Neprekvapuje ma počínanie ľuďí, ktorí prišli o peniaze v skrachovaných bankách a investičných fondoch a neodsudzujem ich za ich naivitu a „hlúposť“. Ešte si nestihli zvyknúť na nástrahy „reálneho kapitalizmu“. Vyrastali v ére socializmu, a tak sa v nich pevne zakorenil pocit, že osud jednotlivca nie je v rukách jeho samotného, ale v rukách „starostlivej“ strany a vlády, ktorej povinnosťou je zabezpečiť prácu a plácu. A tak sa aj správajú.
Je však veľká škoda, že doteraz neodsúdili ani jednu tunelársku skupinu. Ani jeden politický privatizér, ktorý vytuneloval podnik, ani jedna skupina, ktorá zložila na kolená banku či fond, sa nedostala pred súd a nešla za mreže. Prevážajú sa na jaguároch, pokračujú vo svojich „podnikateľských“ aktivitách a naďalej sa vysmievajú ľuďom do očí. Alebo utiekli do zahraničia a tam si užívajú svoje „ťažko zarobené“ peniaze.
Nie som pomstychtivý, ale doprial by som im postaviť sa pred masu všetkých tých ľudí, ktorým zobrali okrem celoživotných úspor aj chuť do ďalšieho života, nech im vysvetlia, kde sú ich peniaze. A len tak „náhodou“ nechať postihnutým nešťastníkom pri ruke menšiu kôpku kameňov... Aspoň by tí darebáci pocítili trochu starozákonnej spravodlivosti... Priveľmi drastické? Ale veď sa pozrime napr. do Saudskej Arábie. Kradneš? Prídeš o ruku!
V každom prípade treba týchto darebákov nechať vo vyšetrovacej väzbe dovtedy, kým sa nenájde dostatočné množstvo dôkazov na ich odsúdenie. Áno, takíto darebáci patria za mreže a Slovensko potrebuje ako soľ príklad niekoľkých usvedčených a odsúdených zlodejov s „bielymi golierikmi“.
Nebuďme však naivní. Platí síce pravidlo, že príležitosť robí zlodeja, a v našom prípade to treba doplniť aj o prostredie. Chyba však nie je iba v tých pár darebákoch, ktorí spôsobili najviac škody. Tí iba dostali príležitosť a využili ju. Chyba je aj na strane prostredia, že im takúto príležitosť poskytlo. A v tom, že nás všetkých takto vychovalo. Potom sa nečudujme, keď vidíme väčšie či menšie darebáctva na rôznych úrovniach a oblastiach života. Problém je v tom, že už od malička vyrastáme s dedičným hriechom nepoctivosti. V školách odpisujeme od susedov a používame ťaháky, predbiehame sa v radoch na vlek, chodíme na červenú a prekračujeme rýchlosť aj tam, kde to naozaj nie je potrebné, podplácame učiteľov našich detí, policajtov menšou pokutou bez bločku, úradníkov za rýchlejšie vybavenie našich žiadostí, lekárov za „lepšiu“ starostlivosť o našich blízkych. Hoci by sa zdalo, že na tom nič nie je, keď to robia všetci, a je to často „nevyhnutné“ na dosiahnutie nášho cieľa, nie je to pravda. Je to deformovaný systém, kriví nám charakter a treba sa ho zbaviť a zaviesť poriadok. A zmeniť prostredie, z ktorého potom vyrastú darebáci, ktorí nás pripravia o miliardy a chuť do života.
Zmeňme tému. Koncom mesiaca nás čaká Cofax. Ako sa v posledných rokoch stalo „dobrým“ zvykom, určite aj tento rok sa spustí lavína štipľavých poznámok a nadávok na adresu Cofaxu. Načo a pre koho? Nič zaujímavé tam nie je, slabá úroveň, treba ho zrušiť atď. Slovenskou módou sa stalo kopnúť si do „mŕtvoly“ (pardón za takýto brutálny výraz) a je určite ľahšie niečo zrušiť ako vybudovať.
Veď iste, nič a nikto nie je dokonalý, ani Cofax taký nie je. No nie je to problém len Cofaxu, ale aj samotného výstavníctva, stagnácie IT biznisu, ako aj zvláštnej slovenskej malomyseľnosti.
Hoci to asi nie je úplne výstižný príklad, trochu mi to pripomína Bratislavu, ktorá sa nasilu chce stať malým veľkomestom, hoci podstatne viac by jej svedčala poloha hoci väčšieho, ale štýlového milého provinčného mestečka, akým vždy bola, resp. aspoň dovtedy, kým z nej súdruhovia nechceli spraviť veľko mesto. Napriek tomu mám Bratislavu rád a teším sa vždy, keď sa opraví nejaká stará budova alebo pribudne nová, ktorá zapadne do charakteru mesta.
Jednoducho aj Cofax si hľadá svoju tvár a podobu a miesto na svete. Nemožno očakávať, že to bude slovenský Comdex alebo CeBIT. A nie je asi správne prepočítavať počet obyvateľov ČR a SR a počet návštevníkov a vystavovateľov a rozlohu Invexu a Cofaxu. S tým sa treba vyrovnať, a ako sme už spomenuli na príklade Bratislavy, veľké nemusí vždy znamenať pekné či príjemné a užitočné. Cofax hľadá model IT výstavy, ktorá by bola vhodná pre slovenské podmienky. Tento rok by lákadlom pre návštevníkov mohol byť nový technologický pavilón, kde konečne návštevníci nájdu IT produkty, na ktoré si budú môcť siahnuť, vyskúšať, pohrať sa s nimi. Tento rok sa v zmenenej podobe na Cofax vrátia veľké firmy, ktoré už teraz nebudú zaťažené potrebou prezentovať sa nákladnými megastánkami. Jednoducho hľadá sa nová podoba, ako spojiť raz do roka návštevníkov, zákazníkov, predajcov a zástupcov veľkých aj menších firiem na jednom reprezentatívnom podujatí. Ak sa chcete zúčastniť na takejto IT párty (dokonca sa to aj rýmuje), príďte sa pozrieť na Cofax. Možno zmeníte názor...
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. apríla 2002
piatok 1. marca 2002
PC REVUE
Počas posledných pár rokov som zaregistroval snahu veľkých výrobcov zmeniť koncept typického kancelárskeho počítača. Väčšinou sa totiž na naše pracovné stoly dostávali univerzálne konfigurácie, ktoré sa rovnako ako na spracovanie excelovských tabuliek, wordovských dokumentov a elektronickej pošty hodia na domáci počítač, hernú zostavu či DTP pracovisko. Nie je žiadnym tajomstvom, že dnešné zostavy s výnimkou náročných grafických aplikácií, ako je napr. renderovanie a vizualizácie komplexných 3D scén, využívajú svoj výkon len na pár desiatok percent. Okrem toho sú aj vybavené rozhraniami, zbernicami, slotmi a veľkým vnútorým priestorom, akoby mali byť pripravené na hociktorú z možností nasadenia. Niektorí výrobcovia síce prišli s konceptom zredukovania možností rozširovania, počtu slotov, resp. vyhodenia všetkých starých rozhraní a zberníc a zmenšenia celej skrinky a jej zabalenia do vzhľadného dizajnu, ale koncepcia zostáva principiálne rovnaká.
Doteraz som neprišiel na to, prečo pre veľké podniky, ktoré kupujú a manažujú stovky a tisíce kancelárskych počítačov, výrobcovia nevymysleli už dávno efektívnejší systém ich nasadenia a využívania. Napríklad distribuovaný komputing, t. j. zdieľanie výkonu viacerých od seba vzdialených supervýkonných počítačov pri jednej spoločnej výpočtovo náročnej úlohe, rozdelenej na menšie čiastky, využívajú akademické centrá a výskumné ústavy už roky. Neviem, prečo by podobný princíp nemohli využívať podstatne menej výkonné kancelárske počítače, hoci vo väčšom počte. Stačí „len“ prepísať operačný systém, aplikácie a prispôsobiť vnútornú architektúru počítačov a odpadá problém pravidelného upgrade starých zostáv vždy, keď na trh príde nový operačný systém alebo náročnejšia aplikácia. Treba však vyriešiť to „len“...
Druhá možnosť je presunúť spracovanie výkonu z pracovnej dosky kancelárskeho stola do jedného centralizovaného miesta. Niežeby to bola originálna myšlienka, veď architektúry typu klient/server či mainframe/terminál tu boli dlhé roky, len neboli dotiahnuté celkom do dôsledkov... Prečo by na pracovnom stole nemohol zostať len monitor, klávesnica a myš? Zabudovať CD mechaniku, „flopinu“ či sieťovku a ďalší potrebný HW do klávesnice či monitora nie je predsa až taký problém. Stačí prenášať údaje zo vstupných zariadení a na monitor prenášať len zmeny obrazovky. Rovnako ani teraz nejde o originálny nápad. Grafické terminálové stanice a terminálové servery už takisto poznáme roky. Opäť však táto myšlienka nebola dotiahnutá úplne do dokonalosti tak, aby bola dostatočne univerzálna, podporovaná zo strany výrobcov HW, operačného systému či tvorcov aplikácií. Ak narastie počet používateľov v podniku a výkon či disková kapacita už nestačí, pridá sa ďalší procesor alebo diskový priestor do centrálneho servera a ide sa ďalej. Takýto model komputingu sa jednoduchšie spravuje, manažuje, zálohuje, lepšie sa strážia veci okolo bezpečnosti, úniku dát atď. Keby sa ho chytili veľkí výrobcovia počítačov, v rámci konkurenčného boja by cena grafických terminálov klesla pod hranicu univerzálnych PC a takýto model by bol aj cenovo efektívnejší. Stačí „len“ dohodnúť sa na rozhraniach, štandardoch, podpore atď.
Ak zájdem vo svojich úvahách ďalej, celkom si viem predstaviť aj tretí model, keby sa spracovaním počítačových úloh zaoberali špecializované metropolitné výpočtové centrá, ktoré by svoju kapacitu poskytovali a prenajímali za poplatok podnikom, školám či domácnostiam na rovnakom princípe ako elektrárne či vodárne. Potrebujete väčší výkon na hranie hier, vizualizáciu 3D projektu či hĺbkový datamining? Žiadny problém, stiahnite si ho zo zásuvky v stene. Stačí „len“, aby sa dohodli zainteresované strany: výrobcovia, vývojári, aby existovala zákazková podstata, aby sa vybudovala príslušná komunikačná infraštruktúra a aby sa prekonala istá konzervatívnosť a predsudky. Ale mohlo by to fungovať, hoci je to skôr vízia dosť ďalekej budúcnosti. Opäť tu však zostáva to nešťastné „len“.
Je preto skôr pravdepodobné, že celé to dopadne úplne inak. Že naďalej bude vývoj pokračovať rovnakým smerom ako doteraz, t. j. neustálym zmenšovaním rozmerov a zvyšovaním výpočtového výkonu a pa mäťovej kapacity na úrovni obyčajného desktopu pri čoraz nižších nákladoch na jednotku výkonu či kapacity, a tak nebude mať zmysel starať sa o efektívnejšie využívanie „strojového času“. Takže staré známe béžové skrinky budú s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej „zdobiť“ naše pracovné stoly.
Tak čo? Tipnete si, ako to dopadne? Ak si netrúfate, čítajte pravidelne PCR a kontúry budúceho desktopového „písidla“ sa vám pokúsime poodhaliť. Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Doteraz som neprišiel na to, prečo pre veľké podniky, ktoré kupujú a manažujú stovky a tisíce kancelárskych počítačov, výrobcovia nevymysleli už dávno efektívnejší systém ich nasadenia a využívania. Napríklad distribuovaný komputing, t. j. zdieľanie výkonu viacerých od seba vzdialených supervýkonných počítačov pri jednej spoločnej výpočtovo náročnej úlohe, rozdelenej na menšie čiastky, využívajú akademické centrá a výskumné ústavy už roky. Neviem, prečo by podobný princíp nemohli využívať podstatne menej výkonné kancelárske počítače, hoci vo väčšom počte. Stačí „len“ prepísať operačný systém, aplikácie a prispôsobiť vnútornú architektúru počítačov a odpadá problém pravidelného upgrade starých zostáv vždy, keď na trh príde nový operačný systém alebo náročnejšia aplikácia. Treba však vyriešiť to „len“...
