ocele, drevnej hmoty a strojových zariadení. Že dobyjeme svet našou lacnou, hoci pomerne kvalifikovanou pracovnou silou. Naša budúcnosť je v predávaní svojich vedomostí, expertízy, šikovnosti, dobrých nápadov, vytváraní pridanej hodnoty atď., jednoducho všetkého, čo súvisí s informačným priemyslom.
Bez toho zostaneme malou neznámou krajinou, ktorej občania sa boja podnikať, sú leniví rozmýšľať, frflú na štát, ktorí sa o nich nevládze postarať, a s nostalgiou spomínajú na to, ako sa im dobre žilo za „socíku“.
Príjemné čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. mája 2000
PC REVUE
Čo Gordon Moore asi netušil
Keď pred časom Athlon prekonal historickú hranicu 1 GHz a Intel ohlásil koniec výroby niektorých modelov PII-ky, bol to určitý zlom, ktorý ma prinútil krátko sa nad touto skutočnosťou pozastaviť. Celá doterajšia éra PC bola totiž poznamenaná hladom po výkone. Večne sme čakali na ďalšiu, novšiu generáciu procesorov s vyššou taktovacou frekvenciou, aby nové verzie našich aplikácií bežali aspoň tak rýchlo ako s tou predchádzajúcou. No práve inštalácia novej verzie soft véru často znamenala dôvod na výmenu starého „železa“.
Zdá sa však, že situácia sa začína meniť. Pre štandardné potreby absolútnej väčšiny používateľov, medzi ktoré patria kancelárske aplikácie (mimochodom, ich funkcionalita často prekračuje reálne potreby 90 % používateľov), surfovanie po inete či spracovanie elektronickej pošty, už ďalší nárast výkonu nie je až taký potrebný. Dá sa vystačiť so súčasnou generáciou procesorov, a to dokonca už aj z kategórie low-endu, ktorý je low-endom len preto, že pomalšie procesory sa už jednoducho nevyrábajú. Výnimku tvoria azda len hry, 3D vizualizácia, systémy virtuálnej reality atď. Pre bežné desktopové aplikácie už nie je po prvýkrát v histórii PC potrebné ďalšie zvyšovanie výkonu. Na to, aby znovu vznikla požiadavka radikálneho upgrade, zatiaľ chýba nová forma využitia PC, ktorá by bola jednak masovo žiadaná, jednak výkonovo mimoriadne náročná. Takou aplikáciou by podľa veľkých softvérových firiem mohlo byť napr. rozpoznávanie hlasu, umožňujúce hlasom ovládať počítač či diktovať listy. Mám však o tom dosť silné pochybnosti, klávesnica mi osobne aspoň zatiaľ vyhovuje lepšie.
Po prvýkrát mám dojem, ako keby vývojári softvéru trochu zaostávali za svojimi hardvérovými kolegami. To však nič nemení na skutočnosti, že výrobcovia procesorov budú aj naďalej pokračovať v doterajšom súperení, ktorého výsledkom bude, že dnešné high-end generácie procesorov sa o nejaký čas stanú lacným low-endom. Zákon pána Gordona Moora bude z technickej stránky platiť určite ešte dlhý čas. Nie som si však istý, či sa rovnako dynamicky bude vyvíjať aj krivka záujmu spotrebiteľov o stále výkonnejšie zostavy. Tí sa totiž môžu povzniesť nad morálnym zastarávaním ich výkonovo bohato postačujúcej zostavy. Neviem, či toto môže spôsobiť krízu PC priemyslu, ale ak si vypočujeme hlasy analytikov predpovedajúcich, že budúca vlna záujmu spotrebiteľov bude smerovať skôr k jednoduchším nonPC zariadeniam, k internetovým terminálom, k hybridom spotrebnej či domácej elektroniky a počítačov, mobilných telefónov a vreckových počítačov, získame dojem, že výrobcovia procesorov sa budú musieť asi už čoskoro poobzerať po nových segmentoch trhu.
Možno sa však mýlim a používatelia sa budú správať ako praví konzumenti a budú kupovať stále výkonnejšie zostavy, hoci prakticky budú schopní vyťažiť len mizivé percento ich reálneho výkonu. Možno sa onedlho objaví super nápad, mimoriadne populárna aplikácia či technológia, ktoré sa budú kontinuálne dožadovať stále vyššieho výkonu. Osobne si však skôr myslím, že doterajší model neefektívneho nekonečného upgradovania je prežitý a už čoskoro sa musí objaviť iný model držania tempa s pokrokom. Neviem, či to bude zdieľanie výkonu po lokálnej alebo miestnej sieti, kupovanie si strojového času v supervýkonných serveroch atď., nechajme sa prekvapiť. Nerád by som však zažil také prekvapenie, keď by nám nadbytočný výkon „prerástol cez hlavu“. V spojení so softvérovými technológiami obsahujúcimi prvky umelej inteligencie so zabudovanou vlastnosťou samoučenia nám môže vzniknúť neovládateľný, nekontrolovateľný informačný „supersystém“, ktorý sa vďaka pripojeniu na „nervovú“ sieť internetu stane gigantickým „živým“ organizmom. Zdá sa vám, že som si príliš pustil fantáziu na „špacír“ a že som sa dostal prihlboko do sféry sci-fi? Kiežby... Nepríjemné na tom je, že s takouto víziou prichádzajú aj tí najkompetentnejší z výskumných a vývojových laboratórií. Nám ostáva len dúfať, že naši inžinieri nezabudnú do najnižších úrovní „vedomia“ svojich budúcich projektov zakomponovať známe tri robotické zákony klasika sci-fi – Isaaca Assimova...
Zaujímavé čítanie májového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 5/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Keď pred časom Athlon prekonal historickú hranicu 1 GHz a Intel ohlásil koniec výroby niektorých modelov PII-ky, bol to určitý zlom, ktorý ma prinútil krátko sa nad touto skutočnosťou pozastaviť. Celá doterajšia éra PC bola totiž poznamenaná hladom po výkone. Večne sme čakali na ďalšiu, novšiu generáciu procesorov s vyššou taktovacou frekvenciou, aby nové verzie našich aplikácií bežali aspoň tak rýchlo ako s tou predchádzajúcou. No práve inštalácia novej verzie soft véru často znamenala dôvod na výmenu starého „železa“.
Zdá sa však, že situácia sa začína meniť. Pre štandardné potreby absolútnej väčšiny používateľov, medzi ktoré patria kancelárske aplikácie (mimochodom, ich funkcionalita často prekračuje reálne potreby 90 % používateľov), surfovanie po inete či spracovanie elektronickej pošty, už ďalší nárast výkonu nie je až taký potrebný. Dá sa vystačiť so súčasnou generáciou procesorov, a to dokonca už aj z kategórie low-endu, ktorý je low-endom len preto, že pomalšie procesory sa už jednoducho nevyrábajú. Výnimku tvoria azda len hry, 3D vizualizácia, systémy virtuálnej reality atď. Pre bežné desktopové aplikácie už nie je po prvýkrát v histórii PC potrebné ďalšie zvyšovanie výkonu. Na to, aby znovu vznikla požiadavka radikálneho upgrade, zatiaľ chýba nová forma využitia PC, ktorá by bola jednak masovo žiadaná, jednak výkonovo mimoriadne náročná. Takou aplikáciou by podľa veľkých softvérových firiem mohlo byť napr. rozpoznávanie hlasu, umožňujúce hlasom ovládať počítač či diktovať listy. Mám však o tom dosť silné pochybnosti, klávesnica mi osobne aspoň zatiaľ vyhovuje lepšie.
Po prvýkrát mám dojem, ako keby vývojári softvéru trochu zaostávali za svojimi hardvérovými kolegami. To však nič nemení na skutočnosti, že výrobcovia procesorov budú aj naďalej pokračovať v doterajšom súperení, ktorého výsledkom bude, že dnešné high-end generácie procesorov sa o nejaký čas stanú lacným low-endom. Zákon pána Gordona Moora bude z technickej stránky platiť určite ešte dlhý čas. Nie som si však istý, či sa rovnako dynamicky bude vyvíjať aj krivka záujmu spotrebiteľov o stále výkonnejšie zostavy. Tí sa totiž môžu povzniesť nad morálnym zastarávaním ich výkonovo bohato postačujúcej zostavy. Neviem, či toto môže spôsobiť krízu PC priemyslu, ale ak si vypočujeme hlasy analytikov predpovedajúcich, že budúca vlna záujmu spotrebiteľov bude smerovať skôr k jednoduchším nonPC zariadeniam, k internetovým terminálom, k hybridom spotrebnej či domácej elektroniky a počítačov, mobilných telefónov a vreckových počítačov, získame dojem, že výrobcovia procesorov sa budú musieť asi už čoskoro poobzerať po nových segmentoch trhu.
Možno sa však mýlim a používatelia sa budú správať ako praví konzumenti a budú kupovať stále výkonnejšie zostavy, hoci prakticky budú schopní vyťažiť len mizivé percento ich reálneho výkonu. Možno sa onedlho objaví super nápad, mimoriadne populárna aplikácia či technológia, ktoré sa budú kontinuálne dožadovať stále vyššieho výkonu. Osobne si však skôr myslím, že doterajší model neefektívneho nekonečného upgradovania je prežitý a už čoskoro sa musí objaviť iný model držania tempa s pokrokom. Neviem, či to bude zdieľanie výkonu po lokálnej alebo miestnej sieti, kupovanie si strojového času v supervýkonných serveroch atď., nechajme sa prekvapiť. Nerád by som však zažil také prekvapenie, keď by nám nadbytočný výkon „prerástol cez hlavu“. V spojení so softvérovými technológiami obsahujúcimi prvky umelej inteligencie so zabudovanou vlastnosťou samoučenia nám môže vzniknúť neovládateľný, nekontrolovateľný informačný „supersystém“, ktorý sa vďaka pripojeniu na „nervovú“ sieť internetu stane gigantickým „živým“ organizmom. Zdá sa vám, že som si príliš pustil fantáziu na „špacír“ a že som sa dostal prihlboko do sféry sci-fi? Kiežby... Nepríjemné na tom je, že s takouto víziou prichádzajú aj tí najkompetentnejší z výskumných a vývojových laboratórií. Nám ostáva len dúfať, že naši inžinieri nezabudnú do najnižších úrovní „vedomia“ svojich budúcich projektov zakomponovať známe tri robotické zákony klasika sci-fi – Isaaca Assimova...
