Žalobaba.sk
Pamätáte sa, keď sme ako malé deti neznášali medzi sebou žalobaby? Keď niektoré dieťa nezvládalo bežné detské prekáračky a utekalo zakaždým za svojím tatkom či učiteľkou, aby ich ochránili, a nahlásilo, čo kto zlé vyviedol... Tak presne také niečo mám niekedy chuť urobiť. Keď jazdím po našich cestách a vidím, ako sa oproti mne vyrúti v protismere bezohľadný hazardér predbiehajúci kolónu áut, hoci aj cez dve plné čiary, alebo nejaký iný urobí na mňa myšičku a prinúti ma skočiť na brzdu a ohrozí mňa, autá za mnou aj autá v protismere, mám veľkú chuť stať sa na chvíľu žalobabou. V tej chvíli chcem mať pri sebe fotoaparát alebo videokameru, nasnímať nebezpečný manéver daného cestného piráta aj s jeho evidenčným číslom a poslať zábery policajtom, nech si ho predvolajú a riešia ho. A nehanbím sa za to, hoci také detské žalovanie z duše neznášam. Ide o trochu viac ako o to, že Jožko Ferkovi nechce vrátiť hrabličky do piesku.
Nie je to, samozrejme, také jednoduché. Problém je napríklad v tom, že keď šoférujem, nemám voľné ruky a pri takomto manévre už tobôž nie je čas hľadať a nastavovať fotoaparát. To však nie je neriešiteľné a výrobcovia automobilového príslušenstva môžu priniesť na trh kameru pripevniteľnú za predné sklo a trvalo zaznamenávajúcu panoramatické videosituácie pred autom, dátum, čas a aktuálnu polohu auta podľa GPS. Keď dorazím do cieľa, stiahnem kompletný záznam incidentu na kľúč USB a pošlem ho e-mailom na adresu príslušného policajného oddelenia. Teda keď raz taká adresa a také policajné oddelenie vznikne, pretože zatiaľ sa pohybujeme na úrovni sci-fi úvah, hoci čisto teoreticky nevidím prekážku, aby to technicky a logisticky nebolo možné už aj dnes. Okrem toho ešte zostáva otázkou, či by vyšetrovací orgán takýto dôkazný materiál uznal, to je už však skôr otázka na príslušné legislatívne orgány. Uvedený príklad chcel poslúžiť len ako inšpirácia pre tých, ktorí s tým môžu niečo podniknúť. Bolo by totiž škoda nevyužiť možnosti informačných technológií a záujem verejnosti podieľať sa na spoločnej bezpečnosti. Chce to len trochu odvahy a energie zmeniť zaužívané organizačné schémy a procesy. Verejnosť má záujem o vlastnú bezpečnosť a rada bude „žalovať“ napríklad aj to, že sa v okolí ich paneláka zdržiavajú drogoví díleri alebo že v parku, kde sa hrajú deti, voľne pobehuje pes nebezpečnej rasy bez náhubku, prípadne že v podchode sa zdržiava exhibicionista, ktorý straší dievčatá, atď. Stačí nafotiť/nafilmovať danú situáciu a poslať ju cez internet na príslušnú adresu ako podnet na preskúmanie bez toho, aby sa občan musel osobne vybrať na príslušné policajné oddelenie spisovať zápisnicu (veď komu sa dobrovoľne chce?). Rovnako tak polícia by mohla využiť služby verejnosti napr. pri hľadaní ukradnutých áut alebo podozrivých jedincov na úteku. Stačí urobiť elektronickú vývesku s ich fotografiami na webe a doplniť kontakty a inštrukcie, čo treba robiť v príslušnej situácii. Jednoducho zriadiť komunikačný kanál medzi inštitúciou zastrešujúcou bezpečnosť a občanmi, o ktorých bezpečnosť ide. Prepojiť cez informačné technológie komunitu a príslušné orgány a dosiahnuť tak novú úroveň zabezpečenia občanov.
Samozrejme, existujú aj iné a menej závažné priestupky, ktoré by však bolo treba riešiť napr. v rámci spolunažívania obyvateľov obytnej štvrte. Také priestupky, na ktoré sa možno priamo nevzťahujú konkrétne paragrafy a postihy. A prípadné silové riešenie cez políciu s priestupkovým konaním alebo cez občianskoprávny spor je príliš komplikované, frustrujúce, zdĺhavé alebo možno aj kontraproduktívne. Zoberme si napr. neprispôsobivého suseda, ktorý psa pri vetraní necháva vykonať potrebu, kde sa mu zachce. Alebo nejaký iný sused parkuje zásadne tak, že čiastočne blokuje vchod do vášho dvora, prípadne vám deti ďalšieho suseda kradnú noviny zo schránky. Pre niekoho možno drobnosti, ale pre iného zásadný problém. Niekomu pomôže priateľské susedské dohovorenie, hoci väčšinou si takto pokazíte vzťahy s daným susedom na večné veky. Na iného sa môžete sťažovať napr. na obecnom úrade, ale výsledok a najmä náprava je veľmi neistá. Chce to iné riešenie a pomôcť si môžeme opäť technológiami. Pokiaľ by si obyvatelia danej štvrte napr. zriadili webovú stránku s názvom napr. www.klietka-hanby.sk a tam by umiestňovali na vývesku fotografie previnilcov a ich prečinov s nejakým štipľavým komentárom, je dosť možné, že by si daný sused dobre rozmyslel, ako sa bude správať v rámci komunity, kde žije. Pokiaľ by došlo k náprave, z digitálnej klietky by ho napr. po dvoch týždňoch vypustili, t. j. stiahli by ho z vývesky. A pokiaľ nie, poslali by link s odkazom na daný web aj mimo komunity, napríklad zamestnávateľovi, známym, rodine, obchodným partnerom atď. A to je už dosť silná káva.
Myslím si, že len teraz začneme postupne objavovať, aké ešte ďalšie možnosti majú informačné technológie a ako ich môžeme využiť, hoci aj v takýchto netradičných oblastiach. A keď pôjdete nabudúce okolo susedovho auta a všimnete si odlesk objektívu a pohyb záclony v jeho okne, buďte v strehu a o nič sa nepokúšajte! Ste v živom vysielaní! :)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 2/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
pondelok 5. februára 2007
štvrtok 1. februára 2007
QUARK
Vážení priatelia,
Milý priatelia, pod pracovným heslo Každý má nárok na Slnko sa naše
vydavateľstvo venuje aj hendikepovaným deťom. Po jednej takejto akcii vyšla v
tlači správa, z ktorej sa dalo vyčítať len to, že včerajšie podujatie pre deti
bolo vydarené. Až hysterické utajovanie čohokoľvek, čo by sa mohlo považovať za
reklamu a nie je zaplatené, vedie k takýmto nezmyslom s prakticky nulovou
informačnou hodnotou. Nechcem však dnes rozoberať túto tému, hoci by si
zaslúžila veľkú pozornosť, pretože nápadne pripomína Kocúrkovo. Chcem vám, milí
čitatelia a priaznivci viac povedať o projekte, ktorý sme s podporou Agentúry na
podporu výskumu a vývoja odštartovali koncom minulého roka a v januárovom Quarku
sme ho predstavili podrobnejšie. Takže už viete, že redakcia Quarku, jej
spolupracovníci, partneri a priaznivci dostali možnosť podieľať sa na
popularizácii vedy, vedeckých poznatkov a vedecko-technického rozvoja na
Slovensku, no i v zahraničí. Cieľom tohto snaženia je motivovať mládež a pomáhať
jej pri voľbe povolania, ale aj informovať domácu a zahraničnú verejnosť o
výsledkoch našich vedeckých pracovísk. Samozrejme, medzi tým je veľa ďalších,
pre spoločnosť potrebných a užitočných až existenčných aktivít. Aj preto sa
popularizácia a propagácia vedy dostala medzi priority spoločnosti aj na
Slovensku.
Čitatelia Quarku už zistili, že decembrové číslo vyšlo so
špeciálnou prílohou, ktorá vlastne rozširuje informačný priestor a umožňuje
poskytnúť čitateľom viac poznatkov. Okrem toho sa časopis bude dostávať aj na
tie miesta, kde ho doteraz nepoznali. Cieľom je rozšíriť okruh prijímateľov
vedecko-technických poznatkov a informovať ich, že môžu aktívne prispievať
nielen k formovaniu a tvorbe časopisu, ale že pribudlo nové médium, špeciálny
internetový portál e-quark.sk. Dlho sme uvažovali, ako tento portál nazvať.
Napokon sme sa rozhodli pre názov, ktorý je odvodený od jediného slovenského
celoštátneho a voľne distribuovaného média, teda Quarku, pretože chceme využiť
jeho vyše 14-ročné vychádzanie a imidž medzi laickou aj odbornou verejnosťou.
Malo by to pomôcť jeho rýchlemu a úspešnému štartu. Obidva Quarky – ten z
tlačiarne aj internetový – napokon majú spoločný cieľ a chcú synergickým efektom
dosiahnuť čím vyššiu účinnosť pri plnení svojho poslania. Zachovávame aj
elektronickú podobu časopisu Quark – www.quark.sk, no nový internetový portál chce využiť všetky
možnosti, ktoré internet poskytuje a uverejňovať oveľa viac, než by sa do
časopisu vmestilo. Chce sa podieľať aj na organizovaní študentských a
mládežníckych odborných aktivít, byť tribúnou na výmenu odborných stanovísk,
publikovať zaujímavé doktorandské a iné práce, diskusie aj polemiky, texty,
ktoré môžu poslúžiť iným... Je toho veľa a lepší obraz si urobíte, keď sa
pozriete na ponuku na webe. Koncipovali sme tento portál ako otvorený, čiže
chceme umožniť každému serióznemu záujemcovi určitú možnosť formou samoobsluhy
priamo vstupovať do stránok. Pamätali sme aj na zabezpečenie kultúrnosti a
serióznosti portálu a príspevky, ktoré budú z akéhokoľvek objektívneho dôvodu
nevhodné, neuverejníme. Nevyhýbame sa ani žartom, vtipným nápadom či recesii. Ba
uvažujeme aj o špeciálnej rubrike pre autorov perpetua mobile, kvadratúry kruhu
a iných prejavov tvorivosti. Postupne by sa na portál mali dostať i texty, ktoré
tu budú zatiaľ prístupné verejnosti, kým sa vytvoria podmienky na ich knižné
vydanie.
