Straty a nálezy
Ako určite zistíte v tomto vydaní, na začiatku júna som si „odskočil“ na Taiwan na výstavu Computex. Iste ste už zvyknutí, že na mňa sa nezvyčajné príbehy na ceste doslova lepia. Let s medzipristátím spoločnosťou China Airlines trval 18 hodín. Bol napočudovanie celkom v pohode, veď dopredu som sa radšej pripravil na to najhoršie. V porovnaní s európskymi spoločnosťami však bolo v lietadle evidentne viacej miesta na nohy, mohol som si normálne otvoriť notebook a pracovať. Dokonca som našiel zásuvku a po prvý raz v živote som sa pripojil na elektrinu priamo v lietadle. Aj komunikačné služby tu boli, mohol som poslať SMS i mail. V priestore predo mnou bolo nielen vrecko na časopisy, ale aj zvláštny priestor na drobnosti, na moje okuliare to bolo ako uliate. Už som, žiaľ, dospel do štádia, že musím mať dvoje okuliarov – do diaľky a na čítanie. Pri práci som mal okuliare na čítanie, ale potom som sledoval film cez „diaľkové“. Nezvyčajne často strácam veci, v lietadle či taxíku obzvlášť. Už som si zabudol košeľu v lietadle a raz vám porozprávam o zabudnutom pase v taxíku v Los Angeles. Práve preto mám vypestovaný zvyk, že vždy pri vystupovaní až prehnane starostlivo prehľadám všetky bežné úložné priestory. Už iste tušíte, čo sa stalo – prehľadal som všetko, len ten šikovný úložný priestor nie, a tak moje okuliare ostali v ňom. Keď som si na to spomenul, bol som už dávno za všetkými kontrolami, pri preberaní batožiny. Vybral som sa do kancelárie s názvom Straty a nálezy. Dáme v kancelárii som začal vysvetľovať svoj príbeh. Čoskoro sa ukázalo, že obaja hovoríme jazykom, ktorý síce označujeme za angličtinu, ale navzájom si vôbec nerozumieme. Prebehlo pár minút, každý sme upustili od pôvodnej angličtiny a prešli na najjednoduchšie slová, doplnené kreslením na papier. A pani už pochopila, ale aj zistila, že nikto nič nenašiel a lietadlo je už na ceste do Sydney. Pre istotu si zobrala odo mňa kontaktné údaje. Po príchode do hotela som vyskúšal autohypnózou i posunovanie okuliarov po nose s prižmurovaním očí a nakoniec som sa dostal do stavu, že som stratené okuliare takmer nepotreboval. Ale veľmi ťažko sa mi pracovalo na notebooku. Oči by boli aj dobré z istej vzdialenosti, lenže ruky sú prikrátke na to, aby som mohol naraz pozerať na displej a písať na klávesnici. Pritom sa snažím pracovať na cestách čo najviac. Triedim fotografie a videá, píšem si poznámky a reagujem na maily. Keď sa človek dostane do zvláštnej situácie, vždy niečo vymyslí. Aj ja som vymyslel. V hoteli som mal televízor a pod ním bol DVD prehrávač. Dôležitejší ako náhodne nájdené pikantné filmy bol teraz pre mňa kábel, ktorý viedol od prehrávača k TV. Riešenie bolo na svete. Displej notebooku som nahradil televízorom a pracoval som s notebookom na kolenách v posteli. Chcelo to ešte zopár nastavení, ale vo výsledku to bolo pohodlné riešenie, až som si ho chcel zaviesť aj doma.
Nedalo mi to však spať, predsa len tie okuliare neboli lacné a boli dobré len mne. Na výstave som mal naplánovaných veľa stretnutí, sú to často známi ľudia. Computex je hlavne o firmách so sídlom na Taiwane, požiadal som teda Cindy (vždy majú takéto mená) z firmy AVerMedia, aby skúsila ona s rodenou čínštinou zavolať na letisko, či niečo také nenašli. A veru našli, okuliare sa vrátili lietadlom zo Sydney a sú uložené v jednej z kancelárii pre zábudlivých na letisku. No, hneď sa mi lepšie dýchalo, hoci sa mi zrak medzitým záhadne zlepšil. Vyzdvihol som si ich preto až tesne pred odletom.
Prvý deň Computexu som mal úspešne za sebou a zrazu som si spomenul, že som celý deň nič nejedol. Mal som asi 12 stretnutí, takže som mal v sebe 12 káv a nejakú minerálku, hladný som bol riadne. Bola to cesta na vlastné náklady, takže žiadny sponzor s pozvánkou do reštaurácie s klavírom a čašníkom v smokingu. Skončil som na hlavnej železničnej stanici, lebo som mal pocit, že práve tu nájdem niečo také cezpultové, čo si kúpim a rýchlo a nezdravo zjem počas chôdze. Prešiel som tú stanicu krížom-krážom. Všetko reštaurácie na sedenie s tradičnou čínskou stravou. Zabudnite na to, čo poznáte z čínskych reštaurácií u nás, to je úplne o inom J. Hlad už bol veľký, tak som sa pre jednu rozhodol. Kuchárka, čašníčka a účtovníčka v jednej osobe podľa očakávania nevedela po anglicky ani slovo. Jedlá mala v ponuke však len tri, všetky nakreslené nad varičom. Zvolil som číslo 1, lenže prišlo na doplňujúce otázky. Pochopil som, že sa ma pýta na to, či chcem ďalšie prísady. Keďže už velil hlad, preventívne som na všetko súhlasne pokyvoval hlavou, aby toho bolo čo najviac. Po chvíli stáli predo mnou štyri mäsové guľôčky zabalené v ceste, to všetko asi v polievke s cestovinou. K tomu, samozrejme, paličky a malá porcelánová lyžička. Už dávnejšie som sa naučil jesť paličkami, ale stále neviem, ako sa dá paličkami krájať. Dal som si teda jednu celú guľôčku do úst – a to som veru nemal robiť. Medzi otázkami musela byť taká, či chcem extra silnú dávku korenia, a ja som súhlasil. No, nič štipľavejšie som ešte nejedol. Ale to nebol najväčší problém, to jedlo bolo neskutočne horúce. Ja mám rád aj horúce, aj štipľavé, toto však bolo ďaleko za hranicou znesiteľného, aspoň pre orgány európsky odchovaného jedinca určite. Navyše tá guľôčka v ústach po zmene teploty začala naberať na objeme a už som ju nevedel dostať ani von, ani dnu. Tak som sedel v staničnej čínskej krčme s horúcim jedlom v ústach, z očí mi tiekli slzy, z nosa polievková voda, z uší pravdepodobne vystupovala para. Ostatné otvory našťastie v poriadku. Keďže píšem tento úvodník, prežil som aj toto. Guľôčka nakoniec vychladla, privykol som si na pikantnosť a na záver som bol najedený až do druhého dňa. Stálo to v prepočte 1,72 eura, a tak na druhý deň som tu bol aj so skúsenosťami zase J.
