Pokrok a technické zázraky okolo a v nás
Stále je vo mne malý chlapec, neprestávajúci sa čudovať nad úžasnými technológiami a zariadeniami, ktoré nás obklopujú. Veľakrát som už letel lietadlom, ale doteraz žasnem nad tým, keď vidím, ako dokáže také ťažké „hebedo“ vzlietnuť a prekonať tisíckilometrové vzdialenosti. Ako keby preň neplatili fyzikálne zákony, veď zemská príťažlivosť musí byť určite väčšia ako vztlaková sila vytvorená prúdením vzduchu okolo profilu krídla. A vidíte, funguje to... :-)
Rovnako tak mi nejde do hlavy funkcionalita pevného disku. Platne sa otáčajú okolo osi rýchlosťou až 15 000 otáčok za minútu, čítacie a zapisovacie hlavičky sa nad nimi vznášajú na vzduchovom vankúši hrubom iba niekoľko nanometrov, a predsa ich nepoškriabu. Dáta sú na platniach zapísané s obrovskou hustotou stoviek gigabitov na štvorcový palec, a predsa vie hlavička aj pri obrovskej rýchlosti platní prečítať na správnom mieste tie správne údaje. Keby sme si dokázali predstaviť reálne pomery medzi uvedenými jednotkami, náš úžas by bol ešte väčší. Takto berieme ako samozrejmosť nástup diskov s terabajtovou kapacitou, ktoré zase o pár rokov vystriedajú petabajtové disky. Nehovoriac o cenovom paradoxe. Kým v roku 1956, keď sa objavil prvý pevný disk, stál 1 MB priestoru okolo 10-tisíc USD, v súčasnosti stojí 1 TB disk asi 50 USD.
Fascinuje ma technologický pokrok aj v iných oblastiach, ako sú nanotechnológie, materiálové inžinierstvo, robotika, medicína, stavebníctvo, kozmonautika atď. Vlastne každá vedná či technická oblasť, kde ľudstvo dokázalo zhmotniť svoj rozum, šikovnosť a vytrvalosť. Žasneme pred pyramídami či náročnými mostnými konštrukciami. Pripadá nám neuveriteľné, že už v 60. rokoch dokázali ľudia pristáť na Mesiaci a aj sa odtiaľ bezpečne vrátiť. Či to, že sú schopní prijímať signály z vesmírnych sond vypustených pred desiatkami rokov a vzdialených miliardy kilometrov. Keď si uvedomíte všetky vzdialenosti, parametre, súvislosti a zákonitosti, je to naozaj úžasné.
Niekedy mi pripadá, ako keby všetky tie technické zázraky neboli iba výsledkom čisto pozemskej invencie, ako keby niekto tým naším špičkovým vedcom a technikom potichu nevedomky niečo našepkával. Žeby mimozemšťania? :-) Ozaj, ako by to bolo, keby nám mimozemšťania chceli odovzdať technické výdobytky svojej vyspelejšej civilizácie? Pristáli by niekde na námestí v Moskve, Paríži či Washingtone, zvítali by sa s oficiálnou vládnou delegáciou, odovzdali by jej lesklý kufríček a odleteli preč? To asi ťažko. Keby boli vyspelejší ako my, určite by vedeli, že zverovať niečo politikom a navyše iba jednej krajiny by bola riadna hlúposť hraničiaca s ohrozením celého ľudstva...
Tak či onak je veľmi príjemné užívať si rôzne technické vymoženosti, či už to je smartfón, navigácia GPS, alebo domáci robotický vysávač (jeden by sa nám zišiel do práce a po jednom veľmi túžim aj na doma :-) ).
Keď si pozrieme na časovej osi, za akú krátku dobu iba pár tisíc rokov sme sa prepracovali z jaskýň k súčasnej modernej technologickej civilizácii, je to takisto neuveriteľné. Osobne som veľmi rád, že žijem práve v súčasnosti, a som za to vďačný. Určite mala každá doba svoje čaro, ale mne sa zdá, že teraz je to najzaujímavejšie, a verím, že nás to najlepšie ešte len čaká . Viem si živo predstaviť, v ktorých oblastiach by mohlo dôjsť k významným zmenám, aké vynálezy, hračky, pomocníci do práce či domácnosti by to mohli byť. Teším sa na to veľmi, už aby to tu bolo... :-)
No asi nie je iba moje zdanie, že technologický pokrok predbehol iné oblasti, ktoré by si zaslúžili rovnakú, ak nie ešte väčšiu pozornosť. Je to určite oblasť výchovy, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, prosperujúcej ekonomiky či efektívneho riadenia štátu. Ale najmä pokrok v oblasti osobného rozvoja a zdravých vzťahov s inými okolo nás. Ak sa podarí dosiahnuť nepretržité napredovanie každého z nás vo sfére mentálnej, fyzickej, psychickej, duchovnej, duševnej či emocionálnej, po čase zistíme, že mnohé problémy sú preč a zrazu je život veselší a šťastnejší. Ak to dosiahne každý z nás, aj naše okolie a následne celá spoločnosť budú zdravšie a šťastnejšie. Verte tomu, zázraky existujú a nemusia to byť len tie technické. Veľmi si prajem aby sa už začali diať, táto spoločnosť to veľmi potrebuje...
PC REVUE 3/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 8. marca 2011
PC REVUE
Niet nad univerzálnosť
Ako zistíte v tom vydaní, vo februári sme sa poriadne rozcestovali. Zdá sa, že minimálne v západnej Európe je definitívne po kríze a firmy sa snažia dohoniť všetko to, čo utlmili za posledný rok. Radšej som sa preto na našom Facebooku viacerých z vás pýtal, či vás reportáže zaujímajú. A odpoveď bola jasná – reportáže sú žiadané, hlavne v našom spracovaní s poriadnymi fotografiami. V redakcii tak boli dni, keď sme boli preč úplne všetci. Cestovanie je lákavá vec, ale má svoje negatívne stránky. Jedna z mojich ciest viedla tentoraz do Londýna. Ako ste si určite všimli, zo všetkých našich reportáží máme aj vlastné video, a to dôsledne spracované. Vždy teda stojíme pred problémom, ako dostať celú tú elektroniku do lietadla. Ja už mám špeciálnu tašku, do ktorej sa zmestí zrkadlovka, dve kamery, mikrofóny, rôzne napájacie zdroje, káble a pod. Ibaže už mi sotva ostane miesto na nejaké ošatenie. Ako vždy aj teraz som sa dôkladne pripravil na cestu a deň vopred som si zbalil všetko vrátane konverzného adaptéra na britskú elektrickú sieť. Bol to ranný let, vstával som pred piatou hodinou, na raňajky, samozrejme, nebol čas. Cestovali sme zo Slovenska štyria novinári, na letisku som však vynikajúcu horúcu gulášovú polievku s ešte lepšou žemľou raňajkoval sám. Ja viem, že je to nekresťansky drahé a za túto sumu by som sa v Bratislave prestravoval celý deň, ale mám už svoje skúsenosti. S jedlom je na služobných cestách vždy problém, počíta sa s tým, že všetci novinári žijú nezdravo a jedia len raz za deň, ale vtedy fakt poriadne. Nie každý je však na to zvyknutý a videl som to neskôr aj na mojich kolegoch s poblednutými tvárami. Let s dominantnou britskou leteckou spoločnosťou bol úplne v pohode. Ponúknutá žemľa bola síce na zjedenie jedine v prípade hrozby smrti hladom, zato výber nealko nápojov bol pestrý. Vyznávam teóriu, že paradajkový džús je skoro ako paradajková polievka, lenže studená ako španielske gazpacho. V kombinácii s worcesterskou omáčkou a plátkom citróna som bol nad Londýnom kompletne pripravený na celodenné prezentácie.
