Aby bol každý deň sviatok
Koniec roka sa už tradične nesie v znamení upratovania, zháňania darčekov, rekapitulácie toho, čo sa udialo, a predsavzatí do nového roka. Je to všetko fajn, len mi na týchto každoročných rituáloch chýbajú dve veci. Prvá z nich je to, že by sme takéto sviatky v prenesenom význame slova nemali prežívať len raz za rok, ale vlastne každý deň. A druhá je povrchnosť, s akou ich prežívame.
Každý deň je sviatok a je známa múdrosť, že by sme ho mali prežiť tak, ako keby bol náš posledný. Láskyplným vnímaním prítomnosti, užívaním si blízkosti svojich blízkych, vďačným prežívaním darov, ktoré sú všade okolo nás: slnko, vzduch, voda, príroda. Ťažko skúšaní pacienti alebo starí ľudia pred svojím koncom to poznajú a vedia veľmi dobre. Je len škoda, že túto múdrosť pochopíme často iba vtedy, keď sme sami vystavení nejakej zložitej životnej situácii. O čo by to užívanie si života bolo krajšie, keby sme to dokázali pri plnej sile, zdraví a vedomí.
Upratujeme svoje domácnosti, ale už pomenej si upratujeme naše vnútro. Ako môžeme prežívať sviatočný pocit vnútorného šťastia, lásky, pokoja, keď v nás doznievajú pocity hnevu na „neznesiteľného“ suseda či závisti voči lepšie platenému kolegovi z práce. Na jednom mieste predsa nemôže byť naraz aj svetlo, aj tma. Treba si vybrať, čo si do svojho vnútra pustíme, čo si v ňom budeme udržiavať a pestovať. Ak sa nám ťažko bráni pred negatívnymi pocitmi, ako sú hnev, zlosť, závisť, agresivita, nespokojnosť, strach, pocit viny, hanby či nedokonalosti, dajme si ako novoročné predsavzatie záväzok, že budeme hľadať spôsoby, ako sa naučiť pracovať s týmito pocitmi. Čo sa stane, keď sa takáto emócia dostane von a premení sa na myšlienku, slovo a následne skutok, nie je ťažké uhádnuť. Stačí si večer zapnúť TV správy...
Ak hľadáme vnútorný pokoj a harmóniu, existuje zopár výborných kníh, ktoré fungujú doslova ako liek na nespracované emócie. Stačí si ich prečítať, najlepšie aj viackrát po sebe. Sila múdrych slov je obrovská a s ich pomocou sa negatívne emócie rozpustia ako ľad v horúcej vode.
Ďalší liek, ktorý nám pomôže uvoľniť negatívne emócie, je naučiť sa odpúšťať. Kto nedokáže odpustiť, ťažko môže nájsť vlastný vnútorný pokoj. Skúsme nájsť v sebe silu odpustiť každému, o kom si myslíme, že nám úmyselne alebo aj neúmyselne čo i len trochu ublížil. A poprosme o odpustenie každého, voči komu máme takýto dlh zase my. Aj keď vás možno budú pokladať za čudáka, urobte to a časom uvidíte, akú lavínu pozitívnych zmien vo svojom okolí tým spustíte.
Dôležitá pomôcka, ktorá nám pomôže predchádzať negatívnym emóciám, je nevnímať arogantných susedov, neprajných príbuzných či rýpavých kolegov ako svojich nepriateľov, ale ako „sparring partnerov“, ktorí nám (hoci nevedomky) majú nastaviť zrkadlo a naučiť nás niečo o sebe. Ak s nimi budeme aj naďalej bojovať a reagovať na ich malé podrazy, provokácie či nevhodné poznámky alebo sa necháme vtiahnuť do nezmyselnej hádky, práve v tom momente sme sa nechali nachytať a dané kolo sme prehrali. No nič to, stačí, keď si to uvedomíme, a v niektorom ďalšom si už budeme počínať oveľa lepšie. A vyhráme vtedy, keď pochopíme, že v týchto zápasoch nemá zmysel bojovať.
Ak si dokážeme upratať svoje vnútro, pocity, myšlienky, slová a skutky, potom dosiahneme vnútorný pokoj, začneme vnímať každý deň života ako sviatok a staneme sa majstrom v jeho prežívaní.
Asi som nebol veľmi originálny a nedozvedeli ste sa nič nové, je však fajn pripomenúť si niektoré veci, zamyslieť sa nad nimi a skúsiť svoj život zmeniť k lepšiemu. Tak nám v tom držím palce... :-)
PC REVUE 1/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 11. januára 2011
PC REVUE
Závislí od technológií?
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 10. decembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Nová éra „komputingu“: tak na toto sa teším
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Tak on-line či off-line?
