Milí čitatelia,
presne 13. decembra 2005 vyšlo prvé číslo časopisu BCmobil.sk. Sú to už celé dva roky, čo sme s vami a to si zaslúži nielen šampanské, ale i odmenu pre vás, našich čitateľov! V každom čísle vám prinášame SMS súťaž, kde vyhrávate najmä mobilné telefóny. Výročie si zaslúži viac. Keďže pri našej práci najčastejšie používame dve mobilné zariadenia, notebook a mobilný telefón, práve o túto dvojicu môžete s nami hrať. Výhercami sa stanú dvaja z vás, opäť stačí len odpovedať na otázky, pričom pomoc nájdete v aktuálnych recenziách produktov. O multimediálny notebook HP Pavilion dv6670ec hráte do polovice januára, O2 Cocoon si však môžete rozbaliť už pod vianočným stromčekom.
V decembrovom čísle určite neprehliadnite tému s 29 tipmi na vianočný darček. Naším darčekom pre vás je okrem SMS súťaží aj väčší počet strán časopisu, kde si môžete prečítať ešte viac noviniek, tém a recenzií. Priamo v Londýne sme testovali foto telefón Samsung G800, ktorý ako jediný ponúka kombináciu optického zoomu a 5 Mpx fotoaparátu s xenónovým bleskom. Exkluzívne sme do redakcie získali i tretí touchphone HTC Touch Cruise a to takmer hneď po jeho predstavení. Nechýba ani multimediálna lahôdka Nokia N81 či pracovný smartfón Nokia E51. V rozširujúcej sa rubrike TECH BOX určite nevynechajte naše dojmy z LCD televízora Philips AUREA. V pokračovaní veľkých prehľadov sme si tento krát posvietili na domáce kiná. Skutočné kino v obývačke môžete mať dnes už aj vďaka Triple Play ponuke, kde pre vás sprehľadňujeme služby Orange Doma a Magio.
Rozšíril sa aj katalóg navigácií, totiž v novembri sme na slovenskom trhu oficiálne uvítali ďalšiu nádejnú značku NavRoad a pribudli aj očakávané navigácie Garmin, my sme pre vás pripravili test vlajkovej lode Garmin nüvi 760. Príjemným prekvapením predvianočnej ponuky je určite i navigácia Sony NV-U93TC s veľkým displejom a kvalitným navigačným softvérom.
A nezabudnite, už 7. februára 2008 sme tu opäť :)
Krásne Vianoce a šťastný Nový rok vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 12/2007 Editorial
Autor: Roman Calík
sobota 1. decembra 2007
PC REVUE - OpenPark
Informatizácia? Načo? A pre koho?
Vo všeobecnosti sa informatizácia spoločnosti považuje za dôležitú aj mimo IT komunity, aspoň každá vláda, ktorá bola práve pri moci, to deklarovala. V skutočnosti – a bolo to už X-krát povedané – bola jej praktická podpora naozaj iba verbálna a občania to takmer nijako nepocítili. Zažili sme niekoľko vládnych stratégií a pokusov o informatizáciu spoločnosti so známym výsledkom. Teraz prichádza neopakovateľná šanca využiť peniaze z EÚ, a keďže nás príslušná komisia EÚ tentoraz už „dokope“ tieto prostriedky využiť, verím, že sa niečo pohne. Bolo by mi však ľúto, keby sa opäť využili neefektívne. Problém je v samotnom chápaní významu informatizácie a jej možného prínosu pre občanov. Vo vládnych definíciách sa najčastejšie používajú termíny ako sprístupnenie IT, poskytovanie digitálneho obsahu a služieb občanom atď. A ako výsledok celého procesu sa neraz používa príklad rýchlejšieho vybavovania nových dokladov či elektronického podávania daňového priznania. To sa mi zdá trochu málo a nie pre každého zaujímavé.
Ak už sme pri definíciách, skúsme pracovať s termínmi ako nástroje a služby na zvýšenie kvality života občanov. Tomu možno skôr porozumejú. Následne si určime, na aké skupiny obyvateľstva sa má informatizácia sústreďovať. Pri veľkej miere zjednodušenia máme dve skupiny občanov, jedných IT aktívnych, ktorí nečakali na vládny megaprojekt, sú už dávno „zinformatizovaní“ a žiadnu špeciálnu vládnu starostlivosť nepotrebujú. Za veľkou digitálnou priepasťou sa nachádza druhá skupina občanov, ktorí nemajú ani vedomosti, ale ani potrebu byť „zinformatizovaní“, pretože ani nevedia, čo by im to dalo. Niekde na okrajoch oboch skupín sa nachádza sivá zóna nikoho, kde sú občania, ktorí už niečo vedia, ale IT používajú len veľmi obmedzene: na hry, čet a bezcieľne surfovanie. A myslím si, že táto skupina vôbec nie je malá, skôr naopak.
Prvým krokom akejkoľvek stratégie by preto mala byť osveta a popularizácia. Vysvetľovanie, na čo všetko môžu aj bežní občania IT využiť: na vyhľadanie lepšieho zamestnania, správnej školy pre deti, na vzdelávanie sa, na vykonávanie práce na diaľku, na komunikáciu so vzdialenou rodinou atď.
Na komunitné projekty, aby sa napríklad občania mohli vo väčšej miere zúčastňovať cez web na organizácii života v ich obci, spolurozhodovať o (ne)výstavbe benzínovej pumpy v centre dediny či inom prerozdelení financií pre obecnú školu, na osvetlenie a pod. Teda na veci, ktoré sa ich bytostne týkajú.
Ako ďalší krok by sa projekt informatizácie mal sústreďovať na vzdelávanie občanov, ako správne využívať IT, aké sú možnosti prístupu na internet a čo to stojí, že existuje komerčný softvér a ten neplatený, aké sú ich výhody/nevýhody, ako sa chrániť pred vírusmi, spywarom, ako chrániť deti pred nevhodným obsahom na internete atď.
Samozrejme, toto nie je nič nové, existujú „lastovičie“ projekty, ktoré rozbehli osvietenci vo svojom okolí, v danej komunite a plnia veľmi dôležitú funkciu. Žiaľ, sú iba ojedinelé a majú obmedzenú pôsobnosť. Prioritou a nosnou kostrou vládnej informatizácie by preto mali byť vzdelávanie, osveta a popularizácia v masovej miere, napríklad aj cez verejnoprávne masmédiá.
Pre časť populácie môže byť v ďalšom kroku určitou prekážkou prístup k počítačom a internetu. Tie sa totiž ešte z určitej zotrvačnosti stále považujú za finančne náročné, hoci si myslím, že sa situácia za posledné roky dosť podstatne zmenila. Nový slušný počítač sa dá zaobstarať už zhruba za 10 000 korún (používaný počítač z druhej ruky za zlomok tejto sumy) a prístup na internet možno získať už naozaj za pár stokorunáčok. Pre časť populácie to môže byť len otázka správnej priority. Ak sa rodinná rada na základe dobrých argumentov rozhodne, že to je dobrá investícia a užitočná vec pre všetkých príslušníkov, prostriedky sa určite nájdu. Pokiaľ daná domácnosť nie je v dobrej finančnej situácii, ale má eminentný záujem IT zmysluplne využívať, v takom prípade si viem predstaviť, že by za presne vymedzených podmienok podala pomocnú ruku aj vláda. Keby bol problém sprocesovať takýto projekt priamo s fyzickými osobami, určite by bol menší problém sprocesovať ho s obcami, ktoré by vo svojich priestoroch (škola, kultúrny dom či obecný úrad atď.) poskytli priestor na vytvorenie verejnej miestnosti vybavenej technikou a pripojením na web, prístupnej pre každého občana obce. V mnohých osvietených obciach to už takto funguje. Samozrejme, ak to má mať masový charakter, opäť musí do toho vstúpiť vláda. Peniaze na to mať bude, treba „len“ vymyslieť systém. Viem si predstaviť jednoduché špeciálne navrhnuté zostavy centrálne spravovaných počítačov s priateľským ovládaním, s predinštalovanými aplikáciami (štát predsa nebude podporovať hranie „strieľačiek“) a s nastaveným filtrovaním webového obsahu. Na ostatné „drobnosti“, ako stráženie miestností, platenie energií, spotrebného materiálu atď., už nie je problém vymyslieť systém. Stačí použiť trochu zdravého rozumu, nastaviť pravidlá, mať dobrú vôľu a ostatné už pôjde samo. Tak len dúfajme, že tentoraz to tí hore nepo(-píp-) a nepremárnia šancu, ktorá sa už naozaj nebude opakovať.