Druhá možnosť je presunúť spracovanie výkonu z pracovnej dosky kancelárskeho stola do jedného centralizovaného miesta. Niežeby to bola originálna myšlienka, veď architektúry typu klient/server či mainframe/terminál tu boli dlhé roky, len neboli dotiahnuté celkom do dôsledkov... Prečo by na pracovnom stole nemohol zostať len monitor, klávesnica a myš? Zabudovať CD mechaniku, „flopinu“ či sieťovku a ďalší potrebný HW do klávesnice či monitora nie je predsa až taký problém. Stačí prenášať údaje zo vstupných zariadení a na monitor prenášať len zmeny obrazovky. Rovnako ani teraz nejde o originálny nápad. Grafické terminálové stanice a terminálové servery už takisto poznáme roky. Opäť však táto myšlienka nebola dotiahnutá úplne do dokonalosti tak, aby bola dostatočne univerzálna, podporovaná zo strany výrobcov HW, operačného systému či tvorcov aplikácií. Ak narastie počet používateľov v podniku a výkon či disková kapacita už nestačí, pridá sa ďalší procesor alebo diskový priestor do centrálneho servera a ide sa ďalej. Takýto model komputingu sa jednoduchšie spravuje, manažuje, zálohuje, lepšie sa strážia veci okolo bezpečnosti, úniku dát atď. Keby sa ho chytili veľkí výrobcovia počítačov, v rámci konkurenčného boja by cena grafických terminálov klesla pod hranicu univerzálnych PC a takýto model by bol aj cenovo efektívnejší. Stačí „len“ dohodnúť sa na rozhraniach, štandardoch, podpore atď.
Ak zájdem vo svojich úvahách ďalej, celkom si viem predstaviť aj tretí model, keby sa spracovaním počítačových úloh zaoberali špecializované metropolitné výpočtové centrá, ktoré by svoju kapacitu poskytovali a prenajímali za poplatok podnikom, školám či domácnostiam na rovnakom princípe ako elektrárne či vodárne. Potrebujete väčší výkon na hranie hier, vizualizáciu 3D projektu či hĺbkový datamining? Žiadny problém, stiahnite si ho zo zásuvky v stene. Stačí „len“, aby sa dohodli zainteresované strany: výrobcovia, vývojári, aby existovala zákazková podstata, aby sa vybudovala príslušná komunikačná infraštruktúra a aby sa prekonala istá konzervatívnosť a predsudky. Ale mohlo by to fungovať, hoci je to skôr vízia dosť ďalekej budúcnosti. Opäť tu však zostáva to nešťastné „len“.
Je preto skôr pravdepodobné, že celé to dopadne úplne inak. Že naďalej bude vývoj pokračovať rovnakým smerom ako doteraz, t. j. neustálym zmenšovaním rozmerov a zvyšovaním výpočtového výkonu a pa mäťovej kapacity na úrovni obyčajného desktopu pri čoraz nižších nákladoch na jednotku výkonu či kapacity, a tak nebude mať zmysel starať sa o efektívnejšie využívanie „strojového času“. Takže staré známe béžové skrinky budú s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej „zdobiť“ naše pracovné stoly.
Tak čo? Tipnete si, ako to dopadne? Ak si netrúfate, čítajte pravidelne PCR a kontúry budúceho desktopového „písidla“ sa vám pokúsime poodhaliť. Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 3/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. februára 2002
PC REVUE
EDITORIAL
Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!
Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!
Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
utorok 1. januára 2002
PC REVUE
Na začiatku roka sa už tradične snažíme „zahrať“ na vizionárov, odhadnúť, kam sa bude uberať v tomto roku vývoj z hľadiska biznisu, nových produktov, technológií, čo nás tento rok čaká, na čo sa môžeme tešiť a na čo ani veľmi nie... Produktom a technológiám venujeme samostatný článok Vízie 2002 (odporúčam do pozornosti!). Tak sa teda skúsme spoločne pozrieť na celosvetové, ale aj lokálne trendy v IT.
Hoci je ešte asi skoro na optimistické vyhlásenia a dobré kvartálne výsledky pár firiem jar ešte nerobia, je možné, že sa svetový trh IT už začne pomaly spamätávať. Nevidím totiž hlboké vnútorné príčiny, prečo by to tak nemalo byť. Chuť investorov investovať do high-tech sektora poklesla najmä po fiasku dot.com firiem, spojenom s celkovým ochladzovaním americkej ekonomiky, pričom posledným klincom bol teroristický útok na N.Y. Hoci sú to rozhodne vážne momenty, ich podstatou je do značnej miery aj sklamanie, neistota, opatrnosť, strach, čiže ide skôr o emócie a psychologické príčiny, ktorých najlepším liečiteľom býva čas. Ľudia časom začnú opäť lietať, zasa začnú plánovať investície do IT, a čo je hlavné, začnú nakupovať. Opäť sa objavia nové produkty, technológie, služby a riešenia. Pre firmy bude ich nasadenie predstavovať konkurenčnú výhodu, a teda nevyhnutnosť. Na druhej strane tu je a stále už zostane rastúca snaha firiem o skresávanie nákladov, šetrenie, kde sa len dá: globálne centralizovaný nákup, plánovanie a riadenie firemných zdrojov, konzervatívny prístup k investovaniu do nových technológií, rezervovaný prístup k upgrade existujúcich infraštruktúr IT atď.
Pre spotrebiteľov nové produkty a služby prinesú nové možnosti zábavy, vzdelávania sa, komunikácie či zamestnania. Rozhodne bude pokračovať technologické súperenie firiem, spojené s ich konsolidáciou – po slovensky spájanie, skupovanie, likvidovanie slabších... čiže to, čo doteraz. Výsledkom však bude, že používatelia opäť dostanú vyššiu úžitkovú hodnotu za nižšiu cenu.
Na Slovensku to bude asi trochu inak – vzhľadom na to, že tento rok nás čakajú voľby, čo hovorí samo za seba. Veľké projekty sa budú podpisovať tak do prvého polroka, potom nastane veľké ticho pred búrkou, z ktorého sa budeme v lepšom prípade spamätávať ešte ďalší polrok a v tom horšom ďalšie štyri roky. Ak nie viac... Rovnako sa v tomto roku vo väčšej miere asi začnú prejavovať dôsledky vstupu kapitálu veľkých zahraničných spoločností do slovenských vlajkových lodí. Jednak v podobe centralizovaného nákupu IT riešení, čiže slovenské dcéry dostanú už hotové riešenia a celú infraštruktúru kúpenú niekde v zahraničí, alebo zahraničná matka, ešte stále pod vplyvom udalostí v USA, utlmí investície a náklady, kde sa len dá. Výsledok je rovnaký, a to nedostatok veľkých projektov pre lokálne firmy. Na druhej strane tu síce je nenasýtený segment štátnej správy, ktorý však trpí podvýživou investičných prostriedkov. Pokiaľ by sa však vláda rozhodla oferovať nejaké prostriedky z privatizácie na jeho rozvoj, situáciu to môže zásadne zmeniť. Pri veľkých projektoch sa však na Slovensku objavuje nový fenomén, ktorý má tak blízko k čiernym stránkam slovenskej dušičky. Je ním spochybňovanie výsledkov tendrov. V rámci hesla „keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi“ sa budú súperiace firmy dovtedy vzájomne ohovárať a udávať, až projekt nevyhrá nikto. A je po biznise.
Ďalším hnacím faktorom veľkého biznisu na Slovensku by mohli byť predvstupové rokovania do EÚ a NATO, prechod kompetencií na regionálne samosprávy a paradoxne príchod ďalších zahraničných investorov. Ďalším významným momentom bude posledný rok monopolu ST na telekomunikačnom trhu a s tým súvisiace budovanie pozícií a boj o zákazníka na nasledujúci rok. Nie jednoduchý život budú mať firmy, ktoré získali licenciu na prevádzkovanie FWA, hoci po zrušení služby Analog Plus od ST by mohli očakávať väčší prísun nových zákazníkov. Otáznik visí nad spustením služby GPRS, najmä nad cenovou politikou a kvalitou služby, ktorú mobilní operátori ponúknu. Keby sa mal opakovať druhý WAP, tak to radšej ešte počkajme na siete 3G. Ešte väčší otáznik visí nad tendrom na poskytnutie licencií na UMTS a príchodom ďalšieho mobilného operátora. Na druhej strane sa celkom teším na spustenie služby HSCSD, ktorá umožňuje prenášať dáta cez mobilnú sieť rýchlosťou až 43,2 kb/s a za celkom priaznivých cenových podmienok. Eurotel by ju mal spustiť už od 1. 1. 2002.
Veľkou neznámou masou sú spotrebitelia, ktorých hlad po počítačových produktoch a technológiách je ešte stále nenasýtený a rastie rok čo rok tempom 20 a viac percent. Trh malých a stredných firiem je síce tiež nenasytený, ale je aj komplikovaný a ťažký, najmä preto, že nie je dostatočne podchytený, rozhodujúcim ľuďom v týchto firmách – či už majiteľom, konateľom, alebo manažmentu – často chýba základný prehľad o možnostiach IT. Osveta je však ťažká vec a dosahovať úspech, resp. presadiť sa na tomto segmente trhu je beh na dlhé trate. A to sa nikomu u nás nechce. Časom sa však bude musieť...
Takýto je teda náš pohľad, rozhodne to nebude nudný rok, skôr naopak. A rozhodne sa máme na čo tešiť. Určite by ste chceli byť čo najviac v obraze, udržiavať si prehľad o dianí a koordinovať podľa toho svoje rozhodnutia. A pri tom by sme vám radi boli dobrým sprievodcom práve my. Ak súhlasíte, bude nám potešením... Na stretávanie sa na stránkach PCR aj počas tohto roku sa teší a všetko dobré v ňom vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
Hoci je ešte asi skoro na optimistické vyhlásenia a dobré kvartálne výsledky pár firiem jar ešte nerobia, je možné, že sa svetový trh IT už začne pomaly spamätávať. Nevidím totiž hlboké vnútorné príčiny, prečo by to tak nemalo byť. Chuť investorov investovať do high-tech sektora poklesla najmä po fiasku dot.com firiem, spojenom s celkovým ochladzovaním americkej ekonomiky, pričom posledným klincom bol teroristický útok na N.Y. Hoci sú to rozhodne vážne momenty, ich podstatou je do značnej miery aj sklamanie, neistota, opatrnosť, strach, čiže ide skôr o emócie a psychologické príčiny, ktorých najlepším liečiteľom býva čas. Ľudia časom začnú opäť lietať, zasa začnú plánovať investície do IT, a čo je hlavné, začnú nakupovať. Opäť sa objavia nové produkty, technológie, služby a riešenia. Pre firmy bude ich nasadenie predstavovať konkurenčnú výhodu, a teda nevyhnutnosť. Na druhej strane tu je a stále už zostane rastúca snaha firiem o skresávanie nákladov, šetrenie, kde sa len dá: globálne centralizovaný nákup, plánovanie a riadenie firemných zdrojov, konzervatívny prístup k investovaniu do nových technológií, rezervovaný prístup k upgrade existujúcich infraštruktúr IT atď.