A sú tu opäť Vianoce. Je to krásny čas, keď vzniká príležitosť na chvíľočku sa zastaviť a obzrieť sa za sebou. Skúsime teda netradičnú rekapituláciu tohto roka. Aj teraz budem musieť načrieť do života redakcie trochu hlbšie a prezradiť niečo viac zo zákulisia. Nuž, začiatok tohto roka bol naozaj ťažký. Pokiaľ sa o kríze v roku 2009 skôr len hovorilo, január až apríl 2010 bol o faktickej kríze. Keď postihne našich partnerov kríza, prvé, z čoho sa škrtne, sú výdavky na inzerciu. Boli mesiace, keď sme sa museli všetci poriadne uskromniť, a iste viete, že viacero papierových médií napr. v ČR svoju púť definitívne ukončilo. Aj napriek tomu si PC REVUE zachovalo svoju tvár. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby ste to vy, naši čitatelia, pocítili čo najmenej. Neubrali sme z kvality papiera, naopak, pridali sme na kvalite a pestrosti článkov. V skutočnosti sme si totiž mohli a stále môžeme vyberať z veľkého množstva potenciálnych článkov, pretože o prácu v tomto období prišlo mnoho aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia uplatniť u nás. Áno, strán sme mali v týchto mesiacoch menej, nikdy sme však neklesli pod 112 strán, aj keď ekonomická rovnica ukazovala na nižšie číslo. Takisto sme sa nedostali na úroveň, že väčšiu polovicu magazínu bude tvoriť inzercia za polovičnú cenu a redakčný článok bude pre vás skôr za odmenu. Rovnako je podstatné, že len čo to situácia dovolila, počet strán sme zvýšili, dôkazom je aj toto rekordne „tučné“ vydanie.
Výhodné je, že napriek ťažkej situácii bolo počas roka 2010 nových produktov dosť. Firmy totiž nesedeli so skríženými rukami, čakajúc na zázrak z neba. Vyhľadal som si evidenciu a zistil, že za tento rok sme mali do ukončenia prípravy decembrového vydania požičaných dovedna 1024 produktov. Toto typické IT číslo určite veľa napovedá a my v redakcii asi najlepšie vieme, čo znamená toľko produktov zapožičať, rozbaliť, otestovať, opísať, odfotiť, zabaliť a zariadiť vrátenie. Musím poklepať na drevo, ale nič väčšie sme nestratili, čo je pri takomto množstve produktov a geografickom rozložení interných a hlavne externých autorov skôr zázrak. Samozrejme, nejaké káble, adaptéry, návody a cédečká sa zabudli, ale s tým treba u novinárov akosi počítať... :-)
Čo je podstatné, výrazne sme pridali na obsahu DVD REVUE. Jednak sme naozaj vyberali úplné verzie programov, ktoré stoja za to (Zoner Photo Studio 13 v tomto vydaní je žiariaci príklad) a po druhé sme posilnili náš vlastný obsah. Áno, sú to videorecenzie a aj tie som spočítal. V tomto roku, priatelia, sme pre vás nakrútili 175 videí s celkovou dĺžkou takmer 23,5 hodiny. Už som sa tejto témy dotkol v minulom úvodníku a musím skonštatovať, že som ešte nikdy predtým na úvodník nedostal takú spätnú väzbu ako teraz. Z došlej záplavy boli len tri maily negatívne, čo ma upokojilo, a teda s videami pokračujeme ďalej :-).
Ako som spomínal, počas roka sa objavilo množstvo úplne nových produktov, asi najviditeľnejšie trendy súčasnosti sú tabletové počítače a 3D obraz. S viacerými z vás som sa v tomto roku stretol osobne na rôznych výstavách, určených či už pre verejnosť, alebo pre predajcov IT. Z tých, ktoré sa uskutočnili na Slovensku, sme podporili drvivú väčšinu. Táto situácia bude pokračovať aj v roku 2011 a už v jeho prvej polovici uvidíte, ako sme to vymysleli. Jedna z častých otázok, ktoré od vás dostávame, znie: Ako sa prejavia tabletové počítače na vydávaní papierového PC REVUE? Je jasné, že prichádzajú zariadenia, ktoré s dobrým dátovým balíkom umožňujú prístup k informáciám úplne inak. Aj veľké zahraničné vydavateľstvá k papierovému vydaniu paralelne pripravujú aj elektronické vydanie, ktoré poskytujú práve pre zariadenia, ako je napr. iPad alebo Galaxy Tab. Áno, má to obrovskú výhodu, že nemusíte čakať napr. na distribúciu PC REVUE ani chodiť do stánku či hypermarketu. Riešenie problémov s distribúciou je kapitola sama osebe, takže aj z nášho pohľadu je to výrazne jednoduchšia cesta. A keďže sme IT magazín, je jasné, že ľudia, ktorí nás čítajú, sú predovšetkým IT nadšenci a nebudú mať problém zžiť sa s novou technológiou. Po rozhovoroch s viacerými čitateľmi si zatiaľ myslím, že toto na Slovensku ešte také horúce nie je. Je totiž trochu iný pocit otvoriť si papierové vydanie, cítiť jeho vôňu, mať možnosťou rukou doň niečo napísať či nosiť ho pár dní zastrčené v aktovke ako ho mať k dispozícii v podobe chladného PDF-ka.
Ja spolu s kolegami vidím PC REVUE v takej kompletnej šalátovo-papierovej podobe niekedy okolo 23. dňa v predchádzajúcom mesiaci, keď ho odovzdávame do tlače. Vtedy si uložím aj jeho verziu PDF do notebooku. PC REVUE k nám z distribúcie príde niekedy na začiatku mesiaca a v tom čase už mám plnú hlavu ďalšieho vydania. Napriek tomu je otvorenie papierového vydania u nás v redakcii menší sviatok a vidím to aj na ostatných kolegoch. Celé vydanie si prelistujeme a ešte raz sa ním potešíme. Ja ho mám už síce prečítané dávno predtým a viem presne, čo bude na ďalšej strane, ale predsa je to taká osobitná situácia. Vždy sa na to teším, vlastne sa neviem dočkať chvíle, keď papierové vydanie naozaj k nám dorazí.