Dnešný príhovor som začal úvahou o reklame preto, lebo aj keď je
celý projekt nekomerčný, nebudeme sa vyhýbať ani bezplatne uverejňovaným
informáciám, ktoré by naši mediálni puritáni považovali za reklamu. Podmienkou
bude, aby takéto informácie pomohli rozvoju slovenskej vedy, techniky a výskumu,
výmene informácií a plneniu úloh, ktoré náš projekt –nazvali sme ho Patria –
plní. Pre zaujímavosť, rátame s tým, že projekt sa postupne rozšíri aj do
ďalších médií, že bude pomáhať pri cielenom koordinovaní vedecko-technickej
propagandy a kladie si za cieľ aj vydávanie knižných publikácií,
popularizujúcich vedecké výsledky. To však nezávisí len od nás, no verím, že k
tomu dôjde. Dovtedy nám držte palce a zapojte sa do spoločného diela.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 2/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Milý priatelia, pod pracovným heslo Každý má nárok na Slnko sa naše
vydavateľstvo venuje aj hendikepovaným deťom. Po jednej takejto akcii vyšla v
tlači správa, z ktorej sa dalo vyčítať len to, že včerajšie podujatie pre deti
bolo vydarené. Až hysterické utajovanie čohokoľvek, čo by sa mohlo považovať za
reklamu a nie je zaplatené, vedie k takýmto nezmyslom s prakticky nulovou
informačnou hodnotou. Nechcem však dnes rozoberať túto tému, hoci by si
zaslúžila veľkú pozornosť, pretože nápadne pripomína Kocúrkovo. Chcem vám, milí
čitatelia a priaznivci viac povedať o projekte, ktorý sme s podporou Agentúry na
podporu výskumu a vývoja odštartovali koncom minulého roka a v januárovom Quarku
sme ho predstavili podrobnejšie. Takže už viete, že redakcia Quarku, jej
spolupracovníci, partneri a priaznivci dostali možnosť podieľať sa na
popularizácii vedy, vedeckých poznatkov a vedecko-technického rozvoja na
Slovensku, no i v zahraničí. Cieľom tohto snaženia je motivovať mládež a pomáhať
jej pri voľbe povolania, ale aj informovať domácu a zahraničnú verejnosť o
výsledkoch našich vedeckých pracovísk. Samozrejme, medzi tým je veľa ďalších,
pre spoločnosť potrebných a užitočných až existenčných aktivít. Aj preto sa
popularizácia a propagácia vedy dostala medzi priority spoločnosti aj na
Slovensku.
Čitatelia Quarku už zistili, že decembrové číslo vyšlo so
špeciálnou prílohou, ktorá vlastne rozširuje informačný priestor a umožňuje
poskytnúť čitateľom viac poznatkov. Okrem toho sa časopis bude dostávať aj na
tie miesta, kde ho doteraz nepoznali. Cieľom je rozšíriť okruh prijímateľov
vedecko-technických poznatkov a informovať ich, že môžu aktívne prispievať
nielen k formovaniu a tvorbe časopisu, ale že pribudlo nové médium, špeciálny
internetový portál e-quark.sk. Dlho sme uvažovali, ako tento portál nazvať.
Napokon sme sa rozhodli pre názov, ktorý je odvodený od jediného slovenského
celoštátneho a voľne distribuovaného média, teda Quarku, pretože chceme využiť
jeho vyše 14-ročné vychádzanie a imidž medzi laickou aj odbornou verejnosťou.
Malo by to pomôcť jeho rýchlemu a úspešnému štartu. Obidva Quarky – ten z
tlačiarne aj internetový – napokon majú spoločný cieľ a chcú synergickým efektom
dosiahnuť čím vyššiu účinnosť pri plnení svojho poslania. Zachovávame aj
elektronickú podobu časopisu Quark – www.quark.sk, no nový internetový portál chce využiť všetky
možnosti, ktoré internet poskytuje a uverejňovať oveľa viac, než by sa do
časopisu vmestilo. Chce sa podieľať aj na organizovaní študentských a
mládežníckych odborných aktivít, byť tribúnou na výmenu odborných stanovísk,
publikovať zaujímavé doktorandské a iné práce, diskusie aj polemiky, texty,
ktoré môžu poslúžiť iným... Je toho veľa a lepší obraz si urobíte, keď sa
pozriete na ponuku na webe. Koncipovali sme tento portál ako otvorený, čiže
chceme umožniť každému serióznemu záujemcovi určitú možnosť formou samoobsluhy
priamo vstupovať do stránok. Pamätali sme aj na zabezpečenie kultúrnosti a
serióznosti portálu a príspevky, ktoré budú z akéhokoľvek objektívneho dôvodu
nevhodné, neuverejníme. Nevyhýbame sa ani žartom, vtipným nápadom či recesii. Ba
uvažujeme aj o špeciálnej rubrike pre autorov perpetua mobile, kvadratúry kruhu
a iných prejavov tvorivosti. Postupne by sa na portál mali dostať i texty, ktoré
tu budú zatiaľ prístupné verejnosti, kým sa vytvoria podmienky na ich knižné
vydanie.
Dnešný príhovor som začal úvahou o reklame preto, lebo aj keď je
celý projekt nekomerčný, nebudeme sa vyhýbať ani bezplatne uverejňovaným
informáciám, ktoré by naši mediálni puritáni považovali za reklamu. Podmienkou
bude, aby takéto informácie pomohli rozvoju slovenskej vedy, techniky a výskumu,
výmene informácií a plneniu úloh, ktoré náš projekt –nazvali sme ho Patria –
plní. Pre zaujímavosť, rátame s tým, že projekt sa postupne rozšíri aj do
ďalších médií, že bude pomáhať pri cielenom koordinovaní vedecko-technickej
propagandy a kladie si za cieľ aj vydávanie knižných publikácií,
popularizujúcich vedecké výsledky. To však nezávisí len od nás, no verím, že k
tomu dôjde. Dovtedy nám držte palce a zapojte sa do spoločného diela.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 2/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Všetci sa musíme učiť
Pred časom prebehla médiami správa, že vláda zrušila rozhodnutie o povinnom absolvovaní počítačového vodičského preukazu pre štátnych úradníkov. V tom čase som si to tak nepripúšťal, ale po niekoľkých skúsenostiach – a určite nielen so štátnou správou – som začal meniť názor.
Navštívil som totiž jeden z veľkých nákupných domov, ktorý predáva tovar určený pre stavbu, bývanie a záhradu. Uznávam, že moja situácia bola pomerne komplikovaná. Dostal som totiž (ako registrovaný zákazník) kupón na 10-percentnú zľavu. Nuž čo, povedal som si, to treba fakt využiť. Zostavil som si doma celý zoznam potrebných vecí. A veru bolo toho dosť. Keď som to všetko položil na veľký nákupný vozík, ani ma spoza neho nebolo vidieť. A to veru nie som žiadny trpaslík... Hneď som mal pocit, že dnes bude problém. Neskôr sa ukázalo, že kameňom úrazu nie je ani tak objem tovaru, ako jeho zaplatenie. Mal som zrejme (ne)šťastie na novopečenú pracovníčku, ktorá mala s firemným informačným systémom zatiaľ skôr panenský vzťah. Síce bola mladá a pekná, ale v tej chvíli by som ocenil skôr šikovnosť a zručnosť. Ako obyčajne som sa dosť ponáhľal a v inak veľmi sympatickej predajni som plánoval zotrvať len minimum času. Bol piatok večer a chcel som byť už inde. Už pri prvom zadávaní znakov z klávesnice mi bolo jasné, že toto žiadny rýchlik nebude. Moje zákaznícke číslo nie je dlhé, ale minútka či dve pri tom ubehli ako voda. V očakávaní možných problémov som pred nákupom predložil kupón na zľavu a oznámil, že budem platiť hotovosťou a zvyšok doplatím platobnou kartou. Nastalo neskutočne dlhé vyhľadanie v databáze tovarových položiek, prerušované len telefonickým hot-line, počas ktorého si jednotlivé tovarové položky pracovníčka overovala so (zrejme oveľa skúsenejšou) kolegyňou. Medzitým sa za mnou vytvoril poriadne dlhý rad nakupujúcich, ktorí skúmali, či som príčinou ich zdržania ja alebo pokladníčka. Prekvapeným výrazom tváre som sa snažil všetkým rovnako postihnutým dať na vedomie, že to ja nie. Ja som v tom nevinne... Už vtedy som však tušil, že zlatý klinec programu ešte len príde. A stalo sa, stupňujúce sa údery bubna signalizovali, že všetok tovar je nablokovaný a pristupujeme k finále. Kupón na zľavu prešiel bez problémov, hotovosť tvoriacu asi tri štvrtiny celej platby som položil na pult a v ruke som držal ešte platobnú kartu. Pracovníčka prebrala peniaze a víťazoslávne zadala povel na tlač účtu. To bol krok, ktorý ma stál nasledujúcu hodinu. Po pár minútach totiž mne a početnej skupinke platenia chtivých zákazníkov oznámila, že počítač ju nechce pustiť ďalej a je zrejme pokazený. Ľudia v rade začali hľadať ďalšie možnosti na zaplatenie v inej časti budovy, len ja som ostával na svojej pozícii. V tej chvíli som bol bez peňazí, bez účtu a bez tovaru. Stále však zdravý, a ako sa hovorí, to je najdôležitejšie.
Telefonický hot-line sa po polhodine zmenil na osobné konzultačné služby. Mal som česť uvidieť na vlastné oči skúsenejšiu kolegyňu, ktorá, evidentne dokonale zohraná s informačným systémom, vyriešila situáciu – vložením hárka papiera do tlačiarne. Nezameniteľný zvuk ihličiek z tlačiarne zvestoval, že sa pravdepodobne stanem šťastným majiteľom nakúpeného tovaru – prirodzene, po doplatení zvyšku peňazí kartou. To skúsenejšia kolegyňa vyriešila bez mihnutia oka. Na dokreslenie celej pravdy musím povedať, že do tohto obchodu chodím často a rád a problémy takýchto rozmerov som už neskôr nezažil. Často sa však stane, že predávajúci nevie detailne poradiť pri nákupe, resp. nikoho ani nenájdete. Ale to je už osud súčasných veľkých obchodných centier. Mám však zopár skúseností so štátnou správou, keď sa mi tiež zdalo, že IT školenie by vôbec nebolo na škodu. Alebo aspoň predplatné nášho magazínu...
No v každom prípade vodičský preukaz na počítač pre štátnych úradníkov nebude povinný. Možno to vyriešia inak, azda by to v tejto forme stálo priveľa, do celého problému nevidím tak hlboko. Určite si však dám pozor na to, aká bude počítačová zručnosť na úradoch. S potešením som už privítal správu, že polícia zavedie nový počítačový systém. Prihlasovanie automobilu na polícii som totiž mal pripravené ako jednu z ďalších šteklivých tém na úvodník. Tak uvidíme, či celodenná dovolenka spojená s touto činnosťou už bude minulosťou.
Pár slov k predošlému číslu. Žiaľ, stalo sa, že viacerí z našich predplatiteľov nedostali januárové vydanie PC REVUE. Bolo to spôsobené problémami v distribučnej spoločnosti, ktorá nedopatrením zabudla na jednu z databáz. PC REVUE sme poslali každému z tejto databázy plus každému, kto sa nám ozval. Azda sa to už nebude opakovať, inak by sme museli prehodnotiť našu spoluprácu s distribučnou spoločnosťou. Februárové číslo je, dúfam, opäť zaujímavé. Máme jedinečné megatesty, nové technológie, vyhodnotenie testu internetového nákupu a pridali sme aj nový útvar vzdelávacích článkov (aj na základe spomínaných skúseností ). Zatiaľ ide o návody z oblasti softvéru a nový seriál o počítačoch pre začiatočníkov. Veríme, že sa vám to zapáči a v tom prípade tento formát rozšírime.