Výstava prebehla tradične, netradičná bola návšteva výrobného závodu Gigabyte. Taiwan žije v znamení mexickej chrípky, bez rúška na ústa som sa teda dnu nedostal, takisto mi opakovane zmerali teplotu. Ale stálo to za to, Gigabyte fakt nemá čo skrývať, výnimočne som mohol filmovať, čo som chcel, a nikto nechcel moje zábery revidovať. Veď sa pozrite sa na to sami na videu v DVD REVUE.
Po návrate do hotela ma čakal mail, kde mi pani zo strát a nálezov oznamovala, že moje okuliare sa našli a mám si ich vyzdvihnúť na letisku v Taipei. Niečo takéto som s európskou spoločnosťou síce neskúšal, ale služby ázijských aerolínií chválim. Vám želám príjemné leto, veľa slnka a pohody, oddýchnite si aj s magazínom PC REVUE. A dávajte si pozor na svoje veci.
21. júna 2009 Ondrej Macko
PC REVUE 7/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 6. júla 2009
piatok 5. júna 2009
PC REVUE - OpenPark
Neodpájajte sa
Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...
Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)
A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)
PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...
Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)
A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)
PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Niekedy stačí naozaj iba chcieť
Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.
Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.
Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.
Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s
PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.
Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.
Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.
Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s
PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
štvrtok 4. júna 2009
QUARK
Milí priatelia,
oficiálne sa to tuším volá signalizačné zariadenie upozorňujúce na zmenu smeru jazdy, skrátka, ide o blinker. O ňom chcem hovoriť. Dokonca o štyroch. Štyri súčasne zapnuté blinkre voláme aj výstražný či varovný systém, no stali sa synonymom nebotyčnej drzosti a potierania elementárnej slušnosti v našom každodennom živote. V meste na frekventovanej tepne zastane auto, vodič zapne štyri blinkre a ide si pokojne kúpiť noviny alebo vypiť kávu. Obsadí vám vaše vyhradené miesto, zapne štyri blinkre, aby naznačil, že sa ešte dnes vráti. Politik v parlamente (a to nie iba v tom veľkom, v menších je to tiež možné) zapne štyri fiktívne blinkre a predá bratislavský PKO a potom ho akože ratuje, nehlasuje za zákaz fajčenia, naopak, zdvihne ruku za povinnú kúpu novej lekárničky všetkým motoristom atď. Nuž čo, štyri blinkre.
Herec, textár, spisovateľ, humorista, ale predovšetkým rebel - Ján Werich žije už len v spomienkach staršej generácie, no jeho unikátne diela Cisárov pekár a pekárov cisár či Bol raz jeden kráľ žijú stále a vysielajú ich televízie pravidelne každé Vianoce. V jednej scéne J. Werich ako Rudolf IV. na otázku, ako veľmi treba prichutiť jedlo, odpovedal - primerane. Lenže koľko to je? Slovo primerane sa stalo obrovskou hádankou do dneška. Dnes nás však až straší. Regulačné aparáty sieťových odvetví majú zohľadniť pri cene plynu, vody atď. primerané náklady a primerané zisky. Kto vie, koľko to vlastne je? Ako môže fungovať systém, ktorý narába s pojmami, čo majú nulovú informačnú hodnotu? Zrejme môžu, lebo fungujú a my podľa ich výnosov platíme. Koľko si živnostník môže pridať na dosiahnutie primeraného zisku tak, aby to obstálo aj pri kontrole? Kto vie? Kto si to trúfa vedieť?
Naučili sme sa nové slovo - šrotovné. Priniesla ho doba, no ešte predtým znížili automobilky, tušiace pokles ziskov, ceny nových modelov aj o vyše 150 000 Sk. Po zavedení šrotovného naraz ceny zleteli o desaťtisíce korún, len to zahvižďalo. Používam pre názornosť ešte starú menu, ale kde sú tie tézy o čarovnej ruke trhu? V prípade potreby sa výrobcovia a predajcovia rozhodli k takémuto kroku, ktorý pripomína rozprávku. Nepochybne ich pri tom neviedla láska k nám či potreba spáchania dobrého skutku a určite im ešte aj napriek šrotovnému dosť zostalo. Čuduj sa svete, šrotovné sa prenieslo i do ďalších segmentov trhu a veselo sa šrotuje, teda klesajú ceny. Dobrá správa, poviete si, ale prečo si doteraz nepriratúvali k hotovému výrobku primeraný zisk? Aj preto, že primeranosť je vágne slovo. Každý si ho vysvetľuje, ako chce, vari okrem kontrolných orgánov, ak im na tom záleží.
Žijeme vo zvláštnej dobe, ešteže svieti slnko a v lete býva teplo. A parlamentné prázdniny. Márne sa snažím zistiť prečo. Žeby to bolo preto, aby sa narobilo menej škôd?
Napriek tomu Vám pekné leto želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
oficiálne sa to tuším volá signalizačné zariadenie upozorňujúce na zmenu smeru jazdy, skrátka, ide o blinker. O ňom chcem hovoriť. Dokonca o štyroch. Štyri súčasne zapnuté blinkre voláme aj výstražný či varovný systém, no stali sa synonymom nebotyčnej drzosti a potierania elementárnej slušnosti v našom každodennom živote. V meste na frekventovanej tepne zastane auto, vodič zapne štyri blinkre a ide si pokojne kúpiť noviny alebo vypiť kávu. Obsadí vám vaše vyhradené miesto, zapne štyri blinkre, aby naznačil, že sa ešte dnes vráti. Politik v parlamente (a to nie iba v tom veľkom, v menších je to tiež možné) zapne štyri fiktívne blinkre a predá bratislavský PKO a potom ho akože ratuje, nehlasuje za zákaz fajčenia, naopak, zdvihne ruku za povinnú kúpu novej lekárničky všetkým motoristom atď. Nuž čo, štyri blinkre.
Herec, textár, spisovateľ, humorista, ale predovšetkým rebel - Ján Werich žije už len v spomienkach staršej generácie, no jeho unikátne diela Cisárov pekár a pekárov cisár či Bol raz jeden kráľ žijú stále a vysielajú ich televízie pravidelne každé Vianoce. V jednej scéne J. Werich ako Rudolf IV. na otázku, ako veľmi treba prichutiť jedlo, odpovedal - primerane. Lenže koľko to je? Slovo primerane sa stalo obrovskou hádankou do dneška. Dnes nás však až straší. Regulačné aparáty sieťových odvetví majú zohľadniť pri cene plynu, vody atď. primerané náklady a primerané zisky. Kto vie, koľko to vlastne je? Ako môže fungovať systém, ktorý narába s pojmami, čo majú nulovú informačnú hodnotu? Zrejme môžu, lebo fungujú a my podľa ich výnosov platíme. Koľko si živnostník môže pridať na dosiahnutie primeraného zisku tak, aby to obstálo aj pri kontrole? Kto vie? Kto si to trúfa vedieť?