Ale na druhej strane je pravda, že keď niečo hľadám, robím tak skôr v elektronickom vydaní. Práve preto vám aj vždy na DVD REVUE ponúkame elektronické vydanie predchádzajúceho čísla, aby ste to mohli urobiť aj vy, navyše všetky staršie vydania nájdete aj na našom Facebooku. Okrem toho čítať papierové vydanie možno v inom čase ako to elektronické. Viem, že príklad cesty lietadlom nie najčastejší pre všetkých čitateľov, ale práve tu sa to prejavuje najviac. Povedzme z hodinového letu máte na využitie elektronických zariadení približne 20 minút čistého času, zvyšok času môžete pracovať len s niečím off-line, napríklad s papierom. Tých 20 minút asi využijete na vytvorenie niečoho, čo sa viaže k vašej práci či škole. Keď sa potom dostanete k internetu, asi prvé prídu na rad maily či Facebook, čo si pozriete a začnete ihneď komunikovať. Na elektronické vydanie nie je čas. Samozrejme, nájdu sa situácie, keď práve elektronické vydanie využijete efektívnejšie, a tak ho treba brať ako doplnok. Určite ste si všimli, ako sme vyriešili multimediálnu verziu PDF nášho magazínu, v správnom čase budeme pripravení aj na najnovšie tabletové počítače.
Na záver vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia, prežite krásne Vianoce, želám úspešný rok 2011 a verím, že nám zachováte priazeň vo svete papiera i elektroniky.
21. novembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A sú tu opäť Vianoce. Je to krásny čas, keď vzniká príležitosť na chvíľočku sa zastaviť a obzrieť sa za sebou. Skúsime teda netradičnú rekapituláciu tohto roka. Aj teraz budem musieť načrieť do života redakcie trochu hlbšie a prezradiť niečo viac zo zákulisia. Nuž, začiatok tohto roka bol naozaj ťažký. Pokiaľ sa o kríze v roku 2009 skôr len hovorilo, január až apríl 2010 bol o faktickej kríze. Keď postihne našich partnerov kríza, prvé, z čoho sa škrtne, sú výdavky na inzerciu. Boli mesiace, keď sme sa museli všetci poriadne uskromniť, a iste viete, že viacero papierových médií napr. v ČR svoju púť definitívne ukončilo. Aj napriek tomu si PC REVUE zachovalo svoju tvár. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby ste to vy, naši čitatelia, pocítili čo najmenej. Neubrali sme z kvality papiera, naopak, pridali sme na kvalite a pestrosti článkov. V skutočnosti sme si totiž mohli a stále môžeme vyberať z veľkého množstva potenciálnych článkov, pretože o prácu v tomto období prišlo mnoho aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia uplatniť u nás. Áno, strán sme mali v týchto mesiacoch menej, nikdy sme však neklesli pod 112 strán, aj keď ekonomická rovnica ukazovala na nižšie číslo. Takisto sme sa nedostali na úroveň, že väčšiu polovicu magazínu bude tvoriť inzercia za polovičnú cenu a redakčný článok bude pre vás skôr za odmenu. Rovnako je podstatné, že len čo to situácia dovolila, počet strán sme zvýšili, dôkazom je aj toto rekordne „tučné“ vydanie.
Výhodné je, že napriek ťažkej situácii bolo počas roka 2010 nových produktov dosť. Firmy totiž nesedeli so skríženými rukami, čakajúc na zázrak z neba. Vyhľadal som si evidenciu a zistil, že za tento rok sme mali do ukončenia prípravy decembrového vydania požičaných dovedna 1024 produktov. Toto typické IT číslo určite veľa napovedá a my v redakcii asi najlepšie vieme, čo znamená toľko produktov zapožičať, rozbaliť, otestovať, opísať, odfotiť, zabaliť a zariadiť vrátenie. Musím poklepať na drevo, ale nič väčšie sme nestratili, čo je pri takomto množstve produktov a geografickom rozložení interných a hlavne externých autorov skôr zázrak. Samozrejme, nejaké káble, adaptéry, návody a cédečká sa zabudli, ale s tým treba u novinárov akosi počítať... :-)
Čo je podstatné, výrazne sme pridali na obsahu DVD REVUE. Jednak sme naozaj vyberali úplné verzie programov, ktoré stoja za to (Zoner Photo Studio 13 v tomto vydaní je žiariaci príklad) a po druhé sme posilnili náš vlastný obsah. Áno, sú to videorecenzie a aj tie som spočítal. V tomto roku, priatelia, sme pre vás nakrútili 175 videí s celkovou dĺžkou takmer 23,5 hodiny. Už som sa tejto témy dotkol v minulom úvodníku a musím skonštatovať, že som ešte nikdy predtým na úvodník nedostal takú spätnú väzbu ako teraz. Z došlej záplavy boli len tri maily negatívne, čo ma upokojilo, a teda s videami pokračujeme ďalej :-).