Ak máte iný či ďalší návrh, prípadne máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu mdrobný@pcrevue.sk.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 12/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Vo všeobecnosti sa informatizácia spoločnosti považuje za dôležitú aj mimo IT komunity, aspoň každá vláda, ktorá bola práve pri moci, to deklarovala. V skutočnosti – a bolo to už X-krát povedané – bola jej praktická podpora naozaj iba verbálna a občania to takmer nijako nepocítili. Zažili sme niekoľko vládnych stratégií a pokusov o informatizáciu spoločnosti so známym výsledkom. Teraz prichádza neopakovateľná šanca využiť peniaze z EÚ, a keďže nás príslušná komisia EÚ tentoraz už „dokope“ tieto prostriedky využiť, verím, že sa niečo pohne. Bolo by mi však ľúto, keby sa opäť využili neefektívne. Problém je v samotnom chápaní významu informatizácie a jej možného prínosu pre občanov. Vo vládnych definíciách sa najčastejšie používajú termíny ako sprístupnenie IT, poskytovanie digitálneho obsahu a služieb občanom atď. A ako výsledok celého procesu sa neraz používa príklad rýchlejšieho vybavovania nových dokladov či elektronického podávania daňového priznania. To sa mi zdá trochu málo a nie pre každého zaujímavé.
Ak už sme pri definíciách, skúsme pracovať s termínmi ako nástroje a služby na zvýšenie kvality života občanov. Tomu možno skôr porozumejú. Následne si určime, na aké skupiny obyvateľstva sa má informatizácia sústreďovať. Pri veľkej miere zjednodušenia máme dve skupiny občanov, jedných IT aktívnych, ktorí nečakali na vládny megaprojekt, sú už dávno „zinformatizovaní“ a žiadnu špeciálnu vládnu starostlivosť nepotrebujú. Za veľkou digitálnou priepasťou sa nachádza druhá skupina občanov, ktorí nemajú ani vedomosti, ale ani potrebu byť „zinformatizovaní“, pretože ani nevedia, čo by im to dalo. Niekde na okrajoch oboch skupín sa nachádza sivá zóna nikoho, kde sú občania, ktorí už niečo vedia, ale IT používajú len veľmi obmedzene: na hry, čet a bezcieľne surfovanie. A myslím si, že táto skupina vôbec nie je malá, skôr naopak.
Prvým krokom akejkoľvek stratégie by preto mala byť osveta a popularizácia. Vysvetľovanie, na čo všetko môžu aj bežní občania IT využiť: na vyhľadanie lepšieho zamestnania, správnej školy pre deti, na vzdelávanie sa, na vykonávanie práce na diaľku, na komunikáciu so vzdialenou rodinou atď.
Na komunitné projekty, aby sa napríklad občania mohli vo väčšej miere zúčastňovať cez web na organizácii života v ich obci, spolurozhodovať o (ne)výstavbe benzínovej pumpy v centre dediny či inom prerozdelení financií pre obecnú školu, na osvetlenie a pod. Teda na veci, ktoré sa ich bytostne týkajú.
Ako ďalší krok by sa projekt informatizácie mal sústreďovať na vzdelávanie občanov, ako správne využívať IT, aké sú možnosti prístupu na internet a čo to stojí, že existuje komerčný softvér a ten neplatený, aké sú ich výhody/nevýhody, ako sa chrániť pred vírusmi, spywarom, ako chrániť deti pred nevhodným obsahom na internete atď.
Samozrejme, toto nie je nič nové, existujú „lastovičie“ projekty, ktoré rozbehli osvietenci vo svojom okolí, v danej komunite a plnia veľmi dôležitú funkciu. Žiaľ, sú iba ojedinelé a majú obmedzenú pôsobnosť. Prioritou a nosnou kostrou vládnej informatizácie by preto mali byť vzdelávanie, osveta a popularizácia v masovej miere, napríklad aj cez verejnoprávne masmédiá.
Pre časť populácie môže byť v ďalšom kroku určitou prekážkou prístup k počítačom a internetu. Tie sa totiž ešte z určitej zotrvačnosti stále považujú za finančne náročné, hoci si myslím, že sa situácia za posledné roky dosť podstatne zmenila. Nový slušný počítač sa dá zaobstarať už zhruba za 10 000 korún (používaný počítač z druhej ruky za zlomok tejto sumy) a prístup na internet možno získať už naozaj za pár stokorunáčok. Pre časť populácie to môže byť len otázka správnej priority. Ak sa rodinná rada na základe dobrých argumentov rozhodne, že to je dobrá investícia a užitočná vec pre všetkých príslušníkov, prostriedky sa určite nájdu. Pokiaľ daná domácnosť nie je v dobrej finančnej situácii, ale má eminentný záujem IT zmysluplne využívať, v takom prípade si viem predstaviť, že by za presne vymedzených podmienok podala pomocnú ruku aj vláda. Keby bol problém sprocesovať takýto projekt priamo s fyzickými osobami, určite by bol menší problém sprocesovať ho s obcami, ktoré by vo svojich priestoroch (škola, kultúrny dom či obecný úrad atď.) poskytli priestor na vytvorenie verejnej miestnosti vybavenej technikou a pripojením na web, prístupnej pre každého občana obce. V mnohých osvietených obciach to už takto funguje. Samozrejme, ak to má mať masový charakter, opäť musí do toho vstúpiť vláda. Peniaze na to mať bude, treba „len“ vymyslieť systém. Viem si predstaviť jednoduché špeciálne navrhnuté zostavy centrálne spravovaných počítačov s priateľským ovládaním, s predinštalovanými aplikáciami (štát predsa nebude podporovať hranie „strieľačiek“) a s nastaveným filtrovaním webového obsahu. Na ostatné „drobnosti“, ako stráženie miestností, platenie energií, spotrebného materiálu atď., už nie je problém vymyslieť systém. Stačí použiť trochu zdravého rozumu, nastaviť pravidlá, mať dobrú vôľu a ostatné už pôjde samo. Tak len dúfajme, že tentoraz to tí hore nepo(-píp-) a nepremárnia šancu, ktorá sa už naozaj nebude opakovať.
Ak máte iný či ďalší návrh, prípadne máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu mdrobný@pcrevue.sk.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 12/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Milí priatelia,
koncom leta nám zateplili panelák. Vítali sme to s radosťou a optimizmom, hoci sme presne nevedeli, čo nás čaká. Prišli lešenári a do chodieb nanosili balíky polystyrénu, čo už nebolo také radostné, ale vidina tepla to prekryla. Druhá, možno aj väčšia radosť nastala, keď zatepľovači odišli. Prach, špina a hluk čo sprevádzali ich aktivity, neboli najhoršie. Priam utrpenie nám spôsobovali polystyrénové piliny, ktoré boli v celom byte, hoci sme vetrali iba hlboko v noci, ba polystyrén sme našli aj v chladničke a – gulášovej polievke. Počas zatepľovania sa na našom dome vystriedali štyri firmy, okrem našich v nich boli aj Ukrajinci a Rumuni. Naschvál nehovorím o tom, kto všetko tam robil, lebo pracovná morálka mala často dosť rekreačný charakter – kým boli v dohľade šéfovia, ľudia robili. Keď šéfovia odišli, nastalo mierne predstieranie práce. Nakoniec však vytúžený deň prišiel a dnes máme vymaľovaný a zateplený dom. Tepla je najmä v noci viac, než by sme si možno želali. Zateplený dom si totiž vyžaduje iný spôsob vyhrievania priestorov, než na aký sme boli zvyknutí. Radiátory boli projektované na stavbu s inými tepelno-izolačnými vlastnosťami, ktoré zmenili aj väčšinou vymenené staré drevené okná za plastové. A tak, ako sa v posledných rokoch celý svet snaží hľadať optimálny model zaobchádzania s energiou, hľadáme ho aj my, obyvatelia zatepleného domu. Otvárame a zatvárame ventily, hľadáme súvislosti medzi teplotou vody v stúpačkách, vonkajšou a vnútornou teplotou, pribudla takmer výskumná činnosť našej domácnosti. Ale je to príjemné, lebo máme očividne teplejšie, hoci ešte poriadne nemrzlo.
Nie je jednoduché meniť zaužívané zvyky, no stále drahšia energia nás k tomu núti a donúti. Každý vykurovaný dom je vlastne akýsi radiátor, ktorým vyhrievame vesmír. Teplo dodané do bytu sa napokon vždy dostane do okolitej atmosféry. Preto je také dôležité, aby ho do bytu prišlo čím menej a aby sa tam čím dlhšie udržalo. My, obyvatelia ušetríme, životné prostredie získa. Táto logika nielenže nič nemení na fakte, že v súčasnosti ešte stále nepoznáme zdroje energie v budúcnosti, naopak, umocňuje ho. Plyn, ale najmä nafta, sa blížia podľa prognóz k vyčerpaniu, s uhlím nemožno veľmi rátať, vietor je nespoľahlivý, ostáva nám biomasa. A, samozrejme, jadrové elektrárne. Bez nich by sme, napríklad ani u nás na Slovensku nemohli existovať, hoci vieme, že aj tu je zopár problémov. Zdá sa, že energetická budúcnosť ľudstva nie je v štiepení atómového jadra, ale v termojadrovej syntéze. Výskum v tejto oblasti je akoby na vedľajšej koľaji. Zdá sa, že zatiaľ budúcnosť nikoho veľmi netlačí. Momentálnym centrom výskumu sa stáva Francúzsko.
