Už po tretíkrát sa začiatkom februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu, tentokrát pod upraveným názvom MOBILE WORLD CONGRESS. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, alebo je práve na štartovacej dráhe, si takéto jedinečné podujatie určite nenechal ujsť. Na MWC 2008 sa stretlo viac ako 1300 vystavovateľov zo 183 krajín, výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, mobilní operátori či dodávatelia hardvérových a softvérových riešení, spojených s mobilnými telefónmi a službami mobilnej komunikácie. Najvýznamnejší výrobcovia ako Nokia, Samsung, Sony Ericsson, LG či HTC predstavili celkom 26 nových telefónov, pričom nechýbali ďalšie kúsky od Toshiby, Alcatelu či Sagemu. Najväčším prekvapením bolo určite predstavenie dobre utajovaného smartfónu Sony Ericsson XPERIA X1 s operačným systémom Windows Mobile a vylepšeným dotykovým ovládaním. Najbližšia budúcnosť prinesie ešte väčšie rozšírenie navigačných riešení, preto napríklad všetky štyri novinky Nokia ponúkajú GPS prijímač. Na kongrese hralo prím dotykové ovládanie, Samsung a LG predstavili nové modely so špeciálnou dotykovou plochou nahrádzajúcou štandardné funkčné tlačidlá pod displejom. Nášmu fotoaparátu ani záujmu neunikol tiež rolovací displej v mobilnom zariadení či DLP projektor, s ktorým sa už čoskoro stretneme aj v mobilných telefónoch. Zrýchlia sa i mobilné dátové služby, najbližšia budúcnosť bude pravdepodobne patriť práve technológii LTE, o ktorej si môžete prečítať i samostatný článok.
Vráťme sa však do súčasnosti. Z noviniek na našom trhu sme pre vás vybrali 8 najzaujímavejších mobilných zariadení. Okrem luxusnej Nokie 8800 Arte si môžete prečítať podrobné recenzie smartfónov s QWERTY klávesnicou Samsung i780 či HTC S730. Nechýbajú ani hudobné telefóny vrátane štýlovej novinky Sony Ericsson W890i a navyše sme pre vás testovali i desiatku reproduktorov k mobilom. V rubrike TECHBOX sa nám stretli dva odolné produkty, kamera Panasonic a notebook Dell. Ak uvažujete o kúpe novej tlačiarne, prečítajte si Veľký prehľad multifunkčných tlačiarní na Slovensku. Poradíme vám, na čo sa zamerať pri ich kúpe a taktiež vyberáme konkrétne produkty z ponuky piatich výrobcov.
BCMOBIL & TECHBOX vám ako prvý prináša skúsenosti s jedinou navigáciou, ktorá ponúka i cúvaciu kameru, DreimGO DG220GC. Nemohli sme vynechať ani navigáciu od Nokie, ktorá prekvapí najmä multimediálnou výbavou. Taktiež vás určite poteší množstvo noviniek v katalógu navigácií, ktorý, rovnako ako katalóg telefónov, neustále aktualizujeme. Ak sa zaujímate o navigácie, určite si nenechajte ujsť nový časopis o GPS a navigáciách - NAVIBOX, ktorý sa už o pár týždňov objaví vo vašich stánkoch i v sieti našich partnerských predajní.
Príjemné čítanie technologického magazínu moderného životného štýlu
vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
sobota 1. marca 2008
PC REVUE - OpenPark
Červenú alebo modrú?
Ľudia radi snívajú, pozerajú akčné filmy, hrajú počítačové hry, sťahujú sa do virtuálnych svetov na sieti. Chcú sa zbaviť nudnej reality, získať super vlastnosti, aké má X-men alebo Neo z Matrixu, byť miláčikom žien ako James Bond, dostať sa do exotických miest, nadviazať nový vzťah s niekým tajomným, zaujímavým atď. Priznám sa, že hoci snívam o rôznych veciach :-), mne tá naša realita v podstate vyhovuje. Som rád, že žijem na Slovensku, že mám dobrú a zaujímavú prácu, rodinu, kamarátov atď. Neprekáža mi, že nie som superhrdina a miláčik žien (hoci... :-)). Ale sú veci, ktoré ma dostávajú do úžasu (je to vôbec možné?) a pre ktoré by som si niekedy do takéhoto virtuálneho sveta celkom rád odskočil. Sú to úplne bežné dennodenné situácie, skúsenosti, zážitky, s ktorými sa stretávame asi všetci.
Kúpil som nový rotačný otvárač na konzervy, prídem domov, vyskúšam a nič. Je tak zle mechanicky navrhnutý, že sa ním konzervy nedajú nijakovsky otvoriť. Hm, kto to navrhoval? Keď sme už v kuchyni, minule som si kúpil pákové „pučidlo“ na cesnak. Prvé pučenie a prásk, zlomilo sa. Asi chyba materiálu, to nič, kúpil som nové. Prásk – znovu to isté a na tom istom mieste. Tak to už nie je náhoda, ale opäť zlá konštrukcia. Páková sila bola v škole pre niekoho asi ťažká fyzika...
Kupovali sme domov novú chladničku, stará doslúžila. Vybral som, zaplatil, dohodol dopravu, presné miesto a čas dodávky, nechal svoje telefónne číslo, keby sa dačo zmenilo. V dohodnutý termín narýchlo odbehnem z práce, čakám 15 minút pred domom na označené auto a nič. Volám na dispečing, čo sa deje. Asi sa niekde zdržalo, vraj zavolajú šoférovi a ten sa mi priamo ozve, kedy príde. Tak fajn, čakám ďalších 15 minút a nič. Volám opäť, že sa mi nikto neozval. Oni o ničom nevedia a ten šofér mi mal zavolať. Tak si pýtam telefónne číslo na šoféra a volám mu. Má toho veľa a najskôr môže prísť asi tak o hodinu. S mojím odchodom z práce a príchodom späť čistá strata 45 minút.
Radšej už nebudem uvádzať nijaké príklady, je ich kopa, zažívate to všetci dennodenne a všade: s remeselníkmi, ktorí vám prídu domov niečo „opraviť“, „nainštalovať“, s kolegami v práci, ktorí to majú „na háku“, s nekvalitnými službami na dovolenke a podobne. A potom si svoje hororové zážitky rozprávame, vzájomne zdieľame užitočné informácie o kvalitných a spoľahlivých stavebných firmách, lekároch, cestovných kanceláriách, autoservisoch atď. Ja sám mám takýto zoznam, vlastne dva, mám „white list“, ale aj „black list“ a ochotne ich svojim kamarátom a známym sprístupňujem. Iste, nebolo by zlé takéto informácie zverejniť napr. na webe. Možno už niečo také existuje, ak nie, rád zadarmo poskytnem námet aj scenár. :-)
Ale v skutočnosti toto nie je riešenie, len náhradné protiopatrenie. Pritom by „stačilo“, keby si každý robil svoju prácu tak, ako má, včas a kvalitne. Stačilo by, keby každý robil to, na čo má kompetencie, vzdelanie a skúsenosti. A aby v tom, čo robí, bol skutočným profesionálom, aby stíhal termíny, ktoré sľúbil...
Otázka je, či je toto želanie iba ťažké sci-fi a budem sa musieť presťahovať do nejakého virtuálneho sveta. Alebo v tom virtuálnom svete už som a realita je vlastne úplne iná. Červenú alebo modrú? Ktorú pilulku mám prehltnúť? V tomto mi Neo asi neporadí. Tej horkej už mám plné zuby. A možno je problém vo mne. A možno som mimozemšťan... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ľudia radi snívajú, pozerajú akčné filmy, hrajú počítačové hry, sťahujú sa do virtuálnych svetov na sieti. Chcú sa zbaviť nudnej reality, získať super vlastnosti, aké má X-men alebo Neo z Matrixu, byť miláčikom žien ako James Bond, dostať sa do exotických miest, nadviazať nový vzťah s niekým tajomným, zaujímavým atď. Priznám sa, že hoci snívam o rôznych veciach :-), mne tá naša realita v podstate vyhovuje. Som rád, že žijem na Slovensku, že mám dobrú a zaujímavú prácu, rodinu, kamarátov atď. Neprekáža mi, že nie som superhrdina a miláčik žien (hoci... :-)). Ale sú veci, ktoré ma dostávajú do úžasu (je to vôbec možné?) a pre ktoré by som si niekedy do takéhoto virtuálneho sveta celkom rád odskočil. Sú to úplne bežné dennodenné situácie, skúsenosti, zážitky, s ktorými sa stretávame asi všetci.
Kúpil som nový rotačný otvárač na konzervy, prídem domov, vyskúšam a nič. Je tak zle mechanicky navrhnutý, že sa ním konzervy nedajú nijakovsky otvoriť. Hm, kto to navrhoval? Keď sme už v kuchyni, minule som si kúpil pákové „pučidlo“ na cesnak. Prvé pučenie a prásk, zlomilo sa. Asi chyba materiálu, to nič, kúpil som nové. Prásk – znovu to isté a na tom istom mieste. Tak to už nie je náhoda, ale opäť zlá konštrukcia. Páková sila bola v škole pre niekoho asi ťažká fyzika...
Kupovali sme domov novú chladničku, stará doslúžila. Vybral som, zaplatil, dohodol dopravu, presné miesto a čas dodávky, nechal svoje telefónne číslo, keby sa dačo zmenilo. V dohodnutý termín narýchlo odbehnem z práce, čakám 15 minút pred domom na označené auto a nič. Volám na dispečing, čo sa deje. Asi sa niekde zdržalo, vraj zavolajú šoférovi a ten sa mi priamo ozve, kedy príde. Tak fajn, čakám ďalších 15 minút a nič. Volám opäť, že sa mi nikto neozval. Oni o ničom nevedia a ten šofér mi mal zavolať. Tak si pýtam telefónne číslo na šoféra a volám mu. Má toho veľa a najskôr môže prísť asi tak o hodinu. S mojím odchodom z práce a príchodom späť čistá strata 45 minút.
Radšej už nebudem uvádzať nijaké príklady, je ich kopa, zažívate to všetci dennodenne a všade: s remeselníkmi, ktorí vám prídu domov niečo „opraviť“, „nainštalovať“, s kolegami v práci, ktorí to majú „na háku“, s nekvalitnými službami na dovolenke a podobne. A potom si svoje hororové zážitky rozprávame, vzájomne zdieľame užitočné informácie o kvalitných a spoľahlivých stavebných firmách, lekároch, cestovných kanceláriách, autoservisoch atď. Ja sám mám takýto zoznam, vlastne dva, mám „white list“, ale aj „black list“ a ochotne ich svojim kamarátom a známym sprístupňujem. Iste, nebolo by zlé takéto informácie zverejniť napr. na webe. Možno už niečo také existuje, ak nie, rád zadarmo poskytnem námet aj scenár. :-)
Ale v skutočnosti toto nie je riešenie, len náhradné protiopatrenie. Pritom by „stačilo“, keby si každý robil svoju prácu tak, ako má, včas a kvalitne. Stačilo by, keby každý robil to, na čo má kompetencie, vzdelanie a skúsenosti. A aby v tom, čo robí, bol skutočným profesionálom, aby stíhal termíny, ktoré sľúbil...