Naučili sme sa nové slovo - šrotovné. Priniesla ho doba, no ešte predtým znížili automobilky, tušiace pokles ziskov, ceny nových modelov aj o vyše 150 000 Sk. Po zavedení šrotovného naraz ceny zleteli o desaťtisíce korún, len to zahvižďalo. Používam pre názornosť ešte starú menu, ale kde sú tie tézy o čarovnej ruke trhu? V prípade potreby sa výrobcovia a predajcovia rozhodli k takémuto kroku, ktorý pripomína rozprávku. Nepochybne ich pri tom neviedla láska k nám či potreba spáchania dobrého skutku a určite im ešte aj napriek šrotovnému dosť zostalo. Čuduj sa svete, šrotovné sa prenieslo i do ďalších segmentov trhu a veselo sa šrotuje, teda klesajú ceny. Dobrá správa, poviete si, ale prečo si doteraz nepriratúvali k hotovému výrobku primeraný zisk? Aj preto, že primeranosť je vágne slovo. Každý si ho vysvetľuje, ako chce, vari okrem kontrolných orgánov, ak im na tom záleží.
Žijeme vo zvláštnej dobe, ešteže svieti slnko a v lete býva teplo. A parlamentné prázdniny. Márne sa snažím zistiť prečo. Žeby to bolo preto, aby sa narobilo menej škôd?
Napriek tomu Vám pekné leto želá
Eduard Drobný
QUARK 6/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sobota 23. mája 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Ďalší „hráč“?
Tesne pred uzávierkou aktuálneho dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX sa k nám dostala správa o príprave spustenia novej mobilnej služby Naymobile. V čase, keď budete tieto riadky čítať, nový „virtuálny operátor“ by už mal svoje služby ponúkať. Prečo tie úvodzovky? Totiž, nebude to virtuálny operátor v pravom slova zmysle. Naymobile nie je nič iné, ako partnerský produkt operátora O2, ktorý si môžete kúpiť exkluzívne len v predajniach Nay Elektrodom. Veľkým lákadlom by mali byť volania do všetkých sietí za 11 eurocentov (3,31 Sk), čím sledujeme ďalšie centíkové sťahovanie najlacnejšej minúty do všetkých sietí. Tú začal operátor O2 so svojím O2 Fér a síce sme na reakcie zo strany ďalších operátorov čakali dosť dlho, predsa len prišli. Prvý reagoval T-Mobile, ktorý v polovici apríla ukázal, že tiež vie ponúknuť rovnakú cenu hovorov a SMS správ ako O2 Fér na svojich novinkách Easy Naj a Relax Naj. Dokonca dokáže kartu Easy Naj aj dobíjať prvých 6 mesiacov, kde ako zákazník získate celkom kredit 30 € (903,78 Sk). Na prvý pohľad zaujímavé, nemusíte meniť operátora a máte „O2 Fér na SIM T-Mobile“. Ale má to jeden veľký háčik, Easy Naj alebo Relax Naj získate len po predložení špeciálneho kupónu, ktorý dostávajú zákazníci pri novej viazanosti, alebo pri predĺžení tej existujúcej. Aj takto sa získavajú resp. udržiavajú zákazníci a že kupónový systém funguje, nemusím ani písať. Stačí si spomenúť na vianočný T-Mobile kupónový ošiaľ so 70% zľavami na mesačné paušály.
To sa však už nepáčilo ani Orangeu a tak vyložil 21. apríla 2009 aj svoje karty na stôl. Novinka Majster paušál ponúka hovory do všetkých sietí už za 12 eurocentov (3,62 Sk) a navyše si k nemu môžete zobrať aj dotovaný mobil. Avšak, ak chcete využívať Majster paušál, budete musieť operátorovi mesačne zaplatiť 5 € (150,63 Sk), za ktoré však dostanete 50 SMS/MMS správ do všetkých sietí a 25 MB dát. Rozhodne to nie je zlá ponuka, no i tak má svoje „ale“. Navyše výrazne konkuruje aj existujúcim, vlastným paušálom operátora, najmä tým vyšším. V tom čase však získal Orange i marketingovú výhodu, komunikácia 12 eurocentov je predsa len lákavejšia ako 13. A sme opäť pri novinke Naymobile, čísla nepustia a tak 11 eurocentov má šancu zaujať šetrných, najmä v čase krízy. Veľkým lákadlom Naymobile by mohla byť aj služba NABI MA, kde môžete získať za každé dve sekundy hovoru zo siete Orange či T-Mobile jednu sekundu na volanie. To bude dobíjania z neminutých voľných minút vašich známych u konkurencie, však? Národ je na niečo podobné už zvyknutí, veď nesmieme zabudnúť na konkurenčnú službu Easy Bonus. Ale čo je na tom všetkom najzaujímavejšie? Operátorovi O2 porastie traffic a zisk aj v prípade, že by sa niektorí užívatelia O2 Fér rozhodli pre Naymobile. Určite však vtedy, keď Naymobile zaujme užívateľov operátorov Orange či T-Mobile. My v redakcii sa z noviniek a „doťahovačiek“ operátorov tešíme, nakoľko najviac získavate vy, naši čitatelia.
A čo sme pre vás pripravili v aktuálnom dvojčísle BC-čka? Tentokrát budem s uvedením obsahu stručný a radšej vás rovno odkážem na stránky časopisu, plné zaujímavého obsahu, vrátane tém o možnostiach šetrenia u operátorov, recyklácii telefónov či atraktívnej fotoreportáži z Hannoveru a Viedne. Nezabudnite sa však otestovať v našej novej súťaži s operátorom T-Mobile, odmena síce nie je sladká, ale dá sa s ňou telefonovať či navigovať. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Tesne pred uzávierkou aktuálneho dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX sa k nám dostala správa o príprave spustenia novej mobilnej služby Naymobile. V čase, keď budete tieto riadky čítať, nový „virtuálny operátor“ by už mal svoje služby ponúkať. Prečo tie úvodzovky? Totiž, nebude to virtuálny operátor v pravom slova zmysle. Naymobile nie je nič iné, ako partnerský produkt operátora O2, ktorý si môžete kúpiť exkluzívne len v predajniach Nay Elektrodom. Veľkým lákadlom by mali byť volania do všetkých sietí za 11 eurocentov (3,31 Sk), čím sledujeme ďalšie centíkové sťahovanie najlacnejšej minúty do všetkých sietí. Tú začal operátor O2 so svojím O2 Fér a síce sme na reakcie zo strany ďalších operátorov čakali dosť dlho, predsa len prišli. Prvý reagoval T-Mobile, ktorý v polovici apríla ukázal, že tiež vie ponúknuť rovnakú cenu hovorov a SMS správ ako O2 Fér na svojich novinkách Easy Naj a Relax Naj. Dokonca dokáže kartu Easy Naj aj dobíjať prvých 6 mesiacov, kde ako zákazník získate celkom kredit 30 € (903,78 Sk). Na prvý pohľad zaujímavé, nemusíte meniť operátora a máte „O2 Fér na SIM T-Mobile“. Ale má to jeden veľký háčik, Easy Naj alebo Relax Naj získate len po predložení špeciálneho kupónu, ktorý dostávajú zákazníci pri novej viazanosti, alebo pri predĺžení tej existujúcej. Aj takto sa získavajú resp. udržiavajú zákazníci a že kupónový systém funguje, nemusím ani písať. Stačí si spomenúť na vianočný T-Mobile kupónový ošiaľ so 70% zľavami na mesačné paušály.