Príjemné čítanie februárového vydania nášho magazínu praje
Ondrej Macko
PC REVUE 2/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Pred časom prebehla médiami správa, že vláda zrušila rozhodnutie o povinnom absolvovaní počítačového vodičského preukazu pre štátnych úradníkov. V tom čase som si to tak nepripúšťal, ale po niekoľkých skúsenostiach – a určite nielen so štátnou správou – som začal meniť názor.
Navštívil som totiž jeden z veľkých nákupných domov, ktorý predáva tovar určený pre stavbu, bývanie a záhradu. Uznávam, že moja situácia bola pomerne komplikovaná. Dostal som totiž (ako registrovaný zákazník) kupón na 10-percentnú zľavu. Nuž čo, povedal som si, to treba fakt využiť. Zostavil som si doma celý zoznam potrebných vecí. A veru bolo toho dosť. Keď som to všetko položil na veľký nákupný vozík, ani ma spoza neho nebolo vidieť. A to veru nie som žiadny trpaslík... Hneď som mal pocit, že dnes bude problém. Neskôr sa ukázalo, že kameňom úrazu nie je ani tak objem tovaru, ako jeho zaplatenie. Mal som zrejme (ne)šťastie na novopečenú pracovníčku, ktorá mala s firemným informačným systémom zatiaľ skôr panenský vzťah. Síce bola mladá a pekná, ale v tej chvíli by som ocenil skôr šikovnosť a zručnosť. Ako obyčajne som sa dosť ponáhľal a v inak veľmi sympatickej predajni som plánoval zotrvať len minimum času. Bol piatok večer a chcel som byť už inde. Už pri prvom zadávaní znakov z klávesnice mi bolo jasné, že toto žiadny rýchlik nebude. Moje zákaznícke číslo nie je dlhé, ale minútka či dve pri tom ubehli ako voda. V očakávaní možných problémov som pred nákupom predložil kupón na zľavu a oznámil, že budem platiť hotovosťou a zvyšok doplatím platobnou kartou. Nastalo neskutočne dlhé vyhľadanie v databáze tovarových položiek, prerušované len telefonickým hot-line, počas ktorého si jednotlivé tovarové položky pracovníčka overovala so (zrejme oveľa skúsenejšou) kolegyňou. Medzitým sa za mnou vytvoril poriadne dlhý rad nakupujúcich, ktorí skúmali, či som príčinou ich zdržania ja alebo pokladníčka. Prekvapeným výrazom tváre som sa snažil všetkým rovnako postihnutým dať na vedomie, že to ja nie. Ja som v tom nevinne... Už vtedy som však tušil, že zlatý klinec programu ešte len príde. A stalo sa, stupňujúce sa údery bubna signalizovali, že všetok tovar je nablokovaný a pristupujeme k finále. Kupón na zľavu prešiel bez problémov, hotovosť tvoriacu asi tri štvrtiny celej platby som položil na pult a v ruke som držal ešte platobnú kartu. Pracovníčka prebrala peniaze a víťazoslávne zadala povel na tlač účtu. To bol krok, ktorý ma stál nasledujúcu hodinu. Po pár minútach totiž mne a početnej skupinke platenia chtivých zákazníkov oznámila, že počítač ju nechce pustiť ďalej a je zrejme pokazený. Ľudia v rade začali hľadať ďalšie možnosti na zaplatenie v inej časti budovy, len ja som ostával na svojej pozícii. V tej chvíli som bol bez peňazí, bez účtu a bez tovaru. Stále však zdravý, a ako sa hovorí, to je najdôležitejšie.
Telefonický hot-line sa po polhodine zmenil na osobné konzultačné služby. Mal som česť uvidieť na vlastné oči skúsenejšiu kolegyňu, ktorá, evidentne dokonale zohraná s informačným systémom, vyriešila situáciu – vložením hárka papiera do tlačiarne. Nezameniteľný zvuk ihličiek z tlačiarne zvestoval, že sa pravdepodobne stanem šťastným majiteľom nakúpeného tovaru – prirodzene, po doplatení zvyšku peňazí kartou. To skúsenejšia kolegyňa vyriešila bez mihnutia oka. Na dokreslenie celej pravdy musím povedať, že do tohto obchodu chodím často a rád a problémy takýchto rozmerov som už neskôr nezažil. Často sa však stane, že predávajúci nevie detailne poradiť pri nákupe, resp. nikoho ani nenájdete. Ale to je už osud súčasných veľkých obchodných centier. Mám však zopár skúseností so štátnou správou, keď sa mi tiež zdalo, že IT školenie by vôbec nebolo na škodu. Alebo aspoň predplatné nášho magazínu...
No v každom prípade vodičský preukaz na počítač pre štátnych úradníkov nebude povinný. Možno to vyriešia inak, azda by to v tejto forme stálo priveľa, do celého problému nevidím tak hlboko. Určite si však dám pozor na to, aká bude počítačová zručnosť na úradoch. S potešením som už privítal správu, že polícia zavedie nový počítačový systém. Prihlasovanie automobilu na polícii som totiž mal pripravené ako jednu z ďalších šteklivých tém na úvodník. Tak uvidíme, či celodenná dovolenka spojená s touto činnosťou už bude minulosťou.
Pár slov k predošlému číslu. Žiaľ, stalo sa, že viacerí z našich predplatiteľov nedostali januárové vydanie PC REVUE. Bolo to spôsobené problémami v distribučnej spoločnosti, ktorá nedopatrením zabudla na jednu z databáz. PC REVUE sme poslali každému z tejto databázy plus každému, kto sa nám ozval. Azda sa to už nebude opakovať, inak by sme museli prehodnotiť našu spoluprácu s distribučnou spoločnosťou. Februárové číslo je, dúfam, opäť zaujímavé. Máme jedinečné megatesty, nové technológie, vyhodnotenie testu internetového nákupu a pridali sme aj nový útvar vzdelávacích článkov (aj na základe spomínaných skúseností ). Zatiaľ ide o návody z oblasti softvéru a nový seriál o počítačoch pre začiatočníkov. Veríme, že sa vám to zapáči a v tom prípade tento formát rozšírime.
Príjemné čítanie februárového vydania nášho magazínu praje
Ondrej Macko
PC REVUE 2/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 1. januára 2007
QUARK
Vážení priatelia,
začíname spoločne nový rok, želám nám, aby bol dobrý a prajný. Po dňoch sviatkov
a voľna sa vráťme ku každodenným problémom.
Poslednú novembrovú sobotu
vysielala Česká televízia na prvom programe o ôsmej večer, teda v takzvanom
prajmtajme reláciu Česká hlava. Bolo to odovzdávanie cien vedcom, bádateľom,
výskumníkom, mladým aj starším. Výborne urobené, ušľachtilé podujatie. O päť dní
neskôr, v rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku 2006, o ktorom sme písali v
minulom čísle a pí¬šeme aj v tomto Quarku, bola podobná slávnosť v Moyzesovej
sále v Bratislave. Otázka pre insitných: Myslíte si, že verejnoprávna STV bola
prítomná?
To, že komerčné televízie zbierajú hlavne peniaze chápem, aj keď
mi je proti srsti, že to robia bez akýchkoľvek zábran. No to, že, prepytujem,
verejnoprávna TV – mimochodom zo zákona (!) nedisponuje elementárnou potrebou
napĺňať svoje poslanie, hraničí so zvyklosťami, ktoré by neprešli ani televíziám
v okolí dažďových pralesov. Veď aj naši vedci, výskumníci či bádatelia sú
súčasťou svetového spoločenstva a patrí im vďaka i uznanie. Posúvajú poznanie,
prinášajú ničím nezaplatiteľný pokrok. Je hanebné takto ich ignorovať a je našou
kultúrnou tragédiou, že médiá vynášajú na piedestály efektné, no absolútne
neefektívne brojlerové „hviezdy“ a skutočným hodnotám ukazujú chrbát. Je to aj
nebezpečné. Narúša to vekmi overené hodnoty spoločnosti, čo, ako vieme, viedlo
až k rozpadu civilizácií. žiaľ, me¬diálna genocída nielen vedeckej komunity, ale
aj ďalších, najmä duchovné hodnoty tvoriacich osobností, naberá čoraz väčšiu
razanciu. Treba to zastaviť, kým nie je neskoro. Ako? Spoločnosť na to má
nástroje, žiaľ, nevyužíva ich.
Dnes sa však chcem venovať vedcom, z trochu
iného hľadiska. Rád by som naznačil, ako sa dokážeme neraz skryť za autority a
manipulovať s ich poznatkami, ako dokážeme prekrúcať fakty, cielene znevažovať
prácu vedcov a žonglovať s výsledkami bádania. Kedysi sa propagovala priam
zdravotná potreba zjesť aspoň jedno vajce denne. Vraj, to kážu výskumy. Potom sa
konzumovanie vajíčok striktne zakazovalo. Tiež na vedeckom základe. Zaujímavá
bola aj odporúčaná konzumácia jedlých olejov, bravčovú masť stotožňovali s
nebezpečným jedom. Prišiel však nový „výskum“, ktorý dal i masti šancu. Podobne
aj kravskému maslu a rastlinným tukom, konzumácii mlieka, atď atď. Prípadov
účelových interpretácií je viac než dosť. Pozoruhodne rýchlo dokážeme uveriť
nezmyslom. Napríklad, takzvané výživové doplnky. Tento umne zašifrovaný názov
pre voľne prístupné a zväčša drahé „lieky“, predstavuje ich jedinú
akceptovateľnú vlastnosť – neublížia. Pokojne ignorujeme hlasy skutoč¬ných
odborníkov-vedcov a výskumníkov. Radšej prijmeme lacné argumenty masívnej
reklamy a ignorujeme postoje odborných lekárov. Komická a totálne
nekvalifikovaná interpretácia výskumu v médiách odznela pri diskusii o maximálne
povolenej rýchlosti v uzavretých osadách, o ktorej sa teraz dosť hovorí.
Štatisticky vyhodnocovali, koľko kolízií sa stalo pri dnešnej hranici 60 km/h a
ako sa počet nehôd znižoval s poklesom rýchlosti. Pri rýchlosti tuším 5 km/h to
bolo len nepatrné percento. Chýbal mi preto už iba jeden, a pritom logický údaj
pri nulovej rýchlosti nebude dochádzať k žiadnym nehodám.
Ako vidno, ľudí
možno ohlupovať aj manipuláciou, prekrúcaním a účelovou interpretáciou
serióznych výskumov. Na nás záleží, ako na to budeme reagovať a čomu dáme
prednosť.
S vierou, že rok s magickou sedmičkou na konci v tomto aspoň niečo
zmení
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
začíname spoločne nový rok, želám nám, aby bol dobrý a prajný. Po dňoch sviatkov
a voľna sa vráťme ku každodenným problémom.
Poslednú novembrovú sobotu
vysielala Česká televízia na prvom programe o ôsmej večer, teda v takzvanom
prajmtajme reláciu Česká hlava. Bolo to odovzdávanie cien vedcom, bádateľom,
výskumníkom, mladým aj starším. Výborne urobené, ušľachtilé podujatie. O päť dní
neskôr, v rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku 2006, o ktorom sme písali v
minulom čísle a pí¬šeme aj v tomto Quarku, bola podobná slávnosť v Moyzesovej
sále v Bratislave. Otázka pre insitných: Myslíte si, že verejnoprávna STV bola
prítomná?