Držme vedcom palce, aby sa im darilo, lebo bez energie by to bolo veľmi zlé.
S vierou, že všetko napokon dobre dopadne aj so želaním pekných vianočných sviatkov a úspešného roku 2008, ktorý už klope na dvere, sa s Vami lúči
Eduard Drobný
QUARK 12/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
koncom leta nám zateplili panelák. Vítali sme to s radosťou a optimizmom, hoci sme presne nevedeli, čo nás čaká. Prišli lešenári a do chodieb nanosili balíky polystyrénu, čo už nebolo také radostné, ale vidina tepla to prekryla. Druhá, možno aj väčšia radosť nastala, keď zatepľovači odišli. Prach, špina a hluk čo sprevádzali ich aktivity, neboli najhoršie. Priam utrpenie nám spôsobovali polystyrénové piliny, ktoré boli v celom byte, hoci sme vetrali iba hlboko v noci, ba polystyrén sme našli aj v chladničke a – gulášovej polievke. Počas zatepľovania sa na našom dome vystriedali štyri firmy, okrem našich v nich boli aj Ukrajinci a Rumuni. Naschvál nehovorím o tom, kto všetko tam robil, lebo pracovná morálka mala často dosť rekreačný charakter – kým boli v dohľade šéfovia, ľudia robili. Keď šéfovia odišli, nastalo mierne predstieranie práce. Nakoniec však vytúžený deň prišiel a dnes máme vymaľovaný a zateplený dom. Tepla je najmä v noci viac, než by sme si možno želali. Zateplený dom si totiž vyžaduje iný spôsob vyhrievania priestorov, než na aký sme boli zvyknutí. Radiátory boli projektované na stavbu s inými tepelno-izolačnými vlastnosťami, ktoré zmenili aj väčšinou vymenené staré drevené okná za plastové. A tak, ako sa v posledných rokoch celý svet snaží hľadať optimálny model zaobchádzania s energiou, hľadáme ho aj my, obyvatelia zatepleného domu. Otvárame a zatvárame ventily, hľadáme súvislosti medzi teplotou vody v stúpačkách, vonkajšou a vnútornou teplotou, pribudla takmer výskumná činnosť našej domácnosti. Ale je to príjemné, lebo máme očividne teplejšie, hoci ešte poriadne nemrzlo.
Nie je jednoduché meniť zaužívané zvyky, no stále drahšia energia nás k tomu núti a donúti. Každý vykurovaný dom je vlastne akýsi radiátor, ktorým vyhrievame vesmír. Teplo dodané do bytu sa napokon vždy dostane do okolitej atmosféry. Preto je také dôležité, aby ho do bytu prišlo čím menej a aby sa tam čím dlhšie udržalo. My, obyvatelia ušetríme, životné prostredie získa. Táto logika nielenže nič nemení na fakte, že v súčasnosti ešte stále nepoznáme zdroje energie v budúcnosti, naopak, umocňuje ho. Plyn, ale najmä nafta, sa blížia podľa prognóz k vyčerpaniu, s uhlím nemožno veľmi rátať, vietor je nespoľahlivý, ostáva nám biomasa. A, samozrejme, jadrové elektrárne. Bez nich by sme, napríklad ani u nás na Slovensku nemohli existovať, hoci vieme, že aj tu je zopár problémov. Zdá sa, že energetická budúcnosť ľudstva nie je v štiepení atómového jadra, ale v termojadrovej syntéze. Výskum v tejto oblasti je akoby na vedľajšej koľaji. Zdá sa, že zatiaľ budúcnosť nikoho veľmi netlačí. Momentálnym centrom výskumu sa stáva Francúzsko.
Držme vedcom palce, aby sa im darilo, lebo bez energie by to bolo veľmi zlé.
S vierou, že všetko napokon dobre dopadne aj so želaním pekných vianočných sviatkov a úspešného roku 2008, ktorý už klope na dvere, sa s Vami lúči
Eduard Drobný
QUARK 12/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Vianoce, Vianoce prichádzajú...
Áno, aj tento rok budú Vianoce. Je to obdobie, keď obdarúvame svojich blízkych, ale je to aj čas popri každodennom ruchu pozrieť sa trochu za seba. Tak to bude aj v tomto editoriáli.
Osobne nemám veľmi v obľube nakupovanie darčekov, hlavne vtedy, ak presne neviem, čo kúpiť. A stáva sa mi to pomerne často. Myslím, že väčšina ľudí túto nákupnú horúčku až tak veľmi nemusí, ale takmer každý sa na nej zúčastňuje. Potom vidíte nabité obchody, supermarkety, minie sa tovar, ktorý by inokedy asi nikto nekúpil. Obchodníci majú žatvu, množstvo reklamy okolo nás narastá geometrickým radom a akčné ponuky na nákup číhajú na každom rohu.
Riadnym extrémom je pre mňa posun termínu Vianoc dopredu. Aj na Slovensku sú už rodiny, ktoré oslavujú Vianoce napr. o týždeň skôr, pretože v tom skutočnom termíne sú napr. na dovolenke pri mori. Možno sú aj prípady posunu osláv na obdobie januárových výpredajov, ale ešte som o tom nepočul. Myslím si, že najhodnotnejšie darčeky sú jedinečné, napr. také, ktoré vyrobil darca osobne, ako to bolo kedysi dávno. No v dnešnom uponáhľanom svete je táto predstava darčekov trochu iluzórna.
PC REVUE však tento rok pre vás pripravilo darček už dopredu, aby ste si ho mohli naplno užiť. V tomto čísle je rekordný počet strán, najviac informácií za jeden mesiac, obrovský počet testov a nájdete tu vložené DVD médium s mimoriadne bohatým obsahom. Počas roka sme realizovali viacero prieskumov a vyšlo nám, že DVD REVUE je veľmi obľúbená súčasť, hlavne ak na ňom nájdete unikátny obsah, ktorý na internete nestiahnete. Najlepšie, ak sú to programy, za ktoré by ste museli zaplatiť, v skutočnosti ich však zaplatíme my... Z hľadiska témy patria do popredia vášho záujmu výučba cudzích jazykov (hlavne angličtiny) a multimediálna výbava, a to hlavne na úpravu fotografií. Zaujímame sa o vaše želania a plníme ich, aj keď to vyžaduje naozaj riadnu námahu.
Ako darček za vernosť vám v tomto čísle dávame pod stromček hodnotný softvér. A dávame ho úplne všetkým, či už je to predplatiteľ, alebo čitateľ, ktorý si náš časopis kupuje pravidelne v stánku. Z prieskumu nám totiž vyšlo, že existuje skupina ľudí, ktorí majú s predplatným problém, PC REVUE im pravidelne niekto ukradne. Radšej si nás kupujú, ale pravidelne. Takisto sme sa dozvedeli, že príliš neobľubujete registráciu programu cez internet. Najlepšie je, ak nie je žiadna registrácia a všetky informácie nájdete na jednom mieste priamo v magazíne. Takéto požiadavky nie je jednoduché splniť, ale Vianoce sú len raz do roka. Ježiško, Dedo Mráz, Santa Klaus, alebo ako už len chcete, stál tentoraz pri nás a špeciálne darčeky PC REVUE edition sú pripravené.
Tým prvým je úplná verzia programu na úpravu a editáciu fotografií s jednoduchým ovládaním v slovenskej jazykovej verzii. Je to vynikajúci Zoner Photo Studio 9 (ZPS), ktorý sme pre vás zakúpili a budeme radi, ak si ho naplno užijete. Každý má dnes fotografie v počítači a toto je skutočne nástroj, ktorý má oveľa viac možností, ako poskytuje operačný systém alebo bezplatné verzie takýchto programov. Ak sa s ním naučíte pracovať, zlepšíte si aj na prvý pohľad nepodarenú fotografiu. Počas budúceho roka vám ukážeme, ako s ním pracovať. Registračný kód k programu je priamo v našom magazíne, ale aj na DVD REVUE.
Druhý darček je výučba angličtiny. S registračným kódom, ktorý nájdete v našom magazíne i na DVD REVUE, si potom môžete aktivovať celú gramatickú časť, za ktorú by ste inak museli platiť. Navyše dostávate dve lekcie so slovnou zásobou a slovnými spojeniami. Uvádzame aj kód na výraznú zľavu pri nákupe kompletnej slovnej zásoby. Vieme, že najviac používateľov je tzv. večných začiatočníkov, ktorí už absolvovali výučbu cudzieho jazyka v nejakej podobe. Využite voľnejšie chvíle počas sviatkov a vyskúšajte nami ponúkanú formu. Veríme, že sa niečo naučíte.