Otázka je, či je toto želanie iba ťažké sci-fi a budem sa musieť presťahovať do nejakého virtuálneho sveta. Alebo v tom virtuálnom svete už som a realita je vlastne úplne iná. Červenú alebo modrú? Ktorú pilulku mám prehltnúť? V tomto mi Neo asi neporadí. Tej horkej už mám plné zuby. A možno je problém vo mne. A možno som mimozemšťan... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Na stole i v mejlovej schránke sa mi hromadia listy a zisťujem, že na ne nestačím odpovedať v slušnom termíne, teda do dvoch týždňov, ako som si predsavzala. Tak som si povedala, že sa budem v rámci monitoru teraz venovať vám, milí autori listov, v ktorých všeličo komentujete, kladiete najrôznejšie otázky, pochválite aj pokritizujete. Nebudem sa tváriť, že mám kritiku rada. Napokon, kto z nás ju má rád? No v niektorých kritických pripomienkach objavujem aj námety, ktoré stoja za úvahu a seriózne sa nimi v redakcii zaoberáme. Na rozdiel od tých, ktorí by chceli, aby sme venovali viac priestoru zaniknutým civilizáciám, Bermudskému trojuholníku, lietajúcim tanierom či testom prehrávačov MP3, alebo verejnej diskusii o tom, či je naozaj marihuana škodlivá. No, treba sa mi vyjadriť aj k tejto skupine vašich listov. Poďme na to.
Myslím, že so žiadosťami, aby sa „ich“ téme venovalo viac priestoru, zápasia redakcie vari všetkých časopisov a platí to aj o špecializovaných, pretože aj v nich (napríklad v PC Revue) ide síce o jednu tému, ale tá má toľko podtém, že by kolegovia mohli mesačne vydávať niekoľko kníh, a predsa by všetkých úplne neuspokojili. O čo zložitejšie to majú polytématické časopisy, teda aj Quark, ktorý chce a musí priniesť čím viac informácií z naozaj veľmi širokého spektra oblastí od astronómie až po zoológiu. Uvedomujeme si, že všetkých neuspokojíme, pretože na 48 strán, ktoré máme pravidelne k dispozícii, sa to jednoducho nezmestí. A tak vyberáme, zvažujeme, radíme sa a výsledok týchto úvah máte každý mesiac v ruke v podobe nového čísla Quarku. Iste ste si všimli, že sa snažíme tento priestor zväčšovať občasnými prílohami, no ani to nemôže uspokojiť všetkých. A ani sa to nedá. Nuž a pokiaľ ide o témy typu mimozemské civilizácie, pre ne je u nás priestor iba v časti sci-fi poviedok. Iné je to s drogami a inými závislosťami. Proti týmto pliagam bojujeme spoločne s Protidrogovým fondom a v žiadnom prípade im nebudeme akýmkoľvek spôsobom robiť reklamu.
Viaceré listy obsahujú výčitku, že sme niektorému zaujímavému podujatiu, hnutiu alebo inej aktivite nevenovali pozornosť. Aj nás mrzí, ak sa o naozaj zaujímavých a oceneniahodných akciách nepíše, nerobí sa im meno a vytvára sa akási bariéra neinformovanosti. Lenže – ako máme písať o niečom, o čom nevieme? Veľké informačné zdroje – denná tlač či televízie uprednostnia buď bulvár, alebo ich to väčšinou jednoducho nezaujíma, takže sa ani nemáme odkiaľ dozvedieť o akciách, ktoré si zaslúžia publicitu. Takže priatelia, pomôžte nám robiť Quark ešte zaujímavejší aj tým, že nás budete informovať.
Dostávame i sťažnosti, že Quark nemožno kedykoľvek a kdekoľvek kúpiť. O tomto vieme, súvisí to s obchodnou politikou predajcov. Väčšinou objednávajú toľko výtlačkov, koľko si trúfajú predať. Ak sa pomýlia, alebo ich stánok navštívi viac záujemcov napríklad o Quark, čo sa dá robiť, máte smolu. Rada – predplaťte si časopis – buď u nás (na 2. strane je objednávací lístok), alebo využite spoločnú predplatiteľskú akciu s PC Revue (nájdete ju na 3. strane obálky), alebo cez webovú stránku www.quark.sk, alebo priamo na adrese: predplatne@perfekt.sk. Budete mať časopis lacnejší a príde až k vám domov, do školy alebo do práce.
Treťou skupinou listov sú pripomienky k veľkosti písma, článkov, obrázkov a ich množstvu, k rozmiesteniu jednotlivých materiálov a podobne. Na tieto otázky väčšinou nereagujem, lebo v nich odznievajú prevažne protichodné názory. Starostlivo ich však čítam, uvažujem nad nimi a v redakcii o nich hovoríme. Stáva sa, že aj z takýchto námetov po čase niečo realizujeme.
Stále sa teda tešíme na všetky vaše listy a ďakujeme vám, že nám pomáhate, aby bol náš spoločný časopis čoraz lepší.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 3/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Myslím, že so žiadosťami, aby sa „ich“ téme venovalo viac priestoru, zápasia redakcie vari všetkých časopisov a platí to aj o špecializovaných, pretože aj v nich (napríklad v PC Revue) ide síce o jednu tému, ale tá má toľko podtém, že by kolegovia mohli mesačne vydávať niekoľko kníh, a predsa by všetkých úplne neuspokojili. O čo zložitejšie to majú polytématické časopisy, teda aj Quark, ktorý chce a musí priniesť čím viac informácií z naozaj veľmi širokého spektra oblastí od astronómie až po zoológiu. Uvedomujeme si, že všetkých neuspokojíme, pretože na 48 strán, ktoré máme pravidelne k dispozícii, sa to jednoducho nezmestí. A tak vyberáme, zvažujeme, radíme sa a výsledok týchto úvah máte každý mesiac v ruke v podobe nového čísla Quarku. Iste ste si všimli, že sa snažíme tento priestor zväčšovať občasnými prílohami, no ani to nemôže uspokojiť všetkých. A ani sa to nedá. Nuž a pokiaľ ide o témy typu mimozemské civilizácie, pre ne je u nás priestor iba v časti sci-fi poviedok. Iné je to s drogami a inými závislosťami. Proti týmto pliagam bojujeme spoločne s Protidrogovým fondom a v žiadnom prípade im nebudeme akýmkoľvek spôsobom robiť reklamu.
Viaceré listy obsahujú výčitku, že sme niektorému zaujímavému podujatiu, hnutiu alebo inej aktivite nevenovali pozornosť. Aj nás mrzí, ak sa o naozaj zaujímavých a oceneniahodných akciách nepíše, nerobí sa im meno a vytvára sa akási bariéra neinformovanosti. Lenže – ako máme písať o niečom, o čom nevieme? Veľké informačné zdroje – denná tlač či televízie uprednostnia buď bulvár, alebo ich to väčšinou jednoducho nezaujíma, takže sa ani nemáme odkiaľ dozvedieť o akciách, ktoré si zaslúžia publicitu. Takže priatelia, pomôžte nám robiť Quark ešte zaujímavejší aj tým, že nás budete informovať.
Dostávame i sťažnosti, že Quark nemožno kedykoľvek a kdekoľvek kúpiť. O tomto vieme, súvisí to s obchodnou politikou predajcov. Väčšinou objednávajú toľko výtlačkov, koľko si trúfajú predať. Ak sa pomýlia, alebo ich stánok navštívi viac záujemcov napríklad o Quark, čo sa dá robiť, máte smolu. Rada – predplaťte si časopis – buď u nás (na 2. strane je objednávací lístok), alebo využite spoločnú predplatiteľskú akciu s PC Revue (nájdete ju na 3. strane obálky), alebo cez webovú stránku www.quark.sk, alebo priamo na adrese: predplatne@perfekt.sk. Budete mať časopis lacnejší a príde až k vám domov, do školy alebo do práce.
Treťou skupinou listov sú pripomienky k veľkosti písma, článkov, obrázkov a ich množstvu, k rozmiesteniu jednotlivých materiálov a podobne. Na tieto otázky väčšinou nereagujem, lebo v nich odznievajú prevažne protichodné názory. Starostlivo ich však čítam, uvažujem nad nimi a v redakcii o nich hovoríme. Stáva sa, že aj z takýchto námetov po čase niečo realizujeme.
Stále sa teda tešíme na všetky vaše listy a ďakujeme vám, že nám pomáhate, aby bol náš spoločný časopis čoraz lepší.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 3/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
o krátky čas príde apríl, a ten je známy ako mesiac vtákov a žartovania. Neviem, či možno hľadať spojitosť medzi českým slovom ptákoviny, ktoré by sa dalo preložiť ako žartovanie či bláznivosti, ako reakciu na to, že apríl je aj vtáčou doménou. Faktom je, že najmä prvý apríl je u nás dňom rozličných nezbied, žartovania, vymýšľania technológií, ako niekoho dobehnúť. Keďže v apríli bude žartovania neúrekom, rozhodol som sa takto v predstihu porozprávať vám zopár skutočných „aprílovín“.
Nedávno som si vypočul dialóg štrnásťročného Mareka s oteckom. Marek, ktorý práve bojoval proti písaniu si úloh v piatok večer: – Ocko, prečo si mám robiť úlohy dnes, keď mám toľko času? Otecko: – Práve preto, aby si ten čas mal a asi aj preto, aby si nebol hlúpy. Marek: – Keď môže byť prezident jedného z najmocnejších štátov samoľúby hlupák, ako si sám povedal, prečo ja mám byť múdry? Keď budem múdry, nebudem môcť byť prezidentom. Otecko radšej odišiel...
Pred pár dňami som našiel na internete blog, v ktorom sa autor, zrejme odborník na všetky témy, zapodieval problémom, či budú niekedy počítače schopné myslenia porovnateľného s ľudským umom. Minule písal, a zrejme to myslel vážne, že na zníženie emisií vytváraných automobilom by stačilo zúžiť všetky pneumatiky na autách o 50 percent. A ešte predtým rozvíjal úvahu, že skutočná demokracia by nastala vtedy, ak by sa všetci ľudia v štáte podieľali na riadení svojej krajiny tak, že každý zákon by namiesto parlamentu schvaľovali občania v referende. Takže – univerzál. A tento pán dospel k záveru, že umelá inteligencia sa, samozrejme, presadí a raz bude riadiť ľudstvo. A tie referendá vraj treba organizovať dovtedy, kým sa tak stane. Keď som dočítal, prišla mi na um stará, veľmi stará historka, tradujúca sa od počiatkov výpočtovej techniky. Jeden z prvých použiteľných počítačov ENIAC (koľko mal elektrónok, akú spotrebu a aký priestor zaberal, nájdete v každej encyklopédii) chceli vyskúšať aj ako prekladacie zariadenie a dali mu preložiť z angličtiny do ruštiny známu sentenciu „zíde z očí, zíde
z mysle“. Výsledok? Tlačiareň lakonicky oznámila text prekladu – NEVIDITEĽNÝ IDIOT. Viem, že dnes by to dopadlo inak, ale aj tak...
