Reminiscencie: 15 rokov PC REVUE
Tak som si po dlhšom čase vybral zviazané ročníky PCR od začiatku vychádzania, t. j. augusta 1993, začal v nich listovať a spomínať. A verte, bolo to celkom milé, pristihol som sa, ako sa pri pohľade na naše začiatky usmievam pod „fúzy“ :-). Tak vás teda pozývam, pridajte sa ku mne.
Začínali sme doslova z ničoho, bez vydavateľských skúseností, úveru v banke, ostrieľaných redaktorov či podpory veľkých inzerentov. Bola to odvaha, tak trochu hraničiaca s drzosťou, pustiť sa do priamej konkurencie s už vtedy výbornými českými magazínmi. Na Slovensku vtedy nič obdobné nevychádzalo, nebola tu tradícia ani skúsenosti, neboli vytvorené vzťahy medzi IT firmami a médiami. Oni nevedeli, ako a čo s médiami komunikovať. Nevedeli sme to ani my, ale naučili sme sa to. Chodili sme za nimi, vysvetľovali myšlienku nášho projektu, čo ideme spustiť, ako si môžeme byť vzájomne užitoční a ako to pomôže aj slovenskej počítačovej verejnosti. Pochopili a dali nám svoju dôveru a podporu. Mnohých zaujala naša iniciatíva do tej miery, že sa zapojili aj autorsky. Jedným z nich bol Miro Trnka z Esetu, ktorý nám od prvého čísla písal Nikdy nekončiaci príbeh a Vírusový radar – a písal ho veru viac ako 12 rokov... (Ďakujem, Miro!) Dnes je Eset pýchou slovenského softvérového priemyslu a Miro je jeho riaditeľom.
Bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí pochopili dôležitosť slovenského počítačového magazínu a postupne nastúpili „do vlaku“, napr. Miroslav Oravec, Juraj Bednár, Peter Palúch a ďalší, ktorí v PCR rozbehli linuxové témy. Vtedy sme ich mali ako prví aj v rámci ČR! Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to asi dlhé čítanie. Teší ma, že mnoho autorov, hoci od nás už odišli, sú na svojom ďalšom poste úspešní a máme stále výborné vzťahy. Majú vlastné firmy, prípadne sú v predstavenstvách zahraničných firiem, prednášajú, robia na projektoch, vo vývoji atď. Spomeniem však Petra Orviského, ktorý sa v PCR venoval najmä procesorom, a Ondreja Macka, ktorého parketou boli v tom čase najmä periférne zariadenia. Peter medzičasom rozbehol náš nový magazín DIGI REVUE a Ondrej teraz šéfuje PC REVUE. (Ďakujem, páni!)
Prvé číslo PCR stálo 18 korún, malo 24 strán a vnútro bolo iba čiernobiele. Ale za obsah sme sa nemuseli hanbiť ani vtedy. Dnes je PCR trochu drahšie :-), ale má 160 strán, je celofarebné, má kvalitný papier, v každom čísle je 8 GB DVD a smelo sa môže porovnávať s českou konkurenciou.
Keď sme začínali, mali sme tuším dve staré 386-ky a na vtedajšiu dobu sme odniekiaľ získali výbornú laserovú tlačiareň dokonca s Postscriptom. Tlač jednej A4 trvala síce skoro štvrťhodinku, ale vtedy sa nám to zdalo závratne rýchle. Neskôr sme prešli cez všetky rodiny procesorov, postupne sme jednotlivé počítače poprepájali v sieti typu peer-to-peer tuším pod Lantasticom, potom sme postavili prvý server, pripojili sa na vonkajší svet, o pár rokov prišiel internet a ten zvyšok si už domyslíte... :-); Dnes ani poriadne neviem, koľko vlastne máme v práci počítačov, tlačiarní či serverov. Hlavne keď všetka technika funguje, tak ako má...
Keby som sa pustil do štatistiky, koľko zariadení sa za ten čas v redakcii otestovalo, koľko sa napísalo článkov, koľko znakov vygeneroval každý z autorov, koľko papiera sa dovedna potlačilo, boli by to úžasne veľké čísla. Nehovoriac o strávenom čase, mailoch, telefonátoch, schôdzkach, poradách atď.
Nebolo, samozrejme, vždy všetko jednoduché a boli situácie, keď sa nám nedarilo a nebolo nám do smiechu a už ani do plaču. Vtedy bolo treba zaťať zuby a riešiť daný problém až dovtedy, kým sa nevyriešil. Ale to je tak asi vždy, keď o niečo ide. Preto nemám žiadny recept na úspech, stačí asi robiť si svoju robotu najlepšie, ako sa len dá, všímať si veci okolo seba, rozmýšľať a zlepšovať svet. Potom stačí už len naučiť sa prekonávať prekážky a mať šťastie na dobrých kolegov, partnerov a priateľov. Ostatné už príde samo... :-)
Držím PC REVUE palce a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali a naďalej podieľajú na jeho úspechu!
Zopár čísiel:
Prvé PCR nad 100 strán: 10/1996 (104 strán)
Prvý rok nad 1000 strán: 1996 (1114 strán)
Najväčšie číslo PCR: 12/2004 (250 strán spolu s prílohami DIGIREVUE a INFOWARE)
Od januára 2005 začali DIGIREVUE a INFOWARE vychádzať ako samostatné médiá. Doteraz najviac strán spolu v jednom mesiaci bolo v júlovom čísle 2007: 320 strán. V septembri 2007 sme prekonali magických 25 000 autorských strán...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 12. septembra 2007
sobota 1. septembra 2007
QUARK
Milí priatelia,
september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Budúcnosť už nie je to, čo bývala
V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo... Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom... Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo... Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom... Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
nedeľa 5. augusta 2007
PC REVUE - OpenPark
Kto pobozká Ruženku?
Určite poznáte klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorú vyslobodí princ zo zakliatia, keď sa preseká cez hradbu z ruží a pobozká princeznú. Presne takého princa by sme potrebovali, aby sme sa dostali ďalej v oblasti informatizácie. Tak ako to sledujem za uplynulých X rokov, ako postupne prichádzali a odchádzali jednotlivé vládne garnitúry, súčasný stav mi naozaj navodzuje spomínanú rozprávkovú paralelu.
Je pre mňa nepochopiteľné, ako je vôbec možné, že ak sa všetci vrátane politikov zhodneme na potrebe informatizácie, ak nikto nespochybňuje jej prínosy pre občanov, štátnu správu, podniky atď., prečo sú veci v takomto stave. Najprv sa pred voľbami politici búchajú do hrude a omieľajú frázy o znalostnej ekonomike, digitálnej gramotnosti, elektronických službách pre občanov, používajú výrazy odpočúvané na zahraničných konferenciách, ako eGovernment, eHealth atď. Potom príde koniec volebného obdobia a nám zostáva len rezignovane konštatovať, že opäť sa toho veľa nezmenilo, pokus bol neúspešný a Ruženka aj naďalej tvrdo spí.
Nedávno som bol na konferencii zameranej na priority a plánované aktivity v oblasti informatizácie spoločnosti. Zástupca MF SR, pod ktoré táto oblasť teraz patrí, prezentoval zámery ministerstva vytvoriť komisiu pre štandardizáciu, komisiu pre informačnú bezpečnosť, obnoviť radu vlády pre informatizáciu. Prezentoval plán vytvorenia národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, prezentoval zámer definovať priority, projekty, analýzy a prieskumy atď., čo sú iste zmysluplné a rozumné aktivity, ale má to niekoľko „ale“.
Prišla nová vláda (čo už nie je celkom pravda, keďže štvrtinu „vládnutia“ už má za sebou), všetko staré zmetie zo stola, začína budovať novú programovú „infraštruktúru“ (komisie, koncepcie, projekty atď.), ale kým ich nanovo vybuduje, kým začnú reálne fungovať, kým sa naštartujú procesy, projekty, ani sa nespamätáme a už tu bude koniec volebného obdobia. Nebolo by lepšie aspoň čiastočne zachovať nejakú kontinuitu, pokračovať v zmysluplných a životaschopných projektoch? (napr. Infovek a pod.). Musí vždy zvíťaziť politický rozmer rozhodnutí nad zdravým rozumom?
Koncepcie, komisie a akčný plán existovali aj počas minulej vlády, ale to všetko stále nie je záruka realizácie, keď si zoberieme, že z naplánovaných 47 projektov bolo k 31. 12. 2006 zrealizovaných len 6 (!). Nebolo by dobré urobiť si analýzu, v čom bol problém, a na jej základe sa poučiť pri spúšťaní nových projektov? Nebol jedným z problémov napríklad rezortizmus, ktorého dôsledkom sú doteraz neprepojiteľné informačné systémy jednotlivých rezortov? Alebo duplicitné záznamy či neprepojiteľné databázové registre (register obyvateľstva, obchodný register, register evidencie nehnuteľností, trestný register, register adries, vozidiel, Sociálnej poisťovne, daňového úradu atď.), pretože neexistovala jednotná koncepcia a každé ministerstvo si budovalo vlastný informačný systém, spravovalo vlastný register. Čo tak začať štandardizáciou, presunom kompetencií na jeden riadiaci orgán?
