PC REVUE

Na ten deň tak skoro nezabudnem. Pondelok 26. januára 1998 si budem vždy veľmi dobre pamätať. V tento deň sa odohrali dve významné udalosti, jedna radostná a druhá prekvapujúca. Prvá mala osobný charakter a tá druhá pracovný. Keďže sa však snažím svoj rodinný život čo najviac oddeľovať od pracovného, venujme sa radšej tej druhej udalosti. V pondelok ráno som si po príchode do redakcie a po nevyhnutnom štartovacom “kýbliku” kávy vybavil základnú agendu a ako zvyčajne som nasmeroval prehliadač na obľúbený spravodajský server, aby som zistil, čo nové sa deje vo svete. Keď sa natiahla úvodná stránka a zbadal som palcový titulok, doslova mi “spadla sánka”. Hoci som bol mierne unavený, pretože som vďaka tej prvej udalosti spal len pár hodín, pri pohľade na obrazovku sa mi rozbúšilo srdce ešte predtým, ako vôbec mohol začať účinkovať kofeínový životabudič. Príčinou bol nápis, ktorý na mňa svietil z obrazovky - Compaq to Acquire Digital for $9.6 Billion – Compaq kupuje Digital za 9,6 miliardy dolárov. Na pondelok ráno celkom slušný štart. O niečom podobnom sa síce čvirikalo už dávnejšie, ale od čvirikania k skutočnosti býva často ešte poriadne ďaleko. Boli už stopercentne ohlásené aj iné zaujímavé „vohľady”, ktoré však nakoniec pre nezáujem jednej alebo druhej strany vyšumeli do stratena. Eckhard Pfeiffer, prezident a CEO spoločnosti Compaq, sa viackrát predtým nechal počuť, že Compaq už nie je len významnou PC spoločnosťou, ale mieri medzi prvé tri najväčšie IT spoločnosti na svete. Novinári sú síce na podobné marketingové “búšenie sa do pŕs” už zvyknutí, ale v prípade Compaqu treba brať podobné vyhlásenia podstatne vážnejšie. Minulý rok Compaq odkúpil spoločnosť Microcom a následne aj Tandem. Teraz, hneď v prvý mesiac roku, urobil zatiaľ najväčšiu akvizíciu v dejinách počítačového priemyslu a “do zbierky” pridal aj Digital. Z Compaqu by sa tak po sčítaní obratov mala, podľa predstaviteľov oboch firiem, hneď po IBM stať druhá najväčšia IT firma na svete.Compaq kupuje Digital za rekordnú sumu 9,6 miliardy dolárov v hotovosti a v akciách. Celá operácia sa uskutoční tak, že akcionári Digitalu dostanú za každú svoju akciu, ktorej trhová cena sa v čase predaja pohybovala na úrovni 41,75 dolárov, spolu 30 dolárov v hotovosti a k tomu ešte získajú 0,945 akcie Compaqu, ktorej trhová cena bola 59,50 dolárov. Úhrnne Compaq teda zaplatí viac než 1,5-násobok trhovej ceny Digitalu. V skutočnosti však táto investícia vyšla Compaq lacnejšie, pretože kupuje Digital aj s účtovnou hotovosťou vo výške skoro 3 miliárd dolárov, ktorá sa zvýšila po odpre-daji technológie na výrobu procesorov Alpha firme Intel za 700 miliónov a po odpredaji sieťovej divízie spoločnosti Cabletron za 430 miliónov. Po dokončení fúzie, k čomu by malo dôjsť po skončení fiškálneho roku, t. j. v polovici kalendárneho roku, sa Digital stane stopercentne vlastnenou divíziou spoločnosti Compaq. Transakcia, vďaka ktorej sa Compaq dostane medzi najväčšie IT firmy na svete, však ešte podlieha schváleniu Protimonopolného úradu USA a akcionárov oboch firiem. Dovtedy budú obe spoločnosti stále konkurentmi. Na prvý pohľad sa zdá, že by takéto spojenie síl mohlo byť obojstranne výhodné. Compaq je tradične silný hlavne v oblasti PC. Digital zase dopĺňa produktové portfólio o produkty z oblasti Enterprise, o ktorú má Compaq eminentný záujem. Sú to väčšie počítačové systémy pracujúce v prostredí systémov DigitalUnix a OpenVMS, mikroprocesory Alpha, klastrové systémy atď. Dôležitú úlohu hrajú aj vývojové aktivity okolo Windows NT a strategická aliancia s Microsoftom pre oblasť Enterprise. Eckhard Pfeiffer pokladá za veľký prínos najmä celosvetovú predajnú a servisnú sieť Digitalu a obrovské množstvo špičkových odborníkov. Nejasný však zostáva osud tých