Ostaňte v správnom rade!
A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.
Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.
No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.
Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje
23. novembra 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 14. decembra 2009
štvrtok 5. novembra 2009
PC REVUE
V krajine neobmedzených možností
Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.
Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...
Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.
To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.
Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!
Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.
V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.
Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.
Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)
Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?
Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.
Peter Hucík
PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...
PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík
Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.
Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...
Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.
To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.
Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!
Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.
V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.
Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.
Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)
Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?
Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.
Peter Hucík
PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...
PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík
streda 4. novembra 2009
PC REVUE - OpenPark
Usmievajte sa, prosím, ideme naživo!
Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.
Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.
No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.
Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)
Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.
Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)
A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...
Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.
PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.
Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.
No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.
Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)
Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.
Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)
A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...
Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.
PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 3. novembra 2009
QUARK
Milí priatelia,
pred časom, keď naše elektrárne boli ešte štátne, mali samostatný útvar venujúci sa úsporám energie, najmä elektrickej. Viedol ho naslovovzatý odborník a nadšenec Ján Dohňanský, ktorý sa svojou prácou pri vysvetľovaní problému úspor, legislatívnej činnosti, publicistiky, ale aj budovaním múzea starých elektrických spotrebičov (napr. tam bola elektrická pračka SKRAT z roku 1952!!!) snažil presadiť známu myšlienku, že najlacnejšia energia je tá – nevyrobená.
Viem o čerstvom prípade, keď staviteľ vehementne presviedčal stavebníka rodinného domu, že najlacnejšie je elektrické vykurovanie konvektormi. Taktne zamlčal, že toto vykurovanie je najlacnejšie len investične, konvektory naozaj nie sú drahé, no čo treba zaplatiť za ich spotrebu, je o inom. Nepovedal ani to, že v najpotrebnejšom čase pre rodinu obvykle nekúria – sú v prevádzke 20 hodín denne. Pozrime sa na reklamy plynových kotlov. Laik nie je schopný posúdiť tvrdenia o charakteristikách kotlov, chýba objektívny vysvetľujúci komentár, ktorý by stavebníkovi naozaj dobre poradil. Verejnosť má problém aj so stavebnými materiálmi. Aj tu – každá líška svoj chvost chváli a budúci stavebník sa v spleti tvrdení a jednostranne formulovaných výhod stratí. Nikde nenájdete dostatok informácií v zrozumiteľnej podobe o tepelných čerpadlách, výhodách a nevýhodách jednotlivých zatepľovacích systémov a tak ďalej a tak ďalej. Navyše chýba nekomerčná, objektívna a pravdivá osveta, ale aj výchova našich najmenších k úsporám energie. Som hlboko presvedčený, že táto problematika by sa mala dostať dokonca do školských osnov.
Toto všetko nám chýba a bude s tým treba niečo robiť, lebo výroba energie je drahá a znečisťuje životné prostredie, a ak bude rásť, veď – viete čo bude! Pre zaujímavosť – televízor s vákuovou obrazovkou mal menej ako polovičnú spotrebu oproti dnešným panelom, pritom spotreba plazmových zobrazovačov sa mení podľa obsahu obrazu, LCD systémy majú stabilnú, pomerne vysokú spotrebu. Pri momentálnom prezbrojovaní našich domácností na veľkoplošné panely, radšej na to nemyslieť...
Vráťme sa k systému energetického poradenstva. Rozhodne ho treba ako soľ.
A zrejme by ho malo uviesť do činnosti Ministerstvo hospodárstva SR. A aby neostalo len pri rečiach:
Vážený pán minister Jahnátek, venujte, prosím, tomuto problému trochu pozornosti a dajte možnosť takémuto pracovisku vzniknúť, veď náklady sa nám mnohonásobne vrátia. A aby bolo kde začať, náš časopis Quark je pripravený poskytnúť publikačný priestor a po dohode uverejňovať užitočné a múdre rady pre všetkých, ktorí ich potrebujú.
A detský časopis Fifík, ktorý patrí k najväčším na Slovensku, určite tiež nájde priestor na slová o nutnosti šetrne zaobchádzať s energiou. Čím skôr sa s tým začne, tým bude efekt väčší. Naše časopisy sú k dispozícii kedykoľvek, hodenú rukavicu pre náš spoločný prospech stačí už len zdvihnúť.