Len v roku 2006 bolo do informačných systémov vo verejnej správe vložených vyše 8 miliárd slovenských korún zo štátneho rozpočtu. Napriek tomu dodnes nemáme funkčný ani náznak niečoho, čo by sa dalo označiť za eGovernment. V rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti je vyčlenených takmer 826 miliónov eur na najbližších 7 rokov zo zdrojov fondu ERDF (Európsky fond regionálneho rozvoja) Európskej komisie. Tieto zdroje by mohli vytvoriť základ pre naštartovanie informatizácie verejnej správy a celej spoločnosti. O ich využití však musia rozhodovať IT odborníci, ale aj manažéri podnikov, IT pragmatici, ale aj vizionári. Ak o nich budú rozhodovať opäť politici, na ďalší scenár vývoja sa už asi netreba pýtať Pýthie...
A chuderka Ruženka tak zostane asi aj naďalej tvrdo späť...
Čo si myslíte o tejto téme vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Určite poznáte klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorú vyslobodí princ zo zakliatia, keď sa preseká cez hradbu z ruží a pobozká princeznú. Presne takého princa by sme potrebovali, aby sme sa dostali ďalej v oblasti informatizácie. Tak ako to sledujem za uplynulých X rokov, ako postupne prichádzali a odchádzali jednotlivé vládne garnitúry, súčasný stav mi naozaj navodzuje spomínanú rozprávkovú paralelu.
Je pre mňa nepochopiteľné, ako je vôbec možné, že ak sa všetci vrátane politikov zhodneme na potrebe informatizácie, ak nikto nespochybňuje jej prínosy pre občanov, štátnu správu, podniky atď., prečo sú veci v takomto stave. Najprv sa pred voľbami politici búchajú do hrude a omieľajú frázy o znalostnej ekonomike, digitálnej gramotnosti, elektronických službách pre občanov, používajú výrazy odpočúvané na zahraničných konferenciách, ako eGovernment, eHealth atď. Potom príde koniec volebného obdobia a nám zostáva len rezignovane konštatovať, že opäť sa toho veľa nezmenilo, pokus bol neúspešný a Ruženka aj naďalej tvrdo spí.
Nedávno som bol na konferencii zameranej na priority a plánované aktivity v oblasti informatizácie spoločnosti. Zástupca MF SR, pod ktoré táto oblasť teraz patrí, prezentoval zámery ministerstva vytvoriť komisiu pre štandardizáciu, komisiu pre informačnú bezpečnosť, obnoviť radu vlády pre informatizáciu. Prezentoval plán vytvorenia národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, prezentoval zámer definovať priority, projekty, analýzy a prieskumy atď., čo sú iste zmysluplné a rozumné aktivity, ale má to niekoľko „ale“.
Prišla nová vláda (čo už nie je celkom pravda, keďže štvrtinu „vládnutia“ už má za sebou), všetko staré zmetie zo stola, začína budovať novú programovú „infraštruktúru“ (komisie, koncepcie, projekty atď.), ale kým ich nanovo vybuduje, kým začnú reálne fungovať, kým sa naštartujú procesy, projekty, ani sa nespamätáme a už tu bude koniec volebného obdobia. Nebolo by lepšie aspoň čiastočne zachovať nejakú kontinuitu, pokračovať v zmysluplných a životaschopných projektoch? (napr. Infovek a pod.). Musí vždy zvíťaziť politický rozmer rozhodnutí nad zdravým rozumom?
Koncepcie, komisie a akčný plán existovali aj počas minulej vlády, ale to všetko stále nie je záruka realizácie, keď si zoberieme, že z naplánovaných 47 projektov bolo k 31. 12. 2006 zrealizovaných len 6 (!). Nebolo by dobré urobiť si analýzu, v čom bol problém, a na jej základe sa poučiť pri spúšťaní nových projektov? Nebol jedným z problémov napríklad rezortizmus, ktorého dôsledkom sú doteraz neprepojiteľné informačné systémy jednotlivých rezortov? Alebo duplicitné záznamy či neprepojiteľné databázové registre (register obyvateľstva, obchodný register, register evidencie nehnuteľností, trestný register, register adries, vozidiel, Sociálnej poisťovne, daňového úradu atď.), pretože neexistovala jednotná koncepcia a každé ministerstvo si budovalo vlastný informačný systém, spravovalo vlastný register. Čo tak začať štandardizáciou, presunom kompetencií na jeden riadiaci orgán?
Len v roku 2006 bolo do informačných systémov vo verejnej správe vložených vyše 8 miliárd slovenských korún zo štátneho rozpočtu. Napriek tomu dodnes nemáme funkčný ani náznak niečoho, čo by sa dalo označiť za eGovernment. V rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti je vyčlenených takmer 826 miliónov eur na najbližších 7 rokov zo zdrojov fondu ERDF (Európsky fond regionálneho rozvoja) Európskej komisie. Tieto zdroje by mohli vytvoriť základ pre naštartovanie informatizácie verejnej správy a celej spoločnosti. O ich využití však musia rozhodovať IT odborníci, ale aj manažéri podnikov, IT pragmatici, ale aj vizionári. Ak o nich budú rozhodovať opäť politici, na ďalší scenár vývoja sa už asi netreba pýtať Pýthie...
A chuderka Ruženka tak zostane asi aj naďalej tvrdo späť...
Čo si myslíte o tejto téme vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 1. augusta 2007
QUARK
Milí priatelia,
znalci života vravia, že všetko tu už bolo a že veci sa iba opakujú. Tí, čo zažili éru vinylových platní ani dnes na ne nedajú dopustiť a tvrdia, že aj tak hudobné poklady éry čiernych platní nikto neprenesie na strieborné CD. Možno majú aj pravdu, lebo mocnie hlas expertov, ktorí tvrdia, že digitálna hudba je studená, bez atmosféry, bez toho tajomného fluida vyrytého do drážky ihlou po prvýkrát vďaka Edisonovi. Mimochodom, viete prečo má CD práve priemer dvanásť cm a kapacitu okolo 700 MB? Je to elegantne zhmotnený prejav hlbokej úcty a uznania Japoncov európskej hudbe a špeciálne jednému z jej velikánov – Beethovenovi. Jeho deviata symfónia na čiernych platniach musela byť pri reprodukcii prerušená, lebo sa nezmestila na jednu platňu. Japonský CD audioformát a nosič to dokázal. V čase jeho vzniku prišli na svet aj disky s podstatne väčším priemerom a zlatou farbou. Bol to jeden z pokusov o nosič obrazu. Napokon zvíťazili páskové záznamníky a systém VHS. Pobudol medzi nami pár desaťročí, ale aj on je už minulosťou. Jeden kolega má VHS kazetu so známym príbehom bodyguarda a obrovským hitom W. Houstonovej. Viacerí sme si ho požičali, pozreli a nadchýnali sa, ako spievala vtedy ešte fetovaním
nezmasakrovaná Whitney. Dnes je kazeta v skrinke a odpočíva večný sen prežitých vecí, podobne ako všetky vinylové platne a ich šelakové predchodkyne a páskové jednotky. Tam sa postupne presťahujú aj dnešné CD, DVD a hromady nosičov obrazu a zvuku, ktoré dnes zaberajú čoraz viac miesta v našich bytoch. Prekonal ich čas a nikto, aspoň dúfam, ich nemal srdce vyhodiť. A okrem toho, čo s kazetou, hoci aj s Osobným strážcom, keď ste ju videli už, povedzme, 10-krát? Alebo DVD, ktoré ste si pozreli, dajme tomu 15-krát? Nič – opozeraný príbeh už neláka, vyhodiť ho nemožno, jediným riešením je darovať ho. Ale to vec nerieši. Zmení sa iba miesto uskladnenia, počet nosičov v životnom kolobehu neklesne, naopak, bude stále rásť, lebo producenti potrebujú produkovať a obchodníci zarábať. A keďže všetky tieto zázraky jemnej mechaniky ožijú v prehrávacom zariadení, hromadia sa aj nahrávače, prehrávače, ich kombinácie navyše aj s harddiskom. Pribúdajú pomalšie, no zaberajú viac miesta a spúšťajú nemilosrdný, až bratovražedný boj – keď sa kúpi nový stroj, starý putuje buď k niekomu z priateľov, rodine, alebo – do smetí.
Vývoj nosičov pokračuje, no za elegantnými zmenami prebieha nemilosrdný boj na život a smrť – to platí takmer doslova –, aby práve ten náš systém zvíťazil a presadil sa. Ide totiž, prepytujem, o peniaze. Ešte šťastie, že sa pri tom zvezie aj technický pokrok, a na ten čakám. Vzrušuje ma vízia terabajtových technológií. Kam sa na ne hrabe štvorvrstvové DVD alebo 50 GB Blu-ray či HD DVD? Tie sa ruvú o víťazstvo, ale isté je, že napokon zvíťazia holografické terabajtové technológie. Na takýto nosič si budem môcť nahrať všetky svoje vinyly, VHS, CD, DVD a namiesto políc plných nosičov budem mať jeden kotúčik, na ktorom bude všetko. Už dnes sa teším, ako si vytvorím vlastné zvukové konzervy, ako povynechávam čajové skladby, ktoré na každé CD napchajú k niekoľkým hitom, ako si prehrám filmy bez titulkov, ktoré mi pijú krv... Neviem síce, kedy to stihnem, lebo už dnes nemám čas ani na jednoduchšie veci, ale ten pocit, že raz to takto bude možné, mi dáva životný optimizmus.