Prezentácia sa začala, ako sa patrí, obedom. No stáva, že keď si chcete uctiť hostí a objednáte pre nich niečo skutočne špeciálne, nemusí to dopadnúť dobre. Kombinácia Londýna a pravej indickej kuchyne je vždy risk a tentoraz to nevyšlo. To jedlo som cítil v sebe ešte na druhý deň a detaily sa neopovažujem opisovať. Už dávnejšie som sa zamýšľal nad tým, či ja nie som na takéto jedlo precitlivený, a tak som sledoval nielen slovenskú, ale aj oveľa početnejšiu skupinu českých novinárov. Nie, nie som precitlivený, som jednoducho zvyknutý na slovenskú stravu. Tak ostávalo čakať na večeru v dobrej reštaurácii a hlad zaháňať tentoraz jablkovým džúsom. Nakoniec som sa najedol, ale bolo to tesne pred polnocou, a to ešte anglického času.
Konferencia však prebiehala štandardne, prednášku striedala prednáška, nasledovala celá reťaz ukážok produktov a ich všakovakých možností. Veď to uvidíte aj na našom videu. Počas prvej prestávky som prišiel na to, že síce som vybavený všetkým možným príslušenstvom aj na prežitie v púšti, ale ústrednú časť, teda môj skvelý univerzálny napájací adaptér, som nechal pri poslednom nabíjaní notebooku na pracovnom stole v Bratislave. To kompletne menilo moju situáciu, tento napájací zdroj totiž používam na notebook, mobil a dobíjanie základnej časti bezdrôtových mikrofónov. Chýbalo mi však hlavne napájanie notebooku. Dvojhodinovú cestu v lietadle som prežil dopisovaním rôznych článkov a mal som ešte asi tretinu batérie. Lenže na konferencii bola bezdrôtová sieť k dispozícii a ja som mal možnosť komunikovať cez maily. Poznáte to – keď je batéria v notebooku nová, vydrží vám aj na 4 hodiny, po pol roku však už len na polovicu. Prešiel som teda na energeticky úsporný plán a maily som začal riešiť cez môj plne vybavený smartfón. Áno, to funguje, ale ak máte smartfón pripojený na Wi-Fi a naozaj píšete na dotykovom displeji, zrazu zistíte, že reálna výdrž tohto stroja je menej ako dve hodiny. Prešiel som teda na totálne krízový plán, lebo minimálne SMS som určite potreboval. Zo smartfónu som vypnutím všetkých inteligentných funkcií urobil obyčajný telefón a výdrž batérie zázračne poskočila na 18 hodín. To mi už umožňovalo prežitie, a tak som sa upokojil. Len bolo jasné, že táto situácia je dlhodobo neudržateľná – mám použiteľné Wi-Fi a nekomunikujem cez maily? Nie, toto sa na mňa nepodobá.
Obrátil som sa teda na svojich kolegov, aké majú notebooky, aby som sa nejako podelil o energiu. A našiel som notebook inej značky, ako mám ja, ale pasovalo úplne všetko – výstupné napätie, polarita i rozmery konektora. Lenže ten môj notebook je „superinteligentný“ a dokáže spoznať zdroj zo svojej stajne. Napájací adaptér konkurenčnej značky teda zdvorilo odmietol, hoci môj univerzálny, teda menej konkurenčný, mu chutil. Ostávalo ďalšie riešenie – hotel, kde sme bývali, bol naozaj špičkový. Nablýskaná recepcia, rolls-royce ako vozidlo pre VIP hostí, poloha v historickom srdci Londýna. Nuž, vyskúšam, či by mi nepomohli, veď v takejto situácii sa môže ocitnúť hocikto. Na recepcii ma vypočuli, ale dostali sme sa len k elektrickým adaptérom pre rôzne svetové systémy a stojanu na nabíjanie rôznych mobilov. Ja som potreboval práve taký stojan, ale určený pre notebooky.
Po zrelej úvahe som sa večer v hoteli rozhodol, že ostávajúcu elektrickú energiu notebooku venujem na úplné nabitie mobilu cez port USB. Ráno som teda stál pripravený na pokračovanie konferencie a v mobile som mal všetky maily, ktoré som potreboval. Notebook bol úplne vybitý. Vyznávam však stratégiu, že ak výstava za niečo stála, potom napíšem aspoň 90 % reportáže na spiatočnej ceste v lietadle. Aby som to mohol technicky uskutočniť, spomenul som si, že jeden z českých novinárov mi raz hovoril, že dlhodobo používa notebook rovnakej značky ako ja. A veru, on vysnívaný napájací adaptér mal a ja som si v poslednej chvíli naplno nabil notebook. No nebudem to predlžovať – kým sa kolesá podvozka lietadla dotkli pristávacej plochy viedenského letiska, mal som svoju reportáž napísanú tak na 98 %.
Ako iste viete, EÚ zaviedla pravidlo, že mobily a iné mobilné zariadenia sa majú vyrábať s univerzálnym adaptérom. Hoci podľa mňa vybrali iný konektor, aký je aktuálne najbežnejší, aj tak je to dobrá myšlienka. A prajem si, aby niečo také platilo aj pre notebooky. Tých napájacích adaptérov mám už doma odložených viac ako dosť. A keby bol univerzálny, iste by ho mali aj v tom hoteli s pozlátenou recepciou.