A dostávame sa k poohliadnutiu sa za týmto rokom. Myslím, že sme urobili z grafickej i obsahovej stránke dosť. Pridali sme na odbornosti, kvalite a objeme informácií, dizajn magazínu sme omladili a sprehľadnili. Pridali sme súťaže, ktoré máme po celý rok, a to pre všetkých. Z nášho pohľadu sú najcennejší predplatitelia, práve preto sme pripravili pre vás veľkú súťaž. A v nej sú ceny, ktoré by som chcel aj ja, a nie je ich vôbec málo... Ale ani vernostná súťaž pre čitateľov kupujúcich si nás v stánkoch nezaostáva, prvá cena je štýlový notebook.
Pred rokom som sa v editoriáli zmienil o sľuboch. Vtedy som prisľúbil spracovať dlho odkladanú tému, ktorou bolo bližšie predstavenie našej redakcie a ľudí v nej. Svoj sľub som splnil pri oslave 15. ročníka nášho magazínu. Aj teraz je čas na nejaký sľub, aby sme zrealizovali už dlhšie odkladané veci. Tak teda poďme na to – počas nastávajúceho roka poriadne posilníme našu on-line verziu magazínu. Chceli by sme, aby elektronické vydanie bolo k dispozícii pre našich predplatiteľov alebo verných čitateľov zadarmo a v jednoducho použiteľnej podobe. Boli by sme veľmi radi, keby ste mohli v rámci viacerých vydaní vyhľadávať želané informácie. Hoci sa to nezdá, nie je to jednoduché realizovať. Keď som však už raz sľúbil, budeme sa musieť pousilovať.
Teda darčeky pod tohtoročný stromček a prísľub lepšieho on-line vydania. Stále vám nestačí? Dobre, pridáme ešte čosi. Čo takto prísľub, že presne o rok znova nájdete na DVD REVUE úplnú verziu komerčne predávaného programu a ešte bohatšiu vernostnú súťaž v roku 2008 pre všetkých pravidelných čitateľov? A čo excelentný MOBILEdit!, tentoraz už s podporou dvoch mobilných telefónov súčasne počas celého budúceho roka zadarmo pre každého čitateľa? A k tomu aj antivírusová výbava – to najlepšie, čo doma máme? A k tomu ešte poukážky na vzdelávanie v oblasti IT. No nekúpte si potom PC REVUE, veď na tom aj poriadne zarobíte...
Dobre, budeme sa snažiť zariadiť to, zatiaľ sa zdá, že toto všetko budeme môcť splniť. Aby sme si však nechali maličké zadné vrátka – vychádzame z dohôd uzavretých s našimi partnermi a veríme, že počas roka aj oni budú plniť svoje sľuby.
Na záver vám všetkým prajem príjemné čítanie tohto vydania. Užite si vianočnú atmosféru čo najlepšie a oddýchnite si. Zároveň ďakujem všetkým mojim kolegom, spolupracovníkom i partnerom za prácu počas celého tohto roka a teším sa na budúci rok.
PC REVUE 12/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Áno, aj tento rok budú Vianoce. Je to obdobie, keď obdarúvame svojich blízkych, ale je to aj čas popri každodennom ruchu pozrieť sa trochu za seba. Tak to bude aj v tomto editoriáli.
Osobne nemám veľmi v obľube nakupovanie darčekov, hlavne vtedy, ak presne neviem, čo kúpiť. A stáva sa mi to pomerne často. Myslím, že väčšina ľudí túto nákupnú horúčku až tak veľmi nemusí, ale takmer každý sa na nej zúčastňuje. Potom vidíte nabité obchody, supermarkety, minie sa tovar, ktorý by inokedy asi nikto nekúpil. Obchodníci majú žatvu, množstvo reklamy okolo nás narastá geometrickým radom a akčné ponuky na nákup číhajú na každom rohu.
Riadnym extrémom je pre mňa posun termínu Vianoc dopredu. Aj na Slovensku sú už rodiny, ktoré oslavujú Vianoce napr. o týždeň skôr, pretože v tom skutočnom termíne sú napr. na dovolenke pri mori. Možno sú aj prípady posunu osláv na obdobie januárových výpredajov, ale ešte som o tom nepočul. Myslím si, že najhodnotnejšie darčeky sú jedinečné, napr. také, ktoré vyrobil darca osobne, ako to bolo kedysi dávno. No v dnešnom uponáhľanom svete je táto predstava darčekov trochu iluzórna.
PC REVUE však tento rok pre vás pripravilo darček už dopredu, aby ste si ho mohli naplno užiť. V tomto čísle je rekordný počet strán, najviac informácií za jeden mesiac, obrovský počet testov a nájdete tu vložené DVD médium s mimoriadne bohatým obsahom. Počas roka sme realizovali viacero prieskumov a vyšlo nám, že DVD REVUE je veľmi obľúbená súčasť, hlavne ak na ňom nájdete unikátny obsah, ktorý na internete nestiahnete. Najlepšie, ak sú to programy, za ktoré by ste museli zaplatiť, v skutočnosti ich však zaplatíme my... Z hľadiska témy patria do popredia vášho záujmu výučba cudzích jazykov (hlavne angličtiny) a multimediálna výbava, a to hlavne na úpravu fotografií. Zaujímame sa o vaše želania a plníme ich, aj keď to vyžaduje naozaj riadnu námahu.
Ako darček za vernosť vám v tomto čísle dávame pod stromček hodnotný softvér. A dávame ho úplne všetkým, či už je to predplatiteľ, alebo čitateľ, ktorý si náš časopis kupuje pravidelne v stánku. Z prieskumu nám totiž vyšlo, že existuje skupina ľudí, ktorí majú s predplatným problém, PC REVUE im pravidelne niekto ukradne. Radšej si nás kupujú, ale pravidelne. Takisto sme sa dozvedeli, že príliš neobľubujete registráciu programu cez internet. Najlepšie je, ak nie je žiadna registrácia a všetky informácie nájdete na jednom mieste priamo v magazíne. Takéto požiadavky nie je jednoduché splniť, ale Vianoce sú len raz do roka. Ježiško, Dedo Mráz, Santa Klaus, alebo ako už len chcete, stál tentoraz pri nás a špeciálne darčeky PC REVUE edition sú pripravené.
Tým prvým je úplná verzia programu na úpravu a editáciu fotografií s jednoduchým ovládaním v slovenskej jazykovej verzii. Je to vynikajúci Zoner Photo Studio 9 (ZPS), ktorý sme pre vás zakúpili a budeme radi, ak si ho naplno užijete. Každý má dnes fotografie v počítači a toto je skutočne nástroj, ktorý má oveľa viac možností, ako poskytuje operačný systém alebo bezplatné verzie takýchto programov. Ak sa s ním naučíte pracovať, zlepšíte si aj na prvý pohľad nepodarenú fotografiu. Počas budúceho roka vám ukážeme, ako s ním pracovať. Registračný kód k programu je priamo v našom magazíne, ale aj na DVD REVUE.
Druhý darček je výučba angličtiny. S registračným kódom, ktorý nájdete v našom magazíne i na DVD REVUE, si potom môžete aktivovať celú gramatickú časť, za ktorú by ste inak museli platiť. Navyše dostávate dve lekcie so slovnou zásobou a slovnými spojeniami. Uvádzame aj kód na výraznú zľavu pri nákupe kompletnej slovnej zásoby. Vieme, že najviac používateľov je tzv. večných začiatočníkov, ktorí už absolvovali výučbu cudzieho jazyka v nejakej podobe. Využite voľnejšie chvíle počas sviatkov a vyskúšajte nami ponúkanú formu. Veríme, že sa niečo naučíte.
A dostávame sa k poohliadnutiu sa za týmto rokom. Myslím, že sme urobili z grafickej i obsahovej stránke dosť. Pridali sme na odbornosti, kvalite a objeme informácií, dizajn magazínu sme omladili a sprehľadnili. Pridali sme súťaže, ktoré máme po celý rok, a to pre všetkých. Z nášho pohľadu sú najcennejší predplatitelia, práve preto sme pripravili pre vás veľkú súťaž. A v nej sú ceny, ktoré by som chcel aj ja, a nie je ich vôbec málo... Ale ani vernostná súťaž pre čitateľov kupujúcich si nás v stánkoch nezaostáva, prvá cena je štýlový notebook.
Pred rokom som sa v editoriáli zmienil o sľuboch. Vtedy som prisľúbil spracovať dlho odkladanú tému, ktorou bolo bližšie predstavenie našej redakcie a ľudí v nej. Svoj sľub som splnil pri oslave 15. ročníka nášho magazínu. Aj teraz je čas na nejaký sľub, aby sme zrealizovali už dlhšie odkladané veci. Tak teda poďme na to – počas nastávajúceho roka poriadne posilníme našu on-line verziu magazínu. Chceli by sme, aby elektronické vydanie bolo k dispozícii pre našich predplatiteľov alebo verných čitateľov zadarmo a v jednoducho použiteľnej podobe. Boli by sme veľmi radi, keby ste mohli v rámci viacerých vydaní vyhľadávať želané informácie. Hoci sa to nezdá, nie je to jednoduché realizovať. Keď som však už raz sľúbil, budeme sa musieť pousilovať.
