Papierové hlavy
Už sa neviem dočkať, kedy bude po voľbách, kedy už konečne zmiznú z ulíc tie otrasné predvolebné billboardy. Veľké vyretušované hlavy zamorili celú krajinu, takže sa ani nemáte kam schovať pred ich sladkými úsmevmi, budovateľskými heslami a nesplniteľnými sľubmi. Osobne ma ponižuje skutočnosť, že na presviedčanie o tom, komu máme zveriť vedenie štátu na ďalšie roky, sa používa práve takáto primitívna forma. Nie výsledky, fakty, čísla, argumenty, vízie. Iba veľké hlavy, z ktorých až kričí ego, pýcha a túžba po moci. Naozaj stačí iba toto? Zrejme áno, politici vedia, čo na pospolitý ľud platí, a pre dobré percento vo voľbách takto ponižujú nielen národ, ale aj sami seba.
Priznám sa, že politiku a politikov veľmi nemusím. Na našej scéne by som našiel naozaj iba pár jedincov, ktorých si vážim ako skutočné osobnosti. Zvyšok vnímam ako nevýrazných štatistov, teoretických „truhlíkov“, ktorí sa vedia „múdro“ vyjadrovať ku všetkému, arogantných populistických kritikov, zákulisných manipulátorov či vykonávateľov bez chrbtovej kosti. Skutočný výkvet je ten náš arogantný primitív, ktorý robí hanbu po celom svete. Toto je elita našej krajiny, z nich si máme voliť?
Neuznávam ani politické strany. Keby všetkým išlo o blaho národa, tak ako to deklarujú, nech sa spoja a vytvoria jedinú spoločnú univerzálnu stranu. Veď blaho národa môže byť len jedno, hoci k nemu vedie viacero ciest. Ak si myslia, že ich cesta, ako to dosiahnuť, je efektívnejšia, rýchlejšia atď., nech to dokážu na číslach a faktoch. Veď v skutočnosti, ako to bolo už x-krát povedané, je štát len jedna veľká akciová spoločnosť, každý občan je akcionár a politici nie sú nič iné ako nájomní manažéri. Ak si chce manažment získať dôveru akcionárov, správnej rady, dozornej rady, nech predloží svoj obchodný plán. Ak sa ukazuje, že manažment nie je schopný ho splniť, treba ho okamžite vymeniť, a nie čakať celé 4 roky na ďalšie voľby. Keby takéto praktiky fungovali v reálnom podniku, ten by už dávno skrachoval. V súčasnom volebnom systéme však politikom podpisujeme bianko šek, ktorým sa na dlhé obdobie vzdávame moci a kontroly, a naivne dúfame, že tej svorke vlkov ide o naše dobro. My občania sa musíme naučiť rozmýšľať a správať ako akcionári podniku s naším spoločným majetkom, pretože tak to naozaj je. Musíme sa naučiť nenaletieť pekným a lákavým sľubom a pri obmedzenej ponuke vyberať aspoň tie strany, ktoré sú čo najmenej „stranícke“ a čo najviac manažérske a odborné.
Keby to bolo možné, za plentou by som najradšej vyhodil všetky tie stranícke kandidátky do koša a do obálky by som vložil svoj vlastný hárok so zoznamom profesionálnych top manažérov a skutočných odborníkov v jednotlivých oblastiach. Takých, ktorí už niečo dokázali, nepodliehajú straníckym vplyvom, sú už finančne zabezpečení a nie sú odkázaní na príjem z politiky, sú morálne čistí, vedia sa vyjadrovať, diskutovať atď.