Príjemné čítanie marcového vydania praje
Ondrej Macko, 22. februára 2011
PC REVUE 3/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako zistíte v tom vydaní, vo februári sme sa poriadne rozcestovali. Zdá sa, že minimálne v západnej Európe je definitívne po kríze a firmy sa snažia dohoniť všetko to, čo utlmili za posledný rok. Radšej som sa preto na našom Facebooku viacerých z vás pýtal, či vás reportáže zaujímajú. A odpoveď bola jasná – reportáže sú žiadané, hlavne v našom spracovaní s poriadnymi fotografiami. V redakcii tak boli dni, keď sme boli preč úplne všetci. Cestovanie je lákavá vec, ale má svoje negatívne stránky. Jedna z mojich ciest viedla tentoraz do Londýna. Ako ste si určite všimli, zo všetkých našich reportáží máme aj vlastné video, a to dôsledne spracované. Vždy teda stojíme pred problémom, ako dostať celú tú elektroniku do lietadla. Ja už mám špeciálnu tašku, do ktorej sa zmestí zrkadlovka, dve kamery, mikrofóny, rôzne napájacie zdroje, káble a pod. Ibaže už mi sotva ostane miesto na nejaké ošatenie. Ako vždy aj teraz som sa dôkladne pripravil na cestu a deň vopred som si zbalil všetko vrátane konverzného adaptéra na britskú elektrickú sieť. Bol to ranný let, vstával som pred piatou hodinou, na raňajky, samozrejme, nebol čas. Cestovali sme zo Slovenska štyria novinári, na letisku som však vynikajúcu horúcu gulášovú polievku s ešte lepšou žemľou raňajkoval sám. Ja viem, že je to nekresťansky drahé a za túto sumu by som sa v Bratislave prestravoval celý deň, ale mám už svoje skúsenosti. S jedlom je na služobných cestách vždy problém, počíta sa s tým, že všetci novinári žijú nezdravo a jedia len raz za deň, ale vtedy fakt poriadne. Nie každý je však na to zvyknutý a videl som to neskôr aj na mojich kolegoch s poblednutými tvárami. Let s dominantnou britskou leteckou spoločnosťou bol úplne v pohode. Ponúknutá žemľa bola síce na zjedenie jedine v prípade hrozby smrti hladom, zato výber nealko nápojov bol pestrý. Vyznávam teóriu, že paradajkový džús je skoro ako paradajková polievka, lenže studená ako španielske gazpacho. V kombinácii s worcesterskou omáčkou a plátkom citróna som bol nad Londýnom kompletne pripravený na celodenné prezentácie.
Prezentácia sa začala, ako sa patrí, obedom. No stáva, že keď si chcete uctiť hostí a objednáte pre nich niečo skutočne špeciálne, nemusí to dopadnúť dobre. Kombinácia Londýna a pravej indickej kuchyne je vždy risk a tentoraz to nevyšlo. To jedlo som cítil v sebe ešte na druhý deň a detaily sa neopovažujem opisovať. Už dávnejšie som sa zamýšľal nad tým, či ja nie som na takéto jedlo precitlivený, a tak som sledoval nielen slovenskú, ale aj oveľa početnejšiu skupinu českých novinárov. Nie, nie som precitlivený, som jednoducho zvyknutý na slovenskú stravu. Tak ostávalo čakať na večeru v dobrej reštaurácii a hlad zaháňať tentoraz jablkovým džúsom. Nakoniec som sa najedol, ale bolo to tesne pred polnocou, a to ešte anglického času.
Konferencia však prebiehala štandardne, prednášku striedala prednáška, nasledovala celá reťaz ukážok produktov a ich všakovakých možností. Veď to uvidíte aj na našom videu. Počas prvej prestávky som prišiel na to, že síce som vybavený všetkým možným príslušenstvom aj na prežitie v púšti, ale ústrednú časť, teda môj skvelý univerzálny napájací adaptér, som nechal pri poslednom nabíjaní notebooku na pracovnom stole v Bratislave. To kompletne menilo moju situáciu, tento napájací zdroj totiž používam na notebook, mobil a dobíjanie základnej časti bezdrôtových mikrofónov. Chýbalo mi však hlavne napájanie notebooku. Dvojhodinovú cestu v lietadle som prežil dopisovaním rôznych článkov a mal som ešte asi tretinu batérie. Lenže na konferencii bola bezdrôtová sieť k dispozícii a ja som mal možnosť komunikovať cez maily. Poznáte to – keď je batéria v notebooku nová, vydrží vám aj na 4 hodiny, po pol roku však už len na polovicu. Prešiel som teda na energeticky úsporný plán a maily som začal riešiť cez môj plne vybavený smartfón. Áno, to funguje, ale ak máte smartfón pripojený na Wi-Fi a naozaj píšete na dotykovom displeji, zrazu zistíte, že reálna výdrž tohto stroja je menej ako dve hodiny. Prešiel som teda na totálne krízový plán, lebo minimálne SMS som určite potreboval. Zo smartfónu som vypnutím všetkých inteligentných funkcií urobil obyčajný telefón a výdrž batérie zázračne poskočila na 18 hodín. To mi už umožňovalo prežitie, a tak som sa upokojil. Len bolo jasné, že táto situácia je dlhodobo neudržateľná – mám použiteľné Wi-Fi a nekomunikujem cez maily? Nie, toto sa na mňa nepodobá.
Obrátil som sa teda na svojich kolegov, aké majú notebooky, aby som sa nejako podelil o energiu. A našiel som notebook inej značky, ako mám ja, ale pasovalo úplne všetko – výstupné napätie, polarita i rozmery konektora. Lenže ten môj notebook je „superinteligentný“ a dokáže spoznať zdroj zo svojej stajne. Napájací adaptér konkurenčnej značky teda zdvorilo odmietol, hoci môj univerzálny, teda menej konkurenčný, mu chutil. Ostávalo ďalšie riešenie – hotel, kde sme bývali, bol naozaj špičkový. Nablýskaná recepcia, rolls-royce ako vozidlo pre VIP hostí, poloha v historickom srdci Londýna. Nuž, vyskúšam, či by mi nepomohli, veď v takejto situácii sa môže ocitnúť hocikto. Na recepcii ma vypočuli, ale dostali sme sa len k elektrickým adaptérom pre rôzne svetové systémy a stojanu na nabíjanie rôznych mobilov. Ja som potreboval práve taký stojan, ale určený pre notebooky.
Po zrelej úvahe som sa večer v hoteli rozhodol, že ostávajúcu elektrickú energiu notebooku venujem na úplné nabitie mobilu cez port USB. Ráno som teda stál pripravený na pokračovanie konferencie a v mobile som mal všetky maily, ktoré som potreboval. Notebook bol úplne vybitý. Vyznávam však stratégiu, že ak výstava za niečo stála, potom napíšem aspoň 90 % reportáže na spiatočnej ceste v lietadle. Aby som to mohol technicky uskutočniť, spomenul som si, že jeden z českých novinárov mi raz hovoril, že dlhodobo používa notebook rovnakej značky ako ja. A veru, on vysnívaný napájací adaptér mal a ja som si v poslednej chvíli naplno nabil notebook. No nebudem to predlžovať – kým sa kolesá podvozka lietadla dotkli pristávacej plochy viedenského letiska, mal som svoju reportáž napísanú tak na 98 %.