Pre spotrebiteľov nové produkty a služby prinesú nové možnosti zábavy, vzdelávania sa, komunikácie či zamestnania. Rozhodne bude pokračovať technologické súperenie firiem, spojené s ich konsolidáciou – po slovensky spájanie, skupovanie, likvidovanie slabších... čiže to, čo doteraz. Výsledkom však bude, že používatelia opäť dostanú vyššiu úžitkovú hodnotu za nižšiu cenu.
Na Slovensku to bude asi trochu inak – vzhľadom na to, že tento rok nás čakajú voľby, čo hovorí samo za seba. Veľké projekty sa budú podpisovať tak do prvého polroka, potom nastane veľké ticho pred búrkou, z ktorého sa budeme v lepšom prípade spamätávať ešte ďalší polrok a v tom horšom ďalšie štyri roky. Ak nie viac... Rovnako sa v tomto roku vo väčšej miere asi začnú prejavovať dôsledky vstupu kapitálu veľkých zahraničných spoločností do slovenských vlajkových lodí. Jednak v podobe centralizovaného nákupu IT riešení, čiže slovenské dcéry dostanú už hotové riešenia a celú infraštruktúru kúpenú niekde v zahraničí, alebo zahraničná matka, ešte stále pod vplyvom udalostí v USA, utlmí investície a náklady, kde sa len dá. Výsledok je rovnaký, a to nedostatok veľkých projektov pre lokálne firmy. Na druhej strane tu síce je nenasýtený segment štátnej správy, ktorý však trpí podvýživou investičných prostriedkov. Pokiaľ by sa však vláda rozhodla oferovať nejaké prostriedky z privatizácie na jeho rozvoj, situáciu to môže zásadne zmeniť. Pri veľkých projektoch sa však na Slovensku objavuje nový fenomén, ktorý má tak blízko k čiernym stránkam slovenskej dušičky. Je ním spochybňovanie výsledkov tendrov. V rámci hesla „keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi“ sa budú súperiace firmy dovtedy vzájomne ohovárať a udávať, až projekt nevyhrá nikto. A je po biznise.
Ďalším hnacím faktorom veľkého biznisu na Slovensku by mohli byť predvstupové rokovania do EÚ a NATO, prechod kompetencií na regionálne samosprávy a paradoxne príchod ďalších zahraničných investorov. Ďalším významným momentom bude posledný rok monopolu ST na telekomunikačnom trhu a s tým súvisiace budovanie pozícií a boj o zákazníka na nasledujúci rok. Nie jednoduchý život budú mať firmy, ktoré získali licenciu na prevádzkovanie FWA, hoci po zrušení služby Analog Plus od ST by mohli očakávať väčší prísun nových zákazníkov. Otáznik visí nad spustením služby GPRS, najmä nad cenovou politikou a kvalitou služby, ktorú mobilní operátori ponúknu. Keby sa mal opakovať druhý WAP, tak to radšej ešte počkajme na siete 3G. Ešte väčší otáznik visí nad tendrom na poskytnutie licencií na UMTS a príchodom ďalšieho mobilného operátora. Na druhej strane sa celkom teším na spustenie služby HSCSD, ktorá umožňuje prenášať dáta cez mobilnú sieť rýchlosťou až 43,2 kb/s a za celkom priaznivých cenových podmienok. Eurotel by ju mal spustiť už od 1. 1. 2002.
Veľkou neznámou masou sú spotrebitelia, ktorých hlad po počítačových produktoch a technológiách je ešte stále nenasýtený a rastie rok čo rok tempom 20 a viac percent. Trh malých a stredných firiem je síce tiež nenasytený, ale je aj komplikovaný a ťažký, najmä preto, že nie je dostatočne podchytený, rozhodujúcim ľuďom v týchto firmách – či už majiteľom, konateľom, alebo manažmentu – často chýba základný prehľad o možnostiach IT. Osveta je však ťažká vec a dosahovať úspech, resp. presadiť sa na tomto segmente trhu je beh na dlhé trate. A to sa nikomu u nás nechce. Časom sa však bude musieť...
Takýto je teda náš pohľad, rozhodne to nebude nudný rok, skôr naopak. A rozhodne sa máme na čo tešiť. Určite by ste chceli byť čo najviac v obraze, udržiavať si prehľad o dianí a koordinovať podľa toho svoje rozhodnutia. A pri tom by sme vám radi boli dobrým sprievodcom práve my. Ak súhlasíte, bude nám potešením... Na stretávanie sa na stránkach PCR aj počas tohto roku sa teší a všetko dobré v ňom vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 1/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. decembra 2001
PC REVUE
Na konci každého roku sa na tomto mieste už pravidelne snažím urobiť bilanciu „strát a nálezov“ – toho, čo sa nám podarilo v PCR dosiahnuť, a toho, o čo sa budeme usilovať v roku ďalšom. Nie sme majstri veľkých gest a slov ani imidžové superhviezdy. Všetko to, čo sa s PCR nielen tento rok, ale počas jeho existencie udialo, je výsledkom len a len poctivej práce a našej úprimnej snahy po neustálom zlepšovaní časopisu, ktorému venujeme všetky svoje sily, čas a energiu a niekedy aj zdravie (kam počítam aj vytečené nervy, žalúdočné vredy a pribúdajúce šediny...).
Tento rok sme si na mušku vzali z obsahu najmä spravodajstvo a testy. Na adrese itnews.sk sme ešte koncom minulého roka spustili vlastný spravodajský web zo sveta IT, ktorý má za cieľ suplovať hendikep papierového mesačníka jednak z hľadiska možnosti aktualizácie, ale aj rozsahu. Denne nám tak na webe pribúda 15 – 20 správ, ktoré by sa na papier aj tak nepodarilo vpratať. To nám umožňuje do papierového PCR pridať vlastne ďalšiu elektronickú rubriku, ktorá si pomaly, ale isto nachádza svojich pravidelných čitateľov. Rovnako aj ďalšie rubriky portálu pcrevue.sk majú za cieľ priniesť svojmu papierovému vzoru pridanú hodnotu v podobe informácií, ktoré buď nemá zmysel dávať na papier, alebo sa tam nezmestia, prípadne elektronická verzia umožní ich vyššie zhodnotenie v podobe triedenia, vyhľadávania či interaktivity, ktorú papierové médium nikdy nemôže poskytnúť. Realita ešte značne zaostáva za našimi plánmi a predstavami, čo je asi dané tým, že sa v takom malom redakčnom kolektíve púšťame do aktivít, ktoré by za daných okolností zabezpečovala samostatná redakcia. Tá by si však na seba musela vedieť zarobiť, čo sa mi v podmienkach slovenského internetu zatiaľ nezdá celkom reálne. Ale pokiaľ viete o nadšencoch, ktorí by nám s tým chceli pomôcť :-), radi ich medzi sebou privítame... No je dosť možné, že situácia sa už čoskoro radikálne zmení k lepšiemu a o. i. začneme napríklad dávať na web úplné znenia všetkých článkov z PCR v rámci elektronického archívu.
Pri plánovaní porovnávacích testov pred rokom sme si určili cieľ priniesť každý mesiac v PCR minimálne dva porovnávacie testy či prehľady. To sa nám viac-menej aj podarilo, ibaže s odstupom času sme v priebehu roka získali pocit, že vás číslami, tabuľkami, grafmi a celkovým rozsahom testov príliš zahlcujeme. Snaha urobiť čo najkomplexnejšie porovnanie čo najväčšej ponuky produktov na slovenskom trhu vyústila do megatestov, v ktorých bolo porovnaných niekedy až 40 produktov a ku každému z nich bolo zmeraných obrovské množstvo parametrov. V konečnom dôsledku to malo za následok neprehľadnosť, ťažkopádnosť a niekedy aj neaktuálnosť, pretože pokiaľ sme sa niektorej dynamicky sa meniacej produktovej skupine venovali len raz za rok, hoci komplexne, v čase uverejnenia testu boli niektoré údaje už staré a o pár mesiacov neskôr už vlastne neaktuálne, lebo dané produkty z cenníkov niekedy vypadli, nahradené novými modelmi. Preto sme sa rozhodli na budúci rok robiť viacero menších porovnávacích testov, v ktorých budú uverejňované už len extrahované výsledky s čo najväčšou pridanou hodnotou, umožňujúcou ľahšiu a prehľadnejšiu orientáciu, a teda aj flexibilnejšiu pomoc pri výbere vhodného zariadenia pred kúpou. Sólo recenzie, samozrejme, zostanú, ale vo väčšom rozsahu pribudne aj žáner jednoduchých, stručných technických predstavení.
Trochu sme „prekopali“ rozmiestnenie niektorých rubrík, pohrali sme sa s grafikou, niektoré rubriky sme na základe vašich požiadaviek výrazne posilnili (shareware, gamesy, internet atď.). V budúcom roku chceme posilniť žánre, na ktoré nám tento rok nevyšiel priestor či čas. Pôjde najmä o cover story, teda nosné tematické články, rozhovory, prieskumy a prehľady. Dobrou správou je, že pridržiavajúc sa našej sociálnej politiky, pokúsime sa podržať stánkovú cenu časopisu (dúfam, že na tom „nevykrvácame“...). Napriek tomu, že budúci rok sa zaväzujeme vydať min. 6 CD príloh, predplatitelia ušetria na celoročnom predplatnom min. 150 korún a v lepšom prípade až 192 korún.
Takže toto sme (popri iných záležitostiach) riešili tento rok a takéto máme plány na budúci rok. Ak máte návrhy, nápady, pripomienky, sem s nimi – váš názor je pre nás životne dôležitý. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak máte pocit, že by ste vedeli prispieť nielen poznámkou či kritikou (alebo pochvalou :-) ), a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, ohláste sa a niečo spolu vymyslíme.
Tento rok bol mimoriadne bohatý na udalosti, bohužiaľ, nielen na tie príjemné. Mení sa svet, menia sa podmienky a príležitosti, menia sa ľudia. Koniec koncov som za, zmeňme sa. Pokiaľ sa má totiž niečo v tejto spoločnosti zmeniť, treba začať od seba. Vyššiu životnú úroveň, materiálnu, ale aj duchovnú, kvalitnejšie medziľudské vzťahy, ale aj znovuobjavenie tradičných hodnôt a vzorov správania sa nám neprinesie ani nová politická strana, ani nová vláda, ani vstup do NATO či EU. Musíme si pomôcť sami! Nebude to ani jednoduché, ani rýchle, ani bezbolestné... Ale ak má niekto lepší recept, ako tu niečo konečne zmeniť, nech nám ho pošle. Radi ho zverejníme.
Želám vám príjemné prežitie vianočných sviatkov a bezproblémový vstup do nového roku. Pozor, to nie je len tradičná koncoročná fráza! Minulý rok sme totiž hneď po Vianociach začínali „namokro“, keďže práve cez sviatky praskla vodovodná hadička na umývadle a celé prízemie redakcie bolo po kolená pod vodou...
Takže ešte raz, všetko dobré osobne aj v práci vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Tento rok sme si na mušku vzali z obsahu najmä spravodajstvo a testy. Na adrese itnews.sk sme ešte koncom minulého roka spustili vlastný spravodajský web zo sveta IT, ktorý má za cieľ suplovať hendikep papierového mesačníka jednak z hľadiska možnosti aktualizácie, ale aj rozsahu. Denne nám tak na webe pribúda 15 – 20 správ, ktoré by sa na papier aj tak nepodarilo vpratať. To nám umožňuje do papierového PCR pridať vlastne ďalšiu elektronickú rubriku, ktorá si pomaly, ale isto nachádza svojich pravidelných čitateľov. Rovnako aj ďalšie rubriky portálu pcrevue.sk majú za cieľ priniesť svojmu papierovému vzoru pridanú hodnotu v podobe informácií, ktoré buď nemá zmysel dávať na papier, alebo sa tam nezmestia, prípadne elektronická verzia umožní ich vyššie zhodnotenie v podobe triedenia, vyhľadávania či interaktivity, ktorú papierové médium nikdy nemôže poskytnúť. Realita ešte značne zaostáva za našimi plánmi a predstavami, čo je asi dané tým, že sa v takom malom redakčnom kolektíve púšťame do aktivít, ktoré by za daných okolností zabezpečovala samostatná redakcia. Tá by si však na seba musela vedieť zarobiť, čo sa mi v podmienkach slovenského internetu zatiaľ nezdá celkom reálne. Ale pokiaľ viete o nadšencoch, ktorí by nám s tým chceli pomôcť :-), radi ich medzi sebou privítame... No je dosť možné, že situácia sa už čoskoro radikálne zmení k lepšiemu a o. i. začneme napríklad dávať na web úplné znenia všetkých článkov z PCR v rámci elektronického archívu.