Pred pár dňami som zazrel na jednom aute reklamný nápis – vaše vozidlo je nielen inteligentné, ale aj dôveryhodné. Tekutý prášok či guľatá kocka propagovaná v reklamných textoch zrejme prídu o popredné umiestenie medzi hlúposťami produkovanými reklamkami.
A záver? Potešenie, že stále sa je na čom smiať, po celý rok a nie iba v apríli.
A keďže teraz máme marec, želám vám krásny prvý jarný deň a jarnú náladu až do Vianoc.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
o krátky čas príde apríl, a ten je známy ako mesiac vtákov a žartovania. Neviem, či možno hľadať spojitosť medzi českým slovom ptákoviny, ktoré by sa dalo preložiť ako žartovanie či bláznivosti, ako reakciu na to, že apríl je aj vtáčou doménou. Faktom je, že najmä prvý apríl je u nás dňom rozličných nezbied, žartovania, vymýšľania technológií, ako niekoho dobehnúť. Keďže v apríli bude žartovania neúrekom, rozhodol som sa takto v predstihu porozprávať vám zopár skutočných „aprílovín“.
Nedávno som si vypočul dialóg štrnásťročného Mareka s oteckom. Marek, ktorý práve bojoval proti písaniu si úloh v piatok večer: – Ocko, prečo si mám robiť úlohy dnes, keď mám toľko času? Otecko: – Práve preto, aby si ten čas mal a asi aj preto, aby si nebol hlúpy. Marek: – Keď môže byť prezident jedného z najmocnejších štátov samoľúby hlupák, ako si sám povedal, prečo ja mám byť múdry? Keď budem múdry, nebudem môcť byť prezidentom. Otecko radšej odišiel...
Pred pár dňami som našiel na internete blog, v ktorom sa autor, zrejme odborník na všetky témy, zapodieval problémom, či budú niekedy počítače schopné myslenia porovnateľného s ľudským umom. Minule písal, a zrejme to myslel vážne, že na zníženie emisií vytváraných automobilom by stačilo zúžiť všetky pneumatiky na autách o 50 percent. A ešte predtým rozvíjal úvahu, že skutočná demokracia by nastala vtedy, ak by sa všetci ľudia v štáte podieľali na riadení svojej krajiny tak, že každý zákon by namiesto parlamentu schvaľovali občania v referende. Takže – univerzál. A tento pán dospel k záveru, že umelá inteligencia sa, samozrejme, presadí a raz bude riadiť ľudstvo. A tie referendá vraj treba organizovať dovtedy, kým sa tak stane. Keď som dočítal, prišla mi na um stará, veľmi stará historka, tradujúca sa od počiatkov výpočtovej techniky. Jeden z prvých použiteľných počítačov ENIAC (koľko mal elektrónok, akú spotrebu a aký priestor zaberal, nájdete v každej encyklopédii) chceli vyskúšať aj ako prekladacie zariadenie a dali mu preložiť z angličtiny do ruštiny známu sentenciu „zíde z očí, zíde
z mysle“. Výsledok? Tlačiareň lakonicky oznámila text prekladu – NEVIDITEĽNÝ IDIOT. Viem, že dnes by to dopadlo inak, ale aj tak...
Pred pár dňami som zazrel na jednom aute reklamný nápis – vaše vozidlo je nielen inteligentné, ale aj dôveryhodné. Tekutý prášok či guľatá kocka propagovaná v reklamných textoch zrejme prídu o popredné umiestenie medzi hlúposťami produkovanými reklamkami.
A záver? Potešenie, že stále sa je na čom smiať, po celý rok a nie iba v apríli.
A keďže teraz máme marec, želám vám krásny prvý jarný deň a jarnú náladu až do Vianoc.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Myslime ekologicky, ale i efektívne!
Na prelome rokov sa čas v našej redakcii naplnil a o staršie, ale stále použiteľné (no riadne široké) CRT monitory zrazu nikto nemal záujem. Trendom je vlastniť elegantné štíhle širokouhlé LCD-čko. CRT monitory svoju púť už zavŕšili, sú to už len príspevky do IT múzea. Počas rokov, ktoré pracujem v tejto branži, som bol svedkom viacerých takýchto koncov. Dnes sa tak už dá len nostalgicky spomínať na magnetofón, magnetické diskety a rôzne ich alternatívy, základné dosky so starými portami, tlačiarne s paralelným portom, ale i jednoúčelové skenery. Otázka je, kam sa všetky tieto zariadenia odložia a čo sa s nimi stane po tom, ako sú nahradené modernejšími prístrojmi. Špeciálne to platí o CRT monitoroch, ktoré sú dosť veľké a obsahujú nebezpečné látky.
O ekológiu v oblasti IT (a nielen v nej) sa u nás pred rokmi nikto veľmi nestaral. Myslím, že sme si tak zasadili nebezpečnú časovanú bombu, ktorú asi podarujeme našim potomkom. Dnes za každé IT zariadenie platíte tzv. recyklačný poplatok. Znamená to, že už pri nákupe zariadenia platíte za to, že po odslúžených rokoch bude ekologicky spotrebované. Niektoré poplatky sú pritom celkom zaujímavé, napr. pri nákupe LCD monitora, celého PC či laserovej tlačiarne alebo atramentového multifunkčného zariadenia je to v tomto roku 160 Sk. O ekologické spracovanie sa podľa zákona má postarať obec vytvorením ekologickej skládky. A takéto skládky skutočne existujú, otázka je, či ich my bežní ľudia poznáme a využívame.
My sme postupovali pri „likvidácii“ starších monitorov a počítačov tak, že sme oslovili niekoľko škôl a známych, či by ich nechceli na používanie. Niekoľko lepších kúskov tak našťastie našlo svojho ďalšieho majiteľa. Lenže situácia so školami v hlavnom meste je taká, že naozaj staré veci už ani veľmi nechcú. 14-palcový CRT monitor alebo počítač so 486-kou nie je žiadny zázrak. Ostalo nám teda do skôr neželaného IT múzea niekoľko mierne blikajúcich monitorov, prípadne monitorov, ktoré fungovali po umiestnení dátového kábla do správneho uhla... :) Nemali sme srdce jednoducho ich pod rúškom noci hodiť do smetiaka kdesi pred činžiakom. Na internete nájdete údaje o tom, kde sa nachádza najbližšia ekoskládka. Pri mojej návšteve v nej som sa dozvedel, že takéto produkty radi zoberú, rozoberú ich na súčiastky a zlikvidujú. Zbavil som sa tak monitorov, obsluhe som venoval výtlačok nášho magazínu a s dobrým pocitom v duši som sa vrátil domov.
Osobne si myslím, že takto asi nepostupuje veľa firiem. Chcelo by to asi nejakú „lízanku“ za odovzdanie niečo väčšieho na správne miesto. Možno viete, že ak dopravíte staré auto tzv. spracovateľovi, dostanete okrem kúpnej ceny (napr. 0 Sk :)) aj fixný finančný príspevok 1000 Sk. Je to asi smiešna suma, veď keby ste rozobrali auto a trochu separovali odpad, asi by ste zarobili viac. Navyše auto musíte nejakým spôsobom dostať k spracovateľovi, t. j. malo by byť napr. pojazdné. Ale predsa je to nejaká suma. Často sa však pýtam, kde sú všetky tie nepojazdné trabanty, wartburgy, lady či škodovky z minulej éry. Obávam sa, že niektoré sú zaparkované na okraji lesa či na čiernej skládke.
Navrhujem, aby pri odovzdaní IT produktov na ekologické spracúvanie bol napr. znížený recyklačný poplatok. Myslím, že ľudia by si tak rýchlo zvykli na to, že vyradené veci patria na správne miesto, a neskôr by to už robili automaticky.
Oveľa radšej by som však ekologicky „zlikvidoval“ papierové priznanie k dani z príjmu. Marec je vždy u mňa spojený s obavami súvisiacimi s daňovým priznaním. Jednak nikdy neviem, čo do niektorých riadkov toho obrovského formulára napísať, a potom tu neexistuje vzájomná kontrola výpočtov. Nemyslím si, že by formulár z minulých rokov bol vyrobený naozaj pre bežných ľudí, azda nový bude lepší. Pri odovzdaní priznania som sa pred piatimi rokmi pýtal priamo na daňovom úrade, ako niektoré položky vyplniť, a nadobudol som dojem, že úradníčka v podateľni mala z toho väčší „hokej“ ako ja. Vlastne mi poradila, že čísla mám spočítavať kalkulačkou, ja som však nevedel, či pracujem so správnymi číslami. Na to mi povedala, aby som zašiel za daňovým poradcom, lebo ona len preberá priznania a neposkytuje konzultačné služby. Uznávam, nechal som si vtedy daňové priznanie na celkom posledný deň a takto by som bol zdržiaval riadny hlúčik podobne postihnutých. Odovzdal som vtedy daňové priznanie, ale o jeho správnosti som vôbec nebol presvedčený. Možno je to už premlčaná doba, a tak ma po tomto úvodníku nikto nebude naháňať :). Teraz mám naozaj daňového poradcu, ktorý všetko vyplní, a ja si aspoň nespytujem svedomie, či je to správne. Na mne je v podstate odovzdanie priznania na daňovom úrade, čo znamená vlastne vystátie si radu, ktorého dĺžka sa zvyšuje s blížiacim sa koncom mesiaca. Viem, daňové priznanie sa dá poslať aj poštou, ale poradca povedal: „Zaniesť na daňový úrad,“ a tak teda aj robím.
V tomto roku som si povedal, že daňové priznanie skúsim spracovať sám a načas. Chcem byť čo najefektívnejší a stratiť čo najmenej času. Sledoval som teda www.drsr.sk, časť Vyplnenie tlačív na internete a zistili, že také horúce to predsa len asi nebude. Od začiatku roka som od úradníkov dostával rady, že daňové priznanie treba podať čo najskôr, najlepšie elektronicky. Veď OK, mám to napísané v mojom elektronickom kalendári a denne mi to Outlook pripomína. No v čase, keď píšem tento úvodník, je takmer koniec februára a Portál daňovej správy tučným červeným textom uvádza, že v súčasnosti nie je vypĺňanie daňového priznania cez internet možné. Úradníci si tento problém prehadzujú ako horúci zemiak, prirodzene, nikto nie je zodpovedný. Finálna podoba formulára bola vraj schválená príliš neskoro a spracovanie do formy pre internet je časovo náročné. Údajne sa tak stane začiatkom marca, to je asi teraz, splnenie sľubu si ľahko overíte sami. Ale keď sa tak v daňovom priznaní pozriem na výšku sumy, ktorú poctivo odvádzame, nemyslím, že by sa nedal najať tím programátorov, ktorí to zvládnu raz-dva. Stále sa niekto čuduje, že väčšina ľudí si necháva podanie priznania na poslednú chvíľu?
Verím, že daňové priznanie spoločne ľahko zvládneme nakoniec aj cez internet a toto vydanie PC REVUE tak rýchlo morálne nezostarne. Prajem vám jeho príjemné čítanie.