Pekné leto vám aj sebe želá
Eduard Drobný
QUARK 8/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
znalci života vravia, že všetko tu už bolo a že veci sa iba opakujú. Tí, čo zažili éru vinylových platní ani dnes na ne nedajú dopustiť a tvrdia, že aj tak hudobné poklady éry čiernych platní nikto neprenesie na strieborné CD. Možno majú aj pravdu, lebo mocnie hlas expertov, ktorí tvrdia, že digitálna hudba je studená, bez atmosféry, bez toho tajomného fluida vyrytého do drážky ihlou po prvýkrát vďaka Edisonovi. Mimochodom, viete prečo má CD práve priemer dvanásť cm a kapacitu okolo 700 MB? Je to elegantne zhmotnený prejav hlbokej úcty a uznania Japoncov európskej hudbe a špeciálne jednému z jej velikánov – Beethovenovi. Jeho deviata symfónia na čiernych platniach musela byť pri reprodukcii prerušená, lebo sa nezmestila na jednu platňu. Japonský CD audioformát a nosič to dokázal. V čase jeho vzniku prišli na svet aj disky s podstatne väčším priemerom a zlatou farbou. Bol to jeden z pokusov o nosič obrazu. Napokon zvíťazili páskové záznamníky a systém VHS. Pobudol medzi nami pár desaťročí, ale aj on je už minulosťou. Jeden kolega má VHS kazetu so známym príbehom bodyguarda a obrovským hitom W. Houstonovej. Viacerí sme si ho požičali, pozreli a nadchýnali sa, ako spievala vtedy ešte fetovaním
nezmasakrovaná Whitney. Dnes je kazeta v skrinke a odpočíva večný sen prežitých vecí, podobne ako všetky vinylové platne a ich šelakové predchodkyne a páskové jednotky. Tam sa postupne presťahujú aj dnešné CD, DVD a hromady nosičov obrazu a zvuku, ktoré dnes zaberajú čoraz viac miesta v našich bytoch. Prekonal ich čas a nikto, aspoň dúfam, ich nemal srdce vyhodiť. A okrem toho, čo s kazetou, hoci aj s Osobným strážcom, keď ste ju videli už, povedzme, 10-krát? Alebo DVD, ktoré ste si pozreli, dajme tomu 15-krát? Nič – opozeraný príbeh už neláka, vyhodiť ho nemožno, jediným riešením je darovať ho. Ale to vec nerieši. Zmení sa iba miesto uskladnenia, počet nosičov v životnom kolobehu neklesne, naopak, bude stále rásť, lebo producenti potrebujú produkovať a obchodníci zarábať. A keďže všetky tieto zázraky jemnej mechaniky ožijú v prehrávacom zariadení, hromadia sa aj nahrávače, prehrávače, ich kombinácie navyše aj s harddiskom. Pribúdajú pomalšie, no zaberajú viac miesta a spúšťajú nemilosrdný, až bratovražedný boj – keď sa kúpi nový stroj, starý putuje buď k niekomu z priateľov, rodine, alebo – do smetí.
Vývoj nosičov pokračuje, no za elegantnými zmenami prebieha nemilosrdný boj na život a smrť – to platí takmer doslova –, aby práve ten náš systém zvíťazil a presadil sa. Ide totiž, prepytujem, o peniaze. Ešte šťastie, že sa pri tom zvezie aj technický pokrok, a na ten čakám. Vzrušuje ma vízia terabajtových technológií. Kam sa na ne hrabe štvorvrstvové DVD alebo 50 GB Blu-ray či HD DVD? Tie sa ruvú o víťazstvo, ale isté je, že napokon zvíťazia holografické terabajtové technológie. Na takýto nosič si budem môcť nahrať všetky svoje vinyly, VHS, CD, DVD a namiesto políc plných nosičov budem mať jeden kotúčik, na ktorom bude všetko. Už dnes sa teším, ako si vytvorím vlastné zvukové konzervy, ako povynechávam čajové skladby, ktoré na každé CD napchajú k niekoľkým hitom, ako si prehrám filmy bez titulkov, ktoré mi pijú krv... Neviem síce, kedy to stihnem, lebo už dnes nemám čas ani na jednoduchšie veci, ale ten pocit, že raz to takto bude možné, mi dáva životný optimizmus.
Pekné leto vám aj sebe želá
Eduard Drobný
QUARK 8/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Mojich sedem divov
Určite ste to už počuli. Na stránke www.new7wonders.com bolo možné hlasovať o nových siedmich divoch sveta. Novodobé divy sveta sú stavby, ktoré v súčasnosti existujú a je tak vyššia pravdepodobnosť, že ľudia k nim budú mať bližší vzťah ako k tým antickým (okrem jednej výnimky už neexistujúcim) divom. Podľa mňa sú výsledky príliš mimoeurópske a polepšila si hlavne Južná Amerika. Z Európy totiž uspelo len rímske Koloseum. Ďalšie európske stavby ostali medzi oficiálnymi kandidátmi na div sveta. Hlasovanie cez internet je prirodzená reakcia na novú formu demokracie a finalistov vybralo viac ako 100 miliónov používateľov internetu.
V auguste má magazín PC REVUE presne 15 rokov a je to chvíľa tak trochu sa obzrieť. Premýšľal som nad tým, aké rôzne počítačové divy prešli cez redakciu za taký dlhý čas. Ako som zistil, číslo sedem je primalé, určite ním nemožno pokryť všetky zaujímavé produkty. Aký je teda môj výber?
Prvým divom bol pre mňa počítač ZX Spectrum, ktorý bol úplne prvým počítačom v mojich rukách. Objavil sa v roku 1982, u nás bol dostupný napr. cez vtedajšiu predajňu Tuzex. Bol to počítač s gumenou klávesnicou a 16 kB pamäťou RAM. O 5 rokov neskôr sa u nás objavil klon s označením Didaktik Gama, išlo o produkt slovenského výrobného družstva. Jeho cena predstavovala asi 3 priemerné mesačné platy. Kandidátom na počítačový div je pre mňa aj nezabudnuteľný PMD 85.
K druhému divu by som priradil IBM PC/AT z roku 1984. Podrobne som sa s ním oboznámil o 5 rokov neskôr v zamestnaní. Mal na tú dobu neuveriteľne objemný 20 MB pevný disk a 16-farebnú grafickú kartu. Jednoducho Advanced Technology, jeho cena bola okolo 180 000 Sk.
Postupne vznikala požiadavka používať počítač ako inteligentný písací stroj. V tom čase bolo u nás istým prejavom počítačového životného štýlu vytváranie dokumentov bez diakritiky. Štandardným textovým editorom pre západný svet bol vtedy vynikajúci WordPerfect. Všetko zmenil Text602 z roku 1989, ktorý je pre mňa tretím IT divom. Dokázal totiž pracovať s diakritikou na ľubovoľnej grafike a text aj korektne vytlačil na ľubovoľnej tlačiarni. Text602 bol v deväťdesiatych rokoch v Československu nainštalovaný asi na každom počítači. Treba dodať, že najčastejšie nelegálne. V tých časoch sa kradnutie softvéru uskutočňovalo skoro s požehnaním úradov.
Štvrtý IT div je pre mňa HP OmniBook 600CT. Bol to môj prvý notebook, mimochodom, dodnes funguje, jedine NiMH batéria sa už porúčala. Má farebný 9,5-palcový displej, 75 MHz procesor a vysúvateľnú myš, pamäť som doplnil na neuveriteľných 128 kB. Z dnešného pohľadu mu chýba hlavne port USB, pripojenie na sieť som vyriešil rozširujúcou kartou. Neuveriteľná je hmotnosť – len 1,7 kg. Ku kandidátom na div z tohto obdobia radím aj IBM ThinkPad 700C z roku 1992 s rozkladacou klávesnicou v tvare motýlích krídel. Horúcim kandidátom je aj počítač Psion 3a z roku 1993. Bol to prototyp ultramobilného počítača, vybavený vynikajúcou mechanickou klávesnicou a dlhou dobou prevádzky na batérie.
Piatym divom bol pre mňa operačný systém Microsoft Windows 95. Preniesol nás do grafického prostredia, priniesol prácu s tzv. dlhými názvami súborov (predtým mohol mať názov súboru len 8 znakov), naozaj fungovala práca s viacerými spustenými programami súčasne. Tento OS umožnil komfort práce, ktorý v porovnaní s dovtedy najpoužívanejším MS DOS-om vyrážal dych. Windows 95 sprístupnil PC aj ľuďom bez špeciálnych počítačových znalostí, a to na bežnom počítači. Presne sa pamätám na to, ako sme zverejnili v PC REVUE jeho recenziu a telefóny od tej chvíle neutíchali (internet ešte nebol taký populárny). Každý si ho chcel vyskúšať. Za kandidáta na div z tejto oblasti počítam aj neskorší príchod operačných systémov triedy open source.
Môj šiesty div asi bude poznať len málo ľudí. Bol ním HP CapShare 920 a išlo o ručný skener. Dalo sa ním prechádzať po papieri, dokázal konvertovať napísaný text do počítačovej podoby, fungoval na batérie a cez infračervený port poslal načítané predlohy bezdrôtovo do tlačiarne. Bol rýchly a zmestil sa do jednej ruky. To všetko v roku 1999. CapShare zo stránky technologickej výbavy predbehol svoju dobu, ale, žiaľ, trhovo neuspel. Výrobca mu nasadil cenu privysoko (pri vtedajšom kurze dolára asi 20 000 Sk).