Pri plánovaní porovnávacích testov pred rokom sme si určili cieľ priniesť každý mesiac v PCR minimálne dva porovnávacie testy či prehľady. To sa nám viac-menej aj podarilo, ibaže s odstupom času sme v priebehu roka získali pocit, že vás číslami, tabuľkami, grafmi a celkovým rozsahom testov príliš zahlcujeme. Snaha urobiť čo najkomplexnejšie porovnanie čo najväčšej ponuky produktov na slovenskom trhu vyústila do megatestov, v ktorých bolo porovnaných niekedy až 40 produktov a ku každému z nich bolo zmeraných obrovské množstvo parametrov. V konečnom dôsledku to malo za následok neprehľadnosť, ťažkopádnosť a niekedy aj neaktuálnosť, pretože pokiaľ sme sa niektorej dynamicky sa meniacej produktovej skupine venovali len raz za rok, hoci komplexne, v čase uverejnenia testu boli niektoré údaje už staré a o pár mesiacov neskôr už vlastne neaktuálne, lebo dané produkty z cenníkov niekedy vypadli, nahradené novými modelmi. Preto sme sa rozhodli na budúci rok robiť viacero menších porovnávacích testov, v ktorých budú uverejňované už len extrahované výsledky s čo najväčšou pridanou hodnotou, umožňujúcou ľahšiu a prehľadnejšiu orientáciu, a teda aj flexibilnejšiu pomoc pri výbere vhodného zariadenia pred kúpou. Sólo recenzie, samozrejme, zostanú, ale vo väčšom rozsahu pribudne aj žáner jednoduchých, stručných technických predstavení.
Trochu sme „prekopali“ rozmiestnenie niektorých rubrík, pohrali sme sa s grafikou, niektoré rubriky sme na základe vašich požiadaviek výrazne posilnili (shareware, gamesy, internet atď.). V budúcom roku chceme posilniť žánre, na ktoré nám tento rok nevyšiel priestor či čas. Pôjde najmä o cover story, teda nosné tematické články, rozhovory, prieskumy a prehľady. Dobrou správou je, že pridržiavajúc sa našej sociálnej politiky, pokúsime sa podržať stánkovú cenu časopisu (dúfam, že na tom „nevykrvácame“...). Napriek tomu, že budúci rok sa zaväzujeme vydať min. 6 CD príloh, predplatitelia ušetria na celoročnom predplatnom min. 150 korún a v lepšom prípade až 192 korún.
Takže toto sme (popri iných záležitostiach) riešili tento rok a takéto máme plány na budúci rok. Ak máte návrhy, nápady, pripomienky, sem s nimi – váš názor je pre nás životne dôležitý. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak máte pocit, že by ste vedeli prispieť nielen poznámkou či kritikou (alebo pochvalou :-) ), a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, ohláste sa a niečo spolu vymyslíme.
Tento rok bol mimoriadne bohatý na udalosti, bohužiaľ, nielen na tie príjemné. Mení sa svet, menia sa podmienky a príležitosti, menia sa ľudia. Koniec koncov som za, zmeňme sa. Pokiaľ sa má totiž niečo v tejto spoločnosti zmeniť, treba začať od seba. Vyššiu životnú úroveň, materiálnu, ale aj duchovnú, kvalitnejšie medziľudské vzťahy, ale aj znovuobjavenie tradičných hodnôt a vzorov správania sa nám neprinesie ani nová politická strana, ani nová vláda, ani vstup do NATO či EU. Musíme si pomôcť sami! Nebude to ani jednoduché, ani rýchle, ani bezbolestné... Ale ak má niekto lepší recept, ako tu niečo konečne zmeniť, nech nám ho pošle. Radi ho zverejníme.
Želám vám príjemné prežitie vianočných sviatkov a bezproblémový vstup do nového roku. Pozor, to nie je len tradičná koncoročná fráza! Minulý rok sme totiž hneď po Vianociach začínali „namokro“, keďže práve cez sviatky praskla vodovodná hadička na umývadle a celé prízemie redakcie bolo po kolená pod vodou...
Takže ešte raz, všetko dobré osobne aj v práci vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 12/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. novembra 2001
PC REVUE
Tragédia v USA sa dotkla množstva aspektov nášho života, nevynímajúc ani sektor IT. Okrem množstva osobných tragédií ľudí z IT, ktorí sa nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, samozrejme, ovplyvnila aj životný rytmus biznisu, ktorý sa na pár dní takmer úplne zastavil a potom sa len pomaly začal rozbiehať. Niektoré zdroje uvádzajú škody v astronomických výškach stoviek miliárd dolárov, čo sa mi však zdá prehnané. Navyše keď si uvedomíme, že tragédia odhalila mnohé slabiny informačnej a komunikačnej infraštruktúry podnikov a, naopak, poukázala na nevyhnutnosť decentralizácie, zálohovania, redundancie zdrojov, ale aj ochrany proti kybernetickým útokom a neželaným infiltráciám, vygeneruje táto udalosť pre IT sektor množstvo biznisu, pretože spanikárčení zákazníci sa budú dožadovať okamžitého upgrade svojich IT infraštruktúr. Tragédia jasne poukázala, že ak konzervatívna spoločnosť nevymení papierový dokument za elektronický so všetkou starostlivosťou, ktorá mu prináleží, v prípade aj podstatne menšej nehody, ako bola tá v New Yorku, to môže pre podnik znamenať okamžitý exitus. Udalosti v USA priniesli aj efekt lesného požiaru, keď pre neduživejšie spoločnosti na vratkých nohách znamenali posledný klinec do rakvy.
V nijakom prípade nechcem znižovať hrôzu tragédie v USA, ale je neuveriteľné, akým zásadným spôsobom sa dotkla celého sveta, aké citlivé sú všetky globálne spoločenské, politické, ale aj biznis procesy. Neuveriteľná bola aj mediálna hystéria, ktorá sa spustila po konflikte. Áno, je to hrozné, zomrelo veľa ľudí, vznikli veľké škody, ale z vecného hľadiska to bolo lokálne nešťastie, také ako zemetrasenie v Arménsku alebo záplavy či tajfúny v Bangladéši. To, prečo sú médiá ešte mesiace po udalostiach stále plné tej istej témy, je okrem vojenského zásahu najmä fakt, že sa to dotklo práve USA, že bol otrasený pocit bezpečnosti a nedotknuteľnosti, čo pre USA, ktoré vojnový konflikt na vlastnom území nikdy nezažili, je úplne nepredstaviteľné. Pozitívnym prínosom tragédie by bolo, keby sa svetové mocnosti naozaj spojili, prekonali pocit potreby ochraňovať vlastné mocenské záujmy a naozaj by ak už nie zlikvidovali, tak aspoň výrazne potlačili svetový terorizmus. A dobre by bolo, keby im vydržalo nasadenie a pocit spolupatričnosti pri liečení ďalších svetových „vredov“, ako sú organizovaná kriminalita, diktátorské režimy, ochrana životného prostredia atď. Jednoducho by sa pokúsili zaviesť globálnu „diktatúru“ demokracie a svetový poriadok. Ale to som asi priveľký optimista (ak nie priam naivka).
Vráťme sa však späť k IT. Treba uznať, že to tie firmy naozaj nemajú ľahké. Najprv spľasla bublina dot-com, potom prišla recesia, teraz udalosti v USA. Každú chvíľu príde informácia o ďalšej akvizícii či bankrote. Spred očí nám miznú firmy, s ktorými sme sa stretávali uplynulých 10 – 20 rokov. Svet sa mení, mení sa trh, mení sa správanie zákazníkov, menia sa ich potreby. Je možné, že v každom segmente zostane nakoniec dvojica-trojica veľkých hráčov a menšie ryby budú jednoducho pohltené. Prekvapuje ma však, že väčšina firiem odovzdane čaká, ako to s nimi dopadne, hoci mnohé náznaky meniaceho sa prostredia tu sú keď už nie roky, tak určite mesiace. Nerozumiem ambíciám mnohých veľkých firiem robiť všetko: vyrábať a predávať železo, softvér, mať vlastný vývoj, robiť integráciu, mať celosvetové zastúpenie. Teraz sa následne búchajú do hrude: „My sme tí správni chlapci, ktorí vám budú robiť servis,“ vidiac v službách poslednú profitabilnú aktivitu. Bohužiaľ, zabúdajú, že na toto tajomstvo prišli už aj iní. Nerozumiem, prečo si už dávno mnohé veľké firmy nepovedali: Nejdem robiť vlastnú výrobu, lebo v tom je lepší XY a je pre mňa lacnejšie kupovať to od nich a predávať pod vlastnou nálepkou. Nejdem robiť koncový predaj, lebo XY má takú efektívnu logistiku, s ktorou sa nedá súperiť. Nejdem robiť vlastný výskum, lebo je príšerne drahý a je výhodnejšie platiť licenčné poplatky. Nebudem udržiavať pri živote také široké produktové portfólio, keď väčšina z neho je udržiavaná pri živote umelo, len z dôvodu prestíže či imidžu. Nebudem za každú cenu držať trhový podiel, keď pri tom vykrvácam. Robme len to, v čom sme dobrí, robme to však poriadne a s nasadením všetkých zdrojov. Dávno je preč éra, keď všetci robili všetko: dajte nám tú zákazku a my vám dáme desktopy, servery, sieťovú infraštruktúru, systémovú integráciu, služby. Excelentným príkladom je PC trh, na ktorom krvácajú skoro všetci, podobným syndrómom sú postihnutí výrobcovia mobilných telefónov, ktorí sa v záujme prežitia buď vzdávajú výroby, alebo dokonca spájajú s pôvodnou konkurenciou.
Pravdu povediac, nezávidím riaditeľom veľkých firiem ich stotisícové platy a bonusy, hoci sú v dolároch. Nie je jednoduché uspokojiť naraz akcionárov, zákazníkov aj vlastných zamestnancov. Ak do toho navyše príde zmenená situácia na trhu, nedajbože katastrofa ako tá v USA, umanažovať taký kolos je mimoriadne náročné, ak nie nemožné. Niekedy však treba nájsť odvahu urobiť rázny chirurgický rez, presvedčiť všetkých zúčastnených o jeho nevyhnutnosti a uskutočniť ich. „Bohužiaľ“, všetci sme len ľudia, a preto v súčasnosti vidíme toľko chybných rozhodnutí a následných pádov okolo seba. Zákon džungle je však neúprosný...