17. februára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 3/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Na prelome rokov sa čas v našej redakcii naplnil a o staršie, ale stále použiteľné (no riadne široké) CRT monitory zrazu nikto nemal záujem. Trendom je vlastniť elegantné štíhle širokouhlé LCD-čko. CRT monitory svoju púť už zavŕšili, sú to už len príspevky do IT múzea. Počas rokov, ktoré pracujem v tejto branži, som bol svedkom viacerých takýchto koncov. Dnes sa tak už dá len nostalgicky spomínať na magnetofón, magnetické diskety a rôzne ich alternatívy, základné dosky so starými portami, tlačiarne s paralelným portom, ale i jednoúčelové skenery. Otázka je, kam sa všetky tieto zariadenia odložia a čo sa s nimi stane po tom, ako sú nahradené modernejšími prístrojmi. Špeciálne to platí o CRT monitoroch, ktoré sú dosť veľké a obsahujú nebezpečné látky.
O ekológiu v oblasti IT (a nielen v nej) sa u nás pred rokmi nikto veľmi nestaral. Myslím, že sme si tak zasadili nebezpečnú časovanú bombu, ktorú asi podarujeme našim potomkom. Dnes za každé IT zariadenie platíte tzv. recyklačný poplatok. Znamená to, že už pri nákupe zariadenia platíte za to, že po odslúžených rokoch bude ekologicky spotrebované. Niektoré poplatky sú pritom celkom zaujímavé, napr. pri nákupe LCD monitora, celého PC či laserovej tlačiarne alebo atramentového multifunkčného zariadenia je to v tomto roku 160 Sk. O ekologické spracovanie sa podľa zákona má postarať obec vytvorením ekologickej skládky. A takéto skládky skutočne existujú, otázka je, či ich my bežní ľudia poznáme a využívame.
My sme postupovali pri „likvidácii“ starších monitorov a počítačov tak, že sme oslovili niekoľko škôl a známych, či by ich nechceli na používanie. Niekoľko lepších kúskov tak našťastie našlo svojho ďalšieho majiteľa. Lenže situácia so školami v hlavnom meste je taká, že naozaj staré veci už ani veľmi nechcú. 14-palcový CRT monitor alebo počítač so 486-kou nie je žiadny zázrak. Ostalo nám teda do skôr neželaného IT múzea niekoľko mierne blikajúcich monitorov, prípadne monitorov, ktoré fungovali po umiestnení dátového kábla do správneho uhla... :) Nemali sme srdce jednoducho ich pod rúškom noci hodiť do smetiaka kdesi pred činžiakom. Na internete nájdete údaje o tom, kde sa nachádza najbližšia ekoskládka. Pri mojej návšteve v nej som sa dozvedel, že takéto produkty radi zoberú, rozoberú ich na súčiastky a zlikvidujú. Zbavil som sa tak monitorov, obsluhe som venoval výtlačok nášho magazínu a s dobrým pocitom v duši som sa vrátil domov.
Osobne si myslím, že takto asi nepostupuje veľa firiem. Chcelo by to asi nejakú „lízanku“ za odovzdanie niečo väčšieho na správne miesto. Možno viete, že ak dopravíte staré auto tzv. spracovateľovi, dostanete okrem kúpnej ceny (napr. 0 Sk :)) aj fixný finančný príspevok 1000 Sk. Je to asi smiešna suma, veď keby ste rozobrali auto a trochu separovali odpad, asi by ste zarobili viac. Navyše auto musíte nejakým spôsobom dostať k spracovateľovi, t. j. malo by byť napr. pojazdné. Ale predsa je to nejaká suma. Často sa však pýtam, kde sú všetky tie nepojazdné trabanty, wartburgy, lady či škodovky z minulej éry. Obávam sa, že niektoré sú zaparkované na okraji lesa či na čiernej skládke.
Navrhujem, aby pri odovzdaní IT produktov na ekologické spracúvanie bol napr. znížený recyklačný poplatok. Myslím, že ľudia by si tak rýchlo zvykli na to, že vyradené veci patria na správne miesto, a neskôr by to už robili automaticky.
Oveľa radšej by som však ekologicky „zlikvidoval“ papierové priznanie k dani z príjmu. Marec je vždy u mňa spojený s obavami súvisiacimi s daňovým priznaním. Jednak nikdy neviem, čo do niektorých riadkov toho obrovského formulára napísať, a potom tu neexistuje vzájomná kontrola výpočtov. Nemyslím si, že by formulár z minulých rokov bol vyrobený naozaj pre bežných ľudí, azda nový bude lepší. Pri odovzdaní priznania som sa pred piatimi rokmi pýtal priamo na daňovom úrade, ako niektoré položky vyplniť, a nadobudol som dojem, že úradníčka v podateľni mala z toho väčší „hokej“ ako ja. Vlastne mi poradila, že čísla mám spočítavať kalkulačkou, ja som však nevedel, či pracujem so správnymi číslami. Na to mi povedala, aby som zašiel za daňovým poradcom, lebo ona len preberá priznania a neposkytuje konzultačné služby. Uznávam, nechal som si vtedy daňové priznanie na celkom posledný deň a takto by som bol zdržiaval riadny hlúčik podobne postihnutých. Odovzdal som vtedy daňové priznanie, ale o jeho správnosti som vôbec nebol presvedčený. Možno je to už premlčaná doba, a tak ma po tomto úvodníku nikto nebude naháňať :). Teraz mám naozaj daňového poradcu, ktorý všetko vyplní, a ja si aspoň nespytujem svedomie, či je to správne. Na mne je v podstate odovzdanie priznania na daňovom úrade, čo znamená vlastne vystátie si radu, ktorého dĺžka sa zvyšuje s blížiacim sa koncom mesiaca. Viem, daňové priznanie sa dá poslať aj poštou, ale poradca povedal: „Zaniesť na daňový úrad,“ a tak teda aj robím.
V tomto roku som si povedal, že daňové priznanie skúsim spracovať sám a načas. Chcem byť čo najefektívnejší a stratiť čo najmenej času. Sledoval som teda www.drsr.sk, časť Vyplnenie tlačív na internete a zistili, že také horúce to predsa len asi nebude. Od začiatku roka som od úradníkov dostával rady, že daňové priznanie treba podať čo najskôr, najlepšie elektronicky. Veď OK, mám to napísané v mojom elektronickom kalendári a denne mi to Outlook pripomína. No v čase, keď píšem tento úvodník, je takmer koniec februára a Portál daňovej správy tučným červeným textom uvádza, že v súčasnosti nie je vypĺňanie daňového priznania cez internet možné. Úradníci si tento problém prehadzujú ako horúci zemiak, prirodzene, nikto nie je zodpovedný. Finálna podoba formulára bola vraj schválená príliš neskoro a spracovanie do formy pre internet je časovo náročné. Údajne sa tak stane začiatkom marca, to je asi teraz, splnenie sľubu si ľahko overíte sami. Ale keď sa tak v daňovom priznaní pozriem na výšku sumy, ktorú poctivo odvádzame, nemyslím, že by sa nedal najať tím programátorov, ktorí to zvládnu raz-dva. Stále sa niekto čuduje, že väčšina ľudí si necháva podanie priznania na poslednú chvíľu?
Verím, že daňové priznanie spoločne ľahko zvládneme nakoniec aj cez internet a toto vydanie PC REVUE tak rýchlo morálne nezostarne. Prajem vám jeho príjemné čítanie.
17. februára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 3/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 1. februára 2008
PC REVUE - OpenPark
Lastovička, urob leto!
Pred časom prebehla spravodajstvom na ITnews.sk správa, že mesto Šaľa začalo od roku 2007 zverejňovať na internete všetky svoje faktúry a účty. Občania sa môžu pozrieť, koľko stáli služobné cesty jednotlivých úradníkov, koľko míňajú mesačne za služobný telefón, aké dotácie boli poskytnuté mestom. Okrem toho sú na stránke www.sala.sk zverejnené všetky došlé faktúry na mesto, zmluvy s organizáciami a firmami, rozbor hospodárenia a plnenie rozpočtu mesta.
Neviem, či ste túto správu zaregistrovali, ale ak nie, dovoľujem si na ňu zvlášť upozorniť, pretože v slovenských podmienkach ide naozaj o výnimočný počin. Občania by totiž mali mať k dispozícii všetky informácie o práci nimi volených zástupcov, efektivite vynakladania spoločných verejných prostriedkov, hospodárení obce, mesta, štátu. A mali by tieto informácie mať k dispozícii automaticky, a nielen vtedy, keď o ne sami zažiadajú. Poznáme sa, zaujíma nás síce, či sa v spoločnej kase nájdu prostriedky na postavenie nového ihriska, ale len málokto z nás si dá námahu osobne sa dožadovať týchto informácií na mestskom úrade. Z tohto hľadiska treba počin samosprávy v Šali vyzdvihnúť ako chvályhodný a najmä nasledovaniahodný...
To, čo je vo vyspelejšom svete samozrejmé, sa v našich končinách presadzuje len veľmi ťažko a postupne. Problémom je myslenie ľudí, u časti občanov prevláda nízky záujem o veci verejné („veď na to tam máme tých úradníkov“) a u časti volených zástupcov zase nízky záujem čokoľvek zverejňovať („čím menej budú občania vedieť, tým lepšie pre nás...“). Nechcel by som to paušalizovať a nedovolím si kvantifikovať, či uvedené vzorky postojov občanov a volených zástupcov, predstavujú väčšinu či menšinu. V celom spektre názorov sa nájdu rôzne, aj hraničné postoje k „veciam verejným“, zahŕňajúce aj občianskych aktivistov či čestných a zodpovedných primátorov, poslancov, úradníkov.
Jedným z efektov sprístupnenia verejných informácií je aj to, že sa ozdravia vzťahy medzi jednotlivými skupinami. Občania prestanú mať a priori podozrievavý postoj k činnosti zástupcov mesta a na druhej strane takí zástupcovia mesta, ktorí nemajú dostatočné morálne zábrany, zase dostanú technickú „barličku“ ktorá im tento ich hendikep pomôže potlačiť... :-)
Takisto sa nebudú sporné projekty či rozhodnutia mesta riešiť petíciami až následne, napr. po vydaní stavebného povolenia na benzínovú pumpu v blízkosti obytnej zóny. Kontrola efektivity práce volených zástupcov zase poslúži ako podklad pre rozhodovanie sa o kandidátoch pri nasledujúcich voľbách. Vo svete existujú projekty, keď kontrola verejných činiteľov ide ešte ďalej. Tuším vo Švédsku je napríklad možnosť on-line si prezerať elektronickú poštu poslancov...
Samozrejme, že existujú technické prostriedky či logistické možnosti, ako sa vyhnúť občianskej kontrole a dohodnúť si nejaký „kšeftík“ bokom, v každom prípade však stupeň potrebnej konšpirácie a riziko možného prezradenia bude čoraz vyššie.