Siedmym divom je pre mňa Apple iPod z roku 2001 a jeho neskoršie generácie. MP3 prehrávače tu boli už predtým, ale Apple to urobil inak. Vytvoril „nepokaziteľné“ ovládanie, integroval 5 GB pevný disk, čím do vrecka strčil 1000 pesničiek, všetko zabalil do príťažlivého obalu, ale hlavne časom vyvinul naozaj špičkový zvuk. Dnes je v USA, ale i západnej Európe iPod synonymom pre hudobný prehrávač. Vo východnej časti Európy sa však až do takejto miery nepresadil.
Nuž, šťastné číslo 7 je primalé, neostal mi priestor oceniť napr. internet, bezdrôtovú komunikáciu, kľúče USB, viacjadrové procesory, satelitnú navigáciu, neuveriteľné kapacity pamäťových médií, tlačiarne s deviatimi farebnými náplňami, viac ako stopercentnú penetráciu mobilných telefónov aj na Slovensku, digitálnu zábavu či exponenciálny pokles cien hardvéru. Alebo 15 rokov vydávania najpredávanejšieho slovenského IT magazínu... Mojich sedem divov je však zámerne tak trochu zo staršej, dalo by sa povedať antickej doby počítačovej. Je tu priestor na ocenenie novších produktov.
Aby sme sa teda priblížili k hlasovaniu o nových divoch sveta, zriadili sme na našej stránke www.pcrevue.sk možnosť priameho hlasovania. Môžete hlasovať za pôvodné produkty, ale môžete pridať aj vlastné. Aby sme vás ešte viac povzbudili, pridáme k hlasovaniu aj možnosť výhry zaujímavej ceny. O celkových výsledkoch hlasovania o počítačových divoch vás budeme informovať v niektorom nasledujúcom vydaní.
Príjemné čítanie augustového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 8/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Určite ste to už počuli. Na stránke www.new7wonders.com bolo možné hlasovať o nových siedmich divoch sveta. Novodobé divy sveta sú stavby, ktoré v súčasnosti existujú a je tak vyššia pravdepodobnosť, že ľudia k nim budú mať bližší vzťah ako k tým antickým (okrem jednej výnimky už neexistujúcim) divom. Podľa mňa sú výsledky príliš mimoeurópske a polepšila si hlavne Južná Amerika. Z Európy totiž uspelo len rímske Koloseum. Ďalšie európske stavby ostali medzi oficiálnymi kandidátmi na div sveta. Hlasovanie cez internet je prirodzená reakcia na novú formu demokracie a finalistov vybralo viac ako 100 miliónov používateľov internetu.
V auguste má magazín PC REVUE presne 15 rokov a je to chvíľa tak trochu sa obzrieť. Premýšľal som nad tým, aké rôzne počítačové divy prešli cez redakciu za taký dlhý čas. Ako som zistil, číslo sedem je primalé, určite ním nemožno pokryť všetky zaujímavé produkty. Aký je teda môj výber?
Prvým divom bol pre mňa počítač ZX Spectrum, ktorý bol úplne prvým počítačom v mojich rukách. Objavil sa v roku 1982, u nás bol dostupný napr. cez vtedajšiu predajňu Tuzex. Bol to počítač s gumenou klávesnicou a 16 kB pamäťou RAM. O 5 rokov neskôr sa u nás objavil klon s označením Didaktik Gama, išlo o produkt slovenského výrobného družstva. Jeho cena predstavovala asi 3 priemerné mesačné platy. Kandidátom na počítačový div je pre mňa aj nezabudnuteľný PMD 85.
K druhému divu by som priradil IBM PC/AT z roku 1984. Podrobne som sa s ním oboznámil o 5 rokov neskôr v zamestnaní. Mal na tú dobu neuveriteľne objemný 20 MB pevný disk a 16-farebnú grafickú kartu. Jednoducho Advanced Technology, jeho cena bola okolo 180 000 Sk.
Postupne vznikala požiadavka používať počítač ako inteligentný písací stroj. V tom čase bolo u nás istým prejavom počítačového životného štýlu vytváranie dokumentov bez diakritiky. Štandardným textovým editorom pre západný svet bol vtedy vynikajúci WordPerfect. Všetko zmenil Text602 z roku 1989, ktorý je pre mňa tretím IT divom. Dokázal totiž pracovať s diakritikou na ľubovoľnej grafike a text aj korektne vytlačil na ľubovoľnej tlačiarni. Text602 bol v deväťdesiatych rokoch v Československu nainštalovaný asi na každom počítači. Treba dodať, že najčastejšie nelegálne. V tých časoch sa kradnutie softvéru uskutočňovalo skoro s požehnaním úradov.
Štvrtý IT div je pre mňa HP OmniBook 600CT. Bol to môj prvý notebook, mimochodom, dodnes funguje, jedine NiMH batéria sa už porúčala. Má farebný 9,5-palcový displej, 75 MHz procesor a vysúvateľnú myš, pamäť som doplnil na neuveriteľných 128 kB. Z dnešného pohľadu mu chýba hlavne port USB, pripojenie na sieť som vyriešil rozširujúcou kartou. Neuveriteľná je hmotnosť – len 1,7 kg. Ku kandidátom na div z tohto obdobia radím aj IBM ThinkPad 700C z roku 1992 s rozkladacou klávesnicou v tvare motýlích krídel. Horúcim kandidátom je aj počítač Psion 3a z roku 1993. Bol to prototyp ultramobilného počítača, vybavený vynikajúcou mechanickou klávesnicou a dlhou dobou prevádzky na batérie.
Piatym divom bol pre mňa operačný systém Microsoft Windows 95. Preniesol nás do grafického prostredia, priniesol prácu s tzv. dlhými názvami súborov (predtým mohol mať názov súboru len 8 znakov), naozaj fungovala práca s viacerými spustenými programami súčasne. Tento OS umožnil komfort práce, ktorý v porovnaní s dovtedy najpoužívanejším MS DOS-om vyrážal dych. Windows 95 sprístupnil PC aj ľuďom bez špeciálnych počítačových znalostí, a to na bežnom počítači. Presne sa pamätám na to, ako sme zverejnili v PC REVUE jeho recenziu a telefóny od tej chvíle neutíchali (internet ešte nebol taký populárny). Každý si ho chcel vyskúšať. Za kandidáta na div z tejto oblasti počítam aj neskorší príchod operačných systémov triedy open source.
Môj šiesty div asi bude poznať len málo ľudí. Bol ním HP CapShare 920 a išlo o ručný skener. Dalo sa ním prechádzať po papieri, dokázal konvertovať napísaný text do počítačovej podoby, fungoval na batérie a cez infračervený port poslal načítané predlohy bezdrôtovo do tlačiarne. Bol rýchly a zmestil sa do jednej ruky. To všetko v roku 1999. CapShare zo stránky technologickej výbavy predbehol svoju dobu, ale, žiaľ, trhovo neuspel. Výrobca mu nasadil cenu privysoko (pri vtedajšom kurze dolára asi 20 000 Sk).
Siedmym divom je pre mňa Apple iPod z roku 2001 a jeho neskoršie generácie. MP3 prehrávače tu boli už predtým, ale Apple to urobil inak. Vytvoril „nepokaziteľné“ ovládanie, integroval 5 GB pevný disk, čím do vrecka strčil 1000 pesničiek, všetko zabalil do príťažlivého obalu, ale hlavne časom vyvinul naozaj špičkový zvuk. Dnes je v USA, ale i západnej Európe iPod synonymom pre hudobný prehrávač. Vo východnej časti Európy sa však až do takejto miery nepresadil.
Nuž, šťastné číslo 7 je primalé, neostal mi priestor oceniť napr. internet, bezdrôtovú komunikáciu, kľúče USB, viacjadrové procesory, satelitnú navigáciu, neuveriteľné kapacity pamäťových médií, tlačiarne s deviatimi farebnými náplňami, viac ako stopercentnú penetráciu mobilných telefónov aj na Slovensku, digitálnu zábavu či exponenciálny pokles cien hardvéru. Alebo 15 rokov vydávania najpredávanejšieho slovenského IT magazínu... Mojich sedem divov je však zámerne tak trochu zo staršej, dalo by sa povedať antickej doby počítačovej. Je tu priestor na ocenenie novších produktov.
Aby sme sa teda priblížili k hlasovaniu o nových divoch sveta, zriadili sme na našej stránke www.pcrevue.sk možnosť priameho hlasovania. Môžete hlasovať za pôvodné produkty, ale môžete pridať aj vlastné. Aby sme vás ešte viac povzbudili, pridáme k hlasovaniu aj možnosť výhry zaujímavej ceny. O celkových výsledkoch hlasovania o počítačových divoch vás budeme informovať v niektorom nasledujúcom vydaní.
Príjemné čítanie augustového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 8/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 5. júla 2007
PC REVUE - OpenPark
Neviem, čo je to verejnoprávna televízia...
Vždy, keď sa dostane na pretras téma STV, SRo a platenie koncesionárskych poplatkov, snažím sa sám sebe vysvetliť, čo sa skrýva pod termínom verejnoprávny. Takýto charakter by totiž mali mať obe uvedené štátne elektronické médiá. Obidve však súperia s komerčnou konkurenciou o sledovanosť, resp. počúvanosť, aby mohli lepšie predávať reklamu. Tá však zo zákona nesmie napr. v prípade STV prekročiť 3 % vysielacieho času oboch kanálov. Väčšie percento príjmov z reklamy im nechce vláda dovoliť, pretože ako som sa v jednej politickej diskusii dozvedel, „tieto médiá by sa dostali do ešte väčšieho područia reklamných agentúr, ktoré sú previazané s niektorými politickými stranami“.
