NAVIBOX A CESTY
Mnohí z vás neprehliadli našu upútavku na nový časopis NAVIBOX, ktorá sprevádzala moje ostatné editorialy. Svedčí o tom i množstvo e-mailov, ktoré nám do redakcie dorazili a v ktorých ste sa o túto našu „tajomnú“ novinku podrobnejšie zaujímali. Bude to príloha BC-čka alebo úplne nový časopis? Kde si ho kúpim alebo ako ho získam? O čom to presne bude...? Také boli vaše najčastejšie otázky. Píšem síce editorial mesačníka BCMOBIL & TECHBOX, ale nedá mi neprezradiť vám viac o novinke NAVIBOX a zároveň tak vopred odpovedať na prípadné ďalšie otázky.
Časopis NAVIBOX bude pravidelným špeciálom nášho mesačníka, ktorý vydáme dvakrát do roka. V prvom čísle, ktoré vyšlo v rovnakom čase ako BC-čko, ktoré držíte v rukách, vás čaká až 84 strán skvelého čítania. Ďalšie číslo NAVIBOX výjde už v novembri 2008. Hlavnou obsahovou náplňou časopisu sú podrobné testy autonavigácií dostupných na Slovensku. V prvom čísle NAVIBOX leto/jeseň 2008 sa nám podarilo otestovať až 35 autonavigácií, čo je gro všetkých navigácií na našom trhu a dovolím si tvrdiť, že tú správnu si vyberie naozaj každý!
V rozsiahlych témach sa tiež dozviete o histórii GPS, poradíme vám pri kúpe GPS navigácie, prezradíme tajomstvá unikátnej GPS zábavky – geocaching a prevedieme vás svetom navigačných aplikácií pre mobilné telefóny. Dokonca sme testovali aj Chrysler Grand Voyager 2008 so vstavanou navigáciou. Ani v časopise NAVIBOX nebude chýbať obľúbená rubrika rozhovor, kde sme sa rozprávali s priekopníkom GPS biznisu na Slovensku, Petrom Palárecom, ktorý svoj prvý GPS navigátor predal už v roku 1997. Vtedy len málokto na Slovensku tušil, čo skratka GPS znamená a aký boom bude zažívať o desať rokov. Mysleli sme aj na úplných začiatočníkov, pre ktorých sme pripravili podrobný slovník GPS pojmov, rady a tipy či prehľadné katalógy nielen GPS navigácií, ale i mobilných zariadení a telefónov s GPS. Ak chcete mať aj vy všetky informácie na jednom mieste, NAVIBOX si rozhodne nenechajte ujsť. Bude pre vás nielen výborným zdrojom informácií, ale tiež dokonalým sprievodcom trhom GPS zariadení, vďaka ktorému sa určite správne rozhodnete, akú navigáciu by ste si kúpili.
Pre našich predplatiteľov sme pripravili prekvapenie, každý z nich totiž získa nový časopis NAVIBOX úplne zadarmo. Rovnakú šancu máte aj vy, stačí si objednať výhodné PREDPLATNÉ ŠPECIÁL, o ktorom sa dozviete na strane 74. Ak ste zvyknutí kupovať si časopis u našich partnerov, pýtajte si aj NAVIBOX, určite pre vás výtlačok budú mať. Nie, nechcel som zatieniť BCMOBIL & TECHBOX, keďže práve prostredníctvom týchto riadkov vás vždy prevediem najzaujímavejšími témami BC-čka, ale uznajte, že NAVIBOX si ako prvý časopis o navigáciách zaslúži viac ako len pár riadkov pozornosti. Keď ho otvoríte, pochopíte o čom hovorím. Zatiaľ si však vychutnávajte stránky júnového čísla BCMOBIL & TECHBOX, kde sme taktiež nezaháľali, naplno testovali telefóny či iné technologické lahôdky a pripravili tak pre vás množstvo zaujímavého čítania pre nasledujúce horúce dni.
BCMOBIL & TECHBOX 6/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
nedeľa 1. júna 2008
PC REVUE - OpenPark
Vyklikajte si svojho poslanca!
„I have a dream,“ tak začínal Martin L. King svoju známu reč za zrovnoprávnenie čiernych a bielych Američanov. Keby v on-line prostredí na internete existovali virtuálne námestia, zhromaždiská občanov, niečo ako virtuálne Hyde Parky, tak by som si tiež priniesol starú stoličku, postavil sa na ňu zvolal: „I have a dream.“
Snívam o krajine, ktorú nebudú riadiť politici, poslušne vykonávajúci pokyny svojich straníckych bossov, ale apolitickí, morálne vyzretí odborníci, profesionáli vo svojom odbore, naozaj zastupujúci záujmy občanov. Snívam o tom, že ak niektorý poslanec, na ktorého sme my občania preniesli svoje zastupiteľské právomoci, sa spreneverí svojmu poslaniu, zneužíva moc, správa sa nevhodne alebo pre čokoľvek iné stratí našu dôveru, my občania mu rovnako odoberieme tieto delegované právomoci, kedykoľvek to bude žiaduce, bez toho, aby sme museli čakať na koniec volebného obdobia. Snívam o tom, že všetky procesy spojené s výkonom štátnej moci budú transparentné, kontrolovateľné tak, aby bolo možné posúdiť ich efektívnosť, objektívnosť, neutrálnosť. Zjednodušene povedané, nejde o nič iné, len o to, aby štát poskytoval občanom kvalitné služby za čo najlepšiu cenu a pritom spravodlivo zastupoval záujmy rôznych skupín občanov.
Keď prestanem snívať a vrátim sa na zem, môžeme sa pokúsiť prebrať naše možnosti. Nepredpokladám, že niekedy – ani vo veľmi vzdialenej budúcnosti – sa najmúdrejším, najspravodlivejším, najefektívnejším atď. riadiacim aparátom štátnej správy stane nejaký superpočítač disponujúci umelou inteligenciou (hoci ktovie... aspoň dúfam, že sa niečo také nikdy nestane.) Je veľmi pravdepodobné, že napriek rečiam o informatizácii a eGovernmente sa v našich „zemepisných šírkach“ tak skoro nič podstatné nezmení. Budeme mať klasickú parlamentnú demokraciu postsocialistického typu, trhovo orientovanú ekonomiku s viac či menej sociálnym „rozmerom“, 4-ročné volebné obdobia a niečo také ako eDemokracia a on-line voľby zostane vzdialenou hudbou budúcnosti. Dôvodov je viacero: nedostatočná počítačová gramotnosť, nízky aktívny záujem o veci verejné, slabá úroveň politickej kultúry, ale najmä nezáujem, resp. strach politických strán, ktoré sa obávajú zmien z prípadného nového rozloženia politických síl. Je totiž všeobecne známa klesajúca účasť občanov vo voľbách a referendách. Pokiaľ by však skupina bežne nevoliacich občanov dostala možnosť voliť elektronicky, mohla by dosť podstatným spôsobom zmeniť volebné výsledky. A táto skupina vôbec nie je malá... Výsledky nedávneho výskumu IVO ukázali, že keby bola možnosť voliť v najbližších parlamentných, prezidentských či komunálnych voľbách elektronicky prostredníctvom internetu, takúto možnosť by využilo 37 % oprávnených voličov. Nadpriemerný záujem deklaruje najmä mladšia a vzdelanejšia časť populácie. Elektronické hlasovanie, naopak, odmieta 54 % občanov, pričom ako hlavný dôvod uvádza preferenciu tradičného spôsobu hlasovania, nedostupnosť internetu a digitálnu negramotnosť. Netreba použiť veľa výpočtových zdrojov „sivej hmoty“, aby sme vedeli odhadnúť ďalší vývoj preferencií za on-line hlasovanie a proti nemu. Na to, aby bola táto forma zrovnoprávnená s tradičnou formou hlasovania, treba nájsť veľmi veľa politickej odvahy a dosť silne pochybujem, že ju v tejto krajine niektorá zo súčasných strán má, tobôž aby takáto zmena prešla v parlamente ústavnou väčšinou. Otázkou však zostáva, či by sme si aj potom dokázali vybrať z existujúcej ponuky politických strán. Dosť veľa občanov sa totiž asi rozhoduje na princípe menšieho zla, výbere strany, ktorá asi najmenej uškodí. Asi by teda do hlasovacieho lístka so zoznamom strán mala pribudnúť kolónka „Iná“, „Ani jedna“ alebo „Nevybral som si“. Dovoľte mi popustiť uzdu divokej fantázii a navrhnúť, ako by mohol vyzerať hlasovací lístok budúcnosti.
Jedna možnosť je, aby si občania, ktorí si nedokážu, resp. nechcú zvoliť ani jednu z klasických politických strán, mohli na hlasovacom lístku „vyklikať“ svoj preferenčný profil – postoj v kľúčových otázkach ďalšieho smerovania krajiny v nasledujúcom volebnom období: viac prostriedkov do školstva a zdravotníctva, menej dotácií poľnohospodárom, neskorší odchod do dôchodku, viac sociálnych bytov pre mladé rodiny a seniorov, zrušenie koncesionárskych poplatkov atď. (samozrejme, každý si vyklikajte svoj profil, nie to, čo som tu napísal ja... :-) )
Druhá možnosť je, že na volebnom lístku nebude uvedená žiadna politická strana, ale iba preferenčný profil. A po sčítaní príslušných preferencií na jednotlivé kľúčové otázky sa dozvieme pravdu, čo si myslí a čo chce národ. A právo realizovať vôľu národa dostane tá politická strana alebo koalícia, ktorá sa svojím programom najviac približuje danému profilu. A súčasne sa zmluvne zaviaže, že ho bude plniť. A ak to nedokáže ani jedna, vytvorí sa nová „strana“, v reči ľudí z IT sveta „on demand“ :-). Ale to sa už dostávame k spomínanej skupine apolitických, morálne vyzretých odborníkov. Vláda odborníkov? Kto to kedy počul...? Asi som to už naozaj prehnal, nechal som sa uniesť a zavialo ma to do sféry ťažkého sci-fi. Ale ospravedlňuje ma úvod, pretože som začal slovami „I have a dream“... Okrem toho táto rubrika PCR nesie označenie OpenPark, čo je parafráza na známy londýnsky Hyde Park zaručujúci slobodu prejavu... :-)
Ak máte záujem sa k tejto téme vyjadriť, môžete tak urobiť v jej on-line verzii na ITnews.sk v rubrike Komentáre a úvahy. Na záver si neodpustím selfpromo – podrobnejšie sa téme eDemokracia venujeme v aktuálnom vydaní Infoware.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 6/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
„I have a dream,“ tak začínal Martin L. King svoju známu reč za zrovnoprávnenie čiernych a bielych Američanov. Keby v on-line prostredí na internete existovali virtuálne námestia, zhromaždiská občanov, niečo ako virtuálne Hyde Parky, tak by som si tiež priniesol starú stoličku, postavil sa na ňu zvolal: „I have a dream.“
Snívam o krajine, ktorú nebudú riadiť politici, poslušne vykonávajúci pokyny svojich straníckych bossov, ale apolitickí, morálne vyzretí odborníci, profesionáli vo svojom odbore, naozaj zastupujúci záujmy občanov. Snívam o tom, že ak niektorý poslanec, na ktorého sme my občania preniesli svoje zastupiteľské právomoci, sa spreneverí svojmu poslaniu, zneužíva moc, správa sa nevhodne alebo pre čokoľvek iné stratí našu dôveru, my občania mu rovnako odoberieme tieto delegované právomoci, kedykoľvek to bude žiaduce, bez toho, aby sme museli čakať na koniec volebného obdobia. Snívam o tom, že všetky procesy spojené s výkonom štátnej moci budú transparentné, kontrolovateľné tak, aby bolo možné posúdiť ich efektívnosť, objektívnosť, neutrálnosť. Zjednodušene povedané, nejde o nič iné, len o to, aby štát poskytoval občanom kvalitné služby za čo najlepšiu cenu a pritom spravodlivo zastupoval záujmy rôznych skupín občanov.