BTW: ako vidíte z obálky, v rukách držíte práve sté vydanie PCR. Keďže táto udalosť presahuje rozsah vyhradený na príhovor, venujem sa jej v samostatnom článku. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Zaujímavé čítanie jubilejného čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
V nijakom prípade nechcem znižovať hrôzu tragédie v USA, ale je neuveriteľné, akým zásadným spôsobom sa dotkla celého sveta, aké citlivé sú všetky globálne spoločenské, politické, ale aj biznis procesy. Neuveriteľná bola aj mediálna hystéria, ktorá sa spustila po konflikte. Áno, je to hrozné, zomrelo veľa ľudí, vznikli veľké škody, ale z vecného hľadiska to bolo lokálne nešťastie, také ako zemetrasenie v Arménsku alebo záplavy či tajfúny v Bangladéši. To, prečo sú médiá ešte mesiace po udalostiach stále plné tej istej témy, je okrem vojenského zásahu najmä fakt, že sa to dotklo práve USA, že bol otrasený pocit bezpečnosti a nedotknuteľnosti, čo pre USA, ktoré vojnový konflikt na vlastnom území nikdy nezažili, je úplne nepredstaviteľné. Pozitívnym prínosom tragédie by bolo, keby sa svetové mocnosti naozaj spojili, prekonali pocit potreby ochraňovať vlastné mocenské záujmy a naozaj by ak už nie zlikvidovali, tak aspoň výrazne potlačili svetový terorizmus. A dobre by bolo, keby im vydržalo nasadenie a pocit spolupatričnosti pri liečení ďalších svetových „vredov“, ako sú organizovaná kriminalita, diktátorské režimy, ochrana životného prostredia atď. Jednoducho by sa pokúsili zaviesť globálnu „diktatúru“ demokracie a svetový poriadok. Ale to som asi priveľký optimista (ak nie priam naivka).
Vráťme sa však späť k IT. Treba uznať, že to tie firmy naozaj nemajú ľahké. Najprv spľasla bublina dot-com, potom prišla recesia, teraz udalosti v USA. Každú chvíľu príde informácia o ďalšej akvizícii či bankrote. Spred očí nám miznú firmy, s ktorými sme sa stretávali uplynulých 10 – 20 rokov. Svet sa mení, mení sa trh, mení sa správanie zákazníkov, menia sa ich potreby. Je možné, že v každom segmente zostane nakoniec dvojica-trojica veľkých hráčov a menšie ryby budú jednoducho pohltené. Prekvapuje ma však, že väčšina firiem odovzdane čaká, ako to s nimi dopadne, hoci mnohé náznaky meniaceho sa prostredia tu sú keď už nie roky, tak určite mesiace. Nerozumiem ambíciám mnohých veľkých firiem robiť všetko: vyrábať a predávať železo, softvér, mať vlastný vývoj, robiť integráciu, mať celosvetové zastúpenie. Teraz sa následne búchajú do hrude: „My sme tí správni chlapci, ktorí vám budú robiť servis,“ vidiac v službách poslednú profitabilnú aktivitu. Bohužiaľ, zabúdajú, že na toto tajomstvo prišli už aj iní. Nerozumiem, prečo si už dávno mnohé veľké firmy nepovedali: Nejdem robiť vlastnú výrobu, lebo v tom je lepší XY a je pre mňa lacnejšie kupovať to od nich a predávať pod vlastnou nálepkou. Nejdem robiť koncový predaj, lebo XY má takú efektívnu logistiku, s ktorou sa nedá súperiť. Nejdem robiť vlastný výskum, lebo je príšerne drahý a je výhodnejšie platiť licenčné poplatky. Nebudem udržiavať pri živote také široké produktové portfólio, keď väčšina z neho je udržiavaná pri živote umelo, len z dôvodu prestíže či imidžu. Nebudem za každú cenu držať trhový podiel, keď pri tom vykrvácam. Robme len to, v čom sme dobrí, robme to však poriadne a s nasadením všetkých zdrojov. Dávno je preč éra, keď všetci robili všetko: dajte nám tú zákazku a my vám dáme desktopy, servery, sieťovú infraštruktúru, systémovú integráciu, služby. Excelentným príkladom je PC trh, na ktorom krvácajú skoro všetci, podobným syndrómom sú postihnutí výrobcovia mobilných telefónov, ktorí sa v záujme prežitia buď vzdávajú výroby, alebo dokonca spájajú s pôvodnou konkurenciou.
Pravdu povediac, nezávidím riaditeľom veľkých firiem ich stotisícové platy a bonusy, hoci sú v dolároch. Nie je jednoduché uspokojiť naraz akcionárov, zákazníkov aj vlastných zamestnancov. Ak do toho navyše príde zmenená situácia na trhu, nedajbože katastrofa ako tá v USA, umanažovať taký kolos je mimoriadne náročné, ak nie nemožné. Niekedy však treba nájsť odvahu urobiť rázny chirurgický rez, presvedčiť všetkých zúčastnených o jeho nevyhnutnosti a uskutočniť ich. „Bohužiaľ“, všetci sme len ľudia, a preto v súčasnosti vidíme toľko chybných rozhodnutí a následných pádov okolo seba. Zákon džungle je však neúprosný...
BTW: ako vidíte z obálky, v rukách držíte práve sté vydanie PCR. Keďže táto udalosť presahuje rozsah vyhradený na príhovor, venujem sa jej v samostatnom článku. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Zaujímavé čítanie jubilejného čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 11/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. októbra 2001
PC REVUE
Kto sleduje domáce dianie, musí časom nadobudnúť dojem, že žijeme v Kocúrkove. Príkladov je mnoho, mňa v TV správach minule pobavil jeden. Istý človek objavil na konci Petržalky na okraji poľa porast konope siateho (nie indického...), ktoré sa tiež považuje za drogu, hoci s menšou účinnosťou ako marihuana. Ako správny občan to nahlásil na polícii a nejako sa o tom dozvedel aj redaktor jednej TV. Ten to zverejnil a od policajtov získal na kameru prísľub, že porast bude okamžite zlikvidovaný. Redaktor si počkal, či policajti dodržia slovo a konope zlikvidujú – už aj preto, že v konopnom políčku boli vraj vyšliapané chodníčky svedčiace o jeho navštevovaní. Policajti však neprišli ani ďalší deň, ani deň potom, hoci každý večer ich redaktor vo večerných správach vyzýval, aby už konečne prišli. Klasická ukážka „akčnosti“ našich orgánov. Policajný dôstojník si neuvedomil, že novinári majú „hlúpu“ snahu kontrolovať a naj radšej si berú na mušku verejných činiteľov. Stačilo pritom zobrať troch príslušníkov (napr. tých, čo nám tak radi rozdávajú „papuče“ na autá či strašia nás na cestách radarmi) a kúpiť im tri kosy. Za pár hodín to mohli mať hotové a policajný dôstojník si mohol ušetriť verejnú hanbu. Po troch dňoch „nebezpečné“ konope nakoniec pokosili družstevníci z Rusoviec...
Ďalší príklad je takisto z TV spravodajstva, ale má už trochu bližšie k IT. Všetci dobre vieme, ako je to u nás s vymožiteľnosťou práva, ako dlho sa naťahujú súdne spory. V rámci zlepšenia tejto situácie sa na okresný súd – tuším v Banskej Bystrici – v rámci nového projektu zaviedol nový švajčiarsko-slovenský počítačový projekt Súdny manažment a Podateľňa, ktorý o. i. umožňuje manažovať prideľovanie súdnych prípadov. Vďaka nemu sa už teraz v skúšobnej dobe skrátilo vybavovanie súdnych prípadov z niekoľkých rokov na niekoľko mesiacov! Systém skrátil čas od podania žaloby do vytýčenia prvého pojednávania zo 73 na 49 dní. Takisto čas od pridelenia spisu sudcovi do prvého rozhodnutia vo veci sa z vyše 300 dní skrátil na 48. Výhody nového vybavovania súdnej agendy spočívajú aj v tom, že zákonného sudcu prideľuje počítač a klient sa to dozvie do troch minút. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský bol vraj prvými výsledkami projektu pozitívne šokovaný... Dokonca sa už kuriózne objavili námietky istej dotknutej strany, že celý spor bol vybavený prirýchlo, čo sa im nepozdávalo...
No a čo je na tomto príklade kocúrkovské? To, že počítačový systém medziiným „odhalil“, že sudcovia vraj až 80 % času trávia administratívnou agendou, ktorú by bez problémov zvládli vyškolení asistenti. No na takýto „objav“ hádam netreba nasadiť supersofistikovaný softvér a pomoc zo zahraničia. Na to stačí trochu sedliackeho rozumu a snaha zefektívniť si svoju prácu. No a prideľovanie súdnych prípadov? Neviem o danom počítačovom systéme dokopy nič, a preto nechcem ani znižovať jeho význam, ale nechce sa mi veriť, že by niečo podobné nezvládla partia programátorov s kvalitným zadaním za pár mesiacov už pred mnohými rokmi. Ak sa celý problém preťaženosti súdov (alebo aspoň jeho značná časť) dá vyriešiť efektívnejším riadením činnosti sudcov či už s pomocou nejakého programu, alebo bez neho, tak skríknime Hurá. A prečo sa nad tým pozastavujem? Lebo sa mi zdá, že u nás sme už akosi zabudli všímať si veci okolo seba, rozmýšľať, zlepšovať, jednoducho používať obyčajný zdravý rozum. A domýšľam sa ešte, či by podobné „objavenie Ameriky“ nepomohlo aj v iných úradoch...
No a teraz príjemná správa (aspoň pre nás...). Presťahovali sme sa! Po dlhých rokoch prenájmov, a teda zakopávania o počítačové káble a predlžovačky, škatule, papiere a čo ja viem čo všetko, po rokoch trápenia sa s nedostatkom priestorov na testovanie, fotografovanie, archív, dokumentačné oddelenie, sklad, rokovania atď. sme konečne v priestoroch, ktoré nám vyhovujú. Hovorí sa, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať, a hoci si viem predstaviť aj príjemnejšie trávenie horúcich augustových dní (...), také sťahovanie má aj svoje výhody. Napríklad si konečne urobíte tak dlho odkladaný poriadok a vyhodíte všetky zbytočnosti, o ktorých ste si celé roky mysleli, že sa bez nich v žiadnom prípade nezaobídete. Na druhej strane pri ich triedení zoberiete po dlhých rokoch rôzne staré dokumenty, fotografie, vizitky a s nostalgiou si spomeniete na udalosti s nimi spojené. A s hrôzou zistíte, koľko tlačoviek, výstav, služobných ciest, stretnutí, rozhovorov, projektov atď. ste za tých pár rokov absolvovali. Koľko z nich sa vydarilo, koľko skončilo v prachu zabudnutia, koľko ľudí ste stretli, koľko času ubehlo, koľko vydaní PCR medzitým vyšlo...
No už to máme za sebou a tešíme sa, že nám nové priestory umožnia zbaviť sa niektorých provizórií a zaviesť systém do niektorých činností, ktoré sa okrajovo dotýkajú aj vydávania PCR. Takže sa vlastne môžeme tešiť spoločne.
Príjemné čítanie októbrového vydania PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Ďalší príklad je takisto z TV spravodajstva, ale má už trochu bližšie k IT. Všetci dobre vieme, ako je to u nás s vymožiteľnosťou práva, ako dlho sa naťahujú súdne spory. V rámci zlepšenia tejto situácie sa na okresný súd – tuším v Banskej Bystrici – v rámci nového projektu zaviedol nový švajčiarsko-slovenský počítačový projekt Súdny manažment a Podateľňa, ktorý o. i. umožňuje manažovať prideľovanie súdnych prípadov. Vďaka nemu sa už teraz v skúšobnej dobe skrátilo vybavovanie súdnych prípadov z niekoľkých rokov na niekoľko mesiacov! Systém skrátil čas od podania žaloby do vytýčenia prvého pojednávania zo 73 na 49 dní. Takisto čas od pridelenia spisu sudcovi do prvého rozhodnutia vo veci sa z vyše 300 dní skrátil na 48. Výhody nového vybavovania súdnej agendy spočívajú aj v tom, že zákonného sudcu prideľuje počítač a klient sa to dozvie do troch minút. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský bol vraj prvými výsledkami projektu pozitívne šokovaný... Dokonca sa už kuriózne objavili námietky istej dotknutej strany, že celý spor bol vybavený prirýchlo, čo sa im nepozdávalo...