Celý súčasný politický systém bežiaci na „straníckom“ princípe je veľmi neefektívny, pomalý, ťažkopádny, netransparentný, pričom prioritu má strana, mocenské pozície jej predstaviteľov a záväzky voči sponzorom. Občan je napriek „úprimným“ úsmevom a „lákavým“ sľubom v skutočnosti až niekde veľmi ďaleko. A vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície politických strán v našej krajine by nám zušľachťovanie celkovej politickej kultúry trvalo ešte veľmi dlho. A na to nemáme čas, vývoj sa akceleruje a kladie pred nás stále nové a nové výzvy. Pokiaľ to chceme ustáť, musí sa zmeniť podstata, musí sa zmeniť celý systém. Problém je v tom, že väčšine politikov ten súčasný vyhovuje a dobrovoľne ho nebudú meniť, lebo by išli sami proti sebe. Základným predpokladom toho budúceho sú voľby cez internet, vláda odborníkov a on-line demokracia. Jedna z možností, ako to dosiahnuť, je využiť inštitút referenda, a hoci je jeho príprava a realizácia náročná a zdĺhavá, treba do toho ísť a podporiť ho v čo najväčšom počte. Veď predsa nechceme, aby nám tu vládli takéto papierové hlavy.
A takisto treba ísť voliť. Ak si mlčiaca umiernená väčšina, znechutená politikou, myslí, že neúčasťou vo voľbách nič nepokazí, že to aj tak nemá zmysel, hlboko sa mýli. Svojou neúčasťou dávajú priestor práve tým neumierneným stranám, ktorých verní voliči pôjdu určite voliť. Potom to v parlamente a vláde tak aj vyzerá...
Ospravedlňujem sa za trochu ostrejší tón, ale doba si to žiadala... :-)
PC REVUE 6/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 2. júna 2010
PC REVUE
Lesk a bieda technológií
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 17. mája 2010
BC MOBIL & TECHBOX
Test pozornosti
Ak ste 29. marca 2010 popoludní prechádzali križovatkou Galvaniho/Ivánska cesta v Bratislave, možno ste zaregistrovali „bláznov“ s rôznymi technologickými produktami na prechode pre chodcov. Najväčšiu pozornosť pútali pravdepodobne naši zlodeji, ktorí prenášali veľký LCD televízor v kuklách. Našťastie (alebo nanešťastie) ich nikto nenaháňal, aj keď v takom prípade by to bol už úplne iný príbeh. Za všetkým bolo v skutočnosti natáčanie nášho prvého virálneho videa na nový portál TECHBOX.sk. Ak sa k vám ešte nedostalo, nemusíte čakať, kým si vás nájde, môžete si ho totiž pozrieť na YouTube. Stačí do vyhľadávania zadať „TEST KRIZOVATKA“. Tak čo, počítali ste správne? Neprehliadli ste nás? Veríme, že vás náš prvý pokus zaujal. TECHBOX.sk je skutočne o technologických novinkách, ktorých denne pribúda hneď niekoľko. A čo nás teší najviac, výrazne pribúda i počet čitateľov, ktorí sú pre nás hnacím motorom a zároveň odmenou za hodiny strávené vyberaním a hľadaním nových technologických hračiek.
Čo sme si však pre vás pripravili do nového BC-čka? Ani neviem, kde začať a nezaplniť túto stránku len textom. Budem teda stručný. Za najväčšiu udalosť posledných dní považujeme oficiálny vstup HTC na Slovensko, preto sme pre vás pripravili aj exkluzívny rozhovor s Claudiou Petöovou, ktorá má na starosti HTC produkty práve na Slovensku. Čo musím úprimne uznať, mal som možnosť na niekoľko dní testovať novinku HTC Desire a tá ma veľmi príjemne prekvapila. Po dlhom období som v rukách držal telefón, z ktorého som bol doslova nadšený a navyše v ňom všetko fungovalo. Poviete si, veď to tak má byť. Pravdou ale je, že približne za posledný rok i viac ma telefóny skôr sklamali... finálne predajné vzorky high-end modelov, ktoré som používal, akoby boli stále len v štádiu vývoja a ich bezproblémovú funkčnosť v lepšom prípade postupne vyriešil upgrade softvéru. Android, ktorý je aj v HTC Desire, si razí cestu vpred. V aktuálnom vydaní sme sa nevyhli testovaniu viacerých noviniek s OS Android, napríklad Sony Ericsson Xperia X10. Ak sa takto začína s Androidom, tak je to skvelé. Osobne si veľmi pochvaľujem nadstavby výrobcov, ktoré sú úzko prepojené so sociálnymi sieťami. Možno budete namietať, ale práve služby typu Facebook či Twitter považujem za killer aplikácie moderných mobilných sietí s rýchlymi dátami. Ako sme však žili v nedávnej minulosti, na to si zaspomínate s našim pohľadom do histórie s výstižným názvom Dinosauria doba mobilov. Dokonca máme pre vás pripravený aj pohľad do blízkej budúcnosti – roku 2020.