To sa však už nepáčilo ani Orangeu a tak vyložil 21. apríla 2009 aj svoje karty na stôl. Novinka Majster paušál ponúka hovory do všetkých sietí už za 12 eurocentov (3,62 Sk) a navyše si k nemu môžete zobrať aj dotovaný mobil. Avšak, ak chcete využívať Majster paušál, budete musieť operátorovi mesačne zaplatiť 5 € (150,63 Sk), za ktoré však dostanete 50 SMS/MMS správ do všetkých sietí a 25 MB dát. Rozhodne to nie je zlá ponuka, no i tak má svoje „ale“. Navyše výrazne konkuruje aj existujúcim, vlastným paušálom operátora, najmä tým vyšším. V tom čase však získal Orange i marketingovú výhodu, komunikácia 12 eurocentov je predsa len lákavejšia ako 13. A sme opäť pri novinke Naymobile, čísla nepustia a tak 11 eurocentov má šancu zaujať šetrných, najmä v čase krízy. Veľkým lákadlom Naymobile by mohla byť aj služba NABI MA, kde môžete získať za každé dve sekundy hovoru zo siete Orange či T-Mobile jednu sekundu na volanie. To bude dobíjania z neminutých voľných minút vašich známych u konkurencie, však? Národ je na niečo podobné už zvyknutí, veď nesmieme zabudnúť na konkurenčnú službu Easy Bonus. Ale čo je na tom všetkom najzaujímavejšie? Operátorovi O2 porastie traffic a zisk aj v prípade, že by sa niektorí užívatelia O2 Fér rozhodli pre Naymobile. Určite však vtedy, keď Naymobile zaujme užívateľov operátorov Orange či T-Mobile. My v redakcii sa z noviniek a „doťahovačiek“ operátorov tešíme, nakoľko najviac získavate vy, naši čitatelia.
A čo sme pre vás pripravili v aktuálnom dvojčísle BC-čka? Tentokrát budem s uvedením obsahu stručný a radšej vás rovno odkážem na stránky časopisu, plné zaujímavého obsahu, vrátane tém o možnostiach šetrenia u operátorov, recyklácii telefónov či atraktívnej fotoreportáži z Hannoveru a Viedne. Nezabudnite sa však otestovať v našej novej súťaži s operátorom T-Mobile, odmena síce nie je sladká, ale dá sa s ňou telefonovať či navigovať. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
utorok 5. mája 2009
PC REVUE - OpenPark
Život je zmena, zmena je život
Žijeme vo veľmi zvláštnom období. Neviem, či to aj vy cítite tak ako ja, ale vo vzduchu visia zmeny. Ako keby niekto práškovacím lietadlom rozptýlil nad našimi hlavami nejaký neviditeľný katalyzátor, ktorého poslaním je naštartovať niečo nové, spustiť riešenie dlhodobo neriešených záležitostí, urýchliť všetky možné procesy prelínajúce sa našimi životmi krížom-krážom. Procesy pokojne prebiehajúce uplynulé roky sa teraz akoby všetky chceli znovu nastaviť na nové „prevádzkové parametre“ a posunúť na novú úroveň. Problémové vzťahy a stavy dlhodobo neriešené za uplynulé roky sa teraz otvárajú a zrazu sa chcú naraz všetky vyriešiť. Stabilné rozloženie síl ako keby dostalo štuchanec nejakým vesmírnym biliardovým tágom a dostáva sa tak do pohybu, počas ktorého si bude hľadať novú rovnovážnu polohu.
Sledujem osudy blízkych ľudí a počúvam, ako sa partnerstvá po dlhých rokoch spolužitia rozchádzajú. Nedostatky a chyby, ktoré im na blízkych osobách dodnes neprekážali alebo ktoré dokázali prekonať či vydržať, sú pre nich zrazu neznesiteľné. Alebo naopak, vznikajú nové partnerstvá, prípadne tie doterajšie sa po viacročnej spokojnej koexistencii zrazu rozhodujú pre „vyšší level“, hoci dosiaľ to nepociťovali za potrebné riešiť.
Počúvam kamarátov a známych, ako po dlhých rokoch fungovania na dobrej pracovnej pozícii zrazu cítia nutkavú potrebu zmeniť miesto, zmeniť druh práce, zmeniť zaužívané zvyky, presťahovať sa do iného mesta, inej krajiny. Ľudia prehodnocujú životné postoje, začínajú sa venovať úplne novým témam, nanovo si definujú rebríček hodnôt, vytvárajú si nový životný štýl.
Firmy dlhé roky úspešne fungujúce v osvedčenej organizačnej štruktúre, zabehaných postupoch a procedúrach teraz všetko menia, prehadzujú, reorganizujú, hoci neraz aj s neznámou víziou alebo nejasným prínosom týchto zmien... Firmy prehodnocujú výhodnosť spolupráce s dlhoročnými obchodnými partnermi a tie, ktoré sa im už dlhodobo zdali neefektívne, teraz ukončujú a hľadajú nové partnerstvá. Zastavujú slabé, neduživé projekty a rozbiehajú nové atď.
Heslom súčasnosti je známe poučenie – čo je oslabené a môže sa pretrhnúť, to sa aj pretrhne, naopak, čo je silné a má ďalšiu perspektívu, ešte viac sa posilní a posunie na vyššiu úroveň.
Tieto zmeny však neprebiehajú len na úrovni jednotlivcov či firiem, sú globálne, týkajú sa celej spoločnosti a všetkých jej aspektov. Najmarkantnejší aktuálny prejav globálnych procesov prebiehajúcich v spoločnosti je súčasná ekonomická kríza, ktorej príčiny vzniku sa vymykajú tradičným ekonomickým teóriám a pravidelným hospodárskym cyklom. Kríza kompletne zmenila rozpočty a rozvojové plány nielen firiem, štátov a ich národných ekonomík, ale aj celých ekonomických zoskupení. Snažia sa zachrániť, čo sa dá, ale bez jasnejšej perspektívy, kedy sa to všetko skončí, v akom stave bude vtedy spoločnosť a ekonomika a ako sa to všetko podarí znovu naštartovať. A takisto bude platiť už spomenutá „poučka“, že to, čo bolo slabé pred krízou, bude ešte slabšie po nej a naopak, silné krajiny, silné ekonomiky, silné firmy (nie „objemovo“, ale „kvalitatívne“) budú ešte silnejšie alebo kvalitatívne lepšie.
Popritom sa viac či menej očividne spúšťajú či už dokonca prebiehajú zmeny na úrovni klimatických systémov, sociálnych, náboženských či etnických zoskupení atď. Stačí sledovať správy, je to jednoducho neprehliadnuteľné.