Zaujímavé čítanie májového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 5/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. apríla 2000
PC REVUE
Skryté hrozby informačnej civilizácie
Nemávate niekedy problémy s pamäťou? Nestáva sa vám, že si neviete spomenúť na meno spolužiaka, vybaviť si detaily zážitkov, udalostí, ktoré sa odohrali len pred pár mesiacmi či rokmi, priradiť tváre k menám, funkciám a firmám? Iste, aj keď odpoviete kladne, nemusí to ešte znamenať nič vážne. Nemusíte hneď trpieť ťažkou sklerózou, ak si neviete pri náhodnom stretnutí na ulici alebo pri predstavovaní na recepcii spomenúť na meno nositeľa známej tváre. Dôležitá je miera a pôvod zábudlivosti, neschopnosti mozgu vyloviť z pamäte potrebné údaje.
Jednou z možných príčin, ktorú chcem vyzdvihnúť, je aj presýtenosť informáciami a následná samoočistná reakcia mozgu. Jeho snaha zbaviť sa prebytočných „dát“, ako sa hovorí, vyprázdniť si „bufer“. Možnože sa mýlim, veď oficiálna veda tvrdí, že pamäťová kapacita mozgu je nevyčerpateľná, ibaže si nevieme tie informácie správne pretriediť, prečistiť a menej dôležitých sa vedome a cieľavedome zbavovať. Možno však ide o prvé symptómy ďalšej nastupujúcej civilizačnej choroby, ktorá nám zostane ukrytá pod pláštikom bežného pracovného stresu či normálnej prepracovanosti.
Zo všetkých strán sme čoraz viac zaplavovaní informáciami a nikto nás zatiaľ nenaučil, ako sa s nimi vyrovnať. Nevieme sa pred nimi brániť, vedome ich triediť, zoraďovať a prípadne ich posielať do „skartovača“. Zatiaľ sa takýto informačný pretlak týka len mizivého percenta populácie, ale treba počítať s tým, že objem vnemov a informácií prijímaných našou zmyslovou sústavou sa bude stále zvyšovať nielen v niektorých profesiách a na niektorých postoch, ale čoskoro sa to bude týkať väčšiny populácie. Informačný obsah bude čoraz bohatší a bude na nás útočiť všetkými možnými aj nemožnými kanálmi. Ako sa s tým vyrovná naša preťažená nervová sú stava, to veru neviem. Možno dostane „svalovicu“.
Ďalšiu „hrozbu civilizácie“ predstavuje e-mail. To, bez čoho si dnes nevieme predstaviť svoj každodenný život, čo nám umožňuje nesmierne zrýchliť komunikáciu, prekonávať hranice atď., nás pomaly, ale isto zotročuje. Vybaviť denne 50, 100 či viac mailov spôsobí, že sa vlastne ani nemáte kedy venovať normálnej práci. A nedajbože, aby ste sa dostali na týždňovú služobnú cestu do lokality bez možnosti prístupu na internet a priebežného vybavovania pošty. Po návrate do práce a prvom spustení poštového klienta len bezmocne pozeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie riadky novej pošty. Pri jej vybavovaní mi prichádza na um antický Sizyfos, večne tlačiaci obrovský balvan do kopca. Pravdu povediac, doposiaľ sa mi ani raz nepodarilo dostať sa do stavu, aby som mal prázdny Inbox a všetku došlú poštu spracovanú a pekne zatriedenú do príslušných zložiek. (Týmto sa ospravedlňujem všetkým, na koho mail som zatiaľ neodpovedal alebo mi odpoveď trvala neprimerane dlho...)
Elektronická pošta je ďalším z príkladov dobrého sluhu a zlého pána, od ktorého sme „životne“ závislí. Stačí, aby bol pár hodín či nedajbože dní problém s linkou či poštovým serverom, a človek sa cíti odrezaný od vonkajšieho sveta a bojí sa, či náhodu nepríde o dôležitý mail, o nejakú očakávanú odpoveď. Byť off line je pre našinca rovnako nepríjemné ako pre supermodelku dostať ovčie kiahne.
Tentoraz to bolo trošku také „filozofovanie“, ktoré nič neriešilo; snažilo sa len upozorniť na niektoré skryté javy našej „informatizácie“. Ak by však niekto vedel poradiť, ako sa s týmito hrozbami vyrovnať, pošlite mi návod či riešenie, rád ho použijem, lebo ja som zatiaľ bezmocný...
Na záver ešte jedna „faktická“. Od tohto čísla sa InfoWare stáva súčasťou PC REVUE v podobe samostatnej rubriky. Bude prinášať, rovnako ako keď IW vychádzal samostatne, informácie zo sveta informačných a komunikačných technológií. Dôvodom pre zmenu koncepcie bola skutočnosť, že predplatitelia InfoWare boli na 99,9 % rovnako aj čitateľmi PCR a vydávaním dvoch samostatných periodík sme mali dvojitú administráciu. Týmto krokom sa nám niektoré veci zjednodušia a k informáciám zo sveta IT sa dostane širší okruh čitateľov. Za pochopenie ďakujeme.
Príjemné čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Nemávate niekedy problémy s pamäťou? Nestáva sa vám, že si neviete spomenúť na meno spolužiaka, vybaviť si detaily zážitkov, udalostí, ktoré sa odohrali len pred pár mesiacmi či rokmi, priradiť tváre k menám, funkciám a firmám? Iste, aj keď odpoviete kladne, nemusí to ešte znamenať nič vážne. Nemusíte hneď trpieť ťažkou sklerózou, ak si neviete pri náhodnom stretnutí na ulici alebo pri predstavovaní na recepcii spomenúť na meno nositeľa známej tváre. Dôležitá je miera a pôvod zábudlivosti, neschopnosti mozgu vyloviť z pamäte potrebné údaje.
Jednou z možných príčin, ktorú chcem vyzdvihnúť, je aj presýtenosť informáciami a následná samoočistná reakcia mozgu. Jeho snaha zbaviť sa prebytočných „dát“, ako sa hovorí, vyprázdniť si „bufer“. Možnože sa mýlim, veď oficiálna veda tvrdí, že pamäťová kapacita mozgu je nevyčerpateľná, ibaže si nevieme tie informácie správne pretriediť, prečistiť a menej dôležitých sa vedome a cieľavedome zbavovať. Možno však ide o prvé symptómy ďalšej nastupujúcej civilizačnej choroby, ktorá nám zostane ukrytá pod pláštikom bežného pracovného stresu či normálnej prepracovanosti.
Zo všetkých strán sme čoraz viac zaplavovaní informáciami a nikto nás zatiaľ nenaučil, ako sa s nimi vyrovnať. Nevieme sa pred nimi brániť, vedome ich triediť, zoraďovať a prípadne ich posielať do „skartovača“. Zatiaľ sa takýto informačný pretlak týka len mizivého percenta populácie, ale treba počítať s tým, že objem vnemov a informácií prijímaných našou zmyslovou sústavou sa bude stále zvyšovať nielen v niektorých profesiách a na niektorých postoch, ale čoskoro sa to bude týkať väčšiny populácie. Informačný obsah bude čoraz bohatší a bude na nás útočiť všetkými možnými aj nemožnými kanálmi. Ako sa s tým vyrovná naša preťažená nervová sú stava, to veru neviem. Možno dostane „svalovicu“.
Ďalšiu „hrozbu civilizácie“ predstavuje e-mail. To, bez čoho si dnes nevieme predstaviť svoj každodenný život, čo nám umožňuje nesmierne zrýchliť komunikáciu, prekonávať hranice atď., nás pomaly, ale isto zotročuje. Vybaviť denne 50, 100 či viac mailov spôsobí, že sa vlastne ani nemáte kedy venovať normálnej práci. A nedajbože, aby ste sa dostali na týždňovú služobnú cestu do lokality bez možnosti prístupu na internet a priebežného vybavovania pošty. Po návrate do práce a prvom spustení poštového klienta len bezmocne pozeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie riadky novej pošty. Pri jej vybavovaní mi prichádza na um antický Sizyfos, večne tlačiaci obrovský balvan do kopca. Pravdu povediac, doposiaľ sa mi ani raz nepodarilo dostať sa do stavu, aby som mal prázdny Inbox a všetku došlú poštu spracovanú a pekne zatriedenú do príslušných zložiek. (Týmto sa ospravedlňujem všetkým, na koho mail som zatiaľ neodpovedal alebo mi odpoveď trvala neprimerane dlho...)
Elektronická pošta je ďalším z príkladov dobrého sluhu a zlého pána, od ktorého sme „životne“ závislí. Stačí, aby bol pár hodín či nedajbože dní problém s linkou či poštovým serverom, a človek sa cíti odrezaný od vonkajšieho sveta a bojí sa, či náhodu nepríde o dôležitý mail, o nejakú očakávanú odpoveď. Byť off line je pre našinca rovnako nepríjemné ako pre supermodelku dostať ovčie kiahne.
Tentoraz to bolo trošku také „filozofovanie“, ktoré nič neriešilo; snažilo sa len upozorniť na niektoré skryté javy našej „informatizácie“. Ak by však niekto vedel poradiť, ako sa s týmito hrozbami vyrovnať, pošlite mi návod či riešenie, rád ho použijem, lebo ja som zatiaľ bezmocný...
Na záver ešte jedna „faktická“. Od tohto čísla sa InfoWare stáva súčasťou PC REVUE v podobe samostatnej rubriky. Bude prinášať, rovnako ako keď IW vychádzal samostatne, informácie zo sveta informačných a komunikačných technológií. Dôvodom pre zmenu koncepcie bola skutočnosť, že predplatitelia InfoWare boli na 99,9 % rovnako aj čitateľmi PCR a vydávaním dvoch samostatných periodík sme mali dvojitú administráciu. Týmto krokom sa nám niektoré veci zjednodušia a k informáciám zo sveta IT sa dostane širší okruh čitateľov. Za pochopenie ďakujeme.
Príjemné čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. marca 2000
PC REVUE
Na tento mesiac som pre vás pripravil dva postrehy.
Prvý: Nemali ste niekedy pokušenie žiť v inom čase – dajme tomu o pár desiatok či stoviek rokov späť v minulosti a zažiť atmosféru tej ktorej historickej epochy? A čo takto urobiť si výlet do budúcnosti, pozrieť sa, ako bude vyzerať koexistencia človek – počítač o niekoľko desiatok či stoviek rokov? Aká bude kvalita života v „bájnej“ informačnej spoločnosti, aké to bude, mať neobmedzený prístup k informáciám, zdrojom doteraz nepoznanej zábavy a komunikačných možností. Dozvedieť sa, ako dopadne súperenie medzi počítačovými gigantmi, ktorý a aký operačný systém a procesor sa nakoniec presadí, aká IT infraštruktúra sa bude používať.