Keď prestanem snívať a vrátim sa na zem, môžeme sa pokúsiť prebrať naše možnosti. Nepredpokladám, že niekedy – ani vo veľmi vzdialenej budúcnosti – sa najmúdrejším, najspravodlivejším, najefektívnejším atď. riadiacim aparátom štátnej správy stane nejaký superpočítač disponujúci umelou inteligenciou (hoci ktovie... aspoň dúfam, že sa niečo také nikdy nestane.) Je veľmi pravdepodobné, že napriek rečiam o informatizácii a eGovernmente sa v našich „zemepisných šírkach“ tak skoro nič podstatné nezmení. Budeme mať klasickú parlamentnú demokraciu postsocialistického typu, trhovo orientovanú ekonomiku s viac či menej sociálnym „rozmerom“, 4-ročné volebné obdobia a niečo také ako eDemokracia a on-line voľby zostane vzdialenou hudbou budúcnosti. Dôvodov je viacero: nedostatočná počítačová gramotnosť, nízky aktívny záujem o veci verejné, slabá úroveň politickej kultúry, ale najmä nezáujem, resp. strach politických strán, ktoré sa obávajú zmien z prípadného nového rozloženia politických síl. Je totiž všeobecne známa klesajúca účasť občanov vo voľbách a referendách. Pokiaľ by však skupina bežne nevoliacich občanov dostala možnosť voliť elektronicky, mohla by dosť podstatným spôsobom zmeniť volebné výsledky. A táto skupina vôbec nie je malá... Výsledky nedávneho výskumu IVO ukázali, že keby bola možnosť voliť v najbližších parlamentných, prezidentských či komunálnych voľbách elektronicky prostredníctvom internetu, takúto možnosť by využilo 37 % oprávnených voličov. Nadpriemerný záujem deklaruje najmä mladšia a vzdelanejšia časť populácie. Elektronické hlasovanie, naopak, odmieta 54 % občanov, pričom ako hlavný dôvod uvádza preferenciu tradičného spôsobu hlasovania, nedostupnosť internetu a digitálnu negramotnosť. Netreba použiť veľa výpočtových zdrojov „sivej hmoty“, aby sme vedeli odhadnúť ďalší vývoj preferencií za on-line hlasovanie a proti nemu. Na to, aby bola táto forma zrovnoprávnená s tradičnou formou hlasovania, treba nájsť veľmi veľa politickej odvahy a dosť silne pochybujem, že ju v tejto krajine niektorá zo súčasných strán má, tobôž aby takáto zmena prešla v parlamente ústavnou väčšinou. Otázkou však zostáva, či by sme si aj potom dokázali vybrať z existujúcej ponuky politických strán. Dosť veľa občanov sa totiž asi rozhoduje na princípe menšieho zla, výbere strany, ktorá asi najmenej uškodí. Asi by teda do hlasovacieho lístka so zoznamom strán mala pribudnúť kolónka „Iná“, „Ani jedna“ alebo „Nevybral som si“. Dovoľte mi popustiť uzdu divokej fantázii a navrhnúť, ako by mohol vyzerať hlasovací lístok budúcnosti.
Jedna možnosť je, aby si občania, ktorí si nedokážu, resp. nechcú zvoliť ani jednu z klasických politických strán, mohli na hlasovacom lístku „vyklikať“ svoj preferenčný profil – postoj v kľúčových otázkach ďalšieho smerovania krajiny v nasledujúcom volebnom období: viac prostriedkov do školstva a zdravotníctva, menej dotácií poľnohospodárom, neskorší odchod do dôchodku, viac sociálnych bytov pre mladé rodiny a seniorov, zrušenie koncesionárskych poplatkov atď. (samozrejme, každý si vyklikajte svoj profil, nie to, čo som tu napísal ja... :-) )
Druhá možnosť je, že na volebnom lístku nebude uvedená žiadna politická strana, ale iba preferenčný profil. A po sčítaní príslušných preferencií na jednotlivé kľúčové otázky sa dozvieme pravdu, čo si myslí a čo chce národ. A právo realizovať vôľu národa dostane tá politická strana alebo koalícia, ktorá sa svojím programom najviac približuje danému profilu. A súčasne sa zmluvne zaviaže, že ho bude plniť. A ak to nedokáže ani jedna, vytvorí sa nová „strana“, v reči ľudí z IT sveta „on demand“ :-). Ale to sa už dostávame k spomínanej skupine apolitických, morálne vyzretých odborníkov. Vláda odborníkov? Kto to kedy počul...? Asi som to už naozaj prehnal, nechal som sa uniesť a zavialo ma to do sféry ťažkého sci-fi. Ale ospravedlňuje ma úvod, pretože som začal slovami „I have a dream“... Okrem toho táto rubrika PCR nesie označenie OpenPark, čo je parafráza na známy londýnsky Hyde Park zaručujúci slobodu prejavu... :-)
Ak máte záujem sa k tejto téme vyjadriť, môžete tak urobiť v jej on-line verzii na ITnews.sk v rubrike Komentáre a úvahy. Na záver si neodpustím selfpromo – podrobnejšie sa téme eDemokracia venujeme v aktuálnom vydaní Infoware.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 6/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Na prvý pohľad by sa zdalo, že vývoj vecí okolo nás prebieha prísne podľa toho, aby nám čím lepšie slúžili. Napríklad výťah. Dopraví nás najkratšou cestou, pohodlne aj na najvyššie poschodia vysokých budov. Alebo auto. Keď ho v nejakej reklame zbavia karosérie, naskytne sa takmer komický obrázok štyroch (či piatich) ľudí, ktorí sú v relatívne pohodlnej, no rozhodne pre daný účel najvhodnejšej polohe. Tie dve sedadlá za sebou a vedľa seba je pre cestujúcich najlepšie riešenie, aké môže byť. Alebo si viete predstaviť iné usporiadanie sedadiel?
Takto by sme mohli ísť rad za radom a videli by sme, že naozaj postupom času veci dostali také tvary a spĺňajú funkcie, aké človek potrebuje. Neplatí to však univerzálne. Napríklad počítač.
Napriek supermasovej produkcii a globálnemu nasadeniu v praxi, je počítač neuveriteľne nepohodlné, nepriateľské, ľahostajné až nevľúdne monštrum, priam patriace do skupiny ľudských nepriateľov. Pod obalom je to síce zázrak miniaturizácie s obrovskými schopnosťami, no rozpráva sa s vami jazykom dvoj- či trojročného dieťaťa a na digitálne otázky očakáva rovnako inteligentné odpovede.
Počítač je zariadenie, na ktoré sa môžete nepochybne spoľahnúť v tom, že sa naň vôbec nemožno spoľahnúť. Bezmocné údaje musíte zálohovať, chrániť pred vírusmi a inými nepriateľmi, veď ani netušíte, kedy niektorá časť vypadne aj s dátami. Prečo? Asi preto, že výrobcom hardvéru aj softvéru je to dosť jedno, podľa toho, čo prinášajú na trh. Najčastejším partnerom používateľa počítača je operačný systém. Potvrdzuje moju teóriu o nepriateľstve úplne novými, ale, žiaľ, nedokončenými verziami, ktoré treba stále ratovať záplatami distribuovanými cez internet. Kto by zrátal, koľkokrát plátali výrobcovia momentálne najviac používané ixpéčka? Mimoriadne dlho očakávaná Vista je dnes najnovšou verziou, ale už sa hovorí o jej nástupcovi. Označujú ho Sedmička. Viem, že pripraviť dobrý operačný systém nie je postaviť domček z kariet. No na vývoji pracujú obrovské tímy, takže žiadna amatérčina...
Operačný systém nie je tým najslabším miestom počítača. Je to komunikácia. V odbornom časopise z roku 1985 som nedávno čítal, že v roku 2000 budem s počítačom komunikovať hlasom, že bude schopný čítať tlačené aj rukou písané texty, že bude spoľahlivý, výkonný, lacný. Nechám na vašom posúdení, ako prognóza dopadla, no myslím, že jej realizácia nie je ani na obzore. A preto časť našej populácie, najmä staršia, je ako hendikepovaná skupina diskriminovaná a vyradená z využívania výpočtovej techniky. Na škodu tohto biznisu, lebo ignoruje časť potenciálnych zákazníkov.
Je zaujímavé, že pozitívne signály v tomto smere prichádzajú od menšinového výrobcu počítačov, firmy Apple. Jej prehrávač MP3- iPod a mobilný telefón iPhone vniesli do svojho segmentu takmer revolúciu. Dotykový displej zjednodušuje komunikáciu, veľké množstvo aplikácií rozširuje možnosti používania a cena, za ktorú ich dostanete, je primeraná, pričom zrejme bude klesať. Ajpod aj ajfoun si ma získali a verím, že konečne naznačujú cestu k poľudšteniu počítača.
QUARK 6/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Takto by sme mohli ísť rad za radom a videli by sme, že naozaj postupom času veci dostali také tvary a spĺňajú funkcie, aké človek potrebuje. Neplatí to však univerzálne. Napríklad počítač.
Napriek supermasovej produkcii a globálnemu nasadeniu v praxi, je počítač neuveriteľne nepohodlné, nepriateľské, ľahostajné až nevľúdne monštrum, priam patriace do skupiny ľudských nepriateľov. Pod obalom je to síce zázrak miniaturizácie s obrovskými schopnosťami, no rozpráva sa s vami jazykom dvoj- či trojročného dieťaťa a na digitálne otázky očakáva rovnako inteligentné odpovede.
Počítač je zariadenie, na ktoré sa môžete nepochybne spoľahnúť v tom, že sa naň vôbec nemožno spoľahnúť. Bezmocné údaje musíte zálohovať, chrániť pred vírusmi a inými nepriateľmi, veď ani netušíte, kedy niektorá časť vypadne aj s dátami. Prečo? Asi preto, že výrobcom hardvéru aj softvéru je to dosť jedno, podľa toho, čo prinášajú na trh. Najčastejším partnerom používateľa počítača je operačný systém. Potvrdzuje moju teóriu o nepriateľstve úplne novými, ale, žiaľ, nedokončenými verziami, ktoré treba stále ratovať záplatami distribuovanými cez internet. Kto by zrátal, koľkokrát plátali výrobcovia momentálne najviac používané ixpéčka? Mimoriadne dlho očakávaná Vista je dnes najnovšou verziou, ale už sa hovorí o jej nástupcovi. Označujú ho Sedmička. Viem, že pripraviť dobrý operačný systém nie je postaviť domček z kariet. No na vývoji pracujú obrovské tímy, takže žiadna amatérčina...
Operačný systém nie je tým najslabším miestom počítača. Je to komunikácia. V odbornom časopise z roku 1985 som nedávno čítal, že v roku 2000 budem s počítačom komunikovať hlasom, že bude schopný čítať tlačené aj rukou písané texty, že bude spoľahlivý, výkonný, lacný. Nechám na vašom posúdení, ako prognóza dopadla, no myslím, že jej realizácia nie je ani na obzore. A preto časť našej populácie, najmä staršia, je ako hendikepovaná skupina diskriminovaná a vyradená z využívania výpočtovej techniky. Na škodu tohto biznisu, lebo ignoruje časť potenciálnych zákazníkov.