No a čo je na tomto príklade kocúrkovské? To, že počítačový systém medziiným „odhalil“, že sudcovia vraj až 80 % času trávia administratívnou agendou, ktorú by bez problémov zvládli vyškolení asistenti. No na takýto „objav“ hádam netreba nasadiť supersofistikovaný softvér a pomoc zo zahraničia. Na to stačí trochu sedliackeho rozumu a snaha zefektívniť si svoju prácu. No a prideľovanie súdnych prípadov? Neviem o danom počítačovom systéme dokopy nič, a preto nechcem ani znižovať jeho význam, ale nechce sa mi veriť, že by niečo podobné nezvládla partia programátorov s kvalitným zadaním za pár mesiacov už pred mnohými rokmi. Ak sa celý problém preťaženosti súdov (alebo aspoň jeho značná časť) dá vyriešiť efektívnejším riadením činnosti sudcov či už s pomocou nejakého programu, alebo bez neho, tak skríknime Hurá. A prečo sa nad tým pozastavujem? Lebo sa mi zdá, že u nás sme už akosi zabudli všímať si veci okolo seba, rozmýšľať, zlepšovať, jednoducho používať obyčajný zdravý rozum. A domýšľam sa ešte, či by podobné „objavenie Ameriky“ nepomohlo aj v iných úradoch...
No a teraz príjemná správa (aspoň pre nás...). Presťahovali sme sa! Po dlhých rokoch prenájmov, a teda zakopávania o počítačové káble a predlžovačky, škatule, papiere a čo ja viem čo všetko, po rokoch trápenia sa s nedostatkom priestorov na testovanie, fotografovanie, archív, dokumentačné oddelenie, sklad, rokovania atď. sme konečne v priestoroch, ktoré nám vyhovujú. Hovorí sa, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať, a hoci si viem predstaviť aj príjemnejšie trávenie horúcich augustových dní (...), také sťahovanie má aj svoje výhody. Napríklad si konečne urobíte tak dlho odkladaný poriadok a vyhodíte všetky zbytočnosti, o ktorých ste si celé roky mysleli, že sa bez nich v žiadnom prípade nezaobídete. Na druhej strane pri ich triedení zoberiete po dlhých rokoch rôzne staré dokumenty, fotografie, vizitky a s nostalgiou si spomeniete na udalosti s nimi spojené. A s hrôzou zistíte, koľko tlačoviek, výstav, služobných ciest, stretnutí, rozhovorov, projektov atď. ste za tých pár rokov absolvovali. Koľko z nich sa vydarilo, koľko skončilo v prachu zabudnutia, koľko ľudí ste stretli, koľko času ubehlo, koľko vydaní PCR medzitým vyšlo...
No už to máme za sebou a tešíme sa, že nám nové priestory umožnia zbaviť sa niektorých provizórií a zaviesť systém do niektorých činností, ktoré sa okrajovo dotýkajú aj vydávania PCR. Takže sa vlastne môžeme tešiť spoločne.
Príjemné čítanie októbrového vydania PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 10/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
sobota 1. septembra 2001
PC REVUE
Škoda, že celosvetová recesia prišla práve teraz a že tak vážne zasiahla práve IT priemysel. Je síce pravda, že prišla už pred rokom, ale zatiaľ sa, bohužiaľ, nemá na odchod. Mnohí výrobcovia počítačov síce s veľkým očakávaním pozerajú na koniec roka, ktorý by mohol aspoň čiastočne zlepšiť ich celo ročné trápenie v predaji, veľa očakávajú aj od októbrového uvedenia Windows XP, ale analytici sú vo svojich predikciách skôr opatrní. Rovnako Itanium sa ešte len rozbieha a už teraz sa čaká na jeho následníka, pretože vinou veľkého oneskorenia nepredstavuje nijakú výkonovú bombu. Softvérový priemysel, dodávatelia sieťovej infraštruktúry, mobilní operátori, telekomunikačné firmy atď. prežívajú v súčasnosti veľmi ťažké obdobie. Nemožno sa preto čudovať, že ich investície do ďalšieho vývoja produktov či veľkorysých projektov sú veľmi opatrné.
Dobre sa pamätám na zlatú éru PC, keď sme sa tešili na každú novú generáciu procesora, väčšiu RAM-ku či rozlíšenie grafickej karty, viac kapacity na diskoch a pod. Na to, akým raketovým tempom vznikol celý PC priemysel, ako huby po daždi vyrástlo množstvo firiem, produktov, nápadov, projektov. Tešili sa používatelia, tešili sa predajcovia, všetci boli happy. Ozaj, viete, že v auguste slávilo PC svoje 20. narodeniny? Hoci táto éra je už preč a samotný koncept PC čaká na svoje znovuobjavenie, veľmi by ma ako používateľa potešilo, keby sa znovu naštartovala nová inovačná vlna, lebo, pravdu povediac, zdá sa mi, akoby to tu všetko tak trochu zaspalo. Je ešte veľa oblastí, ktoré sú akoby generačne pozadu, bohužiaľ, je tu tá nešťastná recesia. Keď už sa nemôžeme tešiť z nových produktov, podelím sa s vami aspoň o pár postrehov. Ak budete mať chuť podeliť sa s vašimi, tak len do toho, moja mailová schránka ich rada prijme.
O mojej predstave konceptu PC novej generácie som písal prednedávnom, takže túto oblasť zatiaľ vynechám.
Softvérové aplikácie a operačné systémy ma hnevajú preto, že v posledných rokoch prinášajú len akýsi facelifting, drobné zlepšenia, úpravu rozhrania, pridanie pár funkcií, aby mali na čo nalákať zákazníkov, ale popritom sa stále nedokážu zbaviť choroby generovania nových chýb, potreby neustáleho plátania dier, zháňania nových ovládačov, filtrov atď. To by už konenčne malo prestať, keď si predstavím tie hordy ich vývojárov a rozpočty, s ktorými pracujú... Myslím, že by možno bolo dobré zmeniť celú koncepciu, napríklad vybrať sa cestou predávania len akéhosi spoľahlivo fungujúceho softvérového jadra za prijateľnú cenu s možnosťou dopĺnania ďalších funkcií prostredníctvom zasuvných modulov, ktoré by sa dokupovali podľa potreby a finančných možností.
Veľké očakávania vkladám do mobilných telefónov. Doteraz som, žiaľ, nemal v ruke mobil, ktorý by ma uspokojil. Malý displej, slabá výdrž batérií, malá klávesnica, nešikovné ovládanie, obmedzené rozširovanie a nastavovanie vlastností. O WAP-e radšej pomlčím. Teším sa na GPRS a potom možno aj na siete naozaj tretej generácie, hoci na ich nástup (aspoň u nás) si určite ešte počkáme. Pri zmienke o GPRS sa naši mobilní operátori záhadne usmievajú, hovorí sa o jeseni tohto roku, ale, pravdu povediac, neviem-neviem... (Najmä po sklamaní s WAP-om...) A aký mobil by som chcel? No taký, ktorý by nemal tie neduhy, čo som spomínal. Je mi jedno, či to bude mobil s funkciami PDA – mobilného asistenta – alebo PDA rozšírený o komunikačný modul. Určite viem, že nechcem vláčiť dve zariadenia, aj tak mám problém vláčiť už to jedno a nestratiť ho... Možno by bolo atraktívne mať takéto zariadenie v podobe veľkých plochých hodiniek s bezdrôtovým pripojením na náhlavovú komunikačnú súpravu. Niečo podobné kedysi bolo spojené s konceptom Bluetooth. Keď už sme pri tom, neodpustím si jednu poznámku. Bluetooth je exemplárnym príkladom výbornej technológie, ktorá stále nie a nie presadiť sa. Problémom je slabá podpora výrobcov, strach o presadenie sa na trhu a pomerne vysoká cena zariadenia. Hoci pôvodne sa očakávalo, že čip Bluetooth by mal stáť okolo 5 dolárov, uvedenie mobilov alebo PC kariet s podporou pre Bluetooth by znamenalo v súčasnosti nárast ceny približne o 150 dolárov. Chcelo by to masovú výrobu, ale tá sa nemôže spustiť, pretože sú obavy, že zariadenia Bluetooth budú pridrahé a nebudú sa kupovať. Klasický bludný kruh. Svoj klinec do rakvy pridal aj Microsoft, kedysi veľký podporovateľ Bluetooth, ktorý však do novej verzie Windows XP podporu tejto technológie nezahrnul (Wi-Fi však áno) z obavy, že by o ňu nebol záujem... A pritom ďalšia vec, ktorá by nepotešila len mňa, ale určite aj milióny ďalších používateľov, je synchronizácia vybraných údajov (kontakty, schôdzky, poznámky, maily, MP3 atď.) medzi stolným PC v kancelárii a mobilom, PDA či notebookom.
Ďalšou oblasťou, ktorá čaká na svoju éru, je rýchle širokopásmové pripojenie na inet. Odtrhnem svoju predstavu od reality a jednoducho len vyslovím svoje želanie: chcel by som rýchle a lacné pripojenie na inet, či už v práci, alebo doma, prípadne kdekoľvek ho budem potrebovať. Mne je jedno, či to bude ADSL, satelit, káblové pripojenie, bezdrôtové pripojenie či niečo nové alebo kombinácia už uvedených možností. Nechcem platiť jednej spoločnosti za linku a druhej za pripojenie na inet, chcem čo najjednoduchšiu administráciu. Nechcem absolvovať žiadne komplikované technické ani úradnícke procedúry na to, aby som získal dobrú linku, kdekoľvek ju budem potrebovať. Nie som vo svojich predstavách asi najskromnejší, ale som zákazník, a preto by mňa/nás mali poskytovatelia pripojenia počúvať. Firmy síce rady vyhlasujú, že počúvajú želania svojich zákazníkov, ale mne sa zdá, že ich poznajú len veľmi málo, nepoznajú ich zvyklosti, potreby, možnosti, preferencie. Keby to nebola pravda, možno by nebola ani recesia a možno aj inovačné cykly by boli kratšie. A potom by takýto príhovor vôbec nemusel vzniknúť.
Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 9/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Dobre sa pamätám na zlatú éru PC, keď sme sa tešili na každú novú generáciu procesora, väčšiu RAM-ku či rozlíšenie grafickej karty, viac kapacity na diskoch a pod. Na to, akým raketovým tempom vznikol celý PC priemysel, ako huby po daždi vyrástlo množstvo firiem, produktov, nápadov, projektov. Tešili sa používatelia, tešili sa predajcovia, všetci boli happy. Ozaj, viete, že v auguste slávilo PC svoje 20. narodeniny? Hoci táto éra je už preč a samotný koncept PC čaká na svoje znovuobjavenie, veľmi by ma ako používateľa potešilo, keby sa znovu naštartovala nová inovačná vlna, lebo, pravdu povediac, zdá sa mi, akoby to tu všetko tak trochu zaspalo. Je ešte veľa oblastí, ktoré sú akoby generačne pozadu, bohužiaľ, je tu tá nešťastná recesia. Keď už sa nemôžeme tešiť z nových produktov, podelím sa s vami aspoň o pár postrehov. Ak budete mať chuť podeliť sa s vašimi, tak len do toho, moja mailová schránka ich rada prijme.
O mojej predstave konceptu PC novej generácie som písal prednedávnom, takže túto oblasť zatiaľ vynechám.
Softvérové aplikácie a operačné systémy ma hnevajú preto, že v posledných rokoch prinášajú len akýsi facelifting, drobné zlepšenia, úpravu rozhrania, pridanie pár funkcií, aby mali na čo nalákať zákazníkov, ale popritom sa stále nedokážu zbaviť choroby generovania nových chýb, potreby neustáleho plátania dier, zháňania nových ovládačov, filtrov atď. To by už konenčne malo prestať, keď si predstavím tie hordy ich vývojárov a rozpočty, s ktorými pracujú... Myslím, že by možno bolo dobré zmeniť celú koncepciu, napríklad vybrať sa cestou predávania len akéhosi spoľahlivo fungujúceho softvérového jadra za prijateľnú cenu s možnosťou dopĺnania ďalších funkcií prostredníctvom zasuvných modulov, ktoré by sa dokupovali podľa potreby a finančných možností.