Neviem, či na to máme dostatok predstavivosti, ale zvedavosti by každý z nás mal určite dosť. Hoci aj ja by som veľmi rád „nakukol“ do budúcnosti, napriek tomu sa celkom teším tomu, že žijeme teraz, v tejto dobe, ktorá je ešte stále veľmi vzrušujúca. Veľmi si cením osudovú príležitosť, že naša generácia si mohla „vychutnať“ aj prehistóriu – dobu diernych štítkov a pások, cobolu a fortranu – a zažiť aj éru nástupu osobných počítačov od ZX Spektra, PMD-čka, prvého Xt-čka až po súčasné pécečká, aj vývojové etapy jednotlivých OS, aj nástup internetu. Možno si to teraz neuvedomujeme, ale táto doba sa už nikdy nebude opakovať. V budúcnosti sa po užívatelia už budú čoraz menej zaujímať a aj musieť starať o technickú podstatu počítačov, riešiť problémy s pripojením na internet atď. A témy o nastaveniach BIOS-u, preinštalovávaní driverov a pretaktovávaní procesorov budú už len milou spomienkou na dávnu pioniersku éru.
Druhý: Často sa o masmédiách hovorí ako o siedmej veľmoci. A na ozaj, správne podané výsledky investigatívnej žurnalistiky často spôsobujú dramatické pohyby v krajine, pády politikov či celých vlád. Masmédiá majú silu ovládať nálady v spoločnosti a vytvárať názory, ktoré si masy veľmi ľahko osvojujú.
Na druhej strane tu máme internet, ktorý okrem toho, že je úžasne bohatým informačným zdrojom, je najmä obrovským komunikačným priestorom. Priestorom na výmenu názorov, na vyjadrovanie postojov, pocitov a perspektívne aj na hlasovanie. Áno, časy, keď sa z internetu stane aj jedna veľká hlasovacia miestnosť, časy elektronického referenda či volieb, nie sú už tak ďaleko v nedohľadne.
A predstavte si, čo sa stane, keď sa spojí sila médií a potenciál obrovských možností internetu, resp. občanov doň pripojených a zaujímajúcich sa o dianie v spoločnosti. A nielen zaujímajúcich sa, ale neskôr aj snažiacich sa podieľať sa na spolurozhodovaní a riadení krajiny, mesta či obce. Kontrolovať štátnu a verejnú správu, dohliadať na spravodlivé a efektívne rozdeľovanie spoločných prostriedkov, poukazovať na nečestnosť, korupciu, upozorňovať na byrokratických úradníkov atď. Nebolo by to lákavé, mať možnosť odvolať sprofanovaného politika jedným „klikom“?.
Spojenie médií, internetu a informačných technológií môže spôsobiť výmenu doterajšieho spoločensko-politicko-ekonomického systému za iný, nový. A ja dúfam, že výkonnejší, efektívnejší a spravodlivejší. Jednoducho lepší.
Možno sa to zdá byť veľmi ďalekou víziou, ale možno budeme prekvapení. Internet je mimo kontroly akéhokoľvek politického či ekonomického subjektu. Ak aj médiá zostanú mimo kontroly politikov, všetko bude závisieť od dobrých občianskych iniciatív a rozumných projektov. Nápady by boli, len škoda, že toho času je tak málo. Uvidíme. Pozorujme, čo sa bude diať, možno to bude ešte
zaujímavé.
Príjemné čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prvý: Nemali ste niekedy pokušenie žiť v inom čase – dajme tomu o pár desiatok či stoviek rokov späť v minulosti a zažiť atmosféru tej ktorej historickej epochy? A čo takto urobiť si výlet do budúcnosti, pozrieť sa, ako bude vyzerať koexistencia človek – počítač o niekoľko desiatok či stoviek rokov? Aká bude kvalita života v „bájnej“ informačnej spoločnosti, aké to bude, mať neobmedzený prístup k informáciám, zdrojom doteraz nepoznanej zábavy a komunikačných možností. Dozvedieť sa, ako dopadne súperenie medzi počítačovými gigantmi, ktorý a aký operačný systém a procesor sa nakoniec presadí, aká IT infraštruktúra sa bude používať.
Neviem, či na to máme dostatok predstavivosti, ale zvedavosti by každý z nás mal určite dosť. Hoci aj ja by som veľmi rád „nakukol“ do budúcnosti, napriek tomu sa celkom teším tomu, že žijeme teraz, v tejto dobe, ktorá je ešte stále veľmi vzrušujúca. Veľmi si cením osudovú príležitosť, že naša generácia si mohla „vychutnať“ aj prehistóriu – dobu diernych štítkov a pások, cobolu a fortranu – a zažiť aj éru nástupu osobných počítačov od ZX Spektra, PMD-čka, prvého Xt-čka až po súčasné pécečká, aj vývojové etapy jednotlivých OS, aj nástup internetu. Možno si to teraz neuvedomujeme, ale táto doba sa už nikdy nebude opakovať. V budúcnosti sa po užívatelia už budú čoraz menej zaujímať a aj musieť starať o technickú podstatu počítačov, riešiť problémy s pripojením na internet atď. A témy o nastaveniach BIOS-u, preinštalovávaní driverov a pretaktovávaní procesorov budú už len milou spomienkou na dávnu pioniersku éru.
Druhý: Často sa o masmédiách hovorí ako o siedmej veľmoci. A na ozaj, správne podané výsledky investigatívnej žurnalistiky často spôsobujú dramatické pohyby v krajine, pády politikov či celých vlád. Masmédiá majú silu ovládať nálady v spoločnosti a vytvárať názory, ktoré si masy veľmi ľahko osvojujú.
Na druhej strane tu máme internet, ktorý okrem toho, že je úžasne bohatým informačným zdrojom, je najmä obrovským komunikačným priestorom. Priestorom na výmenu názorov, na vyjadrovanie postojov, pocitov a perspektívne aj na hlasovanie. Áno, časy, keď sa z internetu stane aj jedna veľká hlasovacia miestnosť, časy elektronického referenda či volieb, nie sú už tak ďaleko v nedohľadne.
A predstavte si, čo sa stane, keď sa spojí sila médií a potenciál obrovských možností internetu, resp. občanov doň pripojených a zaujímajúcich sa o dianie v spoločnosti. A nielen zaujímajúcich sa, ale neskôr aj snažiacich sa podieľať sa na spolurozhodovaní a riadení krajiny, mesta či obce. Kontrolovať štátnu a verejnú správu, dohliadať na spravodlivé a efektívne rozdeľovanie spoločných prostriedkov, poukazovať na nečestnosť, korupciu, upozorňovať na byrokratických úradníkov atď. Nebolo by to lákavé, mať možnosť odvolať sprofanovaného politika jedným „klikom“?.
Spojenie médií, internetu a informačných technológií môže spôsobiť výmenu doterajšieho spoločensko-politicko-ekonomického systému za iný, nový. A ja dúfam, že výkonnejší, efektívnejší a spravodlivejší. Jednoducho lepší.
Možno sa to zdá byť veľmi ďalekou víziou, ale možno budeme prekvapení. Internet je mimo kontroly akéhokoľvek politického či ekonomického subjektu. Ak aj médiá zostanú mimo kontroly politikov, všetko bude závisieť od dobrých občianskych iniciatív a rozumných projektov. Nápady by boli, len škoda, že toho času je tak málo. Uvidíme. Pozorujme, čo sa bude diať, možno to bude ešte
zaujímavé.
Príjemné čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. februára 2000
PC REVUE
Za tento príhovor ma možno mnohí nebudú mať radi. Asi som však masochista, a tak toto riziko dobrovoľne podstúpim.
Tradične ku koncu roku ma vzdialené príbuzenstvo alebo kamaráti kamarátov oslovujú a pýtajú radu pri výbere a kúpe nového počítača či inej spríbuznenej techniky. Kúpychtivci často pritom prichádzajú už s dosť jasnou predstavou, čo by to malo byť: „Aspoň taká 600-megahertzová Pentium trojka, minimálne tých 256 MB RAM, aspoň 20 GB na disku, DVD mechanika a všetko, čo k tomu patrí.“ Keď sa ich však pýtam, aké zázraky na tom chcú robiť, tak na 90 % sú to jednoduché kancelárske aplikácie, koketovanie s grafikou či behanie po internete. Niekedy ich potom presviedčam, že na to, čo s tým chcú robiť, by im možno stačila aj zostava za nejakých 20-tisíc korún, a nie 50- či 60-tisíc. No väčšinou si poviem, nech si so svojimi peniazmi robia, čo chcú. Veď je to koniec koncov ich vec, keď na to majú. Naozaj ma však štve, keď vidím operovať s takýmito „veľkorysými rozpočtami“ aj v prípade, že nejde o súkromné peniaze, ale o anonymné „peniaze nás daňových poplatníkov“. Nepáči sa mi, keď vidím, že do štátneho podniku sa nakúpia nové výkonné zostavy na pracoviská, kde počítač pripojený na centrálny server slúži len ako znakový terminál. Nepáči sa mi, keď vidím pretrvávať tradíciu, že vedúci pracovník musí mať o triedu výkonnejší a lepšie vybavený počítač ako jeho podriadení, pretože sa to „v jeho postavení očakáva“... A vôbec mu pritom neprekáža, že ho vie ledva zapnúť.
Kontraktovanie techniky do štátneho sektora je určite na dlhšie rozprávanie, ale jednu poznámku si predsa len neodpustím: súčasná miera korupcie je obludná a drzosť kompetentných úradníkov, ktorí si bez mihnutia oka vypýtajú príslušné percentá, je nehorázna. Najlepšie na tom je, ako sa v rámci akože objektívneho posudzovania jednotlivých ponúk výberového konania utajujú akékoľvek informácie o priebehu výberu. Objektívnym prístupom by však malo byť, práve naopak, uvoľnenie všetkých relevantných informácií pre čo najširšie auditórium. Možno to bude znieť priveľmi radikálne, ale čo tak dať tieto informácie na verejný internet, prípadne k nim otvoriť aj diskusiu? Poznámky či cenné rady tretích nezávislých strán by pritom často mohli upozorniť na prípadné riziká niektorých riešení, odporúčať úpravy či dokonca usporiť nejaké prostriedky atď. Ale to by si potom „kvalifikovaní odborníci“ nemali za čo vypýtať bakšiš...
Využívanie internetu v pracovnom procese na nepracovné účely je pomerne málo diskutovaná a ešte menej preskúmaná skutočnosť. Pravdou však je, že všade na svete, Slovensko nevynímajúc, kde dostali pracovníci prístup na internet, zaznamenali významný pokles produktivity práce. Málokto odolá pokušeniu odskočiť si na svoj obľúbený „sajt“ pozrieť si nové správy, kurzy, počasie, vtipy, erotické obrázky atď. A keď už človek niečo zaujímavé, zábavné či pikantné na tom internete nájde, musí to predsa poslať svojim kamarátom, kolegom či príbuzenstvu. A tak medzi podnikmi putujú súbory s príponou mp3, mpeg, avi, gif či jpg, o ktorých sa dá len ťažko predpokladať, že majú niečo do činenia so skutočnou náplňou práce odosielateľa. Verím, že je to určite zaujímavejšie ako vyplňovanie nudných výkazov, ale ak už, tak nech sa to robí po pracovnom čase. „Ak už“ znamená „ak je zamestnávateľ taký veľkorysý“, že je ochotný uhradiť všetky náklady spojené s takou činnosťou: elektrickú energiu, kúrenie, zníženú priepustnosť internetového pripojenia, miesto na disku atď. Zdá sa vám to malicherné? Mne ani nie, veď ide o skutočné náklady, ktoré niekto musí zaplatiť. A o možnosti nákazy vírusom nenápadne privandrovaným z internetu a prípadných následkoch som sa radšej ani nezmienil (osobne by som spúšťanie mailových príloh s príponou .exe charakterizoval ako hrubé ohrozenie bezpečnosti).