Je zaujímavé, že pozitívne signály v tomto smere prichádzajú od menšinového výrobcu počítačov, firmy Apple. Jej prehrávač MP3- iPod a mobilný telefón iPhone vniesli do svojho segmentu takmer revolúciu. Dotykový displej zjednodušuje komunikáciu, veľké množstvo aplikácií rozširuje možnosti používania a cena, za ktorú ich dostanete, je primeraná, pričom zrejme bude klesať. Ajpod aj ajfoun si ma získali a verím, že konečne naznačujú cestu k poľudšteniu počítača.
QUARK 6/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Možno si spomínate na výborný gag, ktorý pred časom zaznieval z dnes už nejestvujúceho rádia TWIST – zabi bobra, zachrániš strom. Spomenula som si naň, keď sme si v čase nástupu jari naplánovali a aj zrealizovali celorodinnú vychádzku do dunajských lužných lesov, v ktorých sa usadili aj bobry. Bolože to radosti, keď ich tam pred rokmi objavili! Potešili sme sa aj my, keď sme natrafili na ich stopy. No dnes, zrejme okrem ochranárov a detí, by ich tam najradšej nikto nevidel. Sú to milé zvieratká, ale nemilosrdne likvidujú les. Staré zdravé stromy kvôli ohryzenej kôre umierajú postojačky. Ani len neposlúžia na účel, na ktorý ich bobry ohlodávajú – aby sa dostali k ich mladým konárikom. Uschnú. Ochrana prírody je potrebná vec, ale nemožno chrániť iba živočíchy, veď aj ochrana krajiny, vegetácie je významná. Lenže, čo s tým? Premiestniť premnožené zvieratá, a tak venovať aj iným oblastiam na Slovensku tento danajský darček, veď ako inak ho nazvať? Alebo regulovať ich stavy lovom? Kto pozná odpoveď? Zrejme je to, ako v mnohých iných prípadoch, výsledkom často až antagonistického vzťahu človek – príroda. Podobných príkladov je veľa, napríklad, v poslednej dobe rezonujú problémy s medveďmi. Nemáte náhodou nejaký nápad, čo by situácii pomohlo? Potešíme sa všetkým vašim návrhom, myšlienkam, radám.
V poslednom čase sa zintenzívnila spolupráca medzi niektorými inštitúciami, vrátane redakcií, ktoré popularizujú vedu a techniku; v počítači mi pribúda pošta od partnerov aj zo zahraničia. Spája nás jediný cieľ – zlepšiť poznanie klasických, ale aj najnovších poznatkov medzi mladými či staršími. Mladých to môže motivovať pri voľbe povolania a starším to zvyšuje vzdelanosť, čo je tiež nesmierne dôležité, lebo vedomosti sú jediným majetkom, ktorý nám nemôže nikto vziať. A čo je zaujímavé, je to aj jediný majetok, ktorý nemožno dediť. Čo sa ukazuje, aj keď sa to nezdá, ako výhoda, lebo vlastná cesta k poznaniu je síce ťažšia, ale pozoruhodnejšia. Navyše, inak to ani nejde, každý z nás procesom poznávania musí prejsť sám. Preto vás chcem poprosiť – pomôžte nám v našich snahách o propagáciu významných informácií zo sveta vedy a techniky. Ako? Napríklad, ak chcete dať niekomu darček, hoci ku koncu školského roka alebo k narodeninám, čo keby to bolo predplatné na QUARK? Čo keby ste každému, s kým si mejlujete, na záver vašej správy pridali vetičku : Mám dobrý tip – pozri si www.equark.sk, ak ťa zaujme, prihlás sa do skvelej súťaže a povedz to ďalej.
Nedávna búrka o slobode tlače, ktorá sa prehnala našou spoločnosťou, ma prinútila zamyslieť sa, ako ja pociťujem tento problém. Som v trochu odlišnom postavení, než väčšina mojich kolegov, lebo nemám nad sebou supervízora. Pátrala som po náplni práce takéhoto človeka, ktorý bežne v redakciách prebýva a zistila som, že je to niekto, kto stojí nad šéfredaktorom a kto v konečnom dôsledku rozhoduje o tom, čo sa uverejní a ako sa to uverejní. V jednom veľkom americkom denníku je vraj sedem supervízorov. Takže slobodu tlače zrejme podmieňujú viaceré faktory. Nechcem ich rozoberať, každý z nás je zodpovedný za svoje činy a v tejto súvislosti naozaj viem, čo je sloboda tlače. Viem, že je to v prvom rade obrovská zodpovednosť za každé napísané a uverejnené písmeno. Quark nepíše o škandáloch, ani ich nevyrába, no ublížiť by mohol. Toho sa strašne bojím, pretože ublíženie tlačeným slovom vlastne nemožno napraviť. Žiadnou opravou, ani sebakritikou. Platí aj tu známe a univerzálne – tvoja sloboda nemôže ohroziť slobodu iného. Preto niektoré príspevky čítam aj viackrát, snažím sa overiť si čím viac faktov, najmä, ak by mohli byť problematické. Napriek tomu sa stane, že nám chybička ujde, našťastie hlavne iba pravopisná. Odpustite nám to.
Koncom apríla som bola v slovinskej Ľubľane na konferencii s názvom Rýchla cesta k zelenšej, elegantnejšej a bezpečnejšej cestnej doprave. Bolo to zaujímavé a najviac sa mi páčila exkurzia do automobilky Renault v Novom Meste. Ale podrobnejšie až nabudúce. Zatiaľ si užívajte nastupujúce leto a napíšte nám, čo pekné vás stretlo.
Heslo Zabi bobra, zachrániš strom platí v dunajských lesoch stopercentne.
QUARK 6/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
V poslednom čase sa zintenzívnila spolupráca medzi niektorými inštitúciami, vrátane redakcií, ktoré popularizujú vedu a techniku; v počítači mi pribúda pošta od partnerov aj zo zahraničia. Spája nás jediný cieľ – zlepšiť poznanie klasických, ale aj najnovších poznatkov medzi mladými či staršími. Mladých to môže motivovať pri voľbe povolania a starším to zvyšuje vzdelanosť, čo je tiež nesmierne dôležité, lebo vedomosti sú jediným majetkom, ktorý nám nemôže nikto vziať. A čo je zaujímavé, je to aj jediný majetok, ktorý nemožno dediť. Čo sa ukazuje, aj keď sa to nezdá, ako výhoda, lebo vlastná cesta k poznaniu je síce ťažšia, ale pozoruhodnejšia. Navyše, inak to ani nejde, každý z nás procesom poznávania musí prejsť sám. Preto vás chcem poprosiť – pomôžte nám v našich snahách o propagáciu významných informácií zo sveta vedy a techniky. Ako? Napríklad, ak chcete dať niekomu darček, hoci ku koncu školského roka alebo k narodeninám, čo keby to bolo predplatné na QUARK? Čo keby ste každému, s kým si mejlujete, na záver vašej správy pridali vetičku : Mám dobrý tip – pozri si www.equark.sk, ak ťa zaujme, prihlás sa do skvelej súťaže a povedz to ďalej.
Nedávna búrka o slobode tlače, ktorá sa prehnala našou spoločnosťou, ma prinútila zamyslieť sa, ako ja pociťujem tento problém. Som v trochu odlišnom postavení, než väčšina mojich kolegov, lebo nemám nad sebou supervízora. Pátrala som po náplni práce takéhoto človeka, ktorý bežne v redakciách prebýva a zistila som, že je to niekto, kto stojí nad šéfredaktorom a kto v konečnom dôsledku rozhoduje o tom, čo sa uverejní a ako sa to uverejní. V jednom veľkom americkom denníku je vraj sedem supervízorov. Takže slobodu tlače zrejme podmieňujú viaceré faktory. Nechcem ich rozoberať, každý z nás je zodpovedný za svoje činy a v tejto súvislosti naozaj viem, čo je sloboda tlače. Viem, že je to v prvom rade obrovská zodpovednosť za každé napísané a uverejnené písmeno. Quark nepíše o škandáloch, ani ich nevyrába, no ublížiť by mohol. Toho sa strašne bojím, pretože ublíženie tlačeným slovom vlastne nemožno napraviť. Žiadnou opravou, ani sebakritikou. Platí aj tu známe a univerzálne – tvoja sloboda nemôže ohroziť slobodu iného. Preto niektoré príspevky čítam aj viackrát, snažím sa overiť si čím viac faktov, najmä, ak by mohli byť problematické. Napriek tomu sa stane, že nám chybička ujde, našťastie hlavne iba pravopisná. Odpustite nám to.
Koncom apríla som bola v slovinskej Ľubľane na konferencii s názvom Rýchla cesta k zelenšej, elegantnejšej a bezpečnejšej cestnej doprave. Bolo to zaujímavé a najviac sa mi páčila exkurzia do automobilky Renault v Novom Meste. Ale podrobnejšie až nabudúce. Zatiaľ si užívajte nastupujúce leto a napíšte nám, čo pekné vás stretlo.
Heslo Zabi bobra, zachrániš strom platí v dunajských lesoch stopercentne.
QUARK 6/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
PC REVUE
Moja nová peňaženka
Tak a je to tu! Zabudnite na koruny, aj na Slovensku bude platiť euro. Nebudeme nič zakrývať, ľudia u nás sa eura skôr boja. Je to predsa len veľká zmena, budeme používať rovnakú menu ako krajiny, ktorých ekonomika je podľa mňa oveľa vyspelejšia. Mám o tom pre vás niekoľko postrehov.
Keď som začal takpovediac „profesijne“ cestovať po svete a s trochou preháňania som menil hlavne európske krajiny skoro tak často ako ponožky, bolo euro pre mňa jednoznačne vítané. Spomínam si, že som mal v tom čase šesť peňaženiek – na americké doláre, anglické libry, nemecké marky, francúzske franky, české koruny a, samozrejme, slovenské koruny. S takouto výbavou som bol pripravený na návštevu takmer všetkých krajín. Problém som mal hlavne s mincami. Tie som obyčajne po príchode domov vysypal na jednu kopu. To bolo síce rýchle, ale nepoužiteľné riešenie. Na ich oddelenie som totiž nikdy nemal čas, a tak mi mince na kôpke v podobe nechceného suveníru ostali až dodnes. Tieto meny pritom dávno stratili svoju platnosť a boli nahradené eurom. Ešte šťastie, že som to nikdy nespočítal a neprerátal na koruny, asi by ma riadne zamrzelo, koľko umŕtveného kapitálu mám teraz v zásuvke písacieho stola. Po tom, ako väčšina západnej Európy prešla na euro, mal som už len peňaženku na euro, doláre a české a slovenské koruny, mince som si odkladal oddelene. Problém bol už len v tom, že som ich často nevedel nájsť, ale nakoniec sa pred cestou vždy objavili.
Druhý poznatok v súvislosti s pobytom v zahraničí bol ten, že nikdy by som nemal prepočítavať ceny v zahraničí na slovenské koruny. Keby som to urobil, asi by som sa po zistení „skutočnej“ ceny ani nenaobedoval, nenavštívil by som toľko zaujímavých miest a určite nevyužíval tamojšie služby. Zvykol som si na jednoduchú stratégiu: toto je objem peňazí, ktorý mám v peňaženke, a z toho musím vydržať príslušný počet dní. Jasné, občas mi to nedalo, prepočítal som a veru hlavne služby sú v zahraničí minimálne trikrát drahšie ako nás. K holičovi by som tu teda tak skoro asi nešiel.