produktových divízií, ktoré sa prelínajú s portfóliom Compaqu, a to sú najmä PC systémy.Okrem týchto otázok nie je ani celkom jasné, či aj po fúzii bude Digital fungovať pod vlastnou značkou, či dôjde k prípadnému zlučovaniu pobočiek obidvoch firiem v zahraniční. Aj sami predstavitelia týchto firiem v ich slovenských zastúpeniach boli novou skutočnosťou dosť zaskočení a nevedeli, resp. zatiaľ nesmeli predikovať ďalší vývoj. Otázkou zostáva aj rozdiel vo firemnej kultúre a schopnosti ich koexistencie. Zatiaľ čo Digital je typická inžinierska firma, orientovaná hlavne na technológie, Compaq sa viac orientuje na marketing. Zatiaľ čo Digital je “historická”, tradičná IT firma s viac ako štyridsaťročnou tradíciou, Compaq je relatívne mladá, „len“ pätnásťročná spoločnosť, ktorá si však vďaka dobre premyslenej a agresívnej stratégii udržuje na ťažkom trhu PC priebežne stabilný rast obratu aj zisku. Eckhard Pfeiffer, prezident a výkonný riaditeľ Compaqu, aj Robert Palmer, predseda správnej rady Digitalu, sa však zhodli na obojstrannej výhodnosti transakcie.Táto udalosť dokazuje, že vo svete počítačového biznisu možno viac ako inde platí, že nič nie je nemenné. Že záujmy akcionárov sú prvoradé, že prvom rade ide o biznis, a nie o technológie a že nie je dôležité len vyvinúť špičkové technológie, ale je dôležité vedieť ich hlavne predať, že chybné kroky sa neodpúšťajú a že vo svete biznisu nie je priestor na prípadné emócie. Súčasne sa potvrdzuje pokračujúci trend vzájomného pohlcovania sa firiem, a teda zmenšujúceho sa počtu kľúčových hráčov. Dramatický vývoj vo svete počítačov prináša aj takéto udalosti. Uvidíme, čo prinesie zvyšok tohto roku. O prekvapenia iste nebude núdza. Príjemné čítanie marcového čísla PCR vám praje
Martin Drobný

PC REVUE 3/1998 Editorial
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Je to otrava. Tak som sa tešil, kedy už konečne aj k nám „na vidiek“ vyasfaltujú prípojku na tú ospevovanú „informačnú superdiaľnicu“, kedy už budeme žiť v „globálnej informačnej spoločnosti“, a stále nič. Žeby vysedávanie pred monitorom, „ďatľovanie“ na klávesnici, „triafanie“ myšou do ikoniek či „brodenie“ sa webovými stránkami bolo už predzvesťou novej historickej epochy ľudstva? Ťažko. Uplynulé desaťročie neskôr historici asi nazvú zlatou érou PC, ale na skutočne zmysluplné označenie informačná spoločnosť si ešte asi budeme musieť chvíľku počkať. Musím sa priznať, že k tomuto negatívnemu konštatovaniu či povzdychu ma vyprovokovali „optimistické“ články ospevujúce superdiaľnicové „informačné technológie“ a načrtávajúce vízie radostnej budúcnosti, na ktoré často narazím najmä v nepočítačových médiách. Pokúsil som sa preto o letmý pohľad na našu „radostnú“ prítomnosť a blízku budúcnosť z trochu inej pozície.Zdá sa mi totiž, že komunikácia medzi človekom a počítačom je rovnako neprirodzená, ako bola na začiatku éry počítačov. Zdá sa mi, že elektronická zábava a počítačové hry sú rovnako dementné ako pred rokmi, že prísľub použiteľnej virtuálnej reality zostáva zatiaľ len prísľubom, že vyhľadávanie potrebných informácií na Internete vyžaduje pevné nervy alebo sponzora pevnej linky atď. O informačnej hodnote toho, čo sa na nás sype z rôznych strán, najmä z klasických médií, sa radšej nevyjadrujem, aby som náhodou niekoho neurazil. Od prijímateľa informácií sa akoby a priori neočakávala náročnosť výberu, nepožaduje sa určitá tvorivosť, predstavivosť alebo fantázia. Informácie sú poslucháčovi alebo televíznemu divákovi servírované bez ohľadu na vkus, záujem, náladu či ich reálnu potrebu. V tomto pohľade sme len akýmisi pasívnymi prijímačmi signálu. To je síce skôr otázka pre tvorcov informačného obsahu, ale neviem, či túžim byť v budúcej informačnej spoločnosti zaplavovaný informáciami práve takéhoto