Teda darčeky pod tohtoročný stromček a prísľub lepšieho on-line vydania. Stále vám nestačí? Dobre, pridáme ešte čosi. Čo takto prísľub, že presne o rok znova nájdete na DVD REVUE úplnú verziu komerčne predávaného programu a ešte bohatšiu vernostnú súťaž v roku 2008 pre všetkých pravidelných čitateľov? A čo excelentný MOBILEdit!, tentoraz už s podporou dvoch mobilných telefónov súčasne počas celého budúceho roka zadarmo pre každého čitateľa? A k tomu aj antivírusová výbava – to najlepšie, čo doma máme? A k tomu ešte poukážky na vzdelávanie v oblasti IT. No nekúpte si potom PC REVUE, veď na tom aj poriadne zarobíte...
Dobre, budeme sa snažiť zariadiť to, zatiaľ sa zdá, že toto všetko budeme môcť splniť. Aby sme si však nechali maličké zadné vrátka – vychádzame z dohôd uzavretých s našimi partnermi a veríme, že počas roka aj oni budú plniť svoje sľuby.
Na záver vám všetkým prajem príjemné čítanie tohto vydania. Užite si vianočnú atmosféru čo najlepšie a oddýchnite si. Zároveň ďakujem všetkým mojim kolegom, spolupracovníkom i partnerom za prácu počas celého tohto roka a teším sa na budúci rok.
PC REVUE 12/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 12. novembra 2007
PC REVUE - OpenPark
Lekári, traste sa! Prichádza informovaný pacient...
Medzi stavom hypochondra a ignoranta príznakov blížiacich zdravotných problémov existuje množstvo medziúrovní, z ktorých si tú „svoju“ nájde asi každý z nás. Ja patrím k tým, ktorí v prípade, že ich začne niečo podstatnejšie trápiť, sadnú za internet a začnú dolovať v dostupných referenciách, čo by to tak asi mohlo byť a čo s tým treba robiť. Pravdupovediac, nie vždy nájdem odpoveď na to, čo ma trápi, a nemám dosť času ani trpezlivosti dolovať v nekonečnej spleti linkov, referencií a odkazov a zisťovať, čo je najlepšie na boľavé achilovky alebo zápal prínosových dutín. Našinec si často povie: Veď to prejde, organizmus si s tým už nejako poradí (a v mnohých prípadoch je to naozaj pravda). Ale možno je dobré byť tak trochu hypochonder a radšej byť opatrnejší ako si uhnať nejaké chronické ochorenie alebo podceniť symptómy niečoho naozaj vážnejšieho. Vyhľadávaním informácií si môžete potvrdiť alebo vyvrátiť podozrenie a súčasne sa stanete informovanejším, takže ak si vaša situácia vyžaduje návštevu lekára, môžete mu byť partnerom, pretože viete lepšie opísať svoje problémy, prípadne s ním konzultovať ďalší postup. Nie všetci lekári síce majú radi, ak sú pacienti príliš „múdri“ a pletú sa im do remesla, ale na druhej strane z praxe vieme, že aj lekári sú len ľudia a koniec koncov ide o naše zdravie. Preto som skôr za dobrú informovanosť, aby pacient vedel dobre a objektívne opísať podstatné symptómy svojho stavu. To múdry lekár určite ocení, správna a rýchla diagnóza je predsa v spoločnom záujme. Následne by sa mal súčasný tak trochu podriadeno-nadriadený vzťah pacient – lekár pretransformovať na partnerskú úroveň, keď aj liečenie bude naozaj kolaboratívny proces ale to už je iná téma.
Za tisícročia existencie ľudskej civilizácie sa nazbieralo obrovské množstvo poznatkov o chorobách, ich príznakoch a úspešných liečebných postupoch, liekoch a ich vedľajších účinkoch. V súčasnosti je väčšina aktuálnych chorobopisov v papierovej forme, ale je len otázka krátkeho času, kedy sa dostanú do digitálnej podoby (v USA to je v súčasnosti okolo 20 %). Tieto empirické skúsenosti sú a budú neoceniteľnou referenčnou informáciou a večným pomníkom slávy všetkých, ktorí padli za obeť výberu nesprávnych liečebných postupov... Každú chvíľu prichádzajú na internet informácie o nových objavoch, prevratných výsledkoch výskumu, nových liekoch, liečebných postupoch. Ibaže pri tom množstve informácií je nemožné to všetko sledovať, analyzovať a vyhodnocovať. Na internete síce existuje množstvo medicínskych portálov, kde sú opísané príznaky, choroby, liečebné postupy atď., ale nenašiel som ani jeden naozaj komplexný, ktorý by umožňoval rýchlu navigáciu, orientáciu, vyhľadávanie, analýzu podľa príznakov atď., a to bez vyrušovania reklamnými odkazmi. Navyše taký, ktorému sa dá dôverovať.
Chýba teda nástroj, ktorý dokáže to obrovské množstvo informácií prehľadávať a s využitím medicínskej komunity ale aj prostriedkov umelej inteligencie vytriediť, katalogizovať a vytvoriť ucelenú poznatkovú megadatabázu doplnenú o expertný systém. Potom „stačí“ k tomu doplniť jednoduchý „front end“ a sprístupniť to celej komunite najlepšie zadarmo. A kto iný na to má skúsenosti v oblasti vyhľadávania, technické prostriedky a silné finančné zázemie, ak nie Google. Tak som začal pátrať a zistil som, že Google podobný projekt naozaj testuje, aktuálne pod kódovým označením Weaver. Hoci projekt Google Health zatiaľ nie je verejne prístupný, na internete sa už objavili nejaké neverejné screenshoty, z ktorých však nie je celkom jasné, či tento projekt bude „len“ databázou zdravotných kariet, symptómov, liekov, atď. alebo bude poskytovať aj know-how, napr. odporúčania liečebných postupov, výber vhodných lekárov v mieste bydliska a pod. Podobný projekt ohlásil aj Microsoft pod názvom „Healthvault“.
Vzhľadom na citlivosť témy zostávajú mnohé otázky otvorené, najmä okolo možnosti zneužitia osobných údajov, dôveryhodnosti poskytnutých informácií či zodpovednosti za poskytnuté odporúčania. Nie je jasné ani to, či projekt bude určený len občanom USA alebo aj občanom z iných krajín. Napriek tomu si myslím, že ak bude raz takýto projekt v plnom rozsahu niekedy spustený, bude zahnaný „prízrak“ Veľkého Brata, odstránené pochybnosti, atd. môže významne pomôcť pacientom, ale aj lekárom a posunúť starostlivosť o zdravie na úplne inú úroveň.
Určite by nebolo dobré, aby sme sa stali civilizáciou hypochondrov, ja sa však osobne celkom teším, keď sa konečne dopátram, prečo mi v poslednej dobe vŕzga v pravom kolene a prečo vždy kýcham dvakrát... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Medzi stavom hypochondra a ignoranta príznakov blížiacich zdravotných problémov existuje množstvo medziúrovní, z ktorých si tú „svoju“ nájde asi každý z nás. Ja patrím k tým, ktorí v prípade, že ich začne niečo podstatnejšie trápiť, sadnú za internet a začnú dolovať v dostupných referenciách, čo by to tak asi mohlo byť a čo s tým treba robiť. Pravdupovediac, nie vždy nájdem odpoveď na to, čo ma trápi, a nemám dosť času ani trpezlivosti dolovať v nekonečnej spleti linkov, referencií a odkazov a zisťovať, čo je najlepšie na boľavé achilovky alebo zápal prínosových dutín. Našinec si často povie: Veď to prejde, organizmus si s tým už nejako poradí (a v mnohých prípadoch je to naozaj pravda). Ale možno je dobré byť tak trochu hypochonder a radšej byť opatrnejší ako si uhnať nejaké chronické ochorenie alebo podceniť symptómy niečoho naozaj vážnejšieho. Vyhľadávaním informácií si môžete potvrdiť alebo vyvrátiť podozrenie a súčasne sa stanete informovanejším, takže ak si vaša situácia vyžaduje návštevu lekára, môžete mu byť partnerom, pretože viete lepšie opísať svoje problémy, prípadne s ním konzultovať ďalší postup. Nie všetci lekári síce majú radi, ak sú pacienti príliš „múdri“ a pletú sa im do remesla, ale na druhej strane z praxe vieme, že aj lekári sú len ľudia a koniec koncov ide o naše zdravie. Preto som skôr za dobrú informovanosť, aby pacient vedel dobre a objektívne opísať podstatné symptómy svojho stavu. To múdry lekár určite ocení, správna a rýchla diagnóza je predsa v spoločnom záujme. Následne by sa mal súčasný tak trochu podriadeno-nadriadený vzťah pacient – lekár pretransformovať na partnerskú úroveň, keď aj liečenie bude naozaj kolaboratívny proces ale to už je iná téma.