Slovensko teraz pristupuje k euru. Čo to pre mňa znamená? Dobrá správa je, že už nemusím mať špeciálnu peňaženku na euro, bude to tá, ktorú používam aj doma. Moja stratégia o neprepočítavaní mien sa však skončila. Ihneď totiž budem vedieť, čo koľko stojí, už sa to nebude dať skryť. Asi tak budem viac rozmýšľať, do čoho investovať a do čoho radšej nie.
Drobné mince – teda eurocenty – sú špeciálna kategória. Najmenšia minca je 1 eurocent, to je tak okolo 30 halierov, teda menej ako naša najmenšia 50-halierová minca. To je bez problémov. Na druhej strane je 2-eurová, teda niečo nad 60 korún. Najmenšia papierová bankovka má však hodnotu 5 eur, čo je viac ako 150 Sk. Vzhľadom na súčasné ceny u nás je jasné, že moja súčasná peňaženka kapacitne stačiť asi nebude. Musím mať takú, ktorá má veľký priestor na mince a asi bude musieť byť dimenzovaná na väčšiu hmotnosť. Špeciálne som si pozháňal drobné eurá, dal ich do hrsti a skutočne je toho za viac ako 1000 Sk.
Veľa sa u nás hovorí o tom, že ceny tovarov a služieb sa prechodom na euro nesmú zmeniť, kontrolovať to bude Slovenská obchodná inšpekcia. Osobne to nepokladám za reálne, ceny by išli hore aj bez príchodu eura, stačí sa pozrieť na cenu nafty, ale aj potravín. Aby som však bol na prechod na euro pripravený, pozrel som si odporúčania SOI detailnejšie. SOI radí, aby sme si sumu pri platbe sami zaokrúhľovali, nedávali prepitné a nechávali si vydať všetko do posledného centa. V poriadku, fakt si teda kúpim novú peňaženku na veľa drobných, zaokrúhľovanie pri platbe v bežných obchodoch som nikdy ani nerobil. Ale trochu čudné sa mi zdá to odporúčanie o prepitnom. Všade na svete existujú prípady, keď sa prepitné jednoducho očakáva.
Spomínam si na jeden prípad, keď som sa pred rokmi rozhodol ísť na večeru s kolegom v USA. Vtedy som mal len málo skúseností s touto krajinou. Všetko prebehlo bez problémov, až došlo na platenie a suma bola 47,50 USD. Pripomeniem, že v tom čase bol dolár ešte okolo 35 Sk. Čašníkovi som nechal rovných 50 USD, prepitné bolo teda viac ako 80 Sk a to by som na Slovensku v žiadnej reštaurácii určite nedal. Ostali sme ešte chvíľku pri stole a počas nej prišiel za mnou majiteľ reštaurácie a chcel vedieť, s čím presne som bol nespokojný. Inými slovami, prišiel reklamovať prepitné . Bolo jasné, že som stúpil vedľa, no na mojej angličtine bolo hneď jasne vidieť, že som zrejme z východnej Európy. Čašník, inak z Chorvátska, mi vysvetlil, že s prepitným sa v americkej reštaurácii počíta do tej miery, že štát z neho vyberá dane. A jeho bežná výška je minimálne 10 % zo sumy so zaokrúhlením hore, teda ja som za prepitné dlžný ešte dva až tri doláre. A čašník z celej očakávanej sumy zaplatí daň, inými slovami, pri mojom prepitnom na mne prerobil.
Viem, toto je prípad, ktorý je zasadený do úplne iného prostredia. Ale aj na Slovensku je predsa len dobrým zvykom dávať v reštaurácii prepitné, neverím, že by zamestnanci SOI o tom nevedeli. Je to jednoducho vyjadrenie toho, že so službami ste boli naozaj spokojní. Len u nás celá suma ostane vo vrecku niekoho v reštaurácii, zatiaľ čo v USA si na svoje chce prísť aj štát (haló, páni poslanci, dobrý nápad, však?). Prepitné v reštaurácii je jednoducho zvyk.
Pýtate sa, ako to bude s cenami za počítačovú výbavu? Myslím si, že ceny tovarov i softvéru sú vyrovnané už teraz, v podstate závisí len od kurzu dolára, eura a koruny. Keďže kurz bude najprv pevný, od budúceho roka koruna vôbec nebude, ostane nám už len prepočet medzi dvoma hlavnými menami. Myslím si, že výrazne zdražejú služby, resp. objavia sa nové služby za príslušné sumy. V zahraničí je napr. bežné, že existujú špecializované firmy, ktoré pomôžu napr. s inštaláciou programu, odhalením poruchy počítača či nastavením softvéru. U nás sa to robí zatiaľ s pomocou šikovných známych, často výmenou za inú službu. Servisná služby s výjazdom na miesto inštalácie je veľká výnimka.
Aký je teda môj postoj k euru? V pozitívnom zmysle slova sme našou polohou v Európe asi odsúdení na prechod k tejto mene, otázka je kedy. Zodpovední ľudia, ktorých sme si zvolili, hovoria, že optimálny čas je teraz. Ja neviem, určite nemám toľko informácií ako oni. Pravda je však taká, že ak na rokovaní s českými firmami hovoríme o zavedení eura u nás (a u nich nie), nezávidia nám tak, ako by som od nich očakával. A to mi je fakt trochu podozrivé...
Príjemné čítanie júnového vydania PC REVUE a čo najlepší výmenný kurz koruny praje
Ondrej Macko
19. mája 2008
PC REVUE 6/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a je to tu! Zabudnite na koruny, aj na Slovensku bude platiť euro. Nebudeme nič zakrývať, ľudia u nás sa eura skôr boja. Je to predsa len veľká zmena, budeme používať rovnakú menu ako krajiny, ktorých ekonomika je podľa mňa oveľa vyspelejšia. Mám o tom pre vás niekoľko postrehov.
Keď som začal takpovediac „profesijne“ cestovať po svete a s trochou preháňania som menil hlavne európske krajiny skoro tak často ako ponožky, bolo euro pre mňa jednoznačne vítané. Spomínam si, že som mal v tom čase šesť peňaženiek – na americké doláre, anglické libry, nemecké marky, francúzske franky, české koruny a, samozrejme, slovenské koruny. S takouto výbavou som bol pripravený na návštevu takmer všetkých krajín. Problém som mal hlavne s mincami. Tie som obyčajne po príchode domov vysypal na jednu kopu. To bolo síce rýchle, ale nepoužiteľné riešenie. Na ich oddelenie som totiž nikdy nemal čas, a tak mi mince na kôpke v podobe nechceného suveníru ostali až dodnes. Tieto meny pritom dávno stratili svoju platnosť a boli nahradené eurom. Ešte šťastie, že som to nikdy nespočítal a neprerátal na koruny, asi by ma riadne zamrzelo, koľko umŕtveného kapitálu mám teraz v zásuvke písacieho stola. Po tom, ako väčšina západnej Európy prešla na euro, mal som už len peňaženku na euro, doláre a české a slovenské koruny, mince som si odkladal oddelene. Problém bol už len v tom, že som ich často nevedel nájsť, ale nakoniec sa pred cestou vždy objavili.
Druhý poznatok v súvislosti s pobytom v zahraničí bol ten, že nikdy by som nemal prepočítavať ceny v zahraničí na slovenské koruny. Keby som to urobil, asi by som sa po zistení „skutočnej“ ceny ani nenaobedoval, nenavštívil by som toľko zaujímavých miest a určite nevyužíval tamojšie služby. Zvykol som si na jednoduchú stratégiu: toto je objem peňazí, ktorý mám v peňaženke, a z toho musím vydržať príslušný počet dní. Jasné, občas mi to nedalo, prepočítal som a veru hlavne služby sú v zahraničí minimálne trikrát drahšie ako nás. K holičovi by som tu teda tak skoro asi nešiel.
Slovensko teraz pristupuje k euru. Čo to pre mňa znamená? Dobrá správa je, že už nemusím mať špeciálnu peňaženku na euro, bude to tá, ktorú používam aj doma. Moja stratégia o neprepočítavaní mien sa však skončila. Ihneď totiž budem vedieť, čo koľko stojí, už sa to nebude dať skryť. Asi tak budem viac rozmýšľať, do čoho investovať a do čoho radšej nie.
Drobné mince – teda eurocenty – sú špeciálna kategória. Najmenšia minca je 1 eurocent, to je tak okolo 30 halierov, teda menej ako naša najmenšia 50-halierová minca. To je bez problémov. Na druhej strane je 2-eurová, teda niečo nad 60 korún. Najmenšia papierová bankovka má však hodnotu 5 eur, čo je viac ako 150 Sk. Vzhľadom na súčasné ceny u nás je jasné, že moja súčasná peňaženka kapacitne stačiť asi nebude. Musím mať takú, ktorá má veľký priestor na mince a asi bude musieť byť dimenzovaná na väčšiu hmotnosť. Špeciálne som si pozháňal drobné eurá, dal ich do hrsti a skutočne je toho za viac ako 1000 Sk.
Veľa sa u nás hovorí o tom, že ceny tovarov a služieb sa prechodom na euro nesmú zmeniť, kontrolovať to bude Slovenská obchodná inšpekcia. Osobne to nepokladám za reálne, ceny by išli hore aj bez príchodu eura, stačí sa pozrieť na cenu nafty, ale aj potravín. Aby som však bol na prechod na euro pripravený, pozrel som si odporúčania SOI detailnejšie. SOI radí, aby sme si sumu pri platbe sami zaokrúhľovali, nedávali prepitné a nechávali si vydať všetko do posledného centa. V poriadku, fakt si teda kúpim novú peňaženku na veľa drobných, zaokrúhľovanie pri platbe v bežných obchodoch som nikdy ani nerobil. Ale trochu čudné sa mi zdá to odporúčanie o prepitnom. Všade na svete existujú prípady, keď sa prepitné jednoducho očakáva.
Spomínam si na jeden prípad, keď som sa pred rokmi rozhodol ísť na večeru s kolegom v USA. Vtedy som mal len málo skúseností s touto krajinou. Všetko prebehlo bez problémov, až došlo na platenie a suma bola 47,50 USD. Pripomeniem, že v tom čase bol dolár ešte okolo 35 Sk. Čašníkovi som nechal rovných 50 USD, prepitné bolo teda viac ako 80 Sk a to by som na Slovensku v žiadnej reštaurácii určite nedal. Ostali sme ešte chvíľku pri stole a počas nej prišiel za mnou majiteľ reštaurácie a chcel vedieť, s čím presne som bol nespokojný. Inými slovami, prišiel reklamovať prepitné . Bolo jasné, že som stúpil vedľa, no na mojej angličtine bolo hneď jasne vidieť, že som zrejme z východnej Európy. Čašník, inak z Chorvátska, mi vysvetlil, že s prepitným sa v americkej reštaurácii počíta do tej miery, že štát z neho vyberá dane. A jeho bežná výška je minimálne 10 % zo sumy so zaokrúhlením hore, teda ja som za prepitné dlžný ešte dva až tri doláre. A čašník z celej očakávanej sumy zaplatí daň, inými slovami, pri mojom prepitnom na mne prerobil.
Viem, toto je prípad, ktorý je zasadený do úplne iného prostredia. Ale aj na Slovensku je predsa len dobrým zvykom dávať v reštaurácii prepitné, neverím, že by zamestnanci SOI o tom nevedeli. Je to jednoducho vyjadrenie toho, že so službami ste boli naozaj spokojní. Len u nás celá suma ostane vo vrecku niekoho v reštaurácii, zatiaľ čo v USA si na svoje chce prísť aj štát (haló, páni poslanci, dobrý nápad, však?). Prepitné v reštaurácii je jednoducho zvyk.