Čo bolo spoločným menovateľom týchto pár postrehov? Nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami, technickým vybavením a pracovnou silou. Mohol by som v takýchto príkladoch pokračovať ďalej, ale princíp zostáva rovnaký. Ak tie peniaze nemusí niekto dávať z vlastného vrecka, nebude nikdy strážiť efektívne využívanie techniky a pracovného času zamestnancov. Očakávať, že v dnešnej dobe, keď sa tak príšerne devastujú vážnejšie morálne princípy, sa bude niekto hrať na poctivosť, šetrnosť, pracovitosť, zodpovednosť atď., je asi trochu naivné. Určite svoju úlohu zohrá privatizácia, hoci sprivatizovať štátnu či verejnú správu bude zatiaľ asi trochu problematické... Časť problémov sa dá riešiť aj technickými opatreniami, bezpečnostnou politikou, kontrolou a pod. Kľúčový však stále je ľudský faktor a tu už nezostáva nič iné, iba apelovať na známy vyšší princíp. A ak ani to nepomôže, potom sa nečudujme, že tu je a naďalej bude nízka produktivita práce, že tu je a bude prebujnená administratíva, že vybavovanie úradných záležitostí trvá tak dlho, že je spoločnosť taká skorumpovaná... Zostane to tak, pokiaľ sa sami nezmeníme.
Viete, keď sa povie, že „ide predsa o peniaze nás všetkých“, vyznieva to tak trochu frázovito, ale ono to je naozaj pravda! Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Tradične ku koncu roku ma vzdialené príbuzenstvo alebo kamaráti kamarátov oslovujú a pýtajú radu pri výbere a kúpe nového počítača či inej spríbuznenej techniky. Kúpychtivci často pritom prichádzajú už s dosť jasnou predstavou, čo by to malo byť: „Aspoň taká 600-megahertzová Pentium trojka, minimálne tých 256 MB RAM, aspoň 20 GB na disku, DVD mechanika a všetko, čo k tomu patrí.“ Keď sa ich však pýtam, aké zázraky na tom chcú robiť, tak na 90 % sú to jednoduché kancelárske aplikácie, koketovanie s grafikou či behanie po internete. Niekedy ich potom presviedčam, že na to, čo s tým chcú robiť, by im možno stačila aj zostava za nejakých 20-tisíc korún, a nie 50- či 60-tisíc. No väčšinou si poviem, nech si so svojimi peniazmi robia, čo chcú. Veď je to koniec koncov ich vec, keď na to majú. Naozaj ma však štve, keď vidím operovať s takýmito „veľkorysými rozpočtami“ aj v prípade, že nejde o súkromné peniaze, ale o anonymné „peniaze nás daňových poplatníkov“. Nepáči sa mi, keď vidím, že do štátneho podniku sa nakúpia nové výkonné zostavy na pracoviská, kde počítač pripojený na centrálny server slúži len ako znakový terminál. Nepáči sa mi, keď vidím pretrvávať tradíciu, že vedúci pracovník musí mať o triedu výkonnejší a lepšie vybavený počítač ako jeho podriadení, pretože sa to „v jeho postavení očakáva“... A vôbec mu pritom neprekáža, že ho vie ledva zapnúť.
Kontraktovanie techniky do štátneho sektora je určite na dlhšie rozprávanie, ale jednu poznámku si predsa len neodpustím: súčasná miera korupcie je obludná a drzosť kompetentných úradníkov, ktorí si bez mihnutia oka vypýtajú príslušné percentá, je nehorázna. Najlepšie na tom je, ako sa v rámci akože objektívneho posudzovania jednotlivých ponúk výberového konania utajujú akékoľvek informácie o priebehu výberu. Objektívnym prístupom by však malo byť, práve naopak, uvoľnenie všetkých relevantných informácií pre čo najširšie auditórium. Možno to bude znieť priveľmi radikálne, ale čo tak dať tieto informácie na verejný internet, prípadne k nim otvoriť aj diskusiu? Poznámky či cenné rady tretích nezávislých strán by pritom často mohli upozorniť na prípadné riziká niektorých riešení, odporúčať úpravy či dokonca usporiť nejaké prostriedky atď. Ale to by si potom „kvalifikovaní odborníci“ nemali za čo vypýtať bakšiš...
Využívanie internetu v pracovnom procese na nepracovné účely je pomerne málo diskutovaná a ešte menej preskúmaná skutočnosť. Pravdou však je, že všade na svete, Slovensko nevynímajúc, kde dostali pracovníci prístup na internet, zaznamenali významný pokles produktivity práce. Málokto odolá pokušeniu odskočiť si na svoj obľúbený „sajt“ pozrieť si nové správy, kurzy, počasie, vtipy, erotické obrázky atď. A keď už človek niečo zaujímavé, zábavné či pikantné na tom internete nájde, musí to predsa poslať svojim kamarátom, kolegom či príbuzenstvu. A tak medzi podnikmi putujú súbory s príponou mp3, mpeg, avi, gif či jpg, o ktorých sa dá len ťažko predpokladať, že majú niečo do činenia so skutočnou náplňou práce odosielateľa. Verím, že je to určite zaujímavejšie ako vyplňovanie nudných výkazov, ale ak už, tak nech sa to robí po pracovnom čase. „Ak už“ znamená „ak je zamestnávateľ taký veľkorysý“, že je ochotný uhradiť všetky náklady spojené s takou činnosťou: elektrickú energiu, kúrenie, zníženú priepustnosť internetového pripojenia, miesto na disku atď. Zdá sa vám to malicherné? Mne ani nie, veď ide o skutočné náklady, ktoré niekto musí zaplatiť. A o možnosti nákazy vírusom nenápadne privandrovaným z internetu a prípadných následkoch som sa radšej ani nezmienil (osobne by som spúšťanie mailových príloh s príponou .exe charakterizoval ako hrubé ohrozenie bezpečnosti).
Čo bolo spoločným menovateľom týchto pár postrehov? Nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami, technickým vybavením a pracovnou silou. Mohol by som v takýchto príkladoch pokračovať ďalej, ale princíp zostáva rovnaký. Ak tie peniaze nemusí niekto dávať z vlastného vrecka, nebude nikdy strážiť efektívne využívanie techniky a pracovného času zamestnancov. Očakávať, že v dnešnej dobe, keď sa tak príšerne devastujú vážnejšie morálne princípy, sa bude niekto hrať na poctivosť, šetrnosť, pracovitosť, zodpovednosť atď., je asi trochu naivné. Určite svoju úlohu zohrá privatizácia, hoci sprivatizovať štátnu či verejnú správu bude zatiaľ asi trochu problematické... Časť problémov sa dá riešiť aj technickými opatreniami, bezpečnostnou politikou, kontrolou a pod. Kľúčový však stále je ľudský faktor a tu už nezostáva nič iné, iba apelovať na známy vyšší princíp. A ak ani to nepomôže, potom sa nečudujme, že tu je a naďalej bude nízka produktivita práce, že tu je a bude prebujnená administratíva, že vybavovanie úradných záležitostí trvá tak dlho, že je spoločnosť taká skorumpovaná... Zostane to tak, pokiaľ sa sami nezmeníme.
Viete, keď sa povie, že „ide predsa o peniaze nás všetkých“, vyznieva to tak trochu frázovito, ale ono to je naozaj pravda! Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. januára 2000
PC REVUE
Tak čo, ako to dopadlo? Ako ste prežili magickú polnoc a prehupnutie do roku 2000? Zavretí v pivnici so zásobou sviečok, kompótov a liehovým varičom alebo vo víre bujarej zábavy, obklopení bublinkami, girlandami a zábavnou pyrotechnikou? Alebo nedajbože v plnej pohotovosti vo firme, pripravení riešiť prípadné problémy prechodu systémov vašich zákazníkov na nový letopočet? No a ako to prežili vaše počítače, peniaze v banke či banálny programovateľný regulátor domáceho kúrenia? Bolo všetko O.K? Dúfam, že áno a že vo vašom prípade všetky hororové predpovede boli len zbytočným kuvikaním.
Oficiálne novoročné príhovory už asi máte za sebou a určite v nich vzhľadom na výnimočnosť tohto roku zazneli frázy aj na tému Slovensko a informačná spoločnosť, informačné superdiaľnice atď. Neviem, ako vy, ale ja sa už stávam alergickým, keď sa k téme počítače, internet a informačná spoločnosť vyjadrujú naši politici – a je úplne jedno, či sú z vládnej koalície alebo opozície. To, že frázami zastierajú svoju nekompetentnosť, ma niekedy pobaví, niekedy podráždi, ale čo ma naozaj hnevá, je ich neschopnosť uvedomiť si ozajstný význam a potenciál informačných technológií a zaujať k ich podpore naozaj pragmatický, ale radikálny postoj. Ten môže byť vyjadrený nielen formou priamych finančných investícií do vybraných oblastí, vytvorením proaktívneho prostredia či legislatívnymi opatreniami, ale aj odstránením niektorých pretrvávajúcich deformácií. To, že mi predseda parlamentu sľúbi, že sa porozpráva s predstaviteľmi Slovenských telekomunikácií o možnosti poskytovať prístup na internet pre školy zadarmo, je síce fajn, ale veľmi dobre tuším, kde sa to asi skončí.
Hoci niečo sa predsa len deje – pripravujú sa návrhy zákonov o informáciách, o reklame na internete, o digitálnom podpise –, je to primálo, má to priveľmi úradnícky charakter, a čo je hlavné, chýba tu jednotná, zmysluplná a pragmatická koncepcia.
Samozrejme, budovanie informačnej spoločnosti nie je len otázka vlády a jej podpory týmto procesom. Závisí to našťastie aj od potenciálu samotných informačných technológií, ktoré vďaka svojej podstate vyvíjajú obrovský tlak na spoločnosť a vynútia si pozornosť, ako aj od iniciatívy samotných občanov.