Nedá sa jednoznačne povedať, či prichádzajúce zmeny sú, resp. budú iba dobré alebo iba zlé, či prinášajú niečo pozitívne a vyvolajú vznik niečoho nového, kvalitatívne lepšieho alebo, naopak, prinášajú komplikácie a problémy. Asi jedno aj druhé. To si musí každý vyhodnotiť sám podľa svojej konkrétnej situácie. V každom prípade treba byť v strehu, treba dobre rozpoznávať prichádzajúce signály a pokúsiť sa ich správne dešifrovať. Čakajú nás životné lekcie, o ktoré sme síce nestáli, ale ktorým sa asi nedá vyhnúť a treba ich absolvovať. Budú skúšať našu pripravenosť, odolnosť a schopnosť správne zareagovať. Tak sa na ne teda pripravme a využime obdobie zmien vo vlastný prospech, ale aj v prospech svojho okolia a celej spoločnosti.
PC REVUE 5/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žijeme vo veľmi zvláštnom období. Neviem, či to aj vy cítite tak ako ja, ale vo vzduchu visia zmeny. Ako keby niekto práškovacím lietadlom rozptýlil nad našimi hlavami nejaký neviditeľný katalyzátor, ktorého poslaním je naštartovať niečo nové, spustiť riešenie dlhodobo neriešených záležitostí, urýchliť všetky možné procesy prelínajúce sa našimi životmi krížom-krážom. Procesy pokojne prebiehajúce uplynulé roky sa teraz akoby všetky chceli znovu nastaviť na nové „prevádzkové parametre“ a posunúť na novú úroveň. Problémové vzťahy a stavy dlhodobo neriešené za uplynulé roky sa teraz otvárajú a zrazu sa chcú naraz všetky vyriešiť. Stabilné rozloženie síl ako keby dostalo štuchanec nejakým vesmírnym biliardovým tágom a dostáva sa tak do pohybu, počas ktorého si bude hľadať novú rovnovážnu polohu.
Sledujem osudy blízkych ľudí a počúvam, ako sa partnerstvá po dlhých rokoch spolužitia rozchádzajú. Nedostatky a chyby, ktoré im na blízkych osobách dodnes neprekážali alebo ktoré dokázali prekonať či vydržať, sú pre nich zrazu neznesiteľné. Alebo naopak, vznikajú nové partnerstvá, prípadne tie doterajšie sa po viacročnej spokojnej koexistencii zrazu rozhodujú pre „vyšší level“, hoci dosiaľ to nepociťovali za potrebné riešiť.
Počúvam kamarátov a známych, ako po dlhých rokoch fungovania na dobrej pracovnej pozícii zrazu cítia nutkavú potrebu zmeniť miesto, zmeniť druh práce, zmeniť zaužívané zvyky, presťahovať sa do iného mesta, inej krajiny. Ľudia prehodnocujú životné postoje, začínajú sa venovať úplne novým témam, nanovo si definujú rebríček hodnôt, vytvárajú si nový životný štýl.
Firmy dlhé roky úspešne fungujúce v osvedčenej organizačnej štruktúre, zabehaných postupoch a procedúrach teraz všetko menia, prehadzujú, reorganizujú, hoci neraz aj s neznámou víziou alebo nejasným prínosom týchto zmien... Firmy prehodnocujú výhodnosť spolupráce s dlhoročnými obchodnými partnermi a tie, ktoré sa im už dlhodobo zdali neefektívne, teraz ukončujú a hľadajú nové partnerstvá. Zastavujú slabé, neduživé projekty a rozbiehajú nové atď.
Heslom súčasnosti je známe poučenie – čo je oslabené a môže sa pretrhnúť, to sa aj pretrhne, naopak, čo je silné a má ďalšiu perspektívu, ešte viac sa posilní a posunie na vyššiu úroveň.
Tieto zmeny však neprebiehajú len na úrovni jednotlivcov či firiem, sú globálne, týkajú sa celej spoločnosti a všetkých jej aspektov. Najmarkantnejší aktuálny prejav globálnych procesov prebiehajúcich v spoločnosti je súčasná ekonomická kríza, ktorej príčiny vzniku sa vymykajú tradičným ekonomickým teóriám a pravidelným hospodárskym cyklom. Kríza kompletne zmenila rozpočty a rozvojové plány nielen firiem, štátov a ich národných ekonomík, ale aj celých ekonomických zoskupení. Snažia sa zachrániť, čo sa dá, ale bez jasnejšej perspektívy, kedy sa to všetko skončí, v akom stave bude vtedy spoločnosť a ekonomika a ako sa to všetko podarí znovu naštartovať. A takisto bude platiť už spomenutá „poučka“, že to, čo bolo slabé pred krízou, bude ešte slabšie po nej a naopak, silné krajiny, silné ekonomiky, silné firmy (nie „objemovo“, ale „kvalitatívne“) budú ešte silnejšie alebo kvalitatívne lepšie.
Popritom sa viac či menej očividne spúšťajú či už dokonca prebiehajú zmeny na úrovni klimatických systémov, sociálnych, náboženských či etnických zoskupení atď. Stačí sledovať správy, je to jednoducho neprehliadnuteľné.
Nedá sa jednoznačne povedať, či prichádzajúce zmeny sú, resp. budú iba dobré alebo iba zlé, či prinášajú niečo pozitívne a vyvolajú vznik niečoho nového, kvalitatívne lepšieho alebo, naopak, prinášajú komplikácie a problémy. Asi jedno aj druhé. To si musí každý vyhodnotiť sám podľa svojej konkrétnej situácie. V každom prípade treba byť v strehu, treba dobre rozpoznávať prichádzajúce signály a pokúsiť sa ich správne dešifrovať. Čakajú nás životné lekcie, o ktoré sme síce nestáli, ale ktorým sa asi nedá vyhnúť a treba ich absolvovať. Budú skúšať našu pripravenosť, odolnosť a schopnosť správne zareagovať. Tak sa na ne teda pripravme a využime obdobie zmien vo vlastný prospech, ale aj v prospech svojho okolia a celej spoločnosti.