Nebudem vás viac žhaviť, prelistujte si nové číslo BCMOBIL & TECHBOX a nájdite si články, ktoré vás zaujmú. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Ak ste 29. marca 2010 popoludní prechádzali križovatkou Galvaniho/Ivánska cesta v Bratislave, možno ste zaregistrovali „bláznov“ s rôznymi technologickými produktami na prechode pre chodcov. Najväčšiu pozornosť pútali pravdepodobne naši zlodeji, ktorí prenášali veľký LCD televízor v kuklách. Našťastie (alebo nanešťastie) ich nikto nenaháňal, aj keď v takom prípade by to bol už úplne iný príbeh. Za všetkým bolo v skutočnosti natáčanie nášho prvého virálneho videa na nový portál TECHBOX.sk. Ak sa k vám ešte nedostalo, nemusíte čakať, kým si vás nájde, môžete si ho totiž pozrieť na YouTube. Stačí do vyhľadávania zadať „TEST KRIZOVATKA“. Tak čo, počítali ste správne? Neprehliadli ste nás? Veríme, že vás náš prvý pokus zaujal. TECHBOX.sk je skutočne o technologických novinkách, ktorých denne pribúda hneď niekoľko. A čo nás teší najviac, výrazne pribúda i počet čitateľov, ktorí sú pre nás hnacím motorom a zároveň odmenou za hodiny strávené vyberaním a hľadaním nových technologických hračiek.
Čo sme si však pre vás pripravili do nového BC-čka? Ani neviem, kde začať a nezaplniť túto stránku len textom. Budem teda stručný. Za najväčšiu udalosť posledných dní považujeme oficiálny vstup HTC na Slovensko, preto sme pre vás pripravili aj exkluzívny rozhovor s Claudiou Petöovou, ktorá má na starosti HTC produkty práve na Slovensku. Čo musím úprimne uznať, mal som možnosť na niekoľko dní testovať novinku HTC Desire a tá ma veľmi príjemne prekvapila. Po dlhom období som v rukách držal telefón, z ktorého som bol doslova nadšený a navyše v ňom všetko fungovalo. Poviete si, veď to tak má byť. Pravdou ale je, že približne za posledný rok i viac ma telefóny skôr sklamali... finálne predajné vzorky high-end modelov, ktoré som používal, akoby boli stále len v štádiu vývoja a ich bezproblémovú funkčnosť v lepšom prípade postupne vyriešil upgrade softvéru. Android, ktorý je aj v HTC Desire, si razí cestu vpred. V aktuálnom vydaní sme sa nevyhli testovaniu viacerých noviniek s OS Android, napríklad Sony Ericsson Xperia X10. Ak sa takto začína s Androidom, tak je to skvelé. Osobne si veľmi pochvaľujem nadstavby výrobcov, ktoré sú úzko prepojené so sociálnymi sieťami. Možno budete namietať, ale práve služby typu Facebook či Twitter považujem za killer aplikácie moderných mobilných sietí s rýchlymi dátami. Ako sme však žili v nedávnej minulosti, na to si zaspomínate s našim pohľadom do histórie s výstižným názvom Dinosauria doba mobilov. Dokonca máme pre vás pripravený aj pohľad do blízkej budúcnosti – roku 2020.