Za tisícročia existencie ľudskej civilizácie sa nazbieralo obrovské množstvo poznatkov o chorobách, ich príznakoch a úspešných liečebných postupoch, liekoch a ich vedľajších účinkoch. V súčasnosti je väčšina aktuálnych chorobopisov v papierovej forme, ale je len otázka krátkeho času, kedy sa dostanú do digitálnej podoby (v USA to je v súčasnosti okolo 20 %). Tieto empirické skúsenosti sú a budú neoceniteľnou referenčnou informáciou a večným pomníkom slávy všetkých, ktorí padli za obeť výberu nesprávnych liečebných postupov... Každú chvíľu prichádzajú na internet informácie o nových objavoch, prevratných výsledkoch výskumu, nových liekoch, liečebných postupoch. Ibaže pri tom množstve informácií je nemožné to všetko sledovať, analyzovať a vyhodnocovať. Na internete síce existuje množstvo medicínskych portálov, kde sú opísané príznaky, choroby, liečebné postupy atď., ale nenašiel som ani jeden naozaj komplexný, ktorý by umožňoval rýchlu navigáciu, orientáciu, vyhľadávanie, analýzu podľa príznakov atď., a to bez vyrušovania reklamnými odkazmi. Navyše taký, ktorému sa dá dôverovať.
Chýba teda nástroj, ktorý dokáže to obrovské množstvo informácií prehľadávať a s využitím medicínskej komunity ale aj prostriedkov umelej inteligencie vytriediť, katalogizovať a vytvoriť ucelenú poznatkovú megadatabázu doplnenú o expertný systém. Potom „stačí“ k tomu doplniť jednoduchý „front end“ a sprístupniť to celej komunite najlepšie zadarmo. A kto iný na to má skúsenosti v oblasti vyhľadávania, technické prostriedky a silné finančné zázemie, ak nie Google. Tak som začal pátrať a zistil som, že Google podobný projekt naozaj testuje, aktuálne pod kódovým označením Weaver. Hoci projekt Google Health zatiaľ nie je verejne prístupný, na internete sa už objavili nejaké neverejné screenshoty, z ktorých však nie je celkom jasné, či tento projekt bude „len“ databázou zdravotných kariet, symptómov, liekov, atď. alebo bude poskytovať aj know-how, napr. odporúčania liečebných postupov, výber vhodných lekárov v mieste bydliska a pod. Podobný projekt ohlásil aj Microsoft pod názvom „Healthvault“.
Vzhľadom na citlivosť témy zostávajú mnohé otázky otvorené, najmä okolo možnosti zneužitia osobných údajov, dôveryhodnosti poskytnutých informácií či zodpovednosti za poskytnuté odporúčania. Nie je jasné ani to, či projekt bude určený len občanom USA alebo aj občanom z iných krajín. Napriek tomu si myslím, že ak bude raz takýto projekt v plnom rozsahu niekedy spustený, bude zahnaný „prízrak“ Veľkého Brata, odstránené pochybnosti, atd. môže významne pomôcť pacientom, ale aj lekárom a posunúť starostlivosť o zdravie na úplne inú úroveň.
Určite by nebolo dobré, aby sme sa stali civilizáciou hypochondrov, ja sa však osobne celkom teším, keď sa konečne dopátram, prečo mi v poslednej dobe vŕzga v pravom kolene a prečo vždy kýcham dvakrát... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. novembra 2007
QUARK
Milí priatelia,
keďže kritériom každej teórie je prax, rozhodol som sa pre experiment, ktorým by som si potvrdil, alebo vyvrátil – ako často počujeme z kompetentných úst, ktoré nevedia alebo nechcú niečo povedať – či trhový mechanizmus má naozaj korene v prírodnom zákone výberu najlepšieho. Mám kúsok zeme s niekoľkými stromami, teda miesto ako stvorené pre tento experiment. Na jar som kúpil niekoľko balíčkov semien a vysial som ich do zeme. A keďže v pravidlách experimentu som si určil, že nebudem robiť žiadne nesystémové, a už vôbec nie ochranárske opatrenia, nechal som všetko na prírodu, tak ako ekonomické celebrity všetko nechávajú na trh. Občas som sa chodil pozerať, ako môj experiment pokračuje, a hlavne, čo naň samotná príroda. Okrem toho, že som sa z diaľky díval, som nerobil nič. Vytrvalo som sa tváril ako kompetentný, ale nezasahujúci, čo je veľmi príjemné, lebo ak nič nerobíte, nič ani nepokazíte. Celý rok som nehrabal, nekopal, nepolieval, nemíňal postreky a hnojivá. Bolo to nielen pohodlné, ale aj lacné. Prešla jar, ubehlo leto a nadišla jeseň. Nastal čas na vyhodnotenie experimentu. Výsledok ma nenadchol. Vysial som osem druhov zeleniny, no vyrástlo len zopár byliek kôpru. Záhradku utešene pokryl pýr plazivý, pupenec a lopúchy. Suverénne zvíťazilo to, čo v kultúrnej záhradke nemá byť.
Čerešne a višne zožrali škorce, po marhuliach ani slychu. V strašnom suchu plody opadali
a stromy mali čo robiť, aby prežili. Na ďalších stromoch zostalo zopár červivých miniplodov, ktoré pripomínali jabĺčka a hrušky. A záver? Nech sa každý, kto tvrdí, že (neľútostný) trh všetko vyrieši po vzore prírody, príde pozrieť. Rád mu ukážem, ako to naozaj je. A komu by sa nechcelo, nech sa dobre rozhliadne okolo seba. Nemám k dispozícii podrobné štatistiky z tzv. vyspelých štátov sveta, no pred pár dňami americké oficiálne zdroje uviedli, že ich v krajine žije 36 percent obyvateľov v biede.
Spochybňovať funkčnosť prírodných zákonov nemožno. No ich implementácia do hospodárskeho života, ako vidno, je zložitá a má veľmi, naozaj veľmi slabé miesta. Každá hlava štátu, každý, kto sa uchádza o miesto v parlamente, každá politická strana pred voľbami sľubuje blaho pre všetkých obyvateľov, a preto práve ju musia posunúť do výkonu správy vecí verejných.
A keďže sa tento proces opakuje už mnoho rokov, ako je možné, že nikto tieto krásne sľuby neplní? Ako je možné, že obľúbená spoločenská hra na slepú babu pokračuje z roka na rok,
od jedného volebného obdobia k druhému? Nemala by sa práve táto otázka, a najmä odpoveď, teda tento banálny problém tzv. vyspelých civilizácií, dostať do plánov výskumných pracovísk celého sveta? Ak je kritériom každej teórie prax, kam sme sa to dostali? Aké sily a mechanizmy riadia náš život a hlavne, kam smerujú?
P.S.: Samozrejme, že opísaný experiment je fikcia. Takú hlúposť by som nemohol urobiť. Ale prečo to podobne, s malými obmenami, funguje vo veľkých spoločenstvách? Dôvodov je priveľa. Nepochybne jedným je oficiálne (aj u nás) schválený lobizmus, ktorý môžeme smelo nazvať vlastne legalizovanou korupciou, nech sa tvári akokoľvek. Ide o presadzovanie skupinových záujmov pred záujmami všeobecnými. A to príroda nerobí. Nepozná ani protekcionizmus, ani ostatné formy korupcie. Čo v prírode absentuje, je humanizmus. Ale ten je cudzí, ako vidno, aj ľuďom. Robme všetko, čo je v našich silách, aby to nebolo možné povedať o nikom z nás.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keďže kritériom každej teórie je prax, rozhodol som sa pre experiment, ktorým by som si potvrdil, alebo vyvrátil – ako často počujeme z kompetentných úst, ktoré nevedia alebo nechcú niečo povedať – či trhový mechanizmus má naozaj korene v prírodnom zákone výberu najlepšieho. Mám kúsok zeme s niekoľkými stromami, teda miesto ako stvorené pre tento experiment. Na jar som kúpil niekoľko balíčkov semien a vysial som ich do zeme. A keďže v pravidlách experimentu som si určil, že nebudem robiť žiadne nesystémové, a už vôbec nie ochranárske opatrenia, nechal som všetko na prírodu, tak ako ekonomické celebrity všetko nechávajú na trh. Občas som sa chodil pozerať, ako môj experiment pokračuje, a hlavne, čo naň samotná príroda. Okrem toho, že som sa z diaľky díval, som nerobil nič. Vytrvalo som sa tváril ako kompetentný, ale nezasahujúci, čo je veľmi príjemné, lebo ak nič nerobíte, nič ani nepokazíte. Celý rok som nehrabal, nekopal, nepolieval, nemíňal postreky a hnojivá. Bolo to nielen pohodlné, ale aj lacné. Prešla jar, ubehlo leto a nadišla jeseň. Nastal čas na vyhodnotenie experimentu. Výsledok ma nenadchol. Vysial som osem druhov zeleniny, no vyrástlo len zopár byliek kôpru. Záhradku utešene pokryl pýr plazivý, pupenec a lopúchy. Suverénne zvíťazilo to, čo v kultúrnej záhradke nemá byť.