charakteru, a neviem, či vôbec chcem byť zaplavovaný informáciami.Vízie budúcnosti vždy vyzerajú nesmierne lákavo, najmä keď tie inteligentnejšie filmové či knižné fikcie budúcnosti vzbudzujú väčšinou optimisticky príjemné očakávania. Od želania po skutočnosť je však vždy ešte veľmi dlhá cesta. Problém pritom nie je ani tak v nedostatočnom technickom zázemí či málo vyspelej technologickej podstate, pretože odvážne projekty, ktoré vznikajú v svetových výskumných centrách a vývojových laboratóriách, idú často až za horizont známych vízií budúcnosti. Problém tkvie v tom, že výsledné produkty týchto projektov sa z rôznych príčin nedostanú do praktického používania, do širokých radov potenciálnych spotrebiteľov. Základným predpokladom je, samozrejme, možnosť ich komerčného využitia, čo je poslaním spoločností pôsobiacich v infokomunikačnej oblasti. O tom, že sa im to z rôznych príčin zatiaľ neveľmi darí, svedčí aj to, že sa za uplynulé roky ani príliš nezmenil spôsob využívania počítačov v základných oblastiach ľudských činností. Utešene rastú poradové čísla verzií obľúbených softvérových aplikácií, zvyšuje sa výkon, pamäťová kapacita a funkčnosť počítačov, objavujú sa sieťové počítače, odľahčení klienti, vreckové počítače atď., ale nemení sa podstata pristupovania používateľa k informáciám. Na blízkom obzore sa nečrtá nijaká prevratná technológia alebo produkt, ktoré by tento stav mohli zásadným spôsobom zmeniť. Firmy sa nepúšťajú do riskantných experimentálnych projektov, majú skôr problém prežiť v tvrdom konkurenčnom boji. A tí, ktorí na to aj majú, o tom len radi hovoria…Summa summarum, netreba od príchodu nového tisícročia očakávať priveľa a čakať, že sa po roku 2000 niečo zásadné zmení. Som realista, ale na druhej strane sa rád nechám prekvapiť. Takže uvidíme. Mojím cieľom nebolo znechutiť vás týmto krátkym zamyslením alebo načrtávať obrysy pochmúrnej budúcnosti, ale skôr postaviť do reálneho svetla to, čo sa nám často médiá snažia nahovoriť. Ak vás táto téma zaujala, odporúčam vám do pozornosti články „Kríza PC na obzore?, Varovanie z Wall Street a Ponuka dňa: Lacné počítače.“ Ak teda chcete byť v obraze, chcete vedieť, čo sa bude diať, akým smerom sa vyvíja naša informačná budúcnosť, mám pre vás jedno už známe odporúčanie: čítajte PC REVUE!

PC REVUE 2/1998 Editorial
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Mimochodom, nebolievajú vás oči?

Mňa veru áno. Keďže som nútený veľké množstvo času tráviť „opaľovaním“ sa pred monitorom, zisťujem že sa mi priebežne nielen zhoršuje zrak, ale mi aj pribúdajú červené žilky na bielkach. Po dlhej „šichte“ ma bolia nielen oči, ale sa mi aj točí hlava, láme ma v chrbte, no hotová troska. Predpokladám, že ak aj vy trávite pred tou „debnou“ hodiny a hodiny, nie ste na tom oveľa lepšie. A ak aj áno, netešte sa, o pár rokov to príde aj na vás. Prečo ten povzdych? Jednoducho sa mi nepáči, že musím za počítačom tráviť ešte stále priveľa času na dosiahnutie požadovaného výsledku. Bolo by vhodné, keby sa s ním dalo „dohovoriť“ aj inak ako prostredníctvom neprirodzenej (akokoľvek naturálnej) klávesnice či myši, bolo by dobré, keby oplýval aspoň malou dávkou akejsi umelej inteligencie, a, skrátka, keby nás počítače naozaj oslobodili od množstva netvorivej nudnej rutiny. Jednoducho mi chýba, že hoci dnešné osobné počítače disponujú veľkým výpočtovým výkonom, pamäťovou kapacitou, bohatou grafikou atď., väčšinu výpočtových zdrojov zaberú stále novšie a čoraz mohutnejšie softvérové aplikácie, ktoré však v skutočnosti neprinášajú adekvátne zvýšenie produktivity práce. Napriek zvyšujúcim sa hodnotám parametrov udávaných v megahertzoch či gigabajtoch zostáva pécečko stále na úrovni extrémne rýchleho hlupáčika, zostaveného z obrovského množstva klopných obvodov.