To, že komerčné televízie zbierajú hlavne peniaze chápem, aj keď
mi je proti srsti, že to robia bez akýchkoľvek zábran. No to, že, prepytujem,
verejnoprávna TV – mimochodom zo zákona (!) nedisponuje elementárnou potrebou
napĺňať svoje poslanie, hraničí so zvyklosťami, ktoré by neprešli ani televíziám
v okolí dažďových pralesov. Veď aj naši vedci, výskumníci či bádatelia sú
súčasťou svetového spoločenstva a patrí im vďaka i uznanie. Posúvajú poznanie,
prinášajú ničím nezaplatiteľný pokrok. Je hanebné takto ich ignorovať a je našou
kultúrnou tragédiou, že médiá vynášajú na piedestály efektné, no absolútne
neefektívne brojlerové „hviezdy“ a skutočným hodnotám ukazujú chrbát. Je to aj
nebezpečné. Narúša to vekmi overené hodnoty spoločnosti, čo, ako vieme, viedlo
až k rozpadu civilizácií. žiaľ, me¬diálna genocída nielen vedeckej komunity, ale
aj ďalších, najmä duchovné hodnoty tvoriacich osobností, naberá čoraz väčšiu
razanciu. Treba to zastaviť, kým nie je neskoro. Ako? Spoločnosť na to má
nástroje, žiaľ, nevyužíva ich.
Dnes sa však chcem venovať vedcom, z trochu
iného hľadiska. Rád by som naznačil, ako sa dokážeme neraz skryť za autority a
manipulovať s ich poznatkami, ako dokážeme prekrúcať fakty, cielene znevažovať
prácu vedcov a žonglovať s výsledkami bádania. Kedysi sa propagovala priam
zdravotná potreba zjesť aspoň jedno vajce denne. Vraj, to kážu výskumy. Potom sa
konzumovanie vajíčok striktne zakazovalo. Tiež na vedeckom základe. Zaujímavá
bola aj odporúčaná konzumácia jedlých olejov, bravčovú masť stotožňovali s
nebezpečným jedom. Prišiel však nový „výskum“, ktorý dal i masti šancu. Podobne
aj kravskému maslu a rastlinným tukom, konzumácii mlieka, atď atď. Prípadov
účelových interpretácií je viac než dosť. Pozoruhodne rýchlo dokážeme uveriť
nezmyslom. Napríklad, takzvané výživové doplnky. Tento umne zašifrovaný názov
pre voľne prístupné a zväčša drahé „lieky“, predstavuje ich jedinú
akceptovateľnú vlastnosť – neublížia. Pokojne ignorujeme hlasy skutoč¬ných
odborníkov-vedcov a výskumníkov. Radšej prijmeme lacné argumenty masívnej
reklamy a ignorujeme postoje odborných lekárov. Komická a totálne
nekvalifikovaná interpretácia výskumu v médiách odznela pri diskusii o maximálne
povolenej rýchlosti v uzavretých osadách, o ktorej sa teraz dosť hovorí.
Štatisticky vyhodnocovali, koľko kolízií sa stalo pri dnešnej hranici 60 km/h a
ako sa počet nehôd znižoval s poklesom rýchlosti. Pri rýchlosti tuším 5 km/h to
bolo len nepatrné percento. Chýbal mi preto už iba jeden, a pritom logický údaj
pri nulovej rýchlosti nebude dochádzať k žiadnym nehodám.
Ako vidno, ľudí
možno ohlupovať aj manipuláciou, prekrúcaním a účelovou interpretáciou
serióznych výskumov. Na nás záleží, ako na to budeme reagovať a čomu dáme
prednosť.
S vierou, že rok s magickou sedmičkou na konci v tomto aspoň niečo
zmení
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Do nového roka s predsavzatím
Tak a máme tu nový rok! Všimli ste si, ako sa všetko naokolo zrýchľuje? Ja osobne mám už dlhšie pocit, že kalendárny rok sa nejako potajme skracuje. Mimoriadne rýchlo prebehnú hlavne víkendy. :( V rámci roka stále vnímam, že prichádza jar, potom leto, ale už jeseň a zima mi tak trochu splývajú do jedného vskutku hektického obdobia. S blížiacim sa koncom roka pribúdajú povinnosti asi každému. Treba stihnúť všetko, čo sme si počas roka naplánovali. V našom prípade na konci roka pripravujeme edičný plán na nastávajúci rok, stretávame sa s partnermi, aby sme pre vás zabezpečili prísun najčerstvejších noviniek a dokázali byť maximálne aktuálni. Minulý rok sme po skúsenostiach z predchádzajúceho obdobia začali takúto prípravu už v septembri. A stihli sme navštíviť viacerých dodávateľov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Osobná návšteva je predsa len iná forma komunikácie, možno ňou dosiahnuť lepšie výsledky ako pomocou dnes najčastejšej používanej elektronickej komunikácie. Pri stretnutí zoči-voči sa toho povie viac. Keď sa chce, nájde sa riešenie na každý problém, aj ten, čo sa ťahá už mesiace.
Začiatok roka sa spája s predsavzatiami do budúceho obdobia. Osobne som to už dávno vzdal, lebo viacero takýchto prísľubov sa u mňa ďaleko nedostalo. Teraz to však urobím – a bude to verejný prísľub. Z minulého roka ostala nevypočutá jedna požiadavka čitateľov, ktorá bola vznesená na našu redakciu z viacerých strán, najčastejšie cez našu webovú stránku. Išlo o to, že by ste chceli vedieť viac o tom, ako sa vlastne PC REVUE pripravuje, kto a čo vlastne u nás robí a čo v skutočnosti treba vykonať prv, než sa vám do ruky dostanete magazín s naleštenou obálkou. Popravde, niečo také som si počas minulého roka pripravoval, ale nebolo to veľmi zverejniteľné. Podľa mňa to bolo trochu málo napínavé na to, aby z toho vznikol dobre hodnotený článok. Ale keď už urobím verejný prísľub, musím sa riadne pousilovať. Pravdepodobne v lete sa teda dozviete, ako to u nás chodí. A aby sme neostali len pri sľuboch, na tohtomesačnej fotografii už vidíte veľkú časť osadenstva redakcie magazínov PC REVUE, DiGi REVUE, INFOWARE, ako i spravodajského servera IT NEWS. Nie sú tam, prirodzene, všetci, zladiť pracovné povinnosti rôznych ľudí takéhoto (čo do veľkosti už dospelého) kolektívu je prakticky nemožné. Chýbajú tam hlavne niektorí externí redaktori, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť všetkých našich médií.
A čo by som si želal v tomto roku? Prirodzene zdravie a šťastie. Bez týchto hodnôt je to v živote trochu ťažšie. Uvedomujem si to tým viac, čím som starší. Ale chcel by som, aby sme mali všetci viac času, možno dlhší deň... :) Pokiaľ má totiž dnes niekto zodpovedné zamestnanie, práca mu zaberie väčšinu dňa, 24 hodín je nejako málo. A 25 hodín má len jeden deň v roku, navyše má svoju hodinu len „požičanú“ z inej časti roka. Z praktických želaní by som asi chcel posunutý pracovný čas v menších špecializovaných obchodoch. Zdá sa mi totiž, ako keby obchodníci mimo siete hypermarketov a veľkých predajných centier boli otvorení hlavne pre nezamestnaných – mať otvorené medzi 9. a 17. hodinou mne osobne nijako nevyhovuje. Čudujem sa takýmto obchodníkom, že majú obrovské predajné siete a ich januárové výpredaje v zuboch. Veď môžu urobiť to isté, ale je možné, že do toho nevidím dosť hlboko... :)
Ešte pár slov k januárovému číslu. Reagujeme na príchod nového operačného systému, v utajení sme urobili jedinečný test s nakupovaním v slovenských internetových obchodoch, reagujeme vlastným testom na prednedávnom publikované porovnávanie internetového pripojenia dvoch mobilných operátorov. Odhŕňame oponu budúcnosti a ukazujeme, ako bude vyzerať počítač v tomto i nasledujúcich rokoch. Aj v januári máme megatesty i netradičné testy, súčasťou nášho magazínu je DVD médium. Takto to bude v celom roku 2007. Aj v tomto čísle vidíte, že vaše želania týkajúce sa tém, o ktorých máme písať, nekončia v koši. Práve naopak, takmer každú máme zaradenú v edičnom pláne na tento rok. Chceme byť aktuálni, prinášať vám prehľadné testy, čitateľnú pridanú hodnotu v recenziách, článkoch detailne vysvetľujúcich nejakú činnosť a hodnotný obsah na DVD médiu. Ako sa ukazuje, máte veľmi radi súťaže. Okrem toho, že stále prebieha naša megasúťaž o super ceny v hodnote vyše milióna korún, sme v januárovom čísle pripravili špeciálne súťaže. Vyhrať môžete 20 kusov 3,5-palcových pevných diskov IDE značky Hitachi, satelitný navigačný systém Garmin Mobile 10 a hodnotný softvér. A prekvapenie na záver – s magazínom PC REVUE môžete vyhrať navigáciu GPS odteraz každý mesiac počas celého roka 2007. No a teraz to nekúpte... :)
Veľa zdravia, pokoja, šťastia a lásky v roku 2007 vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 1/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a máme tu nový rok! Všimli ste si, ako sa všetko naokolo zrýchľuje? Ja osobne mám už dlhšie pocit, že kalendárny rok sa nejako potajme skracuje. Mimoriadne rýchlo prebehnú hlavne víkendy. :( V rámci roka stále vnímam, že prichádza jar, potom leto, ale už jeseň a zima mi tak trochu splývajú do jedného vskutku hektického obdobia. S blížiacim sa koncom roka pribúdajú povinnosti asi každému. Treba stihnúť všetko, čo sme si počas roka naplánovali. V našom prípade na konci roka pripravujeme edičný plán na nastávajúci rok, stretávame sa s partnermi, aby sme pre vás zabezpečili prísun najčerstvejších noviniek a dokázali byť maximálne aktuálni. Minulý rok sme po skúsenostiach z predchádzajúceho obdobia začali takúto prípravu už v septembri. A stihli sme navštíviť viacerých dodávateľov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Osobná návšteva je predsa len iná forma komunikácie, možno ňou dosiahnuť lepšie výsledky ako pomocou dnes najčastejšej používanej elektronickej komunikácie. Pri stretnutí zoči-voči sa toho povie viac. Keď sa chce, nájde sa riešenie na každý problém, aj ten, čo sa ťahá už mesiace.