Ako som spomínal, počas roka sa objavilo množstvo úplne nových produktov, asi najviditeľnejšie trendy súčasnosti sú tabletové počítače a 3D obraz. S viacerými z vás som sa v tomto roku stretol osobne na rôznych výstavách, určených či už pre verejnosť, alebo pre predajcov IT. Z tých, ktoré sa uskutočnili na Slovensku, sme podporili drvivú väčšinu. Táto situácia bude pokračovať aj v roku 2011 a už v jeho prvej polovici uvidíte, ako sme to vymysleli. Jedna z častých otázok, ktoré od vás dostávame, znie: Ako sa prejavia tabletové počítače na vydávaní papierového PC REVUE? Je jasné, že prichádzajú zariadenia, ktoré s dobrým dátovým balíkom umožňujú prístup k informáciám úplne inak. Aj veľké zahraničné vydavateľstvá k papierovému vydaniu paralelne pripravujú aj elektronické vydanie, ktoré poskytujú práve pre zariadenia, ako je napr. iPad alebo Galaxy Tab. Áno, má to obrovskú výhodu, že nemusíte čakať napr. na distribúciu PC REVUE ani chodiť do stánku či hypermarketu. Riešenie problémov s distribúciou je kapitola sama osebe, takže aj z nášho pohľadu je to výrazne jednoduchšia cesta. A keďže sme IT magazín, je jasné, že ľudia, ktorí nás čítajú, sú predovšetkým IT nadšenci a nebudú mať problém zžiť sa s novou technológiou. Po rozhovoroch s viacerými čitateľmi si zatiaľ myslím, že toto na Slovensku ešte také horúce nie je. Je totiž trochu iný pocit otvoriť si papierové vydanie, cítiť jeho vôňu, mať možnosťou rukou doň niečo napísať či nosiť ho pár dní zastrčené v aktovke ako ho mať k dispozícii v podobe chladného PDF-ka.
Ja spolu s kolegami vidím PC REVUE v takej kompletnej šalátovo-papierovej podobe niekedy okolo 23. dňa v predchádzajúcom mesiaci, keď ho odovzdávame do tlače. Vtedy si uložím aj jeho verziu PDF do notebooku. PC REVUE k nám z distribúcie príde niekedy na začiatku mesiaca a v tom čase už mám plnú hlavu ďalšieho vydania. Napriek tomu je otvorenie papierového vydania u nás v redakcii menší sviatok a vidím to aj na ostatných kolegoch. Celé vydanie si prelistujeme a ešte raz sa ním potešíme. Ja ho mám už síce prečítané dávno predtým a viem presne, čo bude na ďalšej strane, ale predsa je to taká osobitná situácia. Vždy sa na to teším, vlastne sa neviem dočkať chvíle, keď papierové vydanie naozaj k nám dorazí.
Ale na druhej strane je pravda, že keď niečo hľadám, robím tak skôr v elektronickom vydaní. Práve preto vám aj vždy na DVD REVUE ponúkame elektronické vydanie predchádzajúceho čísla, aby ste to mohli urobiť aj vy, navyše všetky staršie vydania nájdete aj na našom Facebooku. Okrem toho čítať papierové vydanie možno v inom čase ako to elektronické. Viem, že príklad cesty lietadlom nie najčastejší pre všetkých čitateľov, ale práve tu sa to prejavuje najviac. Povedzme z hodinového letu máte na využitie elektronických zariadení približne 20 minút čistého času, zvyšok času môžete pracovať len s niečím off-line, napríklad s papierom. Tých 20 minút asi využijete na vytvorenie niečoho, čo sa viaže k vašej práci či škole. Keď sa potom dostanete k internetu, asi prvé prídu na rad maily či Facebook, čo si pozriete a začnete ihneď komunikovať. Na elektronické vydanie nie je čas. Samozrejme, nájdu sa situácie, keď práve elektronické vydanie využijete efektívnejšie, a tak ho treba brať ako doplnok. Určite ste si všimli, ako sme vyriešili multimediálnu verziu PDF nášho magazínu, v správnom čase budeme pripravení aj na najnovšie tabletové počítače.
Na záver vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia, prežite krásne Vianoce, želám úspešný rok 2011 a verím, že nám zachováte priazeň vo svete papiera i elektroniky.
21. novembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.
Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.
Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.
Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.
Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...
Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.
Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.
Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.
Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.
Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...
Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 24. novembra 2010
BC MOBIL & TECHBOX
BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 12. novembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Počítačové hry ako trenažér života
Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)
Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)
Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.
Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)
PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)
Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)
Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.
Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)
PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Popularita a videá
Tentoraz úvodník nebude o šťavnatom zážitku zo služobnej cesty. V októbri sa nič také nestalo, a tak konečne prišiel čas na tému, ktorá mi už dlhšie chodí po rozume. Ako ste si iste všimli, zhruba od minulého roka pravidelne mesiac čo mesiac pripravujeme vlastné videorecenzie. Pripúšťam, začiatky s našimi videami boli kruté. V skutočnosti sme nemali nijakú vlastnú techniku. Pomaličky sme však začali zbierať skúsenosti a zlepšovať sa. Napriek slabej výbave sme nakrútili niekoľko videorecenzií, ktoré doslova pohli Slovenskom – legendárny crash test notebooku s bagrom bol toho dôkazom. Keď mám čas, zavše si ho pustím a sám sa čudujem, ako sme to mohli v takých partizánskych podmienkach vôbec urobiť. A mám radosť aj z „videnosti“, na YouTube má toto video dnes 105 234 prístupov, čo je (nielen) náš rekord. Medzi krajinami vystupuje na prvom mieste prekvapivo Rusko, ďalej USA a až tretie je Slovensko. Najčastejšia pripomienka k tomuto videu je otázka, akým jazykom to vlastne hovoríme. Nuž, na požadované anglické predabovanie či titulky nemáme čas, chuť a ani dôvod, naším cieľom je zatiaľ Slovensko.
