Vážení priatelia,
začíname spoločne nový rok, želám nám, aby bol dobrý a prajný. Po dňoch sviatkov
a voľna sa vráťme ku každodenným problémom.
Poslednú novembrovú sobotu
vysielala Česká televízia na prvom programe o ôsmej večer, teda v takzvanom
prajmtajme reláciu Česká hlava. Bolo to odovzdávanie cien vedcom, bádateľom,
výskumníkom, mladým aj starším. Výborne urobené, ušľachtilé podujatie. O päť dní
neskôr, v rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku 2006, o ktorom sme písali v
minulom čísle a pí¬šeme aj v tomto Quarku, bola podobná slávnosť v Moyzesovej
sále v Bratislave. Otázka pre insitných: Myslíte si, že verejnoprávna STV bola
prítomná?
To, že komerčné televízie zbierajú hlavne peniaze chápem, aj keď
mi je proti srsti, že to robia bez akýchkoľvek zábran. No to, že, prepytujem,
verejnoprávna TV – mimochodom zo zákona (!) nedisponuje elementárnou potrebou
napĺňať svoje poslanie, hraničí so zvyklosťami, ktoré by neprešli ani televíziám
v okolí dažďových pralesov. Veď aj naši vedci, výskumníci či bádatelia sú
súčasťou svetového spoločenstva a patrí im vďaka i uznanie. Posúvajú poznanie,
prinášajú ničím nezaplatiteľný pokrok. Je hanebné takto ich ignorovať a je našou
kultúrnou tragédiou, že médiá vynášajú na piedestály efektné, no absolútne
neefektívne brojlerové „hviezdy“ a skutočným hodnotám ukazujú chrbát. Je to aj
nebezpečné. Narúša to vekmi overené hodnoty spoločnosti, čo, ako vieme, viedlo
až k rozpadu civilizácií. žiaľ, me¬diálna genocída nielen vedeckej komunity, ale
aj ďalších, najmä duchovné hodnoty tvoriacich osobností, naberá čoraz väčšiu
razanciu. Treba to zastaviť, kým nie je neskoro. Ako? Spoločnosť na to má
nástroje, žiaľ, nevyužíva ich.
Dnes sa však chcem venovať vedcom, z trochu
iného hľadiska. Rád by som naznačil, ako sa dokážeme neraz skryť za autority a
manipulovať s ich poznatkami, ako dokážeme prekrúcať fakty, cielene znevažovať
prácu vedcov a žonglovať s výsledkami bádania. Kedysi sa propagovala priam
zdravotná potreba zjesť aspoň jedno vajce denne. Vraj, to kážu výskumy. Potom sa
konzumovanie vajíčok striktne zakazovalo. Tiež na vedeckom základe. Zaujímavá
bola aj odporúčaná konzumácia jedlých olejov, bravčovú masť stotožňovali s
nebezpečným jedom. Prišiel však nový „výskum“, ktorý dal i masti šancu. Podobne
aj kravskému maslu a rastlinným tukom, konzumácii mlieka, atď atď. Prípadov
účelových interpretácií je viac než dosť. Pozoruhodne rýchlo dokážeme uveriť
nezmyslom. Napríklad, takzvané výživové doplnky. Tento umne zašifrovaný názov
pre voľne prístupné a zväčša drahé „lieky“, predstavuje ich jedinú
akceptovateľnú vlastnosť – neublížia. Pokojne ignorujeme hlasy skutoč¬ných
odborníkov-vedcov a výskumníkov. Radšej prijmeme lacné argumenty masívnej
reklamy a ignorujeme postoje odborných lekárov. Komická a totálne
nekvalifikovaná interpretácia výskumu v médiách odznela pri diskusii o maximálne
povolenej rýchlosti v uzavretých osadách, o ktorej sa teraz dosť hovorí.
Štatisticky vyhodnocovali, koľko kolízií sa stalo pri dnešnej hranici 60 km/h a
ako sa počet nehôd znižoval s poklesom rýchlosti. Pri rýchlosti tuším 5 km/h to
bolo len nepatrné percento. Chýbal mi preto už iba jeden, a pritom logický údaj
pri nulovej rýchlosti nebude dochádzať k žiadnym nehodám.
Ako vidno, ľudí
možno ohlupovať aj manipuláciou, prekrúcaním a účelovou interpretáciou
serióznych výskumov. Na nás záleží, ako na to budeme reagovať a čomu dáme
prednosť.
S vierou, že rok s magickou sedmičkou na konci v tomto aspoň niečo
zmení
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 1. januára 2007
PC REVUE
Do nového roka s predsavzatím
Tak a máme tu nový rok! Všimli ste si, ako sa všetko naokolo zrýchľuje? Ja osobne mám už dlhšie pocit, že kalendárny rok sa nejako potajme skracuje. Mimoriadne rýchlo prebehnú hlavne víkendy. :( V rámci roka stále vnímam, že prichádza jar, potom leto, ale už jeseň a zima mi tak trochu splývajú do jedného vskutku hektického obdobia. S blížiacim sa koncom roka pribúdajú povinnosti asi každému. Treba stihnúť všetko, čo sme si počas roka naplánovali. V našom prípade na konci roka pripravujeme edičný plán na nastávajúci rok, stretávame sa s partnermi, aby sme pre vás zabezpečili prísun najčerstvejších noviniek a dokázali byť maximálne aktuálni. Minulý rok sme po skúsenostiach z predchádzajúceho obdobia začali takúto prípravu už v septembri. A stihli sme navštíviť viacerých dodávateľov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Osobná návšteva je predsa len iná forma komunikácie, možno ňou dosiahnuť lepšie výsledky ako pomocou dnes najčastejšej používanej elektronickej komunikácie. Pri stretnutí zoči-voči sa toho povie viac. Keď sa chce, nájde sa riešenie na každý problém, aj ten, čo sa ťahá už mesiace.
Začiatok roka sa spája s predsavzatiami do budúceho obdobia. Osobne som to už dávno vzdal, lebo viacero takýchto prísľubov sa u mňa ďaleko nedostalo. Teraz to však urobím – a bude to verejný prísľub. Z minulého roka ostala nevypočutá jedna požiadavka čitateľov, ktorá bola vznesená na našu redakciu z viacerých strán, najčastejšie cez našu webovú stránku. Išlo o to, že by ste chceli vedieť viac o tom, ako sa vlastne PC REVUE pripravuje, kto a čo vlastne u nás robí a čo v skutočnosti treba vykonať prv, než sa vám do ruky dostanete magazín s naleštenou obálkou. Popravde, niečo také som si počas minulého roka pripravoval, ale nebolo to veľmi zverejniteľné. Podľa mňa to bolo trochu málo napínavé na to, aby z toho vznikol dobre hodnotený článok. Ale keď už urobím verejný prísľub, musím sa riadne pousilovať. Pravdepodobne v lete sa teda dozviete, ako to u nás chodí. A aby sme neostali len pri sľuboch, na tohtomesačnej fotografii už vidíte veľkú časť osadenstva redakcie magazínov PC REVUE, DiGi REVUE, INFOWARE, ako i spravodajského servera IT NEWS. Nie sú tam, prirodzene, všetci, zladiť pracovné povinnosti rôznych ľudí takéhoto (čo do veľkosti už dospelého) kolektívu je prakticky nemožné. Chýbajú tam hlavne niektorí externí redaktori, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť všetkých našich médií.
A čo by som si želal v tomto roku? Prirodzene zdravie a šťastie. Bez týchto hodnôt je to v živote trochu ťažšie. Uvedomujem si to tým viac, čím som starší. Ale chcel by som, aby sme mali všetci viac času, možno dlhší deň... :) Pokiaľ má totiž dnes niekto zodpovedné zamestnanie, práca mu zaberie väčšinu dňa, 24 hodín je nejako málo. A 25 hodín má len jeden deň v roku, navyše má svoju hodinu len „požičanú“ z inej časti roka. Z praktických želaní by som asi chcel posunutý pracovný čas v menších špecializovaných obchodoch. Zdá sa mi totiž, ako keby obchodníci mimo siete hypermarketov a veľkých predajných centier boli otvorení hlavne pre nezamestnaných – mať otvorené medzi 9. a 17. hodinou mne osobne nijako nevyhovuje. Čudujem sa takýmto obchodníkom, že majú obrovské predajné siete a ich januárové výpredaje v zuboch. Veď môžu urobiť to isté, ale je možné, že do toho nevidím dosť hlboko... :)
Ešte pár slov k januárovému číslu. Reagujeme na príchod nového operačného systému, v utajení sme urobili jedinečný test s nakupovaním v slovenských internetových obchodoch, reagujeme vlastným testom na prednedávnom publikované porovnávanie internetového pripojenia dvoch mobilných operátorov. Odhŕňame oponu budúcnosti a ukazujeme, ako bude vyzerať počítač v tomto i nasledujúcich rokoch. Aj v januári máme megatesty i netradičné testy, súčasťou nášho magazínu je DVD médium. Takto to bude v celom roku 2007. Aj v tomto čísle vidíte, že vaše želania týkajúce sa tém, o ktorých máme písať, nekončia v koši. Práve naopak, takmer každú máme zaradenú v edičnom pláne na tento rok. Chceme byť aktuálni, prinášať vám prehľadné testy, čitateľnú pridanú hodnotu v recenziách, článkoch detailne vysvetľujúcich nejakú činnosť a hodnotný obsah na DVD médiu. Ako sa ukazuje, máte veľmi radi súťaže. Okrem toho, že stále prebieha naša megasúťaž o super ceny v hodnote vyše milióna korún, sme v januárovom čísle pripravili špeciálne súťaže. Vyhrať môžete 20 kusov 3,5-palcových pevných diskov IDE značky Hitachi, satelitný navigačný systém Garmin Mobile 10 a hodnotný softvér. A prekvapenie na záver – s magazínom PC REVUE môžete vyhrať navigáciu GPS odteraz každý mesiac počas celého roka 2007. No a teraz to nekúpte... :)
Veľa zdravia, pokoja, šťastia a lásky v roku 2007 vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 1/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a máme tu nový rok! Všimli ste si, ako sa všetko naokolo zrýchľuje? Ja osobne mám už dlhšie pocit, že kalendárny rok sa nejako potajme skracuje. Mimoriadne rýchlo prebehnú hlavne víkendy. :( V rámci roka stále vnímam, že prichádza jar, potom leto, ale už jeseň a zima mi tak trochu splývajú do jedného vskutku hektického obdobia. S blížiacim sa koncom roka pribúdajú povinnosti asi každému. Treba stihnúť všetko, čo sme si počas roka naplánovali. V našom prípade na konci roka pripravujeme edičný plán na nastávajúci rok, stretávame sa s partnermi, aby sme pre vás zabezpečili prísun najčerstvejších noviniek a dokázali byť maximálne aktuálni. Minulý rok sme po skúsenostiach z predchádzajúceho obdobia začali takúto prípravu už v septembri. A stihli sme navštíviť viacerých dodávateľov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Osobná návšteva je predsa len iná forma komunikácie, možno ňou dosiahnuť lepšie výsledky ako pomocou dnes najčastejšej používanej elektronickej komunikácie. Pri stretnutí zoči-voči sa toho povie viac. Keď sa chce, nájde sa riešenie na každý problém, aj ten, čo sa ťahá už mesiace.