Pokusov či projektov „stransparentniť“ verejné hospodárenie je aj na Slovensku viacero (žrebovanie nájomných bytov – Žilina, úradná tabuľa na internete – Trenčín, elektronická aukcia vo verejnom obstarávaní – Levice atď.). V takomto rozsahu ako Šaľa však zatiaľ neinformuje občanov žiadne slovenské mesto. Dúfam, že dlho neostane osamotenou lastovičkou a čoskoro sa pridajú aj iné mestá a konečne príde vytúžené leto... :-) A podľa príkladu miest by sa touto cestou mohla uberať aj slovenská vláda, parlament a všetky orgány štátnej a verejnej správy. No ale to sa už, aspoň zatiaľ, dostávame do oblasti ťažkého sci-fi...
Na tomto príklade je pozitívna ešte jedna skutočnosť – aj jednotlivec či skupina osvietencov dokáže zmeniť zaužívané postupy, praktiky, myslenie ľudí a pohnúť veci vpred. Ak viete o podobnom projekte, dajte vedieť, radi o ňom budeme informovať.
P. S.: Malá perlička na záver: Viceprimátorom Mestského úradu v Šali, ktorý má na starosti aj informatizáciu samosprávy, je pán Jozef Mečiar, mimochodom, dlhoročný autor PC REVUE a INFOWARE. :-) Gratulujem!
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 2/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Pred časom prebehla spravodajstvom na ITnews.sk správa, že mesto Šaľa začalo od roku 2007 zverejňovať na internete všetky svoje faktúry a účty. Občania sa môžu pozrieť, koľko stáli služobné cesty jednotlivých úradníkov, koľko míňajú mesačne za služobný telefón, aké dotácie boli poskytnuté mestom. Okrem toho sú na stránke www.sala.sk zverejnené všetky došlé faktúry na mesto, zmluvy s organizáciami a firmami, rozbor hospodárenia a plnenie rozpočtu mesta.
Neviem, či ste túto správu zaregistrovali, ale ak nie, dovoľujem si na ňu zvlášť upozorniť, pretože v slovenských podmienkach ide naozaj o výnimočný počin. Občania by totiž mali mať k dispozícii všetky informácie o práci nimi volených zástupcov, efektivite vynakladania spoločných verejných prostriedkov, hospodárení obce, mesta, štátu. A mali by tieto informácie mať k dispozícii automaticky, a nielen vtedy, keď o ne sami zažiadajú. Poznáme sa, zaujíma nás síce, či sa v spoločnej kase nájdu prostriedky na postavenie nového ihriska, ale len málokto z nás si dá námahu osobne sa dožadovať týchto informácií na mestskom úrade. Z tohto hľadiska treba počin samosprávy v Šali vyzdvihnúť ako chvályhodný a najmä nasledovaniahodný...
To, čo je vo vyspelejšom svete samozrejmé, sa v našich končinách presadzuje len veľmi ťažko a postupne. Problémom je myslenie ľudí, u časti občanov prevláda nízky záujem o veci verejné („veď na to tam máme tých úradníkov“) a u časti volených zástupcov zase nízky záujem čokoľvek zverejňovať („čím menej budú občania vedieť, tým lepšie pre nás...“). Nechcel by som to paušalizovať a nedovolím si kvantifikovať, či uvedené vzorky postojov občanov a volených zástupcov, predstavujú väčšinu či menšinu. V celom spektre názorov sa nájdu rôzne, aj hraničné postoje k „veciam verejným“, zahŕňajúce aj občianskych aktivistov či čestných a zodpovedných primátorov, poslancov, úradníkov.
Jedným z efektov sprístupnenia verejných informácií je aj to, že sa ozdravia vzťahy medzi jednotlivými skupinami. Občania prestanú mať a priori podozrievavý postoj k činnosti zástupcov mesta a na druhej strane takí zástupcovia mesta, ktorí nemajú dostatočné morálne zábrany, zase dostanú technickú „barličku“ ktorá im tento ich hendikep pomôže potlačiť... :-)
Takisto sa nebudú sporné projekty či rozhodnutia mesta riešiť petíciami až následne, napr. po vydaní stavebného povolenia na benzínovú pumpu v blízkosti obytnej zóny. Kontrola efektivity práce volených zástupcov zase poslúži ako podklad pre rozhodovanie sa o kandidátoch pri nasledujúcich voľbách. Vo svete existujú projekty, keď kontrola verejných činiteľov ide ešte ďalej. Tuším vo Švédsku je napríklad možnosť on-line si prezerať elektronickú poštu poslancov...
Samozrejme, že existujú technické prostriedky či logistické možnosti, ako sa vyhnúť občianskej kontrole a dohodnúť si nejaký „kšeftík“ bokom, v každom prípade však stupeň potrebnej konšpirácie a riziko možného prezradenia bude čoraz vyššie.
Pokusov či projektov „stransparentniť“ verejné hospodárenie je aj na Slovensku viacero (žrebovanie nájomných bytov – Žilina, úradná tabuľa na internete – Trenčín, elektronická aukcia vo verejnom obstarávaní – Levice atď.). V takomto rozsahu ako Šaľa však zatiaľ neinformuje občanov žiadne slovenské mesto. Dúfam, že dlho neostane osamotenou lastovičkou a čoskoro sa pridajú aj iné mestá a konečne príde vytúžené leto... :-) A podľa príkladu miest by sa touto cestou mohla uberať aj slovenská vláda, parlament a všetky orgány štátnej a verejnej správy. No ale to sa už, aspoň zatiaľ, dostávame do oblasti ťažkého sci-fi...
Na tomto príklade je pozitívna ešte jedna skutočnosť – aj jednotlivec či skupina osvietencov dokáže zmeniť zaužívané postupy, praktiky, myslenie ľudí a pohnúť veci vpred. Ak viete o podobnom projekte, dajte vedieť, radi o ňom budeme informovať.
P. S.: Malá perlička na záver: Viceprimátorom Mestského úradu v Šali, ktorý má na starosti aj informatizáciu samosprávy, je pán Jozef Mečiar, mimochodom, dlhoročný autor PC REVUE a INFOWARE. :-) Gratulujem!
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 2/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Samozrejme, že viem o dnešnom dátume. Je február 2008, vonku zima. Aspoň by mala byť. Lenže, aj Quark potrebuje dosť času, aby sa z myšlienky premenil na hotový výtlačok, a preto píšem tieto riadky ešte v starom roku. V adventnom čase už myslím na pôst. Pri príprave februárového monitoru si dnes akosi viac než inokedy uvedomujem, že náš časopis (a symbolicky aj my s ním) sa dostáva do mnohých tisícok domácností, do vášho najintímnejšieho prostredia. Niekde na polici alebo na stole potichu sleduje vaše vstávanie do školy či do práce, o čom sa doma zhovárate. Keby vedel, určite by sa tešil z vašich radostí a ak by bolo treba, aj by s vami smútil. Stal sa však vaším tichým a nenápadným spoločníkom a partnerom. Je veľmi príjemné mať vás za partnerov. Ľudí, ktorí si dobrovoľne kúpia časopis, aby rozmnožili svoje vedomosti. Ľudí, ktorí vedia, že sú to najcennejšie devízy, nekolíšuce na burze, ale zvyšujúce hodnotu každého z nás. My v redakcii a vo vydavateľstve sa veľmi tešíme, že pri tom môžeme trochu asistovať. Chcem sa poďakovať všetkým, ale naozaj všetkým a verte, je ich dosť, ktorí nám pomáhajú pripravovať Quark pre vás, našich najvzácnejších partnerov. Veď je potom veľmi milé dostať list napríklad od pána Jozefa Dzurjaka z Košíc, ktorý začína takto: „Vážení priatelia, možno sa Vám nepozdáva moje oslovenie, ale ako nazvať ľudí, ktorí s lahodnosťou a – povedal by som – až s maškrtnosťou napĺňajú moje čitateľské záujmy...“
Ďalším našim čitateľom, ktorí nám tiež napísali, som zasa dlžná vyhodnotenie polročnej súťaže O naj vynález. Peter Kováč z Lučenca do nej prihlásil obyčajnú lyžičku, lebo nás sprevádza po celý deň a prístroj, ktorý by fyzicky vrátil každú ranu, ktorú človek spôsobuje prírode. Dr. Danica Božová zo Svitu boduje so svojím vyrábačom pozitívnej klímy, požičovňou času, zaznamenávačom myšlienok a dočasným namnožovačom (aby mohol byť človek niekedy na viacerých miestach naraz). Peter Ondrejičko z Prešova nás prekvapil schémou héliových obalov, ktoré by uľahčovali sťahovanie ťažkých vecí. Marta Holešovská z Dolného Kubína poslala do súťaže návrh vracača času (aký existuje aj na počítači vo funkcii undo – späť), aby sme mohli napraviť svoje chyby. Zuzana Maťová z Bratislavy prekvapila skriňou na aktualizovanie oblečenia, aby sa nemusela vzdávať obľúbených vecí len preto, že nie sú práve in. Všetkým sme poslali peknú cenu.
Pred pár dňami som sa vrátila z Barcelony. Letieť do tohto mesta z Bratislavy cez Mníchov nie je ktovieaká slasť a trvá to pekne dlho, no stálo to zato. Jednak som sa dozvedela, že okrem nás vychádza Quark aj v Taliansku (o tom sme hovorili už dávnejšie), no tu som sa stretla s ďalšími dvoma súrodencami. Predstavte si, aj Španieli a Slovinci majú časopis, ktorý sa venuje popularizácii vedy a techniky a volá sa ako ten náš! A čo je najzaujímavejšie, každý vznikol sám, bez inšpirácie odinakiaľ. Štyria nezávislí bratia a na tom istom poli orú... To sú veci! Asi si urobíme také súrodenecké stretnutie Quarkov. Čo ma však (okrem iných vecí) veľmi potešilo, bolo, že keď som vyložila náš časopis vedľa španielskeho brata, ten náš o chvíľu zmizol ako gáfor.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 2/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Ďalším našim čitateľom, ktorí nám tiež napísali, som zasa dlžná vyhodnotenie polročnej súťaže O naj vynález. Peter Kováč z Lučenca do nej prihlásil obyčajnú lyžičku, lebo nás sprevádza po celý deň a prístroj, ktorý by fyzicky vrátil každú ranu, ktorú človek spôsobuje prírode. Dr. Danica Božová zo Svitu boduje so svojím vyrábačom pozitívnej klímy, požičovňou času, zaznamenávačom myšlienok a dočasným namnožovačom (aby mohol byť človek niekedy na viacerých miestach naraz). Peter Ondrejičko z Prešova nás prekvapil schémou héliových obalov, ktoré by uľahčovali sťahovanie ťažkých vecí. Marta Holešovská z Dolného Kubína poslala do súťaže návrh vracača času (aký existuje aj na počítači vo funkcii undo – späť), aby sme mohli napraviť svoje chyby. Zuzana Maťová z Bratislavy prekvapila skriňou na aktualizovanie oblečenia, aby sa nemusela vzdávať obľúbených vecí len preto, že nie sú práve in. Všetkým sme poslali peknú cenu.