Pýtate sa, ako to bude s cenami za počítačovú výbavu? Myslím si, že ceny tovarov i softvéru sú vyrovnané už teraz, v podstate závisí len od kurzu dolára, eura a koruny. Keďže kurz bude najprv pevný, od budúceho roka koruna vôbec nebude, ostane nám už len prepočet medzi dvoma hlavnými menami. Myslím si, že výrazne zdražejú služby, resp. objavia sa nové služby za príslušné sumy. V zahraničí je napr. bežné, že existujú špecializované firmy, ktoré pomôžu napr. s inštaláciou programu, odhalením poruchy počítača či nastavením softvéru. U nás sa to robí zatiaľ s pomocou šikovných známych, často výmenou za inú službu. Servisná služby s výjazdom na miesto inštalácie je veľká výnimka.
Aký je teda môj postoj k euru? V pozitívnom zmysle slova sme našou polohou v Európe asi odsúdení na prechod k tejto mene, otázka je kedy. Zodpovední ľudia, ktorých sme si zvolili, hovoria, že optimálny čas je teraz. Ja neviem, určite nemám toľko informácií ako oni. Pravda je však taká, že ak na rokovaní s českými firmami hovoríme o zavedení eura u nás (a u nich nie), nezávidia nám tak, ako by som od nich očakával. A to mi je fakt trochu podozrivé...
Príjemné čítanie júnového vydania PC REVUE a čo najlepší výmenný kurz koruny praje
Ondrej Macko
19. mája 2008
PC REVUE 6/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 1. mája 2008
BCMOBIL & TECHBOX
SEDEM STATOČNÝCH
Na stole mi leží posledný produkt do májového čísla, navigácia Navigon Porsche Design P‘9611, ktorá mi niekoľko dní robila spoločnosť pri jazdení v bratislavských uliciach a blízkom okolí. Skôr, než sa pustím do jej recenzovania, nedá mi najskôr nenapísať editorial, ktorý bežne pripravujem ako poslednú stránku časopisu. Pri kontrolovaní obsahu ma totiž prekvapil celkový počet 40 testovaných produktov v tomto, už dvadsiatom vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX. Wow, hovorím si. Príde mi to ako včera, keď svetlo sveta uzrelo prvé vydanie vtedy ešte dvojmesačníka ::bcmobil.sk, taký bol totiž názov nášho časopisu pri uvedení na trh v roku 2005.
Prečo ten malý návrat do minulosti? Nie, neoslavujeme výročie založenia časopisu, ale spomenul som si na počet testovaných produktov, v tom čase najmä mobilných telefónov. Celkom sme v čísle 1/2005 testovali desať produktov, v nasledujúcom dokonca iba deväť. A to sme mali na prípravu celé dva mesiace... Mesačníkom sme od začiatku roka 2007. Pýtate sa, ako to vlastne stíhame? Najväčšia vďaka rozhodne patrí väčšiemu redakčnému tímu, ktorý v súčasnosti tvorí takmer tucet redaktorov a externých spolupracovníkov. Samozrejme, nie všetci testujú a píšu recenzie, produkty si prerozdeľujeme siedmi. Verím, že ste s našou prácou, alebo inak povedané, s naším nadšením, spokojní. Keďže na testovanie noviniek sa vždy veľmi tešíme, nazývať to len prácou by nebolo úplne na mieste.
Po prvýkrát sme práve v tomto májovom vydaní testovali aj videoprojektor, ktorý je dokonca výnimočný krátkou projekčnou vzdialenosťou. Taktiež by som rád upozornil na vydarenú outdoorovú navigáciu Garmin Colorado 300, ktorej unikátnu podporu Geocachingu ocenia najmä novodobí hľadači pokladov. V redakcii sme sa v premiére tešili aj na UMPC zariadenie HTC Shift, ktoré ale bohužiaľ neponúka telefonické funkcie. Zato už v minulom čísle avizovaný Samsung D880, ktorý môžete vyhrať aj v našej pravidelnej SMS súťaži, bude určite veľkým lákadlom pre tých, ktorí uvítajú telefón pre dve SIM karty. V ďalšom pokračovaní rubriky VEĽKÝ PREHĽAD sme sa tento krát “vrhli” na osemnásť MP3/MP4 prehrávačov a budeme radi, ak sa zapojíte do špeciálnej súťažnej ankety, v ktorej môžete vyhrať až päť štýlových 1 GB MP3 prehrávačov Creative ZEN Stone s reproduktorom.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Na stole mi leží posledný produkt do májového čísla, navigácia Navigon Porsche Design P‘9611, ktorá mi niekoľko dní robila spoločnosť pri jazdení v bratislavských uliciach a blízkom okolí. Skôr, než sa pustím do jej recenzovania, nedá mi najskôr nenapísať editorial, ktorý bežne pripravujem ako poslednú stránku časopisu. Pri kontrolovaní obsahu ma totiž prekvapil celkový počet 40 testovaných produktov v tomto, už dvadsiatom vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX. Wow, hovorím si. Príde mi to ako včera, keď svetlo sveta uzrelo prvé vydanie vtedy ešte dvojmesačníka ::bcmobil.sk, taký bol totiž názov nášho časopisu pri uvedení na trh v roku 2005.
Prečo ten malý návrat do minulosti? Nie, neoslavujeme výročie založenia časopisu, ale spomenul som si na počet testovaných produktov, v tom čase najmä mobilných telefónov. Celkom sme v čísle 1/2005 testovali desať produktov, v nasledujúcom dokonca iba deväť. A to sme mali na prípravu celé dva mesiace... Mesačníkom sme od začiatku roka 2007. Pýtate sa, ako to vlastne stíhame? Najväčšia vďaka rozhodne patrí väčšiemu redakčnému tímu, ktorý v súčasnosti tvorí takmer tucet redaktorov a externých spolupracovníkov. Samozrejme, nie všetci testujú a píšu recenzie, produkty si prerozdeľujeme siedmi. Verím, že ste s našou prácou, alebo inak povedané, s naším nadšením, spokojní. Keďže na testovanie noviniek sa vždy veľmi tešíme, nazývať to len prácou by nebolo úplne na mieste.
Po prvýkrát sme práve v tomto májovom vydaní testovali aj videoprojektor, ktorý je dokonca výnimočný krátkou projekčnou vzdialenosťou. Taktiež by som rád upozornil na vydarenú outdoorovú navigáciu Garmin Colorado 300, ktorej unikátnu podporu Geocachingu ocenia najmä novodobí hľadači pokladov. V redakcii sme sa v premiére tešili aj na UMPC zariadenie HTC Shift, ktoré ale bohužiaľ neponúka telefonické funkcie. Zato už v minulom čísle avizovaný Samsung D880, ktorý môžete vyhrať aj v našej pravidelnej SMS súťaži, bude určite veľkým lákadlom pre tých, ktorí uvítajú telefón pre dve SIM karty. V ďalšom pokračovaní rubriky VEĽKÝ PREHĽAD sme sa tento krát “vrhli” na osemnásť MP3/MP4 prehrávačov a budeme radi, ak sa zapojíte do špeciálnej súťažnej ankety, v ktorej môžete vyhrať až päť štýlových 1 GB MP3 prehrávačov Creative ZEN Stone s reproduktorom.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
Nočná mora z (Elm) Email Street
Poznáte starú grécku báj o oblude menom Hydra, ktorej po tom, čo jej hrdina odsekol hlavu, namiesto jednej narástli hneď ďalšie dve? Alebo tú, ako Sizyfos za trest musel tlačiť do kopca veľký balvan, a keď už bol tesne pred vrcholom, vždy sa mu vyšmykol a skotúľal zase na začiatok? Presne tie pocity zažívam aj ja pri dennodennej snahe udržať svoj mailbox pod kontrolou. Totiž vždy, keď večer vypínam počítač s výdychom, že už je väčšina veci ako-tak vybavená, viem, že ráno sa to celé začne odznovu. V takejto situácii je vyhliadka na služobku alebo dovolenku bez možnosti pripojenia na sieť pomerne traumatizujúca záležitosť, pretože viete, čo na vás čaká po návrate do civilizácie...
Trochu by však pomohlo, keby sa viac dodržiavali aspoň základné zásady elektronickej korešpondencie na spôsob rozšírenej verzie netikety. Typickým neduhom napríklad je, že sa nedobrovoľne dostanete na Cc nejakej nepodstatnej hromadnej e-mailovej komunikácie medzi známymi známych niektorého vášho kamaráta, kde sa dohadujú na víkendovej „žúrke“... V prípade podnikového prostredia sa podľa niektorých odhadov objem elektronickej korešpondencie, kde sa dostanete na Cc aj v prípade, že sa vás obsah priamo vôbec netýka, môže pohybovať až okolo 70 – 80 %.
Ďalší neduh je preposielanie príloh s dokumentmi, v ktorých sú vložené obrázky vo veľkom rozlíšení. Preposielanie obchodných ponúk v prezentáciách s obrázkami s veľkosťou 5 ÷ 10 MB môže byť z pohľadu odosielateľa naozaj „impresívne“. Z pohľadu príjemcu však v konečnom dôsledku môže byť kontraproduktívne, keďže ten môže mať obmedzenú veľkosť mailboxu alebo nastavené blokovanie veľkých správ, takže sa mu daná ponuka ani nedoručí. A v prípade, že sa mu aj doručí, môže vyvolať negatívne emócie, pretože mu zbytočne zahlcuje mailbox. Pritom stačí pri ukladaní daného dokumentu či prezentácie predvoliť, aby sa obrázky skomprimovali, alebo si vybrať uloženie na elektronické publikovanie, ktoré automaticky zmenší rozlíšenie vložených obrázkov.
V prípade privátneho preposielania zábavných videí a obrázkových prezentácií v prílohe e-mailov medzi kamarátmi to ešte tolerujem, veď koniec koncov aj ja sa rád zabavím. Ale vždy, keď príde niečo väčšie, prílohu si najprv uložím na disk a daný e-mail permanentne vymažem, nech mi poštový súbor nerastie do závratných výšok. Na tomto mieste by som preto odporúčal, nech si ľudia navzájom nepreposielajú celé prílohy, ale len link na dané video, prezentáciu atď. na niektorom overenom, bezpečnom webovom serveri. V opačnom prípade to dopadne tak, ako to bežne funguje v súčasnosti – že sa internetom celkom zbytočne šíria poštou x MB veľké videá v milión kópiách, hoci naozaj stačí poslať len link, prípadne aj s komentárom. Kliknem, pozriem, fajn, zasmial som sa, ideme ďalej. Ak sa mi to zvlášť páči, stiahnem si to na disk. A nezriedka sa stane, že tú istú prílohu dostanem v priebehu pár dní či týždňov niekoľkokrát z viacerých strán...
Ďalším pravidlom by malo byť, aby sa pracovné poštové konto používalo iba na pracovné veci, na súkromné si treba zriadiť niečo separátne. Je na to viacero dôvodov, ak sa aj niekomu nepáčia príslušné interné podnikové predpisy, treba aspoň vo vlastnom záujme zvážiť väčšiu prehľadnosť, súkromie, bezpečnosť, poriadok atď.
Takisto si treba zvážiť, čo všetko treba, resp. má zmysel dávať do e-mailu, či niekedy nie je lepšie zavolať si alebo stretnúť sa, urobiť si krátku poradu a naraz prebrať viacero vecí. A neposielať hneď každú hlúposť.
Rovnako fajn by bolo, keby sa ľudia naučili správne formulovať svoje myšlienky, otázky, požiadavky a následne aj obsah e-mailu. Najmä v pracovnom styku nemá zmysel koncipovať dlhé komplikované súvetia. Treba jasne a stručne (najlepšie v bodoch, čo, kto, kedy a ako) opísať podstatu veci, a nie generovať „slohové práce“.