STV hospodári s ročným rozpočtom niečo vyše dvoch miliárd korún, reálne by však podľa MK SR potrebovali skoro dvojnásobok. Z reklamy STV pokryje približne štvrtinu svojho rozpočtu a zvyšok by mal pritiecť z koncesionárskych poplatkov, ale keďže úspešnosť vyberania poplatkov je len okolo 70 %, aj tento zdroj financovania je problematický. Vláda má viacero možností : jednou z tých, o ktorých sa hovorí a ktoré by v súčasnosti mohli prejsť, je napr. povoliť trochu vyššie percento pre reklamu vo vysielaní a/alebo zvýšiť koncesionárske poplatky. Obe riešenia sú však polovičaté, slúžia iba na sanovanie súčasného nevyhovujúceho stavu a nezabezpečia ďalší rozvoj, o verejnoprávnom charaktere ani nehovoriac.
Osobne nemám problém s tým, aby vláda povolila STV rovnaké percento reklamy z vysielacieho času, ako majú komerčné TV. Už by sa asi nedalo hovoriť o verejnoprávnom charaktere, ale ten nemá podľa vysielaného obsahu STV ani teraz, a pokiaľ vláda bude chcieť, aby STV napr. v noci vysielala záznam z parlamentu, nech na to uvoľní osobitné a presne účelovo viazané financie. Ale nič viac, nijaké dodatočné dotácie na likvidáciu starých dlhov či vyberanie koncesionárskych poplatkov od občanov. STV by sa tak stala bežnou komerčnou TV, ktorá žije iba z toho, čo si zarobí, a ľudia by sa nemuseli na jej existenciu skladať (tak ako sa neskladajú na prevádzku iných komerčných TV) a následne rozčuľovať nad tým, čo sa v nej vysiela.
Osobne však nemám problém ani s iným riešením, ktoré mi je oveľa bližšie, hoci viem, že je asi neuskutočniteľné. Povoliť reklamu, ale nenaháňať sa za každú cenu za sledovanosťou relácií. Skladať sa na prevádzku média, ale nie vyberaním poplatkov, lež napr. odvodom z daní z príjmu, t. j. zo štátneho rozpočtu. Ale čo je najdôležitejšie, zadefinovať, čo má byť obsahom vysielania štátnej verejnoprávnej TV, a trvať na jeho dodržiavaní.
Napriek nárastu záujmu o internet a odklonu od sledovania TV (najmä pre nezaujímavý obsah) si stále myslím, že elektronické TV médiá majú obrovský význam a ešte dlho ho budú mať. Vláda pasívne monitoruje a konštatuje degradáciu životných hodnôt národa, nedostatočnú výchovu detí v rodinách, šikanovanie na školách, agresívne správanie sa vodičov na cestách, klesajúcu úroveň vzdelania či zlé stravovacie návyky populácie. Nerieši zdroje a príčiny, ale iba hasí následky. Neviem, aký problém bráni tomu, aby verejnoprávna TV namiesto vysielania bezduchých seriálov, telenoviel a súťaží vysielala program, ktorý trochu pozdvihne úroveň tohto národa. Program, ktorý bude národ aj vychovávať, sprostredkuje mu poznanie z rôznych oblastí (história, veda a technika, filozofia atď.) a ukáže aj iné hodnoty ako milostný život slovenských „celebrít“.
Nedávno ma príjemne prekvapila iná komerčná TV istým programom – tuším sa volá Pestúnka. Tá chodí do rodín a ukazuje rodičom, ako zvládať výchovu detí. Ľudia si väčšinou myslia, že to je jednoduché (opak je pravda) a že to zvládne každý z nás akosi intuitívne. Nezvládne to každý a určite nie v prípade, ak si k tomu aspoň niečo nenaštuduje. A keďže nie sme takí zodpovední, udalostiam nechávame voľný priebeh, čo sa skončí konštatovaním, že „tie deti sú nezvládnuteľné“. Do rodiny však príde pestúnka-odborníčka, ktorá vie, ako na to, a ukáže rodičom, kde robia chybu a ako ju napraviť. Výborný nápad, realizácia atď., ibaže je prekvapujúce, že s tým prichádza komerčná, a nie štátna TV. Obdobné programy si viem predstaviť aj na iné oblasti: dopravná výchova, zdravá výživa, životné krízy, financie v domácnosti, mládež a drogy a pod. Privítal by som však aj ďalšie typy programov: rozhovory a diskusie so slovenskými osobnosťami (vedci, lekári, filozofovia...), niečo v duchu bývalej relácie Pod lampou, prípadne poznávacie programy, aké dnes vysiela napr. TV Spektrum. Ľudia by ocenili aj jazykové či počítačové kurzy, v rámci ktorých by okrem iného možno zistili, že aj im by sa vlastne zišiel počítač a prístup na internet. (Poznámka na okraj: Vláda hovorí o informatizácii spoločnosti, ale bez osvety to určite nepôjde.)
Takže asi takto si predstavujem verejnoprávny charakter TV. A navyše časom by sme asi zistili, že prevádzkovanie takejto TV je vlastne lacné, pretože sa usporia náklady napr. na rôzne ústavy, liečenia atď. O celkovej pozitivizácii hodnôt národa ani nehovoriac...
A čo vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 7/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Vždy, keď sa dostane na pretras téma STV, SRo a platenie koncesionárskych poplatkov, snažím sa sám sebe vysvetliť, čo sa skrýva pod termínom verejnoprávny. Takýto charakter by totiž mali mať obe uvedené štátne elektronické médiá. Obidve však súperia s komerčnou konkurenciou o sledovanosť, resp. počúvanosť, aby mohli lepšie predávať reklamu. Tá však zo zákona nesmie napr. v prípade STV prekročiť 3 % vysielacieho času oboch kanálov. Väčšie percento príjmov z reklamy im nechce vláda dovoliť, pretože ako som sa v jednej politickej diskusii dozvedel, „tieto médiá by sa dostali do ešte väčšieho područia reklamných agentúr, ktoré sú previazané s niektorými politickými stranami“.
STV hospodári s ročným rozpočtom niečo vyše dvoch miliárd korún, reálne by však podľa MK SR potrebovali skoro dvojnásobok. Z reklamy STV pokryje približne štvrtinu svojho rozpočtu a zvyšok by mal pritiecť z koncesionárskych poplatkov, ale keďže úspešnosť vyberania poplatkov je len okolo 70 %, aj tento zdroj financovania je problematický. Vláda má viacero možností : jednou z tých, o ktorých sa hovorí a ktoré by v súčasnosti mohli prejsť, je napr. povoliť trochu vyššie percento pre reklamu vo vysielaní a/alebo zvýšiť koncesionárske poplatky. Obe riešenia sú však polovičaté, slúžia iba na sanovanie súčasného nevyhovujúceho stavu a nezabezpečia ďalší rozvoj, o verejnoprávnom charaktere ani nehovoriac.
Osobne nemám problém s tým, aby vláda povolila STV rovnaké percento reklamy z vysielacieho času, ako majú komerčné TV. Už by sa asi nedalo hovoriť o verejnoprávnom charaktere, ale ten nemá podľa vysielaného obsahu STV ani teraz, a pokiaľ vláda bude chcieť, aby STV napr. v noci vysielala záznam z parlamentu, nech na to uvoľní osobitné a presne účelovo viazané financie. Ale nič viac, nijaké dodatočné dotácie na likvidáciu starých dlhov či vyberanie koncesionárskych poplatkov od občanov. STV by sa tak stala bežnou komerčnou TV, ktorá žije iba z toho, čo si zarobí, a ľudia by sa nemuseli na jej existenciu skladať (tak ako sa neskladajú na prevádzku iných komerčných TV) a následne rozčuľovať nad tým, čo sa v nej vysiela.
Osobne však nemám problém ani s iným riešením, ktoré mi je oveľa bližšie, hoci viem, že je asi neuskutočniteľné. Povoliť reklamu, ale nenaháňať sa za každú cenu za sledovanosťou relácií. Skladať sa na prevádzku média, ale nie vyberaním poplatkov, lež napr. odvodom z daní z príjmu, t. j. zo štátneho rozpočtu. Ale čo je najdôležitejšie, zadefinovať, čo má byť obsahom vysielania štátnej verejnoprávnej TV, a trvať na jeho dodržiavaní.
Napriek nárastu záujmu o internet a odklonu od sledovania TV (najmä pre nezaujímavý obsah) si stále myslím, že elektronické TV médiá majú obrovský význam a ešte dlho ho budú mať. Vláda pasívne monitoruje a konštatuje degradáciu životných hodnôt národa, nedostatočnú výchovu detí v rodinách, šikanovanie na školách, agresívne správanie sa vodičov na cestách, klesajúcu úroveň vzdelania či zlé stravovacie návyky populácie. Nerieši zdroje a príčiny, ale iba hasí následky. Neviem, aký problém bráni tomu, aby verejnoprávna TV namiesto vysielania bezduchých seriálov, telenoviel a súťaží vysielala program, ktorý trochu pozdvihne úroveň tohto národa. Program, ktorý bude národ aj vychovávať, sprostredkuje mu poznanie z rôznych oblastí (história, veda a technika, filozofia atď.) a ukáže aj iné hodnoty ako milostný život slovenských „celebrít“.