Informačné technológie sa neustále dostávajú bližšie k ľuďom, ich používanie bude čoraz jednoduchšie, už to nebudú len nudné, komplikované a „padavé” sivé pécečká, ktorými budeme vstupovať do verejných či podnikových informačných systémov, pripájať sa na internet či komunikovať s okolitým svetom. Budú to čoraz častejšie netradičné exotické nonPC zariadenia, „komputerizované” bežné domáce spotrebiče, mobilné telefóny s prístupom na internet či verejné informačné kiosky, ktoré budú aj pre „nekomputerových” používateľov predstavovať vstupnú bránu k elektronickým informáciám, službám a komunikácii.
Príchod týchto zariadení a s nimi spojených služieb by konečne mohol osloviť širšiu nepočítačovú verejnosť, ľudí, pre ktorých je akýkoľvek počítačový GUI príliš komplikovaný a zvládnu v najlepšom prípade obsluhu bankomatu. Hoci to vyznelo možno trochu pejoratívne, nemusí byť každý, kto ne ovláda obsluhu počítača, prácu s aplikáciami či navigáciu v internete, nevyhnutne out. V tejto súvislosti ma prekvapuje fakt, že ani ministerstvo školstva nemá celkom jasno, či chce na hodinách informatiky urobiť zo študentov budúcich programátorov, vývojárov alebo bežných používateľov.
Mali by sme sa asi zbaviť predstavy, že ak smerujeme do informačnej spoločnosti, musí každý občan mať aspoň určitú úroveň počítačovej gramotnosti. To, ako je teraz spoločnosť čierno-bielo rozdelená na tábor tých, ktorí počítače ovládajú, bavia ich či sa nimi živia, a na tábor tých, ktorí s nimi nechcú a ani nemôžu mať nič spoločné, už možno onedlho nebude pravda. Vďaka novým technológiám, produktom a službám, o ktorých sme už písali a ešte písať budeme, vznikne množstvo medziúrovní medzi týmito dvoma krajnými stavmi, ako aj nová a veľká masa používateľov, ktorá bude k elektronickým informáciám pristupovať bez toho, aby ovládala podstatu IP protokolu či konfigurovanie smerovača. To však neznamená, že „kasta” expertov či vyspelejších používateľov príde o svoj džob a nevyhnutne musí „degenerovať” na úroveň spotrebiteľov. Práve naopak, nástup nových technológií pre „masy” vyvolá obrovský dopyt po ich službách.
Niečo o tom, čo sa v tejto oblasti chystá a na čo sa môžeme tešiť v blízkej či trochu vzdialenejšej budúcnosti, vám prezradí cover story tohto čísla s názvom Vízie 2000. Príjemné čítanie novoročného čísla, pevné zdravie, rodinnú pohodu, dobré medziľudské vzťahy a menej frustrácie a depresií zo sveta okolo nás vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
Oficiálne novoročné príhovory už asi máte za sebou a určite v nich vzhľadom na výnimočnosť tohto roku zazneli frázy aj na tému Slovensko a informačná spoločnosť, informačné superdiaľnice atď. Neviem, ako vy, ale ja sa už stávam alergickým, keď sa k téme počítače, internet a informačná spoločnosť vyjadrujú naši politici – a je úplne jedno, či sú z vládnej koalície alebo opozície. To, že frázami zastierajú svoju nekompetentnosť, ma niekedy pobaví, niekedy podráždi, ale čo ma naozaj hnevá, je ich neschopnosť uvedomiť si ozajstný význam a potenciál informačných technológií a zaujať k ich podpore naozaj pragmatický, ale radikálny postoj. Ten môže byť vyjadrený nielen formou priamych finančných investícií do vybraných oblastí, vytvorením proaktívneho prostredia či legislatívnymi opatreniami, ale aj odstránením niektorých pretrvávajúcich deformácií. To, že mi predseda parlamentu sľúbi, že sa porozpráva s predstaviteľmi Slovenských telekomunikácií o možnosti poskytovať prístup na internet pre školy zadarmo, je síce fajn, ale veľmi dobre tuším, kde sa to asi skončí.
Hoci niečo sa predsa len deje – pripravujú sa návrhy zákonov o informáciách, o reklame na internete, o digitálnom podpise –, je to primálo, má to priveľmi úradnícky charakter, a čo je hlavné, chýba tu jednotná, zmysluplná a pragmatická koncepcia.
Samozrejme, budovanie informačnej spoločnosti nie je len otázka vlády a jej podpory týmto procesom. Závisí to našťastie aj od potenciálu samotných informačných technológií, ktoré vďaka svojej podstate vyvíjajú obrovský tlak na spoločnosť a vynútia si pozornosť, ako aj od iniciatívy samotných občanov.
Informačné technológie sa neustále dostávajú bližšie k ľuďom, ich používanie bude čoraz jednoduchšie, už to nebudú len nudné, komplikované a „padavé” sivé pécečká, ktorými budeme vstupovať do verejných či podnikových informačných systémov, pripájať sa na internet či komunikovať s okolitým svetom. Budú to čoraz častejšie netradičné exotické nonPC zariadenia, „komputerizované” bežné domáce spotrebiče, mobilné telefóny s prístupom na internet či verejné informačné kiosky, ktoré budú aj pre „nekomputerových” používateľov predstavovať vstupnú bránu k elektronickým informáciám, službám a komunikácii.
Príchod týchto zariadení a s nimi spojených služieb by konečne mohol osloviť širšiu nepočítačovú verejnosť, ľudí, pre ktorých je akýkoľvek počítačový GUI príliš komplikovaný a zvládnu v najlepšom prípade obsluhu bankomatu. Hoci to vyznelo možno trochu pejoratívne, nemusí byť každý, kto ne ovláda obsluhu počítača, prácu s aplikáciami či navigáciu v internete, nevyhnutne out. V tejto súvislosti ma prekvapuje fakt, že ani ministerstvo školstva nemá celkom jasno, či chce na hodinách informatiky urobiť zo študentov budúcich programátorov, vývojárov alebo bežných používateľov.
Mali by sme sa asi zbaviť predstavy, že ak smerujeme do informačnej spoločnosti, musí každý občan mať aspoň určitú úroveň počítačovej gramotnosti. To, ako je teraz spoločnosť čierno-bielo rozdelená na tábor tých, ktorí počítače ovládajú, bavia ich či sa nimi živia, a na tábor tých, ktorí s nimi nechcú a ani nemôžu mať nič spoločné, už možno onedlho nebude pravda. Vďaka novým technológiám, produktom a službám, o ktorých sme už písali a ešte písať budeme, vznikne množstvo medziúrovní medzi týmito dvoma krajnými stavmi, ako aj nová a veľká masa používateľov, ktorá bude k elektronickým informáciám pristupovať bez toho, aby ovládala podstatu IP protokolu či konfigurovanie smerovača. To však neznamená, že „kasta” expertov či vyspelejších používateľov príde o svoj džob a nevyhnutne musí „degenerovať” na úroveň spotrebiteľov. Práve naopak, nástup nových technológií pre „masy” vyvolá obrovský dopyt po ich službách.
Niečo o tom, čo sa v tejto oblasti chystá a na čo sa môžeme tešiť v blízkej či trochu vzdialenejšej budúcnosti, vám prezradí cover story tohto čísla s názvom Vízie 2000. Príjemné čítanie novoročného čísla, pevné zdravie, rodinnú pohodu, dobré medziľudské vzťahy a menej frustrácie a depresií zo sveta okolo nás vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. decembra 1999
PC REVUE
Posledný príhovor tohto tisícročia by asi mal byť niečím výnimočný. Obávam sa však, že mi nebolo nadelené potrebné „básnické črevo“, a tak, prosím, nečakajte hlbokomyseľné filozofické úvahy o príchode nového milénia, vstupe ľudstva do novej historickej epochy atď. Aj tak tým budeme do silvestrovskej polnoci zaplavovaní zo všetkých strán až-až. Zostanem radšej pri klasike a zhodnotím, čo tento rok priniesol pre PCR a pre svet IT na Slovensku.
PCR vďakabohu aj tento rok pokračovalo v trende postupného zvyšovania kvality časopisu, posilňovania svojho renomé ako rešpektovaného zdroja informácií zo sveta IT. Niektorým sa možno tempo zmien zdá pomalé, ale môžem všetkých ubezpečiť, že vzhľadom na podmienky, v ktorých odborné časopisy u nás existujú (resp. prežívajú), mi to, v akej tlačovej podobe a obsahovej kvalite PCR vychádza, pripadá ako malý zázrak. Samozrejme, ako všade inde, za všetkým sú peniaze, a keďže nemáme za sebou štedrého zahraničného investora, môžeme sa aj my prikrývať len takou perinou, na akú máme. Ak k tomu navyše pridáme našu snahu zostať cenovo čo najdostupnejšími, aby sa informácie zo sveta IT mohli dostať aj k cenovo citlivejším čitateľom, myslím, že prirovnanie k zázraku až tak veľmi nepokrivkáva. Veď si stačí zobrať do ruky kalkulačku, odhadnúť a spočítať vstupy, výstupy a zistíte, že ľudia, ktorí tento časopis pripravujú, sú buď šialenci, alebo dobrodruhovia. Akoby to nestačilo, pridávajú sa k tomu ďalšie faktory. Nočnou morou sú napríklad neplatiči, či už zo strany inzerentov, resp. ich reklamných agentúr, alebo distribučných spoločností. Rovnako aj spolupráca s mnohými počítačovými firmami by mohla byť podstatne lepšia, veľa z nich si ešte neuvedomilo, že dobrá komunikácia s odborným počítačovým magazínom je výhodná najmä pre nich. Robiť časopis za takejto situácie chce naozaj značnú dávku odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti a pevných nervov. Možno by sa dalo ísť aj inou cestou, radikálne zdvihnúť cenu časopisu, cenu inzercie, stať sa luxusným médiom „len pre profesionálnych používateľov“ alebo „len pre decision makerov“ (teda tých, ktorí za podnik podpisujú kontrakty), vydávať časopis v pártisícovom náklade a tváriť sa pri tom dôležito a správne imidžovo. Ale o to nám predsa nejde.
Takže hoci vydávať PCR nie je vôbec „prechádzkou ružovým sadom“, budeme sa snažiť pokračovať v nastúpenom trende a prinášať informácie zo sveta IT v čo najlepšom pomere výkon/cena, tak ako ste si na to pri PCR už zvykli. Ak k tomu pripočítam plánované ďalšie vylepšenia v grafike, nové typy článkov, inovované spravodajstvo na webe, archív článkov na CD atď., myslím, že sa máme/ máte na čo tešiť. Držte palce, aby nám to vyšlo.