V mene tých, ktorým takto pomôžete, Vám už vopred ďakuje:
Eduard Drobný
QUARK 11/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred časom, keď naše elektrárne boli ešte štátne, mali samostatný útvar venujúci sa úsporám energie, najmä elektrickej. Viedol ho naslovovzatý odborník a nadšenec Ján Dohňanský, ktorý sa svojou prácou pri vysvetľovaní problému úspor, legislatívnej činnosti, publicistiky, ale aj budovaním múzea starých elektrických spotrebičov (napr. tam bola elektrická pračka SKRAT z roku 1952!!!) snažil presadiť známu myšlienku, že najlacnejšia energia je tá – nevyrobená.
Viem o čerstvom prípade, keď staviteľ vehementne presviedčal stavebníka rodinného domu, že najlacnejšie je elektrické vykurovanie konvektormi. Taktne zamlčal, že toto vykurovanie je najlacnejšie len investične, konvektory naozaj nie sú drahé, no čo treba zaplatiť za ich spotrebu, je o inom. Nepovedal ani to, že v najpotrebnejšom čase pre rodinu obvykle nekúria – sú v prevádzke 20 hodín denne. Pozrime sa na reklamy plynových kotlov. Laik nie je schopný posúdiť tvrdenia o charakteristikách kotlov, chýba objektívny vysvetľujúci komentár, ktorý by stavebníkovi naozaj dobre poradil. Verejnosť má problém aj so stavebnými materiálmi. Aj tu – každá líška svoj chvost chváli a budúci stavebník sa v spleti tvrdení a jednostranne formulovaných výhod stratí. Nikde nenájdete dostatok informácií v zrozumiteľnej podobe o tepelných čerpadlách, výhodách a nevýhodách jednotlivých zatepľovacích systémov a tak ďalej a tak ďalej. Navyše chýba nekomerčná, objektívna a pravdivá osveta, ale aj výchova našich najmenších k úsporám energie. Som hlboko presvedčený, že táto problematika by sa mala dostať dokonca do školských osnov.
Toto všetko nám chýba a bude s tým treba niečo robiť, lebo výroba energie je drahá a znečisťuje životné prostredie, a ak bude rásť, veď – viete čo bude! Pre zaujímavosť – televízor s vákuovou obrazovkou mal menej ako polovičnú spotrebu oproti dnešným panelom, pritom spotreba plazmových zobrazovačov sa mení podľa obsahu obrazu, LCD systémy majú stabilnú, pomerne vysokú spotrebu. Pri momentálnom prezbrojovaní našich domácností na veľkoplošné panely, radšej na to nemyslieť...
Vráťme sa k systému energetického poradenstva. Rozhodne ho treba ako soľ.
A zrejme by ho malo uviesť do činnosti Ministerstvo hospodárstva SR. A aby neostalo len pri rečiach:
Vážený pán minister Jahnátek, venujte, prosím, tomuto problému trochu pozornosti a dajte možnosť takémuto pracovisku vzniknúť, veď náklady sa nám mnohonásobne vrátia. A aby bolo kde začať, náš časopis Quark je pripravený poskytnúť publikačný priestor a po dohode uverejňovať užitočné a múdre rady pre všetkých, ktorí ich potrebujú.
A detský časopis Fifík, ktorý patrí k najväčším na Slovensku, určite tiež nájde priestor na slová o nutnosti šetrne zaobchádzať s energiou. Čím skôr sa s tým začne, tým bude efekt väčší. Naše časopisy sú k dispozícii kedykoľvek, hodenú rukavicu pre náš spoločný prospech stačí už len zdvihnúť.
V mene tých, ktorým takto pomôžete, Vám už vopred ďakuje:
Eduard Drobný
QUARK 11/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 8. októbra 2009
QUARK
Milí priatelia,
keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.
Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.
Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 7. októbra 2009
PC REVUE - OpenPark
Že emócie? Ha, mňa nedostanete!
V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.
Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.
Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)
PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.
Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.
Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)
PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Cena za nezávislosť
Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.
V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.
Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.
So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.
Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.
Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)
Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 20. septembra 2009
PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.
V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.
Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.
So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.
Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.
Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)
Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 20. septembra 2009
PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 17. septembra 2009
BCMOBIL & TECHBOX
3D prichádza
Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.
Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.
Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.
Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.
Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.
Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.
Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 4. septembra 2009
QUARK
Milí priatelia,
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
Kto tu tomu vlastne šéfuje?
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)