Ako iste viete, EÚ zaviedla pravidlo, že mobily a iné mobilné zariadenia sa majú vyrábať s univerzálnym adaptérom. Hoci podľa mňa vybrali iný konektor, aký je aktuálne najbežnejší, aj tak je to dobrá myšlienka. A prajem si, aby niečo také platilo aj pre notebooky. Tých napájacích adaptérov mám už doma odložených viac ako dosť. A keby bol univerzálny, iste by ho mali aj v tom hoteli s pozlátenou recepciou.
Príjemné čítanie marcového vydania praje
Ondrej Macko, 22. februára 2011
PC REVUE 3/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 10. februára 2011
BC MOBIL & TECHBOX
BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!
Koncom novembra minulého roka som sa rozhodol zostať u operátora, ktorého využívam niekoľko rokov. Vybral som si vhodný dátový a volací program a tešil som sa z nových úspor v nasledujúcom období. Zároveň som však požiadal aj o zrušenie telefónneho čísla, ktoré sme využívali v redakcii na testovanie, no už bolo nepotrebné. Predajca bol príjemný, trvalo mu síce všetko dlhšie, avšak neponáhľal som sa. Poprosil som ho, nech si dá pozor, co mi aktivuje a deaktivuje, lebo som akýsi magnet na chyby, ktoré musím dodatočne riešiť. Všetky formality sme vybavili a spokojný som odišiel z predajne domov. V jedno pekné sobotné dopoludnie pozriem na telefón a ten je bez signálu. Rozmýšľam, co sa deje. Som v lokalite, kde nie je žiadny problém, navyše všetci naokolo telefonujú. Spomenul som si však na obmedzenú životnosť SIM kariet a bol som presvedčený, že práve tá moja si práve vyžiadala výmenu. Pri mojej intenzite telefonovania by ma to ani neprekvapilo. Pri návšteve predajného miesta operátora som priamo žiadal o výmenu SIM karty. Tu ma však prekvapila odpoveď: „Ved vaše telefónne číslo bolo deaktivované, nejde o chybu SIM karty“. Prosím? Nechápavo som sa pozrel na usmiateho pracovníka. Neexistuje! Prečo by som si deaktivoval moje telefónne číslo, ktoré majú všetci, navyše keď som si na nom aktivoval nové služby.
Práve táto sobota však bola mojím fakturačným dnom a vraj na moju žiadosť bolo číslo zrušené. Nechápavo som sa snažil zistiť, kde mohol nastať problém. Zrazu som si spomenul na nedávny telefonát jednej zamestnankyne môjho operátora, ktorá sa mi snažila ponúknuť výhodnejšie podmienky a možnosť naďalej používať telefónne číslo. Nepustil som ju však k slovu, keďže som bol v tom, že ide práve o to telefónne číslo (využívané k testovaniu telefónov), ktoré som zrušil a nemal ho záujem využívať ani za akýchkoľvek výhodných podmienok. Je už nepotrebné. Teraz som pochopil, že sa snažila o to, aby som si ponechal moje dlhoročne používané telefónne číslo Pracovník totiž vtedy v predajni urobil chybu a nechal mi deaktivovať nesprávne telefónne číslo Dokonca som mu to podpísal. OK, tak mi číslo prosím aktivujte naspäť a bude všetko v poriadku. Na reakciu „...to nejde, je víkend a bude to možné až v pondelok“ som v prvých sekundách nenachádzal odpoveď. Toto je moje hlavné číslo, co keď sa niečo stane, co keď práve tento víkend ma bude potrebovať niekto blízky? Nemohol som túto situáciu nechať tak. Prvýkrát v živote som teda využil kontakty novinára, ktorého chlebíčkom sú najmä mobilné telefóny a telekomunikačné služby.
Nemusel som čakať do pondelka, asi o hodinu bolo moje číslo opäť aktívne. Ďakujem. Potešil som sa, no zároveň ma mrzelo, že ak to nebolo také zložité, prečo to nemohli urobiť na požiadanie bežného zákazníka? Dobre teda, všetko vyriešené, dokonca v nasledujúcom týždni prišla potešujúca správa, že získam špeciálnu zľavu na najbližšie fakturačné obdobie ako satisfakciu za spôsobené nepríjemnosti. Tá zľava je však asi ešte niekde na ceste, pretože v najbližšom fakturačnom období som zaplatil plnú sumu. Zľava totiž vo faktúre nebola. Nie že by som bol od zľavy závislý, ale ako ospravedlnenie za chybu som ju uvítal. Myslel som si, že krátkym telefonátom so zodpovednými za vystavenie mojej faktúry uvediem veci na správnu mieru. Súhlasil som, že zľava bude v ďalšom fakturačnom období. Prišla ďalšia faktúra. Opäť bez zľavy. Opäť som sa ozval a opýtal sa na dôvod. Vraj za to môže dlhodobá PN pracovníčky, ktorá mi ju mala aktivovať. Je 2. februára 2011 a ja som bol oboznámený s tým, že zľavu už určite dostanem v ďalšom fakturačnom období. Mám chuť s niekým uzavrieť stávku, že Orange škriatok opäť zaúraduje.
Plný signál, bezchybné faktúry, šťastný výber operátora a príjemné čítanie vám želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2011 Editorial
Autor: Roman Calík
Koncom novembra minulého roka som sa rozhodol zostať u operátora, ktorého využívam niekoľko rokov. Vybral som si vhodný dátový a volací program a tešil som sa z nových úspor v nasledujúcom období. Zároveň som však požiadal aj o zrušenie telefónneho čísla, ktoré sme využívali v redakcii na testovanie, no už bolo nepotrebné. Predajca bol príjemný, trvalo mu síce všetko dlhšie, avšak neponáhľal som sa. Poprosil som ho, nech si dá pozor, co mi aktivuje a deaktivuje, lebo som akýsi magnet na chyby, ktoré musím dodatočne riešiť. Všetky formality sme vybavili a spokojný som odišiel z predajne domov. V jedno pekné sobotné dopoludnie pozriem na telefón a ten je bez signálu. Rozmýšľam, co sa deje. Som v lokalite, kde nie je žiadny problém, navyše všetci naokolo telefonujú. Spomenul som si však na obmedzenú životnosť SIM kariet a bol som presvedčený, že práve tá moja si práve vyžiadala výmenu. Pri mojej intenzite telefonovania by ma to ani neprekvapilo. Pri návšteve predajného miesta operátora som priamo žiadal o výmenu SIM karty. Tu ma však prekvapila odpoveď: „Ved vaše telefónne číslo bolo deaktivované, nejde o chybu SIM karty“. Prosím? Nechápavo som sa pozrel na usmiateho pracovníka. Neexistuje! Prečo by som si deaktivoval moje telefónne číslo, ktoré majú všetci, navyše keď som si na nom aktivoval nové služby.