Nebudem vás viac žhaviť, prelistujte si nové číslo BCMOBIL & TECHBOX a nájdite si články, ktoré vás zaujmú. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 7. mája 2010
QUARK
Milí priatelia,
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 6. mája 2010
PC REVUE
Vyššia moc
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Don´t worry, be happy :-)
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 7. apríla 2010
PC REVUE - OpenPark
Mimozemšťania medzi nami
Neviem, či ste si to všimli, ale v posledných mesiacoch sa začali intenzívnejšie objavovať správy, ktoré menia naše doterajšie predstavy o vesmíre a možnosti výskytu života mimo našej rodnej Zeme. Či už to sú novinky o výskyte vody na Mesiaci, Marse, objavy nových exoplanét, alebo hypotézy, že plyny, ktoré sformovali zemskú atmosféru a pravdepodobne aj oceány, majú mimoplanetárny pôvod. Rovnako tak sa na astrobiologických konferenciách, ale aj bežných diskusných fórach na internete vedú vášnivé debaty o blízkom stretnutí tretieho druhu. Celé to vo mne vyvoláva pocit, že už možno nie je ďaleko deň, keď sa dozvieme, že nie sme vo vesmíre sami. Otázka však znie, či sme na prípadné stretnutie s inou formou života pripravení. Súdiac podľa x notoricky známych sci-fi kníh a filmov, ktoré boli na túto tému publikované, ani veľmi nie. A je jedno, či k nám ET zavíta v podobe rôsolovitej medúzy, trojmetrového dlháňa s veľkou hlavou a tenkými ručičkami a nožičkami alebo krásneho dlhovlasého homoidného blondiaka s modrými očami. Obávam sa, že v každom prípade by medzi ľuďmi vznikla riadna panika... Asi dosť zložito by sme sa vyrovnávali s totálnou zmenou doterajšej predstavy o svete okolo nás. Zmes emócií, ktoré by takúto udalosť sprevádzali, by bola veľmi pestrá, ale vo väčšine by asi najviac prevládal strach. Veď si len zoberme, aké pocity sprevádzajú vzájomné stretnutia nás pozemšťanov pochádzajúcich z rôznych rás, etník, náboženstiev, kultúr či spoločenských pomerov. Predsudky, odpor, hnev, strach či agresia nie sú vôbec výnimočné, skôr naopak. Veľmi by ma zaujímali výsledky celosvetového prieskumu xenofóbie medzi pozemšťanmi z rôznych krajín, spoločenských vrstiev a pomerov. Asi by sme boli dosť prekvapení...
Podľa toho, čo vidím okolo seba, však ľudia nemajú problém len vtedy, keď sa stretnú s cudzincom, ktorý hovorí iným jazykom, trochu inak vyzerá či inak vonia. Podobné emócie a prejavy nepriateľského správania sa vidíme, aj keď sa stretnú našinci – hoci aj susedia z jednej ulice, ktorí majú iný politický názor, predstavu o poriadku na ulici či spôsobe parkovania auta... Neschopnosť akceptovať iný názor, nájsť spoločnú reč či dohodnúť sa na riešení prijateľnom pre obe strany musia často riešiť policajti či občianske súdy.
Neviem preto, či sú už pozemšťania pripravení na stretnutie s civilizáciou prichádzajúcou z úplne inej galaxie, keď občas majú problém dohodnúť sa so susedom, kolegom či dokonca rodinným príslušníkom. Na druhej strane však mám niekedy pocit, že v skutočnosti Oni sú už tu! A priamo medzi nami! Jeden ma minule predbiehal na úzkej ceste, hoci oproti išiel trúbiaci kamión. Iného som zažil v obchode, keď navrieskal na nešťastnú pokladníčku, ktorá podľa neho neblokovala tovar dostatočne rýchlo. Zopár z nich som videl na lyžiarskom svahu, ako sa nenápadne predbiehali v rade na vlek. A ďalší ma nedávno zablokoval, keď zaparkoval tak hlúpo, že som sa dve hodiny nemohol so svojím autom pohnúť z miesta. A myslím si, že niekoľko mimozemšťanov sedí aj v parlamente, inak si to, čo sa tam niekedy deje, neviem vysvetliť... :-)