Začiatok roka sa spája s predsavzatiami do budúceho obdobia. Osobne som to už dávno vzdal, lebo viacero takýchto prísľubov sa u mňa ďaleko nedostalo. Teraz to však urobím – a bude to verejný prísľub. Z minulého roka ostala nevypočutá jedna požiadavka čitateľov, ktorá bola vznesená na našu redakciu z viacerých strán, najčastejšie cez našu webovú stránku. Išlo o to, že by ste chceli vedieť viac o tom, ako sa vlastne PC REVUE pripravuje, kto a čo vlastne u nás robí a čo v skutočnosti treba vykonať prv, než sa vám do ruky dostanete magazín s naleštenou obálkou. Popravde, niečo také som si počas minulého roka pripravoval, ale nebolo to veľmi zverejniteľné. Podľa mňa to bolo trochu málo napínavé na to, aby z toho vznikol dobre hodnotený článok. Ale keď už urobím verejný prísľub, musím sa riadne pousilovať. Pravdepodobne v lete sa teda dozviete, ako to u nás chodí. A aby sme neostali len pri sľuboch, na tohtomesačnej fotografii už vidíte veľkú časť osadenstva redakcie magazínov PC REVUE, DiGi REVUE, INFOWARE, ako i spravodajského servera IT NEWS. Nie sú tam, prirodzene, všetci, zladiť pracovné povinnosti rôznych ľudí takéhoto (čo do veľkosti už dospelého) kolektívu je prakticky nemožné. Chýbajú tam hlavne niektorí externí redaktori, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť všetkých našich médií.
A čo by som si želal v tomto roku? Prirodzene zdravie a šťastie. Bez týchto hodnôt je to v živote trochu ťažšie. Uvedomujem si to tým viac, čím som starší. Ale chcel by som, aby sme mali všetci viac času, možno dlhší deň... :) Pokiaľ má totiž dnes niekto zodpovedné zamestnanie, práca mu zaberie väčšinu dňa, 24 hodín je nejako málo. A 25 hodín má len jeden deň v roku, navyše má svoju hodinu len „požičanú“ z inej časti roka. Z praktických želaní by som asi chcel posunutý pracovný čas v menších špecializovaných obchodoch. Zdá sa mi totiž, ako keby obchodníci mimo siete hypermarketov a veľkých predajných centier boli otvorení hlavne pre nezamestnaných – mať otvorené medzi 9. a 17. hodinou mne osobne nijako nevyhovuje. Čudujem sa takýmto obchodníkom, že majú obrovské predajné siete a ich januárové výpredaje v zuboch. Veď môžu urobiť to isté, ale je možné, že do toho nevidím dosť hlboko... :)
Ešte pár slov k januárovému číslu. Reagujeme na príchod nového operačného systému, v utajení sme urobili jedinečný test s nakupovaním v slovenských internetových obchodoch, reagujeme vlastným testom na prednedávnom publikované porovnávanie internetového pripojenia dvoch mobilných operátorov. Odhŕňame oponu budúcnosti a ukazujeme, ako bude vyzerať počítač v tomto i nasledujúcich rokoch. Aj v januári máme megatesty i netradičné testy, súčasťou nášho magazínu je DVD médium. Takto to bude v celom roku 2007. Aj v tomto čísle vidíte, že vaše želania týkajúce sa tém, o ktorých máme písať, nekončia v koši. Práve naopak, takmer každú máme zaradenú v edičnom pláne na tento rok. Chceme byť aktuálni, prinášať vám prehľadné testy, čitateľnú pridanú hodnotu v recenziách, článkoch detailne vysvetľujúcich nejakú činnosť a hodnotný obsah na DVD médiu. Ako sa ukazuje, máte veľmi radi súťaže. Okrem toho, že stále prebieha naša megasúťaž o super ceny v hodnote vyše milióna korún, sme v januárovom čísle pripravili špeciálne súťaže. Vyhrať môžete 20 kusov 3,5-palcových pevných diskov IDE značky Hitachi, satelitný navigačný systém Garmin Mobile 10 a hodnotný softvér. A prekvapenie na záver – s magazínom PC REVUE môžete vyhrať navigáciu GPS odteraz každý mesiac počas celého roka 2007. No a teraz to nekúpte... :)
Veľa zdravia, pokoja, šťastia a lásky v roku 2007 vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 1/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Nekúpite digitálky?
Je mnoho pracovných pozícií, na ktoré nemám bunky, a jedným z nich je povolanie obchodníka. Asi by som nedokázal presviedčať zákazníkov o super vlastnostiach nejakého produktu, o ktorom by som bol navyše sám presvedčený, že nie je až taký super. Takisto veľmi neobľubujem naťahovanie sa o cene. Buď je hodnota daného produktu primeraná jeho úžitkovým vlastnostiam, alebo nie. A takéto zjednávanie sa, kde treba byť trochu aj hercom a psychológom, veľmi nemusím. Raz dávno ma jedna kamarátka na dovolenke niekde zahraničí poprosila, aby som jej pomohol zjednať cenu starožitného medeného čajníka na arabskom blšom trhu. Tak som síce nechtiac, ale nakoniec predsa len súhlasil a išiel som do toho. Obchodník povedal prvú sumu 700 (tuším drachiem), ja 20, on zišiel na 600, ja som pridal na 25 a takto sme postupne iterovali k finálnej cene. Počerný chlapík omotaný v turbane to celé sprevádzal, samozrejme, emotívnym obrazovým aj zvukovým výstupom, bedákal, ako ide pod cenu a že deti nebudú mať čo jesť atď., veď to poznáte. Nakoniec to kamarátka nevydržala s nervami a prebila moju poslednú ponuku dvakrát vyššou cenou.. Zbalili sme čajník, vypadli z krámu a opustili nechápajúceho chlapíka. Tomu sa hovorí obchodníci...
Ďalší problém, pre ktorý asi nikdy nebudem obchodníkom, sú vrtochy (niektorých) podnikových zákazníkov. To už, samozrejme, nie sú kupci na blšom trhu a nejde o čajníky, ale o biznis za desiatky a stovky miliónov korún. A tí (niektorí), vedomí si svojej pozície, ju aj patrične využívajú. Nemyslím finančné provízie z realizovaného biznisu, to je samostatná kapitola... Skôr ide o také „malé“ ľudské rozmary. Zažil som napríklad situáciu, ako kamarátovi na nejakej párty večer zazvonil mobil a zákazník ho požiadal, že potrebuje odviesť na letisko. Kamarát zaťal zuby, zrazil opätky a vyštartoval. Alebo na jednej konferencii v zahraničí istý dosť nepríjemný zákazník nebol ani na jednej odbornej prednáške, ale hostiteľa, zástupcu dodávateľa, nútil, aby s ním prebrázdil všetky nočné podniky a platil aj dievčatá... Samozrejme, toto sú extrémne výnimky.
Ako sa hovorí, dobrý obchodník predá aj Eskimákom chladničku. A keď ešte pritom využije mocné nástroje marketingu, ako je reklama, zákazník nemá šancu. Ozaj, z čoho pochádza koreň slova reklama? Že by zo slova klamať? Známe sú pokusy s podprahovým vnímaním, keď sa do hudby alebo videa nastrihali reklamné segmenty zvuku a obrazu, ktoré boli také krátke, že boli pod limitom reálneho zmyslového vnímania, ale podvedomie ich registrovalo a reagovalo. Prvý príklad je ešte zo začiatku minulého storočia, keď sa do amerických pesničiek vkladali krátke odkazy, aby sa mladí muži hlásili na vojnu. Alebo do filmov v kinách sa vkladali obrázky horúceho slnka, púšte a spotenej tváre, čo malo za následok rapídny nárast predaja zmrzliny a chladenej limonády cez prestávku...
Otázka je, či sa vôbec treba uchyľovať k technikám podprahového vnímania, keď ľudia podľahnú aj bežnej, takto neupravenej reklame. Stačí, ak je dostatočne atraktívna ponuka opakovaná primerane dlho, a ľudia chtiac či nechtiac podľahnú. A kupujú si veci, ktoré vôbec nepotrebujú a zbytočne sa im doma hromadia.
Pamätám si na kľúčové vystúpenie prezidenta istej firmy na jednej zákazníckej konferencii v zahraničí. Napriek tomu, že to bola odborná technologická konferencia, vystúpenie daného rečníka skôr pripomínalo prisviedčaciu kampaň nejakej náboženskej sekty. V pozadí sa na obrovskom širokouhlom plátne premietali letiace oblaky, svetlá zhasnuté a jediné bodové svetlo bolo zamerané na rečníka, ktorý so sugestívnymi medzerami medzi vetami púšťal pomalým hlbokým hlasom na poslucháčov ťažkotonážne reklamné odkazy: „Dôverujte nám, ide nám o vaše záujmy, máme spoločnú budúcnosť...“ Až som čakal, kedy zozadu vystúpi čierny gospelový chór vo fialových habitoch až po zem a začne spievať Hallelluja a k východom sa postavia hostesky s prihláškami do sekty...
To bolo trochu odľahčené a uznávam, že byť dobrým obchodníkom je umenie, ktoré vyžaduje rôzne schopnosti aj z oblasti psychológie, taktiky, herectva atď.
Ozaj, aby som nezabudol! Nekúpite digitálky?
PC REVUE 1/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Je mnoho pracovných pozícií, na ktoré nemám bunky, a jedným z nich je povolanie obchodníka. Asi by som nedokázal presviedčať zákazníkov o super vlastnostiach nejakého produktu, o ktorom by som bol navyše sám presvedčený, že nie je až taký super. Takisto veľmi neobľubujem naťahovanie sa o cene. Buď je hodnota daného produktu primeraná jeho úžitkovým vlastnostiam, alebo nie. A takéto zjednávanie sa, kde treba byť trochu aj hercom a psychológom, veľmi nemusím. Raz dávno ma jedna kamarátka na dovolenke niekde zahraničí poprosila, aby som jej pomohol zjednať cenu starožitného medeného čajníka na arabskom blšom trhu. Tak som síce nechtiac, ale nakoniec predsa len súhlasil a išiel som do toho. Obchodník povedal prvú sumu 700 (tuším drachiem), ja 20, on zišiel na 600, ja som pridal na 25 a takto sme postupne iterovali k finálnej cene. Počerný chlapík omotaný v turbane to celé sprevádzal, samozrejme, emotívnym obrazovým aj zvukovým výstupom, bedákal, ako ide pod cenu a že deti nebudú mať čo jesť atď., veď to poznáte. Nakoniec to kamarátka nevydržala s nervami a prebila moju poslednú ponuku dvakrát vyššou cenou.. Zbalili sme čajník, vypadli z krámu a opustili nechápajúceho chlapíka. Tomu sa hovorí obchodníci...