Pred pár dňami som sa vrátila z Barcelony. Letieť do tohto mesta z Bratislavy cez Mníchov nie je ktovieaká slasť a trvá to pekne dlho, no stálo to zato. Jednak som sa dozvedela, že okrem nás vychádza Quark aj v Taliansku (o tom sme hovorili už dávnejšie), no tu som sa stretla s ďalšími dvoma súrodencami. Predstavte si, aj Španieli a Slovinci majú časopis, ktorý sa venuje popularizácii vedy a techniky a volá sa ako ten náš! A čo je najzaujímavejšie, každý vznikol sám, bez inšpirácie odinakiaľ. Štyria nezávislí bratia a na tom istom poli orú... To sú veci! Asi si urobíme také súrodenecké stretnutie Quarkov. Čo ma však (okrem iných vecí) veľmi potešilo, bolo, že keď som vyložila náš časopis vedľa španielskeho brata, ten náš o chvíľu zmizol ako gáfor.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 2/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
pojem vedecko-technická revolúcia sa používa už desaťročia, no zdá sa, že až v týchto rokoch sa priam zúrivo aj vedecké, aj technické novinky pretekajú o priazeň zákazníkov a napĺňajú záhadne znejúcu charakteristiku doby. Rusi vraj majú liek proti rakovine, Česi testujú spolu s Američanmi ďalšie podobné liečivo, Japonci pripravujú digitálny nosič, ktorý pošle do múzea aj práve štartujúci Blu-ray. EÚ, otrávená tým, že Američania síce systém GPS ponúkajú zadarmo, no nie v plnom rozsahu, začala budovať vlastný navigačný supersystém. Viaceré armády úspešne testujú bezpilotné stíhačky, schopné už aj OPERAČNÉHO NASADENIA. Keby sme vyratúvali len takéto veľké projekty, zabralo by to hromadu papiera. A čo také „drobnosti“, ako napríklad 400 typov digitálnych fotoaparátov na našom trhu, 300 typov televízorov, desiatky a stovky elektrospotrebičov, kozmetiky, pracích práškov či čohokoľvek vrátane nespočetného množstva typov mobilných telefónov? Či ako mor sa šíriace nové technológie zarábania peňazí?
O všetkom by sa dalo pokojne hovoriť. Až dovtedy, kým neprenikne správa, že dôvodom na bezpilotné stíhačky nie je snaha chrániť životy pilotov, ale úspora peňazí. Veď práve prítomnosť človeka na palube a prostriedky na jeho ochranu sú drahšie, než motory, krídla či všetko ostatné. A nevdojak sa vynára otázka – o čo tu ide? O technický pokrok alebo zase len o peniaze? Ak človek je a nepochybne by mal byť meradlom všetkých hodnôt, odpoveď by tiež mala byť jednoduchá. Je?
Možno tá revolúcia, len neviem, či vedecká, spočíva aj v tom, že sa konečne mobilizujú sily, ktoré by vniesli do prevádzky internetu aký-taký poriadok. Toto médium je obrovská hra bez akýchkoľvek pravidiel. Každý si tu robí, čo chce a – nič... Takmer žiadne dôsledky. Produkuje priam drogovú závislosť, zaberá ľuďom stále viac času, zhoršuje ich zdravotný stav, keď bez pohnutia sedia vzpriamene (i zhrbene) hodiny a hodiny pred monitorom. Je to síce zlé, no nie najhoršie. Zimomriavky vyvolávajú obavy odborníkov z počítačových pirátov, ktorí môžu ochromiť leteckú či lodnú dopravu, rozvrátiť bankovníctvo, v armáde a polícii, ale aj vo väzenstve vyvolať chaos, odpáliť rakety... Radšej nepokračovať.
Ten obraz chaosu niektorých produktov vedecko-technického pokroku však nemá len tienistú stránku. Dáva aj východisko. Všetko, čo sa ponúka, je určené nám – tebe, vám aj mne. Takže aj na nás záleží, čo budeme kupovať a spotrebúvať. Či zaplatíme za veľkoplošný pseudo HD televízor, lebo sa to nosí, či chceme mať tri mobily, drahé auto s trojlitrovým motorom a tak ďalej, alebo si zaobstaráme len to, čo naozaj potrebujeme. Nenaletíme na každú profesionálne skvelo prešpekulovanú reklamu, aby sme utratili peniaze, hoci niekedy možno ani nevieme prečo. Prestaneme podliehať tlaku výrobcov, ale uvedomíme si, že my rozhodujeme o tom, čo kúpime, čo potrebujeme a čo nie. Či si radšej za ušetrené prostriedky nepôjdeme niekde oddýchnuť, užiť si prírodu, spoločnosť dobrých a milých ľudí a podobne. Podumajte, naozaj to závisí aj od nás.
Váš
Eduard Drobný
P.S. Aby bolo jasné, nie som proti technickému pokroku. Prekáža mi nehorázne plytvanie
ľudským géniom a nadraďovanie skupinových záujmov nad záujmami všetkých. V konečnom dôsledku aj tých, ktorí ten chaos a nekoordináciu spôsobujú. Lebo všetci sme na jednej lodi.
QUARK 2/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pojem vedecko-technická revolúcia sa používa už desaťročia, no zdá sa, že až v týchto rokoch sa priam zúrivo aj vedecké, aj technické novinky pretekajú o priazeň zákazníkov a napĺňajú záhadne znejúcu charakteristiku doby. Rusi vraj majú liek proti rakovine, Česi testujú spolu s Američanmi ďalšie podobné liečivo, Japonci pripravujú digitálny nosič, ktorý pošle do múzea aj práve štartujúci Blu-ray. EÚ, otrávená tým, že Američania síce systém GPS ponúkajú zadarmo, no nie v plnom rozsahu, začala budovať vlastný navigačný supersystém. Viaceré armády úspešne testujú bezpilotné stíhačky, schopné už aj OPERAČNÉHO NASADENIA. Keby sme vyratúvali len takéto veľké projekty, zabralo by to hromadu papiera. A čo také „drobnosti“, ako napríklad 400 typov digitálnych fotoaparátov na našom trhu, 300 typov televízorov, desiatky a stovky elektrospotrebičov, kozmetiky, pracích práškov či čohokoľvek vrátane nespočetného množstva typov mobilných telefónov? Či ako mor sa šíriace nové technológie zarábania peňazí?
O všetkom by sa dalo pokojne hovoriť. Až dovtedy, kým neprenikne správa, že dôvodom na bezpilotné stíhačky nie je snaha chrániť životy pilotov, ale úspora peňazí. Veď práve prítomnosť človeka na palube a prostriedky na jeho ochranu sú drahšie, než motory, krídla či všetko ostatné. A nevdojak sa vynára otázka – o čo tu ide? O technický pokrok alebo zase len o peniaze? Ak človek je a nepochybne by mal byť meradlom všetkých hodnôt, odpoveď by tiež mala byť jednoduchá. Je?
Možno tá revolúcia, len neviem, či vedecká, spočíva aj v tom, že sa konečne mobilizujú sily, ktoré by vniesli do prevádzky internetu aký-taký poriadok. Toto médium je obrovská hra bez akýchkoľvek pravidiel. Každý si tu robí, čo chce a – nič... Takmer žiadne dôsledky. Produkuje priam drogovú závislosť, zaberá ľuďom stále viac času, zhoršuje ich zdravotný stav, keď bez pohnutia sedia vzpriamene (i zhrbene) hodiny a hodiny pred monitorom. Je to síce zlé, no nie najhoršie. Zimomriavky vyvolávajú obavy odborníkov z počítačových pirátov, ktorí môžu ochromiť leteckú či lodnú dopravu, rozvrátiť bankovníctvo, v armáde a polícii, ale aj vo väzenstve vyvolať chaos, odpáliť rakety... Radšej nepokračovať.
Ten obraz chaosu niektorých produktov vedecko-technického pokroku však nemá len tienistú stránku. Dáva aj východisko. Všetko, čo sa ponúka, je určené nám – tebe, vám aj mne. Takže aj na nás záleží, čo budeme kupovať a spotrebúvať. Či zaplatíme za veľkoplošný pseudo HD televízor, lebo sa to nosí, či chceme mať tri mobily, drahé auto s trojlitrovým motorom a tak ďalej, alebo si zaobstaráme len to, čo naozaj potrebujeme. Nenaletíme na každú profesionálne skvelo prešpekulovanú reklamu, aby sme utratili peniaze, hoci niekedy možno ani nevieme prečo. Prestaneme podliehať tlaku výrobcov, ale uvedomíme si, že my rozhodujeme o tom, čo kúpime, čo potrebujeme a čo nie. Či si radšej za ušetrené prostriedky nepôjdeme niekde oddýchnuť, užiť si prírodu, spoločnosť dobrých a milých ľudí a podobne. Podumajte, naozaj to závisí aj od nás.
Váš
Eduard Drobný
P.S. Aby bolo jasné, nie som proti technickému pokroku. Prekáža mi nehorázne plytvanie
ľudským géniom a nadraďovanie skupinových záujmov nad záujmami všetkých. V konečnom dôsledku aj tých, ktorí ten chaos a nekoordináciu spôsobujú. Lebo všetci sme na jednej lodi.
QUARK 2/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Televízne správy? Skúste internet!
Iste ste si všimli, ako prebieha televízny večer na väčšine (nielen) slovenských televíznych kanálov. Jednoznačne dominujú negatívne správy, dozviete sa všetko o každodenných haváriách, prepadoch, výbuchoch, zvalených budovách, potopách, tragédiách a živelných katastrofách. O pozitívne správy akosi nie je záujem. Ak sa vôbec vyskytnú, tak niekde neskôr v televíznom kútiku. Ani sa nechce veriť, že všetko to nešťastie sa môže stať na našom malom Slovensku. Obyčajný človek sa s tým však pri troche šťastia stretne len výnimočne. Toto, prirodzene, nie je špecifikum Slovenska, podobný trend v televíznom spravodajstve vidieť v celej Európe. Je mi jasné, že nešťastie púta pozornosť, ale v poslednom čase sa mi to zdá trochu pritiahnuté za vlasy. Ako sa hovorí, všetkého veľa škodí.
Každá zo slovenských televízií, prirodzene, bojuje o svojho diváka, je to neľútostný súboj o čo najlepšie čísla, a to predovšetkým v najsledovanejšom čase. Z čísel sledovanosti potom vychádza cena inzercie, ale aj celkový záujem o ňu. Televízie tak okrem uvádzania reportáží vyrážajúcich dych a rôznych podôb reality show pravidelne menia aj grafiku, celkový vizuál, svoje internetové stránky a pod. V druhej polovici januára však nastalo v televíznom spravodajstve menšie zemetrasenie. Najsledovanejšia televízna stanica zaviedla razantné zmeny, vymenila logo, sú nové štúdiá, ale hlavne na svete je úplne nový formát Televíznych novín. Za sebou teraz nadväzujú Televízne noviny s prívlastkom Headlines a po reklamnej prestávke zase s prívlastkom Dnes. Pritom formát vysielania je širokouhlý, určený hlavne pre moderné televízory s pomerom strán displeja 16:9. Celková dĺžka „spojených“ Televíznych novín je tak až okolo 40 minút, takže časovo presahujú začiatok spravodajských relácií ostatných dvoch veľkých hráčov na televíznom trhu. Tento krok bol určite premyslený, umožnil totiž do najsledovanejšieho spravodajského času zaradiť (určite nie lacnú) reklamu. Ďalej dáva predpoklad na to, aby ľudia o pol ôsmej neprepínali na iné stanice, ale zostali na pôvodnej celý večer.