Začiatok roka sa spája s predsavzatiami do budúceho obdobia. Osobne som to už dávno vzdal, lebo viacero takýchto prísľubov sa u mňa ďaleko nedostalo. Teraz to však urobím – a bude to verejný prísľub. Z minulého roka ostala nevypočutá jedna požiadavka čitateľov, ktorá bola vznesená na našu redakciu z viacerých strán, najčastejšie cez našu webovú stránku. Išlo o to, že by ste chceli vedieť viac o tom, ako sa vlastne PC REVUE pripravuje, kto a čo vlastne u nás robí a čo v skutočnosti treba vykonať prv, než sa vám do ruky dostanete magazín s naleštenou obálkou. Popravde, niečo také som si počas minulého roka pripravoval, ale nebolo to veľmi zverejniteľné. Podľa mňa to bolo trochu málo napínavé na to, aby z toho vznikol dobre hodnotený článok. Ale keď už urobím verejný prísľub, musím sa riadne pousilovať. Pravdepodobne v lete sa teda dozviete, ako to u nás chodí. A aby sme neostali len pri sľuboch, na tohtomesačnej fotografii už vidíte veľkú časť osadenstva redakcie magazínov PC REVUE, DiGi REVUE, INFOWARE, ako i spravodajského servera IT NEWS. Nie sú tam, prirodzene, všetci, zladiť pracovné povinnosti rôznych ľudí takéhoto (čo do veľkosti už dospelého) kolektívu je prakticky nemožné. Chýbajú tam hlavne niektorí externí redaktori, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť všetkých našich médií.
A čo by som si želal v tomto roku? Prirodzene zdravie a šťastie. Bez týchto hodnôt je to v živote trochu ťažšie. Uvedomujem si to tým viac, čím som starší. Ale chcel by som, aby sme mali všetci viac času, možno dlhší deň... :) Pokiaľ má totiž dnes niekto zodpovedné zamestnanie, práca mu zaberie väčšinu dňa, 24 hodín je nejako málo. A 25 hodín má len jeden deň v roku, navyše má svoju hodinu len „požičanú“ z inej časti roka. Z praktických želaní by som asi chcel posunutý pracovný čas v menších špecializovaných obchodoch. Zdá sa mi totiž, ako keby obchodníci mimo siete hypermarketov a veľkých predajných centier boli otvorení hlavne pre nezamestnaných – mať otvorené medzi 9. a 17. hodinou mne osobne nijako nevyhovuje. Čudujem sa takýmto obchodníkom, že majú obrovské predajné siete a ich januárové výpredaje v zuboch. Veď môžu urobiť to isté, ale je možné, že do toho nevidím dosť hlboko... :)
Ešte pár slov k januárovému číslu. Reagujeme na príchod nového operačného systému, v utajení sme urobili jedinečný test s nakupovaním v slovenských internetových obchodoch, reagujeme vlastným testom na prednedávnom publikované porovnávanie internetového pripojenia dvoch mobilných operátorov. Odhŕňame oponu budúcnosti a ukazujeme, ako bude vyzerať počítač v tomto i nasledujúcich rokoch. Aj v januári máme megatesty i netradičné testy, súčasťou nášho magazínu je DVD médium. Takto to bude v celom roku 2007. Aj v tomto čísle vidíte, že vaše želania týkajúce sa tém, o ktorých máme písať, nekončia v koši. Práve naopak, takmer každú máme zaradenú v edičnom pláne na tento rok. Chceme byť aktuálni, prinášať vám prehľadné testy, čitateľnú pridanú hodnotu v recenziách, článkoch detailne vysvetľujúcich nejakú činnosť a hodnotný obsah na DVD médiu. Ako sa ukazuje, máte veľmi radi súťaže. Okrem toho, že stále prebieha naša megasúťaž o super ceny v hodnote vyše milióna korún, sme v januárovom čísle pripravili špeciálne súťaže. Vyhrať môžete 20 kusov 3,5-palcových pevných diskov IDE značky Hitachi, satelitný navigačný systém Garmin Mobile 10 a hodnotný softvér. A prekvapenie na záver – s magazínom PC REVUE môžete vyhrať navigáciu GPS odteraz každý mesiac počas celého roka 2007. No a teraz to nekúpte... :)
Veľa zdravia, pokoja, šťastia a lásky v roku 2007 vám želá
Ondrej Macko
PC REVUE 1/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Nekúpite digitálky?
Je mnoho pracovných pozícií, na ktoré nemám bunky, a jedným z nich je povolanie obchodníka. Asi by som nedokázal presviedčať zákazníkov o super vlastnostiach nejakého produktu, o ktorom by som bol navyše sám presvedčený, že nie je až taký super. Takisto veľmi neobľubujem naťahovanie sa o cene. Buď je hodnota daného produktu primeraná jeho úžitkovým vlastnostiam, alebo nie. A takéto zjednávanie sa, kde treba byť trochu aj hercom a psychológom, veľmi nemusím. Raz dávno ma jedna kamarátka na dovolenke niekde zahraničí poprosila, aby som jej pomohol zjednať cenu starožitného medeného čajníka na arabskom blšom trhu. Tak som síce nechtiac, ale nakoniec predsa len súhlasil a išiel som do toho. Obchodník povedal prvú sumu 700 (tuším drachiem), ja 20, on zišiel na 600, ja som pridal na 25 a takto sme postupne iterovali k finálnej cene. Počerný chlapík omotaný v turbane to celé sprevádzal, samozrejme, emotívnym obrazovým aj zvukovým výstupom, bedákal, ako ide pod cenu a že deti nebudú mať čo jesť atď., veď to poznáte. Nakoniec to kamarátka nevydržala s nervami a prebila moju poslednú ponuku dvakrát vyššou cenou.. Zbalili sme čajník, vypadli z krámu a opustili nechápajúceho chlapíka. Tomu sa hovorí obchodníci...
Ďalší problém, pre ktorý asi nikdy nebudem obchodníkom, sú vrtochy (niektorých) podnikových zákazníkov. To už, samozrejme, nie sú kupci na blšom trhu a nejde o čajníky, ale o biznis za desiatky a stovky miliónov korún. A tí (niektorí), vedomí si svojej pozície, ju aj patrične využívajú. Nemyslím finančné provízie z realizovaného biznisu, to je samostatná kapitola... Skôr ide o také „malé“ ľudské rozmary. Zažil som napríklad situáciu, ako kamarátovi na nejakej párty večer zazvonil mobil a zákazník ho požiadal, že potrebuje odviesť na letisko. Kamarát zaťal zuby, zrazil opätky a vyštartoval. Alebo na jednej konferencii v zahraničí istý dosť nepríjemný zákazník nebol ani na jednej odbornej prednáške, ale hostiteľa, zástupcu dodávateľa, nútil, aby s ním prebrázdil všetky nočné podniky a platil aj dievčatá... Samozrejme, toto sú extrémne výnimky.
Ako sa hovorí, dobrý obchodník predá aj Eskimákom chladničku. A keď ešte pritom využije mocné nástroje marketingu, ako je reklama, zákazník nemá šancu. Ozaj, z čoho pochádza koreň slova reklama? Že by zo slova klamať? Známe sú pokusy s podprahovým vnímaním, keď sa do hudby alebo videa nastrihali reklamné segmenty zvuku a obrazu, ktoré boli také krátke, že boli pod limitom reálneho zmyslového vnímania, ale podvedomie ich registrovalo a reagovalo. Prvý príklad je ešte zo začiatku minulého storočia, keď sa do amerických pesničiek vkladali krátke odkazy, aby sa mladí muži hlásili na vojnu. Alebo do filmov v kinách sa vkladali obrázky horúceho slnka, púšte a spotenej tváre, čo malo za následok rapídny nárast predaja zmrzliny a chladenej limonády cez prestávku...
Otázka je, či sa vôbec treba uchyľovať k technikám podprahového vnímania, keď ľudia podľahnú aj bežnej, takto neupravenej reklame. Stačí, ak je dostatočne atraktívna ponuka opakovaná primerane dlho, a ľudia chtiac či nechtiac podľahnú. A kupujú si veci, ktoré vôbec nepotrebujú a zbytočne sa im doma hromadia.
Pamätám si na kľúčové vystúpenie prezidenta istej firmy na jednej zákazníckej konferencii v zahraničí. Napriek tomu, že to bola odborná technologická konferencia, vystúpenie daného rečníka skôr pripomínalo prisviedčaciu kampaň nejakej náboženskej sekty. V pozadí sa na obrovskom širokouhlom plátne premietali letiace oblaky, svetlá zhasnuté a jediné bodové svetlo bolo zamerané na rečníka, ktorý so sugestívnymi medzerami medzi vetami púšťal pomalým hlbokým hlasom na poslucháčov ťažkotonážne reklamné odkazy: „Dôverujte nám, ide nám o vaše záujmy, máme spoločnú budúcnosť...“ Až som čakal, kedy zozadu vystúpi čierny gospelový chór vo fialových habitoch až po zem a začne spievať Hallelluja a k východom sa postavia hostesky s prihláškami do sekty...
To bolo trochu odľahčené a uznávam, že byť dobrým obchodníkom je umenie, ktoré vyžaduje rôzne schopnosti aj z oblasti psychológie, taktiky, herectva atď.
Ozaj, aby som nezabudol! Nekúpite digitálky?
PC REVUE 1/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Je mnoho pracovných pozícií, na ktoré nemám bunky, a jedným z nich je povolanie obchodníka. Asi by som nedokázal presviedčať zákazníkov o super vlastnostiach nejakého produktu, o ktorom by som bol navyše sám presvedčený, že nie je až taký super. Takisto veľmi neobľubujem naťahovanie sa o cene. Buď je hodnota daného produktu primeraná jeho úžitkovým vlastnostiam, alebo nie. A takéto zjednávanie sa, kde treba byť trochu aj hercom a psychológom, veľmi nemusím. Raz dávno ma jedna kamarátka na dovolenke niekde zahraničí poprosila, aby som jej pomohol zjednať cenu starožitného medeného čajníka na arabskom blšom trhu. Tak som síce nechtiac, ale nakoniec predsa len súhlasil a išiel som do toho. Obchodník povedal prvú sumu 700 (tuším drachiem), ja 20, on zišiel na 600, ja som pridal na 25 a takto sme postupne iterovali k finálnej cene. Počerný chlapík omotaný v turbane to celé sprevádzal, samozrejme, emotívnym obrazovým aj zvukovým výstupom, bedákal, ako ide pod cenu a že deti nebudú mať čo jesť atď., veď to poznáte. Nakoniec to kamarátka nevydržala s nervami a prebila moju poslednú ponuku dvakrát vyššou cenou.. Zbalili sme čajník, vypadli z krámu a opustili nechápajúceho chlapíka. Tomu sa hovorí obchodníci...
Ďalší problém, pre ktorý asi nikdy nebudem obchodníkom, sú vrtochy (niektorých) podnikových zákazníkov. To už, samozrejme, nie sú kupci na blšom trhu a nejde o čajníky, ale o biznis za desiatky a stovky miliónov korún. A tí (niektorí), vedomí si svojej pozície, ju aj patrične využívajú. Nemyslím finančné provízie z realizovaného biznisu, to je samostatná kapitola... Skôr ide o také „malé“ ľudské rozmary. Zažil som napríklad situáciu, ako kamarátovi na nejakej párty večer zazvonil mobil a zákazník ho požiadal, že potrebuje odviesť na letisko. Kamarát zaťal zuby, zrazil opätky a vyštartoval. Alebo na jednej konferencii v zahraničí istý dosť nepríjemný zákazník nebol ani na jednej odbornej prednáške, ale hostiteľa, zástupcu dodávateľa, nútil, aby s ním prebrázdil všetky nočné podniky a platil aj dievčatá... Samozrejme, toto sú extrémne výnimky.