Ďalší problém, pre ktorý asi nikdy nebudem obchodníkom, sú vrtochy (niektorých) podnikových zákazníkov. To už, samozrejme, nie sú kupci na blšom trhu a nejde o čajníky, ale o biznis za desiatky a stovky miliónov korún. A tí (niektorí), vedomí si svojej pozície, ju aj patrične využívajú. Nemyslím finančné provízie z realizovaného biznisu, to je samostatná kapitola... Skôr ide o také „malé“ ľudské rozmary. Zažil som napríklad situáciu, ako kamarátovi na nejakej párty večer zazvonil mobil a zákazník ho požiadal, že potrebuje odviesť na letisko. Kamarát zaťal zuby, zrazil opätky a vyštartoval. Alebo na jednej konferencii v zahraničí istý dosť nepríjemný zákazník nebol ani na jednej odbornej prednáške, ale hostiteľa, zástupcu dodávateľa, nútil, aby s ním prebrázdil všetky nočné podniky a platil aj dievčatá... Samozrejme, toto sú extrémne výnimky.
Ako sa hovorí, dobrý obchodník predá aj Eskimákom chladničku. A keď ešte pritom využije mocné nástroje marketingu, ako je reklama, zákazník nemá šancu. Ozaj, z čoho pochádza koreň slova reklama? Že by zo slova klamať? Známe sú pokusy s podprahovým vnímaním, keď sa do hudby alebo videa nastrihali reklamné segmenty zvuku a obrazu, ktoré boli také krátke, že boli pod limitom reálneho zmyslového vnímania, ale podvedomie ich registrovalo a reagovalo. Prvý príklad je ešte zo začiatku minulého storočia, keď sa do amerických pesničiek vkladali krátke odkazy, aby sa mladí muži hlásili na vojnu. Alebo do filmov v kinách sa vkladali obrázky horúceho slnka, púšte a spotenej tváre, čo malo za následok rapídny nárast predaja zmrzliny a chladenej limonády cez prestávku...
Otázka je, či sa vôbec treba uchyľovať k technikám podprahového vnímania, keď ľudia podľahnú aj bežnej, takto neupravenej reklame. Stačí, ak je dostatočne atraktívna ponuka opakovaná primerane dlho, a ľudia chtiac či nechtiac podľahnú. A kupujú si veci, ktoré vôbec nepotrebujú a zbytočne sa im doma hromadia.
Pamätám si na kľúčové vystúpenie prezidenta istej firmy na jednej zákazníckej konferencii v zahraničí. Napriek tomu, že to bola odborná technologická konferencia, vystúpenie daného rečníka skôr pripomínalo prisviedčaciu kampaň nejakej náboženskej sekty. V pozadí sa na obrovskom širokouhlom plátne premietali letiace oblaky, svetlá zhasnuté a jediné bodové svetlo bolo zamerané na rečníka, ktorý so sugestívnymi medzerami medzi vetami púšťal pomalým hlbokým hlasom na poslucháčov ťažkotonážne reklamné odkazy: „Dôverujte nám, ide nám o vaše záujmy, máme spoločnú budúcnosť...“ Až som čakal, kedy zozadu vystúpi čierny gospelový chór vo fialových habitoch až po zem a začne spievať Hallelluja a k východom sa postavia hostesky s prihláškami do sekty...
To bolo trochu odľahčené a uznávam, že byť dobrým obchodníkom je umenie, ktoré vyžaduje rôzne schopnosti aj z oblasti psychológie, taktiky, herectva atď.
Ozaj, aby som nezabudol! Nekúpite digitálky?
PC REVUE 1/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 1. decembra 2006
QUARK
Milí priatelia,
ako aktívny používateľ informačných technológií sa občas
dostávam do konfrontácie s vlastným názorom. Skoro ako v tom bradatom vtipe: Mám
názor, ale nesúhlasím s ním. Je to nepríjemné, lebo v takejto situácii sa len
veľmi ťažko hľadá optimálny postoj. Digitálna technika, prenos a spracovanie
digitalizovaných informácií zmenili redakčné práce vo vydavateľstvách. Kým
všetko funguje, je to výborné. No keď sa vám zosype počítač, sieť, keď nejde
server a objavíte, čo všetko ešte môže nefungovať, musíte sa nostalgicky vrátiť
do obdobia pred 10 – 15 rokmi, keď už bolo síce všeličo na svete, ale prax bola
stará, no spoľahlivá. Minule v našom vydavateľstve odišlo tuším všetko, čo mohlo
a vyzeralo to, akoby zainteresovaným vyvraždili rodiny. Vládla nervozita, stres
sa menil skokom, kolegovia mlčky pili kávu a zasnene sa pozerali von oknom.
Termíny sa nemilosrdne blížili... Niekde je chyba, uvedomujem si čoraz viac,
táto ľahučko zraniteľná technológia nás raz môže položiť na lopatky alebo
pripraviť o rozum. Treba niečo robiť. Zrejme to nie je ojedinelý názor, lebo
práve uprostred podobnej úvahy som dostal od veľmi blízkeho priateľa vyhlásenie,
že nechce žiť v treťom tisícročí. Akoby cítil, s čím zápasím. Napokon, posúďte
sami:
1. Pokúšam sa dať svoje heslo už aj na mikrovlnku.
2. Pýtam sa
kolegov pri vedľajšom stole mejlom, či majú chuť ísť na pivo a oni mi mejlom
odpovedia O.K. Daj mi ešte päť minút...
3. Mám 15 rozličných telefónnych
čísel, aby som sa dovolal svojej trojčlennej rodine.
4. Denne v práci hovorím
s ľuďmi z iného kontinentu, ale s mojím susedom som sa tohto roku ešte
neporozprával.
5. Dôvod, prečo strácam kontakt s mojimi priateľmi je ten, že
poznám ich mejlové adresy.
6. Nepoznám ceny za poštové známky.
7. Väčšinu
vtipov, ktoré poznám, som čítal v mejloch.
8. Čítam si tento článok a stále
prikyvujem.
Toľko došlá pošta a ja by som ešte dopísal:
A. Kupujem
nový softvér, lebo ho chce nový hardvér. A naopak.
B. Mám stále viac softvéru
a stále menej času používať ho.
C. Používam päť rozličných softvérov na tie
isté činnosti, v každom je dobré niečo iné, no ani jeden nie je dobrý
celý.
D. Aj keď neverím na paranormálne javy, v IT verím, že sa môže stať aj
to, čo sa stať nemôže.
E. atď.
Ale vážne (hoci aj to predchádzajúce
tak bolo myslené), chaotický vývoj v IT má jediný cieľ – rast ziskov a nie
uspokojovanie našich potrieb. Nemalo by to byť v humánnej spoločnosti
naopak?
Váš
Eduard Drobný
ktorý všetkým želá pekné Vianoce a úspešný nový rok.
QUARK 12/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
ako aktívny používateľ informačných technológií sa občas
dostávam do konfrontácie s vlastným názorom. Skoro ako v tom bradatom vtipe: Mám
názor, ale nesúhlasím s ním. Je to nepríjemné, lebo v takejto situácii sa len
veľmi ťažko hľadá optimálny postoj. Digitálna technika, prenos a spracovanie
digitalizovaných informácií zmenili redakčné práce vo vydavateľstvách. Kým
všetko funguje, je to výborné. No keď sa vám zosype počítač, sieť, keď nejde
server a objavíte, čo všetko ešte môže nefungovať, musíte sa nostalgicky vrátiť
do obdobia pred 10 – 15 rokmi, keď už bolo síce všeličo na svete, ale prax bola
stará, no spoľahlivá. Minule v našom vydavateľstve odišlo tuším všetko, čo mohlo
a vyzeralo to, akoby zainteresovaným vyvraždili rodiny. Vládla nervozita, stres
sa menil skokom, kolegovia mlčky pili kávu a zasnene sa pozerali von oknom.
Termíny sa nemilosrdne blížili... Niekde je chyba, uvedomujem si čoraz viac,
táto ľahučko zraniteľná technológia nás raz môže položiť na lopatky alebo
pripraviť o rozum. Treba niečo robiť. Zrejme to nie je ojedinelý názor, lebo
práve uprostred podobnej úvahy som dostal od veľmi blízkeho priateľa vyhlásenie,
že nechce žiť v treťom tisícročí. Akoby cítil, s čím zápasím. Napokon, posúďte
sami:
1. Pokúšam sa dať svoje heslo už aj na mikrovlnku.
2. Pýtam sa
kolegov pri vedľajšom stole mejlom, či majú chuť ísť na pivo a oni mi mejlom
odpovedia O.K. Daj mi ešte päť minút...
3. Mám 15 rozličných telefónnych
čísel, aby som sa dovolal svojej trojčlennej rodine.
4. Denne v práci hovorím
s ľuďmi z iného kontinentu, ale s mojím susedom som sa tohto roku ešte
neporozprával.
5. Dôvod, prečo strácam kontakt s mojimi priateľmi je ten, že
poznám ich mejlové adresy.
6. Nepoznám ceny za poštové známky.
7. Väčšinu
vtipov, ktoré poznám, som čítal v mejloch.
8. Čítam si tento článok a stále
prikyvujem.
Toľko došlá pošta a ja by som ešte dopísal:
A. Kupujem
nový softvér, lebo ho chce nový hardvér. A naopak.
B. Mám stále viac softvéru
a stále menej času používať ho.
C. Používam päť rozličných softvérov na tie
isté činnosti, v každom je dobré niečo iné, no ani jeden nie je dobrý
celý.
D. Aj keď neverím na paranormálne javy, v IT verím, že sa môže stať aj
to, čo sa stať nemôže.
E. atď.
Ale vážne (hoci aj to predchádzajúce
tak bolo myslené), chaotický vývoj v IT má jediný cieľ – rast ziskov a nie
uspokojovanie našich potrieb. Nemalo by to byť v humánnej spoločnosti
naopak?
Váš
Eduard Drobný
ktorý všetkým želá pekné Vianoce a úspešný nový rok.
QUARK 12/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Urobme dobrý skutok!
Tak a je to tu, Vianoce už klopú na dvere. Popravde, ani som sa veľmi nestačil spamätať zo začiatku roka a je tu opäť to zvláštne obdobie. Vydávanie mesačníka jednoducho znamená pripraviť kvalitný obsah na každý mesiac, a to aj v tzv. uhorkovej sezóne (tento rok bola nejaká? ).
Koniec roka je čas na určité bilancovanie, pohľad späť, aby sme sa uistili o správnosti cesty vpred. Rok 2006 bol pre náš magazín veľmi úspešný. Iste sa si všimli radikálne grafické zlepšenia, poriadne sme pridali aj na obrázkovej výbave k článkom, pripravujeme efektné obálky súvisiace s hlavnými témami a naším ťažiskom sú hardvérové testy. Počas roka sme úplne prešli od CD média na DVD a na ňom nájdete softvér, ktorý nie je k dispozícii na voľné stiahnutie na internete. Zakúpili sme pre
vás encyklopédie, jazykové výučbové tituly, užitočné nástroje na správu disku, pravidelne máte k dispozícii celú antivírusovú výbavu. A zaviedli sme aj podrobné hardvérové testy produktov, ktoré sa len uvádzajú na trh. V predošlom čísle sme mali testy štvorjadrového procesora v čase, keď sa vôbec nedali nájsť na internete. V tomto čísle máme testy grafických kariet, ktoré minimálne vo východnej Európe nerealizoval nikto. Obstarali sme kompletnú výbavu na test v súčasnosti najvýkonnejších grafických kariet, a to hneď v dvojitom zapojení. Skrátka, držíme prst na tepe vývoja v IT brandži. Myslím, že tento rok sme nastavili latku hodne vysoko, budúci rok ju však posunieme ešte vyššie.