Netradične sú podané hlavne správy s prívlastkom Headlines. Už sám názov je podľa mňa riskantný. Čitatelia PC REVUE s tým nemajú problém, ale je dosť obyvateľov Slovenska, ktorí tomu nemusia rozumieť. Už som o tom raz písal, podľa mňa je slovenčina dosť bohatý jazyk na to, aby sa ním dalo vyjadriť všetko to, čo v angličtine. V jednej internetovej diskusii o tejto relácii som sa potom dočítal, že toto slovo asi znamená čiary na hlave... :) Televízne noviny Headlines sú pritom založené na živých vstupoch a sú to v podstate rozšírené upútavky na skutočné správy, ktoré sa začínajú až neskôr. Je mi úplne jasné, že robiť živé prenosy každý deň v takomto počte nie je pre ich tvorcov ani jednoduché, ani pohodlné. Hlavne zo začiatku sa tak vo vysielaní vyskytli rôzne „detské choroby“. Dáva to, prirodzene, punc aktuálnosti, ale niekedy by stačila aj bežná správa.
V internetových diskusiách sa názory na toto spravodajské zemetrasenie rôznia, ale jasne prevažujú negatívne hodnotenia. Ľudia nevítajú reklamu, táto kumulovaná relácia je pre mnohých pridlhá, nový vysielací formát na starších televízoroch vyzerá čudne. Tak či onak – podstatné sú čísla sledovanosti. Podľa nich sa zatiaľ tento krok oplatil, sledovanosť riadne stúpla. Samozrejme, toto môže byť prechodný stav, vyvolaný širokou marketingovou kampaňou na pripravované zmeny. Ako je to naozaj, to ukáže až čas. Pre ostatné televízie je to hodená rukavica, jednoznačne musia reagovať. Jednoduchým riešením sa zdá využitie spomínanej reklamnej prestávky, keď sú ľudia najviac ochotní prepnúť na niečo iné. V čase tvorby tohto článku reagovala hlavne ďalšia komerčná stanica, keď ohlásila úplne nový formát s priliehavým názvom Krimi Noviny. Ten bude zasahovať do spomínaného času a termín vysielania spravodajskej relácie sa presunie na neskôr.
Ďalší efekt, ktorý vidím na slovenskom televíznom trhu, je presah českých televízií. Ich podiel ako zahraničných staníc na našom trhu je taký vysoký, že ťažko v Európe nájdete paralelu. Je to dané jednoduchosťou príjmu týchto staníc, ich kvalitou, ale hlavne stále jazykovou blízkosťou. Situácia je taká, že Slováci v produktívnom veku nemajú problém s hovorenou podobou češtiny. Zaujímavé je, že naopak to neplatí. Pozícia slovenčiny v Čechách je úplne iná, hlavne u mladšej generácie sa dostáva do polohy málo zrozumiteľného jazyka, skoro na úroveň poľštiny.
Prirodzene, môj názor nie je pre televízie podstatný, nemáme totiž doma žiadny peoplemeter. Len na pripomenutie – ide o prístroj, ktorý detailne zisťuje, ktorú stanicu máte na televízore zapnutú. To však ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že túto stanicu aj sledujete. Často je totiž televízor v domácnosti niečo ako kulisa, ktorú len vnímate pri inej práci podvedome. Do čísel sledovanosti sa to však počíta.
Ja osobne riešim problémy s taktikou časovania správ, prirodzene, „počítačovo“. Aby som bol IN, ako sa dnes hovorí, sledujem spravodajské relácie na notebooku cez internet. Čas vysielania televíznych spravodajských relácií totiž zatiaľ nesúhlasí s časom, keď chodievam domov, a nepredpokladám zmenu ani v budúcnosti. Na internete si pozriem naozaj len to, čo ma zaujíma, a to za pár minút. Nevýhodné je, že súčasné internetové vysielanie má oproti bežnému vysielaniu doslova mizernú kvalitu. Hlas je v poriadku, ale obraz si musíte niekedy trochu domyslieť, sem-tam sa prehrávanie zasekne, obraz mešká za zvukom a pod. Práve preto si jedny zo správ nahrávam na harddiskový videorekordér. Potom (ale vo fakt komprimovanej podobe) hlavne cez víkend pozriem prehľad správ v pôvodnej kvalite. Takto zrazu vidím, ako sa vyvíjajú jednotlivé správy a čo je len umelá bublina. A tých je veru dosť veľa, snaha vyrábať senzácie je určujúca pri tvorbe súčasného spravodajstva.
Domnievam sa, že je veľa ľudí, ktorí už hľadajú večernú zábavu na internete. Penetrácia vysokorýchlostného internetu u nás je pomerne vysoká, takíto „diváci“ budú len pribúdať. Nechcú, aby im televízie diktovali, čo majú kedy pozerať, oceňujú slobodu vo výbere. To sa týka tak spravodajských relácií, ako i filmov. Keby som teda mohol poradiť televíziám, myslite na svoju budúcnosť a investujete do bohatého a kvalitného obsahu na internete. Oplatí sa to!
Príjemné čítanie februárového vydania praje
21. januára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Iste ste si všimli, ako prebieha televízny večer na väčšine (nielen) slovenských televíznych kanálov. Jednoznačne dominujú negatívne správy, dozviete sa všetko o každodenných haváriách, prepadoch, výbuchoch, zvalených budovách, potopách, tragédiách a živelných katastrofách. O pozitívne správy akosi nie je záujem. Ak sa vôbec vyskytnú, tak niekde neskôr v televíznom kútiku. Ani sa nechce veriť, že všetko to nešťastie sa môže stať na našom malom Slovensku. Obyčajný človek sa s tým však pri troche šťastia stretne len výnimočne. Toto, prirodzene, nie je špecifikum Slovenska, podobný trend v televíznom spravodajstve vidieť v celej Európe. Je mi jasné, že nešťastie púta pozornosť, ale v poslednom čase sa mi to zdá trochu pritiahnuté za vlasy. Ako sa hovorí, všetkého veľa škodí.
Každá zo slovenských televízií, prirodzene, bojuje o svojho diváka, je to neľútostný súboj o čo najlepšie čísla, a to predovšetkým v najsledovanejšom čase. Z čísel sledovanosti potom vychádza cena inzercie, ale aj celkový záujem o ňu. Televízie tak okrem uvádzania reportáží vyrážajúcich dych a rôznych podôb reality show pravidelne menia aj grafiku, celkový vizuál, svoje internetové stránky a pod. V druhej polovici januára však nastalo v televíznom spravodajstve menšie zemetrasenie. Najsledovanejšia televízna stanica zaviedla razantné zmeny, vymenila logo, sú nové štúdiá, ale hlavne na svete je úplne nový formát Televíznych novín. Za sebou teraz nadväzujú Televízne noviny s prívlastkom Headlines a po reklamnej prestávke zase s prívlastkom Dnes. Pritom formát vysielania je širokouhlý, určený hlavne pre moderné televízory s pomerom strán displeja 16:9. Celková dĺžka „spojených“ Televíznych novín je tak až okolo 40 minút, takže časovo presahujú začiatok spravodajských relácií ostatných dvoch veľkých hráčov na televíznom trhu. Tento krok bol určite premyslený, umožnil totiž do najsledovanejšieho spravodajského času zaradiť (určite nie lacnú) reklamu. Ďalej dáva predpoklad na to, aby ľudia o pol ôsmej neprepínali na iné stanice, ale zostali na pôvodnej celý večer.
Netradične sú podané hlavne správy s prívlastkom Headlines. Už sám názov je podľa mňa riskantný. Čitatelia PC REVUE s tým nemajú problém, ale je dosť obyvateľov Slovenska, ktorí tomu nemusia rozumieť. Už som o tom raz písal, podľa mňa je slovenčina dosť bohatý jazyk na to, aby sa ním dalo vyjadriť všetko to, čo v angličtine. V jednej internetovej diskusii o tejto relácii som sa potom dočítal, že toto slovo asi znamená čiary na hlave... :) Televízne noviny Headlines sú pritom založené na živých vstupoch a sú to v podstate rozšírené upútavky na skutočné správy, ktoré sa začínajú až neskôr. Je mi úplne jasné, že robiť živé prenosy každý deň v takomto počte nie je pre ich tvorcov ani jednoduché, ani pohodlné. Hlavne zo začiatku sa tak vo vysielaní vyskytli rôzne „detské choroby“. Dáva to, prirodzene, punc aktuálnosti, ale niekedy by stačila aj bežná správa.
V internetových diskusiách sa názory na toto spravodajské zemetrasenie rôznia, ale jasne prevažujú negatívne hodnotenia. Ľudia nevítajú reklamu, táto kumulovaná relácia je pre mnohých pridlhá, nový vysielací formát na starších televízoroch vyzerá čudne. Tak či onak – podstatné sú čísla sledovanosti. Podľa nich sa zatiaľ tento krok oplatil, sledovanosť riadne stúpla. Samozrejme, toto môže byť prechodný stav, vyvolaný širokou marketingovou kampaňou na pripravované zmeny. Ako je to naozaj, to ukáže až čas. Pre ostatné televízie je to hodená rukavica, jednoznačne musia reagovať. Jednoduchým riešením sa zdá využitie spomínanej reklamnej prestávky, keď sú ľudia najviac ochotní prepnúť na niečo iné. V čase tvorby tohto článku reagovala hlavne ďalšia komerčná stanica, keď ohlásila úplne nový formát s priliehavým názvom Krimi Noviny. Ten bude zasahovať do spomínaného času a termín vysielania spravodajskej relácie sa presunie na neskôr.
Ďalší efekt, ktorý vidím na slovenskom televíznom trhu, je presah českých televízií. Ich podiel ako zahraničných staníc na našom trhu je taký vysoký, že ťažko v Európe nájdete paralelu. Je to dané jednoduchosťou príjmu týchto staníc, ich kvalitou, ale hlavne stále jazykovou blízkosťou. Situácia je taká, že Slováci v produktívnom veku nemajú problém s hovorenou podobou češtiny. Zaujímavé je, že naopak to neplatí. Pozícia slovenčiny v Čechách je úplne iná, hlavne u mladšej generácie sa dostáva do polohy málo zrozumiteľného jazyka, skoro na úroveň poľštiny.
Prirodzene, môj názor nie je pre televízie podstatný, nemáme totiž doma žiadny peoplemeter. Len na pripomenutie – ide o prístroj, ktorý detailne zisťuje, ktorú stanicu máte na televízore zapnutú. To však ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že túto stanicu aj sledujete. Často je totiž televízor v domácnosti niečo ako kulisa, ktorú len vnímate pri inej práci podvedome. Do čísel sledovanosti sa to však počíta.