Dnes už máme tri kamery, tri bezdrôtové mikrofóny, poriadne stojany, výkonné svetlá, dokonca sme si vybudovali videoštúdio. K tomu všetkému extra počítač so 4 TB diskovým poľom a profesionálnym strihacím programom. Video Made in PC REVUE sa však spája hlavne s mojou osobou. Pri rozhodnutí o tom, ako budú vyzerať naše videá, sme dospeli k názoru, že sa chceme odlíšiť. Máme teda videá, v ktorých je ľudský rozmer, ale centrom všetkého je predstavovaný produkt alebo služba. A videá sú poctivo postrihané do podoby skoro televíznej relácie, aby sa (podľa mňa) dalo na to pozerať aj dlhšie. Bolo preto jasné, že potrebujeme niekoho, kto má odvahu postaviť sa pred kameru, neskôr uvidieť výsledok práce a navyše ho aj zdieľať s inými ľuďmi. Je to nevďačná úloha, ale keďže ja som videá veľmi chcel, inej cesty ako tej, že sa postavím pred kameru sám, ani nebolo. Na pomoc si však často beriem kolegov, vystriedali sa už všetci. Videá prioritne pripravujeme na naše DVD REVUE, ale neskôr sa objavia aj na www.ITNews.sk a www.facebook.com/pcrevue.
Dnes je doba, keď si informačné servery často umiestňujú videá na webovú stránku. Je pár webov, ktoré majú vlastné videá, a potom je obrovská skupina tých, ktoré za svoje videá vyhlasujú napr. firemné prezentácie alebo diela vytvorené niekým iným. U nás na ITNews dominujú vlastné videá, ale nájde sa aj externý obsah. Som hrdý na to, že som inšpiroval aj niektorých ďalších kolegov, ktorí síce nie sú priamo v bratislavskom sídle redakcie, ale roky úzko spolupracujú a dnes tiež nakrúcajú skvelé videá.
Chcem však upriamiť pozornosť na stav, aký v súčasnosti panuje na internete. Na ITNews máme v podstate anonymnú diskusiu, ľudia tu vystupujú pod prezývkami. A práve to je živná pôda pre najrôznejšie diskusné príspevky. Mám dojem, že existuje veľká skupina ľudí, ktorí z nejakého dôvodu potrebujú hlavne „kopnúť si“ do niekoho. V podstate nechcú prijímať nové poznatky čítaním alebo sledovaním videa, potrebujú sa vyjadriť. Podobne ako vo futbale aj v spôsobe nakrúcania videa sa zrazu vyzná každý J. Aby nedošlo k omylu, veľmi dobre viem, že pri nakrúcaní videa máme ešte obrovský priestor na zlepšovanie. Rovnako viem, že asi 5 % diskusných príspevkov je takých, ktoré sú síce písané ostrejším tónom, ale pisateľ si dal námahu a pozrel celé video, zamyslel sa nad tým a napísal príspevok, ktorý má hlavu a pätu. V odpovediach v diskusiách ich zvyknem označovať ako konštruktívne a beriem si z nich to, čo považujem za správne. Skôr ma zarmucuje situácia, že na ostávajúcich 95 % vidím, že je to len taká povrchná snaha napísať niečo, čo by nás pri tvorbe videa mohlo nejako znechutiť. Aj v súvislosti s vlastnými videami nás pritom často oslovujú televízie, počuť nás aj v rádiách a mienkotvorných denníkoch. Nuž, čo je potom lepšie ako udrieť si do niekoho verejne známeho. Navyše ja zvyknem takmer na každý príspevok reagovať (neraz podľa hesla „na hrubé vrece hrubá záplata“). Vypočul som si teda, že hlavným problémom našich videí som ja sám. Som príliš starý, nič neviem, vôbec nevyzerám dobre, navyše mám strašný hlas a jednoducho na túto prezentačnú činnosť nikto horší ako ja ani neexistuje. Už som si prečítal aj to, že diskutujúci majú overené informácie o tom, ako každého, kto by sa z mojich kolegov opovážil stať tvárou videí, radšej hneď vyhodím alebo inak znechutím a tento priestor si uzurpujem výhradne pre seba. Nie, nie, toto nie je pravda J. V skutočnosti by som sa oveľa lepšie cítil za kamerou ako pred ňou. Práve preto aj celkom rád nakrúcam videá z rôznych výstav, ako je IFA, CES alebo CeBit. Tam totiž nemusím byť „videohviezdičkou“. Diskutujúcim neustále ponúkam, že im pokojne prenechám svoje miesto pred kamerou, stačí sa dostaviť do našej redakcie, vyskúšať si to a byť v tom dobrý. Dodnes s nádejou čakám, že niekto naozaj zazvoní pri dverách našej redakcie a zmení chod dejín. Zatiaľ však márne... K našim videám je v anonymnej diskusii pozitívnych reakcií ako šafranu, ale nájdu sa. Úplne iná situácia je povedzme na menej anonymných diskusiách. Videá dávame aj na náš Facebook a nájdu sa aj na YouTube. Tu však na diskusiu musíte byť registrovaní pod svojím kontom a to už až také úplne anonymné nie je. Tu potom dominujú pozitívne pripomienky, negatívnych je máličko, ale nájdu sa (väčšinou konštruktívne). Ďalšie moje poznanie je, že prezentácia pred verejnosťou je do istej miery obmedzujúca. Stratil som totiž anonymitu osoby a spoznáva ma priveľa ľudí. Nedávno ku mne tajuplne pristúpil zamestnanec v jednom z hobby supermarketov. Chvíľu som mal pocit, že som asi niečo omylom dal do vrecka a teraz sa začne vyšetrovanie krádeže. Padol mi kameň zo srdca, keď začal o správnom výbere multimediálneho prehrávača, ktorý sme predstavili na videu. A vždy už radšej každému (čo i len trochu známemu) pozdravím ako prvý, lebo mnoho ľudí presne vie, kto som a čo robím. A keby som neodzdravil, mysleli by si, že som už namyslený.