Ako poďakovanie za celý rok nájdete v tomto vydaní malý darček – kalendár na rok 2007. V kalendári sme vyznačili dátumy v roku 2007, keď je naplánovaný príchod magazínu PC REVUE do stánkov. Jednou z výhod za predplatné na budúci rok je účasť v súťaži o ceny v hodnote neuveriteľných 1 200 000 Sk. A sú tu ceny, ktoré by som chcel vyhrať aj ja... Na budúci rok uverejníme každý mesiac atraktívnu súťaž, pripravíme aj polročnú súťaž o predplatné. Toľko poohliadnutie dozadu a smelý pohľad dopredu. V čase, keď sme odovzdávali číslo do výroby, vládlo na Slovensku takmer jarné počasie, 18 °C cez deň v druhej polovici novembra nie je celkom normálne. Napriek tomu bolo cítiť predvianočnú atmosféru. Minimálne teda v supermarketoch a televíznych reklamách. Mne však vianočnú atmosféru pripomenulo niečo viac hrejivé – dobrý skutok. Môj príbeh je pomerne jednoduchý. Ako iste viete, testujeme veľa hardvéru, medziiným sme podrobne predstavili aj rámčeky na pevné disky. Tento test som robil osobne a chcel som na obrázkoch vysvetliť, ako sa vkladá disk do rámčeka a čo sa s ním potom dá robiť. Nechal som preto v našom ateliéri rámček aj s diskom a dal som pokyn na jeho odfotenie. Neskôr som si pozrel obrázky a všetko bolo v poriadku. Rámček sme následne vrátili dodávateľovi. Asi už tušíte, že môj disk ostal nechtiac vnútri, a veru nebol to hocaký disk. Niežeby to bolo kapacitou alebo jeho ďalšími parametrami. Bol to disk z notebooku, ktorý som používal ešte v lete a potom som preventívne prešiel na nový model. Pre istotu som si dáta na starom disku ponechal. Veď keby sa niečo náhodou stalo, mám sa aspoň k čomu vrátiť. Zálohy si robievam, ale viete, ako to je – nie vždy, občas zabudnem. (Zálohy dát si fakt robte, každému to odporúčam... ) Disk som odvtedy nepotreboval, a preto mi ani nechýbal. A tu zrazu raz večer, dosť neskoro, mi prišiel mail s predmetom: Nechýba vám disk? Jeden dobrý človek si zakúpil rámček na pevný disk, a keď chcel doň vložiť svoj disk, zistil, že vlastne niet kam – disk tam už bol. Inak fakt dobrá kúpa, za menej ako 1000 Sk kúpiť rámček so 60 GB diskom je superakcia, ktorú len tak nenájdete. Neskôr si pozrel údaje, zistil, komu ten disk asi patrí, a napísal mi.
Pravdupovediac, stuhla mi krv v žilách, aj polroka staré maily v nesprávnych rukách sú predsa len silná zbraň, boli tam aj heslá na niektoré moje osobné kontá i internetbanking. Heslá síce nie v otvorenej podobe, zašifrované, ale základ na ďalšie „bádanie“ to určite je.
V tomto prípade som mal šťastie, natrafil som na človeka, ktorý sa prihlásil a údaje nezneužil. O pár dní som mal svoj disk späť, heslá som preventívne zmenil (disk mohol prejsť viacerými rukami) a v tomto mesiaci som ho opäť použil na testovanie. Jednoducho, tento človek urobil nezištne dobrý skutok, čo si veľmi vážim. Inšpirovalo ma to k tomu, že aj ja by som rád urobil niečo podobné, ak bude na to príležitosť. A vyzývam aj všetkých ostatných k dobrým skutkom. Aspoň teraz, v predvianočnom období – skúste nezatvárať dvere pred ľuďmi a urobte niečo, čo si bude ten druhý vážiť. Často stačí len maličkosť, verte, že to poteší mnohonásobne viac ako materiálne darčeky.
Príjemné prežitie vianočných sviatkov, pohodu, veľa zdravia a šťastia do nového roka vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 12/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a je to tu, Vianoce už klopú na dvere. Popravde, ani som sa veľmi nestačil spamätať zo začiatku roka a je tu opäť to zvláštne obdobie. Vydávanie mesačníka jednoducho znamená pripraviť kvalitný obsah na každý mesiac, a to aj v tzv. uhorkovej sezóne (tento rok bola nejaká? ).
Koniec roka je čas na určité bilancovanie, pohľad späť, aby sme sa uistili o správnosti cesty vpred. Rok 2006 bol pre náš magazín veľmi úspešný. Iste sa si všimli radikálne grafické zlepšenia, poriadne sme pridali aj na obrázkovej výbave k článkom, pripravujeme efektné obálky súvisiace s hlavnými témami a naším ťažiskom sú hardvérové testy. Počas roka sme úplne prešli od CD média na DVD a na ňom nájdete softvér, ktorý nie je k dispozícii na voľné stiahnutie na internete. Zakúpili sme pre
vás encyklopédie, jazykové výučbové tituly, užitočné nástroje na správu disku, pravidelne máte k dispozícii celú antivírusovú výbavu. A zaviedli sme aj podrobné hardvérové testy produktov, ktoré sa len uvádzajú na trh. V predošlom čísle sme mali testy štvorjadrového procesora v čase, keď sa vôbec nedali nájsť na internete. V tomto čísle máme testy grafických kariet, ktoré minimálne vo východnej Európe nerealizoval nikto. Obstarali sme kompletnú výbavu na test v súčasnosti najvýkonnejších grafických kariet, a to hneď v dvojitom zapojení. Skrátka, držíme prst na tepe vývoja v IT brandži. Myslím, že tento rok sme nastavili latku hodne vysoko, budúci rok ju však posunieme ešte vyššie.
Ako poďakovanie za celý rok nájdete v tomto vydaní malý darček – kalendár na rok 2007. V kalendári sme vyznačili dátumy v roku 2007, keď je naplánovaný príchod magazínu PC REVUE do stánkov. Jednou z výhod za predplatné na budúci rok je účasť v súťaži o ceny v hodnote neuveriteľných 1 200 000 Sk. A sú tu ceny, ktoré by som chcel vyhrať aj ja... Na budúci rok uverejníme každý mesiac atraktívnu súťaž, pripravíme aj polročnú súťaž o predplatné. Toľko poohliadnutie dozadu a smelý pohľad dopredu. V čase, keď sme odovzdávali číslo do výroby, vládlo na Slovensku takmer jarné počasie, 18 °C cez deň v druhej polovici novembra nie je celkom normálne. Napriek tomu bolo cítiť predvianočnú atmosféru. Minimálne teda v supermarketoch a televíznych reklamách. Mne však vianočnú atmosféru pripomenulo niečo viac hrejivé – dobrý skutok. Môj príbeh je pomerne jednoduchý. Ako iste viete, testujeme veľa hardvéru, medziiným sme podrobne predstavili aj rámčeky na pevné disky. Tento test som robil osobne a chcel som na obrázkoch vysvetliť, ako sa vkladá disk do rámčeka a čo sa s ním potom dá robiť. Nechal som preto v našom ateliéri rámček aj s diskom a dal som pokyn na jeho odfotenie. Neskôr som si pozrel obrázky a všetko bolo v poriadku. Rámček sme následne vrátili dodávateľovi. Asi už tušíte, že môj disk ostal nechtiac vnútri, a veru nebol to hocaký disk. Niežeby to bolo kapacitou alebo jeho ďalšími parametrami. Bol to disk z notebooku, ktorý som používal ešte v lete a potom som preventívne prešiel na nový model. Pre istotu som si dáta na starom disku ponechal. Veď keby sa niečo náhodou stalo, mám sa aspoň k čomu vrátiť. Zálohy si robievam, ale viete, ako to je – nie vždy, občas zabudnem. (Zálohy dát si fakt robte, každému to odporúčam... ) Disk som odvtedy nepotreboval, a preto mi ani nechýbal. A tu zrazu raz večer, dosť neskoro, mi prišiel mail s predmetom: Nechýba vám disk? Jeden dobrý človek si zakúpil rámček na pevný disk, a keď chcel doň vložiť svoj disk, zistil, že vlastne niet kam – disk tam už bol. Inak fakt dobrá kúpa, za menej ako 1000 Sk kúpiť rámček so 60 GB diskom je superakcia, ktorú len tak nenájdete. Neskôr si pozrel údaje, zistil, komu ten disk asi patrí, a napísal mi.
Pravdupovediac, stuhla mi krv v žilách, aj polroka staré maily v nesprávnych rukách sú predsa len silná zbraň, boli tam aj heslá na niektoré moje osobné kontá i internetbanking. Heslá síce nie v otvorenej podobe, zašifrované, ale základ na ďalšie „bádanie“ to určite je.
V tomto prípade som mal šťastie, natrafil som na človeka, ktorý sa prihlásil a údaje nezneužil. O pár dní som mal svoj disk späť, heslá som preventívne zmenil (disk mohol prejsť viacerými rukami) a v tomto mesiaci som ho opäť použil na testovanie. Jednoducho, tento človek urobil nezištne dobrý skutok, čo si veľmi vážim. Inšpirovalo ma to k tomu, že aj ja by som rád urobil niečo podobné, ak bude na to príležitosť. A vyzývam aj všetkých ostatných k dobrým skutkom. Aspoň teraz, v predvianočnom období – skúste nezatvárať dvere pred ľuďmi a urobte niečo, čo si bude ten druhý vážiť. Často stačí len maličkosť, verte, že to poteší mnohonásobne viac ako materiálne darčeky.
Príjemné prežitie vianočných sviatkov, pohodu, veľa zdravia a šťastia do nového roka vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 12/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
O weblogoch a perlách
Ľudia mali odjakživa potrebu združovať sa do komunít či už podľa spoločných záujmov, rodových väzieb, alebo miestnej príslušnosti. Ľudia na vidieku sa stretávali v kostole či v miestnej krčme a debatovali, zaspievali si a príležitostne (či pravidelne) si vymenili názory aj pomocou prostriedkov neverbálnej komunikácie... Iné sa robiť ani veľmi nedalo, elektrina nebola a „kerá bola, tak ja tá trásla,“ ako hovorievala pani Kolníková. Mešťania to mali podobné, ibaže na trochu inom „leveli“: nedeľné korzo, kaviarničky, viechy atď. Ako sa ľudia presťahovali do panelákových sídlisk, odpadlo aj to málo, čo bolo, ľudia sedeli doma a „tešili“ sa na sobotný Ein Kessel Buntes či Televarieté... Pokiaľ sa aj stretávali, okruh tém bol dosť ohraničený, pretože za „socíka“ sa nedalo veľmi diskutovať o citlivých témach, ako politika, náboženstvo, životné hodnoty a pod., pretože ste nevedeli, na koho natrafíte...