PC REVUE 5/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Sociálna sieť naozaj on-line
Ako sa dozviete v tomto vydaní, osud nás nedávno zaviedol do Poľska. Nie, nebol to nákup veľkonočnej šunky za výhodnú cenu vďaka tomu, že sme sa pre susedné krajiny zrazu stali valutovými cudzincami. Chceli sme, aby ste sa spolu s nami pozreli na miesta, kam by ste sa inak vôbec nedostali, a navštívili sme jednu z najmodernejších tovární na notebooky. Túto cestu som nejaký čas odkladal. V Poľsku som totiž už šoféroval, po vyskúšaní ich ciest som tie naše slovenské riadne chválil. Určite som sa chcel vyhnúť snehu, ktorý vie poriadne potrápiť. Iste ste si všimli, že jar sa stala na Slovensku podpultovým tovarom, je to záležitosť jedného dňa či skôr hodín a zo zimy skočíme rovno do leta. Myslel som si, že na konci marca bude už zima vybúrená, a tak som sa v tomto termíne vydal autom na cestu z Bratislavy do poľského mesta Lodž. Je to už časovo trochu vzdialené, tak len pripomeniem, že na konci marca bol deň, keď zima ukázala svoju silu naposledy, ale fakt poriadne. Neustále snežilo, doslova fujavica. A čím severnejšie, tým viac. Cesta aj napriek tomu ubiehala fajn, aspoň pokiaľ som bol na diaľnici. Horšie to bolo, keď som sa s autom dostal bližšie k ľuďom, teda keď som odbočil na hraničný priechod Svrčinovec. Pri šoférovaní dosť sledujem dopravné správy a z nich viem, že takýto priechod existuje a sú tam často problémy. Aj teraz ich, samozrejme, hlásili. Tentoraz to však nebolo niečo imaginárne, vzdialené, priechod sa pyšne vypínal predo mnou a bolo jasné, že sa chystá porovnať so mnou sily. Súmrak už padol na krajinu, ja som sa pomaly šplhal hore kopcom po kľukatej ceste, až som dobehol dlhočizný kamión. Ako sme sa blížili k vrcholu kopca, bolo jasné, že situácia s pohybujúcim sa kamiónom je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. V jednej z najostrejších zákrut ostal zapichnutý prednou a zadnou časťou v snehovom záveji. Bolo mi čudné, že vodič sa nesnaží zápasiť so vzniknutou situáciou. Jednoducho sa nič nedialo, všade ticho. Po 10 minútach som to nevydržal a šiel som ho pozrieť. Šofér sa evidentne so situáciu vyrovnal lepšie ako ja. Našiel som ho so zapnutým notebookom položeným na volante, ako surfuje cez taký istý modem na mobilný internet, ako mám ja. Polorozbalený spacák na posteli za ním naznačoval, že toto asi na minútku veru nebude. Povedal mi, že teraz sa už nedá nič robiť, vraj zavolal odťahovaciu službu a treba na ňu počkať. Bolo mi jasné, že pánom situácie je v tomto prípade zaseknutý kamión, svojím autom ho asi nevytiahnem. Zvažovalo som, že aj ja vytiahnem notebook a na tejto horskej ceste zriadim niečo ako vzdialenú redakciu PC REVUE. V nádrži som však mal len máličko benzínu, veď poľský benzín je oveľa lacnejší. Ostať tu hoci do polnoci znamenalo tentoraz vystaviť mraziacemu crash testu mňa a môj notebook a to som nechcel neriskovať. Navyše hotel v cieli som už musel zaplatiť dopredu a vidina čistej postele so skutočnou strechou nad hlavou bola oveľa príťažlivejšia ako prípadné kochanie sa krásami zasnežených hôr. Naštartoval som navigačný systém, našiel alternatívnu cestu cez iný priechod a s viac ako hodinovým oneskorením oproti plánu som pokračoval ďalej.
Poľské cesty sú fakt iné ako u nás. Od hranice smerom na Varšavu vedie cesta, ktorá je kvalitou podobná na našu autostrádu. Je tu však jeden veľký rozdiel – mimoriadne časté sú na nej svetelné križovatky, každá s obmedzením rýchlosti na 70 km/h. Navyše Poliaci dosť investovali do statických radarov a tie sú zhruba na každej štvrtej križovatke. Sú vyznačené aj dopravnou značkou. Ako ste si iste všimli, po februárových zmenách sa rýchlosti u nás celkom začali dodržiavať. Policajtov je na cestách veľa a po zastavení ste radi, ak je to len za 60 eur. Tak som všetko radšej dôsledne dodržiaval aj za hranicami. Poľskí vodiči však ešte nezažili, čo v praxi znamená prechod na euro, a tak som tu so svojím dodržiavaním rýchlosti od značky po značku pôsobil ako mimozemšťan. Ono to teda nie je extra príjemné, ak sa na vás natlačí auto na každej križovatke a bliká, ba aj zatrúbi. Po čase som našiel isté riešenie, keď som zapol hlásenia statických radarov v GPS. Počas tohto neplánovaného testovania som zistil, že niektoré z radarov sú asi len atrapy, keďže neboli hlásené, a tu som si neskôr už dovolil mierne prekročenie, aby som nenarušoval plynulosť tamojšej premávky. A tu zrazu na jednej križovatke všetci rýchlosť dodržali, a to aj s poriadnou rezervou. Môj GPS nič výnimočné nehlásil, ale intuitívne som sa podriadil okoliu. Ani nie po 500 metroch za zákrutou stála policajná hliadka a riešila hneď dvoch vodičov – oboch s nemeckou poznávacou značkou. Nedalo mi to, a tak som sa neskôr pri návšteve fabriky na to spýtal. Tajomstvo je v systéme rádiového hlásenia, ktoré má namontované údajne dosť veľa Poliakov aj v osobných autách. Funguje to ako systém včasného varovania a informácia o policajnej hliadke sa tak šíri ako blesk. Pri spiatočnej ceste som si naozaj všimol, že autá majú dosť často nezvyčajne dlhé antény, aké mávajú u nás taxikári. Vidno, že systémy GPS majú pred sebou ešte nejaký vývoj... :-) Neviem, aké sú pokuty v Poľsku, ale u nás by bola investícia do takejto rádiovej stanice asi porovnateľná s pokutou. Napadlo ma, že vlastne ide o akúsi obdobu sociálnej siete, ktorá však v tomto prípade funguje hlavne mimo internetu. Tak uvidíme, či aj táto sieť presiahne hranice a stane sa medzinárodnou. Keď tak na slovenskej diaľnici sledujem, ako sa predbiehajú poľské kamióny, hoci je to dávno zakázané, zdá sa mi, že to už pravdepodobne funguje aj u nás.
Do cieľa som sa nakoniec dostal v poriadku. Na druhý deň som už čerstvý dorazil do fabriky. Opäť sa mi však zdalo, že som si na návštevu vybral nesprávny deň. Síce už veľmi nesnežilo, ale pred vchodom na niečo čakali viacerí predstavitelia závodu. Početná skupina, asi dnes príde nejaká delegácia. Ktovie, či sa vôbec dostanem dnu – a hlavne priamo k výrobnej linke... Po chvíli mi to však došlo – čakali na mňa. A naozaj som sa dostal všade, kde som si zaželal. A to veru nebýva zvykom, pýtal som sa svojich kolegov novinárov v tejto krajine.