Na druhej strane treba dodržiavať aspoň základnú kultúru. Nepoužívanie diakritiky a voľná, otvorená vetná skladba je podľa mňa v pohode, ale myšlienkový guláš niektorých mailov či taká zmes preklepov, že sa nedá pochopiť, o čo vlastne autorovi ide, je fakt aj na mňa trochu priveľa. A zbytočne to zaťažuje.
A našlo by sa ešte zopár ďalších odporúčaní a pravidiel. Bolo by dobré, keby sa niečo podobné vrátane netikety plus pravidiel ochrany pred nevhodným obsahom alebo návodov, ako sa bezpečne správať na internete, stalo súčasťou školských učebných osnov alebo kurzov na získanie počítačového „vodičského preukazu“ typu ECDL. Ale možno to už je alebo sa aspoň niečo také pripravuje. Aspoň pevne dúfam, a ak nie, vrúcne to odporúčam...
Nie sú to recepty, ako poraziť spomínanú Hydru, ale ak sa budú dodržiavať, môžu aspoň trochu uľahčiť a spríjemniť náš každodenný neľútostný boj bez víťazov. Inak by zvíťazila tá beštia, pretože taký Herkules, ktorý by ju dokázal definitívne zlikvidovať, sa asi ešte nenarodil... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Poznáte starú grécku báj o oblude menom Hydra, ktorej po tom, čo jej hrdina odsekol hlavu, namiesto jednej narástli hneď ďalšie dve? Alebo tú, ako Sizyfos za trest musel tlačiť do kopca veľký balvan, a keď už bol tesne pred vrcholom, vždy sa mu vyšmykol a skotúľal zase na začiatok? Presne tie pocity zažívam aj ja pri dennodennej snahe udržať svoj mailbox pod kontrolou. Totiž vždy, keď večer vypínam počítač s výdychom, že už je väčšina veci ako-tak vybavená, viem, že ráno sa to celé začne odznovu. V takejto situácii je vyhliadka na služobku alebo dovolenku bez možnosti pripojenia na sieť pomerne traumatizujúca záležitosť, pretože viete, čo na vás čaká po návrate do civilizácie...
Trochu by však pomohlo, keby sa viac dodržiavali aspoň základné zásady elektronickej korešpondencie na spôsob rozšírenej verzie netikety. Typickým neduhom napríklad je, že sa nedobrovoľne dostanete na Cc nejakej nepodstatnej hromadnej e-mailovej komunikácie medzi známymi známych niektorého vášho kamaráta, kde sa dohadujú na víkendovej „žúrke“... V prípade podnikového prostredia sa podľa niektorých odhadov objem elektronickej korešpondencie, kde sa dostanete na Cc aj v prípade, že sa vás obsah priamo vôbec netýka, môže pohybovať až okolo 70 – 80 %.
Ďalší neduh je preposielanie príloh s dokumentmi, v ktorých sú vložené obrázky vo veľkom rozlíšení. Preposielanie obchodných ponúk v prezentáciách s obrázkami s veľkosťou 5 ÷ 10 MB môže byť z pohľadu odosielateľa naozaj „impresívne“. Z pohľadu príjemcu však v konečnom dôsledku môže byť kontraproduktívne, keďže ten môže mať obmedzenú veľkosť mailboxu alebo nastavené blokovanie veľkých správ, takže sa mu daná ponuka ani nedoručí. A v prípade, že sa mu aj doručí, môže vyvolať negatívne emócie, pretože mu zbytočne zahlcuje mailbox. Pritom stačí pri ukladaní daného dokumentu či prezentácie predvoliť, aby sa obrázky skomprimovali, alebo si vybrať uloženie na elektronické publikovanie, ktoré automaticky zmenší rozlíšenie vložených obrázkov.
V prípade privátneho preposielania zábavných videí a obrázkových prezentácií v prílohe e-mailov medzi kamarátmi to ešte tolerujem, veď koniec koncov aj ja sa rád zabavím. Ale vždy, keď príde niečo väčšie, prílohu si najprv uložím na disk a daný e-mail permanentne vymažem, nech mi poštový súbor nerastie do závratných výšok. Na tomto mieste by som preto odporúčal, nech si ľudia navzájom nepreposielajú celé prílohy, ale len link na dané video, prezentáciu atď. na niektorom overenom, bezpečnom webovom serveri. V opačnom prípade to dopadne tak, ako to bežne funguje v súčasnosti – že sa internetom celkom zbytočne šíria poštou x MB veľké videá v milión kópiách, hoci naozaj stačí poslať len link, prípadne aj s komentárom. Kliknem, pozriem, fajn, zasmial som sa, ideme ďalej. Ak sa mi to zvlášť páči, stiahnem si to na disk. A nezriedka sa stane, že tú istú prílohu dostanem v priebehu pár dní či týždňov niekoľkokrát z viacerých strán...
Ďalším pravidlom by malo byť, aby sa pracovné poštové konto používalo iba na pracovné veci, na súkromné si treba zriadiť niečo separátne. Je na to viacero dôvodov, ak sa aj niekomu nepáčia príslušné interné podnikové predpisy, treba aspoň vo vlastnom záujme zvážiť väčšiu prehľadnosť, súkromie, bezpečnosť, poriadok atď.
Takisto si treba zvážiť, čo všetko treba, resp. má zmysel dávať do e-mailu, či niekedy nie je lepšie zavolať si alebo stretnúť sa, urobiť si krátku poradu a naraz prebrať viacero vecí. A neposielať hneď každú hlúposť.
Rovnako fajn by bolo, keby sa ľudia naučili správne formulovať svoje myšlienky, otázky, požiadavky a následne aj obsah e-mailu. Najmä v pracovnom styku nemá zmysel koncipovať dlhé komplikované súvetia. Treba jasne a stručne (najlepšie v bodoch, čo, kto, kedy a ako) opísať podstatu veci, a nie generovať „slohové práce“.
Na druhej strane treba dodržiavať aspoň základnú kultúru. Nepoužívanie diakritiky a voľná, otvorená vetná skladba je podľa mňa v pohode, ale myšlienkový guláš niektorých mailov či taká zmes preklepov, že sa nedá pochopiť, o čo vlastne autorovi ide, je fakt aj na mňa trochu priveľa. A zbytočne to zaťažuje.
A našlo by sa ešte zopár ďalších odporúčaní a pravidiel. Bolo by dobré, keby sa niečo podobné vrátane netikety plus pravidiel ochrany pred nevhodným obsahom alebo návodov, ako sa bezpečne správať na internete, stalo súčasťou školských učebných osnov alebo kurzov na získanie počítačového „vodičského preukazu“ typu ECDL. Ale možno to už je alebo sa aspoň niečo také pripravuje. Aspoň pevne dúfam, a ak nie, vrúcne to odporúčam...
Nie sú to recepty, ako poraziť spomínanú Hydru, ale ak sa budú dodržiavať, môžu aspoň trochu uľahčiť a spríjemniť náš každodenný neľútostný boj bez víťazov. Inak by zvíťazila tá beštia, pretože taký Herkules, ktorý by ju dokázal definitívne zlikvidovať, sa asi ešte nenarodil... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Pred časom sme mali spolupracovníka, ktorý sa, dokonca tri razy, stretol na Srí Lanke s legendou svetovej sci-fi Arthurom C. Clarkom. Vďaka jeho návštevám u známeho spisovateľa s veľkou komunikačnou parabolou na streche sme sa všeličo dozvedeli o tom, ako žije a tvorí, aké má predstavy o svete v budúcnosti, aj o jeho nových projektoch, ktoré pripravoval, no doteraz ich nepublikoval. Žiaľ, už nebude mať túto možnosť. Na Jozefa sa celý svet dozvedel, že autor Vesmírnej odysey navždy odišiel. Práve dielo 2001:Vesmírna odysea sa stalo kultovým filmom s nezabudnuteľnou veľkolepou úvodnou hudbou, ako aj faktom, že prišlo do kín tesne pred prvým pristátím človeka na Mesiaci v roku 1968, ktoré sprevádzali mnohé otázniky. Sir A. C. Clark spájal odbornú erudíciu a fantáziu, čo sa neprejavovalo iba v literatúre, ale vďaka nemu vznikli napríklad geostacionárne družice, ktoré aj dnes umožňujú celosvetovú televíznu, rádiovú a dátovú sieť. Dožil sa krásneho veku, oslávil deväťdesiatku, zanechal nám monumentálne dielo, ale aj veľké prázdne miesto, ktoré nikto nikdy nezaplní. Určite prídu do literatúry aj do vedy nevšedné a výnimočné osobnosti. Hlboko ľudský optimista Clark však už, žiaľ, patrí minulosti s obrovským odkazom pre dnešok aj zajtrajšok.
Budúcnosťou pre nás, hoci blízkou, je aj prechod na euro. Nemôžem povedať, že by som sa na novú menu tešila, čaká nás všetkých dlhý a neľahký proces uvedomovania si, že jedno euro nie je jedna koruna, dokonca ani desať a že pol eura nie je päťdesiat halierov. Bude mi ľúto za našimi krásnymi bankovkami (je, dúfam, jasné, že mám na mysli námety a ich výtvarné spracovanie). Verme, že nám táto reforma niečo prinesie. Nám, občanom, každému z nás, lebo to by mal byť najvyšší záujem takýchto zmien. Zdá sa vám, že priskoro nariekam? Nenariekam, ale keď distribučné spoločnosti už na jar chceli vedieť, koľko bude stáť Quark v eurách, dosť dlho mi trvalo, kým som si predstavila proces prechodu na novú menu so všetkými detailmi. Čo sme im odpovedali? Iba všeobecne – ak budeme poznať referenčný kurz, prepočítame to na tri desatinné miesta a budeme zaokrúhľovať. Takže, dobrá správa – cenu Quarku pri prechode na európsku menu od nového roka my nemeníme. Ďalšia správa – ak to našim bankárom prejde, tí, čo si náš časopis predplatia do konca tohto roka, budú platiť korunami, od januára už v eurách. Jeden z našich vymýšľavých čitateľov sa ma mejlom opýtal, či si nemôže Quark predplatiť v tomto roku, teda v korunách, napríklad na tri roky dopredu. Zmohla som sa na stručnú odpoveď – bez komentára a pri tej aj ostanem.