Čerešne a višne zožrali škorce, po marhuliach ani slychu. V strašnom suchu plody opadali
a stromy mali čo robiť, aby prežili. Na ďalších stromoch zostalo zopár červivých miniplodov, ktoré pripomínali jabĺčka a hrušky. A záver? Nech sa každý, kto tvrdí, že (neľútostný) trh všetko vyrieši po vzore prírody, príde pozrieť. Rád mu ukážem, ako to naozaj je. A komu by sa nechcelo, nech sa dobre rozhliadne okolo seba. Nemám k dispozícii podrobné štatistiky z tzv. vyspelých štátov sveta, no pred pár dňami americké oficiálne zdroje uviedli, že ich v krajine žije 36 percent obyvateľov v biede.
Spochybňovať funkčnosť prírodných zákonov nemožno. No ich implementácia do hospodárskeho života, ako vidno, je zložitá a má veľmi, naozaj veľmi slabé miesta. Každá hlava štátu, každý, kto sa uchádza o miesto v parlamente, každá politická strana pred voľbami sľubuje blaho pre všetkých obyvateľov, a preto práve ju musia posunúť do výkonu správy vecí verejných.
A keďže sa tento proces opakuje už mnoho rokov, ako je možné, že nikto tieto krásne sľuby neplní? Ako je možné, že obľúbená spoločenská hra na slepú babu pokračuje z roka na rok,
od jedného volebného obdobia k druhému? Nemala by sa práve táto otázka, a najmä odpoveď, teda tento banálny problém tzv. vyspelých civilizácií, dostať do plánov výskumných pracovísk celého sveta? Ak je kritériom každej teórie prax, kam sme sa to dostali? Aké sily a mechanizmy riadia náš život a hlavne, kam smerujú?
P.S.: Samozrejme, že opísaný experiment je fikcia. Takú hlúposť by som nemohol urobiť. Ale prečo to podobne, s malými obmenami, funguje vo veľkých spoločenstvách? Dôvodov je priveľa. Nepochybne jedným je oficiálne (aj u nás) schválený lobizmus, ktorý môžeme smelo nazvať vlastne legalizovanou korupciou, nech sa tvári akokoľvek. Ide o presadzovanie skupinových záujmov pred záujmami všeobecnými. A to príroda nerobí. Nepozná ani protekcionizmus, ani ostatné formy korupcie. Čo v prírode absentuje, je humanizmus. Ale ten je cudzí, ako vidno, aj ľuďom. Robme všetko, čo je v našich silách, aby to nebolo možné povedať o nikom z nás.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Hard To Say, I’m Sorry!
S týmto názvom skvelej pesničky som sa stretol v poslednom čase častejšie. Ľudia sú omylní a zákonite robia chyby. Keď sa to však stane, treba sa ospravedlniť. Pár správnych slov aj v ťažkej situácii veľa vyrieši. Pre niektorých ľudí je však problém povedať obyčajné „prepáčte“ .
V mojom prípade sa to začalo smutnou udalosťou, ktorá sa skončila dedičským konaním. Moja teta mne a mojim súrodencom odkázala celoživotné úspory na vkladných knižkách. Teta bola vo svojich takmer 80 rokoch dosť skúsená a rozložila riziko, ako sa len dalo. Jej peniaze boli tak nakoniec až v štyroch rôznych slovenských bankách. Prebehlo nekonečne dlhé dedičské konanie, nakoniec sme sa dostali k závetu oprávňujúcemu na výber peňazí. Následne sme požiadali banku, kde bola najvyššia položka na vybratie, aby nám poradila postup. Hoci išlo o banku, ktorá stála v popredí internetového bankovníctva na Slovensku, všetko sa muselo riešiť osobnou návštevou v konkrétnej pobočke. Väčšina zamestnaných ľudí má čas vybaviť veci až po práci, povedzme okolo 17. hodiny. Vtedy sú ešte niektoré pobočky otvorené, takže to nebol problém. No to, že majú v banke otvorené, ešte neznamená, že po celý čas poskytujú všetky služby. Podnikový právnik, údajne nevyhnutný na túto činnosť, už mal tesne pred piatou po pracovnom čase, neostávalo nič iné, iba sa prispôsobiť a prísť ešte raz počas jeho úradných hodín. Všetko sme však nakoniec vybavili a právnik udelil povolenie. Vraj nás budú očakávať, žiaľ, povinne všetkých spolu. Mne napríklad robí dosť problém zabezpečiť moju účasť v konkrétnom termíne, vyžadovalo si to skĺbiť ďalšie povinnosti. Ale podarilo sa... Nastal deň D, ôsma hodina ráno a my sme sa v očakávaní dostavili hneď po otvorení pobočky. Pokladníčke v banke sme ukázali všetky papiere, podľa môjho očakávania nemala o nás žiadne informácie. Ale zavolala nás do miestnosti vedľa pokladne, kde sa vypláca väčšia hotovosť. Vari po piatich minútach ťukania do počítača vyhlásila, že príslušné konto je definitívne zablokované a dá sa to riešiť jedine v centrále banky. Toto sa nemohlo skončiť inak ako privolaním manažéra a vysvetlením celého príbehu. Vypočul nás a uznanlivo pokýval hlavou na znak súcitu. Požiadal o strpenie, a tak sme čakali. Optimistický dojem z manažéra sa po piatich minútach rozplynul. Keďže som už mal byť na úplne inom mieste, začal som premýšľať nad svojím odchodom s tým, že prídem neskôr. Azda sa to nejako vybaví „samo“. V tej chvíli som si uvedomil, že oná miestnosť má z oboch strán namiesto kľučky guľu. Inými slovami, v tej chvíli sme boli spätí s bankou až príliš tesne a iné ako trpezlivo čakať sa vlastne ani nedalo. Na ploche asi dvoch štvorcových metrov sme takto traja čakali asi pol hodiny. Dávno sme si neboli takí blízki... Ale podarilo sa, účet odblokovali, k peniazom sme sa dostali. Manažér sa nám na záver ospravedlnil a zobrali sme to športovo. Veď sme len ľudia. Zaujímavé, že v ostatných bankách neboli s výplatou nijaké problémy. Žiadny právnik, mohli sme prísť samostatne, počas bežných otváracích hodín. Stačilo len preukázať sa rozhodnutím.
Môj príbeh s bankami neplánovane pokračoval ešte ten istý deň. Keďže som mal celú hotovosť vo vrecku, šiel som do mojej „domovskej“ banky, ktorú používam dlhé roky a vedie môj osobný účet. Peniaze som veľmi rýchlo vložil na účet. Účtovníčka si pritom zrejme všimla môj profil a navrhla mi, že mi ponúkne nadštandardné služby. Sľúbila, že to bude do 10 minút, tak som súhlasil. Šlo o vystavenie platobnej karty, ktorá platí aj v zahraničí, a to v mojom prípade (ako váženého klienta ) bez poplatku. Zdalo sa mi to lákavé, tak prečo to nevyužiť. Práve som sa vrátil z dovolenky a Turkom moja stará dobrá karta nejako nechutila. Radšej teda dve rozličné platobné karty, istota je istota. Usmievavá pracovníčka veľmi priateľsky vybavila potrebné veci a požiadala ma, aby som prišiel v iný deň na podpísanie žiadosti. Príliš mi to nevoňalo, ak je to možné, kamennej banke sa vyhýbam. Všetko riešim elektronicky, je to lacnejšie a pohodlnejšie. Ale čo už, dostavil som sa. Asi o týždeň mi prišla domov listová zásielka. Celkom rýchlo, pomyslel som si, len tá obálka už na prvý pohľad neobsahovala sľubovanú kartu. Namiesto toho bol v nej list, ktorý mi oznamoval, že po detailnom posúdení mojej žiadosti mi zamietli kartu vydať. Napriek tomu vraj dúfajú, že ich nové služby využijem aj v budúcnosti. No, máš ho vidieť, nikdy v živote – vzbúrila sa mi krv! Veď na kartu ma nahovorili sami a teraz po nejakých 10 rokoch, čo som u nich a platím nie malé poplatky za rôzne služby, a to pri mizivom úroku, mi povedia, že nespĺňam požiadavky. Dojem z usmievavej pracovníčky zrazu vyprchal ako lacná voňavka. V duchu som si spriadal vety, čo jej poviem, keď to budem riešiť. Lenže znova to vyžadovalo osobnú návštevu a už sme mali uzávierku a rôzne konferencie. Trvalo tri týždne, kým som sa tam dostal. Medzitým už vznikli iné problémy a nebolo to také čerstvé. Tak aj moje presvedčenie, že teraz nimi riadne zatočím, ihneď zruším konto a prejdem ku konkurencii, nebolo už také skalopevné. Veď si len predstavte, zmeniť všetky tie pravidelné platby a založiť nové konto niekde inde, zrejme opäť pri osobnej návšteve. Tak som skôr čakal, ako sa banka zachová. Pracovníčke som môj príbeh rozpovedal asi v štyroch vetách a ukázal list. Netvárila sa, že by ma chcela nejako chlácholiť, len mi sucho oznámila – pozrieme sa na to. Pozrela a problém bol v tom, že som údajne žiadal vysoký denný limit, na ktorý moje úspory nestačia. Ja som však o nijaký limit nežiadal, ten mi navrhli pri prvom stretnutí sami. Navyše toto mi mohli oznámiť pri vysvetlení dôvodov zamietnutia a oznámiť (elektronický) spôsob, ako to riešiť. S pracovníčkou sme sa za minútu dohodli na výške limitu, ale ospravedlnenia som sa veru nedočkal. Zatiaľ sľubovaná karta nedorazila, a to odvtedy ubehli dva týždne.