Práve táto sobota však bola mojím fakturačným dnom a vraj na moju žiadosť bolo číslo zrušené. Nechápavo som sa snažil zistiť, kde mohol nastať problém. Zrazu som si spomenul na nedávny telefonát jednej zamestnankyne môjho operátora, ktorá sa mi snažila ponúknuť výhodnejšie podmienky a možnosť naďalej používať telefónne číslo. Nepustil som ju však k slovu, keďže som bol v tom, že ide práve o to telefónne číslo (využívané k testovaniu telefónov), ktoré som zrušil a nemal ho záujem využívať ani za akýchkoľvek výhodných podmienok. Je už nepotrebné. Teraz som pochopil, že sa snažila o to, aby som si ponechal moje dlhoročne používané telefónne číslo Pracovník totiž vtedy v predajni urobil chybu a nechal mi deaktivovať nesprávne telefónne číslo Dokonca som mu to podpísal. OK, tak mi číslo prosím aktivujte naspäť a bude všetko v poriadku. Na reakciu „...to nejde, je víkend a bude to možné až v pondelok“ som v prvých sekundách nenachádzal odpoveď. Toto je moje hlavné číslo, co keď sa niečo stane, co keď práve tento víkend ma bude potrebovať niekto blízky? Nemohol som túto situáciu nechať tak. Prvýkrát v živote som teda využil kontakty novinára, ktorého chlebíčkom sú najmä mobilné telefóny a telekomunikačné služby.
Nemusel som čakať do pondelka, asi o hodinu bolo moje číslo opäť aktívne. Ďakujem. Potešil som sa, no zároveň ma mrzelo, že ak to nebolo také zložité, prečo to nemohli urobiť na požiadanie bežného zákazníka? Dobre teda, všetko vyriešené, dokonca v nasledujúcom týždni prišla potešujúca správa, že získam špeciálnu zľavu na najbližšie fakturačné obdobie ako satisfakciu za spôsobené nepríjemnosti. Tá zľava je však asi ešte niekde na ceste, pretože v najbližšom fakturačnom období som zaplatil plnú sumu. Zľava totiž vo faktúre nebola. Nie že by som bol od zľavy závislý, ale ako ospravedlnenie za chybu som ju uvítal. Myslel som si, že krátkym telefonátom so zodpovednými za vystavenie mojej faktúry uvediem veci na správnu mieru. Súhlasil som, že zľava bude v ďalšom fakturačnom období. Prišla ďalšia faktúra. Opäť bez zľavy. Opäť som sa ozval a opýtal sa na dôvod. Vraj za to môže dlhodobá PN pracovníčky, ktorá mi ju mala aktivovať. Je 2. februára 2011 a ja som bol oboznámený s tým, že zľavu už určite dostanem v ďalšom fakturačnom období. Mám chuť s niekým uzavrieť stávku, že Orange škriatok opäť zaúraduje.
Plný signál, bezchybné faktúry, šťastný výber operátora a príjemné čítanie vám želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2011 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
pred niekoľkými týždňami vyšla v našom vydavateľstve veľmi zaujímavá kniha – Ako začať zbierať známky, príručka mladého filatelistu. Je určená pre mladších čitateľov. Kniha, mimochodom, výborne napísaná a kvalitne graficky upravená, má aj osobité tajomstvo. Slovenská pošta do nej vložila viacero platných známok, ktorých hodnota sa blíži cene knihy. Táto nevšedná príručka je v našej knižnej kultúre unikát. Doteraz nič podobné pre potenciálnych a začínajúcich filatelistov nebolo k dispozícii. Napriek určitým obavám sa v kníhkupectvách stretla s veľkým ohlasom. Skeptickí boli najmä starší, lebo si uvedomujú mediálne útoky na dušu mladého človeka, a najmä často problematický obsah tohto pôsobenia. Neraz vidia, že médiá ponúkajú deťom a mládeži veľa zdanlivo atraktívnych lákadiel. A tak sa báli, že táto zaujímavá, vzdelávacia záľuba s romantizujúcimi prvkami ťažko obstojí v konkurencii až brutálnych počítačových hier, počúvania zvukov, medzi ktorými sa občas nájde aj hudba, či plytkej filmovej produkcie. Veď to poznáte...
Filatelia je naozaj zaujímavá vášeň a kto jej prepadol, starne s ňou. Známka je aj umelecké dielo, ktoré cestuje po svete a nesie so sebou nielen to, čo je v liste, ale rozpráva aj o svojich tvorcoch. Podobne je to s mnohým inými záľubami, či sú zberateľské alebo aktívne: hudba, šport, cudzie jazyky, entomológia, rádioamatérstvo, letecké a lodné modelárstvo a podobne. Všetky obvykle fungujú ako infekčné choroby. Prenášajú sa z nadšeného človeka, ktorý pozná čaro svojej záľuby, na ďalšieho potenciálneho prijímateľa. A ak aj ten ochorie takouto ušľachtilou nákazou, ďalší tvor unikol verejne šírenému nešťastiu.
Práve toto infekčné šírenie ľuďom pozitívne mení životy. Poznám pilota, ktorý bol rádioamatérom. Aj významného chemika, ktorého do sveta skúmaviek priviedol chemikár na strednej škole. Ba aj vychýreného muzikanta na ťahacej harmonike. Za mladi ho tatko síce nie celkom bezprobémovo pripútal k nástroju, no neskôr sa práve pre túto záľubu mnohokrát v živote presadil a mal v spoločenskom živote rodiny i obce dominantné postavenie. Keď sa uchádzačov o štúdium histórie pýtali, prečo chcú ísť študovať tento predmet, veľmi často odpovedali, že ich motivovali knihy ďalšieho nadšenca – Vojtecha Zamarovského. Zo záľuby sa môže stať aj povolanie.
Toto rozprávanie bolo zatiaľ bez problémov, hovorilo sa o iných, pohoda, klídek a tabáček – aby som naznačil uvoľnenú atmosféru, v ktorej sa to nieslo. No treba hovoriť aj o druhej strane, a to už takéto príjemné nebude. Rodičia, učitelia, dospelí, mladší aj starší: Ak ovládate čokoľvek pozitívne, čo by vo vašom potomkovi, susedových deťoch, priateľoch a iných potenciálnych osobách mohlo vzbudiť záujem, okamžite ho/ich začnite zapájať do svojho koníčka. Ak vyrezávate, naučte ho to, ak chodíte na ryby, berte ho so sebou, ak zbierate známky, zbierajte ich spolu. Lebo toto všetko je ideálna ochrana najmä mladých pred duchovným a duševným rozvratom, ktorý ich ohrozuje. Formujte svoje deti vy, a nie anonymní manipulátori. A hlavne, nevyhovárajte sa, že nemáte čas. Na čo si človek chce nájsť čas, na to si ho nájde. Zanedbávanie dobrého je v tomto prípade bumerang, ktorý vám môže rozbiť o pár rokov hlavu tak, že budete po nociach kvíliť.