Nedávno ma príjemne prekvapila iná komerčná TV istým programom – tuším sa volá Pestúnka. Tá chodí do rodín a ukazuje rodičom, ako zvládať výchovu detí. Ľudia si väčšinou myslia, že to je jednoduché (opak je pravda) a že to zvládne každý z nás akosi intuitívne. Nezvládne to každý a určite nie v prípade, ak si k tomu aspoň niečo nenaštuduje. A keďže nie sme takí zodpovední, udalostiam nechávame voľný priebeh, čo sa skončí konštatovaním, že „tie deti sú nezvládnuteľné“. Do rodiny však príde pestúnka-odborníčka, ktorá vie, ako na to, a ukáže rodičom, kde robia chybu a ako ju napraviť. Výborný nápad, realizácia atď., ibaže je prekvapujúce, že s tým prichádza komerčná, a nie štátna TV. Obdobné programy si viem predstaviť aj na iné oblasti: dopravná výchova, zdravá výživa, životné krízy, financie v domácnosti, mládež a drogy a pod. Privítal by som však aj ďalšie typy programov: rozhovory a diskusie so slovenskými osobnosťami (vedci, lekári, filozofovia...), niečo v duchu bývalej relácie Pod lampou, prípadne poznávacie programy, aké dnes vysiela napr. TV Spektrum. Ľudia by ocenili aj jazykové či počítačové kurzy, v rámci ktorých by okrem iného možno zistili, že aj im by sa vlastne zišiel počítač a prístup na internet. (Poznámka na okraj: Vláda hovorí o informatizácii spoločnosti, ale bez osvety to určite nepôjde.)
Takže asi takto si predstavujem verejnoprávny charakter TV. A navyše časom by sme asi zistili, že prevádzkovanie takejto TV je vlastne lacné, pretože sa usporia náklady napr. na rôzne ústavy, liečenia atď. O celkovej pozitivizácii hodnôt národa ani nehovoriac...
A čo vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 7/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. júla 2007
QUARK
Milí priatelia,
k ľuďom, ktorých úprimne obdivujem, patria vynálezcovia. Sú to jedinci obdarení schopnosťou zvláštneho a veľmi svojrázneho videnia vecí, súvislostí či kombinácie faktov.
Im vďačíme za mnohé užitočné veci ako je žiarovka, penicilín alebo operačný systém Windows a nespočetne veľa ďalších dobrodení, ale žiaľ aj za veci, ktoré nie sú veľmi na chválu. Im, lebo ich vymysleli, nám, lebo ich používame. Ale o tom dnes nebude reč.
Mám rád vynálezcov perpetuua mobile. Osobne som sa stretol s viacerými. Dôkazom, že nejde o zastaralú agendu, je náš rodák žijúci za morom, ktorý mi pred niekoľkými mesiacmi poslal list s popisom svojho nápadu, a verte či nie, aj s kópiou patentu udeleného v USA. Autori perpetuua mobile si obvykle užijú dosť odmietania a posmeškov, a možno preto sú to ľudia mierni, neagresívni, ktorí s nekonečnou trpezlivosťou tvrdia, že hranice ľudského umu sú nekonečné. Počul som aj názor, že do Einsteinovho narodenia plynul čas vždy rovnako a až princíp jeho dilatácie narušil túto dogmu. Preto vraj aj argument opierajúci sa o zákon o zachovaní energie možno raz niekto skoriguje...
Osobitnou skupinou vynálezcov, ktorí tiež prekvapujú svojou invenčnosťou, aj keď ide o inú oblasť, sú autori reklamných textov. Spomedzi nich vynikajú najmä televízne reklamy, ktoré sú dôkazom, že pre ich autorov je zrejme všetko možné. Priznám sa, pod ich vplyvom som aj ja schopný uvažovať nad tým perpetuom mobile a jeho reálnosťou.
Aký vynález by ste ocenili najviac Vy? Porozmýšľajte a napíšte nám do redakcie. V decembrovom QUARK-u uverejníme zoznam Vašich predstáv. Nielenže najzaujímavejšie uverejníme, ale päť z nich aj odmeníme.
Keďže mám možnosť zúčastniť sa tejto ankety tiež, prezradím Vám moje želanie – nástroj, liek alebo iný prostriedok proti zlobe. Myslím, že tá nás najviac ohrozuje.
Samozrejme, nechcem tým ovplyvňovať Vaše rozhodnutia.
Pekné leto Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
k ľuďom, ktorých úprimne obdivujem, patria vynálezcovia. Sú to jedinci obdarení schopnosťou zvláštneho a veľmi svojrázneho videnia vecí, súvislostí či kombinácie faktov.
Im vďačíme za mnohé užitočné veci ako je žiarovka, penicilín alebo operačný systém Windows a nespočetne veľa ďalších dobrodení, ale žiaľ aj za veci, ktoré nie sú veľmi na chválu. Im, lebo ich vymysleli, nám, lebo ich používame. Ale o tom dnes nebude reč.
Mám rád vynálezcov perpetuua mobile. Osobne som sa stretol s viacerými. Dôkazom, že nejde o zastaralú agendu, je náš rodák žijúci za morom, ktorý mi pred niekoľkými mesiacmi poslal list s popisom svojho nápadu, a verte či nie, aj s kópiou patentu udeleného v USA. Autori perpetuua mobile si obvykle užijú dosť odmietania a posmeškov, a možno preto sú to ľudia mierni, neagresívni, ktorí s nekonečnou trpezlivosťou tvrdia, že hranice ľudského umu sú nekonečné. Počul som aj názor, že do Einsteinovho narodenia plynul čas vždy rovnako a až princíp jeho dilatácie narušil túto dogmu. Preto vraj aj argument opierajúci sa o zákon o zachovaní energie možno raz niekto skoriguje...
Osobitnou skupinou vynálezcov, ktorí tiež prekvapujú svojou invenčnosťou, aj keď ide o inú oblasť, sú autori reklamných textov. Spomedzi nich vynikajú najmä televízne reklamy, ktoré sú dôkazom, že pre ich autorov je zrejme všetko možné. Priznám sa, pod ich vplyvom som aj ja schopný uvažovať nad tým perpetuom mobile a jeho reálnosťou.
Aký vynález by ste ocenili najviac Vy? Porozmýšľajte a napíšte nám do redakcie. V decembrovom QUARK-u uverejníme zoznam Vašich predstáv. Nielenže najzaujímavejšie uverejníme, ale päť z nich aj odmeníme.
Keďže mám možnosť zúčastniť sa tejto ankety tiež, prezradím Vám moje želanie – nástroj, liek alebo iný prostriedok proti zlobe. Myslím, že tá nás najviac ohrozuje.
Samozrejme, nechcem tým ovplyvňovať Vaše rozhodnutia.
Pekné leto Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Otvorení zmenám?
Iste viete, ako to chodí. Softvérové firmy stále prichádzajú na trh s novšími verziami svojich programov, postoj používateľov sa však zmenil. Dnes ich treba do kúpy nových verzií doslova nútiť. Existujúce programy totiž už neobsahujú dramatické chyby a poskytujú všetko, čo bežný človek potrebuje. Prechod na novú verziu je vždy spojený s istými rizikami. Ako to nakoniec celé dopadne? Budú dostupné funkcie, na ktoré je používateľ zvyknutý, alebo sa bude musieť učiť novinkám? Bude môcť pohodlne nadviazať na iné programy? Navyše tieto verzie obyčajne majú na počítač väčšie hardvérové nároky. Pre novšiu verziu programu nakoniec budete potrebovať výkonnejší počítač... Takúto verziu programu si pritom musíte kúpiť a nebýva to najlacnejšie. Preto používatelia starostlivo zvažujú prechod na novú verziu.
Tak som postupoval aj ja, ale po polročnom vyčkávaní som sa rozhodol. Urobil som so svojím notebookom zmenu roka a nainštaloval som Microsoft Windows Vista a Office 2007. Oba programy som už používal pri príprave recenzií, ale nie na pracovnom počítači, ktorý obsahuje všetky moje maily, dokumenty a nastavenia.
Prirodzene, očakával som problémy. Použil som preto stratégiu, ktorá mi vždy umožňuje vrátiť sa. Kúpil som si nový pevný disk, na ktorom som začal s novou inštaláciou pekne od začiatku, z čistého stola. Starý disk som pripojil pomocou externého rámčeka USB, ale jeho stav som nechal nedotknutý. Na prechod som si predvídavo vyhradil celú sobotu. Počas inštalácie som radšej stál na jednej nohe, mám overené, že vtedy sa inštalácia darí. A podarila sa! Neskôr som síce zistil, že mi moja drahá Vista nerozpoznala asi tretinu hardvérovej výbavy z notebooku, ale solídny základ som mal – mohol som ísť na internet. Našťastie pre môj notebook boli na stránke výrobcu ovládače pre Vistu. 200 MB ovládačov som víťazoslávne stiahol a konečne som na mojom staršom notebooku uvidel otvorené okná, usporiadané pekne v priestore. Skutočne efektné, ibaže som to odvtedy viac nepoužil. Ale keď budem chcieť niekoho očariť, určite si na túto funkciu spomeniem...