Ako sa hovorí, dobrý obchodník predá aj Eskimákom chladničku. A keď ešte pritom využije mocné nástroje marketingu, ako je reklama, zákazník nemá šancu. Ozaj, z čoho pochádza koreň slova reklama? Že by zo slova klamať? Známe sú pokusy s podprahovým vnímaním, keď sa do hudby alebo videa nastrihali reklamné segmenty zvuku a obrazu, ktoré boli také krátke, že boli pod limitom reálneho zmyslového vnímania, ale podvedomie ich registrovalo a reagovalo. Prvý príklad je ešte zo začiatku minulého storočia, keď sa do amerických pesničiek vkladali krátke odkazy, aby sa mladí muži hlásili na vojnu. Alebo do filmov v kinách sa vkladali obrázky horúceho slnka, púšte a spotenej tváre, čo malo za následok rapídny nárast predaja zmrzliny a chladenej limonády cez prestávku...
Otázka je, či sa vôbec treba uchyľovať k technikám podprahového vnímania, keď ľudia podľahnú aj bežnej, takto neupravenej reklame. Stačí, ak je dostatočne atraktívna ponuka opakovaná primerane dlho, a ľudia chtiac či nechtiac podľahnú. A kupujú si veci, ktoré vôbec nepotrebujú a zbytočne sa im doma hromadia.
Pamätám si na kľúčové vystúpenie prezidenta istej firmy na jednej zákazníckej konferencii v zahraničí. Napriek tomu, že to bola odborná technologická konferencia, vystúpenie daného rečníka skôr pripomínalo prisviedčaciu kampaň nejakej náboženskej sekty. V pozadí sa na obrovskom širokouhlom plátne premietali letiace oblaky, svetlá zhasnuté a jediné bodové svetlo bolo zamerané na rečníka, ktorý so sugestívnymi medzerami medzi vetami púšťal pomalým hlbokým hlasom na poslucháčov ťažkotonážne reklamné odkazy: „Dôverujte nám, ide nám o vaše záujmy, máme spoločnú budúcnosť...“ Až som čakal, kedy zozadu vystúpi čierny gospelový chór vo fialových habitoch až po zem a začne spievať Hallelluja a k východom sa postavia hostesky s prihláškami do sekty...
To bolo trochu odľahčené a uznávam, že byť dobrým obchodníkom je umenie, ktoré vyžaduje rôzne schopnosti aj z oblasti psychológie, taktiky, herectva atď.
Ozaj, aby som nezabudol! Nekúpite digitálky?
PC REVUE 1/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 1. decembra 2006
QUARK
Milí priatelia,
ako aktívny používateľ informačných technológií sa občas
dostávam do konfrontácie s vlastným názorom. Skoro ako v tom bradatom vtipe: Mám
názor, ale nesúhlasím s ním. Je to nepríjemné, lebo v takejto situácii sa len
veľmi ťažko hľadá optimálny postoj. Digitálna technika, prenos a spracovanie
digitalizovaných informácií zmenili redakčné práce vo vydavateľstvách. Kým
všetko funguje, je to výborné. No keď sa vám zosype počítač, sieť, keď nejde
server a objavíte, čo všetko ešte môže nefungovať, musíte sa nostalgicky vrátiť
do obdobia pred 10 – 15 rokmi, keď už bolo síce všeličo na svete, ale prax bola
stará, no spoľahlivá. Minule v našom vydavateľstve odišlo tuším všetko, čo mohlo
a vyzeralo to, akoby zainteresovaným vyvraždili rodiny. Vládla nervozita, stres
sa menil skokom, kolegovia mlčky pili kávu a zasnene sa pozerali von oknom.
Termíny sa nemilosrdne blížili... Niekde je chyba, uvedomujem si čoraz viac,
táto ľahučko zraniteľná technológia nás raz môže položiť na lopatky alebo
pripraviť o rozum. Treba niečo robiť. Zrejme to nie je ojedinelý názor, lebo
práve uprostred podobnej úvahy som dostal od veľmi blízkeho priateľa vyhlásenie,
že nechce žiť v treťom tisícročí. Akoby cítil, s čím zápasím. Napokon, posúďte
sami:
1. Pokúšam sa dať svoje heslo už aj na mikrovlnku.
2. Pýtam sa
kolegov pri vedľajšom stole mejlom, či majú chuť ísť na pivo a oni mi mejlom
odpovedia O.K. Daj mi ešte päť minút...
3. Mám 15 rozličných telefónnych
čísel, aby som sa dovolal svojej trojčlennej rodine.
4. Denne v práci hovorím
s ľuďmi z iného kontinentu, ale s mojím susedom som sa tohto roku ešte
neporozprával.
5. Dôvod, prečo strácam kontakt s mojimi priateľmi je ten, že
poznám ich mejlové adresy.
6. Nepoznám ceny za poštové známky.
7. Väčšinu
vtipov, ktoré poznám, som čítal v mejloch.
8. Čítam si tento článok a stále
prikyvujem.
Toľko došlá pošta a ja by som ešte dopísal:
A. Kupujem
nový softvér, lebo ho chce nový hardvér. A naopak.
B. Mám stále viac softvéru
a stále menej času používať ho.
C. Používam päť rozličných softvérov na tie
isté činnosti, v každom je dobré niečo iné, no ani jeden nie je dobrý
celý.
D. Aj keď neverím na paranormálne javy, v IT verím, že sa môže stať aj
to, čo sa stať nemôže.
E. atď.
Ale vážne (hoci aj to predchádzajúce
tak bolo myslené), chaotický vývoj v IT má jediný cieľ – rast ziskov a nie
uspokojovanie našich potrieb. Nemalo by to byť v humánnej spoločnosti
naopak?
Váš
Eduard Drobný
ktorý všetkým želá pekné Vianoce a úspešný nový rok.
QUARK 12/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
ako aktívny používateľ informačných technológií sa občas
dostávam do konfrontácie s vlastným názorom. Skoro ako v tom bradatom vtipe: Mám
názor, ale nesúhlasím s ním. Je to nepríjemné, lebo v takejto situácii sa len
veľmi ťažko hľadá optimálny postoj. Digitálna technika, prenos a spracovanie
digitalizovaných informácií zmenili redakčné práce vo vydavateľstvách. Kým
všetko funguje, je to výborné. No keď sa vám zosype počítač, sieť, keď nejde
server a objavíte, čo všetko ešte môže nefungovať, musíte sa nostalgicky vrátiť
do obdobia pred 10 – 15 rokmi, keď už bolo síce všeličo na svete, ale prax bola
stará, no spoľahlivá. Minule v našom vydavateľstve odišlo tuším všetko, čo mohlo
a vyzeralo to, akoby zainteresovaným vyvraždili rodiny. Vládla nervozita, stres
sa menil skokom, kolegovia mlčky pili kávu a zasnene sa pozerali von oknom.
Termíny sa nemilosrdne blížili... Niekde je chyba, uvedomujem si čoraz viac,
táto ľahučko zraniteľná technológia nás raz môže položiť na lopatky alebo
pripraviť o rozum. Treba niečo robiť. Zrejme to nie je ojedinelý názor, lebo
práve uprostred podobnej úvahy som dostal od veľmi blízkeho priateľa vyhlásenie,
že nechce žiť v treťom tisícročí. Akoby cítil, s čím zápasím. Napokon, posúďte
sami:
1. Pokúšam sa dať svoje heslo už aj na mikrovlnku.
2. Pýtam sa
kolegov pri vedľajšom stole mejlom, či majú chuť ísť na pivo a oni mi mejlom
odpovedia O.K. Daj mi ešte päť minút...
3. Mám 15 rozličných telefónnych
čísel, aby som sa dovolal svojej trojčlennej rodine.
4. Denne v práci hovorím
s ľuďmi z iného kontinentu, ale s mojím susedom som sa tohto roku ešte
neporozprával.
5. Dôvod, prečo strácam kontakt s mojimi priateľmi je ten, že
poznám ich mejlové adresy.
6. Nepoznám ceny za poštové známky.
7. Väčšinu
vtipov, ktoré poznám, som čítal v mejloch.
8. Čítam si tento článok a stále
prikyvujem.
Toľko došlá pošta a ja by som ešte dopísal:
A. Kupujem
nový softvér, lebo ho chce nový hardvér. A naopak.
B. Mám stále viac softvéru
a stále menej času používať ho.
C. Používam päť rozličných softvérov na tie
isté činnosti, v každom je dobré niečo iné, no ani jeden nie je dobrý
celý.
D. Aj keď neverím na paranormálne javy, v IT verím, že sa môže stať aj
to, čo sa stať nemôže.
E. atď.
Ale vážne (hoci aj to predchádzajúce
tak bolo myslené), chaotický vývoj v IT má jediný cieľ – rast ziskov a nie
uspokojovanie našich potrieb. Nemalo by to byť v humánnej spoločnosti
naopak?
Váš
Eduard Drobný
ktorý všetkým želá pekné Vianoce a úspešný nový rok.
QUARK 12/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Urobme dobrý skutok!
Tak a je to tu, Vianoce už klopú na dvere. Popravde, ani som sa veľmi nestačil spamätať zo začiatku roka a je tu opäť to zvláštne obdobie. Vydávanie mesačníka jednoducho znamená pripraviť kvalitný obsah na každý mesiac, a to aj v tzv. uhorkovej sezóne (tento rok bola nejaká? ).
Koniec roka je čas na určité bilancovanie, pohľad späť, aby sme sa uistili o správnosti cesty vpred. Rok 2006 bol pre náš magazín veľmi úspešný. Iste sa si všimli radikálne grafické zlepšenia, poriadne sme pridali aj na obrázkovej výbave k článkom, pripravujeme efektné obálky súvisiace s hlavnými témami a naším ťažiskom sú hardvérové testy. Počas roka sme úplne prešli od CD média na DVD a na ňom nájdete softvér, ktorý nie je k dispozícii na voľné stiahnutie na internete. Zakúpili sme pre
vás encyklopédie, jazykové výučbové tituly, užitočné nástroje na správu disku, pravidelne máte k dispozícii celú antivírusovú výbavu. A zaviedli sme aj podrobné hardvérové testy produktov, ktoré sa len uvádzajú na trh. V predošlom čísle sme mali testy štvorjadrového procesora v čase, keď sa vôbec nedali nájsť na internete. V tomto čísle máme testy grafických kariet, ktoré minimálne vo východnej Európe nerealizoval nikto. Obstarali sme kompletnú výbavu na test v súčasnosti najvýkonnejších grafických kariet, a to hneď v dvojitom zapojení. Skrátka, držíme prst na tepe vývoja v IT brandži. Myslím, že tento rok sme nastavili latku hodne vysoko, budúci rok ju však posunieme ešte vyššie.