Príjemné čítanie májového vydania vám želá
21. apríla 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako sa dozviete v tomto vydaní, osud nás nedávno zaviedol do Poľska. Nie, nebol to nákup veľkonočnej šunky za výhodnú cenu vďaka tomu, že sme sa pre susedné krajiny zrazu stali valutovými cudzincami. Chceli sme, aby ste sa spolu s nami pozreli na miesta, kam by ste sa inak vôbec nedostali, a navštívili sme jednu z najmodernejších tovární na notebooky. Túto cestu som nejaký čas odkladal. V Poľsku som totiž už šoféroval, po vyskúšaní ich ciest som tie naše slovenské riadne chválil. Určite som sa chcel vyhnúť snehu, ktorý vie poriadne potrápiť. Iste ste si všimli, že jar sa stala na Slovensku podpultovým tovarom, je to záležitosť jedného dňa či skôr hodín a zo zimy skočíme rovno do leta. Myslel som si, že na konci marca bude už zima vybúrená, a tak som sa v tomto termíne vydal autom na cestu z Bratislavy do poľského mesta Lodž. Je to už časovo trochu vzdialené, tak len pripomeniem, že na konci marca bol deň, keď zima ukázala svoju silu naposledy, ale fakt poriadne. Neustále snežilo, doslova fujavica. A čím severnejšie, tým viac. Cesta aj napriek tomu ubiehala fajn, aspoň pokiaľ som bol na diaľnici. Horšie to bolo, keď som sa s autom dostal bližšie k ľuďom, teda keď som odbočil na hraničný priechod Svrčinovec. Pri šoférovaní dosť sledujem dopravné správy a z nich viem, že takýto priechod existuje a sú tam často problémy. Aj teraz ich, samozrejme, hlásili. Tentoraz to však nebolo niečo imaginárne, vzdialené, priechod sa pyšne vypínal predo mnou a bolo jasné, že sa chystá porovnať so mnou sily. Súmrak už padol na krajinu, ja som sa pomaly šplhal hore kopcom po kľukatej ceste, až som dobehol dlhočizný kamión. Ako sme sa blížili k vrcholu kopca, bolo jasné, že situácia s pohybujúcim sa kamiónom je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. V jednej z najostrejších zákrut ostal zapichnutý prednou a zadnou časťou v snehovom záveji. Bolo mi čudné, že vodič sa nesnaží zápasiť so vzniknutou situáciou. Jednoducho sa nič nedialo, všade ticho. Po 10 minútach som to nevydržal a šiel som ho pozrieť. Šofér sa evidentne so situáciu vyrovnal lepšie ako ja. Našiel som ho so zapnutým notebookom položeným na volante, ako surfuje cez taký istý modem na mobilný internet, ako mám ja. Polorozbalený spacák na posteli za ním naznačoval, že toto asi na minútku veru nebude. Povedal mi, že teraz sa už nedá nič robiť, vraj zavolal odťahovaciu službu a treba na ňu počkať. Bolo mi jasné, že pánom situácie je v tomto prípade zaseknutý kamión, svojím autom ho asi nevytiahnem. Zvažovalo som, že aj ja vytiahnem notebook a na tejto horskej ceste zriadim niečo ako vzdialenú redakciu PC REVUE. V nádrži som však mal len máličko benzínu, veď poľský benzín je oveľa lacnejší. Ostať tu hoci do polnoci znamenalo tentoraz vystaviť mraziacemu crash testu mňa a môj notebook a to som nechcel neriskovať. Navyše hotel v cieli som už musel zaplatiť dopredu a vidina čistej postele so skutočnou strechou nad hlavou bola oveľa príťažlivejšia ako prípadné kochanie sa krásami zasnežených hôr. Naštartoval som navigačný systém, našiel alternatívnu cestu cez iný priechod a s viac ako hodinovým oneskorením oproti plánu som pokračoval ďalej.
Poľské cesty sú fakt iné ako u nás. Od hranice smerom na Varšavu vedie cesta, ktorá je kvalitou podobná na našu autostrádu. Je tu však jeden veľký rozdiel – mimoriadne časté sú na nej svetelné križovatky, každá s obmedzením rýchlosti na 70 km/h. Navyše Poliaci dosť investovali do statických radarov a tie sú zhruba na každej štvrtej križovatke. Sú vyznačené aj dopravnou značkou. Ako ste si iste všimli, po februárových zmenách sa rýchlosti u nás celkom začali dodržiavať. Policajtov je na cestách veľa a po zastavení ste radi, ak je to len za 60 eur. Tak som všetko radšej dôsledne dodržiaval aj za hranicami. Poľskí vodiči však ešte nezažili, čo v praxi znamená prechod na euro, a tak som tu so svojím dodržiavaním rýchlosti od značky po značku pôsobil ako mimozemšťan. Ono to teda nie je extra príjemné, ak sa na vás natlačí auto na každej križovatke a bliká, ba aj zatrúbi. Po čase som našiel isté riešenie, keď som zapol hlásenia statických radarov v GPS. Počas tohto neplánovaného testovania som zistil, že niektoré z radarov sú asi len atrapy, keďže neboli hlásené, a tu som si neskôr už dovolil mierne prekročenie, aby som nenarušoval plynulosť tamojšej premávky. A tu zrazu na jednej križovatke všetci rýchlosť dodržali, a to aj s poriadnou rezervou. Môj GPS nič výnimočné nehlásil, ale intuitívne som sa podriadil okoliu. Ani nie po 500 metroch za zákrutou stála policajná hliadka a riešila hneď dvoch vodičov – oboch s nemeckou poznávacou značkou. Nedalo mi to, a tak som sa neskôr pri návšteve fabriky na to spýtal. Tajomstvo je v systéme rádiového hlásenia, ktoré má namontované údajne dosť veľa Poliakov aj v osobných autách. Funguje to ako systém včasného varovania a informácia o policajnej hliadke sa tak šíri ako blesk. Pri spiatočnej ceste som si naozaj všimol, že autá majú dosť často nezvyčajne dlhé antény, aké mávajú u nás taxikári. Vidno, že systémy GPS majú pred sebou ešte nejaký vývoj... :-) Neviem, aké sú pokuty v Poľsku, ale u nás by bola investícia do takejto rádiovej stanice asi porovnateľná s pokutou. Napadlo ma, že vlastne ide o akúsi obdobu sociálnej siete, ktorá však v tomto prípade funguje hlavne mimo internetu. Tak uvidíme, či aj táto sieť presiahne hranice a stane sa medzinárodnou. Keď tak na slovenskej diaľnici sledujem, ako sa predbiehajú poľské kamióny, hoci je to dávno zakázané, zdá sa mi, že to už pravdepodobne funguje aj u nás.
Do cieľa som sa nakoniec dostal v poriadku. Na druhý deň som už čerstvý dorazil do fabriky. Opäť sa mi však zdalo, že som si na návštevu vybral nesprávny deň. Síce už veľmi nesnežilo, ale pred vchodom na niečo čakali viacerí predstavitelia závodu. Početná skupina, asi dnes príde nejaká delegácia. Ktovie, či sa vôbec dostanem dnu – a hlavne priamo k výrobnej linke... Po chvíli mi to však došlo – čakali na mňa. A naozaj som sa dostal všade, kde som si zaželal. A to veru nebýva zvykom, pýtal som sa svojich kolegov novinárov v tejto krajine.
Príjemné čítanie májového vydania vám želá
21. apríla 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
sľubujem, že v budúcnosti nebudem vaše mysle zaťažovať krízou, ale nedá mi nepovedať pár slov k súvislostiam, o ktorých sa nemilosrdne mlčí, hoci...
Je faktom, že kríza prišla aj k nám z USA najmä po absurdnej finančnej politike hypotekárnych úverov. Banky poskytli úver na 8,3 milióna domov vo vyššej sume, ako bola hodnota domov. Faktom zostáva, že to umožnila legislatíva schválená kongresom.
Globalizácia rozsiala tieto vražedné bacily do celého sveta a máme krízu, o ktorej nevieme, kedy skončí, čo všetko zničí. Vieme len, že je.