Príchodom internetu a najmä weblogu sa to všetko zmenilo. Ľudia sa môžu združovať do virtuálnych komunít podľa svojich záujmov, a to bez ohľadu na čas a miesto. Nemusia si dohadovať termín návštevy, žehliť oblek a kupovať obligátnu fľašku. A nemusia nikam cestovať a zapoja sa do komunity vtedy, keď majú chuť a čas. A hoci aj v „negližé“ a poležiačky na gauči. Uznávam, že aj formálna stránka osobných návštev má svoj význam, ale výhody, ktoré prináša internet, sú naozaj neporovnateľné.
Je síce pravda, že elektronické komunity existovali aj pred internetom (rádioamatéri, Usenet, BBS...), ale nikdy nedosahovali taký komfort a rozšírenie ako weblogy. Tie umožňujú aj úplným laikom zapojiť sa do elektronickej diskusie a stať sa účastníkom virtuálnej komunity. Okrem toho môžu publikovať aj svoje postrehy, zážitky, názory vo vlastných elektronických denníkoch. Pravdupovediac, aj ja z času na čas pocítim chuť a potrebu zaznamenávať denné udalosti. Motivuje ma pri tom predstava, ako sa budem o x rokov neskôr v hojdacom kresle zohrievať, zabalený v deke, a pri surfovaní po nete si pripomínať svetlé chvíle... Aj som si zopár kont na blogových serveroch už vytvoril, ale nikdy sa mi nepodarilo udržať kontinuitu prispievania, takže som to po pár príspevkoch vždy zabalil. Správna kombinácia dostatku času, energie a chuti sa totiž v mojom prípade vyskytne veľmi zriedkavo, hoci asi by aj bolo o čom... Stále sa však nevzdávam nádeje, že raz to vyjde.
Na druhej strane si tak ako asi každý rád prečítam príspevky iných autorov, kvalitných blogerov, ktoré ma niekedy fakt dostanú do kolien či už svojským humorom, alebo zaujímavým videním sveta, postrehom či názorom. Problém však je, že takých autorov nie je veľa a nie vždy majú správnu „slinu“. Výber dobrých autorov podľa čítanosti príspevkov či karmy, t. j. vzorca na vyjadrenie váhy hodnotenia čitateľov – síce uľahčí hľadanie, ale aj tak to nie je ono. Vždy je tam priveľký prvok subjektivity. Kvalitu príspevkov by vedela možno vyhodnotiť nejaká redakčná rada, zaštítená autoritou rešpektovaných osobností, a podobne ako v regulárnych periodikách by vyberala najkvalitnejšie príspevky. Obávam sa však, že v prípade blogosféry to nie je celkom možné. Na druhej strane sa domnievam, že nejaký mechanizmus skôr či neskôr bude treba vymyslieť, pretože v záplave príspevkov sa tie hodnotné naozaj môžu stratiť. Ľudia totiž majú veľkú potrebu a chuť verejne prezentovať svoje názory, často aj bez ohľadu na to, či si ich chce niekto naozaj vypočuť, a weblog je na to ideálny priestor. Niektorí blogeri takisto niekedy trochu strácajú súdnosť, či daná téma je naozaj hodná pozornosti a zverejnenia. Ak sa k tomu pridá grafománia, potom tu máme to, čo vidíme v súčasnosti – záplavu postrehov, názorov, komentárov, ktoré sú zaujímavé iba pre autora. Ak v dávnej minulosti bol autor nútený písať priamo na papier alebo do písacieho stroja (kto ho ešte zažil?), dopredu si dobre zvážil každé slovo či vetu, pretože následná oprava bola trochu prácna. Keďže elektronický papier nič nestojí a máme slobodu slova, nie sú žiadne limity na dĺžku príspevku a nijaká téma nie je tabu. A hľadanie perál sa tak stáva čoraz ťažším.
Výborná vec, ktorú prinášajú blogy a následné diskusné príspevky, je nutnosť autora obhajovať svoje vyslovené názory a postrehy. Súdny jedinec, ak má šťastie na dobrých diskutérov, zistí, kde sa mýlil, alebo naopak, upevní si presvedčenie o svojej pravde, prípadne ho obohatí o pohľad z inej strany. Cvičí sa tým rétorika, logické myslenie, schopnosť diskutovať, vyjadrovať sa atď. Nájsť kvalitného diskutéra, ktorý nie je vulgárny, drží sa nejakých etických princípov vedenia diskusie a jeho príspevky sú k veci, je však tiež umenie...
Príchod weblogov mal dosah aj na sociálne správanie sa. Mnoho jedincov, ktorí by si na verejnosti z rôznych dôvodov, napr. nesmelosti, nikdy nedovolili prezentovať svoje názory či diskutovať, sa na webe stáva najhlasnejšími a najaktívnejšími aktérmi. Ženy žijúce v partnerskom vzťahu často potrebujú komunikovať s druhou stranou, ktorá nie vždy na to má náladu a chuť. Skôr opak je pravda... Weblog je potom ideálna príležitosť na sebarealizáciu v tomto smere, a preto vidíme, že ženy sú v rámci blogosféry veľmi aktívne. A partneri sú tiež spokojní...
V hodnotení fenoménu weblogu by sme takto mohli pokračovať, ale to by sme už prekročili rozsah vyhradený na tento papierový blog.
PC REVUE 12/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ľudia mali odjakživa potrebu združovať sa do komunít či už podľa spoločných záujmov, rodových väzieb, alebo miestnej príslušnosti. Ľudia na vidieku sa stretávali v kostole či v miestnej krčme a debatovali, zaspievali si a príležitostne (či pravidelne) si vymenili názory aj pomocou prostriedkov neverbálnej komunikácie... Iné sa robiť ani veľmi nedalo, elektrina nebola a „kerá bola, tak ja tá trásla,“ ako hovorievala pani Kolníková. Mešťania to mali podobné, ibaže na trochu inom „leveli“: nedeľné korzo, kaviarničky, viechy atď. Ako sa ľudia presťahovali do panelákových sídlisk, odpadlo aj to málo, čo bolo, ľudia sedeli doma a „tešili“ sa na sobotný Ein Kessel Buntes či Televarieté... Pokiaľ sa aj stretávali, okruh tém bol dosť ohraničený, pretože za „socíka“ sa nedalo veľmi diskutovať o citlivých témach, ako politika, náboženstvo, životné hodnoty a pod., pretože ste nevedeli, na koho natrafíte...
Príchodom internetu a najmä weblogu sa to všetko zmenilo. Ľudia sa môžu združovať do virtuálnych komunít podľa svojich záujmov, a to bez ohľadu na čas a miesto. Nemusia si dohadovať termín návštevy, žehliť oblek a kupovať obligátnu fľašku. A nemusia nikam cestovať a zapoja sa do komunity vtedy, keď majú chuť a čas. A hoci aj v „negližé“ a poležiačky na gauči. Uznávam, že aj formálna stránka osobných návštev má svoj význam, ale výhody, ktoré prináša internet, sú naozaj neporovnateľné.
Je síce pravda, že elektronické komunity existovali aj pred internetom (rádioamatéri, Usenet, BBS...), ale nikdy nedosahovali taký komfort a rozšírenie ako weblogy. Tie umožňujú aj úplným laikom zapojiť sa do elektronickej diskusie a stať sa účastníkom virtuálnej komunity. Okrem toho môžu publikovať aj svoje postrehy, zážitky, názory vo vlastných elektronických denníkoch. Pravdupovediac, aj ja z času na čas pocítim chuť a potrebu zaznamenávať denné udalosti. Motivuje ma pri tom predstava, ako sa budem o x rokov neskôr v hojdacom kresle zohrievať, zabalený v deke, a pri surfovaní po nete si pripomínať svetlé chvíle... Aj som si zopár kont na blogových serveroch už vytvoril, ale nikdy sa mi nepodarilo udržať kontinuitu prispievania, takže som to po pár príspevkoch vždy zabalil. Správna kombinácia dostatku času, energie a chuti sa totiž v mojom prípade vyskytne veľmi zriedkavo, hoci asi by aj bolo o čom... Stále sa však nevzdávam nádeje, že raz to vyjde.
Na druhej strane si tak ako asi každý rád prečítam príspevky iných autorov, kvalitných blogerov, ktoré ma niekedy fakt dostanú do kolien či už svojským humorom, alebo zaujímavým videním sveta, postrehom či názorom. Problém však je, že takých autorov nie je veľa a nie vždy majú správnu „slinu“. Výber dobrých autorov podľa čítanosti príspevkov či karmy, t. j. vzorca na vyjadrenie váhy hodnotenia čitateľov – síce uľahčí hľadanie, ale aj tak to nie je ono. Vždy je tam priveľký prvok subjektivity. Kvalitu príspevkov by vedela možno vyhodnotiť nejaká redakčná rada, zaštítená autoritou rešpektovaných osobností, a podobne ako v regulárnych periodikách by vyberala najkvalitnejšie príspevky. Obávam sa však, že v prípade blogosféry to nie je celkom možné. Na druhej strane sa domnievam, že nejaký mechanizmus skôr či neskôr bude treba vymyslieť, pretože v záplave príspevkov sa tie hodnotné naozaj môžu stratiť. Ľudia totiž majú veľkú potrebu a chuť verejne prezentovať svoje názory, často aj bez ohľadu na to, či si ich chce niekto naozaj vypočuť, a weblog je na to ideálny priestor. Niektorí blogeri takisto niekedy trochu strácajú súdnosť, či daná téma je naozaj hodná pozornosti a zverejnenia. Ak sa k tomu pridá grafománia, potom tu máme to, čo vidíme v súčasnosti – záplavu postrehov, názorov, komentárov, ktoré sú zaujímavé iba pre autora. Ak v dávnej minulosti bol autor nútený písať priamo na papier alebo do písacieho stroja (kto ho ešte zažil?), dopredu si dobre zvážil každé slovo či vetu, pretože následná oprava bola trochu prácna. Keďže elektronický papier nič nestojí a máme slobodu slova, nie sú žiadne limity na dĺžku príspevku a nijaká téma nie je tabu. A hľadanie perál sa tak stáva čoraz ťažším.
Výborná vec, ktorú prinášajú blogy a následné diskusné príspevky, je nutnosť autora obhajovať svoje vyslovené názory a postrehy. Súdny jedinec, ak má šťastie na dobrých diskutérov, zistí, kde sa mýlil, alebo naopak, upevní si presvedčenie o svojej pravde, prípadne ho obohatí o pohľad z inej strany. Cvičí sa tým rétorika, logické myslenie, schopnosť diskutovať, vyjadrovať sa atď. Nájsť kvalitného diskutéra, ktorý nie je vulgárny, drží sa nejakých etických princípov vedenia diskusie a jeho príspevky sú k veci, je však tiež umenie...