Minule ma celkom potešilo, že nás zaregistrovala Európska komisia, vďaka čomu dostal Quark pozvanie do Bruselu na environmentálny brífing, o ktorom sa dočítate na strane... Zo Slovenska sme boli jediné médium. Je potešiteľné, že sme prenikli aj do sveta. Snažíme sa, ako vieme aj tu, doma. Napríklad, minulý mesiac dostali čitatelia na stredných i základných školách časopis Mladý vedec, v ktorom bol vložený aj náš mesačník. Okrem toho sme sa boli pozrieť na Istrobote, tradičnej súťažnej prehliadke robotov na Fakulte elektrotechniky a informatiky, kde sa tiež zopár Quarkov dostalo medzi mladých ľudí. Rozbiehame kopec projektov, o ktorých radšej nechcem nič prezrádzať, aby som to nezakríkla (inak nie som poverčivá). Ak vyjdú, určite si ich v časopise všimnete. Mali by to byť opäť súťaže o atraktívne ceny. Plánujeme spoluprácu s ďalšími časopismi... Tak držte palce.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 5/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Budúcnosťou pre nás, hoci blízkou, je aj prechod na euro. Nemôžem povedať, že by som sa na novú menu tešila, čaká nás všetkých dlhý a neľahký proces uvedomovania si, že jedno euro nie je jedna koruna, dokonca ani desať a že pol eura nie je päťdesiat halierov. Bude mi ľúto za našimi krásnymi bankovkami (je, dúfam, jasné, že mám na mysli námety a ich výtvarné spracovanie). Verme, že nám táto reforma niečo prinesie. Nám, občanom, každému z nás, lebo to by mal byť najvyšší záujem takýchto zmien. Zdá sa vám, že priskoro nariekam? Nenariekam, ale keď distribučné spoločnosti už na jar chceli vedieť, koľko bude stáť Quark v eurách, dosť dlho mi trvalo, kým som si predstavila proces prechodu na novú menu so všetkými detailmi. Čo sme im odpovedali? Iba všeobecne – ak budeme poznať referenčný kurz, prepočítame to na tri desatinné miesta a budeme zaokrúhľovať. Takže, dobrá správa – cenu Quarku pri prechode na európsku menu od nového roka my nemeníme. Ďalšia správa – ak to našim bankárom prejde, tí, čo si náš časopis predplatia do konca tohto roka, budú platiť korunami, od januára už v eurách. Jeden z našich vymýšľavých čitateľov sa ma mejlom opýtal, či si nemôže Quark predplatiť v tomto roku, teda v korunách, napríklad na tri roky dopredu. Zmohla som sa na stručnú odpoveď – bez komentára a pri tej aj ostanem.
Minule ma celkom potešilo, že nás zaregistrovala Európska komisia, vďaka čomu dostal Quark pozvanie do Bruselu na environmentálny brífing, o ktorom sa dočítate na strane... Zo Slovenska sme boli jediné médium. Je potešiteľné, že sme prenikli aj do sveta. Snažíme sa, ako vieme aj tu, doma. Napríklad, minulý mesiac dostali čitatelia na stredných i základných školách časopis Mladý vedec, v ktorom bol vložený aj náš mesačník. Okrem toho sme sa boli pozrieť na Istrobote, tradičnej súťažnej prehliadke robotov na Fakulte elektrotechniky a informatiky, kde sa tiež zopár Quarkov dostalo medzi mladých ľudí. Rozbiehame kopec projektov, o ktorých radšej nechcem nič prezrádzať, aby som to nezakríkla (inak nie som poverčivá). Ak vyjdú, určite si ich v časopise všimnete. Mali by to byť opäť súťaže o atraktívne ceny. Plánujeme spoluprácu s ďalšími časopismi... Tak držte palce.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 5/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
dnes to bude o nápadoch. Ten prvý, predpokladám, mi asi neprejde. Nemám to dohodnuté so žiadnou veľmocou a asi to nie je ani v ich záujme. No ten druhý by mohol, a dokonca si myslím, že by sa aj mal stať skutočnosťou.
Keďže nie som politik ani politológ, iba človek, čo občas číta a pozerá správy, zaregistroval som vznik nového štátu - Kosova. A tak mi zišlo na um, či by sme to nemohli aj my, Slováci, zopakovať a založiť si ďalšie Slovensko. Napríklad v USA, ri Chicagu, kde je vraj najviac našincov, potom v Kanade, v Maďarsku, na Ukrajine, v Chorvátsku, všade, kde žijú naši. Dali by sme im pár rokov na presťahovanie sa, aby vytvorili ucelené osídlenie a mohli by sme mať možno až päť Slovensk. Logicky je to v poriadku, ale keďže v mocenskej politike logika nehrá úlohu, zrejme tento argument nemá vždy potrebnú váhu a netreba zbytočne dúfať.
Druhý nápad bezplatne ponúkam našim ekologickým aktivistom. Z ich verejných protestov má človek neraz pocit, že ani veľmi nevedia, za čo a proti čomu sú, ale najmä prečo protestujú. V televízii to občas aj vidno, keď na otázku redaktora prečo? odpovedajú - lebo. No nechcem znevažovať prácu ekologických aktivistov. Vďačíme im za všeličo dobré. Nechcem ani zosmiešňovať tých, ktorým záleží na našom životnom prostredí. Často objavia prešľapy. Ponúkam však tip, ako by sa mohli pozitívne zviditeľniť.
Nedávno som bol vo Vysokých Tatrách. Vysadiť to, čo vietor zničil, bude pri tomto tempe trvať možno aj desiatky rokov. Treba viac rúk a, samozrejme, aj sadeníc na zalesňovanie. Keby sa organizačne aj osobne zapojili do výsadby nových lesných porastov našich zelení, keby im pomohli školy, keby vznikol projekt na pomoc Tatrám, pomohlo by to nie iba lesom, ale prinieslo by to aj obrovský synergický efekt. Žiaci a študenti by mohli, hoci aj doma, pestovať sadenice a potom ich v rámci brigády zasadiť v Tatrách. Iste by sa radi zapojili i zahraniční zelení, ktorí sa objavia hneď, keď treba demonštrovať. Verím, že by prišli aj sadiť.
Tatrám treba pomôcť, Tatry sú naše, treba, aby sme sa všetci spojili, ony tú podporu naozaj potrebujú. Veľmi.
Kto začne? Ja síce nemôžem kopať jamy, ale chcem pomôcť a verejne sa k tomu zaväzujem. Zasadil som 98 semien borovice a jedle. Keď budú súce na ďalší život v Tatrách, rád ich dám k dispozícii. Kto sa pridá?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dnes to bude o nápadoch. Ten prvý, predpokladám, mi asi neprejde. Nemám to dohodnuté so žiadnou veľmocou a asi to nie je ani v ich záujme. No ten druhý by mohol, a dokonca si myslím, že by sa aj mal stať skutočnosťou.
Keďže nie som politik ani politológ, iba človek, čo občas číta a pozerá správy, zaregistroval som vznik nového štátu - Kosova. A tak mi zišlo na um, či by sme to nemohli aj my, Slováci, zopakovať a založiť si ďalšie Slovensko. Napríklad v USA, ri Chicagu, kde je vraj najviac našincov, potom v Kanade, v Maďarsku, na Ukrajine, v Chorvátsku, všade, kde žijú naši. Dali by sme im pár rokov na presťahovanie sa, aby vytvorili ucelené osídlenie a mohli by sme mať možno až päť Slovensk. Logicky je to v poriadku, ale keďže v mocenskej politike logika nehrá úlohu, zrejme tento argument nemá vždy potrebnú váhu a netreba zbytočne dúfať.
Druhý nápad bezplatne ponúkam našim ekologickým aktivistom. Z ich verejných protestov má človek neraz pocit, že ani veľmi nevedia, za čo a proti čomu sú, ale najmä prečo protestujú. V televízii to občas aj vidno, keď na otázku redaktora prečo? odpovedajú - lebo. No nechcem znevažovať prácu ekologických aktivistov. Vďačíme im za všeličo dobré. Nechcem ani zosmiešňovať tých, ktorým záleží na našom životnom prostredí. Často objavia prešľapy. Ponúkam však tip, ako by sa mohli pozitívne zviditeľniť.
Nedávno som bol vo Vysokých Tatrách. Vysadiť to, čo vietor zničil, bude pri tomto tempe trvať možno aj desiatky rokov. Treba viac rúk a, samozrejme, aj sadeníc na zalesňovanie. Keby sa organizačne aj osobne zapojili do výsadby nových lesných porastov našich zelení, keby im pomohli školy, keby vznikol projekt na pomoc Tatrám, pomohlo by to nie iba lesom, ale prinieslo by to aj obrovský synergický efekt. Žiaci a študenti by mohli, hoci aj doma, pestovať sadenice a potom ich v rámci brigády zasadiť v Tatrách. Iste by sa radi zapojili i zahraniční zelení, ktorí sa objavia hneď, keď treba demonštrovať. Verím, že by prišli aj sadiť.
Tatrám treba pomôcť, Tatry sú naše, treba, aby sme sa všetci spojili, ony tú podporu naozaj potrebujú. Veľmi.
Kto začne? Ja síce nemôžem kopať jamy, ale chcem pomôcť a verejne sa k tomu zaväzujem. Zasadil som 98 semien borovice a jedle. Keď budú súce na ďalší život v Tatrách, rád ich dám k dispozícii. Kto sa pridá?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Dvakrát zálohuj, raz používaj!
O zálohovaní dát sa toho povedalo veľa, aj my na to v našom magazíne stále poukazujeme. Ak skutočne používate počítač na prácu, niet na ňom drahšej časti, ako sú vaše dáta. Pokiaľ máte počítač v záruke, v prípade poruchy chybnú súčiastku vymeníte zadarmo. Aj keď je mimo záruky, sú to „len peniaze“... Dáta však nahradíte len veľmi náročne, niekedy vôbec. Prevencia je v tomto prípade oveľa jednoduchšia, ľahšia a rýchlejšia, vyrobiť si zálohu dát je veľmi šťastná myšlienka. Lenže používatelia sú vo všeobecnosti dosť leniví, a ak treba niečo urobiť navyše, nájde sa veľa dôvodov, prečo zálohu dát odložiť na neskôr. Ľady sa prelomia až vtedy, ak o niečo prídete a bude vás to dlho mrzieť.
Aj ja som donedávna pristupoval k tejto činnosti tak „zľahka“. Môj notebook pracoval ako hodinky, nemal som jediný problém. A to ho naozaj nepoužívam vo vatičke. Cestuje so mnou v aute, je vystavený vysokým i nízkym teplotám, párkrát aj tvrdšie pristál na podlahe, preletel so mnou tisíce kilometrov. Zálohu dát som robil zásadne pred každou služobnou cestou, a to hlavne z toho dôvodu, že keby som nejako prišiel o notebook, ostanú mi aspoň dáta. Na notebook si pritom dávam veľký pozor. Dnes už zlodeji vedia, že ukradnutý notebook nemá len cenu súčiastok, ale pôvodný majiteľ stratených dát je ochotný urobiť pre ne čokoľvek.
Ale prišiel deň D, vlastne večer V. Môj operačný systém začal pracovať nejako čudne, normálne povely sa vykonávali úplne inak, ako som čakal. Nič jednoduchšie, pomyslel som si. Nejako sa tá Vista poplietla, toto vyrieši univerzálny liek menom Reštart. Lenže po reštarte sa už môj notebook nespamätal. Asi 30 sekúnd sa snažil čítať dáta z disku, potom to vzdal a mne ponúkol mĺkvu čiernu obrazovku bez ďalších možností.
Pomocou nástroja z nášho DVD som si otestoval disk a už som vedel, že je zle. Hlásenie o chybe pri čítaní dát z disku na mňa vyčítavo hľadelo hlboko po polnoci. Bol to práve deň uzávierky predchádzajúceho vydania PC REVUE tesne pred veľkonočnými prázdninami. Ťažko by sa našiel dátum, keď by mi to urobilo väčší problém. Reštartoval som notebook asi 10-krát, vždy bol výsledok rovnaký – žalostný. Kedyže som to naposledy šiel niekam mimo Slovenska? Asi tak pred dvoma týždňami. Štrnásť dní je v histórii ľudstva nič, na mojom disku to však znamenalo generačný rozdiel. Kde sú všetky moje najnovšie maily, čo čakajú na vybavenie (veď po uzávierke to urobím, sľuboval som si), nakúpil som aj nejaké obrázky do nového vydania, mal som tam asi päť rozpísaných článkov už na máj. Jednoducho extrémne situácia kritická a už som si búchal hlavu o múr, prečo ja vlastne nezálohujem pravidelne a hlavne oveľa častejšie.