Pre ľudí pohybujúcich sa vo svete IT priniesol tento rok veľa zmien a mnohé z nich boli dosť negatívne. Otriasali sa distribučné kanály, predajcovia IT, softvérové domy, systémoví integrátori. Niektoré firmy museli prepúšťať, niektoré vymeniť vedenie či dokonca zavrieť kancelárie. Nebol to jednoduchý rok. Iste aj tu za väčšinou problémov sú peniaze, ale neraz to nie je len otázka peňazí. Mnohé firmy ešte nepochopili, že zákazníka si treba vzdelávať, či už priamo, alebo prostredníctvom médií, že so zákazníkom treba pracovať. Mnohé firmy sa ešte nenaučili pri ponuke dodávky IT či komplexného riešenia pozerať sa očami zákazníka. Nepochopili, že sa treba naučiť riešiť jeho problémy či požiadavky v jeho podmienkach a možnostiach a nielen „vnútiť“ mu produkty a odovzdať faktúru. Mnohé firmy ešte stále buď podceňujú marketing, alebo veľmi nešťastne a neefektívne oboznamujú so svojou ponukou potenciálnych zákazníkov. Mnohé firmy sa ešte nenaučili efektívne ponúkať a predávať služby, svoje vedomosti, skúsenosti, expertízu. Najmä menšie firmy ešte stále vidia svoju budúcnosť v posúvaní škatúľ. A takto by som mohol pokračovať ďalej. Isteže, problémov bolo tento rok oveľa viac. Či už to bol pohyb kurzu koruny, pretrvávajúca absencia trhu malých a stredných firiem, neplatiči, vysoké daňové zaťaženie, všadeprítomná korupcia, nekompetentnosť úradníkov, prepojenie politických a ekonomických záujmov atď. Na podaktoré z nich majú firmy aký-taký dosah, na iné vôbec nie. V každom prípade však najhorším riešením by bolo čakať na vládu alebo na zahraničných investorov, ktorí odstránia problémy, ozdravia trh, vytvoria podmienky a prinesú peniaze. Treba zobrať rozum do hrsti, analyzovať vlastné možnosti, výhody, potenciál, podmienky na trhu, potreby a možnosti zákazníkov, poradiť sa, nechať sa poučiť a pozrieť sa, ako sa to robí inde vo svete, a vyvodiť si z toho závery, zmeniť model podnikania. Som však optimista a verím, že situácia sa už čoskoro zlepší. Dúfam, že tento rok nebude v pamäti mnohých firiem označený prívlastkom čierny, ale bude pre nich aj určitým poučením a pomôže im posunúť sa na kvalitatívne vyššiu úroveň.
Do budúceho roku vám želám výkonnejšie počítače, spoľahlivejší OS, rýchlejšiu linku na internet, ale rovnako, samozrejme, aj dobré zdravie, rodinnú pohodu, bezkonfliktné medziľudské vzťahy a po koj v duši. Dúfam, že v takejto zostave sa budeme stretávať aj budúci rok a nasledujúce roky. Na tieto stretnutia a zaujímavé čítanie posledného čísla tohto tisícročia sa teší
Martin Drobný
PC REVUE 12/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
PCR vďakabohu aj tento rok pokračovalo v trende postupného zvyšovania kvality časopisu, posilňovania svojho renomé ako rešpektovaného zdroja informácií zo sveta IT. Niektorým sa možno tempo zmien zdá pomalé, ale môžem všetkých ubezpečiť, že vzhľadom na podmienky, v ktorých odborné časopisy u nás existujú (resp. prežívajú), mi to, v akej tlačovej podobe a obsahovej kvalite PCR vychádza, pripadá ako malý zázrak. Samozrejme, ako všade inde, za všetkým sú peniaze, a keďže nemáme za sebou štedrého zahraničného investora, môžeme sa aj my prikrývať len takou perinou, na akú máme. Ak k tomu navyše pridáme našu snahu zostať cenovo čo najdostupnejšími, aby sa informácie zo sveta IT mohli dostať aj k cenovo citlivejším čitateľom, myslím, že prirovnanie k zázraku až tak veľmi nepokrivkáva. Veď si stačí zobrať do ruky kalkulačku, odhadnúť a spočítať vstupy, výstupy a zistíte, že ľudia, ktorí tento časopis pripravujú, sú buď šialenci, alebo dobrodruhovia. Akoby to nestačilo, pridávajú sa k tomu ďalšie faktory. Nočnou morou sú napríklad neplatiči, či už zo strany inzerentov, resp. ich reklamných agentúr, alebo distribučných spoločností. Rovnako aj spolupráca s mnohými počítačovými firmami by mohla byť podstatne lepšia, veľa z nich si ešte neuvedomilo, že dobrá komunikácia s odborným počítačovým magazínom je výhodná najmä pre nich. Robiť časopis za takejto situácie chce naozaj značnú dávku odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti a pevných nervov. Možno by sa dalo ísť aj inou cestou, radikálne zdvihnúť cenu časopisu, cenu inzercie, stať sa luxusným médiom „len pre profesionálnych používateľov“ alebo „len pre decision makerov“ (teda tých, ktorí za podnik podpisujú kontrakty), vydávať časopis v pártisícovom náklade a tváriť sa pri tom dôležito a správne imidžovo. Ale o to nám predsa nejde.
Takže hoci vydávať PCR nie je vôbec „prechádzkou ružovým sadom“, budeme sa snažiť pokračovať v nastúpenom trende a prinášať informácie zo sveta IT v čo najlepšom pomere výkon/cena, tak ako ste si na to pri PCR už zvykli. Ak k tomu pripočítam plánované ďalšie vylepšenia v grafike, nové typy článkov, inovované spravodajstvo na webe, archív článkov na CD atď., myslím, že sa máme/ máte na čo tešiť. Držte palce, aby nám to vyšlo.
Pre ľudí pohybujúcich sa vo svete IT priniesol tento rok veľa zmien a mnohé z nich boli dosť negatívne. Otriasali sa distribučné kanály, predajcovia IT, softvérové domy, systémoví integrátori. Niektoré firmy museli prepúšťať, niektoré vymeniť vedenie či dokonca zavrieť kancelárie. Nebol to jednoduchý rok. Iste aj tu za väčšinou problémov sú peniaze, ale neraz to nie je len otázka peňazí. Mnohé firmy ešte nepochopili, že zákazníka si treba vzdelávať, či už priamo, alebo prostredníctvom médií, že so zákazníkom treba pracovať. Mnohé firmy sa ešte nenaučili pri ponuke dodávky IT či komplexného riešenia pozerať sa očami zákazníka. Nepochopili, že sa treba naučiť riešiť jeho problémy či požiadavky v jeho podmienkach a možnostiach a nielen „vnútiť“ mu produkty a odovzdať faktúru. Mnohé firmy ešte stále buď podceňujú marketing, alebo veľmi nešťastne a neefektívne oboznamujú so svojou ponukou potenciálnych zákazníkov. Mnohé firmy sa ešte nenaučili efektívne ponúkať a predávať služby, svoje vedomosti, skúsenosti, expertízu. Najmä menšie firmy ešte stále vidia svoju budúcnosť v posúvaní škatúľ. A takto by som mohol pokračovať ďalej. Isteže, problémov bolo tento rok oveľa viac. Či už to bol pohyb kurzu koruny, pretrvávajúca absencia trhu malých a stredných firiem, neplatiči, vysoké daňové zaťaženie, všadeprítomná korupcia, nekompetentnosť úradníkov, prepojenie politických a ekonomických záujmov atď. Na podaktoré z nich majú firmy aký-taký dosah, na iné vôbec nie. V každom prípade však najhorším riešením by bolo čakať na vládu alebo na zahraničných investorov, ktorí odstránia problémy, ozdravia trh, vytvoria podmienky a prinesú peniaze. Treba zobrať rozum do hrsti, analyzovať vlastné možnosti, výhody, potenciál, podmienky na trhu, potreby a možnosti zákazníkov, poradiť sa, nechať sa poučiť a pozrieť sa, ako sa to robí inde vo svete, a vyvodiť si z toho závery, zmeniť model podnikania. Som však optimista a verím, že situácia sa už čoskoro zlepší. Dúfam, že tento rok nebude v pamäti mnohých firiem označený prívlastkom čierny, ale bude pre nich aj určitým poučením a pomôže im posunúť sa na kvalitatívne vyššiu úroveň.
Do budúceho roku vám želám výkonnejšie počítače, spoľahlivejší OS, rýchlejšiu linku na internet, ale rovnako, samozrejme, aj dobré zdravie, rodinnú pohodu, bezkonfliktné medziľudské vzťahy a po koj v duši. Dúfam, že v takejto zostave sa budeme stretávať aj budúci rok a nasledujúce roky. Na tieto stretnutia a zaujímavé čítanie posledného čísla tohto tisícročia sa teší
Martin Drobný
PC REVUE 12/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. novembra 1999
PC REVUE
S hrôzou som zistil, že sme sa dostali k predposlednému príhovoru tohto roku, desaťročia, storočia a obávam sa, že aj tisícročia. Keďže posledný príhovor v roku je už tradične vyhradený na rekapituláciu uplynulého roku, toho, čo sa nám s PCR za tých 12 mesiacov podarilo dosiahnuť, je toto asi posledná príležitosť aspoň trochu nazrieť do budúcnosti ešte pred magickou zmenou letopočtu.
Keď som bol malý chlapec, rok 2000 sa mi zdal strašne ďaleko a vďaka zdravej závislosti od S-F (sci-fi) literatúry som mal hlavu plnú robotov, časopriestorového cestovania vo vesmíre a superpočítačov, veď to poznáte. Už som z toho, bohužiaľ, vyrástol a získal nezdravo realistický pohľad na svet okolo nás. To, čo sa pripravuje vo vývojových laboratóriách po celom svete, však naznačuje, že vedecká fikcia a budúca realita možno nie sú až také vzdialené. Šancu opustiť laboratóriá majú väčšinou len tie projekty, ktoré zaujmú vojenský priemysel, alebo tie, ktoré budú cenovo dostupné a bude ich kupovať masa spotrebiteľov. Tým, čo na projektoch budúcnosti zaujíma vojakov, vás radšej ani nebudem strašiť. Všetci sme však náruživí konzumenti, a preto z nás spotrebiteľský hlad po digitálnej zábave, vzdelávaní, komunikácii robí vďačných zákazníkov pre vývojové projekty z oblasti informačných technológií. A napriek tomuto nevinnému úvodu budeme možno poriadne prekvapení tým, čo sa na nás v týchto vývojových laboratóriách chystá.