Príchod weblogov mal dosah aj na sociálne správanie sa. Mnoho jedincov, ktorí by si na verejnosti z rôznych dôvodov, napr. nesmelosti, nikdy nedovolili prezentovať svoje názory či diskutovať, sa na webe stáva najhlasnejšími a najaktívnejšími aktérmi. Ženy žijúce v partnerskom vzťahu často potrebujú komunikovať s druhou stranou, ktorá nie vždy na to má náladu a chuť. Skôr opak je pravda... Weblog je potom ideálna príležitosť na sebarealizáciu v tomto smere, a preto vidíme, že ženy sú v rámci blogosféry veľmi aktívne. A partneri sú tiež spokojní...
V hodnotení fenoménu weblogu by sme takto mohli pokračovať, ale to by sme už prekročili rozsah vyhradený na tento papierový blog.
PC REVUE 12/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 1. novembra 2006
QUARK
Milí priatelia,
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Invexové reminiscencie
Minulý mesiac sa konala v moravskej metropole výstava Invex. Na tejto výstave malo stánok aj naše vydavateľstvo. Pre účasť sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že sme si chceli otestovať, aký záujem je v Čechách a na Morave o odborný magazín vychádzajúci v slovenčine. Pravdupovediac, nečakali sme od toho veľa, z historických dôvodov je čítanosť slovenských médií u našich západných susedov nízka. Neplatí to však naopak, české médiá majú na Slovensku slušné postavenie. Dôvodov je viac – už v rámci spoločnej federácie boli na Slovensku odborné magazíny takmer výhradne v češtine a české IT magazíny mali hlavne v minulosti jednoduchší prístup k najhorúcejším novinkám. Na odstránení druhého dôvodu dlhodobo pracujeme. Väčšina zahraničných zastúpení je stále v Prahe a dostať vzorku testovaného produktu na Slovensko je, prirodzene, o niečo náročnejšie ako doručiť ju v rámci českej metropoly. Ale blýska sa na lepšie časy, postavenie Slovenska sa mení aj v súvislosti s doterajšími ekonomickými výsledkami a daňovou politikou. Takisto sme popracovali na užších vzťahoch so zastúpeniami firiem a dnes máme produkty takmer tak rýchlo ako české magazíny. Verím, že je to systematický trend!
Aby som sa však vrátil k pôvodnej téme IT výstavy Invex. Prekvapili nás pozitívne výsledky, ktoré sme dosiahli. PC REVUE sa na Invexe celkom dobre predávalo, máme nových predplatiteľov v ČR a sme v povedomí ako rešpektované médium aj v tejto krajine. Čiastočne nám pomohlo aj to, že v ČR (a hlavne v Prahe) je celkom početná slovenská skupina, ktorej, prirodzene, jazyková bariéra nerobí žiadny problém, skôr naopak. Na stretnutí s českými novinármi sme zistili, že PC REVUE majú dobre prečítané.
Ako sa vyvíja Invex? Podľa mňa sleduje celosvetový trend, teda o IT výstavy nemá už bežná verejnosť taký záujem ako v minulosti. IT firmy si už podriaďujú plány uvedenia horúcich noviniek na niektorú z výstav, pokiaľ ju majú hotovú, idú s ňou na trh okamžite. Veď všetky novinky sú na internete. Aj z tohto dôvodu IT firmy už nemajú taký rozpočet na odborné výstavy ako kedysi. Časy, keď najväčšia softvérová firma obsadila na Invexe kompletne celý pavilón, resp. najbohatší muž sveta venoval svoj vzácny čas a priletel spoza mláky hlavne pre túto výstavu, sú už, žiaľ, len vyblednutou spomienkou. Napriek tomu bola účasť vystavovateľov i návštevníkov na tohtoročnom Invexe celkom dobrá, náš bývalý Cofax by o niečom takom mohol len snímať.
Treba priznať, že Invex sa všemožne snaží o svoje prežitie. Dnes už nesie označenie Invex/Digitex. Podstatne sa zmenil aj vnútorne. Namiesto jedného dňa sú špeciálne pre odborníkov vyhradené dva dni. Pre verejnosť sú potom určené tri dni. Doba, keď bol na Invexe vystavený najnovší procesor za hrubým sklom so zvláštnou ochrankou, je dávno preč. Dnes má návštevník k dispozícii na vyskúšanie úplne všetko. Tohtoročným príkladom bola prezentácia digitálnych fotoaparátov, kde ste si mohli odfotiť modelku a potom sa osobne presvedčiť, ako fotografia naozaj vyzerá. Návštevník mohol vytlačiť svoju fotku z pamäťovej karty, poslať ju cez internet, vyskúšať navigáciu GPS v automobile, pohrať sa s grafickým softvérom a pod. Špeciálny segment na výstave Invex/Digitex je oblasť hier. Nielen pre mladých tu bola k dispozícii možnosť zahrať sa na skutočne výkonných počítačoch. Aby nebolo treba ani veľa chodiť, na Invexe pribudol tento rok aj autobus spájajúci jednotlivé pavilóny. Niektoré staré problémy pretrvávajú – jedlo je stále výstavné, nezdravé a riadne predražené.
Pre mňa osobne je Invex/Digitex niečo ako spoločenská udalosť, na ktorej sa v rámci pár dní dá stretnúť s ľuďmi, na ktorých počas roka nemáte čas, prípadne oni nemajú čas na vás. V podstate nemusíte nikam chodiť, všetko sa odohráva medzi niekoľkými pavilónmi. Tohtoročný Invex sme strávili stretnutiami realizovanými v polhodinových intervaloch s dobrou desiatkou firiem. Naším cieľom je totiž urobiť všetko preto, aby ste dostali časopis maximálnou hodnotou, a Invex je na to dobrá príležitosť. Medziiným sme dohodli aj nový zaujímavý obsah na naše nasledujúce DVD REVUE, ktorého úloha bude do budúcnosti stále rásť. Cieľom bude dodávať na DVD REVUE plnohodnotné verzie softvéru zadarmo. Zadarmo, prirodzene, pre čitateľov , náklady na jeho umiestnenie hradíme my. Pôjde o komerčný softvér, za ktorý by ste museli inak platiť. Riadime sa pravidlom, že PC REVUE by ste mali dostávať tak, aby ste okrem zaujímavého informačného obsahu získali hlavne cez softvér viac, ako vo finančnom vyjadrení dáte za náš magazín.
Aj v tomto vydaní sme pripravili niektoré zmeny, opäť sme realizovali istý face-lift. Od októbrového vydania už máme jasno vo výbere papiera, náš magazín je teraz pestrejší, sýtejší, mladší, pribúdajú témy na vaše želanie a chceme mať čo najkrajšie obrázky. Zmeny vidíte aj obsahovej časti – zlepšili sme testy produktov, cenovú hladinu testovaných zariadení sme zamerali na špecifické skupiny používateľov. Veríme, že sa to u vás stretne s pozitívnou reakciou.
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac sa konala v moravskej metropole výstava Invex. Na tejto výstave malo stánok aj naše vydavateľstvo. Pre účasť sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že sme si chceli otestovať, aký záujem je v Čechách a na Morave o odborný magazín vychádzajúci v slovenčine. Pravdupovediac, nečakali sme od toho veľa, z historických dôvodov je čítanosť slovenských médií u našich západných susedov nízka. Neplatí to však naopak, české médiá majú na Slovensku slušné postavenie. Dôvodov je viac – už v rámci spoločnej federácie boli na Slovensku odborné magazíny takmer výhradne v češtine a české IT magazíny mali hlavne v minulosti jednoduchší prístup k najhorúcejším novinkám. Na odstránení druhého dôvodu dlhodobo pracujeme. Väčšina zahraničných zastúpení je stále v Prahe a dostať vzorku testovaného produktu na Slovensko je, prirodzene, o niečo náročnejšie ako doručiť ju v rámci českej metropoly. Ale blýska sa na lepšie časy, postavenie Slovenska sa mení aj v súvislosti s doterajšími ekonomickými výsledkami a daňovou politikou. Takisto sme popracovali na užších vzťahoch so zastúpeniami firiem a dnes máme produkty takmer tak rýchlo ako české magazíny. Verím, že je to systematický trend!
Aby som sa však vrátil k pôvodnej téme IT výstavy Invex. Prekvapili nás pozitívne výsledky, ktoré sme dosiahli. PC REVUE sa na Invexe celkom dobre predávalo, máme nových predplatiteľov v ČR a sme v povedomí ako rešpektované médium aj v tejto krajine. Čiastočne nám pomohlo aj to, že v ČR (a hlavne v Prahe) je celkom početná slovenská skupina, ktorej, prirodzene, jazyková bariéra nerobí žiadny problém, skôr naopak. Na stretnutí s českými novinármi sme zistili, že PC REVUE majú dobre prečítané.
Ako sa vyvíja Invex? Podľa mňa sleduje celosvetový trend, teda o IT výstavy nemá už bežná verejnosť taký záujem ako v minulosti. IT firmy si už podriaďujú plány uvedenia horúcich noviniek na niektorú z výstav, pokiaľ ju majú hotovú, idú s ňou na trh okamžite. Veď všetky novinky sú na internete. Aj z tohto dôvodu IT firmy už nemajú taký rozpočet na odborné výstavy ako kedysi. Časy, keď najväčšia softvérová firma obsadila na Invexe kompletne celý pavilón, resp. najbohatší muž sveta venoval svoj vzácny čas a priletel spoza mláky hlavne pre túto výstavu, sú už, žiaľ, len vyblednutou spomienkou. Napriek tomu bola účasť vystavovateľov i návštevníkov na tohtoročnom Invexe celkom dobrá, náš bývalý Cofax by o niečom takom mohol len snímať.
Treba priznať, že Invex sa všemožne snaží o svoje prežitie. Dnes už nesie označenie Invex/Digitex. Podstatne sa zmenil aj vnútorne. Namiesto jedného dňa sú špeciálne pre odborníkov vyhradené dva dni. Pre verejnosť sú potom určené tri dni. Doba, keď bol na Invexe vystavený najnovší procesor za hrubým sklom so zvláštnou ochrankou, je dávno preč. Dnes má návštevník k dispozícii na vyskúšanie úplne všetko. Tohtoročným príkladom bola prezentácia digitálnych fotoaparátov, kde ste si mohli odfotiť modelku a potom sa osobne presvedčiť, ako fotografia naozaj vyzerá. Návštevník mohol vytlačiť svoju fotku z pamäťovej karty, poslať ju cez internet, vyskúšať navigáciu GPS v automobile, pohrať sa s grafickým softvérom a pod. Špeciálny segment na výstave Invex/Digitex je oblasť hier. Nielen pre mladých tu bola k dispozícii možnosť zahrať sa na skutočne výkonných počítačoch. Aby nebolo treba ani veľa chodiť, na Invexe pribudol tento rok aj autobus spájajúci jednotlivé pavilóny. Niektoré staré problémy pretrvávajú – jedlo je stále výstavné, nezdravé a riadne predražené.