Veľké očakávania vkladám do mobilných telefónov. Doteraz som, žiaľ, nemal v ruke mobil, ktorý by ma uspokojil. Malý displej, slabá výdrž batérií, malá klávesnica, nešikovné ovládanie, obmedzené rozširovanie a nastavovanie vlastností. O WAP-e radšej pomlčím. Teším sa na GPRS a potom možno aj na siete naozaj tretej generácie, hoci na ich nástup (aspoň u nás) si určite ešte počkáme. Pri zmienke o GPRS sa naši mobilní operátori záhadne usmievajú, hovorí sa o jeseni tohto roku, ale, pravdu povediac, neviem-neviem... (Najmä po sklamaní s WAP-om...) A aký mobil by som chcel? No taký, ktorý by nemal tie neduhy, čo som spomínal. Je mi jedno, či to bude mobil s funkciami PDA – mobilného asistenta – alebo PDA rozšírený o komunikačný modul. Určite viem, že nechcem vláčiť dve zariadenia, aj tak mám problém vláčiť už to jedno a nestratiť ho... Možno by bolo atraktívne mať takéto zariadenie v podobe veľkých plochých hodiniek s bezdrôtovým pripojením na náhlavovú komunikačnú súpravu. Niečo podobné kedysi bolo spojené s konceptom Bluetooth. Keď už sme pri tom, neodpustím si jednu poznámku. Bluetooth je exemplárnym príkladom výbornej technológie, ktorá stále nie a nie presadiť sa. Problémom je slabá podpora výrobcov, strach o presadenie sa na trhu a pomerne vysoká cena zariadenia. Hoci pôvodne sa očakávalo, že čip Bluetooth by mal stáť okolo 5 dolárov, uvedenie mobilov alebo PC kariet s podporou pre Bluetooth by znamenalo v súčasnosti nárast ceny približne o 150 dolárov. Chcelo by to masovú výrobu, ale tá sa nemôže spustiť, pretože sú obavy, že zariadenia Bluetooth budú pridrahé a nebudú sa kupovať. Klasický bludný kruh. Svoj klinec do rakvy pridal aj Microsoft, kedysi veľký podporovateľ Bluetooth, ktorý však do novej verzie Windows XP podporu tejto technológie nezahrnul (Wi-Fi však áno) z obavy, že by o ňu nebol záujem... A pritom ďalšia vec, ktorá by nepotešila len mňa, ale určite aj milióny ďalších používateľov, je synchronizácia vybraných údajov (kontakty, schôdzky, poznámky, maily, MP3 atď.) medzi stolným PC v kancelárii a mobilom, PDA či notebookom.
Ďalšou oblasťou, ktorá čaká na svoju éru, je rýchle širokopásmové pripojenie na inet. Odtrhnem svoju predstavu od reality a jednoducho len vyslovím svoje želanie: chcel by som rýchle a lacné pripojenie na inet, či už v práci, alebo doma, prípadne kdekoľvek ho budem potrebovať. Mne je jedno, či to bude ADSL, satelit, káblové pripojenie, bezdrôtové pripojenie či niečo nové alebo kombinácia už uvedených možností. Nechcem platiť jednej spoločnosti za linku a druhej za pripojenie na inet, chcem čo najjednoduchšiu administráciu. Nechcem absolvovať žiadne komplikované technické ani úradnícke procedúry na to, aby som získal dobrú linku, kdekoľvek ju budem potrebovať. Nie som vo svojich predstavách asi najskromnejší, ale som zákazník, a preto by mňa/nás mali poskytovatelia pripojenia počúvať. Firmy síce rady vyhlasujú, že počúvajú želania svojich zákazníkov, ale mne sa zdá, že ich poznajú len veľmi málo, nepoznajú ich zvyklosti, potreby, možnosti, preferencie. Keby to nebola pravda, možno by nebola ani recesia a možno aj inovačné cykly by boli kratšie. A potom by takýto príhovor vôbec nemusel vzniknúť.
Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 9/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
streda 1. augusta 2001
PC REVUE
Filozofovať o internete ako o „fenoméne modernej doby“ sa mi zdá opakovaním toho, čo už bolo tisíckrát povedané. To, že čoraz viac zasahuje do nášho pracovného aj súkromného života, to, že prináša obrovské výhody a nové možnosti, ako aj nové nebezpečenstvá, je témou už nielen odborných, ale čoraz viac aj „mimobranžových“ médií. Nad tým, ako využiť internet pri svojom podnikaní, špekulujú veľké koncerny, ale aj „jednočlovekové“ firmy. O tom, ako zmení naše myslenie a sociálne správanie, sa zamýšľajú filozofi, demografi a sociológovia. Všade vidieť obrovskú snahu niekam ho zaškatuľkovať, zaradiť, opísať, jednoducho spoznať. Zdá sa to jednoduché, veď väčšina z nás si dennodenne vybavuje elektronickú poštu, prezerá vybrané stránky, vieme, čo kde máme hľadať, sem-tam si cez web niečo objednáme, stiahneme hudbu či nový ovládač, „preklepneme“ obchodného partnera atď. Pravdou však je, že to, čo vidíme, je len vonkajšia stránka internetu, ktorá navyše odráža iba jeho súčasný stav. Málokto si trúfne odhadnúť, čo sa bude diať s internetom o desať a viac rokov. Ak sa niekedy s obľubou spomína rozhlas a TV ako médiá, ktoré boli akýmisi predchodcami internetu, ako potom bude vyzerať jeho následník? Isteže, nebol by problém popustiť uzdu fantázii a „vliezť do kapusty“ autorom sci-fi. Prekvapujúce však je, že my nielenže nevieme reálne odhadnúť budúcu podobu internetu, my celkom nepoznáme ani mechanizmy a súvislosti, na ktorých funguje ten súčasný. Keby to bola pravda, nestalo by sa to, čo minulý rok, keď s veľkým rámusom spľasla bublina okolo .com spoločností. Vtedy stačilo mať dobrú ideu, spojenú s webom, pár investorov, dať si na začiatok názvu firmy „e“, pridať trochu toho marketingového „dresingu“ – a šup s tým na burzu! Bolo neuveriteľné sledovať, koľko investorov podľahlo presvedčeniu, že internet bude druhý Klondike. Veď koniec koncov aj bol, ale iba dovtedy, kým rástli akcie nových e-spoločností. Potom bolo treba už len vystihnúť správny moment na vyskočenie z vlaku. Bohužiaľ, nie všetci to stihli a padajúca lavína potom stiahla so sebou aj ostatné „kamenné“ IT spoločnosti, nielen tie virtuálne. Nechcem sa hrať na múdreho generála po bitke, ale nepochopím, ako si mohli všetky tie veľké „ikony“ svetového IT priemyslu myslieť, že rekordné predaje potrvajú donekonečna, že či už masoví spotrebitelia, alebo veľké podniky budú donekonečna kupovať a spotrebúvať, resp. investovať a upgradovať. Zdá sa mi, že málo poznajú svojich zákazníkov, ich zvyklosti, potreby, možnosti, preferencie, ale to nie je v tejto branži napriek častým opačným proklamáciám nič nové. Okrem toho sa v niektorých momentoch príliš preceňovali možnosti a potenciál internetu, priveľa sa očakávalo od internetovej reklamy, od obchodovania cez internet – či už smerom na koncového zákazníka, alebo medzi spoločnosťami. Teraz sledujeme, ako prví provideri free pripojenia na internet či mailserverov končia s poskytovaním týchto služieb zadarmo, lebo im to jednoducho finančne nevychádza. Sledujeme, ako niektoré portály rušia voľné SMS brány, svetové on line médiá začínajú spoplatňovať spravodajstvo, komentáre atď. Jednoducho za všetko treba platiť. Spomeňme si na geniálny nápad Napstera, ktorý sa doteraz naťahuje s hudobnými vydavateľstvami. Jednoducho nie každý pokus o pridanie „e“ do svojho podnikania je úspešné. Nie každý obchodný model sa na internete presadí. Veľakrát som debatoval s kamarátmi, kolegami či obchodnými partnermi z našej branže o tom, ako zarobiť na internete peniaze, ako úspešne presadiť nejaký projekt, ako to celé vlastne funguje, a výsledkom nekonečných debát bolo skonštatovanie, že jednoduché a všeobecne platné riešenia neexistujú. Dá sa azda zhrnúť a podčiarknuť len pár postrehov či zákonitostí. Platí napríklad, že v niektorých oblastiach je priestor len pre jedného veľkého hráča (Amazon, eBay, Yahoo, AOL atď.), ostatní síce tiež majú právo na existenciu, ale budú v jeho tieni len živoriť. Konsolidácia trhu medzi poskytovateľmi pripojenia, služieb a obsahu, ktorá prebieha vo svete, príde čoskoro aj k nám. Príjmy z reklamy na webe sú obmedzené a získajú ich väčšinou len veľkí hráči, ktorí dokážu natočiť dostatočné množstvo videní bannerov. Hoci možnosti internetu sú možno, aspoň obrazne, nekonečné, finančné možnosti jeho používateľov, peňaženky spotrebiteľov či rozpočty podnikov sú obmedzené. Bezmedzná je aj ľudská invencia, obmedzené sú však možnosti na jej úspešnú realizáciu. Neobmedzené sú pokusy o prekonanie všetkých bezpečnostných opatrení a bariér, obmedzené sú prostriedky na ich potlačenie. Neobmedzené sú snahy, aby všetko, čo je na internete, bolo zadarmo, voľne prístupné pre každého, obmedzené sú prostriedky, ako tomu zabrániť. Neobmedzená je potreba dať všetko zmysluplné – obsah, služby, možnosti – na web, obmedzené sú možnosti urobiť to cenovo dostupným pre každého. Neobmedzené sú požiadavky na vyššie prenosové rýchlosti, väčšiu priepustnosť, obmedzené sú finančné možnosti, kto to všetko zaplatí. Takto by som mohol pokračovať ďalej, jedno však zostáva zrejmé: internet predstavuje veľmi dynamické prostredie, ktoré ešte zďaleka nemáme zmapované a nevieme ho zatiaľ celkom zmysluplne využiť. Je len na nás objaviť a využiť tie dobré vlastnosti, ubrániť sa pred tými negatívnymi a to, čo zostane, môžete nechať konkurencii...