Mnohé z tých projektov, o ktorých snívali autori S-F literatúry či filmov a prognostici v 70. – 80. rokoch, zostali naozaj len v rovine fantázie, ale mnohé – a možno podstatne bujarejšie projekty – môžu uzrieť svetlo sveta o desať, dvadsať či päťdesiat rokov. Nechcem sa hrať na vizionára, ktorý vie viac ako ostatní a rád ohuruje vďačných poslucháčov, chcem vám len predostrieť niečo z toho, o čom sa potichu vo svete hovorí. A o čom sa hovorí? Napríklad o nanotechnológiách, ktoré prinesú hardvérové komponenty či robotické mechanizmy v molekulárnej veľkosti. Po sieti si tak budete môcť stiahnuť už nielen softvér, ale aj hardvér v podobe akéhosi receptu, molekulárneho vzorca , z ktorého „vyrastie“ v špeciálnom „inkubátore“ po pridaní „rastovej suroviny“ do normálnej veľkosti napríklad nový model domáceho mixéra. Autori S-F poviedok sa možno až tak nemýlili, keď predpovedali supervýkonné počítače, vybavené umelou inteligenciou, ktoré prekonajú IQ svojho ľudského stvoriteľa, a robotov, ktorí nahradia človeka aj v najnáročnejších profesiách. Ak si Moorov zákon uchová svoju platnosť aj v budúcom tisícročí, už okolo roku 2020 vraj bude „surová“ výpočtová sila 100 miliárd počítačových neurónov prepojených 100 biliónmi nervových spojení dostupná v osobnom počítači za 1000 USD. O 10 rokov neskôr by pri takomto vývoji mohol vraj vzniknúť počítač, ktorý bude mať „IQ výkon“ až tisíc ľudských mozgov.
Hovorí sa o prerastaní hardvérových implantátov do biologického tkaniva človeka, o mikroskopických „počítačoch“ umiestnených vo vnemových zónach mozgu, ktoré budú vedieť vytvárať virtuálnu realitu neodlíšiteľnú od skutočnosti alebo, naopak, prispôsobenú či vylepšenú realitu. To okrem potenciálneho nebezpečenstva straty vlastnej identity na jednej strane môže priniesť na druhej strane úplne nové formy učenia sa, cestovania, komunikácie, zábavy atď. Koncom budúceho storočia budú vraj už len malé spoločenstvá ľudí existovať v ich prirodzenej biologickej podstate, lebo väčšina ľudstva vraj prenesie svoju myseľ do elektronických obvodov.
Hovorí sa, že z internetu, poskladaného z čoraz väčšieho počtu počítačov, senzorov, telemetrických zariadení, videokamier, mikrofónov a akčných členov, môže vzniknúť samoučiaci sa a samoopravujúci sa umelý „organizmus“. A ak sa vyplnia kuvičie hlasy niektorých „prorokov“ šermujúcich vztýčeným ukazovákom, môže nám tu potichu a nenápadne vzniknúť neovládateľná gigantická digitálna kreatúra.
Znie to šialene? Asi áno. Ale skúste odhadnúť, čo z toho je naozaj len S-F a čo budúca vedecká realita. Zdajú sa vám niektoré z tých vízií príliš nebezpečné či pochmúrne? Áno, máte pravdu. Človek mal odjakživa problém ovládnuť zbrane a zariadenia, ktoré sám objavil či vyrobil. Treba sa asi len spoľahnúť na prirodzený inštinkt a pud sebazáchovy, ktorý by zabránil samozničeniu, ochránil ľudské spoločenstvo pred vlastnými monštruóznymi výplodmi či znemožnil transformáciu ľudskej spoločnosti do niečoho umelého, neprirodzeného, deformovaného. Zdá sa vám to priveľmi utopické a fantazmagorické? Kiežby. Rád by som vás teraz upokojil, že som si to všetko len vymyslel. Ale nie je to tak. Viete, čo by mne osobne stačilo ku šťastiu (teda pokiaľ sa bavíme o IT...) v tom budúcom tisícročí? Nie až tak veľa: jednoduchý, rýchly a bezpečný prístup k informáciám. Mať prístup k nim, kdekoľvek a kedykoľvek to budem chcieť. Môcť ich efektívne a tvorivo využívať pri svojej práci, zábave, vzdelávaní, komunikácii atď. A takto ušetrený čas venovať rodine, športu, kamarátom a trochu aj sebe. To by mi ku šťastiu celkom stačilo. A všetky tie frankensteinovské projekty radšej nech zostanú len v podobe vízií a nikdy neuskutočnených projektov. Ste zvedaví, ako to celé dopadne? Počkajte si na budúce tisícročie!
Príjemné čítanie novembrového čísla PCR vám želá Martin Drobný
PC REVUE 11/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
Keď som bol malý chlapec, rok 2000 sa mi zdal strašne ďaleko a vďaka zdravej závislosti od S-F (sci-fi) literatúry som mal hlavu plnú robotov, časopriestorového cestovania vo vesmíre a superpočítačov, veď to poznáte. Už som z toho, bohužiaľ, vyrástol a získal nezdravo realistický pohľad na svet okolo nás. To, čo sa pripravuje vo vývojových laboratóriách po celom svete, však naznačuje, že vedecká fikcia a budúca realita možno nie sú až také vzdialené. Šancu opustiť laboratóriá majú väčšinou len tie projekty, ktoré zaujmú vojenský priemysel, alebo tie, ktoré budú cenovo dostupné a bude ich kupovať masa spotrebiteľov. Tým, čo na projektoch budúcnosti zaujíma vojakov, vás radšej ani nebudem strašiť. Všetci sme však náruživí konzumenti, a preto z nás spotrebiteľský hlad po digitálnej zábave, vzdelávaní, komunikácii robí vďačných zákazníkov pre vývojové projekty z oblasti informačných technológií. A napriek tomuto nevinnému úvodu budeme možno poriadne prekvapení tým, čo sa na nás v týchto vývojových laboratóriách chystá.
Mnohé z tých projektov, o ktorých snívali autori S-F literatúry či filmov a prognostici v 70. – 80. rokoch, zostali naozaj len v rovine fantázie, ale mnohé – a možno podstatne bujarejšie projekty – môžu uzrieť svetlo sveta o desať, dvadsať či päťdesiat rokov. Nechcem sa hrať na vizionára, ktorý vie viac ako ostatní a rád ohuruje vďačných poslucháčov, chcem vám len predostrieť niečo z toho, o čom sa potichu vo svete hovorí. A o čom sa hovorí? Napríklad o nanotechnológiách, ktoré prinesú hardvérové komponenty či robotické mechanizmy v molekulárnej veľkosti. Po sieti si tak budete môcť stiahnuť už nielen softvér, ale aj hardvér v podobe akéhosi receptu, molekulárneho vzorca , z ktorého „vyrastie“ v špeciálnom „inkubátore“ po pridaní „rastovej suroviny“ do normálnej veľkosti napríklad nový model domáceho mixéra. Autori S-F poviedok sa možno až tak nemýlili, keď predpovedali supervýkonné počítače, vybavené umelou inteligenciou, ktoré prekonajú IQ svojho ľudského stvoriteľa, a robotov, ktorí nahradia človeka aj v najnáročnejších profesiách. Ak si Moorov zákon uchová svoju platnosť aj v budúcom tisícročí, už okolo roku 2020 vraj bude „surová“ výpočtová sila 100 miliárd počítačových neurónov prepojených 100 biliónmi nervových spojení dostupná v osobnom počítači za 1000 USD. O 10 rokov neskôr by pri takomto vývoji mohol vraj vzniknúť počítač, ktorý bude mať „IQ výkon“ až tisíc ľudských mozgov.
Hovorí sa o prerastaní hardvérových implantátov do biologického tkaniva človeka, o mikroskopických „počítačoch“ umiestnených vo vnemových zónach mozgu, ktoré budú vedieť vytvárať virtuálnu realitu neodlíšiteľnú od skutočnosti alebo, naopak, prispôsobenú či vylepšenú realitu. To okrem potenciálneho nebezpečenstva straty vlastnej identity na jednej strane môže priniesť na druhej strane úplne nové formy učenia sa, cestovania, komunikácie, zábavy atď. Koncom budúceho storočia budú vraj už len malé spoločenstvá ľudí existovať v ich prirodzenej biologickej podstate, lebo väčšina ľudstva vraj prenesie svoju myseľ do elektronických obvodov.
Hovorí sa, že z internetu, poskladaného z čoraz väčšieho počtu počítačov, senzorov, telemetrických zariadení, videokamier, mikrofónov a akčných členov, môže vzniknúť samoučiaci sa a samoopravujúci sa umelý „organizmus“. A ak sa vyplnia kuvičie hlasy niektorých „prorokov“ šermujúcich vztýčeným ukazovákom, môže nám tu potichu a nenápadne vzniknúť neovládateľná gigantická digitálna kreatúra.
Znie to šialene? Asi áno. Ale skúste odhadnúť, čo z toho je naozaj len S-F a čo budúca vedecká realita. Zdajú sa vám niektoré z tých vízií príliš nebezpečné či pochmúrne? Áno, máte pravdu. Človek mal odjakživa problém ovládnuť zbrane a zariadenia, ktoré sám objavil či vyrobil. Treba sa asi len spoľahnúť na prirodzený inštinkt a pud sebazáchovy, ktorý by zabránil samozničeniu, ochránil ľudské spoločenstvo pred vlastnými monštruóznymi výplodmi či znemožnil transformáciu ľudskej spoločnosti do niečoho umelého, neprirodzeného, deformovaného. Zdá sa vám to priveľmi utopické a fantazmagorické? Kiežby. Rád by som vás teraz upokojil, že som si to všetko len vymyslel. Ale nie je to tak. Viete, čo by mne osobne stačilo ku šťastiu (teda pokiaľ sa bavíme o IT...) v tom budúcom tisícročí? Nie až tak veľa: jednoduchý, rýchly a bezpečný prístup k informáciám. Mať prístup k nim, kdekoľvek a kedykoľvek to budem chcieť. Môcť ich efektívne a tvorivo využívať pri svojej práci, zábave, vzdelávaní, komunikácii atď. A takto ušetrený čas venovať rodine, športu, kamarátom a trochu aj sebe. To by mi ku šťastiu celkom stačilo. A všetky tie frankensteinovské projekty radšej nech zostanú len v podobe vízií a nikdy neuskutočnených projektov. Ste zvedaví, ako to celé dopadne? Počkajte si na budúce tisícročie!
Príjemné čítanie novembrového čísla PCR vám želá Martin Drobný
PC REVUE 11/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. októbra 1999
PC REVUE
Môžete mi veriť, že radšej by som v príhovoroch písal o trendoch, víziách, nových technológiách, o tom, kam smeruje celý tento fascinujúci priemysel, atď. Keďže však vidím, aká je situácia doma, aké sú problémy s domácim trhom, jeho nevyspelosťou, nerozvinutosťou, finančnou suchotou, nízkym IT povedomím verejnosti, stále sa mi to zdá trochu odtrhnuté od reality, a tak musím pokračovať a opakovať sa vo svojich výchovno-osvetovo-popularizačných príhovoroch. Viem, že vám s tým už leziem na nervy, ale verte mi, že to treba. Každodenný kontakt s domácim trhom a porovnávanie s tým, ako veci fungujú u nás a inde vo svete, ma k tomu jednoducho nútia.