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, záver je veľmi optimistický. Ponúka aktívny a univerzálny návod. Stačí ho realizovať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 2/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred niekoľkými týždňami vyšla v našom vydavateľstve veľmi zaujímavá kniha – Ako začať zbierať známky, príručka mladého filatelistu. Je určená pre mladších čitateľov. Kniha, mimochodom, výborne napísaná a kvalitne graficky upravená, má aj osobité tajomstvo. Slovenská pošta do nej vložila viacero platných známok, ktorých hodnota sa blíži cene knihy. Táto nevšedná príručka je v našej knižnej kultúre unikát. Doteraz nič podobné pre potenciálnych a začínajúcich filatelistov nebolo k dispozícii. Napriek určitým obavám sa v kníhkupectvách stretla s veľkým ohlasom. Skeptickí boli najmä starší, lebo si uvedomujú mediálne útoky na dušu mladého človeka, a najmä často problematický obsah tohto pôsobenia. Neraz vidia, že médiá ponúkajú deťom a mládeži veľa zdanlivo atraktívnych lákadiel. A tak sa báli, že táto zaujímavá, vzdelávacia záľuba s romantizujúcimi prvkami ťažko obstojí v konkurencii až brutálnych počítačových hier, počúvania zvukov, medzi ktorými sa občas nájde aj hudba, či plytkej filmovej produkcie. Veď to poznáte...
Filatelia je naozaj zaujímavá vášeň a kto jej prepadol, starne s ňou. Známka je aj umelecké dielo, ktoré cestuje po svete a nesie so sebou nielen to, čo je v liste, ale rozpráva aj o svojich tvorcoch. Podobne je to s mnohým inými záľubami, či sú zberateľské alebo aktívne: hudba, šport, cudzie jazyky, entomológia, rádioamatérstvo, letecké a lodné modelárstvo a podobne. Všetky obvykle fungujú ako infekčné choroby. Prenášajú sa z nadšeného človeka, ktorý pozná čaro svojej záľuby, na ďalšieho potenciálneho prijímateľa. A ak aj ten ochorie takouto ušľachtilou nákazou, ďalší tvor unikol verejne šírenému nešťastiu.
Práve toto infekčné šírenie ľuďom pozitívne mení životy. Poznám pilota, ktorý bol rádioamatérom. Aj významného chemika, ktorého do sveta skúmaviek priviedol chemikár na strednej škole. Ba aj vychýreného muzikanta na ťahacej harmonike. Za mladi ho tatko síce nie celkom bezprobémovo pripútal k nástroju, no neskôr sa práve pre túto záľubu mnohokrát v živote presadil a mal v spoločenskom živote rodiny i obce dominantné postavenie. Keď sa uchádzačov o štúdium histórie pýtali, prečo chcú ísť študovať tento predmet, veľmi často odpovedali, že ich motivovali knihy ďalšieho nadšenca – Vojtecha Zamarovského. Zo záľuby sa môže stať aj povolanie.
Toto rozprávanie bolo zatiaľ bez problémov, hovorilo sa o iných, pohoda, klídek a tabáček – aby som naznačil uvoľnenú atmosféru, v ktorej sa to nieslo. No treba hovoriť aj o druhej strane, a to už takéto príjemné nebude. Rodičia, učitelia, dospelí, mladší aj starší: Ak ovládate čokoľvek pozitívne, čo by vo vašom potomkovi, susedových deťoch, priateľoch a iných potenciálnych osobách mohlo vzbudiť záujem, okamžite ho/ich začnite zapájať do svojho koníčka. Ak vyrezávate, naučte ho to, ak chodíte na ryby, berte ho so sebou, ak zbierate známky, zbierajte ich spolu. Lebo toto všetko je ideálna ochrana najmä mladých pred duchovným a duševným rozvratom, ktorý ich ohrozuje. Formujte svoje deti vy, a nie anonymní manipulátori. A hlavne, nevyhovárajte sa, že nemáte čas. Na čo si človek chce nájsť čas, na to si ho nájde. Zanedbávanie dobrého je v tomto prípade bumerang, ktorý vám môže rozbiť o pár rokov hlavu tak, že budete po nociach kvíliť.
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, záver je veľmi optimistický. Ponúka aktívny a univerzálny návod. Stačí ho realizovať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 2/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
O realite životného komfortu
Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?
To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...
Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).
Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.
Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.
Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)
PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?
To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...
Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).
Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.
Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.
Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)
PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Takto to v Amerike chodí
Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.
Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.
Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.
Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.
Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.
Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.
Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.
11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň
PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.
Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.
Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.
Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.
Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.
Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.
Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.
11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň
PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 28. januára 2011
QUARK
Milí priatelia,
pred časom ma život zavial na malý ostrov uprostred Indického oceánu. Zažil som tam školenie, o akom sa mi ani nesnívalo. Mal som čo robiť, aby som nestratil sebaúctu, ktorú si v tomto komplikovanom svete len horko-ťažko pestujem. Bombardovaný denne správami o významných udalostiach, akými je napríklad stavba usadlosti, čo sa dá odfotografovať len z lietadla alebo o jazde nášho podnikateľa vo svojom automobile Maybach so sprchou na ceste do Prahy, zavítal som do celkom iného sveta.
Bol to neveľký ostrovček, široký vari kilometer. Vstúpil som naň s prežitými, ale predsa len niekde tlejúcimi predstavami, že idem medzi divochov. Keď som odchádzal, uvedomil som si, že je všetko inak. Na ostrove žijú menší, no veľmi pekní ľudia tmavej pleti, ktorí sa tradične obliekajú. Mladí aj starí. Ako všade, aj tu zasiahla móda, a tak niektorí muži i chlapci nenosia sukne, ale moderné oblečenie – košeľu a nohavice. Dievčatá a ženy majú oblečené pestré a zaujímavé dlhé šaty. Ako sa patrí v moslimskom svete, krásne dlhé čierne vlasy majú zakryté, ale nie všetky. Sú upravené a pôvabné. Cudzinca vítajú s úsmevom a pozdravom. Nepamätám sa, či som niekedy každú hodinu, možno päťdesiatkrát za deň zdravil okoloidúcich. Verte, bolo to naozaj príjemné. Ďalej ma prekvapili elektrické motocykle, na ktorých jazdila mladšia generácia. Prečo elektrické? Odpoveď som síce predpokladal, no netušil som, že to tu nájdem. Ekológia! A potom nasledovali lekcie z ochrany prírody, efektívneho využívania energetických zdrojov, bezodpadového hospodárstva. Množstvo krokov, ktorými zveľaďovali po predkoch zdedenú prírodu, viedli k jej minimálnemu poškodzovaniu civilizáciou a predstavovali dokonalú symbiózu človeka a prírody. A to tu mali káblovú televíziu, mobilný signál a ďalšie vymoženosti modernej spoločnosti.