No aby som to zhrnul: Videá Made in PC REVUE tu boli a budú aj v budúcom roku. Naďalej to budú „iné“ videá. Z pripomienok si zoberieme to pozitívne. Internetová IT televízia z nás v budúcom roku ešte nebude, sme hlavne papierové médium, ktoré je však dnes poriadne multimediálne. Zatraktívnime skupinu ľudí, ktorí sa objavia pred kamerou, a ešte viac posilníme aj našu technickú výbavu.
Príjemné čítanie a sledovanie videí z novembrového vydania praje
Ondrej Macko
20. 10. 2010
PC REVUE 11/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tentoraz úvodník nebude o šťavnatom zážitku zo služobnej cesty. V októbri sa nič také nestalo, a tak konečne prišiel čas na tému, ktorá mi už dlhšie chodí po rozume. Ako ste si iste všimli, zhruba od minulého roka pravidelne mesiac čo mesiac pripravujeme vlastné videorecenzie. Pripúšťam, začiatky s našimi videami boli kruté. V skutočnosti sme nemali nijakú vlastnú techniku. Pomaličky sme však začali zbierať skúsenosti a zlepšovať sa. Napriek slabej výbave sme nakrútili niekoľko videorecenzií, ktoré doslova pohli Slovenskom – legendárny crash test notebooku s bagrom bol toho dôkazom. Keď mám čas, zavše si ho pustím a sám sa čudujem, ako sme to mohli v takých partizánskych podmienkach vôbec urobiť. A mám radosť aj z „videnosti“, na YouTube má toto video dnes 105 234 prístupov, čo je (nielen) náš rekord. Medzi krajinami vystupuje na prvom mieste prekvapivo Rusko, ďalej USA a až tretie je Slovensko. Najčastejšia pripomienka k tomuto videu je otázka, akým jazykom to vlastne hovoríme. Nuž, na požadované anglické predabovanie či titulky nemáme čas, chuť a ani dôvod, naším cieľom je zatiaľ Slovensko.
Dnes už máme tri kamery, tri bezdrôtové mikrofóny, poriadne stojany, výkonné svetlá, dokonca sme si vybudovali videoštúdio. K tomu všetkému extra počítač so 4 TB diskovým poľom a profesionálnym strihacím programom. Video Made in PC REVUE sa však spája hlavne s mojou osobou. Pri rozhodnutí o tom, ako budú vyzerať naše videá, sme dospeli k názoru, že sa chceme odlíšiť. Máme teda videá, v ktorých je ľudský rozmer, ale centrom všetkého je predstavovaný produkt alebo služba. A videá sú poctivo postrihané do podoby skoro televíznej relácie, aby sa (podľa mňa) dalo na to pozerať aj dlhšie. Bolo preto jasné, že potrebujeme niekoho, kto má odvahu postaviť sa pred kameru, neskôr uvidieť výsledok práce a navyše ho aj zdieľať s inými ľuďmi. Je to nevďačná úloha, ale keďže ja som videá veľmi chcel, inej cesty ako tej, že sa postavím pred kameru sám, ani nebolo. Na pomoc si však často beriem kolegov, vystriedali sa už všetci. Videá prioritne pripravujeme na naše DVD REVUE, ale neskôr sa objavia aj na www.ITNews.sk a www.facebook.com/pcrevue.
Dnes je doba, keď si informačné servery často umiestňujú videá na webovú stránku. Je pár webov, ktoré majú vlastné videá, a potom je obrovská skupina tých, ktoré za svoje videá vyhlasujú napr. firemné prezentácie alebo diela vytvorené niekým iným. U nás na ITNews dominujú vlastné videá, ale nájde sa aj externý obsah. Som hrdý na to, že som inšpiroval aj niektorých ďalších kolegov, ktorí síce nie sú priamo v bratislavskom sídle redakcie, ale roky úzko spolupracujú a dnes tiež nakrúcajú skvelé videá.