Pre mňa osobne je Invex/Digitex niečo ako spoločenská udalosť, na ktorej sa v rámci pár dní dá stretnúť s ľuďmi, na ktorých počas roka nemáte čas, prípadne oni nemajú čas na vás. V podstate nemusíte nikam chodiť, všetko sa odohráva medzi niekoľkými pavilónmi. Tohtoročný Invex sme strávili stretnutiami realizovanými v polhodinových intervaloch s dobrou desiatkou firiem. Naším cieľom je totiž urobiť všetko preto, aby ste dostali časopis maximálnou hodnotou, a Invex je na to dobrá príležitosť. Medziiným sme dohodli aj nový zaujímavý obsah na naše nasledujúce DVD REVUE, ktorého úloha bude do budúcnosti stále rásť. Cieľom bude dodávať na DVD REVUE plnohodnotné verzie softvéru zadarmo. Zadarmo, prirodzene, pre čitateľov , náklady na jeho umiestnenie hradíme my. Pôjde o komerčný softvér, za ktorý by ste museli inak platiť. Riadime sa pravidlom, že PC REVUE by ste mali dostávať tak, aby ste okrem zaujímavého informačného obsahu získali hlavne cez softvér viac, ako vo finančnom vyjadrení dáte za náš magazín.
Aj v tomto vydaní sme pripravili niektoré zmeny, opäť sme realizovali istý face-lift. Od októbrového vydania už máme jasno vo výbere papiera, náš magazín je teraz pestrejší, sýtejší, mladší, pribúdajú témy na vaše želanie a chceme mať čo najkrajšie obrázky. Zmeny vidíte aj obsahovej časti – zlepšili sme testy produktov, cenovú hladinu testovaných zariadení sme zamerali na špecifické skupiny používateľov. Veríme, že sa to u vás stretne s pozitívnou reakciou.
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Kto by už čítal manuály
Priznám sa, že patrím k tým, čo neradi čítajú návody, príručky a manuály. My muži na to máme aj zvláštny dôvod – čiastočne sa hrdíme tým, že ich nečítame, dokazujúc si tak trochu svoju vlastnú šikovnosť. Keď sa nám dostane do rúk nejaká nová digitálna hračka, ako prvú vec dvoma prstami štítivo odkladáme nabok práve návod na používanie. Naučiť sa ovládať novú kameru, nainštalovať domáce kino, pripojiť mobil k počítaču podľa príručky dokáže každý, ale nájsť bez návodu, ako sa dá strihať video priamo v kamere, ako sa nastaví bezdrôtové pripojenie na internet alebo ako sa programuje nahrávanie videa, to už chce trochu kumštu. Iste, s manuálom by to bolo asi desaťkrát rýchlejšie, ale jeho využitie sa „medzi nami mužmi“ považuje tak trochu za prehru alebo v miernom ponímaní za príliš ľahkú výhru.
Kedysi to bolo trochu iné. Napríklad pred x rokmi, keď sa na Slovensku rozbehol nový „šport“ domáceho skladania počítačov, v istom čase manuály chýbali, technická dokumentácia ku komponentom bola skôr vzácnosť a internet neexistoval (viem, znie to neuveriteľne, ale bolo aj také obdobie...). Poskladanie počítača z komponentov od rôznych výrobcov a rozchodenie všetkých ovládačov tak, aby to počítač prežil, bolo nielen otázkou rozmýšľania, hádania, skúšania, odvahy, ale trochu aj šťastia. Ale nemusia to byť len počítače. Raz sa mi zapáčil v obchode šikovný stôl k počítaču, ktorý mal more zásuviek, priečinkov, vysúvaciu dosku pre klávesnicu, plató pre monitor a ešte aj celkom dobre vyzeral. Tak som neváhal, zaplatil a ani som sa veľmi nevyľakal, keď mi v sklade vydali množstvo balíkov s doskami a vreckami so spojovacím materiálom. Veď čo to je pre inžiniera! Padla mi však sánka, keď som rozbalil kilo spojovacieho materiálu – asi z 30 druhov skrutiek rôznych dĺžok a priemerov, množstvo maličkých drevených doštičiek, lištičiek a ktoviečoho ešte. A druhýkrát mi padla sánka, keď som rozbalil montážny výkres. Bol síce pribalený, ale pri jeho tlači asi dochádzala v tlačiarni farba, takže rozoznateľné boli len torzá pôvodného nákresu. Slabšie povahy by sa asi v takej situácii psychicky zosypali. Keďže som však v mladosti dostával na sviatky od príbuzenstva rôzne rébusy, hlavolamy a iné záhadné predmety, mal som určitú výhodu, ale aj tak som bol po 5 hodinách skúšania, nadávania a zúrenia skoro v koncoch. Nakoniec som ten „zázrak“ poskladal a bol na seba patrične hrdý, hoci totálne vyčerpaný. Po nejakom čase som sa schuti nasmial a pohladkal si ego, keď som opäť zablúdil do toho obchodu s nábytkom a videl som tam spomínaný stôl. Keď som sa mu totiž lepšie prizrel, všimol som si, že na niektorých miestach nie je zoskrutkovaný, ale sklincovaný...
Nie vždy sa však dá zaobísť bez manuálu. Napríklad keď si návrhári videorekordéra v čase, keď ešte neexistovalo niečo ako On Screen Menu, zjednodušovali svoju úlohu tým, že na aktiváciu programovania nahrávania bolo treba stlačiť nejaké tlačidlo dvakrát a potom počkať 15 sekúnd, kým začne niečo blikať na displeji, a následne stlačiť zase iné tlačidlo, to sa bez návodu naozaj nedá. Podobne je to aj v prípade softvéru. Kedysi sa objavovali rôzne exotické aplikácie, ktoré prinášali úplne iný systém ovládania, než boli používatelia zvyknutí. Prípadne celé GUI navrhoval programátor nie podľa logiky práce s aplikáciou, ale podľa toho, ako by sa páčilo jemu. Spomínam si, že kedysi existoval DTP program, ktorý vyžadoval od grafikov poznatky na úrovni úpravy skriptov. Je jasné, že v takejto situácii sa bez manuálu nezaobíde nikto a nemožno sa za to hanbiť. Netreba to brať ako osobnú prehru, je to skôr prehra dizajnéra, ktorý navrhoval ovládanie.
Keď už sme pri tej hanbe, uvediem inú podobnú situáciu, kde sme my muži neprávom osočovaní. Poznáme to všetci: rodinka cestuje autom do cudzieho mesta a chce sa ubytovať. Mapa je však málo podrobná, pokyny na nájdenie hotela sú nejasné, pripadne sa stmieva a je znížená viditeľnosť. Manžel sa stále opakovane pokúša zorientovať v neznámom teréne a krúži autom dookola, hľadajúc nejaké navigačné body. Manželka v role mitfahrera je už značne nervózna, nevie sa v mape zorientovať a núti manžela, aby zastal niekde pri zástavke autobusu s cieľom opýtať sa domácich na cestu. Manžel nesúhlasí a ďalej krúži dookola, manželka začína jačať, atmosféra v aute dramaticky hustne. Manželka chce nájsť rýchle riešenie (čo je asi racionálne) a obviňuje manžela, že si nechce priznať, že nevie správnu cestu. Vraj nie je hanba spýtať sa domácich. Manžel je už tiež nervózny, a nech už celá situácia dopadne ako chce, motív jeho správania je úplne iný. Nejde o hanbu a neschopnosť priznať si neúspech. Motívom je snaha nájsť riešenie hlavolamu aj bez manuálu. Možno je pravda, že tento motív môže mať nejaké korene aj v dávnom praveku, keď schopnosť dobre sa orientovať v teréne bola jedným z predpokladov prežitia. Moderný muž to však už nevníma takto, ale ako výzvu, ktorej musí čeliť, ako hlavolam, ktorý sa mu predkladá a láka ho na riešenie. Toľko na vysvetlenie pre dámy, aby lepšie prenikli do psychiky nás mužov... Veď je všeobecne známe, že muži sa radi hrajú. Tak nám nechajte našu zábavku!
PC REVUE 11/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Priznám sa, že patrím k tým, čo neradi čítajú návody, príručky a manuály. My muži na to máme aj zvláštny dôvod – čiastočne sa hrdíme tým, že ich nečítame, dokazujúc si tak trochu svoju vlastnú šikovnosť. Keď sa nám dostane do rúk nejaká nová digitálna hračka, ako prvú vec dvoma prstami štítivo odkladáme nabok práve návod na používanie. Naučiť sa ovládať novú kameru, nainštalovať domáce kino, pripojiť mobil k počítaču podľa príručky dokáže každý, ale nájsť bez návodu, ako sa dá strihať video priamo v kamere, ako sa nastaví bezdrôtové pripojenie na internet alebo ako sa programuje nahrávanie videa, to už chce trochu kumštu. Iste, s manuálom by to bolo asi desaťkrát rýchlejšie, ale jeho využitie sa „medzi nami mužmi“ považuje tak trochu za prehru alebo v miernom ponímaní za príliš ľahkú výhru.
Kedysi to bolo trochu iné. Napríklad pred x rokmi, keď sa na Slovensku rozbehol nový „šport“ domáceho skladania počítačov, v istom čase manuály chýbali, technická dokumentácia ku komponentom bola skôr vzácnosť a internet neexistoval (viem, znie to neuveriteľne, ale bolo aj také obdobie...). Poskladanie počítača z komponentov od rôznych výrobcov a rozchodenie všetkých ovládačov tak, aby to počítač prežil, bolo nielen otázkou rozmýšľania, hádania, skúšania, odvahy, ale trochu aj šťastia. Ale nemusia to byť len počítače. Raz sa mi zapáčil v obchode šikovný stôl k počítaču, ktorý mal more zásuviek, priečinkov, vysúvaciu dosku pre klávesnicu, plató pre monitor a ešte aj celkom dobre vyzeral. Tak som neváhal, zaplatil a ani som sa veľmi nevyľakal, keď mi v sklade vydali množstvo balíkov s doskami a vreckami so spojovacím materiálom. Veď čo to je pre inžiniera! Padla mi však sánka, keď som rozbalil kilo spojovacieho materiálu – asi z 30 druhov skrutiek rôznych dĺžok a priemerov, množstvo maličkých drevených doštičiek, lištičiek a ktoviečoho ešte. A druhýkrát mi padla sánka, keď som rozbalil montážny výkres. Bol síce pribalený, ale pri jeho tlači asi dochádzala v tlačiarni farba, takže rozoznateľné boli len torzá pôvodného nákresu. Slabšie povahy by sa asi v takej situácii psychicky zosypali. Keďže som však v mladosti dostával na sviatky od príbuzenstva rôzne rébusy, hlavolamy a iné záhadné predmety, mal som určitú výhodu, ale aj tak som bol po 5 hodinách skúšania, nadávania a zúrenia skoro v koncoch. Nakoniec som ten „zázrak“ poskladal a bol na seba patrične hrdý, hoci totálne vyčerpaný. Po nejakom čase som sa schuti nasmial a pohladkal si ego, keď som opäť zablúdil do toho obchodu s nábytkom a videl som tam spomínaný stôl. Keď som sa mu totiž lepšie prizrel, všimol som si, že na niektorých miestach nie je zoskrutkovaný, ale sklincovaný...