Keď som opúšťal ostrov a z loďky som videl krásne tmavé detváky, ako sa naháňajú na brehu neuveriteľne čistého a ľuďmi nezdevastovaného mora, uvedomil som si, že niečo na tých divochoch bola predsa len pravda. Tu žijú milí a múdri ľudia, čo dobre vedia, že sa musia o svoj domov starať. A tí divosi sme my ostatní! V New Yorku, v Moskve aj v Bratislave či v Bonne a inde na svete, kde more brutálne zaplavujeme ropou, spaľujeme obrovské množstvo fosílnych palív, vymýšľame nezmysly, ako je predaj priemyselných emisií a radostne aplikujeme mnohé ďalšie likvidačné technológie. A myslíme si, že sme tí múdri!
Našťastie, existuje dosť vzorov pre nás a kto bude chcieť, alebo sa bude musieť vrátiť po rozum, má kam ísť.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred časom ma život zavial na malý ostrov uprostred Indického oceánu. Zažil som tam školenie, o akom sa mi ani nesnívalo. Mal som čo robiť, aby som nestratil sebaúctu, ktorú si v tomto komplikovanom svete len horko-ťažko pestujem. Bombardovaný denne správami o významných udalostiach, akými je napríklad stavba usadlosti, čo sa dá odfotografovať len z lietadla alebo o jazde nášho podnikateľa vo svojom automobile Maybach so sprchou na ceste do Prahy, zavítal som do celkom iného sveta.
Bol to neveľký ostrovček, široký vari kilometer. Vstúpil som naň s prežitými, ale predsa len niekde tlejúcimi predstavami, že idem medzi divochov. Keď som odchádzal, uvedomil som si, že je všetko inak. Na ostrove žijú menší, no veľmi pekní ľudia tmavej pleti, ktorí sa tradične obliekajú. Mladí aj starí. Ako všade, aj tu zasiahla móda, a tak niektorí muži i chlapci nenosia sukne, ale moderné oblečenie – košeľu a nohavice. Dievčatá a ženy majú oblečené pestré a zaujímavé dlhé šaty. Ako sa patrí v moslimskom svete, krásne dlhé čierne vlasy majú zakryté, ale nie všetky. Sú upravené a pôvabné. Cudzinca vítajú s úsmevom a pozdravom. Nepamätám sa, či som niekedy každú hodinu, možno päťdesiatkrát za deň zdravil okoloidúcich. Verte, bolo to naozaj príjemné. Ďalej ma prekvapili elektrické motocykle, na ktorých jazdila mladšia generácia. Prečo elektrické? Odpoveď som síce predpokladal, no netušil som, že to tu nájdem. Ekológia! A potom nasledovali lekcie z ochrany prírody, efektívneho využívania energetických zdrojov, bezodpadového hospodárstva. Množstvo krokov, ktorými zveľaďovali po predkoch zdedenú prírodu, viedli k jej minimálnemu poškodzovaniu civilizáciou a predstavovali dokonalú symbiózu človeka a prírody. A to tu mali káblovú televíziu, mobilný signál a ďalšie vymoženosti modernej spoločnosti.
Keď som opúšťal ostrov a z loďky som videl krásne tmavé detváky, ako sa naháňajú na brehu neuveriteľne čistého a ľuďmi nezdevastovaného mora, uvedomil som si, že niečo na tých divochoch bola predsa len pravda. Tu žijú milí a múdri ľudia, čo dobre vedia, že sa musia o svoj domov starať. A tí divosi sme my ostatní! V New Yorku, v Moskve aj v Bratislave či v Bonne a inde na svete, kde more brutálne zaplavujeme ropou, spaľujeme obrovské množstvo fosílnych palív, vymýšľame nezmysly, ako je predaj priemyselných emisií a radostne aplikujeme mnohé ďalšie likvidačné technológie. A myslíme si, že sme tí múdri!
Našťastie, existuje dosť vzorov pre nás a kto bude chcieť, alebo sa bude musieť vrátiť po rozum, má kam ísť.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 11. januára 2011
PC REVUE - OpenPark
Aby bol každý deň sviatok
Koniec roka sa už tradične nesie v znamení upratovania, zháňania darčekov, rekapitulácie toho, čo sa udialo, a predsavzatí do nového roka. Je to všetko fajn, len mi na týchto každoročných rituáloch chýbajú dve veci. Prvá z nich je to, že by sme takéto sviatky v prenesenom význame slova nemali prežívať len raz za rok, ale vlastne každý deň. A druhá je povrchnosť, s akou ich prežívame.
Každý deň je sviatok a je známa múdrosť, že by sme ho mali prežiť tak, ako keby bol náš posledný. Láskyplným vnímaním prítomnosti, užívaním si blízkosti svojich blízkych, vďačným prežívaním darov, ktoré sú všade okolo nás: slnko, vzduch, voda, príroda. Ťažko skúšaní pacienti alebo starí ľudia pred svojím koncom to poznajú a vedia veľmi dobre. Je len škoda, že túto múdrosť pochopíme často iba vtedy, keď sme sami vystavení nejakej zložitej životnej situácii. O čo by to užívanie si života bolo krajšie, keby sme to dokázali pri plnej sile, zdraví a vedomí.
Upratujeme svoje domácnosti, ale už pomenej si upratujeme naše vnútro. Ako môžeme prežívať sviatočný pocit vnútorného šťastia, lásky, pokoja, keď v nás doznievajú pocity hnevu na „neznesiteľného“ suseda či závisti voči lepšie platenému kolegovi z práce. Na jednom mieste predsa nemôže byť naraz aj svetlo, aj tma. Treba si vybrať, čo si do svojho vnútra pustíme, čo si v ňom budeme udržiavať a pestovať. Ak sa nám ťažko bráni pred negatívnymi pocitmi, ako sú hnev, zlosť, závisť, agresivita, nespokojnosť, strach, pocit viny, hanby či nedokonalosti, dajme si ako novoročné predsavzatie záväzok, že budeme hľadať spôsoby, ako sa naučiť pracovať s týmito pocitmi. Čo sa stane, keď sa takáto emócia dostane von a premení sa na myšlienku, slovo a následne skutok, nie je ťažké uhádnuť. Stačí si večer zapnúť TV správy...