Chcem však upriamiť pozornosť na stav, aký v súčasnosti panuje na internete. Na ITNews máme v podstate anonymnú diskusiu, ľudia tu vystupujú pod prezývkami. A práve to je živná pôda pre najrôznejšie diskusné príspevky. Mám dojem, že existuje veľká skupina ľudí, ktorí z nejakého dôvodu potrebujú hlavne „kopnúť si“ do niekoho. V podstate nechcú prijímať nové poznatky čítaním alebo sledovaním videa, potrebujú sa vyjadriť. Podobne ako vo futbale aj v spôsobe nakrúcania videa sa zrazu vyzná každý J. Aby nedošlo k omylu, veľmi dobre viem, že pri nakrúcaní videa máme ešte obrovský priestor na zlepšovanie. Rovnako viem, že asi 5 % diskusných príspevkov je takých, ktoré sú síce písané ostrejším tónom, ale pisateľ si dal námahu a pozrel celé video, zamyslel sa nad tým a napísal príspevok, ktorý má hlavu a pätu. V odpovediach v diskusiách ich zvyknem označovať ako konštruktívne a beriem si z nich to, čo považujem za správne. Skôr ma zarmucuje situácia, že na ostávajúcich 95 % vidím, že je to len taká povrchná snaha napísať niečo, čo by nás pri tvorbe videa mohlo nejako znechutiť. Aj v súvislosti s vlastnými videami nás pritom často oslovujú televízie, počuť nás aj v rádiách a mienkotvorných denníkoch. Nuž, čo je potom lepšie ako udrieť si do niekoho verejne známeho. Navyše ja zvyknem takmer na každý príspevok reagovať (neraz podľa hesla „na hrubé vrece hrubá záplata“). Vypočul som si teda, že hlavným problémom našich videí som ja sám. Som príliš starý, nič neviem, vôbec nevyzerám dobre, navyše mám strašný hlas a jednoducho na túto prezentačnú činnosť nikto horší ako ja ani neexistuje. Už som si prečítal aj to, že diskutujúci majú overené informácie o tom, ako každého, kto by sa z mojich kolegov opovážil stať tvárou videí, radšej hneď vyhodím alebo inak znechutím a tento priestor si uzurpujem výhradne pre seba. Nie, nie, toto nie je pravda J. V skutočnosti by som sa oveľa lepšie cítil za kamerou ako pred ňou. Práve preto aj celkom rád nakrúcam videá z rôznych výstav, ako je IFA, CES alebo CeBit. Tam totiž nemusím byť „videohviezdičkou“. Diskutujúcim neustále ponúkam, že im pokojne prenechám svoje miesto pred kamerou, stačí sa dostaviť do našej redakcie, vyskúšať si to a byť v tom dobrý. Dodnes s nádejou čakám, že niekto naozaj zazvoní pri dverách našej redakcie a zmení chod dejín. Zatiaľ však márne... K našim videám je v anonymnej diskusii pozitívnych reakcií ako šafranu, ale nájdu sa. Úplne iná situácia je povedzme na menej anonymných diskusiách. Videá dávame aj na náš Facebook a nájdu sa aj na YouTube. Tu však na diskusiu musíte byť registrovaní pod svojím kontom a to už až také úplne anonymné nie je. Tu potom dominujú pozitívne pripomienky, negatívnych je máličko, ale nájdu sa (väčšinou konštruktívne). Ďalšie moje poznanie je, že prezentácia pred verejnosťou je do istej miery obmedzujúca. Stratil som totiž anonymitu osoby a spoznáva ma priveľa ľudí. Nedávno ku mne tajuplne pristúpil zamestnanec v jednom z hobby supermarketov. Chvíľu som mal pocit, že som asi niečo omylom dal do vrecka a teraz sa začne vyšetrovanie krádeže. Padol mi kameň zo srdca, keď začal o správnom výbere multimediálneho prehrávača, ktorý sme predstavili na videu. A vždy už radšej každému (čo i len trochu známemu) pozdravím ako prvý, lebo mnoho ľudí presne vie, kto som a čo robím. A keby som neodzdravil, mysleli by si, že som už namyslený.
No aby som to zhrnul: Videá Made in PC REVUE tu boli a budú aj v budúcom roku. Naďalej to budú „iné“ videá. Z pripomienok si zoberieme to pozitívne. Internetová IT televízia z nás v budúcom roku ešte nebude, sme hlavne papierové médium, ktoré je však dnes poriadne multimediálne. Zatraktívnime skupinu ľudí, ktorí sa objavia pred kamerou, a ešte viac posilníme aj našu technickú výbavu.
Príjemné čítanie a sledovanie videí z novembrového vydania praje
Ondrej Macko
20. 10. 2010
PC REVUE 11/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 11. novembra 2010
QUARK
Milí priatelia,
rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.
Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.
Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.
Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?
Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.
Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.
Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.
Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.
Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?
Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.
Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
piatok 8. októbra 2010
QUARK
Milí priatelia,
dostali sa mi do rúk výsledky ankety, v ktorej bolo treba v prvom kole určiť tri najužitočnejšie vynálezy v dejinách ľudstva a v druhom kole z nich vybrať jeden. Ponúkam desať vynálezov z druhého kola, ktoré sa najviac opakovali. Je jasné, že na výbere sa podpísal vek účastníkov, ale aj tak: internet, žiarovka, penicilín, mobil, samopal, lietadlo, kokakola, žuvačka, auto, cukor. Takéto ankety nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože nemajú logiku. Určiť jeden víťazný vynález nemožno, pretože civilizácia je dnes závislá od množstva vecí.
Napriek tomu ma výsledky zaujali, lebo si myslím, že aj keď vlastne nič nemôžu dokumentovať, naznačujú všeličo. O nás, o spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorú tvoríme a, pochopiteľne, podľa svojich možností aj ovplyvňujeme a, samozrejme, ktorá ovplyvňuje aj nás. Hoci som s tým rátal, prekvapilo ma, že sa tam ani raz neobjavila kniha, kníhtlač, písmo, škola, invalidný vozík, CT-čko, nič z toho, čo vytvára nadstavbu nad materiálnymi potrebami – veci, na budovanie duchovného či humánneho sveta, bez ktorého by vlastne ani jeden veľký vynález nemohol vzniknúť.