Aj my v PC REVUE urobíme chyby a veru riadne nás to mrzí. Napriek snahe sa tomu nedá vyhnúť. Na rozdiel od iných inštitúcií sú naše priame mailové adresy známe, hocikto nám môže napísať, a to aj anonymne. Keď sa na chybu príde, ospravedlníme sa, často aj verejne. Rovnako je správne aj ospravedlnenie prijať. Myslite na to, keď sa dostanete do takejto situácie.
Príjemné čítanie novembrového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
S týmto názvom skvelej pesničky som sa stretol v poslednom čase častejšie. Ľudia sú omylní a zákonite robia chyby. Keď sa to však stane, treba sa ospravedlniť. Pár správnych slov aj v ťažkej situácii veľa vyrieši. Pre niektorých ľudí je však problém povedať obyčajné „prepáčte“ .
V mojom prípade sa to začalo smutnou udalosťou, ktorá sa skončila dedičským konaním. Moja teta mne a mojim súrodencom odkázala celoživotné úspory na vkladných knižkách. Teta bola vo svojich takmer 80 rokoch dosť skúsená a rozložila riziko, ako sa len dalo. Jej peniaze boli tak nakoniec až v štyroch rôznych slovenských bankách. Prebehlo nekonečne dlhé dedičské konanie, nakoniec sme sa dostali k závetu oprávňujúcemu na výber peňazí. Následne sme požiadali banku, kde bola najvyššia položka na vybratie, aby nám poradila postup. Hoci išlo o banku, ktorá stála v popredí internetového bankovníctva na Slovensku, všetko sa muselo riešiť osobnou návštevou v konkrétnej pobočke. Väčšina zamestnaných ľudí má čas vybaviť veci až po práci, povedzme okolo 17. hodiny. Vtedy sú ešte niektoré pobočky otvorené, takže to nebol problém. No to, že majú v banke otvorené, ešte neznamená, že po celý čas poskytujú všetky služby. Podnikový právnik, údajne nevyhnutný na túto činnosť, už mal tesne pred piatou po pracovnom čase, neostávalo nič iné, iba sa prispôsobiť a prísť ešte raz počas jeho úradných hodín. Všetko sme však nakoniec vybavili a právnik udelil povolenie. Vraj nás budú očakávať, žiaľ, povinne všetkých spolu. Mne napríklad robí dosť problém zabezpečiť moju účasť v konkrétnom termíne, vyžadovalo si to skĺbiť ďalšie povinnosti. Ale podarilo sa... Nastal deň D, ôsma hodina ráno a my sme sa v očakávaní dostavili hneď po otvorení pobočky. Pokladníčke v banke sme ukázali všetky papiere, podľa môjho očakávania nemala o nás žiadne informácie. Ale zavolala nás do miestnosti vedľa pokladne, kde sa vypláca väčšia hotovosť. Vari po piatich minútach ťukania do počítača vyhlásila, že príslušné konto je definitívne zablokované a dá sa to riešiť jedine v centrále banky. Toto sa nemohlo skončiť inak ako privolaním manažéra a vysvetlením celého príbehu. Vypočul nás a uznanlivo pokýval hlavou na znak súcitu. Požiadal o strpenie, a tak sme čakali. Optimistický dojem z manažéra sa po piatich minútach rozplynul. Keďže som už mal byť na úplne inom mieste, začal som premýšľať nad svojím odchodom s tým, že prídem neskôr. Azda sa to nejako vybaví „samo“. V tej chvíli som si uvedomil, že oná miestnosť má z oboch strán namiesto kľučky guľu. Inými slovami, v tej chvíli sme boli spätí s bankou až príliš tesne a iné ako trpezlivo čakať sa vlastne ani nedalo. Na ploche asi dvoch štvorcových metrov sme takto traja čakali asi pol hodiny. Dávno sme si neboli takí blízki... Ale podarilo sa, účet odblokovali, k peniazom sme sa dostali. Manažér sa nám na záver ospravedlnil a zobrali sme to športovo. Veď sme len ľudia. Zaujímavé, že v ostatných bankách neboli s výplatou nijaké problémy. Žiadny právnik, mohli sme prísť samostatne, počas bežných otváracích hodín. Stačilo len preukázať sa rozhodnutím.
Môj príbeh s bankami neplánovane pokračoval ešte ten istý deň. Keďže som mal celú hotovosť vo vrecku, šiel som do mojej „domovskej“ banky, ktorú používam dlhé roky a vedie môj osobný účet. Peniaze som veľmi rýchlo vložil na účet. Účtovníčka si pritom zrejme všimla môj profil a navrhla mi, že mi ponúkne nadštandardné služby. Sľúbila, že to bude do 10 minút, tak som súhlasil. Šlo o vystavenie platobnej karty, ktorá platí aj v zahraničí, a to v mojom prípade (ako váženého klienta ) bez poplatku. Zdalo sa mi to lákavé, tak prečo to nevyužiť. Práve som sa vrátil z dovolenky a Turkom moja stará dobrá karta nejako nechutila. Radšej teda dve rozličné platobné karty, istota je istota. Usmievavá pracovníčka veľmi priateľsky vybavila potrebné veci a požiadala ma, aby som prišiel v iný deň na podpísanie žiadosti. Príliš mi to nevoňalo, ak je to možné, kamennej banke sa vyhýbam. Všetko riešim elektronicky, je to lacnejšie a pohodlnejšie. Ale čo už, dostavil som sa. Asi o týždeň mi prišla domov listová zásielka. Celkom rýchlo, pomyslel som si, len tá obálka už na prvý pohľad neobsahovala sľubovanú kartu. Namiesto toho bol v nej list, ktorý mi oznamoval, že po detailnom posúdení mojej žiadosti mi zamietli kartu vydať. Napriek tomu vraj dúfajú, že ich nové služby využijem aj v budúcnosti. No, máš ho vidieť, nikdy v živote – vzbúrila sa mi krv! Veď na kartu ma nahovorili sami a teraz po nejakých 10 rokoch, čo som u nich a platím nie malé poplatky za rôzne služby, a to pri mizivom úroku, mi povedia, že nespĺňam požiadavky. Dojem z usmievavej pracovníčky zrazu vyprchal ako lacná voňavka. V duchu som si spriadal vety, čo jej poviem, keď to budem riešiť. Lenže znova to vyžadovalo osobnú návštevu a už sme mali uzávierku a rôzne konferencie. Trvalo tri týždne, kým som sa tam dostal. Medzitým už vznikli iné problémy a nebolo to také čerstvé. Tak aj moje presvedčenie, že teraz nimi riadne zatočím, ihneď zruším konto a prejdem ku konkurencii, nebolo už také skalopevné. Veď si len predstavte, zmeniť všetky tie pravidelné platby a založiť nové konto niekde inde, zrejme opäť pri osobnej návšteve. Tak som skôr čakal, ako sa banka zachová. Pracovníčke som môj príbeh rozpovedal asi v štyroch vetách a ukázal list. Netvárila sa, že by ma chcela nejako chlácholiť, len mi sucho oznámila – pozrieme sa na to. Pozrela a problém bol v tom, že som údajne žiadal vysoký denný limit, na ktorý moje úspory nestačia. Ja som však o nijaký limit nežiadal, ten mi navrhli pri prvom stretnutí sami. Navyše toto mi mohli oznámiť pri vysvetlení dôvodov zamietnutia a oznámiť (elektronický) spôsob, ako to riešiť. S pracovníčkou sme sa za minútu dohodli na výške limitu, ale ospravedlnenia som sa veru nedočkal. Zatiaľ sľubovaná karta nedorazila, a to odvtedy ubehli dva týždne.
Aj my v PC REVUE urobíme chyby a veru riadne nás to mrzí. Napriek snahe sa tomu nedá vyhnúť. Na rozdiel od iných inštitúcií sú naše priame mailové adresy známe, hocikto nám môže napísať, a to aj anonymne. Keď sa na chybu príde, ospravedlníme sa, často aj verejne. Rovnako je správne aj ospravedlnenie prijať. Myslite na to, keď sa dostanete do takejto situácie.
Príjemné čítanie novembrového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 5. októbra 2007
PC REVUE - OpenPark
Kedy nás osvieti?
V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.
Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.
Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.
Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...
Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.
Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.
Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.
Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.
Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.
Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...
Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.
Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.
Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. októbra 2007
QUARK
Milí priatelia,
už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný
QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný
QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
S internetom a aj bez neho
Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia... V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia... V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)