Ja osobne riešim problémy s taktikou časovania správ, prirodzene, „počítačovo“. Aby som bol IN, ako sa dnes hovorí, sledujem spravodajské relácie na notebooku cez internet. Čas vysielania televíznych spravodajských relácií totiž zatiaľ nesúhlasí s časom, keď chodievam domov, a nepredpokladám zmenu ani v budúcnosti. Na internete si pozriem naozaj len to, čo ma zaujíma, a to za pár minút. Nevýhodné je, že súčasné internetové vysielanie má oproti bežnému vysielaniu doslova mizernú kvalitu. Hlas je v poriadku, ale obraz si musíte niekedy trochu domyslieť, sem-tam sa prehrávanie zasekne, obraz mešká za zvukom a pod. Práve preto si jedny zo správ nahrávam na harddiskový videorekordér. Potom (ale vo fakt komprimovanej podobe) hlavne cez víkend pozriem prehľad správ v pôvodnej kvalite. Takto zrazu vidím, ako sa vyvíjajú jednotlivé správy a čo je len umelá bublina. A tých je veru dosť veľa, snaha vyrábať senzácie je určujúca pri tvorbe súčasného spravodajstva.
Domnievam sa, že je veľa ľudí, ktorí už hľadajú večernú zábavu na internete. Penetrácia vysokorýchlostného internetu u nás je pomerne vysoká, takíto „diváci“ budú len pribúdať. Nechcú, aby im televízie diktovali, čo majú kedy pozerať, oceňujú slobodu vo výbere. To sa týka tak spravodajských relácií, ako i filmov. Keby som teda mohol poradiť televíziám, myslite na svoju budúcnosť a investujete do bohatého a kvalitného obsahu na internete. Oplatí sa to!
Príjemné čítanie februárového vydania praje
21. januára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
utorok 1. januára 2008
PC REVUE - OpenPark
Hi-Fi veže všetkých krajín, spojte sa!
Toto číslo PCR je o víziách, preto som si dovolil pridať sa a pribaliť niečo vlastné. Po domácnosti sa nám potuluje množstvo cédečiek, ktoré sa presúvajú kdekade, samozrejme, väčšinou bez obalu. Dôsledok je jasný, poškriabané a obchytané cédečká sa časom nedajú prehrať. A veľakrát ide o tituly, ktoré sa už nedajú zohnať. Viem, že by som mal vždy urobiť kópie a pustiť do obehu iba tie, rovnako tak viem, že existujú služby na povrchovú úpravu poškodených CD. Ale realita býva prozaickejšia, pripomenú mi ju deti vždy, keď zbehnú večer do obývačky a oznámia, že „princ Bajaja zase koktá“ (hoci ten tuším v pôvodnej rozprávke naozaj koktal už od narodenia :-)).
Používanie CD médií v domácich audioprehrávačoch sa mi v dobe počítačových homemediacentier a iPodov zdá dosť archaické. Preto navrhujem vytvoriť novú generáciu domácich Hi-Fi audioveží či prenosných reproduktorových prehrávačov, ktoré budú obsahovať Flash SSD disk alebo 1,8" pevný disk, veľký dotykový displej a intuitívnu navigáciu á la iPod. Získame tak kvalitný priestorový zvuk s možnosťou výberu hudby alebo hovoreného slova naozaj na požiadanie. Stačí vytvoriť playlist takých 100 nahovorených rozprávok a deti majú vyriešený uspávací program na niekoľko týždňov až mesiacov :-). Jednotlivé audioprehrávače môžu byť vybavené čítačkou kariet flash tak, aby sa hudba dala prekopírovať a preniesť aj na iné audiozariadenia v dome alebo do auta, na MP3 prehrávač či do mobilu. Audiozariadenia môžu byť prípadne doplnené o Bluetooth, a keď sa navzájom spárujú, získajú možnosť bezdrôtovo si vymieňať súbory medzi sebou alebo si ich podľa potreby sťahovať z domáceho centrálneho servera. Keby sme v tejto myšlienkovej úvahe išli ešte ďalej a nechali takto spárovať audiozariadenia v rámci celého paneláka alebo skupinky domov, samozrejme, po vzájomnej dohode susedov, dostaneme lokálnu sieť P2P mimo infraštruktúry internetu, v rámci ktorej by si mohli účastníci neobmedzene zdieľať audioobsah podľa princípov, ktoré si individuálne dohodnú.
V tomto myšlienkovom koncepte neriešim technické otázky, ako dosah, počet párovaných zariadení, rýchlosť prenosu či bezpečnosť, ale nemám obavy, že nasledujúce generácie Bluetoothu by s tým mohli mať vážnejší problém. Napríklad nová verzia vysokorýchlostného Bluetoothu (zatiaľ s označením Bluetooth 3.0), ktorá by mala vzniknúť integráciou s ultra-wideband (UWB) rádiovou technológiou, by mala poskytnúť prenosové rýchlosti až do 480 Mbit/s.
Rovnako neriešim ani otázku ochrany distribučných práv autorsky chránených diel, hoci je otázne, či sa ich porušovania nedopúšťam už len tým, že chránené CD požičiam susedovi na pár dní. Prípadne nechám vežu v obývačke pustenú príliš nahlas, takže ju počuť až k tretím susedom... A to pritom neriešim otázku, že vlastne nemajú čo počúvať môjho Jamiroquaia, keď si nekúpili jeho CD... BTW hlasné počúvanie hudby sa mi stáva dosť často, sorry, susedia, v slúchadlách to však nie je ono...
Aby však bolo všetko v poriadku aj z právnej stránky, možno časom vznikne nový druh licencie na hromadné zdieľanie autorských diel, napr. hudby v uzavretých komunitách P2P. Nech je cena takýchto diel väčšia hoci aj 5-násobne, možno sa podarí vytvoriť fungujúci biznis model, ako s takouto komunitou P2P komunikovať a obchodovať. Bude to tak určite lepšie ako na nich poľovať a robiť z nich kriminálnikov.
No a obdobne by sa mohli prerobiť TV prijímače, resp. videorekordéry či počítačové mediacentrá tak, aby si susedia mohli chýbajúce časti obľúbeného seriálu, hudobné videoklipy či rodinné videoklipy zdieľať v rámci uzavretej komunitnej siete P2P.
Neviem, či nepíšem o niečom, čo už reálne existuje, ale ak nie, dúfam, že PC REVUE čítajú aj zahraniční výrobcovia spotrebnej elektroniky :-), nechajú sa inšpirovať a v dohľadnom čase prídu na trh s novou generáciou domácej spotrebnej audio- a videoelektroniky. Tantiémy za patenty mi, prosím, posielajte tak ako vždy na bankový účet číslo: 262 345 675... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 1/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Toto číslo PCR je o víziách, preto som si dovolil pridať sa a pribaliť niečo vlastné. Po domácnosti sa nám potuluje množstvo cédečiek, ktoré sa presúvajú kdekade, samozrejme, väčšinou bez obalu. Dôsledok je jasný, poškriabané a obchytané cédečká sa časom nedajú prehrať. A veľakrát ide o tituly, ktoré sa už nedajú zohnať. Viem, že by som mal vždy urobiť kópie a pustiť do obehu iba tie, rovnako tak viem, že existujú služby na povrchovú úpravu poškodených CD. Ale realita býva prozaickejšia, pripomenú mi ju deti vždy, keď zbehnú večer do obývačky a oznámia, že „princ Bajaja zase koktá“ (hoci ten tuším v pôvodnej rozprávke naozaj koktal už od narodenia :-)).
Používanie CD médií v domácich audioprehrávačoch sa mi v dobe počítačových homemediacentier a iPodov zdá dosť archaické. Preto navrhujem vytvoriť novú generáciu domácich Hi-Fi audioveží či prenosných reproduktorových prehrávačov, ktoré budú obsahovať Flash SSD disk alebo 1,8" pevný disk, veľký dotykový displej a intuitívnu navigáciu á la iPod. Získame tak kvalitný priestorový zvuk s možnosťou výberu hudby alebo hovoreného slova naozaj na požiadanie. Stačí vytvoriť playlist takých 100 nahovorených rozprávok a deti majú vyriešený uspávací program na niekoľko týždňov až mesiacov :-). Jednotlivé audioprehrávače môžu byť vybavené čítačkou kariet flash tak, aby sa hudba dala prekopírovať a preniesť aj na iné audiozariadenia v dome alebo do auta, na MP3 prehrávač či do mobilu. Audiozariadenia môžu byť prípadne doplnené o Bluetooth, a keď sa navzájom spárujú, získajú možnosť bezdrôtovo si vymieňať súbory medzi sebou alebo si ich podľa potreby sťahovať z domáceho centrálneho servera. Keby sme v tejto myšlienkovej úvahe išli ešte ďalej a nechali takto spárovať audiozariadenia v rámci celého paneláka alebo skupinky domov, samozrejme, po vzájomnej dohode susedov, dostaneme lokálnu sieť P2P mimo infraštruktúry internetu, v rámci ktorej by si mohli účastníci neobmedzene zdieľať audioobsah podľa princípov, ktoré si individuálne dohodnú.
V tomto myšlienkovom koncepte neriešim technické otázky, ako dosah, počet párovaných zariadení, rýchlosť prenosu či bezpečnosť, ale nemám obavy, že nasledujúce generácie Bluetoothu by s tým mohli mať vážnejší problém. Napríklad nová verzia vysokorýchlostného Bluetoothu (zatiaľ s označením Bluetooth 3.0), ktorá by mala vzniknúť integráciou s ultra-wideband (UWB) rádiovou technológiou, by mala poskytnúť prenosové rýchlosti až do 480 Mbit/s.
Rovnako neriešim ani otázku ochrany distribučných práv autorsky chránených diel, hoci je otázne, či sa ich porušovania nedopúšťam už len tým, že chránené CD požičiam susedovi na pár dní. Prípadne nechám vežu v obývačke pustenú príliš nahlas, takže ju počuť až k tretím susedom... A to pritom neriešim otázku, že vlastne nemajú čo počúvať môjho Jamiroquaia, keď si nekúpili jeho CD... BTW hlasné počúvanie hudby sa mi stáva dosť často, sorry, susedia, v slúchadlách to však nie je ono...
Aby však bolo všetko v poriadku aj z právnej stránky, možno časom vznikne nový druh licencie na hromadné zdieľanie autorských diel, napr. hudby v uzavretých komunitách P2P. Nech je cena takýchto diel väčšia hoci aj 5-násobne, možno sa podarí vytvoriť fungujúci biznis model, ako s takouto komunitou P2P komunikovať a obchodovať. Bude to tak určite lepšie ako na nich poľovať a robiť z nich kriminálnikov.
No a obdobne by sa mohli prerobiť TV prijímače, resp. videorekordéry či počítačové mediacentrá tak, aby si susedia mohli chýbajúce časti obľúbeného seriálu, hudobné videoklipy či rodinné videoklipy zdieľať v rámci uzavretej komunitnej siete P2P.
Neviem, či nepíšem o niečom, čo už reálne existuje, ale ak nie, dúfam, že PC REVUE čítajú aj zahraniční výrobcovia spotrebnej elektroniky :-), nechajú sa inšpirovať a v dohľadnom čase prídu na trh s novou generáciou domácej spotrebnej audio- a videoelektroniky. Tantiémy za patenty mi, prosím, posielajte tak ako vždy na bankový účet číslo: 262 345 675... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 1/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)