Začnem verejnosťou, budúcimi možnými zákazníkmi alebo aspoň možnými používateľmi. Vo všeobecnosti totiž ešte stále prevláda názor, že počítače a všetko, čo je s tým spojené, je určené buď pre profesionálnych používateľov, alebo pre „kockatých“ nadšencov. Že bežného občana sa tieto technické veci netýkajú, nemajú mu čo ponúknuť, nemôžu mu byť užitočné. Veci súvisiace s počítačmi, komunikáciami, informačnými technológiami sa nás však budú týkať čoraz viac a budú stále väčšmi zasahovať do nášho-vášho každodenného života. A kto sa chce od týchto vecí dištancovať, pripravuje sa o možnosť hrať aktívnu rolu v budúcnosti, získať či udržať si dobré zamestnanie, spríjemniť si život, objaviť nové možnosti komunikácie, zjednodušiť či zefektívniť si množstvo každodenných procedúr. Je však dôležité nájsť správnu formu ich využívania a k tomu mať primeranú mieru potrebných vedomostí. Nie každý musí byť nevyhnutne profesionálny používateľ, stačí byť bežným používateľom, ktorý má aspoň základné znalosti a má záujem si ich postupne podľa potreby rozširovať. Bolo by veľmi želateľné, keby takýchto bežných používateľov bolo čo najviac, keby aspoň tá základná úroveň vedomostí bola samozrejmosťou.
Je dobré, že po ukončení každého školského roku pribudne ďalšia generácia šikovných mladých ľudí, ktorým nerobí problém pohybovať sa na internete, komunikovať, vytvárať webové stránky, po užívať softvér na osobnú produktivitu. Časť z nich sa hrá aj s Linuxom, niektorí vedia spravovať komerčný UNIX, Novell či NT, vedia si poskladať počítač, navrhnúť projekt siete, z niektorých sa stanú profesionálni programátori, vývojári či konzultanti. Menej dobrou správou je, že ich nie je až tak veľa, väčšinou vychádzajú z technicky orientovaných univerzít. Netechnické smery vysokých škôl a stredné školy, ktoré sa nešpecializujú na informatiku, však majú nedostatočné technické zázemie a málo vyškolených pedagógov. V tejto situácii by preto bolo veľmi potrebné, keby ste vy, ktorí čítate tento časopis, pomáhali ďalej šíriť počítačovú osvetu. Pritiahnuť ľudí vo svojom okolí bližšie k IT, dať im základné vedomosti a nasmerovať ich, čo majú robiť, keď sa chcú dozvedieť viac (napr. čítať PCR...).
A čo tí, ktorí aktívne pôsobia na počítačovom trhu? Predaj je slabý a všetci čakajú na „svetlejšie zajtrajšky“. Distribútori zápasia s logistikou, hotovosťou, maržami a dorážajú ich straty na kurzových rozdieloch. Predajcovia bojujú o holú existenciu, tešia sa z každého predaného komponentu či nedajbože počítača. Relatívne dobre sa majú softvérové domy, ktoré vyvíjajú aplikácie pre zahraničie, či systémoví integrátori, ktorí majú podpísané kontrakty na niekoľko rokov dopredu.
A zákazníci? Domáci používatelia a malé firmy sú síce vďačnými zákazníkmi pre komponenty, periférie či skladačky, softvér však zásadne nekupujú a zo služieb využívajú maximálne prístup na internet. Aspoň že ich je pomerne dosť. Stredne veľkí zákazníci a rovnako stredne veľké počítačové firmy, ktoré by ich obslúžili, zatiaľ absentujú, hoci všade vo svete trh menších a stredných firiem (SMB) predstavuje jeden z najväčších potenciálov rastu. My si na ich nástup budeme musieť nejaký čas počkať, kým nám tu nevyrastú a neobjavia potrebu využívať IT. Štátna správa, finančný sektor, veľké priemyselné podniky, to je svet, ktorý síce ešte stále potrebuje budovať svoju IT infraštruktúru, ale momentálne na to nemajú dostatok finančných zdrojov.
Spoločným menovateľom všetkých skupín zákazníkov je nedostatok peňazí a nízka miera povedomia o možnostiach IT a prínose ich využívania. Nie som rád, že momentálne je málo peňazí, ale mohlo by to mať aspoň jeden priaznivý efekt, a to taký, že podniky budú podstatne pozornejšie (aspoň v to dúfam) sledovať praktický prínos prostriedkov investovaných do IT a ich efektívnejšieho využívania.
Spoločným menovateľom všetkých skupín dodávateľov IT je rovnako nedostatok peňazí, ktorý by im dovoľoval preklenúť „obdobia sucha“, eventuálne ponúknuť takéto preklenutie aj svojím zákazníkom neštandardnými formami napr. outsourcingom, prenájmom techniky či softvéru atď. Ďalším slabým miestom je proaktívny marketing. Rovnako chýba schopnosť vysvetliť zákazníkom praktický prínos využívania IT a zdôvodniť náklady na vybudovanie či rozšírenie IT infraštruktúry.
So skutočnosťou, že je nedostatok peňazí, asi nič nenarobíme, ale s tým ostatným možno áno. Základom je, aby sme pomohli zvýšiť úroveň povedomia o možnostiach IT, o praktickom prínose ich využívania atď., teda o všetkom, o čom stále donekonečna rozprávame. Je to celé o osvete, popularizácii, o vzdelávaní. Asi sú aj fascinujúcejšie témy, ale verte mi, je to potrebné!
Množstvo užitočných a zaujímavých informácií pri listovaní októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
Začnem verejnosťou, budúcimi možnými zákazníkmi alebo aspoň možnými používateľmi. Vo všeobecnosti totiž ešte stále prevláda názor, že počítače a všetko, čo je s tým spojené, je určené buď pre profesionálnych používateľov, alebo pre „kockatých“ nadšencov. Že bežného občana sa tieto technické veci netýkajú, nemajú mu čo ponúknuť, nemôžu mu byť užitočné. Veci súvisiace s počítačmi, komunikáciami, informačnými technológiami sa nás však budú týkať čoraz viac a budú stále väčšmi zasahovať do nášho-vášho každodenného života. A kto sa chce od týchto vecí dištancovať, pripravuje sa o možnosť hrať aktívnu rolu v budúcnosti, získať či udržať si dobré zamestnanie, spríjemniť si život, objaviť nové možnosti komunikácie, zjednodušiť či zefektívniť si množstvo každodenných procedúr. Je však dôležité nájsť správnu formu ich využívania a k tomu mať primeranú mieru potrebných vedomostí. Nie každý musí byť nevyhnutne profesionálny používateľ, stačí byť bežným používateľom, ktorý má aspoň základné znalosti a má záujem si ich postupne podľa potreby rozširovať. Bolo by veľmi želateľné, keby takýchto bežných používateľov bolo čo najviac, keby aspoň tá základná úroveň vedomostí bola samozrejmosťou.
Je dobré, že po ukončení každého školského roku pribudne ďalšia generácia šikovných mladých ľudí, ktorým nerobí problém pohybovať sa na internete, komunikovať, vytvárať webové stránky, po užívať softvér na osobnú produktivitu. Časť z nich sa hrá aj s Linuxom, niektorí vedia spravovať komerčný UNIX, Novell či NT, vedia si poskladať počítač, navrhnúť projekt siete, z niektorých sa stanú profesionálni programátori, vývojári či konzultanti. Menej dobrou správou je, že ich nie je až tak veľa, väčšinou vychádzajú z technicky orientovaných univerzít. Netechnické smery vysokých škôl a stredné školy, ktoré sa nešpecializujú na informatiku, však majú nedostatočné technické zázemie a málo vyškolených pedagógov. V tejto situácii by preto bolo veľmi potrebné, keby ste vy, ktorí čítate tento časopis, pomáhali ďalej šíriť počítačovú osvetu. Pritiahnuť ľudí vo svojom okolí bližšie k IT, dať im základné vedomosti a nasmerovať ich, čo majú robiť, keď sa chcú dozvedieť viac (napr. čítať PCR...).
A čo tí, ktorí aktívne pôsobia na počítačovom trhu? Predaj je slabý a všetci čakajú na „svetlejšie zajtrajšky“. Distribútori zápasia s logistikou, hotovosťou, maržami a dorážajú ich straty na kurzových rozdieloch. Predajcovia bojujú o holú existenciu, tešia sa z každého predaného komponentu či nedajbože počítača. Relatívne dobre sa majú softvérové domy, ktoré vyvíjajú aplikácie pre zahraničie, či systémoví integrátori, ktorí majú podpísané kontrakty na niekoľko rokov dopredu.
A zákazníci? Domáci používatelia a malé firmy sú síce vďačnými zákazníkmi pre komponenty, periférie či skladačky, softvér však zásadne nekupujú a zo služieb využívajú maximálne prístup na internet. Aspoň že ich je pomerne dosť. Stredne veľkí zákazníci a rovnako stredne veľké počítačové firmy, ktoré by ich obslúžili, zatiaľ absentujú, hoci všade vo svete trh menších a stredných firiem (SMB) predstavuje jeden z najväčších potenciálov rastu. My si na ich nástup budeme musieť nejaký čas počkať, kým nám tu nevyrastú a neobjavia potrebu využívať IT. Štátna správa, finančný sektor, veľké priemyselné podniky, to je svet, ktorý síce ešte stále potrebuje budovať svoju IT infraštruktúru, ale momentálne na to nemajú dostatok finančných zdrojov.
Spoločným menovateľom všetkých skupín zákazníkov je nedostatok peňazí a nízka miera povedomia o možnostiach IT a prínose ich využívania. Nie som rád, že momentálne je málo peňazí, ale mohlo by to mať aspoň jeden priaznivý efekt, a to taký, že podniky budú podstatne pozornejšie (aspoň v to dúfam) sledovať praktický prínos prostriedkov investovaných do IT a ich efektívnejšieho využívania.
Spoločným menovateľom všetkých skupín dodávateľov IT je rovnako nedostatok peňazí, ktorý by im dovoľoval preklenúť „obdobia sucha“, eventuálne ponúknuť takéto preklenutie aj svojím zákazníkom neštandardnými formami napr. outsourcingom, prenájmom techniky či softvéru atď. Ďalším slabým miestom je proaktívny marketing. Rovnako chýba schopnosť vysvetliť zákazníkom praktický prínos využívania IT a zdôvodniť náklady na vybudovanie či rozšírenie IT infraštruktúry.
So skutočnosťou, že je nedostatok peňazí, asi nič nenarobíme, ale s tým ostatným možno áno. Základom je, aby sme pomohli zvýšiť úroveň povedomia o možnostiach IT, o praktickom prínose ich využívania atď., teda o všetkom, o čom stále donekonečna rozprávame. Je to celé o osvete, popularizácii, o vzdelávaní. Asi sú aj fascinujúcejšie témy, ale verte mi, je to potrebné!
Množstvo užitočných a zaujímavých informácií pri listovaní októbrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)