Žarty nabok, zdá sa mi, že to mimozemšťania so snahou zapadnúť a prispôsobiť sa miestnej mentalite trochu preháňajú, veď my ľudia predsa nie sme takí, ako nám predvádzajú. Všakže nie? :-)
PC REVUE 4/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Neviem, či ste si to všimli, ale v posledných mesiacoch sa začali intenzívnejšie objavovať správy, ktoré menia naše doterajšie predstavy o vesmíre a možnosti výskytu života mimo našej rodnej Zeme. Či už to sú novinky o výskyte vody na Mesiaci, Marse, objavy nových exoplanét, alebo hypotézy, že plyny, ktoré sformovali zemskú atmosféru a pravdepodobne aj oceány, majú mimoplanetárny pôvod. Rovnako tak sa na astrobiologických konferenciách, ale aj bežných diskusných fórach na internete vedú vášnivé debaty o blízkom stretnutí tretieho druhu. Celé to vo mne vyvoláva pocit, že už možno nie je ďaleko deň, keď sa dozvieme, že nie sme vo vesmíre sami. Otázka však znie, či sme na prípadné stretnutie s inou formou života pripravení. Súdiac podľa x notoricky známych sci-fi kníh a filmov, ktoré boli na túto tému publikované, ani veľmi nie. A je jedno, či k nám ET zavíta v podobe rôsolovitej medúzy, trojmetrového dlháňa s veľkou hlavou a tenkými ručičkami a nožičkami alebo krásneho dlhovlasého homoidného blondiaka s modrými očami. Obávam sa, že v každom prípade by medzi ľuďmi vznikla riadna panika... Asi dosť zložito by sme sa vyrovnávali s totálnou zmenou doterajšej predstavy o svete okolo nás. Zmes emócií, ktoré by takúto udalosť sprevádzali, by bola veľmi pestrá, ale vo väčšine by asi najviac prevládal strach. Veď si len zoberme, aké pocity sprevádzajú vzájomné stretnutia nás pozemšťanov pochádzajúcich z rôznych rás, etník, náboženstiev, kultúr či spoločenských pomerov. Predsudky, odpor, hnev, strach či agresia nie sú vôbec výnimočné, skôr naopak. Veľmi by ma zaujímali výsledky celosvetového prieskumu xenofóbie medzi pozemšťanmi z rôznych krajín, spoločenských vrstiev a pomerov. Asi by sme boli dosť prekvapení...
Podľa toho, čo vidím okolo seba, však ľudia nemajú problém len vtedy, keď sa stretnú s cudzincom, ktorý hovorí iným jazykom, trochu inak vyzerá či inak vonia. Podobné emócie a prejavy nepriateľského správania sa vidíme, aj keď sa stretnú našinci – hoci aj susedia z jednej ulice, ktorí majú iný politický názor, predstavu o poriadku na ulici či spôsobe parkovania auta... Neschopnosť akceptovať iný názor, nájsť spoločnú reč či dohodnúť sa na riešení prijateľnom pre obe strany musia často riešiť policajti či občianske súdy.
Neviem preto, či sú už pozemšťania pripravení na stretnutie s civilizáciou prichádzajúcou z úplne inej galaxie, keď občas majú problém dohodnúť sa so susedom, kolegom či dokonca rodinným príslušníkom. Na druhej strane však mám niekedy pocit, že v skutočnosti Oni sú už tu! A priamo medzi nami! Jeden ma minule predbiehal na úzkej ceste, hoci oproti išiel trúbiaci kamión. Iného som zažil v obchode, keď navrieskal na nešťastnú pokladníčku, ktorá podľa neho neblokovala tovar dostatočne rýchlo. Zopár z nich som videl na lyžiarskom svahu, ako sa nenápadne predbiehali v rade na vlek. A ďalší ma nedávno zablokoval, keď zaparkoval tak hlúpo, že som sa dve hodiny nemohol so svojím autom pohnúť z miesta. A myslím si, že niekoľko mimozemšťanov sedí aj v parlamente, inak si to, čo sa tam niekedy deje, neviem vysvetliť... :-)
Žarty nabok, zdá sa mi, že to mimozemšťania so snahou zapadnúť a prispôsobiť sa miestnej mentalite trochu preháňajú, veď my ľudia predsa nie sme takí, ako nám predvádzajú. Všakže nie? :-)
PC REVUE 4/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Milí priatelia,
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BC MOBIL & TECHBOX
Už sme online!
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)