Ako poďakovanie za celý rok nájdete v tomto vydaní malý darček – kalendár na rok 2007. V kalendári sme vyznačili dátumy v roku 2007, keď je naplánovaný príchod magazínu PC REVUE do stánkov. Jednou z výhod za predplatné na budúci rok je účasť v súťaži o ceny v hodnote neuveriteľných 1 200 000 Sk. A sú tu ceny, ktoré by som chcel vyhrať aj ja... Na budúci rok uverejníme každý mesiac atraktívnu súťaž, pripravíme aj polročnú súťaž o predplatné. Toľko poohliadnutie dozadu a smelý pohľad dopredu. V čase, keď sme odovzdávali číslo do výroby, vládlo na Slovensku takmer jarné počasie, 18 °C cez deň v druhej polovici novembra nie je celkom normálne. Napriek tomu bolo cítiť predvianočnú atmosféru. Minimálne teda v supermarketoch a televíznych reklamách. Mne však vianočnú atmosféru pripomenulo niečo viac hrejivé – dobrý skutok. Môj príbeh je pomerne jednoduchý. Ako iste viete, testujeme veľa hardvéru, medziiným sme podrobne predstavili aj rámčeky na pevné disky. Tento test som robil osobne a chcel som na obrázkoch vysvetliť, ako sa vkladá disk do rámčeka a čo sa s ním potom dá robiť. Nechal som preto v našom ateliéri rámček aj s diskom a dal som pokyn na jeho odfotenie. Neskôr som si pozrel obrázky a všetko bolo v poriadku. Rámček sme následne vrátili dodávateľovi. Asi už tušíte, že môj disk ostal nechtiac vnútri, a veru nebol to hocaký disk. Niežeby to bolo kapacitou alebo jeho ďalšími parametrami. Bol to disk z notebooku, ktorý som používal ešte v lete a potom som preventívne prešiel na nový model. Pre istotu som si dáta na starom disku ponechal. Veď keby sa niečo náhodou stalo, mám sa aspoň k čomu vrátiť. Zálohy si robievam, ale viete, ako to je – nie vždy, občas zabudnem. (Zálohy dát si fakt robte, každému to odporúčam... ) Disk som odvtedy nepotreboval, a preto mi ani nechýbal. A tu zrazu raz večer, dosť neskoro, mi prišiel mail s predmetom: Nechýba vám disk? Jeden dobrý človek si zakúpil rámček na pevný disk, a keď chcel doň vložiť svoj disk, zistil, že vlastne niet kam – disk tam už bol. Inak fakt dobrá kúpa, za menej ako 1000 Sk kúpiť rámček so 60 GB diskom je superakcia, ktorú len tak nenájdete. Neskôr si pozrel údaje, zistil, komu ten disk asi patrí, a napísal mi.
Pravdupovediac, stuhla mi krv v žilách, aj polroka staré maily v nesprávnych rukách sú predsa len silná zbraň, boli tam aj heslá na niektoré moje osobné kontá i internetbanking. Heslá síce nie v otvorenej podobe, zašifrované, ale základ na ďalšie „bádanie“ to určite je.
V tomto prípade som mal šťastie, natrafil som na človeka, ktorý sa prihlásil a údaje nezneužil. O pár dní som mal svoj disk späť, heslá som preventívne zmenil (disk mohol prejsť viacerými rukami) a v tomto mesiaci som ho opäť použil na testovanie. Jednoducho, tento človek urobil nezištne dobrý skutok, čo si veľmi vážim. Inšpirovalo ma to k tomu, že aj ja by som rád urobil niečo podobné, ak bude na to príležitosť. A vyzývam aj všetkých ostatných k dobrým skutkom. Aspoň teraz, v predvianočnom období – skúste nezatvárať dvere pred ľuďmi a urobte niečo, čo si bude ten druhý vážiť. Často stačí len maličkosť, verte, že to poteší mnohonásobne viac ako materiálne darčeky.
Príjemné prežitie vianočných sviatkov, pohodu, veľa zdravia a šťastia do nového roka vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 12/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a je to tu, Vianoce už klopú na dvere. Popravde, ani som sa veľmi nestačil spamätať zo začiatku roka a je tu opäť to zvláštne obdobie. Vydávanie mesačníka jednoducho znamená pripraviť kvalitný obsah na každý mesiac, a to aj v tzv. uhorkovej sezóne (tento rok bola nejaká? ).
Koniec roka je čas na určité bilancovanie, pohľad späť, aby sme sa uistili o správnosti cesty vpred. Rok 2006 bol pre náš magazín veľmi úspešný. Iste sa si všimli radikálne grafické zlepšenia, poriadne sme pridali aj na obrázkovej výbave k článkom, pripravujeme efektné obálky súvisiace s hlavnými témami a naším ťažiskom sú hardvérové testy. Počas roka sme úplne prešli od CD média na DVD a na ňom nájdete softvér, ktorý nie je k dispozícii na voľné stiahnutie na internete. Zakúpili sme pre
vás encyklopédie, jazykové výučbové tituly, užitočné nástroje na správu disku, pravidelne máte k dispozícii celú antivírusovú výbavu. A zaviedli sme aj podrobné hardvérové testy produktov, ktoré sa len uvádzajú na trh. V predošlom čísle sme mali testy štvorjadrového procesora v čase, keď sa vôbec nedali nájsť na internete. V tomto čísle máme testy grafických kariet, ktoré minimálne vo východnej Európe nerealizoval nikto. Obstarali sme kompletnú výbavu na test v súčasnosti najvýkonnejších grafických kariet, a to hneď v dvojitom zapojení. Skrátka, držíme prst na tepe vývoja v IT brandži. Myslím, že tento rok sme nastavili latku hodne vysoko, budúci rok ju však posunieme ešte vyššie.
Ako poďakovanie za celý rok nájdete v tomto vydaní malý darček – kalendár na rok 2007. V kalendári sme vyznačili dátumy v roku 2007, keď je naplánovaný príchod magazínu PC REVUE do stánkov. Jednou z výhod za predplatné na budúci rok je účasť v súťaži o ceny v hodnote neuveriteľných 1 200 000 Sk. A sú tu ceny, ktoré by som chcel vyhrať aj ja... Na budúci rok uverejníme každý mesiac atraktívnu súťaž, pripravíme aj polročnú súťaž o predplatné. Toľko poohliadnutie dozadu a smelý pohľad dopredu. V čase, keď sme odovzdávali číslo do výroby, vládlo na Slovensku takmer jarné počasie, 18 °C cez deň v druhej polovici novembra nie je celkom normálne. Napriek tomu bolo cítiť predvianočnú atmosféru. Minimálne teda v supermarketoch a televíznych reklamách. Mne však vianočnú atmosféru pripomenulo niečo viac hrejivé – dobrý skutok. Môj príbeh je pomerne jednoduchý. Ako iste viete, testujeme veľa hardvéru, medziiným sme podrobne predstavili aj rámčeky na pevné disky. Tento test som robil osobne a chcel som na obrázkoch vysvetliť, ako sa vkladá disk do rámčeka a čo sa s ním potom dá robiť. Nechal som preto v našom ateliéri rámček aj s diskom a dal som pokyn na jeho odfotenie. Neskôr som si pozrel obrázky a všetko bolo v poriadku. Rámček sme následne vrátili dodávateľovi. Asi už tušíte, že môj disk ostal nechtiac vnútri, a veru nebol to hocaký disk. Niežeby to bolo kapacitou alebo jeho ďalšími parametrami. Bol to disk z notebooku, ktorý som používal ešte v lete a potom som preventívne prešiel na nový model. Pre istotu som si dáta na starom disku ponechal. Veď keby sa niečo náhodou stalo, mám sa aspoň k čomu vrátiť. Zálohy si robievam, ale viete, ako to je – nie vždy, občas zabudnem. (Zálohy dát si fakt robte, každému to odporúčam... ) Disk som odvtedy nepotreboval, a preto mi ani nechýbal. A tu zrazu raz večer, dosť neskoro, mi prišiel mail s predmetom: Nechýba vám disk? Jeden dobrý človek si zakúpil rámček na pevný disk, a keď chcel doň vložiť svoj disk, zistil, že vlastne niet kam – disk tam už bol. Inak fakt dobrá kúpa, za menej ako 1000 Sk kúpiť rámček so 60 GB diskom je superakcia, ktorú len tak nenájdete. Neskôr si pozrel údaje, zistil, komu ten disk asi patrí, a napísal mi.
Pravdupovediac, stuhla mi krv v žilách, aj polroka staré maily v nesprávnych rukách sú predsa len silná zbraň, boli tam aj heslá na niektoré moje osobné kontá i internetbanking. Heslá síce nie v otvorenej podobe, zašifrované, ale základ na ďalšie „bádanie“ to určite je.
V tomto prípade som mal šťastie, natrafil som na človeka, ktorý sa prihlásil a údaje nezneužil. O pár dní som mal svoj disk späť, heslá som preventívne zmenil (disk mohol prejsť viacerými rukami) a v tomto mesiaci som ho opäť použil na testovanie. Jednoducho, tento človek urobil nezištne dobrý skutok, čo si veľmi vážim. Inšpirovalo ma to k tomu, že aj ja by som rád urobil niečo podobné, ak bude na to príležitosť. A vyzývam aj všetkých ostatných k dobrým skutkom. Aspoň teraz, v predvianočnom období – skúste nezatvárať dvere pred ľuďmi a urobte niečo, čo si bude ten druhý vážiť. Často stačí len maličkosť, verte, že to poteší mnohonásobne viac ako materiálne darčeky.
Príjemné prežitie vianočných sviatkov, pohodu, veľa zdravia a šťastia do nového roka vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 12/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
O weblogoch a perlách
Ľudia mali odjakživa potrebu združovať sa do komunít či už podľa spoločných záujmov, rodových väzieb, alebo miestnej príslušnosti. Ľudia na vidieku sa stretávali v kostole či v miestnej krčme a debatovali, zaspievali si a príležitostne (či pravidelne) si vymenili názory aj pomocou prostriedkov neverbálnej komunikácie... Iné sa robiť ani veľmi nedalo, elektrina nebola a „kerá bola, tak ja tá trásla,“ ako hovorievala pani Kolníková. Mešťania to mali podobné, ibaže na trochu inom „leveli“: nedeľné korzo, kaviarničky, viechy atď. Ako sa ľudia presťahovali do panelákových sídlisk, odpadlo aj to málo, čo bolo, ľudia sedeli doma a „tešili“ sa na sobotný Ein Kessel Buntes či Televarieté... Pokiaľ sa aj stretávali, okruh tém bol dosť ohraničený, pretože za „socíka“ sa nedalo veľmi diskutovať o citlivých témach, ako politika, náboženstvo, životné hodnoty a pod., pretože ste nevedeli, na koho natrafíte...
Príchodom internetu a najmä weblogu sa to všetko zmenilo. Ľudia sa môžu združovať do virtuálnych komunít podľa svojich záujmov, a to bez ohľadu na čas a miesto. Nemusia si dohadovať termín návštevy, žehliť oblek a kupovať obligátnu fľašku. A nemusia nikam cestovať a zapoja sa do komunity vtedy, keď majú chuť a čas. A hoci aj v „negližé“ a poležiačky na gauči. Uznávam, že aj formálna stránka osobných návštev má svoj význam, ale výhody, ktoré prináša internet, sú naozaj neporovnateľné.