Tak, operačný systém by sme ako-tak mali, ideme ďalej. Office, to je už vyšší level. Nainštaloval som ho takmer bez problémov, len tá migrácia dát nebola celkom easy. Zo starého disku som preniesol na nový môj giganticky veľký dátový súbor a – heuréka – mám svoje maily. Ale chýbalo mi okrem iného automatické dopĺňanie manuálne zadávaných mailových adries. No nič to, zo začiatku som často vyhľadával adresy v histórii a Outlook sa postupne učí. A tu sme pri fakte, ktorý stál za všetkou tou námahou – rýchlosť vyhľadávania. Tak Windows Vista, ako aj Outlook 2007 sú na tom našťastie o poznanie lepšie ako v minulosti. V novom Outlooku zadám hľadaný reťazec a do štyroch sekúnd mám výsledok. V starom? To som si mohol pokojne uvariť kávu a zistiť, čo je nové v redakcii. Pravda, neviem, čo ten môj notebook s miliónmi operácií za sekundu robí celé minúty počas toho štvrťhodinového hľadania. Nový Office je však už na prvý pohľad úplne iný, výrobca tvrdí, že ovládanie je jednoduchšie. No, ako pre koho... Ja som si v starej verzii urobil na všetko potrebné klávesové skratky a s nimi som pokojne žil. Office 2007 však moje skratky neobľubuje. Skôr počíta s používateľom, ktorý na všetko využíva myš. No, musel som si zvyknúť aj ja.
Tak asi po dvoch hodinách od začiatku inštalácie som sa dostal do stavu, že som mohol skoro normálne vybavovať bežnú agendu. Došiel čas aj na „nemicrosoftovské“ aplikácie. V podstate to bolo jednoduchšie, ako som čakal, takmer všetci výrobcovia boli pol roka po uvedení Visty pripravení. Aby som to teda skrátil, môj prechod na úplne novú platformu trval celú sobotu, niečo som prestál na jednej nohe, preniesol som cez internet obrovské množstvo dát, ale na záver som mal notebook vo vysnívanom stave.
V pondelok však už nastúpila diplomacia. Vistu aj Office som už mal raz nainštalované na testovací počítač a na oba programy som vykonal aj aktiváciu. Keďže som teraz prešiel na úplne iný počítač, nemohol som ich aktivovať cez internet bez toho, aby som sa s niekým pekne neporozprával. Nuž dobre, idem na to, veď iné mi ani neostáva. Slečna na druhej strane aktivačnej telefonickej linky ma trochu spovedala, vraj prečo a načo. Ja som spomínal PC REVUE, testovanie a tak, ale podľa hlasu mi bolo jasné, že príliš sa netriafam do čierneho. Nakoniec však akceptovala moje argumenty a asi po dvoch minútach mierneho vyšetrovania sme sa spoločne dostali k zadaniu neskutočne dlhého aktivačného čísla.
Tak som prežil prvý pracovný týždeň so softvérovou výbavou voňajúcou novotou. Musel som byť naozaj otvorený zmenám, ale za tú rýchlosť prehľadávania to prežijem, veď je to len zvyk. Ale na čo som si teda vôbec nezvykol, bola neustála otázka Outlooku, či som si istý, že chcem otvoriť prílohu v doručenom maile (napr. text alebo tabuľku). Väčšinu mojej práce zaberá editácia takýchto príloh a toto kliknutie navyše predstavuje u mňa do roka tisíce klikov. A tak som sa rozhodol dokonca zavolať Microsoft Hotline, aby mi poradili, keď sú takí frajeri. Bol piatok popoludní, vonku nádherne horúco, víkend na dosah, vo vzduchu už bolo cítiť prázdniny... Jednoducho ideálny čas volať telefonickú podporu . Po úvodnom vypočúvaní na telefonickej recepcii, kto som a čo chcem, som sa dostal k správnemu technikovi. Ten môj problém starostlivo vypočul, hneď nevedel, ale povedal, že zistí a zavolá. Nedával som tomu veľkú šancu, ale veru zavolal a poradil. Musel som síce urobiť riadny a neodporúčaný zásah do operačného systému, ale k svojej vytúženej voľbe na zrušenie otravného dialógového okna som sa dostal. O pár dní ma kontaktovala po česky hovoriaca pani odkiaľsi z Londýna a zisťovala, ako som bol so službou spokojný. Mal som detailne hodnotiť všetko, prakticky od prvého dotyku s telefónom cez celkové vnímanie tohto výrobcu až po posledný reštart počítača. Tento telefonát však trval podstatne dlhšie, ako som ja telefonoval na ich podporu .
Osobne si myslím, že je to riadna fuška, vymyslieť v súčasnosti softvérový nástroj, ktorý používatelia vítajú a bez mihnutia oka naň prejdú. Väčšina ľudí vyčkáva. Ja by som sa však po mesiaci používania k staršej výbave už asi nevrátil. Ale inak si starý disk strážim ako oko v hlave, čert nikdy nespí...
Príjemné čítanie júlového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Iste viete, ako to chodí. Softvérové firmy stále prichádzajú na trh s novšími verziami svojich programov, postoj používateľov sa však zmenil. Dnes ich treba do kúpy nových verzií doslova nútiť. Existujúce programy totiž už neobsahujú dramatické chyby a poskytujú všetko, čo bežný človek potrebuje. Prechod na novú verziu je vždy spojený s istými rizikami. Ako to nakoniec celé dopadne? Budú dostupné funkcie, na ktoré je používateľ zvyknutý, alebo sa bude musieť učiť novinkám? Bude môcť pohodlne nadviazať na iné programy? Navyše tieto verzie obyčajne majú na počítač väčšie hardvérové nároky. Pre novšiu verziu programu nakoniec budete potrebovať výkonnejší počítač... Takúto verziu programu si pritom musíte kúpiť a nebýva to najlacnejšie. Preto používatelia starostlivo zvažujú prechod na novú verziu.
Tak som postupoval aj ja, ale po polročnom vyčkávaní som sa rozhodol. Urobil som so svojím notebookom zmenu roka a nainštaloval som Microsoft Windows Vista a Office 2007. Oba programy som už používal pri príprave recenzií, ale nie na pracovnom počítači, ktorý obsahuje všetky moje maily, dokumenty a nastavenia.
Prirodzene, očakával som problémy. Použil som preto stratégiu, ktorá mi vždy umožňuje vrátiť sa. Kúpil som si nový pevný disk, na ktorom som začal s novou inštaláciou pekne od začiatku, z čistého stola. Starý disk som pripojil pomocou externého rámčeka USB, ale jeho stav som nechal nedotknutý. Na prechod som si predvídavo vyhradil celú sobotu. Počas inštalácie som radšej stál na jednej nohe, mám overené, že vtedy sa inštalácia darí. A podarila sa! Neskôr som síce zistil, že mi moja drahá Vista nerozpoznala asi tretinu hardvérovej výbavy z notebooku, ale solídny základ som mal – mohol som ísť na internet. Našťastie pre môj notebook boli na stránke výrobcu ovládače pre Vistu. 200 MB ovládačov som víťazoslávne stiahol a konečne som na mojom staršom notebooku uvidel otvorené okná, usporiadané pekne v priestore. Skutočne efektné, ibaže som to odvtedy viac nepoužil. Ale keď budem chcieť niekoho očariť, určite si na túto funkciu spomeniem...
Tak, operačný systém by sme ako-tak mali, ideme ďalej. Office, to je už vyšší level. Nainštaloval som ho takmer bez problémov, len tá migrácia dát nebola celkom easy. Zo starého disku som preniesol na nový môj giganticky veľký dátový súbor a – heuréka – mám svoje maily. Ale chýbalo mi okrem iného automatické dopĺňanie manuálne zadávaných mailových adries. No nič to, zo začiatku som často vyhľadával adresy v histórii a Outlook sa postupne učí. A tu sme pri fakte, ktorý stál za všetkou tou námahou – rýchlosť vyhľadávania. Tak Windows Vista, ako aj Outlook 2007 sú na tom našťastie o poznanie lepšie ako v minulosti. V novom Outlooku zadám hľadaný reťazec a do štyroch sekúnd mám výsledok. V starom? To som si mohol pokojne uvariť kávu a zistiť, čo je nové v redakcii. Pravda, neviem, čo ten môj notebook s miliónmi operácií za sekundu robí celé minúty počas toho štvrťhodinového hľadania. Nový Office je však už na prvý pohľad úplne iný, výrobca tvrdí, že ovládanie je jednoduchšie. No, ako pre koho... Ja som si v starej verzii urobil na všetko potrebné klávesové skratky a s nimi som pokojne žil. Office 2007 však moje skratky neobľubuje. Skôr počíta s používateľom, ktorý na všetko využíva myš. No, musel som si zvyknúť aj ja.
Tak asi po dvoch hodinách od začiatku inštalácie som sa dostal do stavu, že som mohol skoro normálne vybavovať bežnú agendu. Došiel čas aj na „nemicrosoftovské“ aplikácie. V podstate to bolo jednoduchšie, ako som čakal, takmer všetci výrobcovia boli pol roka po uvedení Visty pripravení. Aby som to teda skrátil, môj prechod na úplne novú platformu trval celú sobotu, niečo som prestál na jednej nohe, preniesol som cez internet obrovské množstvo dát, ale na záver som mal notebook vo vysnívanom stave.
V pondelok však už nastúpila diplomacia. Vistu aj Office som už mal raz nainštalované na testovací počítač a na oba programy som vykonal aj aktiváciu. Keďže som teraz prešiel na úplne iný počítač, nemohol som ich aktivovať cez internet bez toho, aby som sa s niekým pekne neporozprával. Nuž dobre, idem na to, veď iné mi ani neostáva. Slečna na druhej strane aktivačnej telefonickej linky ma trochu spovedala, vraj prečo a načo. Ja som spomínal PC REVUE, testovanie a tak, ale podľa hlasu mi bolo jasné, že príliš sa netriafam do čierneho. Nakoniec však akceptovala moje argumenty a asi po dvoch minútach mierneho vyšetrovania sme sa spoločne dostali k zadaniu neskutočne dlhého aktivačného čísla.