Poďme však ďalej – keď budete mať trochu času, podumajte nad tým, čo by ste vy zaradili do kategórie najdôležitejších vynálezov potrebných pre ľudstvo. Takých, bez ktorých by sme sa naozaj ťažko zaobišli. Ako pomôcku dodávam, že egyptské pyramídy postavili bez počítačov, dokonca ani pán Eiffel ich nemal k dispozícii. Gagarin obletel svet, ktorý nepoznal internet ani facebook, a Američania pristáli na Mesiaci tiež s rovnakým hendikepom. Samozrejme, že sa budú názory na dôležitosť toho či onoho vynálezu rôzniť. Učiteľ tam zaradí školskú tabuľu, lekár skalpel a murár kelňu.
Čo tam teda dáte Vy? Možno sa necháte inšpirovať aj nápadmi, ktoré predchádzajúce mesiace zaujali návštevníkov blogovej súťaže na našom portáli www.eQuark.sk. Aby sme sa to mohli dozvedieť a porovnať, čo kto z nás považuje za dôležité, mám návrh – napíšte to a pošlite nám to – mejlom alebo poštou. Môžete aj anonymne, to však neodporúčam, pretože bez adresy prídete o prémiu – spomedzi všetkých odpovedí vyžrebujeme troch z vás: prvý dostane päť, druhý tri a tretí jednu knihu z nášho vydavateľstva. A – POZOR – podľa vlastného výberu.
Vaše odpovede čakáme do konca októbra, potom vyžrebujeme troch výhercov, skontaktujeme sa s nimi, aby nám povedali, o ktoré knihy majú záujem (ich zoznam je na našej firemnej webovej stránke www.perfekt.sk). Mená výhercov a pre zaujímavosť aj zoznam kníh, ktoré si vybrali, ale aj ktorých 20 vynálezov sa najčastejšie opakovalo, uverejníme v decembrovom čísle Quarku.
Na vaše názory sa teší
Eduard Drobný
QUARK 10/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dostali sa mi do rúk výsledky ankety, v ktorej bolo treba v prvom kole určiť tri najužitočnejšie vynálezy v dejinách ľudstva a v druhom kole z nich vybrať jeden. Ponúkam desať vynálezov z druhého kola, ktoré sa najviac opakovali. Je jasné, že na výbere sa podpísal vek účastníkov, ale aj tak: internet, žiarovka, penicilín, mobil, samopal, lietadlo, kokakola, žuvačka, auto, cukor. Takéto ankety nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože nemajú logiku. Určiť jeden víťazný vynález nemožno, pretože civilizácia je dnes závislá od množstva vecí.
Napriek tomu ma výsledky zaujali, lebo si myslím, že aj keď vlastne nič nemôžu dokumentovať, naznačujú všeličo. O nás, o spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorú tvoríme a, pochopiteľne, podľa svojich možností aj ovplyvňujeme a, samozrejme, ktorá ovplyvňuje aj nás. Hoci som s tým rátal, prekvapilo ma, že sa tam ani raz neobjavila kniha, kníhtlač, písmo, škola, invalidný vozík, CT-čko, nič z toho, čo vytvára nadstavbu nad materiálnymi potrebami – veci, na budovanie duchovného či humánneho sveta, bez ktorého by vlastne ani jeden veľký vynález nemohol vzniknúť.
Poďme však ďalej – keď budete mať trochu času, podumajte nad tým, čo by ste vy zaradili do kategórie najdôležitejších vynálezov potrebných pre ľudstvo. Takých, bez ktorých by sme sa naozaj ťažko zaobišli. Ako pomôcku dodávam, že egyptské pyramídy postavili bez počítačov, dokonca ani pán Eiffel ich nemal k dispozícii. Gagarin obletel svet, ktorý nepoznal internet ani facebook, a Američania pristáli na Mesiaci tiež s rovnakým hendikepom. Samozrejme, že sa budú názory na dôležitosť toho či onoho vynálezu rôzniť. Učiteľ tam zaradí školskú tabuľu, lekár skalpel a murár kelňu.
Čo tam teda dáte Vy? Možno sa necháte inšpirovať aj nápadmi, ktoré predchádzajúce mesiace zaujali návštevníkov blogovej súťaže na našom portáli www.eQuark.sk. Aby sme sa to mohli dozvedieť a porovnať, čo kto z nás považuje za dôležité, mám návrh – napíšte to a pošlite nám to – mejlom alebo poštou. Môžete aj anonymne, to však neodporúčam, pretože bez adresy prídete o prémiu – spomedzi všetkých odpovedí vyžrebujeme troch z vás: prvý dostane päť, druhý tri a tretí jednu knihu z nášho vydavateľstva. A – POZOR – podľa vlastného výberu.
Vaše odpovede čakáme do konca októbra, potom vyžrebujeme troch výhercov, skontaktujeme sa s nimi, aby nám povedali, o ktoré knihy majú záujem (ich zoznam je na našej firemnej webovej stránke www.perfekt.sk). Mená výhercov a pre zaujímavosť aj zoznam kníh, ktoré si vybrali, ale aj ktorých 20 vynálezov sa najčastejšie opakovalo, uverejníme v decembrovom čísle Quarku.
Na vaše názory sa teší
Eduard Drobný
QUARK 10/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)