Nie vždy sa však dá zaobísť bez manuálu. Napríklad keď si návrhári videorekordéra v čase, keď ešte neexistovalo niečo ako On Screen Menu, zjednodušovali svoju úlohu tým, že na aktiváciu programovania nahrávania bolo treba stlačiť nejaké tlačidlo dvakrát a potom počkať 15 sekúnd, kým začne niečo blikať na displeji, a následne stlačiť zase iné tlačidlo, to sa bez návodu naozaj nedá. Podobne je to aj v prípade softvéru. Kedysi sa objavovali rôzne exotické aplikácie, ktoré prinášali úplne iný systém ovládania, než boli používatelia zvyknutí. Prípadne celé GUI navrhoval programátor nie podľa logiky práce s aplikáciou, ale podľa toho, ako by sa páčilo jemu. Spomínam si, že kedysi existoval DTP program, ktorý vyžadoval od grafikov poznatky na úrovni úpravy skriptov. Je jasné, že v takejto situácii sa bez manuálu nezaobíde nikto a nemožno sa za to hanbiť. Netreba to brať ako osobnú prehru, je to skôr prehra dizajnéra, ktorý navrhoval ovládanie.
Keď už sme pri tej hanbe, uvediem inú podobnú situáciu, kde sme my muži neprávom osočovaní. Poznáme to všetci: rodinka cestuje autom do cudzieho mesta a chce sa ubytovať. Mapa je však málo podrobná, pokyny na nájdenie hotela sú nejasné, pripadne sa stmieva a je znížená viditeľnosť. Manžel sa stále opakovane pokúša zorientovať v neznámom teréne a krúži autom dookola, hľadajúc nejaké navigačné body. Manželka v role mitfahrera je už značne nervózna, nevie sa v mape zorientovať a núti manžela, aby zastal niekde pri zástavke autobusu s cieľom opýtať sa domácich na cestu. Manžel nesúhlasí a ďalej krúži dookola, manželka začína jačať, atmosféra v aute dramaticky hustne. Manželka chce nájsť rýchle riešenie (čo je asi racionálne) a obviňuje manžela, že si nechce priznať, že nevie správnu cestu. Vraj nie je hanba spýtať sa domácich. Manžel je už tiež nervózny, a nech už celá situácia dopadne ako chce, motív jeho správania je úplne iný. Nejde o hanbu a neschopnosť priznať si neúspech. Motívom je snaha nájsť riešenie hlavolamu aj bez manuálu. Možno je pravda, že tento motív môže mať nejaké korene aj v dávnom praveku, keď schopnosť dobre sa orientovať v teréne bola jedným z predpokladov prežitia. Moderný muž to však už nevníma takto, ale ako výzvu, ktorej musí čeliť, ako hlavolam, ktorý sa mu predkladá a láka ho na riešenie. Toľko na vysvetlenie pre dámy, aby lepšie prenikli do psychiky nás mužov... Veď je všeobecne známe, že muži sa radi hrajú. Tak nám nechajte našu zábavku!
PC REVUE 11/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. októbra 2006
QUARK
Milý priatelia,
aký vynález by sme najviac potrebovali? Opýtal som sa viacerých
mladších aj starších. Všetky odpovede na môj prieskum smerovali k zabezpečeniu
prežitia. Od lieku proti rakovine, až po možnosť znefunkčnenia všetkých zbraní
sveta. Myslíte si, že je to fikcia? Čiastočne áno, no som hlboko
presvedčený, že ak by vedci mali dostatok motivácie a prostriedkov, liek proti
karcinómu, tomuto strašiakovi súčasnosti, by bol dávno na svete. Spomeňme si na
studenú vojnu, počas ktorej sa vtedajší ZSSR a USA pretekali v kozmickom
programe. Spoločenská objednávka velila – musíme dokázať viac ako druhá strana.
Kozmické prekvapenia sa na svet valili tak rýchlo, že ich ľudia nestačili
poriadne vnímať a akceptovať. To dokazuje, že keď veda chce, dokáže veci, o
ktorých sa predtým snívalo snáď iba Julesovi Verneovi a ešte možno niekoľkým
vyznávačom sci-fi. Účinný liek proti rakovine by nebol na zahodenie, ale predaj
všelijakých výživových, bez lekárskeho predpisu dostupných tzv. stravovacích
doplnkov, je výnosnejší biznis. Možno po zbraniach najväčší. Preto je pre
farmaceutické firmy výhodné orientovať sa viac sľubným smerom k
doplnkom.
Mladší respondenti tohto vonkoncom nie reprezentačného prieskumu sa
hlásili k zelenej línii. Vyjadrovali svoje ekologické predstavy, ale aj
obavy. Oprávnene? Som presvedčený, že áno. Globálna stupidita obchodovania s
emisiami oxidu dusíka to nielenže potvrdzuje, ale aj preukazuje, že okrem
niekoľkých nadšencov, nikto z tých, ktorí by mali a mohli niečo naozaj zásadné
urobiť, nemá o pozitívne riešenie záujem.
V hre sú, akože inak, peniaze. A pri nich končia každé, aj sebazáchovné, argumenty. Pripomína to starý žart o
ručnom jadrovom granáte. Návod na použitie hovorí, že treba granát uchopiť do
pravej ruky (ľaváci naopak), vytiahnuť poistku a granát odhodiť čím ďalej od
seba. Výrobca zaručuje, že v okruhu 500 metrov nezostane kameň na kameni.
Z tejto vekovej kategórie respondentov prichádza aj veľmi efektný, no v tejto
podobe nerealizovateľný projekt znefunkčnenia všetkých zbraní sveta. Milé,
sympatické, no nereálne. A pritom by to išlo úplne jednoducho. Stačilo by sa
dohodnúť, a prestať vyrábať i predávať zbrane. Ale to, iste uznáte, je predstava
patriaca do detskej literatúry. Dospelí by toľko rozumu, aby aspoň niečo z tohto
projektu uskutočnili, určite nikdy nedali dohromady. Naopak, vynakladajú
obrovské peniaze na nové zbrane, najmä na tie bez ľudskej obsluhy. Šialení
generáli sa už tešia na vojny, v ktorých budú bojovať v reálnom čase diaľkovo
riadené zbrane proti hocikomu, okrem našich. A tí druhí dúfajú v to isté, lenže
zahynúť by mali „naši“ tých prvých. Nepripomína vám to počítačovú hru?
Časť názorov vyjadrovala obavy o energetickej dostatočnosti. Teda o to, či naša
civilizácia nezanikne na nedostatok energie. Je to vážna otázka a dokonca
legitimná.
Ľudstvo, pachtiace odjakživa po vynáleze Feničanov, určite niečo
vymyslí. Niečo, čo ho môže pokojne vrátiť o pár závitov vývojovej špirály nazad.
Nič mimoriadne, v dejinách ľudstva už veľakrát vyskúšané. Problém je v tom, že
to môže byť aj efektnejší nástroj na sebazničenie...
Kto si to z tých, ktorí majú moc rozhodovať, uvedomí? Príliš čierne? Myslíte?
Večný optimista,
ktorý chce veriť, že je to ešte veľmi, veľmi ďaleko.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 10/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
aký vynález by sme najviac potrebovali? Opýtal som sa viacerých
mladších aj starších. Všetky odpovede na môj prieskum smerovali k zabezpečeniu
prežitia. Od lieku proti rakovine, až po možnosť znefunkčnenia všetkých zbraní
sveta. Myslíte si, že je to fikcia? Čiastočne áno, no som hlboko
presvedčený, že ak by vedci mali dostatok motivácie a prostriedkov, liek proti
karcinómu, tomuto strašiakovi súčasnosti, by bol dávno na svete. Spomeňme si na
studenú vojnu, počas ktorej sa vtedajší ZSSR a USA pretekali v kozmickom
programe. Spoločenská objednávka velila – musíme dokázať viac ako druhá strana.
Kozmické prekvapenia sa na svet valili tak rýchlo, že ich ľudia nestačili
poriadne vnímať a akceptovať. To dokazuje, že keď veda chce, dokáže veci, o
ktorých sa predtým snívalo snáď iba Julesovi Verneovi a ešte možno niekoľkým
vyznávačom sci-fi. Účinný liek proti rakovine by nebol na zahodenie, ale predaj
všelijakých výživových, bez lekárskeho predpisu dostupných tzv. stravovacích
doplnkov, je výnosnejší biznis. Možno po zbraniach najväčší. Preto je pre
farmaceutické firmy výhodné orientovať sa viac sľubným smerom k
doplnkom.
Mladší respondenti tohto vonkoncom nie reprezentačného prieskumu sa
hlásili k zelenej línii. Vyjadrovali svoje ekologické predstavy, ale aj
obavy. Oprávnene? Som presvedčený, že áno. Globálna stupidita obchodovania s
emisiami oxidu dusíka to nielenže potvrdzuje, ale aj preukazuje, že okrem
niekoľkých nadšencov, nikto z tých, ktorí by mali a mohli niečo naozaj zásadné
urobiť, nemá o pozitívne riešenie záujem.
V hre sú, akože inak, peniaze. A pri nich končia každé, aj sebazáchovné, argumenty. Pripomína to starý žart o
ručnom jadrovom granáte. Návod na použitie hovorí, že treba granát uchopiť do
pravej ruky (ľaváci naopak), vytiahnuť poistku a granát odhodiť čím ďalej od
seba. Výrobca zaručuje, že v okruhu 500 metrov nezostane kameň na kameni.
Z tejto vekovej kategórie respondentov prichádza aj veľmi efektný, no v tejto
podobe nerealizovateľný projekt znefunkčnenia všetkých zbraní sveta. Milé,
sympatické, no nereálne. A pritom by to išlo úplne jednoducho. Stačilo by sa
dohodnúť, a prestať vyrábať i predávať zbrane. Ale to, iste uznáte, je predstava
patriaca do detskej literatúry. Dospelí by toľko rozumu, aby aspoň niečo z tohto
projektu uskutočnili, určite nikdy nedali dohromady. Naopak, vynakladajú
obrovské peniaze na nové zbrane, najmä na tie bez ľudskej obsluhy. Šialení
generáli sa už tešia na vojny, v ktorých budú bojovať v reálnom čase diaľkovo
riadené zbrane proti hocikomu, okrem našich. A tí druhí dúfajú v to isté, lenže
zahynúť by mali „naši“ tých prvých. Nepripomína vám to počítačovú hru?
Časť názorov vyjadrovala obavy o energetickej dostatočnosti. Teda o to, či naša
civilizácia nezanikne na nedostatok energie. Je to vážna otázka a dokonca
legitimná.
Ľudstvo, pachtiace odjakživa po vynáleze Feničanov, určite niečo
vymyslí. Niečo, čo ho môže pokojne vrátiť o pár závitov vývojovej špirály nazad.
Nič mimoriadne, v dejinách ľudstva už veľakrát vyskúšané. Problém je v tom, že
to môže byť aj efektnejší nástroj na sebazničenie...
Kto si to z tých, ktorí majú moc rozhodovať, uvedomí? Príliš čierne? Myslíte?
Večný optimista,
ktorý chce veriť, že je to ešte veľmi, veľmi ďaleko.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 10/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)