Ráno múdrejšie večera, hovorí jedno slovenské príslovie, šiel som teda do postele. Celú noc som uvažoval, čo s tým vlastne urobím. Vymýšľal som rôzne krízové scenáre, ako hneď ráno kúpim nový disk, zájdem do známej firmy na záchranu dát z poškodeného disku, prinútim ich všetko ostatné zhodiť zo stola a zachraňovať len moje dáta. Ráno tesne pred piatou som bol v redakcii, aby som pripravil všetko potrebné na to, aby boli moje dáta čo najskôr opäť fit.
Len tak zo zvyku som ešte raz skúsil naštartovať notebook a tu zrazu bolo predo mnou staré známe logo operačného systému, notebook zahral starostlivo vyberanú úvodnú znelku a tváril sa, akoby včerajší večer preň ani neexistoval. Dokonca Vista bola konečne o niečo rýchlejšia Dostal som asi druhú šancu, môžem napraviť svoj hriech nepravidelného zálohovania. Ponúkanú šancu som využil naplno. Do šiestej hodiny som mal na redakčnom serveri všetky maily, založené dokumenty i obrázky a už sa mi oveľa lepšie dýchalo. Cez deň som mohol naplno pracovať, a tak ste dostali aprílové vydanie načas.
Prirodzene, začal som sa už systematicky pripravovať na migráciu na nový disk. Kúpil som si model s vyššou kapacitou, k tomu aj externý disk na port USB a nainštaloval som si konečne novú verziu programu na zálohu dát. A čakal som, čo sa bude diať. Dialo sa to, že disk začal výraznejšie klepkať ako v minulosti, a to hlavne pri zápise dát. Notebook tiež naštartoval asi na tretie zapnutie, nevedel zaspať, jednoducho všetko ukazovalo na to, že je tu čas na výmenu. V tejto situácii som už naozaj zálohoval pravidelne a každý večer. O týždeň sa notebook rozhodol totálne vypovedať službu, jeden z nevyhnutných reštartov z nekonečných aktualizácií operačného systému už nerozchodil. Dal som doň nový disk, nainštaloval Vistu, Office, požiadal o ich telefonickú reaktiváciu, všetky aplikácie, ktoré som potreboval, a obnovil som dokumenty, obrázky a maily. Lenže notebook s novým diskom nefungoval poriadne, „sekal“ sa asi po hodine práce a to veru Vista nerobieva. Navštívil som servis pre moju značku a ukázalo sa, že je pokazená aj základná doska. Samozrejme, na sklade nebola, ale o 24 hodín bude, uisťovali ma nežne. Bolo mi jasné, že bez počítača asi 24 hodín neprežijem, zobral som jeden z testovacích notebookov a nainštaloval som naň všetko potrebné. Už som to vedel celé naspamäť, dokonca som si zapamätal aj niektoré produktové čísla aplikácií. Do hodiny som mal na počítači výbavu na prežite, ktorá mi umožňovala komunikovať so svetom a vytvárať články a, prirodzene, zálohovať. Oprava môjho notebooku sa podľa očakávania predĺžila o pár hodín, ale stále to bol rekordný termín a navyše ma netlačil čas, keďže som mal na čom robiť. Po jeho oprave som už nainštaloval svoju softvérovú výbavu takmer poslepiačky, opäť som absolvoval telefonickú aktiváciu.
Tešil som sa, ako na novom počítači všetko ide, keď som si zrazu všimol podozrivé zvuky vychádzajúce z disku pri zápise dát. Mráz mi prebehol po chrbte. To azda nie, po celej tej kalvárii znova prídem o dáta? Navyše som to už nechcel inštalovať po štvrtýkrát a opätovne prosiť o aktivačné čísla. Môj momentálny disk je však od iného výrobcu, ako som mal pôvodne. Hovoril som so zástupom tejto značky a uistil ma, že tieto zvuky sú normálne. Ak ich nebudem počuť, to je už vraj zle. Odvtedy sa niekedy prichytím, ako s uchom nalepeným na notebooku počúvam, či disk vydáva tieto prejavy správnej činnosti. Zároveň ma to drží pri pravidelnom zálohovaní. Keď idem spať, už viem: najprv záloha, potom zuby...
Prajem príjemné čítanie májového vydania. A zálohujte dáta, priatelia.
20. apríla 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
O zálohovaní dát sa toho povedalo veľa, aj my na to v našom magazíne stále poukazujeme. Ak skutočne používate počítač na prácu, niet na ňom drahšej časti, ako sú vaše dáta. Pokiaľ máte počítač v záruke, v prípade poruchy chybnú súčiastku vymeníte zadarmo. Aj keď je mimo záruky, sú to „len peniaze“... Dáta však nahradíte len veľmi náročne, niekedy vôbec. Prevencia je v tomto prípade oveľa jednoduchšia, ľahšia a rýchlejšia, vyrobiť si zálohu dát je veľmi šťastná myšlienka. Lenže používatelia sú vo všeobecnosti dosť leniví, a ak treba niečo urobiť navyše, nájde sa veľa dôvodov, prečo zálohu dát odložiť na neskôr. Ľady sa prelomia až vtedy, ak o niečo prídete a bude vás to dlho mrzieť.
Aj ja som donedávna pristupoval k tejto činnosti tak „zľahka“. Môj notebook pracoval ako hodinky, nemal som jediný problém. A to ho naozaj nepoužívam vo vatičke. Cestuje so mnou v aute, je vystavený vysokým i nízkym teplotám, párkrát aj tvrdšie pristál na podlahe, preletel so mnou tisíce kilometrov. Zálohu dát som robil zásadne pred každou služobnou cestou, a to hlavne z toho dôvodu, že keby som nejako prišiel o notebook, ostanú mi aspoň dáta. Na notebook si pritom dávam veľký pozor. Dnes už zlodeji vedia, že ukradnutý notebook nemá len cenu súčiastok, ale pôvodný majiteľ stratených dát je ochotný urobiť pre ne čokoľvek.
Ale prišiel deň D, vlastne večer V. Môj operačný systém začal pracovať nejako čudne, normálne povely sa vykonávali úplne inak, ako som čakal. Nič jednoduchšie, pomyslel som si. Nejako sa tá Vista poplietla, toto vyrieši univerzálny liek menom Reštart. Lenže po reštarte sa už môj notebook nespamätal. Asi 30 sekúnd sa snažil čítať dáta z disku, potom to vzdal a mne ponúkol mĺkvu čiernu obrazovku bez ďalších možností.
Pomocou nástroja z nášho DVD som si otestoval disk a už som vedel, že je zle. Hlásenie o chybe pri čítaní dát z disku na mňa vyčítavo hľadelo hlboko po polnoci. Bol to práve deň uzávierky predchádzajúceho vydania PC REVUE tesne pred veľkonočnými prázdninami. Ťažko by sa našiel dátum, keď by mi to urobilo väčší problém. Reštartoval som notebook asi 10-krát, vždy bol výsledok rovnaký – žalostný. Kedyže som to naposledy šiel niekam mimo Slovenska? Asi tak pred dvoma týždňami. Štrnásť dní je v histórii ľudstva nič, na mojom disku to však znamenalo generačný rozdiel. Kde sú všetky moje najnovšie maily, čo čakajú na vybavenie (veď po uzávierke to urobím, sľuboval som si), nakúpil som aj nejaké obrázky do nového vydania, mal som tam asi päť rozpísaných článkov už na máj. Jednoducho extrémne situácia kritická a už som si búchal hlavu o múr, prečo ja vlastne nezálohujem pravidelne a hlavne oveľa častejšie.
Ráno múdrejšie večera, hovorí jedno slovenské príslovie, šiel som teda do postele. Celú noc som uvažoval, čo s tým vlastne urobím. Vymýšľal som rôzne krízové scenáre, ako hneď ráno kúpim nový disk, zájdem do známej firmy na záchranu dát z poškodeného disku, prinútim ich všetko ostatné zhodiť zo stola a zachraňovať len moje dáta. Ráno tesne pred piatou som bol v redakcii, aby som pripravil všetko potrebné na to, aby boli moje dáta čo najskôr opäť fit.
Len tak zo zvyku som ešte raz skúsil naštartovať notebook a tu zrazu bolo predo mnou staré známe logo operačného systému, notebook zahral starostlivo vyberanú úvodnú znelku a tváril sa, akoby včerajší večer preň ani neexistoval. Dokonca Vista bola konečne o niečo rýchlejšia Dostal som asi druhú šancu, môžem napraviť svoj hriech nepravidelného zálohovania. Ponúkanú šancu som využil naplno. Do šiestej hodiny som mal na redakčnom serveri všetky maily, založené dokumenty i obrázky a už sa mi oveľa lepšie dýchalo. Cez deň som mohol naplno pracovať, a tak ste dostali aprílové vydanie načas.
Prirodzene, začal som sa už systematicky pripravovať na migráciu na nový disk. Kúpil som si model s vyššou kapacitou, k tomu aj externý disk na port USB a nainštaloval som si konečne novú verziu programu na zálohu dát. A čakal som, čo sa bude diať. Dialo sa to, že disk začal výraznejšie klepkať ako v minulosti, a to hlavne pri zápise dát. Notebook tiež naštartoval asi na tretie zapnutie, nevedel zaspať, jednoducho všetko ukazovalo na to, že je tu čas na výmenu. V tejto situácii som už naozaj zálohoval pravidelne a každý večer. O týždeň sa notebook rozhodol totálne vypovedať službu, jeden z nevyhnutných reštartov z nekonečných aktualizácií operačného systému už nerozchodil. Dal som doň nový disk, nainštaloval Vistu, Office, požiadal o ich telefonickú reaktiváciu, všetky aplikácie, ktoré som potreboval, a obnovil som dokumenty, obrázky a maily. Lenže notebook s novým diskom nefungoval poriadne, „sekal“ sa asi po hodine práce a to veru Vista nerobieva. Navštívil som servis pre moju značku a ukázalo sa, že je pokazená aj základná doska. Samozrejme, na sklade nebola, ale o 24 hodín bude, uisťovali ma nežne. Bolo mi jasné, že bez počítača asi 24 hodín neprežijem, zobral som jeden z testovacích notebookov a nainštaloval som naň všetko potrebné. Už som to vedel celé naspamäť, dokonca som si zapamätal aj niektoré produktové čísla aplikácií. Do hodiny som mal na počítači výbavu na prežite, ktorá mi umožňovala komunikovať so svetom a vytvárať články a, prirodzene, zálohovať. Oprava môjho notebooku sa podľa očakávania predĺžila o pár hodín, ale stále to bol rekordný termín a navyše ma netlačil čas, keďže som mal na čom robiť. Po jeho oprave som už nainštaloval svoju softvérovú výbavu takmer poslepiačky, opäť som absolvoval telefonickú aktiváciu.
Tešil som sa, ako na novom počítači všetko ide, keď som si zrazu všimol podozrivé zvuky vychádzajúce z disku pri zápise dát. Mráz mi prebehol po chrbte. To azda nie, po celej tej kalvárii znova prídem o dáta? Navyše som to už nechcel inštalovať po štvrtýkrát a opätovne prosiť o aktivačné čísla. Môj momentálny disk je však od iného výrobcu, ako som mal pôvodne. Hovoril som so zástupom tejto značky a uistil ma, že tieto zvuky sú normálne. Ak ich nebudem počuť, to je už vraj zle. Odvtedy sa niekedy prichytím, ako s uchom nalepeným na notebooku počúvam, či disk vydáva tieto prejavy správnej činnosti. Zároveň ma to drží pri pravidelnom zálohovaní. Keď idem spať, už viem: najprv záloha, potom zuby...
Prajem príjemné čítanie májového vydania. A zálohujte dáta, priatelia.
20. apríla 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)