Tak som prežil prvý pracovný týždeň so softvérovou výbavou voňajúcou novotou. Musel som byť naozaj otvorený zmenám, ale za tú rýchlosť prehľadávania to prežijem, veď je to len zvyk. Ale na čo som si teda vôbec nezvykol, bola neustála otázka Outlooku, či som si istý, že chcem otvoriť prílohu v doručenom maile (napr. text alebo tabuľku). Väčšinu mojej práce zaberá editácia takýchto príloh a toto kliknutie navyše predstavuje u mňa do roka tisíce klikov. A tak som sa rozhodol dokonca zavolať Microsoft Hotline, aby mi poradili, keď sú takí frajeri. Bol piatok popoludní, vonku nádherne horúco, víkend na dosah, vo vzduchu už bolo cítiť prázdniny... Jednoducho ideálny čas volať telefonickú podporu . Po úvodnom vypočúvaní na telefonickej recepcii, kto som a čo chcem, som sa dostal k správnemu technikovi. Ten môj problém starostlivo vypočul, hneď nevedel, ale povedal, že zistí a zavolá. Nedával som tomu veľkú šancu, ale veru zavolal a poradil. Musel som síce urobiť riadny a neodporúčaný zásah do operačného systému, ale k svojej vytúženej voľbe na zrušenie otravného dialógového okna som sa dostal. O pár dní ma kontaktovala po česky hovoriaca pani odkiaľsi z Londýna a zisťovala, ako som bol so službou spokojný. Mal som detailne hodnotiť všetko, prakticky od prvého dotyku s telefónom cez celkové vnímanie tohto výrobcu až po posledný reštart počítača. Tento telefonát však trval podstatne dlhšie, ako som ja telefonoval na ich podporu .
Osobne si myslím, že je to riadna fuška, vymyslieť v súčasnosti softvérový nástroj, ktorý používatelia vítajú a bez mihnutia oka naň prejdú. Väčšina ľudí vyčkáva. Ja by som sa však po mesiaci používania k staršej výbave už asi nevrátil. Ale inak si starý disk strážim ako oko v hlave, čert nikdy nespí...
Príjemné čítanie júlového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 1. júna 2007
QUARK
Vážený priatelia,
predpokladám, že ako človeka, ktorý sa celý doterajší život venuje propagácii a popularizácii vedy i techniky, ma nikto nebude upodozrievať z ignorantstva. Už dlhšie rozmýšľam nad tým, načo je nám, napríklad, vlak jazdiaci päť stoviek kilometrov za hodinu. Niečo podobné mi zišlo na um aj keď vzlietol prvý nadzvukový anglicko-francúzsky Concorde a ponúkal rýchle lety za strašné peniaze. V období studenej vojny v Tupolevovej konštruktérskej kancelárii pripravili do výroby a zalietali známy TU 144. Jeden zo strojov Concorde dnes bezperspektívne, akoby smutne a bezradne stojí na okraji letiska Heathrov. TU 144 pri predvádzaní v Paríži havaroval a posádka leží na cintoríne, kde pred pár týždňami pochovali B. Jeľcina. Nadzvuková osobná doprava definitívne odletela do histórie.
Kto vie, ako to dopadne s vlakom a tisíckami podobných projektov, ktorých parametre
prekračujú potreby človeka a majú vlastne iba propagandistický charakter. Argumenty
o technickom pokroku, o vývoji nových materiálov, odskúšaní nových technológií a princípov nemôžu ospravedlniť škody páchané na ľudstve, na človeku, na každom z nás. Gniavi nás mobilná komunikácia, útočiaca zo všetkých médií; pri ponuke automobilov by nepomohlo, ani keby sme sa mohli rozdesatiť, toľko modelov si nás chce získať; stále nové a nové pracie prášky prekračujú hladinu reálnosti a vedecké výdobytky vlastne vo všetkom, čo nás obklopuje, slúžia nielen dobru, ale aj degradujú človeka na konzumenta, na otroka materiálneho hurikánu.
Pred pár dňami ma jeden z mojich dobrých priateľov pozval na pivo. Reku, ďakujem, pivo veľmi nepijem, a tu mi skočil do reči – vraj nejde o pivo, ale o chvíľu zastavenia sa v celodennom maratóne a strávenie príjemnej chvíle dvom ľuďom, ktorí si majú čo povedať. Čakal ma ešte program. Ospravedlnil som sa a cestou kráčajúc som sa v mysli vrátil k bleskovému rýchliku, či supersonickým dopravným lietadlám a k tomu, ako sa necháme manipulovať vecami, aby si s nami robili, čo chcú (ich autori a investori). My sa stávame človečensky nesvojprávnymi. Dokážeme využiť čas ušetrený cestovaním hoci na oddych či vzdelávanie? Na strávenie príjemných chvíľ medzi blízkymi? Alebo na ďalšie naháňanie sa – za chimérou konzumu. No nie iba to. Som presvedčený, že ak by existoval globálny záujem, neumierali by ľudia od hladu, netrpeli by na mnohé choroby len preto, že niekto musí byť dnes bohatší ako včera a zajtra ako dnes. Globalizácia, ako úžasná možnosť skvalitňovať život všetkým, sa scvrkla len na osoh pre vyvolených. Ako jednotlivci proti tomu veľa globálne neurobíme. Ale individuálne je všetko v našich rukách. Sami si určujme, čo z veľkej ponuky využijeme a čo je už nepotrebné. Nenechajme sa ohlupovať absurdnými sloganmi z reklám. Radšej zájdime na to pivko. Zastavme sa (bratia) a žime ako ľudia, nie ako permanentní pretekári s časom. Tie preteky totiž môžeme iba prehrať...
Aby to vyšlo najmä v blížiacom sa lete vám želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
predpokladám, že ako človeka, ktorý sa celý doterajší život venuje propagácii a popularizácii vedy i techniky, ma nikto nebude upodozrievať z ignorantstva. Už dlhšie rozmýšľam nad tým, načo je nám, napríklad, vlak jazdiaci päť stoviek kilometrov za hodinu. Niečo podobné mi zišlo na um aj keď vzlietol prvý nadzvukový anglicko-francúzsky Concorde a ponúkal rýchle lety za strašné peniaze. V období studenej vojny v Tupolevovej konštruktérskej kancelárii pripravili do výroby a zalietali známy TU 144. Jeden zo strojov Concorde dnes bezperspektívne, akoby smutne a bezradne stojí na okraji letiska Heathrov. TU 144 pri predvádzaní v Paríži havaroval a posádka leží na cintoríne, kde pred pár týždňami pochovali B. Jeľcina. Nadzvuková osobná doprava definitívne odletela do histórie.
Kto vie, ako to dopadne s vlakom a tisíckami podobných projektov, ktorých parametre
prekračujú potreby človeka a majú vlastne iba propagandistický charakter. Argumenty
o technickom pokroku, o vývoji nových materiálov, odskúšaní nových technológií a princípov nemôžu ospravedlniť škody páchané na ľudstve, na človeku, na každom z nás. Gniavi nás mobilná komunikácia, útočiaca zo všetkých médií; pri ponuke automobilov by nepomohlo, ani keby sme sa mohli rozdesatiť, toľko modelov si nás chce získať; stále nové a nové pracie prášky prekračujú hladinu reálnosti a vedecké výdobytky vlastne vo všetkom, čo nás obklopuje, slúžia nielen dobru, ale aj degradujú človeka na konzumenta, na otroka materiálneho hurikánu.
Pred pár dňami ma jeden z mojich dobrých priateľov pozval na pivo. Reku, ďakujem, pivo veľmi nepijem, a tu mi skočil do reči – vraj nejde o pivo, ale o chvíľu zastavenia sa v celodennom maratóne a strávenie príjemnej chvíle dvom ľuďom, ktorí si majú čo povedať. Čakal ma ešte program. Ospravedlnil som sa a cestou kráčajúc som sa v mysli vrátil k bleskovému rýchliku, či supersonickým dopravným lietadlám a k tomu, ako sa necháme manipulovať vecami, aby si s nami robili, čo chcú (ich autori a investori). My sa stávame človečensky nesvojprávnymi. Dokážeme využiť čas ušetrený cestovaním hoci na oddych či vzdelávanie? Na strávenie príjemných chvíľ medzi blízkymi? Alebo na ďalšie naháňanie sa – za chimérou konzumu. No nie iba to. Som presvedčený, že ak by existoval globálny záujem, neumierali by ľudia od hladu, netrpeli by na mnohé choroby len preto, že niekto musí byť dnes bohatší ako včera a zajtra ako dnes. Globalizácia, ako úžasná možnosť skvalitňovať život všetkým, sa scvrkla len na osoh pre vyvolených. Ako jednotlivci proti tomu veľa globálne neurobíme. Ale individuálne je všetko v našich rukách. Sami si určujme, čo z veľkej ponuky využijeme a čo je už nepotrebné. Nenechajme sa ohlupovať absurdnými sloganmi z reklám. Radšej zájdime na to pivko. Zastavme sa (bratia) a žime ako ľudia, nie ako permanentní pretekári s časom. Tie preteky totiž môžeme iba prehrať...
Aby to vyšlo najmä v blížiacom sa lete vám želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)