Keď sa vcítim do kože bežného laického používateľa osobného počítača, musím skonštatovať, že ma v skutočnosti naozaj nezaujímajú technické parametre, hardvérové prerušenia, adresáre, formáty atď. Poviem si, že chcem používať počítač iba ako pomocný nástroj, chcem od neho, aby ma pracovne odľahčil alebo pomohol lepšie využiť moju odbornosť bez ohľadu na to, či som lekár, bytový architekt, prekladateľ alebo lesný inžinier. Zisťujem pritom, že napriek mediálne proklamovanému „dramatickému“ technologickému pokroku počítač sa ku mne ešte vôbec nespráva priateľsky, jeho ovládanie vôbec nie je intuitívne, núti ma, aby som sa mu prispôsobil, aby som s ním komunikoval spôsobom, ktorý je prirodzený jemu, ale nie mne. Keď chcem z tejto sivej skrinky niečo naozaj dostať, musím si to pred ňou jednoducho odsedieť.
Áno, je pravda, že vďaka nesmiernemu konkurenčnému tlaku sú osobné počítače čoraz výkonnejšie, aplikácie sú funkčnejšie, dokonalejšie, menej padajú a podobne. Áno, máme poruke pekné okienkové grafické rozhranie, ikonky, naturálnu klávesnicu či myšku s rolovacím kolieskom. Stále to však ešte nie je ono a nie som si istý či sa vývoj uberá správnym smerom. Zdá sa mi, že mnohí významní výrobcovia softvéru prichádzajú v poslednom čase v nových verziách svojich produktov len s kozmetickými úpravami predchádzajúcich úspešných verzií (osobitne to platí v oblasti kancelárskych balíkov). Veľmi mi tým pripomínajú osvedčený trik hollywoodskeho filmového priemyslu. Ak sa produkcii podarí urobiť z filmu kasový trhák, prečo neurobiť ďalšie a ďalšie pokračovania, veď stačí len zmeniť prostredie, vymeniť zopár vedľajších postáv, pridať niekoľko nových špeciálnych efektov, dobrú sprievodnú hudbu a úspech je zabezpečený. Je jasné, že aj v počítačovom priemysle ide predovšetkým o biznis a nijaká (naozaj nijaká?) firma si nemôže dovoliť príliš veľkoryso experimentovať. Ale sú si počítačové firmy naozaj isté, že sa súčasný vývoj uberá správnym smerom? Alebo čakajú, že si ľudia budú donekonečna kupovať to isté v modrom? Aké by malo byť podľa softvérových gigantov to skutočne posledné poradové číslo verzie ich kľúčového produktu, keď už napríklad na bežnom wordprocesore nebude čo vylepšovať? Môže sa niečo také vôbec stať? A ak áno, tak čo potom? Na akej taktovacej frekvencii by mal bežať procesor, aký by mal byť jeho transakčný výkon, aby to stačilo väčšine bežných používateľov? Mimochodom viete, že Intel už prestal vyrábať procesory Pentium 180 MHz? Myslíte si, že to urobil len preto, lebo už výkonovo nevyhovovali požiadavkám používateľov?
Hoci to neznie logicky, nezabúdajú počítačové firmy pri zvyšovaní trhovej hodnoty svojich burzových akcií tak trochu na reálne potreby používateľa, aj keď na verejnosti proklamujú, že zákazník je stredobodom ich pozornosti? Firmy sa navzájom vybíjajú v pretekoch o výkonnejšie procesory, predháňajú sa v uvádzaní diskov s väčšou kapacitou, komplexných aplikácií s čoraz väčším množstvom funkcií atď. Dokedy sa však chcú starať o dobré medzikvartálne výsledky a kedy už začnú myslieť keď už nie na používateľa, tak aspoň na svoju vlastnú, hoci aj vzdialenejšiu budúcnosť? Vie to niekto?
Osobne by som veľmi privítal, keby sa budúci vývoj zameral na pridanie aspoň štipky umelej inteligencie nielen do celkového ovládania počítača, ale najmä do systému vkladania a pristupovania k údajom, k ich následnému spracovaniu. Veľmi naliehavou sa stáva požiadavka urýchleného zabudovania technológie rozpoznávania hlasu. Mnohých by potešila možnosť naozaj funkčného obojsmerného jazykového prekladu. Mal by sa zmeniť aj celkový spôsob komunikácie medzi používateľom a počítačom a pribudnúť by mala okrem existujúcich dotykových zariadení aj možnosť komunikácie určite aspoň hlasom a neskôr možno aj pohľadom či gestikuláciou. Možno by niečo z našej počítačovej budúcnosti vedeli naznačiť napríklad mozgové kapacity z MIT. Určite im tam chodia cez plece nazerať všetci súčasní „vizionári“, ktorí tak radi potom na svetových fórach rozprávajú o informačných diaľniciach a informáciách na dosah ruky. Veď všetkým ide v prvom rade o blaho zákazníka. Otázkou iba zostáva, komu skutočne ide aj o blaho používateľa...

Príjemné čítanie januárového PCR vám želá
md

PC REVUE 1/1998 Editorial
Autor: Martin Drobný