Zaujímavé čítanie augustového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2001 Editorial
Autor. Martin Drobný
Zaujímavé čítanie augustového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2001 Editorial
Autor. Martin Drobný
nedeľa 1. júla 2001
PC REVUE
Je všeobecne známe, že vo svete je nedostatok IT odborníkov. Zdalo by sa, že tento problém sa týka len tých vyspelejších krajín, ktoré si jednak uvedomujú význam IT, ale majú aj dostatok prostriedkov na investície do nich. V skutočnosti sa však tento problém začína čoraz výraznejšie prejavovať aj u nás. Je samozrejmé, že domáca softvérová firma nemôže preplatiť programátora, ktorému v Nemecku ponúknu 200 000 mariek ročne. Keby sa o to len teoreticky pokúsila, jej produkty by sa stali doma nepredajnými. Preto väčšina tých, ktorí niečo naozaj vedia, nemajú záväzky, ovládajú jazyk a sú ochotní vycestovať, bohužiaľ, odchádza z republiky. Prirodzene, sumy, ktoré sa ponúkajú v zahraničí, treba očistiť od nákladov na bývanie, stravu, dopravu atď., ktoré sú rovnako ako ohodnotenie, pochopiteľne, vyššie. Všetci, ktorým leží osud tejto krajiny aspoň trochu na srdci, môžu len dúfať, že po roku či dvoch sa títo profesionáli, už finančne zabezpečení, vrátia domov a buď sa zamestnajú, alebo rozbehnú si vlastný biznis a použijú svoje znalosti na domácej pôde. Množstvo z nich si však v danej krajine vytvorí také zázemie, ktoré sa už len veľmi ťažko opúšťa, a na rodnú hrudu sa vracajú len sporadicky – navštíviť príbuzných či priateľov. Tu je každá rada ťažká... Apelovať na národné cítenie či záujmy je síce pekné, ale asi už málo účinné. Existujú síce riešenia, ako IT odborníkov udržať doma, ale masívny „únik mozgov“ aj tak nie celkom dokážu eliminovať. Pokiaľ totiž lokálny softwarehouse robí projekty pre svoju zahraničnú materskú firmu, alebo ak nemá takúto záštitu, má aspoň zahraničné zákazky, môže sa priblížiť k ohodnoteniu, ktoré by IT odborník dostal v zahraničí. Rovnako je možný outsourcing domácich IT expertov na zahraničné projekty, ktorí ostávajú zamestnancami domácej firmy a do zahraničia vycestujú len na obmedzený čas a do zabezpečeného zázemia. Veľa si sľubujeme aj od priemyselných parkov, ten na Záhorí má ambície stať sa stredoeurópskym Silicon Valley. Každé z riešení má pritom svoje výhody aj nevýhody. Menšie lokálne počítačové firmy orientujúce sa na domáci trh však budú mať aj tak čoraz ťažšiu pozíciu – IT odborníkov je stále menej, stačí sa pozrieť na ponuky na voľné miesta v IT. A situácia sa pritom komplikuje ešte viac.
Viacero známych, ktorí sa v tejto branži pohybujú, sa mi totiž v poslednom čase sťažovalo, že odborná kvalita čerstvých absolventov VŠ už nie je taká ako v minulosti. Vraj sú príliš úzko špecializovaní, ich vedomosti sú zastarané, a keď sa dostávajú do praxe, nie sú hneď „použiteľní“, ale treba ich dať preškoliť. Ak sú postavení pred problém, nevedia zareagovať, dokonca ani pokúsiť sa o riešenie, nevedia sa zorientovať v problematike, naštudovať si literatúru, sú málo tvoriví, jednoducho im chýba inžiniersky prístup. Ale pri prijímacích pohovoroch do nového zamestnania si často zapýtajú prehnané sumy, využívajúc/zneužívajúc momentálny veľký dopyt po IT profesiách. Neplatí to, samozrejme, paušálne, mnohí zdatnejší študenti už počas školy majú rezervovanú „stoličku“ a naplánovaný kariérny postup na dlhé roky dopredu. A dokonca neodsudzujem ani ich spolužiakov patriacich do tej prvej skupiny, lebo oni sú len produktom existujúceho systému. Môže za to prebraný systém kreditov, umožňujúci napríklad výber viacerých, ale jednoduchších predmetov. Študenti si potom volia ľahšiu cestu, ktorá však spôsobuje, že nedostanú komplexný balík vedomostí a znalostí z danej oblasti. Môže za to naše „choré“ myslenie, ktoré „dovoľuje“ – toleruje – používanie ťahákov, podvádzanie pri skúškach atď. Jednoducho metódy, za ktoré by v inej škole v zahraničí prichytený študent okamžite letel nielen zo skúšky, ale aj zo školy. Navyše to degeneruje morálku, pretože mladý človek si skúsenosť, že sa mu podarilo presadiť vďaka podvodu, ľahko prenáša do ďalšieho života. Môže za to starý školský vedomostný princíp, ktorý študentov núti bifľovať sa množstvo zbytočných informácií a, naopak, nenúti ich riešiť problémy, vyhľadávať si informácie, získavať praktické skúsenosti, skrátka, neučí ich samostatne myslieť. Pravdaže, môže za to aj ekonomická situácia v krajine, ktorá nedáva dostatočné množstvo prostriedkov do školstva, hoci investície do vzdelania sa pokladajú za najefektívnejšie, najlepšie vložené. Potom chýbajú kvalifikovaní pedagógovia, odborné pomôcky atď. Keď však nie sú peniaze, ťažko sa dá „svietiť“. Všeobecne prevláda trend, aby čím väčšia časť populácie získala vysokoškolské vzdelanie. U nás sa podiel ľudí s vyšším ako stredoškolským vzdelaním pohybuje na úrovni 26 percent populačného ročníka. Vo vyspelých krajinách je to 55 až 60 percent. Vláda sa síce snaží každý rok zvyšovať počty študentov o desať percent, ale školy na to nemajú kapacity. Absolventi vysokých škôl majú pritom podstatne menšie problémy uplatniť sa na trhu práce – k 31. decembru 2000 bolo napríklad nezamestnaných len 2,7 percenta ich absolventov.
Môže za to aj výber ľahšej cesty. Elektrotechnika a informatika sú pomerne ťažké študijné odbory, mladí sa preto radšej hlásia na ekonómiu a právo. Z počutia viem, že ich školský týždeň sa dá vtesnať do 2 (slovom dvoch) dní! a zvyšné tri praxujú, sú normálne zamestnaní (poznám dievča, čo takto dokonca dochádza každý týždeň do Prahy!) alebo si len tak užívajú (prepáčte za úprimnosť...) Absolventi VŠ so zameraním na infotechnológie pritom majú oveľa vyššie finančné ohodnotenie.
Ako ďalej? Ako dosiahnuť, aby tu bolo viac „mozgov“? Keďže nemám možnosť čarovným prútikom zmeniť ekonomickú situáciu v krajine, školský systém, myslenie ľudí atď., môžem použiť iba mne dostupné prostriedky. Využívam preto tento priestor a apelujem na mladých, nádejných odborníkov, aby sa vyhýbali všetkým uvedeným neduhom a investovali do seba, do svojho vzdelania. Škola dáva človeku obrovské možnosti a je len na ňom, ako a ktoré využije vo svoj prospech. Apelujem na pedagógov, aby prispeli v rámci svojich možností k zmene starého systému a žiadali od nadriadených orgánov podporu v tomto ich úsilí. Apelujem na vládu a ostatné nadriadené orgány, aby im túto podporu poskytli a vytvorili ekonomické aj spoločenské prostredie, ktoré umožní, aby táto krajina bola známa aj množstvom kvalitne vzdelaných ľudí. Nie je to vec len jednej zo zúčastnených strán, ale všetkých a len spoločným úsilím možno dosiahnuť pokrok.
Hoci školský rok sa práve skončil, prázdniny by mohli poskytnúť dostatočný časový priestor na to, aby sme nový školský rok začali už po novom. Ich užitočné a tvorivé strávenie, ako aj zaujímavé čítanie júlového čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Viacero známych, ktorí sa v tejto branži pohybujú, sa mi totiž v poslednom čase sťažovalo, že odborná kvalita čerstvých absolventov VŠ už nie je taká ako v minulosti. Vraj sú príliš úzko špecializovaní, ich vedomosti sú zastarané, a keď sa dostávajú do praxe, nie sú hneď „použiteľní“, ale treba ich dať preškoliť. Ak sú postavení pred problém, nevedia zareagovať, dokonca ani pokúsiť sa o riešenie, nevedia sa zorientovať v problematike, naštudovať si literatúru, sú málo tvoriví, jednoducho im chýba inžiniersky prístup. Ale pri prijímacích pohovoroch do nového zamestnania si často zapýtajú prehnané sumy, využívajúc/zneužívajúc momentálny veľký dopyt po IT profesiách. Neplatí to, samozrejme, paušálne, mnohí zdatnejší študenti už počas školy majú rezervovanú „stoličku“ a naplánovaný kariérny postup na dlhé roky dopredu. A dokonca neodsudzujem ani ich spolužiakov patriacich do tej prvej skupiny, lebo oni sú len produktom existujúceho systému. Môže za to prebraný systém kreditov, umožňujúci napríklad výber viacerých, ale jednoduchších predmetov. Študenti si potom volia ľahšiu cestu, ktorá však spôsobuje, že nedostanú komplexný balík vedomostí a znalostí z danej oblasti. Môže za to naše „choré“ myslenie, ktoré „dovoľuje“ – toleruje – používanie ťahákov, podvádzanie pri skúškach atď. Jednoducho metódy, za ktoré by v inej škole v zahraničí prichytený študent okamžite letel nielen zo skúšky, ale aj zo školy. Navyše to degeneruje morálku, pretože mladý človek si skúsenosť, že sa mu podarilo presadiť vďaka podvodu, ľahko prenáša do ďalšieho života. Môže za to starý školský vedomostný princíp, ktorý študentov núti bifľovať sa množstvo zbytočných informácií a, naopak, nenúti ich riešiť problémy, vyhľadávať si informácie, získavať praktické skúsenosti, skrátka, neučí ich samostatne myslieť. Pravdaže, môže za to aj ekonomická situácia v krajine, ktorá nedáva dostatočné množstvo prostriedkov do školstva, hoci investície do vzdelania sa pokladajú za najefektívnejšie, najlepšie vložené. Potom chýbajú kvalifikovaní pedagógovia, odborné pomôcky atď. Keď však nie sú peniaze, ťažko sa dá „svietiť“. Všeobecne prevláda trend, aby čím väčšia časť populácie získala vysokoškolské vzdelanie. U nás sa podiel ľudí s vyšším ako stredoškolským vzdelaním pohybuje na úrovni 26 percent populačného ročníka. Vo vyspelých krajinách je to 55 až 60 percent. Vláda sa síce snaží každý rok zvyšovať počty študentov o desať percent, ale školy na to nemajú kapacity. Absolventi vysokých škôl majú pritom podstatne menšie problémy uplatniť sa na trhu práce – k 31. decembru 2000 bolo napríklad nezamestnaných len 2,7 percenta ich absolventov.
Môže za to aj výber ľahšej cesty. Elektrotechnika a informatika sú pomerne ťažké študijné odbory, mladí sa preto radšej hlásia na ekonómiu a právo. Z počutia viem, že ich školský týždeň sa dá vtesnať do 2 (slovom dvoch) dní! a zvyšné tri praxujú, sú normálne zamestnaní (poznám dievča, čo takto dokonca dochádza každý týždeň do Prahy!) alebo si len tak užívajú (prepáčte za úprimnosť...) Absolventi VŠ so zameraním na infotechnológie pritom majú oveľa vyššie finančné ohodnotenie.
Ako ďalej? Ako dosiahnuť, aby tu bolo viac „mozgov“? Keďže nemám možnosť čarovným prútikom zmeniť ekonomickú situáciu v krajine, školský systém, myslenie ľudí atď., môžem použiť iba mne dostupné prostriedky. Využívam preto tento priestor a apelujem na mladých, nádejných odborníkov, aby sa vyhýbali všetkým uvedeným neduhom a investovali do seba, do svojho vzdelania. Škola dáva človeku obrovské možnosti a je len na ňom, ako a ktoré využije vo svoj prospech. Apelujem na pedagógov, aby prispeli v rámci svojich možností k zmene starého systému a žiadali od nadriadených orgánov podporu v tomto ich úsilí. Apelujem na vládu a ostatné nadriadené orgány, aby im túto podporu poskytli a vytvorili ekonomické aj spoločenské prostredie, ktoré umožní, aby táto krajina bola známa aj množstvom kvalitne vzdelaných ľudí. Nie je to vec len jednej zo zúčastnených strán, ale všetkých a len spoločným úsilím možno dosiahnuť pokrok.
Hoci školský rok sa práve skončil, prázdniny by mohli poskytnúť dostatočný časový priestor na to, aby sme nový školský rok začali už po novom. Ich užitočné a tvorivé strávenie, ako aj zaujímavé čítanie júlového čísla PCR vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 7/2001 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)