Ak hľadáme vnútorný pokoj a harmóniu, existuje zopár výborných kníh, ktoré fungujú doslova ako liek na nespracované emócie. Stačí si ich prečítať, najlepšie aj viackrát po sebe. Sila múdrych slov je obrovská a s ich pomocou sa negatívne emócie rozpustia ako ľad v horúcej vode.
Ďalší liek, ktorý nám pomôže uvoľniť negatívne emócie, je naučiť sa odpúšťať. Kto nedokáže odpustiť, ťažko môže nájsť vlastný vnútorný pokoj. Skúsme nájsť v sebe silu odpustiť každému, o kom si myslíme, že nám úmyselne alebo aj neúmyselne čo i len trochu ublížil. A poprosme o odpustenie každého, voči komu máme takýto dlh zase my. Aj keď vás možno budú pokladať za čudáka, urobte to a časom uvidíte, akú lavínu pozitívnych zmien vo svojom okolí tým spustíte.
Dôležitá pomôcka, ktorá nám pomôže predchádzať negatívnym emóciám, je nevnímať arogantných susedov, neprajných príbuzných či rýpavých kolegov ako svojich nepriateľov, ale ako „sparring partnerov“, ktorí nám (hoci nevedomky) majú nastaviť zrkadlo a naučiť nás niečo o sebe. Ak s nimi budeme aj naďalej bojovať a reagovať na ich malé podrazy, provokácie či nevhodné poznámky alebo sa necháme vtiahnuť do nezmyselnej hádky, práve v tom momente sme sa nechali nachytať a dané kolo sme prehrali. No nič to, stačí, keď si to uvedomíme, a v niektorom ďalšom si už budeme počínať oveľa lepšie. A vyhráme vtedy, keď pochopíme, že v týchto zápasoch nemá zmysel bojovať.
Ak si dokážeme upratať svoje vnútro, pocity, myšlienky, slová a skutky, potom dosiahneme vnútorný pokoj, začneme vnímať každý deň života ako sviatok a staneme sa majstrom v jeho prežívaní.
Asi som nebol veľmi originálny a nedozvedeli ste sa nič nové, je však fajn pripomenúť si niektoré veci, zamyslieť sa nad nimi a skúsiť svoj život zmeniť k lepšiemu. Tak nám v tom držím palce... :-)
PC REVUE 1/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Koniec roka sa už tradične nesie v znamení upratovania, zháňania darčekov, rekapitulácie toho, čo sa udialo, a predsavzatí do nového roka. Je to všetko fajn, len mi na týchto každoročných rituáloch chýbajú dve veci. Prvá z nich je to, že by sme takéto sviatky v prenesenom význame slova nemali prežívať len raz za rok, ale vlastne každý deň. A druhá je povrchnosť, s akou ich prežívame.
Každý deň je sviatok a je známa múdrosť, že by sme ho mali prežiť tak, ako keby bol náš posledný. Láskyplným vnímaním prítomnosti, užívaním si blízkosti svojich blízkych, vďačným prežívaním darov, ktoré sú všade okolo nás: slnko, vzduch, voda, príroda. Ťažko skúšaní pacienti alebo starí ľudia pred svojím koncom to poznajú a vedia veľmi dobre. Je len škoda, že túto múdrosť pochopíme často iba vtedy, keď sme sami vystavení nejakej zložitej životnej situácii. O čo by to užívanie si života bolo krajšie, keby sme to dokázali pri plnej sile, zdraví a vedomí.
Upratujeme svoje domácnosti, ale už pomenej si upratujeme naše vnútro. Ako môžeme prežívať sviatočný pocit vnútorného šťastia, lásky, pokoja, keď v nás doznievajú pocity hnevu na „neznesiteľného“ suseda či závisti voči lepšie platenému kolegovi z práce. Na jednom mieste predsa nemôže byť naraz aj svetlo, aj tma. Treba si vybrať, čo si do svojho vnútra pustíme, čo si v ňom budeme udržiavať a pestovať. Ak sa nám ťažko bráni pred negatívnymi pocitmi, ako sú hnev, zlosť, závisť, agresivita, nespokojnosť, strach, pocit viny, hanby či nedokonalosti, dajme si ako novoročné predsavzatie záväzok, že budeme hľadať spôsoby, ako sa naučiť pracovať s týmito pocitmi. Čo sa stane, keď sa takáto emócia dostane von a premení sa na myšlienku, slovo a následne skutok, nie je ťažké uhádnuť. Stačí si večer zapnúť TV správy...
Ak hľadáme vnútorný pokoj a harmóniu, existuje zopár výborných kníh, ktoré fungujú doslova ako liek na nespracované emócie. Stačí si ich prečítať, najlepšie aj viackrát po sebe. Sila múdrych slov je obrovská a s ich pomocou sa negatívne emócie rozpustia ako ľad v horúcej vode.
Ďalší liek, ktorý nám pomôže uvoľniť negatívne emócie, je naučiť sa odpúšťať. Kto nedokáže odpustiť, ťažko môže nájsť vlastný vnútorný pokoj. Skúsme nájsť v sebe silu odpustiť každému, o kom si myslíme, že nám úmyselne alebo aj neúmyselne čo i len trochu ublížil. A poprosme o odpustenie každého, voči komu máme takýto dlh zase my. Aj keď vás možno budú pokladať za čudáka, urobte to a časom uvidíte, akú lavínu pozitívnych zmien vo svojom okolí tým spustíte.
Dôležitá pomôcka, ktorá nám pomôže predchádzať negatívnym emóciám, je nevnímať arogantných susedov, neprajných príbuzných či rýpavých kolegov ako svojich nepriateľov, ale ako „sparring partnerov“, ktorí nám (hoci nevedomky) majú nastaviť zrkadlo a naučiť nás niečo o sebe. Ak s nimi budeme aj naďalej bojovať a reagovať na ich malé podrazy, provokácie či nevhodné poznámky alebo sa necháme vtiahnuť do nezmyselnej hádky, práve v tom momente sme sa nechali nachytať a dané kolo sme prehrali. No nič to, stačí, keď si to uvedomíme, a v niektorom ďalšom si už budeme počínať oveľa lepšie. A vyhráme vtedy, keď pochopíme, že v týchto zápasoch nemá zmysel bojovať.
Ak si dokážeme upratať svoje vnútro, pocity, myšlienky, slová a skutky, potom dosiahneme vnútorný pokoj, začneme vnímať každý deň života ako sviatok a staneme sa majstrom v jeho prežívaní.
Asi som nebol veľmi originálny a nedozvedeli ste sa nič nové, je však fajn pripomenúť si niektoré veci, zamyslieť sa nad nimi a skúsiť svoj život zmeniť k lepšiemu. Tak nám v tom držím palce... :-)
PC REVUE 1/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Závislí od technológií?
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 10. decembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Nová éra „komputingu“: tak na toto sa teším
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)