Hypotekárne úvery by však nestačili na to pustošenie, ktorého sme svedkami. Je tu rad ďalších prvkov, ktoré sa dostali do ekonomického systému, parazitujú na ňom a hoci si to väčšinou neuvedomujeme, sú nielen katalyzátormi krízy, ale aj jej účastníkmi.
Začnime možno najpodstatnejšou otázkou: kto nám zaplatí škody, ktoré kríza narobila a ešte narobí? Logicky by to mal byť ten, kto ich spôsobil. Čo myslíte, zaplatí? No mal by! Veď má majetok vari v každom štáte sveta. Napríklad - u nás by majetok v našej východnej metropole pripadol štátu. Žeby to bolo uplatňovanie kolektívnej viny? To je neprijateľné. A kolektívny postih?
Politici často hovoria o politickej zodpovednosti. Priznám sa, neviem, o čo ide. Zrejme je to bezprecedentná nezodpovednosť. Nemal by sa konečne tento nezmysel naplniť spravodlivým a najmä reálnym obsahom? Ak politik svojím nekvalifikovaným rozhodnutím, či už vedomým alebo neúmyselným, spôsobí škodu, mal by, povedzme 10 rokov, časť platu posielať na charitu alebo štátu. Hádam by to zmenilo mnohé rozhodnutia.
Zo zvukomalebného hľadiska je lobing zaujímavé slovo. V skutočnosti ide o veľmi zaužívanú a otvorene povedané - odpornú prax, dokonca krytú legislatívou a predstavujúcu vstupnú bránu ku korupcii. Veď ak finančne silnejšia skupina presadí svoje záujmy, logicky to bude na úkor niekoho iného, menej finančne zdatného a dosť logicky to nebude úplne kóšer. To, že tieto nátlakové skupiny existujú a fungujú, je všeobecne známe. Vie niekto okrem zainteresovaných, aké nástroje používajú a akými technikami sa uplatňujú?
Nepriamym, ale účinným nástrojom mechanizmu vzniku krízy je marketing, jeho pôsobenie, ktoré manipuluje ľudí k stále väčšej spotrebe a v konečnom dôsledku nielen k ohrozovaniu životného prostredia a prírodných zdrojov, ale aj k zisku, hlavnému kritériu trhového mechanizmu. Treba pristrihnúť krídla ohlupovacím heslám, ktoré napriek tomu, že často naozaj hlásajú nezmysly, dosiahnu svoje.
No kto by to mal, mohol a chcel urobiť?
Dalo by sa pokračovať, ale načo? Mocní tohto sveta majú iné, svoje problémy a predstava, že by sa mohlo niečo radikálne zmeniť, je skôr v ríši sci-fi ako v reálnom živote.
A - predsa. Aj more sa skladá z kvapiek a ľudstvo - z ľudí. Teda z nás. Všetko, čo by bolo treba zmeniť, nemôžeme, ale veľmi, naozaj veľmi veľa je v našich silách. Ak nad tým podumáme, určite nájdeme možnosť, ako osobne bojovať proti tomu, čo sa nám nepáči, čo je škodlivé a ohrozuje nás.
Veľa síl do toho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sľubujem, že v budúcnosti nebudem vaše mysle zaťažovať krízou, ale nedá mi nepovedať pár slov k súvislostiam, o ktorých sa nemilosrdne mlčí, hoci...
Je faktom, že kríza prišla aj k nám z USA najmä po absurdnej finančnej politike hypotekárnych úverov. Banky poskytli úver na 8,3 milióna domov vo vyššej sume, ako bola hodnota domov. Faktom zostáva, že to umožnila legislatíva schválená kongresom.
Globalizácia rozsiala tieto vražedné bacily do celého sveta a máme krízu, o ktorej nevieme, kedy skončí, čo všetko zničí. Vieme len, že je.
Hypotekárne úvery by však nestačili na to pustošenie, ktorého sme svedkami. Je tu rad ďalších prvkov, ktoré sa dostali do ekonomického systému, parazitujú na ňom a hoci si to väčšinou neuvedomujeme, sú nielen katalyzátormi krízy, ale aj jej účastníkmi.
Začnime možno najpodstatnejšou otázkou: kto nám zaplatí škody, ktoré kríza narobila a ešte narobí? Logicky by to mal byť ten, kto ich spôsobil. Čo myslíte, zaplatí? No mal by! Veď má majetok vari v každom štáte sveta. Napríklad - u nás by majetok v našej východnej metropole pripadol štátu. Žeby to bolo uplatňovanie kolektívnej viny? To je neprijateľné. A kolektívny postih?
Politici často hovoria o politickej zodpovednosti. Priznám sa, neviem, o čo ide. Zrejme je to bezprecedentná nezodpovednosť. Nemal by sa konečne tento nezmysel naplniť spravodlivým a najmä reálnym obsahom? Ak politik svojím nekvalifikovaným rozhodnutím, či už vedomým alebo neúmyselným, spôsobí škodu, mal by, povedzme 10 rokov, časť platu posielať na charitu alebo štátu. Hádam by to zmenilo mnohé rozhodnutia.
Zo zvukomalebného hľadiska je lobing zaujímavé slovo. V skutočnosti ide o veľmi zaužívanú a otvorene povedané - odpornú prax, dokonca krytú legislatívou a predstavujúcu vstupnú bránu ku korupcii. Veď ak finančne silnejšia skupina presadí svoje záujmy, logicky to bude na úkor niekoho iného, menej finančne zdatného a dosť logicky to nebude úplne kóšer. To, že tieto nátlakové skupiny existujú a fungujú, je všeobecne známe. Vie niekto okrem zainteresovaných, aké nástroje používajú a akými technikami sa uplatňujú?
Nepriamym, ale účinným nástrojom mechanizmu vzniku krízy je marketing, jeho pôsobenie, ktoré manipuluje ľudí k stále väčšej spotrebe a v konečnom dôsledku nielen k ohrozovaniu životného prostredia a prírodných zdrojov, ale aj k zisku, hlavnému kritériu trhového mechanizmu. Treba pristrihnúť krídla ohlupovacím heslám, ktoré napriek tomu, že často naozaj hlásajú nezmysly, dosiahnu svoje.
No kto by to mal, mohol a chcel urobiť?
Dalo by sa pokračovať, ale načo? Mocní tohto sveta majú iné, svoje problémy a predstava, že by sa mohlo niečo radikálne zmeniť, je skôr v ríši sci-fi ako v reálnom živote.
A - predsa. Aj more sa skladá z kvapiek a ľudstvo - z ľudí. Teda z nás. Všetko, čo by bolo treba zmeniť, nemôžeme, ale veľmi, naozaj veľmi veľa je v našich silách. Ak nad tým podumáme, určite nájdeme možnosť, ako osobne bojovať proti tomu, čo sa nám nepáči, čo je škodlivé a ohrozuje nás.
Veľa síl do toho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 7. apríla 2009
PC REVUE - OpenPark
Skúškové obdobie
Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...
Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?
V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...
Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.
Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...
PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...
Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?
V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...
Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.
Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...
PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Na pošte vybavím všetko
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)