Je síce pravda, že elektronické komunity existovali aj pred internetom (rádioamatéri, Usenet, BBS...), ale nikdy nedosahovali taký komfort a rozšírenie ako weblogy. Tie umožňujú aj úplným laikom zapojiť sa do elektronickej diskusie a stať sa účastníkom virtuálnej komunity. Okrem toho môžu publikovať aj svoje postrehy, zážitky, názory vo vlastných elektronických denníkoch. Pravdupovediac, aj ja z času na čas pocítim chuť a potrebu zaznamenávať denné udalosti. Motivuje ma pri tom predstava, ako sa budem o x rokov neskôr v hojdacom kresle zohrievať, zabalený v deke, a pri surfovaní po nete si pripomínať svetlé chvíle... Aj som si zopár kont na blogových serveroch už vytvoril, ale nikdy sa mi nepodarilo udržať kontinuitu prispievania, takže som to po pár príspevkoch vždy zabalil. Správna kombinácia dostatku času, energie a chuti sa totiž v mojom prípade vyskytne veľmi zriedkavo, hoci asi by aj bolo o čom... Stále sa však nevzdávam nádeje, že raz to vyjde.
Na druhej strane si tak ako asi každý rád prečítam príspevky iných autorov, kvalitných blogerov, ktoré ma niekedy fakt dostanú do kolien či už svojským humorom, alebo zaujímavým videním sveta, postrehom či názorom. Problém však je, že takých autorov nie je veľa a nie vždy majú správnu „slinu“. Výber dobrých autorov podľa čítanosti príspevkov či karmy, t. j. vzorca na vyjadrenie váhy hodnotenia čitateľov – síce uľahčí hľadanie, ale aj tak to nie je ono. Vždy je tam priveľký prvok subjektivity. Kvalitu príspevkov by vedela možno vyhodnotiť nejaká redakčná rada, zaštítená autoritou rešpektovaných osobností, a podobne ako v regulárnych periodikách by vyberala najkvalitnejšie príspevky. Obávam sa však, že v prípade blogosféry to nie je celkom možné. Na druhej strane sa domnievam, že nejaký mechanizmus skôr či neskôr bude treba vymyslieť, pretože v záplave príspevkov sa tie hodnotné naozaj môžu stratiť. Ľudia totiž majú veľkú potrebu a chuť verejne prezentovať svoje názory, často aj bez ohľadu na to, či si ich chce niekto naozaj vypočuť, a weblog je na to ideálny priestor. Niektorí blogeri takisto niekedy trochu strácajú súdnosť, či daná téma je naozaj hodná pozornosti a zverejnenia. Ak sa k tomu pridá grafománia, potom tu máme to, čo vidíme v súčasnosti – záplavu postrehov, názorov, komentárov, ktoré sú zaujímavé iba pre autora. Ak v dávnej minulosti bol autor nútený písať priamo na papier alebo do písacieho stroja (kto ho ešte zažil?), dopredu si dobre zvážil každé slovo či vetu, pretože následná oprava bola trochu prácna. Keďže elektronický papier nič nestojí a máme slobodu slova, nie sú žiadne limity na dĺžku príspevku a nijaká téma nie je tabu. A hľadanie perál sa tak stáva čoraz ťažším.
Výborná vec, ktorú prinášajú blogy a následné diskusné príspevky, je nutnosť autora obhajovať svoje vyslovené názory a postrehy. Súdny jedinec, ak má šťastie na dobrých diskutérov, zistí, kde sa mýlil, alebo naopak, upevní si presvedčenie o svojej pravde, prípadne ho obohatí o pohľad z inej strany. Cvičí sa tým rétorika, logické myslenie, schopnosť diskutovať, vyjadrovať sa atď. Nájsť kvalitného diskutéra, ktorý nie je vulgárny, drží sa nejakých etických princípov vedenia diskusie a jeho príspevky sú k veci, je však tiež umenie...
Príchod weblogov mal dosah aj na sociálne správanie sa. Mnoho jedincov, ktorí by si na verejnosti z rôznych dôvodov, napr. nesmelosti, nikdy nedovolili prezentovať svoje názory či diskutovať, sa na webe stáva najhlasnejšími a najaktívnejšími aktérmi. Ženy žijúce v partnerskom vzťahu často potrebujú komunikovať s druhou stranou, ktorá nie vždy na to má náladu a chuť. Skôr opak je pravda... Weblog je potom ideálna príležitosť na sebarealizáciu v tomto smere, a preto vidíme, že ženy sú v rámci blogosféry veľmi aktívne. A partneri sú tiež spokojní...
V hodnotení fenoménu weblogu by sme takto mohli pokračovať, ale to by sme už prekročili rozsah vyhradený na tento papierový blog.
PC REVUE 12/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ľudia mali odjakživa potrebu združovať sa do komunít či už podľa spoločných záujmov, rodových väzieb, alebo miestnej príslušnosti. Ľudia na vidieku sa stretávali v kostole či v miestnej krčme a debatovali, zaspievali si a príležitostne (či pravidelne) si vymenili názory aj pomocou prostriedkov neverbálnej komunikácie... Iné sa robiť ani veľmi nedalo, elektrina nebola a „kerá bola, tak ja tá trásla,“ ako hovorievala pani Kolníková. Mešťania to mali podobné, ibaže na trochu inom „leveli“: nedeľné korzo, kaviarničky, viechy atď. Ako sa ľudia presťahovali do panelákových sídlisk, odpadlo aj to málo, čo bolo, ľudia sedeli doma a „tešili“ sa na sobotný Ein Kessel Buntes či Televarieté... Pokiaľ sa aj stretávali, okruh tém bol dosť ohraničený, pretože za „socíka“ sa nedalo veľmi diskutovať o citlivých témach, ako politika, náboženstvo, životné hodnoty a pod., pretože ste nevedeli, na koho natrafíte...
Príchodom internetu a najmä weblogu sa to všetko zmenilo. Ľudia sa môžu združovať do virtuálnych komunít podľa svojich záujmov, a to bez ohľadu na čas a miesto. Nemusia si dohadovať termín návštevy, žehliť oblek a kupovať obligátnu fľašku. A nemusia nikam cestovať a zapoja sa do komunity vtedy, keď majú chuť a čas. A hoci aj v „negližé“ a poležiačky na gauči. Uznávam, že aj formálna stránka osobných návštev má svoj význam, ale výhody, ktoré prináša internet, sú naozaj neporovnateľné.
Je síce pravda, že elektronické komunity existovali aj pred internetom (rádioamatéri, Usenet, BBS...), ale nikdy nedosahovali taký komfort a rozšírenie ako weblogy. Tie umožňujú aj úplným laikom zapojiť sa do elektronickej diskusie a stať sa účastníkom virtuálnej komunity. Okrem toho môžu publikovať aj svoje postrehy, zážitky, názory vo vlastných elektronických denníkoch. Pravdupovediac, aj ja z času na čas pocítim chuť a potrebu zaznamenávať denné udalosti. Motivuje ma pri tom predstava, ako sa budem o x rokov neskôr v hojdacom kresle zohrievať, zabalený v deke, a pri surfovaní po nete si pripomínať svetlé chvíle... Aj som si zopár kont na blogových serveroch už vytvoril, ale nikdy sa mi nepodarilo udržať kontinuitu prispievania, takže som to po pár príspevkoch vždy zabalil. Správna kombinácia dostatku času, energie a chuti sa totiž v mojom prípade vyskytne veľmi zriedkavo, hoci asi by aj bolo o čom... Stále sa však nevzdávam nádeje, že raz to vyjde.
Na druhej strane si tak ako asi každý rád prečítam príspevky iných autorov, kvalitných blogerov, ktoré ma niekedy fakt dostanú do kolien či už svojským humorom, alebo zaujímavým videním sveta, postrehom či názorom. Problém však je, že takých autorov nie je veľa a nie vždy majú správnu „slinu“. Výber dobrých autorov podľa čítanosti príspevkov či karmy, t. j. vzorca na vyjadrenie váhy hodnotenia čitateľov – síce uľahčí hľadanie, ale aj tak to nie je ono. Vždy je tam priveľký prvok subjektivity. Kvalitu príspevkov by vedela možno vyhodnotiť nejaká redakčná rada, zaštítená autoritou rešpektovaných osobností, a podobne ako v regulárnych periodikách by vyberala najkvalitnejšie príspevky. Obávam sa však, že v prípade blogosféry to nie je celkom možné. Na druhej strane sa domnievam, že nejaký mechanizmus skôr či neskôr bude treba vymyslieť, pretože v záplave príspevkov sa tie hodnotné naozaj môžu stratiť. Ľudia totiž majú veľkú potrebu a chuť verejne prezentovať svoje názory, často aj bez ohľadu na to, či si ich chce niekto naozaj vypočuť, a weblog je na to ideálny priestor. Niektorí blogeri takisto niekedy trochu strácajú súdnosť, či daná téma je naozaj hodná pozornosti a zverejnenia. Ak sa k tomu pridá grafománia, potom tu máme to, čo vidíme v súčasnosti – záplavu postrehov, názorov, komentárov, ktoré sú zaujímavé iba pre autora. Ak v dávnej minulosti bol autor nútený písať priamo na papier alebo do písacieho stroja (kto ho ešte zažil?), dopredu si dobre zvážil každé slovo či vetu, pretože následná oprava bola trochu prácna. Keďže elektronický papier nič nestojí a máme slobodu slova, nie sú žiadne limity na dĺžku príspevku a nijaká téma nie je tabu. A hľadanie perál sa tak stáva čoraz ťažším.
Výborná vec, ktorú prinášajú blogy a následné diskusné príspevky, je nutnosť autora obhajovať svoje vyslovené názory a postrehy. Súdny jedinec, ak má šťastie na dobrých diskutérov, zistí, kde sa mýlil, alebo naopak, upevní si presvedčenie o svojej pravde, prípadne ho obohatí o pohľad z inej strany. Cvičí sa tým rétorika, logické myslenie, schopnosť diskutovať, vyjadrovať sa atď. Nájsť kvalitného diskutéra, ktorý nie je vulgárny, drží sa nejakých etických princípov vedenia diskusie a jeho príspevky sú k veci, je však tiež umenie...
Príchod weblogov mal dosah aj na sociálne správanie sa. Mnoho jedincov, ktorí by si na verejnosti z rôznych dôvodov, napr. nesmelosti, nikdy nedovolili prezentovať svoje názory či diskutovať, sa na webe stáva najhlasnejšími a najaktívnejšími aktérmi. Ženy žijúce v partnerskom vzťahu často potrebujú komunikovať s druhou stranou, ktorá nie vždy na to má náladu a chuť. Skôr opak je pravda... Weblog je potom ideálna príležitosť na sebarealizáciu v tomto smere, a preto vidíme, že ženy sú v rámci blogosféry veľmi aktívne. A partneri sú tiež spokojní...
V hodnotení fenoménu weblogu by sme takto mohli pokračovať, ale to by sme už prekročili rozsah vyhradený na tento papierový blog.
PC REVUE 12/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 1. novembra 2006
QUARK
Milí priatelia,
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)